VOLIČSKÉ SPRÁVANIE OBČANOV NA SLOVENSKU POD VPLYVOM SPOLOČENSKÝCH ZMIEN

Význam volieb v modernej demokratickej spoločnosti je umocnený skutočnosťou, že: „účasť občanov na volebnom procese je pre väčšinu obyvateľstva jedinou formou účasti na politickom živote“ (Kulašik, 2002, s. 91). Avšak, v Ústave Slovenskej republiky sú rovnako zakotvené aj ďalšie ustanovenia, ktoré možno odvodiť z práv, ktoré občanom Slovenskej republiky ústava zaručuje. V treťom oddiele druhej hlavy Ústavy SR, ktorého obsahom sú politické práva, je zakotvené petičné právo – čl. 27 ústavy; právo zhromažďovať sa – čl. 28 ústavy; právo slobodne sa združovať – čl. 29 ústavy. V piatom oddiele, zhrňujúcom hospodárske, sociálne a kultúrne práva je v čl. 37 ústavy zakotvené právo slobodne sa združovať na ochranu svojich hospodárskych a kultúrnych záujmov. Osobitné miesto je venované štvrtej hlave ústavy – územnej samospráve. Uvedené ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky sú generálnou normou suigeneris pre uplatňovanie účasti občanov na správe vecí verejných.

VOLIČSKÉ SPRÁVANIE OBČANOV NA SLOVENSKU POD VPLYVOM SPOLOČENSKÝCH ZMIEN

Keďže sú voľby mechanizmom politickej participácie občanov na správe vecí verejných, ako jeden zo spôsobov politickej legitimity sú procesom vzniku oprávnenosti výkonu politickej moci a formovania politickej reprezentácie. V 2 ods. článku 30 Ústavy SR je zakotvené: „voľby sa musia konať v lehotách, nepresahujúcich pravidelné volebné obdobie, ustanovené zákonom“. V 3 ods. článku 30 Ústavy SR sa ďalej uvádza: „volebné právo je všeobecné, rovné a priame, a vykonáva sa tajným hlasovaním“. Podmienky výkonu volebného práva ustanovuje zákon. Voličskému správaniu je preto obzvlášť nutné venovať náležitú pozornosť.

Pri rozhodovaní by mali byť vypočuté a vzaté do úvahy všetky hlasy, vrátane hlasov tých, ktorí sú menej privilegovaní a zraniteľnejší (Kováčová, 2010). Občania môžu vyjadriť svoj hlas v rozhodovaní či už priamo alebo prostredníctvom legitímne zvolených orgánov, ktoré zastupujú ich záujmy. Takáto široká účasť je vybudovaná na základe slobody prejavu, zhromažďovania a združovania. Občan Slovenskej republiky, pri zapájaní do diania navlastnom území, sa v určitých časových intervaloch[1] zúčastňuje – volieb do samosprávnych orgánov miest a obcí (Tabuľka č. 1), volieb do orgánov vyšších územných celkov (Tabuľka č. 2), volieb do Národnej rady SR (Tabuľka č. 3), volieb hlavy štátu – prezidenta Slovenskej republiky (Tabuľka č. 4), a od roku 2004 sa občan Slovenskej republiky zúčastňuje aj volieb do Európskeho parlamentu (Tabuľka č. 5).

Voľby do samosprávnych orgánov miest a obcí

Prvé demokratické voľby do samosprávnych orgánov miest a obcí sa uskutočnili 23. a 24.novembra 1990. Práve tieto voľby, v porovnaní s nadchádzajúcimi (Tabuľka č. 1), možno označiť za voľby s najvyššou volebnou účasťou. Voľby zároveň vytvorili nový priestor a podmienky pre obnovu občianskych aktivít a rozvoj miestnej demokracie.

Účasť vo voľbách do obecných a miestnych samosprávnych orgánov má veľký význam hlavne z toho hľadiska, že miestna, resp. obecná samospráva, je občanovi najbližšia, a teda je to ideálne miesto pre realizáciu i samotných občanov, ktorí sa môžu od svojich zástupcov dožadovať prípadného vysvetlenia, alebo sa môžu zúčastňovať zasadnutí obecných alebo mestských zastupiteľstiev (Kováčová, 2016). Účasťou v komunálnych voľbách môžu občania rozhodnúť o tom, kto bude ich záujmy v najbližšom funkčnom období zastávať, a teda skôr ovplyvnia chod vecí verejných vo svojom bezprostredne blízkom okolí, ako napr. vo vzťahu k Národnej rade SR alebo vo vzťahu k prezidentovi SR, alebo dokonca vo vzťahu k Európskej únii (Tabuľka č. 1).

Tabuľka č. 1: Účasť vo voľbách do samosprávnych orgánov miest a obcí

Zdroj: Vlastné spracovanie.

Na základe údajov, uvedených v Tabuľke č. 1 možno konštatovať, že účasť voličov v posledných komunálnych voľbách 2018 v porovnaní s prvými voľbami 1990 síce poklesla, no i tak si drží svoju úroveň nad hranicou 48 %.

