Geopolitika ako nástroj zahraničnej politiky koncepcia Henryho Kissingera

Jedným z najvýznamnejších teoretikov geopolitiky, ktorý súčasne asi najvýraznejšie prenikol i do „praktickej roviny“ je Henry A. Kissinger, významný americký diplomat a politik nemeckého pôvodu. V období rozmáhajúceho sa nacizmu, židovské korene prinútili jeho rodinu emigrovať do Spojených štátov, kde sa začína formovať jeho pohľad na vtedajší svet.

Úvod

Jedným z najvýznamnejších teoretikov geopolitiky, ktorý súčasne asi najvýraznejšie prenikol i do „praktickej roviny“ je Henry A. Kissinger, významný americký diplomat a politik nemeckého pôvodu. V období rozmáhajúceho sa nacizmu, židovské korene prinútili jeho rodinu emigrovať do Spojených štátov, kde sa začína formovať jeho pohľad na vtedajší svet. S vypuknutím druhej svetovej vojny dospievajúci mládenec vstupuje do armády a absolvuje základný tréning v Južnej Karolíne. Strojárenské zručnosti mu pomohli k štúdiu inžinierstva v Pennsylvanii. Aktívne participovanie na vojne od roku 1944 v 84. pešej divízii a vojenská špionáž v Belgicku, zásadným spôsobom ovplyvnili vnímanie vojenského konfliktu. Ako administrátor Spojencami obsadeného mesta Krefeld v Nemecku, mohol v menšej miere uplatňovať svoje predstavy tvorby mieru. Povýšením na seržanta v kontrašpionážnom zbore získal skúsenosti v stopovaní gestapákov v Hanoveri. Odmietal však používanie tvrdej sily a zneužívania civilistov pri dosahovaní výsledkov. Jeho životné skúsenosti prispeli k formovaniu neskorších geopolitických názorov. Po krátkom armádnom období sa s nástupom na vojenskú univerzitu v Camp King začína obdobie akademické. Spája sa predovšetkým s Harvardovou univerzitou, kde študoval politológiu. Ústredným pojmom jeho ponímania sveta bolo equilibrium. Štúdiom geopolitiky a zahraničnej politiky Habsburskej monarchie a Veľkej Británie prenikol k základným princípom riadenia štátov devätnásteho storočia, na základe čoho bol schopný analyzovať vtedajšie príčiny a dôsledky druhej svetovej vojny. Doktorský titul získal dizertačnou prácou s názvom "Mier, legitimita a equilibrium (Štúdia o štátnictve Castlereagh a Metternicha)." V roku 1962 získal titul profesor. Kissinger bol taktiež riaditeľom Programu obranných štúdií. Významné bolo aj jeho politické obdobie. Kissinger pracoval ako poradca pre amerických vládnych činiteľov v rokoch 1955 – 1968, Dwighta D. Eisenhowera, Johna F. Kennedyho a Lyndona B. Johnsona. Za prezidenta Richarda Nixona a Geralda Forda vykonával funkciu predsedu Rady pre národnú bezpečnosť. Vrchol kariéry dosiahol v rokoch 1973 až 1977, kedy bol ministrom zahraničných vecí USA. V roku 1973 získal Nobelovu cenu za mier. Kissiger je právom považovaný za najvýraznejšieho diplomata všetkých čias (Henry Kissinger biography).

Práve jemu je prisudzovaná veľká zásluha o oživenie záujmu o geopolitiku. Tento termín Kissinger, rovnako aj Nixon, používal v rečiach a článkoch a tým ho preniesol do populárnej tlače a časopisov ako napríklad Time, Newsweek, Fortune, New Republic a Spectator, a následne aj do „bežného“ jazyka. Kissingerove použitie termínu je trochu individuálne a geografický obsah Kissingerovej geopolitiky nie je vždy jasný. Kissinger ho spája s globálnou rovnováhou a trvalým národným záujmom vo svetovej rovnováhe síl (Hepple, 1986: 6).

Snažil sa o prepojenie amerických doktrín, strategických koncepcií a zahraničnej politiky s termínom geopolitiky hlavne v súvislosti s rozšírením termínu equilibrium. Geopolitiku vnímal ako proces vyvažovania vojenskopolitickej rovnováhy v rámci systému studenej vojny. Henry A. Kissinger bol v 70. rokoch dôležitým predstaviteľom a iniciátorom geopolitických koncepcií, pragmaticky reagujúcich na vývoj a zmeny v období studenej vojny.[1] Kissinger geopolitiku vníma ako proces, v rámci ktorého ide o dosiahnutie svetovej rovnováhy. Charakterizoval ju taktiež ako umenie, schopnosť zvládať a riadiť proces zaistenia mierovej rovnováhy s využitím kombinácie diplomacie a vojenskej konfrontácie. Equilibrium zostalo ústredným termínom a motívom medzinárodnej veľmocenskej politiky 60. až 80. rokov. V praktickej rovine podľa Kissingera predstavuje geopolitika každodenný taktický boj o presadzovanie národného záujmu.

Už počas svojho pôsobenia v praktickej politike sa odvolával na geopolitiku vo svojich vystúpeniach a publikáciách, či v realizácii politiky. Politika, podľa Kissingera, nie je len ideologickým sporom, súperením viacerých síl, alebo podporovaných militárnym potenciálom. Ide o proces, ktorý sa odohráva v konkrétnych priestorovo-politických podmienkach. V podstate teda H. A. Kissinger stotožnil zahraničnú politiku s geopolitikou (Ištok, 2010: 78). Postupne, aj vplyvom Kissingera, sa pojem geopolitika stal súčasťou terminológie všetkých disciplín, skúmajúcich politickú sféru ľudskej spoločnosti.

