Otázka politických strán ako aktérov prechodu k demokracii

 29. únor 2016  Gabriela Klinčáková  komentáře

Súčasná medzinárodná situácia naznačuje nevyhnutnosť prehlbovania demokracie v podmienkach fungovania politických systémov jednotlivých štátov svetového spoločenstva. Potreba demokratizácie nedemokratických zriadení je preto aktuálnou výzvou. Kľúčovými v prípade prechodu k demokracii sú jeho aktéri. Definovanie aktéra so silným politickým vplyvom je obligátnym atribútom tohto procesu, a to najmä z dôvodu určenia cieľa a spôsobu jeho presadenia. Teória prechodov vymedzuje dvoch základných aktérov. Transformačná prax však naznačuje potrebu ich špecifikovania.

Zdroj: commons.wikimedia.orgZdroj: commons.wikimedia.org

Úvod

Moderné politologické teórie zameriavajúce sa na demokratickú transformáciu vymedzujú niekoľko druhov aktérov prechodu k demokracii. Samotní aktéri ovplyvňujú prechod do takej miery, aká je ich politická sila a politický vplyv. Aktéri demokratickej transformácie, spolu so stratégiami tohto procesu, tvoria jadro demokratického prechodu k novému režimu. Jedným zo základných predpokladov tohto prechodu je teda aktér so silným politickým vplyvom. Zároveň môžeme rozlíšiť niekoľko druhov aktérov: jednotlivcov, silné politické osobnosti, elity, masy a veľmoci. Každý aktér môže prechod ovplyvniť iným spôsobom. Tieto procesy sa v rámci politických vied začali skúmať po roku 1989 v kontexte pádu komunistických režimov, avšak v otázke aktérov a ich vymedzení sa jednotliví teoretici odlišujú.

Cieľom článku je snaha o zodpovedanie otázky, či politické strany sú aktérom prechodu k demokracii a akú úlohu v tomto procese zohrávajú. Zároveň je cieľom overiť odvodenie postavenia politických strán v tomto procese na základe volieb, ako jedného z mechanizmov zmeny politického režimu. Uvedené máme za cieľ overiť vychádzajúc zo          základnej schémy prechodov k demokracii a jej vyjadrenia v horizontálnom smere ako os stratégií (v závislosti od použitia sily alebo kompromisu)  a vo vertikálnom smere, ako os aktérov. [1]

Prostredníctvom teoretickej a historickej analýzy aplikovanej na predmet skúmania, je zámerom článku odpovedať na vyššie položené otázky s ohľadom na čisto politologický aspekt skúmania tejto problematiky.

Teoretická analýza skúmania aktérov v procese demokratizácie

Z pohľadu moderných politických teórií existuje niekoľko druhov aktérov prechodu k demokracii. Samotní aktéri ovplyvňujú prechod do takej miery, aká je ich politická sila a politický vplyv. Je zrejmé, že jedným z predpokladov prechodu k demokratickému systému je politický aktér so silným politickým vplyvom. Zároveň môžeme rozlíšiť niekoľko druhov aktérov a to jednotlivcov či silné politické osobnosti, elity, masy a veľmoci. Výsledok prechodu závisí od typu aktéra.

V. Dvořáková a J. Kunc za základných aktérov zvolili práve elity a masy. Z hľadiska či už politického, historického alebo medzinárodného však rozlišujeme aj silné politické osobnosti a veľmoci aktuálneho svetového spoločenstva. Je potrebné naznačiť, že základom ich úspechu či už v procese demokratizácie, alebo v procese budovania nového politického režimu, je združovanie sa a participácia aktérov v politických zoskupeniach – politických stranách.

Na základe predmetu nášho skúmania je zrejmé, že existencia aktérov (elít a más) je bezprostredne spojená s ich formovaním sa do skupín, ktoré sú základom vzniku a konštituovania politických strán. Ak je našim cieľom snaha o zodpovedanie úlohy politických strán v tomto procese, je v prvom rade potrebné vymedziť funkciu aktérov v širšom ponímaní.