Voľby do orgánov vyšších územných celkov

Posledné regionálne voľby 2017 sa vyznačovali najvyššou volebnou účasťou za obdobie doterajšej existencie samosprávnych krajov od roku 2001. Volebná účasť na úrovni 29, 95 % nie je príliš vysoká, ale vzhľadom na výsledky predchádzajúcich regionálnych volieb ju možno označiť za veľké prekvapenie (Tabuľka č. 2). Voľby do orgánov samosprávnych krajov, konané v novembri 2017, boli prvýkrát v histórii ich existencie jednokolové.[2] Oprávnení voliči volili predsedov samosprávnych krajov spolu s poslancami zastupiteľstievsamosprávnych krajov na obdobie piatich rokov, t. j. na funkčné obdobie 2017 – 2022, v jednom kole.[3]

Tabuľka č. 2: Účasť vo voľbách do orgánov vyšších územných celkov

Zdroj: Vlastné spracovanie.

Podľa dostupných štatistických údajov, volieb do orgánov samosprávnych krajov sa zúčastňoval iba každý piaty občan, ktorý takto k volebným urnám prichádzal viac ako desať rokov (Tabuľka č. 2). Dôvodov a príčin, prečo občan odmietal participovať na regionálnej samosprávnej úrovni, môže byť niekoľko. Možno sa len domnievať, že hlavným dôvodom prečo občan neparticipoval a nevyužil svoje volebné právo bola najmä nespokojnosť so zavedeným modelom regionálnej samosprávy, ktorý nezodpovedá prirodzenému členeniu regiónov.[4] Ďalším dôvodom nezáujmu občanov o regionálnu samosprávu môže byť aj vedomý nezáujem o dianie v jeho bezprostredne blízkom okolí na regionálnej úrovni, alebo v konečnom dôsledku dôvodom pasívneho prístupu občanov môže byť i samotná neznalosť správy vecí verejných (Kováčová, 2018).

Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky

Prvé voľby do Slovenskej národnej rady sa po novembrových udalostiach 1989  uskutočnili v roku 1990. Z Tabuľky č. 3 vyplýva, že tieto voľby sa vyznačovali najvyššou mierou voličskej účasti v porovnaní s nadchádzajúcimi voľbami (95, 39 %). Vo všeobecnosti sa 90.roky 20. storočia vyznačovali vysokou mierou občianskej angažovanosti. Občania pociťovali akési nadšenie z novonadobudnutých práv a slobôd, ktoré počas éry socializmu nemali (Bútorová – Gyárfášová,   2010). Toto nadšenie sa u ľudí prejavovalo angažovaním sa vo výraznej miere, napr. vo forme zakladania rôznych občianskych združení a spolkov, čo sa automaticky prejavilo v uvedomení a aj reálnom uplatňovaní si politických práv občanov. Zrejme aj preto bola v tom čase miera participácie vyššia.

So vznikom samostatnej Slovenskej republiky bola na legislatívnej úrovni kreovaná Národná rada Slovenskej republiky, a prvé voľby do NR SR sa uskutočnili v roku 1994. Avšak, pod vplyvom vývoja udalostí  a spoločenských zmien sa eufória u ľudí vytratila, čo sa odrazilo aj na poklese miery participácie (Tabuľka č. 3). Pre krajiny východnej a strednej Európy totiž platí „politický paradox“. Politológ A. Ágh v tejto súvislosti konštatuje, že veľkej mobilizácii na začiatku systémových zmien sa: „nepodarilo vygenerovať tzv. občiansku kultúru a participatívnu demokraciu ako novú tradíciu“ (Ágh, 2010, s. 76). Nadšenie ľudí pod vplyvom vývoja spoločenských zmien opadlo a miera participácie sa znížila. Účasť vo voľbách po zmene režimu (90. roky) bola vysoká. Medzi ľuďmi prevládala akási eufória, ale ľudia časom otupeli. Očakávali rýchlejší vývoj. Aj keď je spoločnosť prepojená, je príliš fragmentovaná.Občania tak radšej zostávajú mimo spoločenského diania, sú pasívni, apatickí a neparticipujú na správe vecí verejných. Občania nemajú záujem o verejné prezentovanie sa, nie sú politicky aktívni napr. aj v dôsledku nestotožnenia sa s aktuálnym politickým systémom alebo pre nedostatok príležitostí vstúpiť do politiky, alebo napr. aj z dôvodu nemožnosti priblížiť sa k niektorým politickým aktivitám. I napriek tomu, najmä staršia generácia pokladá právo voliť za poctu, váži si túto možnosť podieľania sa na spravovaní vecí verejných najmä preto, lebo pozná starý režim, limity a predovšetkým jeho obmedzenia. Ľudia si to veľmi dobre uvedomujú a najmä pamätajú.