Geopolitika H. A. Kissingera

Kissinger zastával názor, že v Amerike neexistovala žiadna geopolitická tradícia. Sú tu idealistické tradície, ktoré vidia zahraničnú politiku ako súperenie medzi dobrom a zlom. K dispozícii je taktiež pragmatická tradícia, ktorá sa snaží riešiť problémy, ak sa vyskytnú. Taktiež sú formálne (právne) tradície, ktoré zaobchádzajú medzinárodnými otázkami akoby boli právnické prípady, ale žiadna geopolitická (Hepple, 1986: 7).

Kissingerov prístup k svetu bol založený na báze európskej diplomatickej tradície, často bol označovaný ako realpolitik, ktorá sa vyvíjal od 17. do 19. storočia. Táto tradícia sa dá zhrnúť do dvoch myšlienok. Po prvé, raison d'État, kde pre záujmy štátu je možné použiť všetky prostriedky, ktoré sú potrebné pre ich dosiahnutie. Národný záujem tak nahradil stredovekú predstavu o univerzálnej morálke, ktorý riadil všetkých ľudí a národy. Druhým kľúčovým poňatím je rovnováha síl v medzinárodnom poriadku, v ktorom žiadny národ nie je dominantný. Každý národ si udržiava nezávislosť, všetky národy musia dodržiavať platné status quo, môžu kontrolovať nároky najagresívnejších národov a tým dosiahnuť medzinárodnú stabilitu a umiernenosť. Americká diplomatická tradícia, ako ju vidí Kissinger, je odmietnutie raison d'État v prospech inej normy medzinárodných vzťahov. Táto norma slovami Thomas Jeffersona je to, že by mal byť "jeden systém etiky pre mužov a pre národy" (Garrity, 1997: 1).

Kissinger tvrdí, že americká tradícia vychádzala z dvoch protiľahlých smerov. Prvým je stiahnutie Ameriky z medzinárodného diania, aby si zdokonalila svoje demokratické inštitúcie a slúžila ako maják pre zvyšok ľudstva. Druhým bolo zapojenie sa do križiackych výprav pre demokraciu na celom svete, znamenala premenu starého medzinárodného systému do globálneho medzinárodného poriadku založeného na demokracii, voľnom obchode a medzinárodnom práve. Pre väčšinu histórie Spojených štátov podľa Kissingera prevládal prvý chod, izolacionizmus. Ale v priebehu druhej polovice minulého storočia už dominovala druhá americká cesta „križiackych výprav“. Woodrow Wilson je príkladom par excellence amerického internacionalizmu. Pre Wilsona bola americká úloha vo svete odôvodnená nie tým, že je potrebné udržať rovnováhu moci, ale povinnosťou Spojených štátov bolo šíriť svoje demokratické zásady po celom svete (Garrity, 1997: 2).

Kissinger uznáva skutočnosť, že Spojené štáty boli pri páde Sovietskeho zväzu. Avšak podľa Kissingera americká zahraničná politika v čase studenej vojny bola príliš moralizujúca a nedostatočne zohľadňovala realitu medzinárodných vzťahov. Kissinger predovšetkým kritizoval americký názor, že Sovietsky zväz bol ideologická a nie geopolitická hrozba. V dôsledku tohto nesprávneho vnímania Kissinger tvrdí, že americký úspech v období studenej vojny bol oveľa nákladnejší, než by to mohlo byť (Garrity, 1997:2).

Ak by sme zhrnuli Kissingerove geopolitické názory, sú tam dva pohľady, kde by mohla byť použitá rovnováha síl. Po prvé, Európa, kde musia byť vyvážené pozície Ruska a Nemecka. Spojené štáty majú záujem na tom, aby nespútané Nemecko a Rusko si nekonkurovali nad „stredom“ kontinentu, ako tomu bolo v prvej polovici minulého storočia. To vyžaduje pokračovanie americkej prítomnosti v Európe a rozšírenie NATO na východ. Po druhé, Ázia. Tu je potrebné, aby Spojené štáty vyvážili Čínu a Japonsko a pomohli im fungovať aj cez ich podozrenie zo seba navzájom. V praxi na dosiahnutie týchto regionálnych rovnováh, Kissinger odporúča pomerne tvrdú líniu voči Moskve a naopak, pomerne ústretovú voči Pekingu (Garrity, 1997: 4).

Na dosiahnutie úspechu do budúcna Kissinger tvrdí, že Američania budú musieť držať na uzde svoju výnimočnosť a musia byť oveľa viac „obyčajnou“ krajinou. Kissinger sa v tomto smere prejavil ako kritik W. Wilsona. Americké normy boli jednoducho iné ako tie, ktoré zastával Kissinger. Americká diplomatická tradícia bola zameraná na morálku a nie na geopolitiku. Kissinger varuje, že táto morálna orientácia vedie Američanov do nebezpečného extrémneho izolacionizmu či križiackych výprav. Tvrdí, že geopolitické obavy sú nevyhnutné pre riadne správanie. Deklarácia nezávislosti uznáva, že by sa mali správať s primeraným zreteľom na záujmy ostatných. Ešte dôležitejšie je, že vyhlásenie vysvetľuje, že legitímna vláda je založená na súhlase tých, ktorým vládnu, a že každý národ má právo vybrať si vládu, ktorá sa im zdá ako najpravdepodobnejšia pre zaistenie ich bezpečnosti a šťastia. Američania sa nesnažia zasahovať do výberu ostatných, rovnako ako nebudú trpieť ostatých vmiešavať sa do ich výberu (Garrity, 1997: 5).