Jedným z dôležitých aktérov demokratickej transformácie politického režimu sú masy. Úloha más v tomto procese je rozhodujúca a vyplýva nielen z politického pohľadu, ktorý nazerá na človeka ako na občana disponujúceho volebným právom,  teda toho, kto sa vyjadruje k politickým otázkam, ale aj z pohľadu psychologického, kedy sa človek v spojitosti s krivdou, a spoločným cieľom s inými, stane súčasťou masy a optimálne dosiahne svoj individuálny cieľ. Nazeranie na osobu ako na voliča a občana nie je aktuálne v prípade nedemokratického režimu, v ktorom občania nedisponujú oprávnením vyjadrovať sa k otázkam štátu, sú pozbavení základných ľudských práv a slobôd a do všetkých sfér ich života zasahuje štát prostredníctvom najvyšších predstaviteľov moci. Neexistuje však záruka, že masy nie je možné zneužiť na dosiahnutie cieľa jednotlivcov, ako to bolo v prípade mnohých historicky známych diktátorov.

V zmysle názoru V. Dvořákovej a J. Kunca sú masy aktérmi vystupujúcimi v zmene politického režimu pri revolúcii v prípade násilnej zmeny systému a v prípade dosiahnutia kompromisu medzi masami a vládnou mocou pri reforme. Práve tu sú rozhodujúcimi aktérmi, nielen v prípade jej vzniku, ale aj dosiahnutia cieľa. Masy spočiatku nedisponujú politickým vplyvom, ale dokážu vytvoriť tlak na politické elity súčasnej moci do takej miery, že postupne dosiahnu zmenu prostredníctvom predstaviteľov pôvodnej moci, alebo sa jej chopia.

Existencia más v  procese transformácie vychádza z existencie pojmu moci v teórii politiky. Moc je možné chápať ako schopnosť ovplyvnenia iného aby konal tak, ako si to vyžadujeme. V prípade más ako aktéra demokratizácie sa tieto na jednej strane podriaďujú, a na druhej strane sa stavajú proti nechcenej autorite disponujúcej mocou. V tomto prípade je dôležité, kto je pri moci a kto sa postaví na čelo davu. Vychádzajúc z pravicového autoritarizmu je možné rozlíšiť autoritatívnu submisivitu, v rámci ktorej existuje vysoká miera podriadenia voči autoritám, ktoré disponujú legitímnou mocou. Podstatným faktorom je tiež agresivita, ktorá sa prejavuje voči všetkému, čo sa vymyká z požadovaných zavedených noriem, a tiež vysoké vyžadovanie konvencií. [2]

Ak sú občania s existujúcim stavom nespokojní, búria sa a snažia sa o zmenu. Dôležitou otázkou je rozhodujúca úloha vodcu v prípade más a ich organizácie a štruktúry, od čoho sa odvíja aj výsledok revolúcie. Vodca je tiež kľúčovou osobnosťou najmä z pohľadu dosahovania cieľa. Na druhej strane je podstatná aj osobnosť vodcu a jeho vlastné ciele, ktoré nemusia korešpondovať s cieľmi masy. V prípade, že dôjde k dosiahnutiu požadovaného cieľa revolúcie a ku zmene politického systému, vodca sa chopí moci a nakladá s ňou spočiatku v súlade s požiadavkami obyvateľstva, no neskôr v súlade s vlastnými cieľmi. Príkladom zneužitia masy a výsledku revolúcie je Veľká Francúzska revolúcia.

Na druhej strane úspešnými príkladmi revolúcie sú tie, v ktorých sa požiadavka občanov dostala do súladu s výsledkom revolúcie, a teda je možné povedať, že masy tu zohrali podstatnú úlohu a docielili zmenu politického režimu na demokratický. Vhodným príkladom daného prechodu je zánik Sovietskeho zväzu a vznik Československa, pričom je nám zrejmé, že v tomto prípade nešlo o revolúciu v pravom slova zmysle, avšak úloha más doplnená o významnú úlohu politických strán tu bola nezastupiteľná.

Úloha elít v demokratizačnom procese vychádza z ich mocenskej pozície v spoločnosti. Ide o možnosť docieliť multilaterálnu dohodu medzi skupinami, čoho výsledkom je pakt ako multilaterálna stratégia prechodu k demokracii. V prípade použitia sily na dosiahnutie cieľa prostredníctvom tejto skupiny aktérov naopak ide o vnútenie, ako o najčastejšiu formu prechodu vo väčšine prípadov transformácie. [3]

V oboch prípadoch je snahou elít udržanie a rozšírenie vlastnej moci a zároveň obmedzenie prístupu iných elít, či už ku zdrojom moci, alebo k surovinovým či iným zdrojom. Aby si tieto udržali svoju moc a ďalej ju mohli rozširovať je nutné aby zamedzili prístupu ľudí z nižších tried do uzavretého kruhu mocenskej elity. Je jednoznačné, že rovnako ako masy, aj elity sú nevyhnutne spojené s pojmom moc a s mocenským vplyvom. Tiež je možné uplatniť sociologické paradigmy o moci ako súčasť politickej vedy a rovnako aj poznatky psychológie, na základe ktorých je možné vysvetliť správanie más, elít či jednotlivcov.