Naopak, generácia mladých ľudí nemá takéto skúsenosti a ani ich nemá s čím porovnávať, občianske práva a slobody prijíma automaticky a viac sa nad tým nezamýšľa. Preto je nutné venovať pozornosť predovšetkým generácii mladých ľudí, pretože len u mladej generácii je možné budovať zmysel pre zodpovednosť za veci verejné, a to nielen na lokálnej, regionálnej, národnej, ale aj na európskej úrovni. Vyhranenejšie politické presvedčenie, a teda samotný záujem o politiku sa viaže k istým elementárnym znalostiam o demokracii a jej fungovaní. Mladí ľudia k formálnej politickej agende prispievajú najmä tým, že sa zameriavajú hlavne na otázky životného prostredia, mieru chudoby, rasizmus a vzdelávanie. Organizujú protesty a zúčastňujú sa demonštrácií, vo veľkej miere participujú na diskusiách a negociáciách s miestnymi politikmi. Pri riešení rôznych spoločenských, ale aj celosvetových problémov, vo veľkej miere využívajú moderné komunikačné technológie. Digitálny svet im tak umožňuje vytvárať siete[5] (networks), a v krátkom čase im umožňuje vidieť už aj konkrétny výsledok ich aktivity, čím sa vytvára virtuálny kruh medzi akciou a zapojením sa. Na mladých ľudí výrazný vplyv majú aj populárne osobnosti v pozícii „Influencerov“ alebo „Youtuberov“, pretože tí už dnes nesledujú tradičnú tlač a médiá. Udávajú smer a trendy, čím ovplyvňujú videnie a vnímanie sveta očami mladých ľudí.[6]

Tabuľka č. 3: Účasť vo voľbách do NR SR

Zdroj: Vlastné spracovanie.

Na základe údajov, uvedených v Tabuľke č. 3 možno konštatovať, že voľby do Národnej rady SR savyznačujú najvyššou volebnou účasťou v porovnaní s ostatnými voľbami. Posledné voľby do NR SR[7] sa vyznačujú takmer 66 %-nou voličskou účasťou, čo je najviac od roku 2002.[8]

Priame voľby prezidenta Slovenskej republiky

Ako z Tabuľky č. 4 vyplýva, najväčší záujem o priame voľby prezidenta Slovenskej republiky prejavili voliči v roku 1999. Prvých priamych volieb prezidenta v histórii Slovenskej republiky sa zúčastnilo viac ako 75 % oprávnených voličov (I. kolo – 73, 89 %; II. kolo – 75, 45 %). V druhom kole prezidentských volieb, konaných v roku 1999, voliči svojimi hlasmi rozhodovali medzi V. Mečiarom a R. Schusterom. Za R. Schustera vtedy hlasovalo 57, 18 % oprávnených voličov. O päť rokov neskôr, v roku 2004 volebná účasť výrazne poklesla a priamych volieb prezidenta SR sa zúčastnilo už len 43, 50 % oprávnených voličov (I. kolo – 47, 94 %; II. kolo – 43, 50 %). V druhom kole prezidentských volieb, konaných v roku 2004, voliči rozhodovali medzi V. Mečiarom a I. Gašparovičom. Za I. Gašparoviča vtedy hlasovalo 59, 91 % oprávnených voličov. Z tabuľky ďalej vyplýva, že v rokoch 2009[9] a 2014[10] sa účasť voličov v II. kole priamych volieb prezidenta SR udržala tesnenad úrovňou viac ako 50 %. Posledné prezidentské voľby sa uskutočnili v marci 2019. Boli to v poradí už piate priame voľby prezidenta v histórii Slovenskej republiky. Voľby v II. kole zvíťazila Z.Čaputová s podporou 58, 40 % hlasov oprávnených voličov.

Tabuľka č. 4: Priame voľby prezidenta Slovenskej republiky

Zdroj: Vlastné spracovanie.

Na základe údajov, uvedených v Tabuľke č. 4 možno konštatovať, že úroveň účasti voličov v priamych prezidentských voľbách má klesajúcu tendenciu, a pohybuje sa len na úrovni viac ako 41 %.

Voľby do Európskeho parlamentu

Občania Slovenskej republiky sa 1. mája 2004 stali plnoprávnymi občanmi Európskej únie. V máji 2019 sa uskutočnili už štvrté voľby do Európskeho parlamentu, ktorých sa slovenskí občania  zúčastnili (Tabuľka č. 5). Ako vyplýva z tabuľky:„v máji 2014 bol záujem o voľby do Európskeho parlamentuv porovnaní s ostatnými členskými krajinami, v podmienkach SR najnižší. Je to však akýsi paradox, pretože Slováci podľa prieskumov, Európskej únii dôverujú nadpriemerne“ (Kováčová, 2013, s. 32).

Tabuľka č. 5: Účasť vo voľbách do Európskeho parlamentu

Zdroj: Vlastné spracovanie.

Voľby do Európskeho parlamentu a ani politiky Európskej únie, nie sú až natoľko emotívne ako národné politiky členských štátov. Od občana je táto problematika vzdialená. Oveľa jednoduchšie a ľahšie sa môže občan Slovenskej republiky zapájať do diania na jemu vlastnom území – v obci, v meste, na úrovni vyššieho územného celku alebo na národnej úrovni. V porovnaní s európskym priemerom, ktorý je na úrovni 40 %, Slovenská republika sa vyznačuje mimoriadne nízkou účasťou vo voľbách do Európskeho parlamentu (Tabuľka č. 5).