Pre Kissingera "geopolitika" je jednoducho eufemizmus pre mocenské vzťahy. Podľa neho európska prax, a to najmä v zmysle britských štátnikov devätnásteho storočia, nie je úchylka, ale norma pre vykonávanie medzinárodných vzťahov v akejkoľvek dobe. Keď Sovietsky zväz odhalil, že nie je lojálny partner v presadzovaní amerického poňatia svetového poriadku, ale potenciálny protivník, takí štátnici ako George Marshall, Dean Acheson a George Kennan prijali pojem "zadržiavanie". Aby však bolo možné získať verejnú podporu, ich rétorika musela byť univerzalistická. V skutočnosti Stalin, podľa Kissingera, nemal žiadne vážne globálne ambície. Bol to staromódny realpolitik, ktorý sa zaoberal opatrným rozšírením sovietskej moci a čakal, že jeho protivníci budú hrať rovnakú hru. Kissinger vidí, že sa Spojené štáty museli naučiť fungovať v zložitom systéme, ktorému nemôžu ani uniknúť, ani vládnuť (Howard, 1994: 1).

Kissingerovo použitie termínu je súčasťou pokusu obrátiť americkú zahraničnú politiku smerom k realpolitike perspektívnej rovnováhe moci. Obával sa, aby zmaril sovietsku rozpínavosť, pričom však vidí americkú politiku zadržiavania ako príliš ideologickú, príliš opierajúcu sa o armádu, skôr ako politickú koncepciu
rovnováhy síl. Rastúcu sovietsku moc zničila skôr strategická rovnováha moci-
"narušenie strategickej rovnováhy muselo mať geopolitické dôsledky",
a s klesaním relatívnej sily Ameriky (ako ilustrovaná agónia po Vietname), Kissingerovým cieľom bolo obnoviť rovnováhu síl ako aj udržať politickú pružnosť (Hepple, 1986: 6). Kissinger geopolitiku definoval ako "prístup, ktorý venuje pozornosť požiadavkám rovnováhy" v medzinárodnej politike. Equilibrium, rovnováha je nielen predpokladom pre poriadok, predpoklad pre spravodlivosť, je cieľom, ktorý činí k spravodlivosti (Kissinger's Geopolitics, 1979).

Svetový poriadok

V každom storočí sa objaví krajina, ktorá má moc a prejaví vôľu a intelektuálnu a mravnú silu k pretvoreniu celého medzinárodného poriadku. Henry Kissinger sa k pojmu „modernosť“ vyjadruje prostredníctvom jeho spojenia s medzinárodnými vzťahmi. Tvrdí, že moderný prístup k medzinárodným vzťahom zaviedlo už Francúzsko za kardinála Richelieua v 17. storočí. Tento prístup je založený na princípe národného štátu, ktorého najvyšším motívom bol národný záujem. V 18. storočí úlohu Francúzska prevzala Veľká Británia. Tu prevládla koncepcia rovnováhy moci vo vzťahoch medzi štátmi. V 19. storočí do popredia vystúpilo Metternichovo Rakúsko, rýchlo však uvoľnilo svoje pozície Bismarckovmu Nemecku, ktoré „premenilo európsku diplomaciu na chladnokrvnú hru mocenskej politiky“ (Kissinger, 1999: 11). V 20. storočí boli najväčším hráčom Spojené štáty americké.

V americkej zahraničnej politike boli však dva veľmi rozdielne postoje k zahraničnej politike, oscilovala medzi izolacionizmom a angažovanosťou. Od konca druhej svetovej však prevažovala realita vzájomnej závislosti. V každom z prístupov šlo o vieru, že USA majú najlepší vládny systém, ako aj že štáty môžu dosiahnuť mier a prosperitu, že sa zrieknu tradičnej demokracie a osvoja si úctu Ameriky k medzinárodnému právu a demokracii. Neskôr veľmocenského postavenia dosiahli už aj iné krajiny, preto USA musí dosahovať svoje ciele po etapách, v ktorých sa spoja americké hodnoty s geopolitickými danosťami (Kissinger, 1999: 12).

Jednou z nich je, že svet sa skladá z niekoľkých štátov o zrovnateľnej sile. Preto musí byť svetový poriadok založený na určitej koncepcii rovnováhy. V roku 1919 sa na parížskej mierovej konferencii stretlo americké uvažovanie o zahraničnej politike s európskymi diplomatickými tradíciami. V štrnástich Wilsonových bodoch bolo dané, že medzinárodný systém bude založený na etnickom sebaurčení a nie na rovnováhe moci, dôraz bol kladený na kolektívnu bezpečnosť a otvorenú diplomaciu. Šlo o zmenu celého systému medzinárodných vzťahov, pretože Američania pripisovali európske ťažkosti systému mocenskej rovnováhy. Na to poukazuje aj fakt, že Američania šli do oboch svetových vojen až potom, keď politika mocenskej rovnováhy zlyhala. Správne fungujúci systém mocenskej rovnováhy mal obmedziť schopnosti štátov ovládnuť ostatných a mal obmedziť aj rozsah konfliktov. Cieľom bola stabilita a umiernenosť (Kissinger, 1999: 13).