Všeobecné teórie demokratizácie v zásade nerozlišujú politické strany ako základných aktérov cesty k demokracii. Na druhej strane v mnohých prípadových štúdiách, týkajúcich sa napríklad aj krajín dnešnej Vyšehradskej štvorky, môžeme vidieť úlohu politických strán ako základných elementov prechodu, a to z dôvodu ich nesporného vplyvu na samotný proces.

S odkazom na uvedené je možné teoreticky vymedziť dve skupiny autorov nazerajúcich na predmetnú problematiku. Prvou skupinou sú autori, vymedzujúci aktérov všeobecne, v zmysle jednotlivých mocenských kategórií teórie politiky. Druhou skupinou sú autori, ktorí vo svojich prípadových štúdiách všeobecné kategórie konkretizujú, a vymedzujú politické strany ako elementárny prvok transformácie politického režimu. Hovoríme o teoretikoch ako S. Szomolányi, G. Di Palma, či iných, ktorí vo svojej koncepcii zohľadňujú úlohu organizovaných skupín v zmysle politických strán alebo koalície politických síl.

Vo svojej koncepcii podporoval G. Di Palma koalíciu politických síl, ktoré sa stavajú na odpor starému režimu, pričom je dôležité, aby uvedená koalícia nebola zložená len z predstaviteľov presadzujúcich nový režim, ale aj z pôvodných predstaviteľov starého režimu, čoho výsledkom môže byť vyššia stabilita nastupujúceho politického usporiadania. [4]

Tvrdí, že pri každom páde režimu sú prítomné čistky od bývalých predstaviteľov, ale dôležitosť tohto kroku bola nadobudnutá až po druhej svetovej vojne v Nemecku, kedy bolo potrebné ho denacifikovať a odstrániť všetkých členov bývalého režimu, a tak predísť jeho opätovnému nastoleniu. Odstraňovanie neželaných členov bývalých režimov, ako členov jediného politického zoskupenia participujúceho na moci z politického života nebolo v iných štátoch také dôkladné, a preto na základe skúseností to nie je nevyhnutnou podmienkou podporenia demokracie. Na druhej strane je žiaduce, pretože vedie k jej posilneniu.

Je politická strana aktérom demokratizácie?

Vychádzajúc z prvej kapitoly je v súvislosti s problematikou más a elít nevyhnutné zohľadniť úlohu politických strán, v ktorých sa títo aktéri združujú.

Politická strana v súčasnom politickom systéme predstavuje jeho elementárnu časť vzhľadom na to, že je hlavným protagonistom politického režimu. E. Burke ju definoval ako organizovaný celok ľudí, ktorí sú schopní sa spojiť aby spoločnými silami presadzovali národný záujem a to na základe konkrétneho verejného princípu, vychádzajúceho zo všeobecnej zhody. [5]  M. Weber podobne ako Burke uvádza, že ide o organizovanú skupinu ľudí, ktorej základom je princíp dobrovoľnosti a jej cieľom je poskytovať moc svojim funkcionárom v jej vnútri a zároveň aktívnym členom poskytovať osobné výhody či možnosti na dosiahnutie individuálnych cieľov.[6]  Nie je možné vynechať ani definíciu G. Sartoriho,  ktorý tvrdí, že politické strany sú skupinami, ktoré sa zúčastňujú na voľbách a ktoré sú schopné prostredníctvom nich umiestniť svojich kandidátov do verejných úradov.[7]  Politické strany sú teda výlučne skupinou ľudí so spoločným záujmom, s cieľom podieľať sa na moci prostredníctvom získania čo najväčšej podpory voličských hlasov vo voľbách.