Ostatné členské krajiny prejavujú väčší záujem o rozhodovacie procesy v európskych organizáciách. Aj keď sa záujem pôvodne pohyboval niekde na úrovni 60 %, v súčasnosti záujem klesol na úroveň 30 – 40 %. Politika EÚ nie je natoľko emotívna, aby výraznejšie zaujala občanov členských štátov. Ani politické strany sa vo výraznejšej miere neangažujú a neburcujú verejnosť k výraznejšiemu záujmu. Vo všeobecnosti teda možno konštatovať, že miera účasti občanov Slovenskej republiky vo voľbách do Európskeho parlamentu je priamo úmerná priestoru, ktorý je tejto problematike venovaný. Je však zaujímavé, že i napriek slabej účasti občanov Slovenskej republiky vo voľbách do Európskeho parlamentu, slovenská verejnosť členstvo v Európskej únii hodnotí pozitívne, dokonca na úrovni 70 %, čo značne prevyšuje európsky priemer. Slováci si veľmi dobre uvedomujú, že:„keby spoločné európske platidlo na Slovensku nebolo prijaté, dopady krízy by boli oveľa horšie“ (Kováčová, 2013,   s. 35).[11] Možno teda konštatovať, že prepad v dôvere Slovákov voči Európskej únii nie je až taký výrazný ako v krajinách, ktorých sa menová a dlhová kríza dotkla oveľa intenzívnejšie a hlbšie.

Na základe uvedených faktov možno konštatovať, že samotná účasť vo voľbách ešte stále nie je dostatočnou participáciou občanov na správe vecí verejných. V tomto tvrdení sa už zhodovali aj R. Dahl a G. Sartori. A rovnako aj My sa môžeme utvrdiť v tom, že toľkokrát opakovaná pravda– občania nemôžu a nesmú byť voči verejnému životu pasívni, musia sa zaujímať o svoje okolie, mali by aktívne prispievať k zlepšeniu a modernizácii života vo svojom okolí, a aktívne pristupovať k účasti na správe vecí verejných–zostane vždy len pravdou.

Zmeny v správaní a postojoch politických strán

Voličské správanie občanov vo výraznej miere ovplyvňuje aj správanie sa politických strán. Štandardné politické strany strácajú podporu a do popredia sa dostávajú nové alternatívy, nové politické sily, nové protestné hnutia alebo extrémistické politické strany či už naľavo alebo napravo orientované. Fenoménom volieb do vyšších územných celkov v podmienkach SR, konaných v novembri 2017, bol nárast počtu nezávislých kandidátov (NEKA), čo možno do istej miery vnímať ako trend poklesu dôvery voči klasickej politike.Zastúpenie poslancov za tradičné politické strany sa v zastupiteľstvách samosprávnych krajov po voľbách 2017 vzhľadom na nárast počtu nezávislých kandidátov znížilo, aj keď celkový počet poslancov sa oproti roku 2013 zvýšil o osem poslancov.[12] Pre porovnanie, nezávislí kandidáti v regionálnych voľbách 2001 získali 18 mandátov z celkového počtu 401; v regionálnych voľbách 2005 sa ich podiel zvýšil na 39 z celkového počtu 412 mandátov; v regionálnych voľbách 2009 sa ich podiel opäť zvýšil a získali 55 mandátov z celkového počtu 408 mandátov. Vo voľbách do zastupiteľstiev samosprávnych krajov, konaných v roku 2013, bolo zvolených spolu 408 poslancov a z toho 73 nezávislých kandidátov, čo v percentuálnom vyjadrení predstavovalo 18 % z celkového počtu zvolených poslancov (Kováčová, 2018).Podobne aj v komunálnych voľbách občania odmietli straníckych kandidátov a dali šancu nezávislým kandidátom. Napr. v komunálnych voľbách, konaných v roku 2014, nominanti NEKA obsadili 1 104 miest starostov a primátorov (t. j. 37, 95 %), a 6 000 poslaneckých miest (t. j. 28, 91 %). V komunálnych voľbách, konaných v roku 2018, nezávislí kandidáti obsadili až 1 231 miest starostov a primátorov (t. j. 42, 42 %), a viac ako 7 300 poslaneckých miest (t. j. 35, 36 %). Práve v obciach, mestách a rovnako i v samosprávnych krajoch majú občania najväčšie príležitosti na to, aby mohli chod vecí verejných ovplyvniť. Voľby do orgánov územnej samosprávy sú zároveň dôkazom toho, že jednoduchá závislosť medzi popularitou politickej strany na národnej úrovni a výsledkom volieb na regionálnej či komunálnej úrovni možná nie je.

Nástup nezávislých kandidátov možno vnímať ako protest proti štandardným politickým stranám, ktorým voliči prestali dôverovať, alebo sa nedokázali stotožniť s ich programovými cieľmi. Ak občania odmietajú zvoliť straníckych kandidátov, tak podľa M. Horského:„dávajú šancu nečitateľným kandidátom, tzv. nezávislým, ktorí na zvolenie a politickú legitimitu často potrebujú pár sto hlasov“ (Horský, 2013, s. 2). Mnohí z nezávislých kandidátov boli pôvodne stranícky angažovaní, prišli z iných politických strán, a teda ich nezávislosť zostáva skôr otázna ako jednoznačná. Nezávislí kandidáti môžu do istej miery vzbudzovať neistotu a isté riziko, a to najmä pri hlasovaní, nakoľko až do samotného hlasovania sú nečitateľní. V konečnom dôsledku, nezávislí kandidáti sa k ničomu nezaväzujú a nemusia sa ani politicky zodpovedať.