V skutočnosti sa však tento systém v dejinách objavoval len zriedka. Pre väčšinu ľudstva a po dlhé historické obdobie bola typickou formou vládneho zriadenia impérium. Na západe sú jediným príkladom fungujúceho systému mocenskej rovnováhy mestské štáty antického Grécka a renesančného Talianska, ako aj systém európskych štátov, ktorý vzišiel z Vestfálskeho mieru (1648). Tieto systémy učinili realitu – existenciu viacerých štátov o skoro rovnakej sile – hlavný princíp svetového poriadku. V roku 1815 na Viedenskom kongrese sa obnovila mocenská rovnováha, snaha umierniť medzinárodné vzťahy pomocou mravných a právnych väzieb. Koncom 19. storočia sa však európsky systém mocenskej rovnováhy vrátil k princípom mocenskej politiky, kedy sa štandardnou metódou diplomacie stala konfrontácia s protivníkom. Po katastrofe v podobe svetových vojen Európa nikdy nenadobudla pozíciu svetového lídra (Kissinger, 1999: 15).

V celých svojich dejinách sa Amerika nikdy nezúčastnila systému mocenskej rovnováhy. V priebehu studenej vojny bolo USA vtiahnuté do ideologického, politického a strategického zápasu so Sovietskym zväzom, kde obe štáty pôsobili podľa princípov, ktoré sa odlišovali od princípov mocenskej rovnováhy. Strata jedného v tomto prípade znamenalo zisk druhého. USA dosiahla víťazstvo bez vojny. Za studenej vojny jedinečný americký prístup k zahraničnej politike zodpovedal požiadavkám doby. Tradičný koncept mocenskej politiky sa v podstate zrútil[2] (Kissinger, 1999: 15).

Kissinger v knihe Umění diplomacie, charakterizoval 21. storočie, ako rozpor medzi fragmentizáciou a rastúcou globalizáciou. Na úrovni vzťahov medzi jednotlivými štátmi sa bude nový poriadok podobať skôr systému európskych štátov 18. a 19. storočia než rigidnému modelu studenej vojny. Do toho systému bude patriť prinajmenšom šesť významných mocností: USA, Európa, Čína, Japonsko, Rusko a pravdepodobne India. Ďalej sa v ňom objaví množstvo stredných a menších krajín. Na viac sa medzinárodné vzťahy stali prvýkrát skutočne globálnymi (Kissinger, 1999: 17).

„Trojuholníková“ diplomacia

Na zahraničnú politiku ako geopolitiku poukázal Kissinger v kapitole s obdobným názvom v jeho rozsiahlom diele Umění diplomace. Prostredníctvom historických udalostí, ktorých bol priamym účastníkom ako poradca vtedajšieho prezidenta R. Nixona, vysvetľuje ponímanie americkej zahraničnej politiky ako geopolitiky na základe Nixonovej „trojuholníkovej“ diplomacie. Hlavnými aktérmi boli veľmoci USA, Sovietsky zväz a Čína, ktoré mali záujem získať strategickú pozíciu v geopolitickom priestore.

Éra prezidenta Nixona

Americký prezident Nixon nastúpil do úradu nie práve v najvhodnejšej dobe. Po jeho nastúpení vzrástol odpor proti vojne vo Vietname. Nixon túžil o vyjednanie čestného odchodu USA z tejto vojny. Americká verejnosť sledovala dva nezlučiteľné ciele: chcela ukončiť vojnu, avšak nechcela, aby USA kapitulovala. Nixon sa však rozhodol pre tretiu možnosť cestu vietnamizácie, v ktorej by udržal v relatívnej rovnováhe 3 kľúčové zložky amerického odchodu z Vietnamu.[3]

Od konca druhej svetovej vojny mali USA prevahu vo svetovej politike, akú predtým nezískal žiadny iný štát, či už USA vyrábali takmer tretinu svetovej produkcie tovarov a služieb, ako aj postavenie posilňoval náskok v jadrovej technológii. Postupne však nukleárnu prevahu strácali, takisto dynamický rast Európy a Japonska ohrozoval ich hospodársku prevahu. V „ťažkom“ procese vymaňovania USA z Vietnamu preto išlo Nixonovi hlavne o udržanie amerického postavenia vo svete. Trhliny v komunistickom bloku[4] poukázali na fakt, že existujú nové možnosti smerovania diplomacie. Nixon pevne veril, že vedúci demokratický štát sveta nemôže rezignovať ani na svoje povinnosti, ani na svoj osud. Kissinger charakterizoval prezidenta Nixona ako osobnosť s dôkladnými znalosťami v medzinárodných záležitostiach, obdivoval aj jeho schopnosť pochopiť politickú dynamiku každej krajiny ako aj pochopenie geopolitickej reality. „V zahraničnej politike sa jeho veľké analytické schopnosti a mimoriadna geopolitická intuícia vždy dokázali presne zamerať na presadzovanie amerického záujmu“ (Kissinger, 1999: 737).

Čo sa týka Nixonovho videnia sveta, ten vnímal ako rozdelený na priateľov a protivníkov, arénu spolupráce a stretov záujmov. Mier a harmóniu nepovažoval za prirodzený poriadok vecí, ale za dočasnú oázu uprostred nebezpečného sveta, v ktorom je možné zachovať stabilitu len za cenu neutíchajúceho úsilia. V centre jeho záujmu stojí americký národný záujem, v súvislosti s tým zastával názor, pokiaľ by si veľmoci, vrátane USA, sledovali racionálne a predvídateľne svoj vlastný záujem, vznikla by zo stretávania súperiacich záujmov rovnováha. Z mocenskej rovnováhy vzíde stabilita a silnú Ameriku považoval za základný faktor globálnej rovnováhy. Trval na tom, aby o budúcnosti sveta rozhodovalo päť veľmocí,[5] ktoré by sledovali svoj vlastný národný záujem. Nixon zastával Wilsonovský internacionalizmus a vieru v nenahraditeľnosť Ameriky, ale odvolával sa na národný záujem, ktorým zdôvodňoval svoju taktiku (Kissinger, 1999: 739).

Prezident Nixon v prejave v roku 1969 zhrnul základné premisy zahraničnej politiky USA. Išlo o dodržiavanie zmluvných záväzkov USA. Krajinám, ktorých sloboda bude ohrozená nukleárnou mocnosťou, poskytnú USA pomoc pokiaľ sú ich spojencami, prípadne ich považujú za dôležitých z pohľadu ich bezpečnosti. Boli tu taktiež stanovené kritériá pre americkú angažovanosť v ostatnom svete (Kissinger, 1999: 740).

Vzťahy so Sovietskym zväzom

Pri Nixonovom nástupe do úradu bolo zrejmé, že bude potrebné prehodnotiť vzťahy medzi východom a západom. To sa týkalo aj vzťahu so Sovietskym zväzom v období pretrvávajúcej studenej vojny. V období studenej vojny sa propagovala politika zadržiavania, avšak vzťahy medzi východom a západom sa dostali do slepej uličky. Tradičná koncepcia zadržiavania bola v patovej situácii. Ako sme už spomínali, pre Nixona základným určujúcim kritériom smerovania americkej zahraničnej politiky bol národný záujem, ako aj bolo deklarované, že Amerika sa bude angažovať za politické ciele a nie za výklad právnych princípov. Nixon veril, že práve národný záujem vytvára najlepší základ pre odpor proti komunistickému expanzionizmu a pre udržanie verejnej podpory. Politika voči Sovietskemu zväzu bola „založená na presnom pochopení podstaty sovietskeho systému, ktorý nebude ani podceňovať silu komunistickej ideológie, ani podliehať ilúziám, že sa komunistickí vodcovia vzdajú svojho presvedčenia, alebo že sa k tomu chystajú“ (Kissinger, 1999: 744). Dohody a mierová štruktúra vzídu z „realistického kompromisu konfliktných záujmov.“ Nixonov prístup k zadržovaniu komunizmu sa zakladal na viere, že proces jednania a dlhého obdobia mierového súťaženia urýchli transformáciu sovietskeho systému a posilní demokratické krajiny. V prvom rade išlo o dôveru, že obidve superveľmoci majú spoločný záujem na uvoľnení napätia (Kissinger, 1999: 745).

Sovietsky zväz bol v podobnej situácii ako Amerika. USA sa potrebovali vymaniť z Vietnamu, ako aj zlepšiť vzťahy so Sovietskym zväzom. Ten naopak, čelil napätiu na dvoch frontoch, na čínskej hranici a pretrvávalo aj napätie vo vzťahoch s USA, pridala sa k tomu aj hospodárska stagnácia. Amerika v tomto hrala svoju rolu, kedy stála medzi Sovietskym zväzom a Čínou, kde hrozilo priklonenie sa k jednej prípadne druhej strane, čím by sa narušila geopolitická stratégia jednej z krajín. Základným kameňom Nixonovej stratégie bolo preto dosiahnutie zblíženia vo vzťahu s Čínou, čím by zbudilo záujem ZSSR o zlepšenie vzťahov so Západom (Kissinger, 1999: 747).

Politika, ktorú aplikovala Nixonova (1969-74) a Fordova (1974- 177) vláda voči komunizmu, bola politikou détente — teda politikou tzv. zmierňovania medzinárodného napätia. Hlavným architektom tejto politiky bol práve Henry A. Kissinger.[6] Základom Nixonovej politiky „detente“ bol dôraz kladený na oblasti možnej spolupráce so Sovietskym zväzom a využitie tejto spolupráci k modifikácii sovietskeho chovania v obzvlášť sporných oblastiach. Kontrola zbrojenia bola v 70. rokoch najintenzívnejšia. Politická doktrína zadržiavania nemala odpoveď na súťaž mocností v zbrojení, ako aj strategická teória – kontrola zbrojenia neponúkala žiadne riešenie politického konfliktu. Nixon považoval selektívne uvoľnenie napätia za stratégiu, ktorá by zaručene ohrozila postavenie demokracie. Nixon sa svojou politikou „viazanosti“ snažil naviazať jednania o strategických zbraniach na pokrok v politických otázkach. Podarilo sa im vytvoriť takú politiku, v ktorej sa rôzne prvky navzájom podporovali (Kissinger, 1999: 749-750).

Vzťah s Čínou

Významným podnetom k sovietskej umiernenosti bolo prelomenie vzťahu s Čínou. Kľúčová stratégia voči Sovietskemu zväzu, koncom šesťdesiatych rokov, bolo hlavne zlepšenie čínsko-amerických vzťahov.[7]

Spor medzi ZSSR a Čínou neexistoval len v ideologickej rovine, ale mal podobu dlhodobého geopolitického konfliktu. Medzi oboma obrovskými kontinentálnymi štátmi existovala spoločná hranica dlhá šesť a pol tisíc km, ktorá sa v priebehu histórie menila a posúvala podľa ambícií a moci oboch strán. Čína začala spojovať svoju bezpečnosť s medzinárodnou izoláciou ZSSR a s potrebou získať na svoju stranu USA. Čínski predstavitelia dokonca vychádzali z premisy, že čím horšie budú vzťahy USA a Sovietskeho zväzu, tým menej sa Čína bude musieť obávať možnosti americko-sovietskeho spojenectva (Kissinger, 1999: 755).