V masách ľudí narastajú pocity sklamania, veľkých sociálnych krívd a nespravodlivosti. Všetkým je jasné, že niečo nie je s nastaveným systémom, v ktorom žijú, v poriadku a „chceli by to celé akosi inak“. S podobným tvrdením prichádza aj S. Krno, ktorý konštatuje nasledovné: „máme demokratické tradície, výchovu, ústavu, zákony a inštitúcie, iba samotná demokracia akoby sa niekam vytratila. Akosi sme zabudli premýšľať o jej novom vhodnom modely“ (Krno, 2013, s. 29). Zároveň, autor poukazuje na ďalší problém súčasnosti, s ktorým sa už stretli aj ostatné krajiny ako napr. Česká republika, Nemecko, Francúzsko, a napokon v poslednom období aj Slovensko. Politické strany sa postupne: „zbavujú svojich tradičných hodnôt, ktoré však nevedia nahradiť novými, ktoré by oslovili nové generácie“ (Krno, 2013, s. 29). Politické strany akoby strácali dych, chýba im tvorivosť. Skôr sa orientujú na svoje vnútorné konflikty a problémy, čo ich oddiaľuje od potrebných diskusií a problémov. Ľudia, ktorí si už zvykli a prijali pluralizmus ako súčasť života, si vlastne ani nemajú z čoho vybrať. Akoby došlo k narušeniu spoločenskej dohody o demokracii. Časť z nich voľby ignoruje úplne, a iní prirovnávajú voľby lotérii strán bez jasnej ideovo-hodnotovej orientácie (Krno, 2013). Už aj výsledky regionálnych volieb, ktoré sa uskutočnili v novembri 2017, naznačovali určité tendencie ďalšieho smerovania politických subjektov, najmä však vládnych politických strán. Výsledky volieb boli silným signálom nielen pre stranu SMER-SD, ale aj pre strany SNS a MOST-HÍD, ako aj ďalšie opozičné politické strany (napr. SaS, OĽaNO a i.). Už nestačí, aby líder strany bol človek s mimoriadne strategickými schopnosťami a širokospektrálnym myslením a videním. Musí byť dobrým taktikom, ktorý vyniká dobrou intuíciou.[13] Ak je v záujme politických strán i naďalej pôsobiť vo vysokej politike, a to platí pre všetky vyspelé európske krajiny, musia sa prispôsobiť požiadavkám spoločnosti a voličom ponúknuť také odpovede na akútne otázky a spoločenské problémy, ktoré budú presvedčivé a dôveryhodné. Nastal čas na sebareflexiu, analýzu a následnú zmenu štýlu a formy politiky. Inak sa o voliča budú uchádzať novovznikajúce politické subjekty, ktoré:„voličovi predložia konkrétnejšie programy a ponúknu zodpovednejší výber kandidátov na konkrétne funkcie, čiže vyťažia maximum z aktuálne roztriešteného politického spektra a budú alternatívou pre unaveného voliča“ (Kováčová, 2018, s. 169). A práve voľby do Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnili vo februári 2020, boli o takýchto politických stranách, ktoré nemajú svoju históriu a ani svojich stálych reprezentantov.[14]

Záver

Záverom možno len konštatovať, akoby sa z verejného priestoru vytrácala vecná a zrozumiteľná diskusia, ktorá by mohla byť voličovi pri jeho zodpovednom rozhodovaní v mnohých smeroch nápomocná. V tejto súvislosti S. Krnovaruje, pretože: „Politika sa mení na biznis. Z voličov sa stávajú spotrebitelia, ktorí sú oslovení počas volebnej kampane ako pri komerčnej reklame“ (Krno, 2017, s. 45). Volič má potom v zložitom volebnom procese pochybnosti o výbere vhodných kandidátov, nevie sa rozhodnúť a volebná účasť klesá. Občan je sklamaný, nakoľko prostredníctvom svojich volených zástupcov, ktorým delegoval svoju moc, sa nie vždy dosahujú ciele a záujmy, ktoré boli v predvolebnej kampani prisľúbené. Uvedené skutočnosti vyvolávajú u občanov nezáujem, a v niektorých prípadoch sú občania priam apatickí voči dianiu vo verejnom živote.A práveto vytvára priestor pre pôsobenie antisystémových politických strán. Politická kríza sa prehlbuje, narastá strata dôvery v tradičné politické strany, ohrozené sú demokratické hodnoty a princípy, spravodlivosť, ľudské a občianske práva[15]. Rovnako anietike a morálke sa v posledných rokoch nevenovala náležitá miera pozornosti.[16]

Vzhľadom na aktuálne trendy vo vývoji spoločenských, ale aj celosvetových problémov, nemožno zabudnúť ani na to, že okrem zložitej politickej situácie, krajiny sa opäť môžu ocitnúť uprostred finančnej a hospodárskejkrízy, ktorú sme tu už malipočas rokov2008 – 2011, s dosahmi ktorej sme sa museli vysporadúvať ešte niekoľko ďalších rokov potom. Aktuálne celý svet zápasí s pandémiou COVID-19. V takýchto prípadoch všetky finančné zdroje museli byť nevyhnutne sústredené na plnenie strategických a kľúčových úloh, čím na prijímanie opatrení alebo rozhodnutí iného charakteru, ako i riešenie iných úloh, nebol čas ani priestor. V čoraz väčšej miere sa rozmáha chudoba, sociálne vylúčenie, rozdelenie obyvateľstva na vyvolenú elitu bohatých a masy chudobných – bohatstvo krajiny nie je rovnomerne rozdelené, a práve to je hlavnou príčinou rastu sociálneho napätia.[17] Výsledkom toho všetkého je, že elity spotrebúvajú príliš veľa a masy chudobnejú, čo smeruje ku chaosu, resp. kolapsu civilizácie. Zároveň sme svedkami toho ako zásadne sa mení celý svet – starnutie populácie, presúvajú sa celé národy, spomaľuje sa ekonomika, ohrozujú nás rôznepandémie, nezvrátiteľné klimatické zmeny a zneisťujú nové závažné zmeny vo svetových vzťahoch. V rámci celého sveta je podporované autoritárstvo, ktoré svojmu vzostupu na oplátku vďačí práve medzinárodnému vzostupu pravicového populizmu.Pred autoritárstvom napr. varuje aj M. Albrightová, ktorá práve fašizmusv širšom zmyslechápe ako synonymum autoritatívnosti (Albrightová sa obáva..., 2018a). M. Albrightovávo svojej knihe „Fašizmus: Varovanie“ napr. píše aj o tom, že v medzinárodných vzťahochsa silno odrážastádové správanie, a svetoví lídri sa navzájom pozorujú, učia sa od seba a napodobňujú sa (Albrightová, 2019).

Ľudia sú frustrovaní, legitimita sa oslabuje, dôvera sa vytráca – to všetko nahráva radikálnym aktérom. V mnohých krajinách silnie nacionalizmus, populizmus, sú ohrozené princípy demokracie a právneho štátu – napr. sú prijímané zákony, smerujúce k oslabeniu opozície, kritizujú sa médiá, obmedzuje sa úloha súdnictva a pod. Rozmáhajú sa antivládnepostoje, inklinácia k pravicovým hodnotám a myšlienkam, na základe ktorých možno jednoznačne potvrdiť rozširovanie radikálneho prúdu v krajinách Strednej a Východnej Európy. Dôkazom uvedených tendencií sú aj výsledky volieb napr. v Maďarsku, vo Francúzsku, v Taliansku a v Poľsku. Silnie rozmach antisystémových a radikálnych politických síl, podkopávanie demokratických hodnôt.[18] M. Albrightová vo svojej knihe „Fašizmus: Varovanie“ vystríha celý svet, pretože v spoločnosti rozdelenej na majetných a na chudobných sa môže znovu objaviť vodca tvrdiaci, že pozná riešenie všetkých problémov (Albrightová, 2019). M. Albrightová ďalej varuje a hovorí, že fašisti sa môžu dostať k moci úplne demokratickým spôsobom. Hrozbou môže byť napr.aj rozmáhajúci sa populizmus, ale fašizmus je niečo iné: „Nemá žiadny rešpekt pred ústavou, tlač považuje za nepriateľa. Tvrdí, že všetci klamú, a má jedného neomylného vodcu“ (Albrightová varovala..., 2019). M. Albrightová preto varuje a vyzýva: „Mali by sme sa zobudiť a začať byť ostražití voči útoku na demokratické hodnoty, ktorý nabral na sile v mnohých krajinách v zahraničí...“ (Albrightová varuje..., 2018b).

A nielen preto by sme sa mali skutočne zamyslieť a zabrániť tomu, aby sa chyby z minulosti neopakovali.Rozhodne musíme zabrániť tomu, aby sa zväčšoval priestor pre:„nežiaduce pravicovo-radikálne skupiny, ktoré v konečnom dôsledku moc získajú legitímne, a či sa nám to bude páčiť alebo nie, budeme ich musieť akceptovať“(Kováčová, 2018, s. 160). Taktiež nemožno poľaviť ani v ostražitosti, ale naopak, i naďalej musíme presadzovať a zdôrazňovať demokratické princípy a hodnoty modernej demokratickej spoločnosti, aby extrémistické politické sily nemali priestor na svoje šírenie.

Zdroje

ÁGH, A. 2010. Post-AccessionCrisis in the New Memberstates: Progressing or Backslidig in the EU? InStudies of TransitionStates and Societies. Vol. 2, Issue 1, pp. 74 – 95. Dostupné na:

Albrightová sa obáva úpadku demokracie a my by sme mali tiež, píše NYT, 2018a. Dostupné na:

Albrightová varuje pred nástupom fašizmu. Ostro kritizuje aj Trumpa, 2018b. Dostupné na:

Albrightová varovala pred podkopávaním demokracie: Fašisti sa môžu dostať k moci voľbami, 2019. Dostupné na:

Albrightová, M. 2019. Fascism: A Warning. Great Britain: HarperCollins, 2019. 304 p. ISBN13: 9780008282301.

Bútorová, Z. –  Gyárfášová, O. 2010. Občianska participácia: trendy, problémy, súvislosti. InSociológia, 42(5), s. 447 – 491. Dostupné na: http://www.ivo.sk/buxus/docs//vyskum/subor/Obcianska_participacia_trendy_problemy_suvislosti.pdf

Dahl, R. A. 1995. Demokracie a její kritici. Praha: Victoria Publishing, 1995. 349 s. ISBN 80-856-0581-3.