Z geopolitického hľadiska bola Čína pre Nixona veľkým hráčom na to, aby ju ignoroval. Vývoj dostal novú dynamiku v roku 1969, kedy došlo k stretu medzi čínskymi a sovietskymi vojskami na ich hraniciach pri rieke Ussuri. Celá Nixonova politika bola založená na geopolitickej koncepcii, preto sa pozeral na tento stret ako na možnú medzinárodnú krízu v prípade, pokiaľ by sa ZSSR pokúsilo si podriadiť Čínu, ako to bolo predtým v prípade Československa. To bola pre USA priveľká hrozba vytvorenia čínsko-sovietskeho bloku. A to nemohli riskovať. Zachovanie nezávislosti Číny predstavovalo dôležitú súčasť globálnej rovnováhy. To viedlo Nixona k dvom rozhodnutiam. Prvým bolo odsunutie všetkých otázok, o ktorých sa jednalo v čínsko-amerických rokovaniach.[8] Nixon sa sústredil na širší problém čínskeho vzťahu v ich dialógu. Prednosť získalo určenie rozsahu vznikajúceho čínsko-sovietsko-amerického trojuholníka. Riešenie praktických otázok malo byť dôsledkom čínsko-amerického zblíženia (Kissinger, 1999: 753-755).

Stratégiou USA bolo premeniť bipolárny svet na strategický trojuholník. Kvôli tomuto urobili v júni 1969 niekoľko nie až tak významných jednostranných iniciatív, ako napríklad zrušený zákaz ciest Američanov do Čínskej ľudovej republiky, povolené dodávky obilia do Číny, bola aj zmenená rétorika voči Číne, tieto opatrenia mali deklarovať zmenený postoj USA. Odvážnym krokom prezidenta Nixona bolo varovanie Sovietskeho zväzu, že v prípade napadnutia Číny nebude USA voči tomuto kroku ľahostajné. Nixon považoval nezávislosť Číny za veľmi dôležitú pre globálnu rovnováhu a diplomatické styky s Čínou za podstatné pre udržanie manévrovacieho priestoru americkej diplomacie. Varovanie jednak deklarovalo rozhodnutie, že americká zahraničná politika je založená na dôkladnej analýze národného záujmu, ako aj znamenalo podporu krajine, s ktorou nemalo USA žiadne diplomatické styky, žiadne kontakty vlády. Toto rozhodnutie znamenalo návrat Ameriky do sveta reálpolitiky (Kissinger, 1999: 756).

„Aliancia“

V nasledujúcich rokoch bol sústavne zdôrazňovaný záujem o zlepšenie vzťahov s Čínou, zároveň však Američania odmietli, pre nich absurdnú predstavu, že by sa mohli spojiť s jednou stranou proti druhej. „Zblíženie“ oboch krajín však bolo ľahšie definovať ako realizovať, pretože čínsko-americké vzťahy boli poznačené rokmi vzájomnej izolácie. Pri stretnutiach Nixona s Mao Ce-tungom sa chceli čínski komunisti uistiť, že USA nebudú spolupracovať s Moskvou pri realizácii Brežnevovej doktríny.[9] Na druhej strane Nixona zaujímala otázka ich vzájomnej spolupráce v snahe prekaziť sovietsku geopolitickú ofenzívu. Ciele oboch krajín boli v podstate koncepčné. Pokiaľ by sme porovnávali jednania s Moskvou, sovietski diplomati naopak skoro nikdy nediskutovali o koncepčných problémoch. Stanovili si problém, ktorý bol v danom čase pre Moskvu dôležitý a svojhlavo presadzovali jeho riešenie (Kissinger, 1999: 760).

Podpísaním Šanghajského komuniké v roku 1972, ktoré sa stalo vodítkom pre čínsko-americké vzťahy nasledujúcich desať rokov, nastal prelom vo vzťahu Čína – USA. V komuniké deklarovali záujem o normalizáciu vzťahov medzi Čínou a USA, zníženie hrozby medzinárodných vojenských konfliktov. Konštatovali, že ani jedna zo strán sa nebude usilovať o hegemóniu v ázijsko-pacifickej oblasti, taktiež sa budú snažiť zabrániť aj iným krajinám v prípade snahy o takúto hegemóniu a nebudú ochotné vyjednávať v zastúpení tretej strany ako aj uzatvárať dohody s druhou stranou, ktoré by boli namierené proti iným štátom (Kissinger, 1999: 761).

Sovietsky zväz bolo možné považovať za jediný, ktorý by bol schopný Áziu ovládnuť, vznikla tak nevyhlásená aliancia, ktorej cieľom bolo zabránenie sovietskemu expanzionizmu v Ázii. V roku 1973 opätovne deklarovali, že sa postavia na odbor spoločne proti každému pokusu každej krajiny o svetovládu. Úlohou americkej politiky bolo vytvoriť rámec, ktorý by odrážal ochotu každého štátu podporiť druhý tam, kde sa zhodovali ich národné záujmy. V priebehu pár rokov dospeli od izolacionizmu k akejsi aliancii proti hlavnej hrozbe, sovietskemu expanzionizmu, ktorého sa obe krajiny báli. Zmenou vzťahov sa zmenil model medzinárodných vzťahov. Nixonovým primárnym záujem bolo vrátiť Amerike zahraničnopolitickú iniciatívu (Kissinger, 1999: 762).