Gašpar, M. 2004. Prostriedok priamej demokracie. K niektorým otázkam referenda, jeho poslania, uskutočnenia a záväznosti. In Verejná správa, roč. 59, č. 4/2004. ISSN 1335-7883. s. 30.

HORSKÝ, M. 2013. In Stupňan, I. 2013. Sedem krajov drží SMER. In Denník PRAVDA, 11. 11. 2013, s. 2.

Kováčová, E. 2010. Verejná správa na Slovensku. Úlohy a postavenie územnej samosprávy. Banská Bystrica: FPVaMV UMB, 2010. 239 s. ISBN 978-80-557-0101-1.

Kováčová, E. 2013. Účasť občanov Slovenskej republiky na spravovaní európskych záležitostí. In Dimenzie občianstva Európskej únie : Zborník vedeckých prác k Európskemu roku občanov 2013. Banská Bystrica: Belianum, 2013. ISBN 978-80-557-0651-1. s. 30 – 39.

KOVÁČOVÁ, E. 2016. Voľby do samosprávnych orgánov miest a obcí v podmienkach Slovenskej republiky. In Auspicia. České Budějovice: Vysoká škola evropských a regionálníchstudií, 2016. Roč. 13, č. 1/2016. ISSN 1214-4967. s. 19 – 36.

KOVÁČOVÁ, E. 2018. Voľby do orgánov samosprávnych krajov 2017. Analýza volebných výsledkov. In Politické vedy [online]. Vol. 21, No. 1, 2018. ISSN 1335 – 2741, pp. 119 – 175. Dostupné na: <http://dx.doi.org/10.24040/politickevedy.2018.21.1.119-175 >

KRNO, S. 2013. Málo čitateľní populisti. InDenníkPravda, 7.10.2013, s. 29.

KRNO, S. 2017. Nastáva koniec dominancie tradičných politických strán? In Politické vedy[online]. Vol. 20, No. 1, 2017. ISSN 1335–2741, pp. 34 – 46. Dostupné na:

KULAŠIK, P. 2002. Úvod do politológie. Banská Bystrica: FPVaMV UMB, 2002. 140 s. ISBN 80-8055-737-3.

Mesíková, E. 2003. Referendum o vstupe SR do Európskej únie. Komparácia s ostatnými krajinami V4. In Politické vedy, ročník VI., č. 2/2003. ISSN 1335-2741. s. 121 – 125.

Sartori, G. 1993. Teória demokracie. Bratislava: ARCHA, 1993. 512 s. ISBN 80-7115-049-5.

Štefániková, L. 2019. Transformácia politických strán z postdemokratickej perspektívy. In Postdemokracia ako proces hľadania novej kvality demokracie, 1. vyd. Praha: Naše vojsko, 2019. ISBN 978-80-206-1849-8. s. 79 – 96.

Ústava Slovenskej republiky. Dostupné na:

[1] Na národnej úrovni sa občania SR každé štyri roky zúčastňujú volieb do orgánov obecnej, miestnej a regionálnej samosprávy, ako i volieb do Národnej rady SR. V časovom intervale každých päť rokov sa občania zúčastňujú volieb prezidenta SR. Od roku 2004 sa občania SR ako plnoprávni občania Európskej únie, v časovom intervale každých päť rokov, zúčastňujú i volieb poslancov Slovenskej republiky do Európskeho parlamentu.

[2] Pravidlo jednokolovej voľby sa uplatňuje aj pri voľbách starostov obcí a primátorov miest. Pre politické strany, ako i pre samotných kandidátov, pravidlo jednokolovej voľby si vyžaduje konkrétnejšie programy a zodpovednejší výber kandidátov na konkrétne funkcie. Hlavným argumentom zavedenia jednokolovej voľby bola úspora finančných prostriedkov, o ktorej nemožno hovoriť hlavne v súvislosti s druhým kolom volieb, ako aj nízkou volebnou účasťou. Napr. vo voľbách do orgánov samosprávnych krajov, ktoré sa konali v roku 2013, bola v druhom kole volebná účasť na úrovni 17, 29 %. V druhom kole volieb v roku 2005 bola volebná účasť len na úrovni 11, 07 %, čo je najnižšia účasť vo všetkých voľbách do orgánov samosprávnych krajov, ktoré sa od roku 2001 v podmienkach Slovenskej republiky uskutočnili (Tabuľka č. 2).

[3] Za predsedu bol zvolený ten kandidát, ktorý získal najviac platných hlasov. V predchádzajúcich voľbách boli orgány samosprávnych krajov volené na dobu štyroch rokov, a voľba na predsedu samosprávneho kraja prebiehala v dvoch kolách. Víťazným kandidátom na predsedu samosprávneho kraja bol ten kandidát, ktorý získal nadpolovičnú väčšinu platných hlasov. Ak taký kandidát nebol, bolo nutné uskutočniť druhé kolo volieb, do ktorého postúpili prví dvaja kandidáti s najvyšším počtom hlasov.