Potvrdenie Nixonových domnienok

Po prelomení čínsko-amerických vzťahov čelil Sovietsky zväz výzvam na dvoch frontoch – NATO na Západe a Číny na Východe. Nixon sa usiloval o to, aby sa všeobecná vojna stala pre sovietov príliš riskantná. Sovieti sa v tomto smere snažili zmierniť napätie s USA, takže predpokladaná Nixonová stratégia sa potvrdila. Brežnev sa usiloval o zlepšenie vzťahov až v takom rozsahu, že v rokoch 1973 a 1974 sa obrátil na Spojené štáty s predstavou akejsi pseudoaliancie proti Číne (Kissinger, 1999: 763).

USA sa snažila udržať mocenskú rovnováhu, preto nebola ochotná podporiť silnejšieho proti slabšiemu. ZSSR musel zmierniť existujúcu krízu a musel sa vyvarovať nových, aby nemusel čeliť rozporom na oboch frontoch. Čína mala schopnosť narušiť rovnováhu v Ázii, obmedzovala ju však spolupráca s USA pri zabránení sovietskemu expanzionizmu. Týmito prostriedkami sa Nixonova vláda snažila riešiť praktické problémy so Sovietskym zväzom a zároveň udržať dialóg s Číňanmi o globálnych koncepciách. Bolo jasné, že vyjednávacia pozícia USA bude najsilnejšia vtedy, ak budú bližšie obom komunistickým štátom, než budú tieto štáty medzi sebou navzájom (Kissinger, 1999: 764-765).

Richard Nixon, ako tvrdí Kissinger, bol prvý americký prezident, s výnimkou osamelého Theodora Roosevelta, ktorý viedol americkú zahraničnú politiku prevažne v mene národného záujmu a tak doviedol Spojené štáty späť do hlavného prúdu medzinárodných vzťahov (Howard, 1994: 2).

Záver

Na vysvetlenie svojej politiky používal Kissinger dvojakú rétoriku, každému vravel to, čo dotyčný chcel počuť: liberálnu ľavicu uisťoval, že by mala byť spokojná práve s jeho politikou, ktorá skutočne predstavovala mierové jednania o odzbrojení a zmierňovaní napätia. S konzervatívcami však hovoril odlišnou rečou. Tvrdil im, že si z vnútropolitických dôvodov nemohli dovoliť nič iného. Po demokratoch zdedili nepopulárnu vojnu a akýkoľvek tvrdší postup voči Sovietom by im demokratmi ovládaný Kongres zablokoval. V takejto situácii malo USA zviazané ruky, zatiaľ čo Sovieti mohli nekontrolovateľne zbrojiť. Preto boli zmluvy o odzbrojení v ich záujme. Rovnako tak obhajoval politiku voči Číne: bolo strategicky žiaduce s nimi naviazať účelové spojenectvo proti Sovietom; pomohlo im to Sovietov držať v šachu (Joch, 2000: 14).

Henri A. Kissinger posunul chápanie geopolitiky od teórie strategických koncepcií a doktrín k politike medzinárodných vzťahov a ku konkrétnej zahraničnej politike a diplomacii, taktiež poňal chápanie zahraničnej politiky ako geopolitiky. Konkrétny obsah geopolitiky Kissingera sa predovšetkým (aj keď nie výhradne) týkal potrebnosti nových vzťahov USA s komunistickou Čínou. „Equilibrium bol názov hry. Nechceli sme sa usilovať o pristúpení Číny k provokatívnej konfrontácii so Sovietskym zväzom. Ale zhodli sme sa na potrebe obmedziť Moskve jej geopolitické ambície“ (Kissinger, 1979: 764).

Kissingerova práca neobsahuje podrobné geografické diskusie a chápe termín trochu vágne. Kissingerov pohľad je však na základe potreby získať rovnováhu síl v stále viac multipolárnom svete aktuálny. Kissingerova geopolitika naznačila dva rôzne smery v jej obnove. To viedlo k ďalším úvahám o globálnej stratégii v geopolitickom priestore a v neposlednom rade sa aj výrazne spopularizovalo slovo geopolitika (Hepple, 1986: 7).

Kissinger oponuje obom ideológiám, liberálnej politike idealizmu aj konzervatívnej politike ideologického boja proti komunizmu. Kissinger tvrdí, že geopolitické hľadisko v podstate nenašlo pochopenie u tých, ktorí riadili verejnú diskusiu o zahraničnej politike v našej krajine. Geopolitickým mal na mysli prístup, ktorý venuje pozornosť požiadavkám rovnováhy. Nixon aj Kissinger chceli založiť americkú zahraničnú politiku na triezvom vnímaní trvalého národného záujmu skôr ako na premenlivých emóciách, ktoré v minulosti viedli k excesom ako intervencie a abdikácie (Hepple, 1986: 6).

Poučením z minulosti pre Kissingera je, že Amerika musí napraviť svoje cesty, aspoň do určitej miery. Po bipolarite americko-sovietskeho konfliktu sa objavil nový súbor medzinárodných vzťahov. Na rozdiel od amerických očakávaní, národy sledujú vlastný záujem častejšie než ušľachtilé zásady. Existuje viac dôkazov o súťaži medzi nimi ako spolupráci, presne tak, ako predvídal európsky diplomatický model. Ďalej Kissinger tvrdí, že úpadok americkej moci bráni tomu, aby Spojené štáty ovládli svet, rovnako ako americká závislosť na tomto svete jej bráni stiahnuť sa. Aj iné krajiny dosiahli veľmocenského postavenia a ich záujmy sa musia zohľadniť. Poriadok v tomto novom svete musí byť založený na equilibriu, teda rovnováhe síl (Garrity, 1997: 2).