[4] Dôvodom nezáujmu mohli byť napr. neprirodzene rozdelené regióny – napr. územie regiónu Spiš je rozdelené do Prešovského a Košického samosprávneho kraja, alebo územie regiónu Záhorie je rozdelené do Bratislavského,  Trnavského a Trenčianskeho samosprávneho kraja. Výrazné sú aj regionálne disparity naprieč celým územím Slovenska v smere Severozápad/Juhovýchod, Sever/Juh, Západ/Východ a i.

[5] Sociálne siete – nová moc, nový svetový aktér.

[6] Uvedený spôsob komunikácie sa v našich podmienkach prvýkrát uplatnil v rámci predvolebnej kampane volieb do Európskeho parlamentu, ktoré sa uskutočnili 25. mája 2019. Známe osobnosti v pozícii „Influencerov“ a „Youtuberov“ sa prihovárali najmä mladým ľuďom a vysvetľovali im prečo je dôležité zúčastniť sa volieb do Európskeho parlamentu.

[7] Posledné voľby do NR SR, v poradí už 10-te voľby po Novembri 1989 a 8-me voľby do NR SR, sa uskutočnili 29. februára 2020.

[8] Vysokú volebnú účasť do NR SR možno odôvodniť napr. aj počtom hlasov, odovzdaných zo zahraničia, ktorý v porovnaní s predchádzajúcimi voľbami vzrástol. Zo zahraničia hlasovalo až 48 925 voličov, čo v percentuálnom vyjadrení predstavuje 1, 67 % zo všetkých oprávnených voličov.

[9] V prezidentských voľbách, konaných v roku 2009, nad I. Radičovou opakovane zvíťazil I. Gašparovič (55, 53 %).

[10] V prezidentských voľbách, konaných v roku 2014, o post prezidenta SR sa uchádzal R. Fico a A. Kiska. Vo voľbách zvíťazil A. Kiska s podporou 59, 38 % hlasov oprávnených voličov.

[11] Podľa prieskumu verejnej mienky, zrealizovanej v októbri 2013 pre Eurobarometer, Slováci boli v čase krízy zaradení k jednoznačným eurooptimistom. Prijatie novej európskej meny v tom čase pozitívne hodnotilo 56 % opýtaných, a 31 % Slovákov sa ešte stále nestotožnilo s novou európskou menou. V porovnaní s rokom 2011, dôvera v jednotnú európsku menu sa u Slovákov zvýšila. Dôvera Slovákov voči EÚ bola v roku 2017 na úrovni 45 %.

[12] Vo voľbách do zastupiteľstiev samosprávnych krajov, konaných v novembri 2017, bolo z celkového počtu 416 poslancov zvolených 161 nezávislých kandidátov.

[13] Presne na tom bolo postavené víťazstvo A. Merkelovej, ktorá vo voľbách v Nemecku zvíťazila až štyrikrát. Šéfka kresťanských demokratov za svoj vplyv vďačila pomerne uspokojivej ekonomike, ale najmä trvalej kríze politických osobností (Krno, 2013).

[14] V Národnej rade Slovenskej republiky bude v nasledujúcom volebnom období 2020 – 2024 pôsobiť iba šesť politických strán: KOALÍCIA – OĽaNO (53 poslaneckých kresiel), Sme rodina (17 poslaneckých kresiel), SaS (13 poslaneckých kresiel), Za ľudí (12 poslaneckých kresiel); OPOZÍCIA – SMER SD (38 poslaneckých kresiel), ĽS NS (17 poslaneckých kresiel).

[15] Napr. v januári 2018 americká mimovládna organizácia FreedomHouse, ktorá monitoruje stav demokracie, uviedla, že v 71 krajinách sveta sa v roku 2017 zhoršili politické práva a občianske slobody, zatiaľ čo situácia sa v tomto smere zlepšila iba v 35 krajinách (Albrightová sa obáva..., 2018a).

[16] Doterajšie reformy verejnej správy boli sústredené predovšetkým na inštitucionálne, pôsobnostné a právomocné riešenia, avšak prestavbe verejnej správy v personálnej a etickej oblasti sa žiaduca pozornosť nevenovala.

[17] Napr. 80 – 90 % zdrojov na tejto planéte vlastní 10 % subjektov.

[18] S voľbami do Európskeho parlamentu, konaných 25. mája 2019, bola napr. spájaná snaha euroskeptikov – vytvoriť veľkú frakciu predstaviteľov krajnej pravice, cieľom ktorej by bola reforma EÚ euroskepticizmom (M. Salvini, M. LePen, V. Orbán, A. Babiš, J. A. Kaczyński).

Autor: Eleonóra Kováčová

[Nahoru ↑]

Přidat komentář

Další články autora

Stabilizácia a konsolidácia verejných financií v rokoch 2013 a 2020 v podmienkach SR

PROBLÉMOVÉ OBCE O DOBROVOĽNÉ ZLUČOVANIE ZÁUJEM NEMAJÚ

SKÚSENOSTI S KOMPETENČNOU A FIŠKÁLNOU DECENTRALIZÁCIOU V PODMIENKACH SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Další články z rubriky

Finančná kondícia samosprávnych krajov

Lze zestátnit lidský faktor? Optika Pierra Bourdieho

Vložit komentář