Po skončení komunistickej éry vo Východnej Európe sa zdalo, že nastáva nové obdobie svetovej politiky určované dominantným postavením USA ako jedinej superveľmoci. Teraz sme však svedkami, že v dnešnej svetovej politike hraje stále významnejšiu rolu Čína rovnako aj Rusko obnovuje svoje mocenské ambície. Svet sa tak v tomto ponímaní dostáva opäť do akejsi tripolárnej pozície, ktorú už nadobudol s pomocou Kissingera koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia. I v tom spočíva aktuálnosť Kissingerových názorov na národné záujmy ako hybný impulz politiky svetových mocností a jeho snahy o zachovanie svetového mieru prostredníctvom mocenskej rovnováhy.

Odpovědný redaktor: Bc. Miroslav Hlaváč

Text neprošel jazykovou korekturou.

Použitá literatúra:

GARRITY, P. J. 1997. How To Think About Henry Kissinger [online]. 1997. [cit. 9. 5. 2012]. Dostupné na internete: <http://www.ashbrook.org/publicat/onprin/v5n3/garrity.html >

Henry Kissinger - biography [online]. [cit. 20.4. 2012]. Dostupné na internete: http://www.biography.com/people/henry-kissinger-9366016

HEPPLE, L. W. 1986. The revival of geopolitics [online]. Bristol, 1986. [cit. 1. 5. 2012].  Dostupné na internete: <http://www.elsevierscitech.com/pdfs/JPGQ/1986_The_revival_of_Geopolitics.pdf >

HOWARD, M. 1994. The World According to Henry: From Metternich to Me. In Foreign affairs [online]. 1994. [cit. 3. 5. 2012]. Dostupné na internete: <http://www.foreignaffairs.com/articles/49890/michael-howard/the-world-according-to-henry-from-metternich-to-me >

IŠTOK, R., KOZIAK, T., HUDEČEK, T., MATTOVÁ, I. 2010. Geopolitika, globalistika, medzinárodná politika. Prešov: Grafotlač Prešov, 2010. 357 s. ISBN 978-80-5550-164-2.

JOCH, R. 2000. Americká zahraniční politika a role USA ve světě. Praha: Občanský institut, 2000. 46 s. ISBN 80-86228-04-5

KISSINGER, H. 1999. Umění diplomacie. Praha: Prostor, 1999. 946 s. ISBN 80-7260-025-7.

Kissinger's Geopolitics. In The Modesto Bee [online]. 1979, vol. 102, no. 327 [cit. 29. 4. 2012]. Dostupné na internete: <http://news.google.com/newspapers?nid=1948&dat=19791123&id=4fEiAAAAIBAJ&sjid=E8wFAAAAIBAJ&pg=1379,3455286 >

www.henryakissinger.com

[1] Mierové urovnanie vietnamského konfliktu, obdobie détente, Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Helsinkách.

[2] Väčšinou v dejinách existovala syntéza vojenskej, politickej a ekonomickej moci, v tomto prípade sa však rôzne prvky moci vzájomne odlišovali (bývalý Sovietsky zväz bol zároveň vojenskou superveľmocou, ale ekonomicky bol slabším hráčom).

[3] Zachovala by vnútropolitickú morálku v Amerike, poskytla by Saigonu čestnú možnosť postaviť sa na vlastné nohy a motivovala by Hanoj k dohode.

[4] 1956 – Chruščov odhalil brutalitu Stalinovej vlády, 1968 – invázia do Československa, oslabenie ideologickej príťažlivosti komunizmu, roztržka medzi Čínou a Sovietskym zväzom podkopala nárok Moskvy na vedúce postavenie v jednotnom komunistickom hnutí.

[5] USA, Európa, Sovietsky zväz, Čína a Japonsko.

[6] V praxi zahrňovala zmluvy o odzbrojovaní so Sovietskym zväzom a naviazanie priateľskejších vzťahov s komunistickou Čínou, ktorá sa koncom 60. rokov dostala do roztržky so ZSSR.

[7] Predtým s nástupom komunistických vlád v Pekingu bolo „priateľstvo“ vystriedané politikou úmyselnej izolácie.

[8] Varšavské rozhovory boli časovo náročné a komplikované, kde každá zo strán predstavila svoje sťažnosti. Čína riešila otázky Tchaj-wanu a zablokovaných čínskych aktivít v USA. Naopak Spojené štáty vyžadovali zrieknutia sa použitia sily voči Tchaj-wanu, zúčastňovala sa jednaní o kontrole zbrojenia ako aj dohoda o amerických hospodárskych požiadavkách voči nej.

[9] Označenie politiky ZSSR voči Východnej Európe po roku 1968. Vychádzala z tézy, že ZSSR je ochrancom vymoženosti socializmu a jednoty socialistického štátu. ZSSR mal taktiež podľa doktríny možnosť zasiahnuť do vnútorných záležitostí krajín Varšavskej zmluvy.

Autor: Dominika Šmihulová

[Nahoru ↑]

Přidat komentář

Další články z rubriky

Arménská genocida - její vnímání a pozůstatky

Spôsoby vzniku medzištátnych organizácií

Teória kultúrnych zmien R. Ingleharta

Vložit komentář