Pre potreby komplexnejšej analýzy je dôležité uviesť aj existenciu a úlohu politických strán v nedemokratických systémoch. Z pohľadu politológie je hlavnou úlohou politických strán sprostredkovanie vzťahu medzi mocou a verejnosťou, a to bez ohľadu na stupeň demokracie v politickom systéme. Rovnako je postavenie politických strán rozdielne v závislosti od toho, či ide o demokratický alebo nedemokratický politický systém. R. Tóth uvádza, že toto postavenie vychádza z princípu uskutočňovania moci, ktorá sa v nedemokratickom systéme uskutočňuje zhora, zatiaľ čo v demokratickom zdola. [8]  S ohľadom na úlohu moci v prípade más ako aktéra je rovnako tento pojem dôležitý aj v prípade politických strán, v ktorých sa masy organizujú. Autor vychádza z R. Dahla a definuje moc prostredníctvom vzájomného postavenia subjektov, kedy subjekt A má moc nad subjektom B a to vtedy, ak mu môže dať vykonať niečo, čo by za iných okolností subjekt B neurobil. Zjednodušene hovoríme o schopnosti dosiahnuť, aby iný aktér zmenil svoje konanie pod vplyvom držiteľa moci. Tiež zohľadňuje existenciu demokratických a nedemokratických systémov v súčasnom svetovom spoločenstve, kde existujú popri sebe a zároveň na rozdiel od minulosti, prešli zásadnými zmenami.[9] Na tomto základe je teda možné povedať, že: „Nedemokratický systém je v súčasnosti odlišný od systémov v predchádzajúcich obdobiach, čo vyplýva z nevyhnutnosti vlastného prispôsobenia sa medzinárodnej deľbe práce a akceptácie  medzinárodného politického a ekonomického prostredia aj s jeho pravidlami.“ [10] Je zrejmé, že iba časť z nich pripúšťa existenciu politických strán a to len v prípadoch, kedy ich existenciu systém potrebuje. Sú to napríklad systémy, ktoré sú založené na existencii jednej vládnucej strany.

V rámci predmetu skúmania teórie politických strán a straníckych systémov rozlišujeme masové strany, ktoré M. Klíma s odkazom na Panebianca nazýva aj masové byrokratické strany. Uvedený typ strany sa vyznačuje centrálnosťou byrokracie a kladením dôrazu na ideológiu. Tieto strany zakladajú svoju existenciu na členstve a na financovaní prostredníctvom registrácie svojich členov, pričom na čele strany stojí vodca, ktorý reprezentuje stranu navonok. Typ masovej strany je v demokratickom ponímaní chápaný aj ako „catch all people´s party“. V porovnaní s masovou byrokratickou stranou je aj táto, typom strany, ktorá je založená na vodcovstve, respektíve riadiacej skupine ľudí vystupujúcich v popredí. Rozdiel medzi dvomi uvedenými typmi strán spočíva v obmedzení ideologického základu a zmenšení úlohy členov, ktorí sú akceptovateľní bez rozdielov  sociálnych vrstiev. Rovnako oproti masovej strane je „catch all people´s party“ otvorená voči záujmovým skupinám a je orientovaná na volebnú súťaž, pričom sa vyznačuje vágnosťou politického programu a nedostatkom konkrétnych návrhov. Je teda možné uviesť, že ide o dva rozdielne typy politických strán, ktoré sa zameriavajú na masy avšak každá v opačnom ponímaní. [11]

Ak pripustíme sociálnu stratifikáciu spoločnosti aj v súčasnom období a rovnako aj existenciu sociálnych tried, potom je nevyhnutná aj existencia elít. V kontexte s politickými systémami ide o existenciu politických elít. Mocenská elita v pojmovom chápaní znamená skupinu vysokých funkcionárov či korporatívnych a finančných magnátov, respektíve špičku vedenia štátu.

Zohľadnenie postavenie politických strán ako participantov transformácie režimu nevychádza len z ich spojitosti so samotnými všeobecne vymedzenými aktérmi, ale aj z volieb ako jedného z mechanizmov zmeny politického režimu.

Podľa J. Kopera sú voľby jedným z nástrojov vzniku moderného demokratického systému, a zároveň sú zdrojom kvalitatívnej zmeny spôsobu vládnutia. Tiež ich chápe ako jeden zo spôsobov realizácie jedného zo základných politických práv občana a to aktívneho volebného práva ako práva voliť, a pasívneho volebného práva ako práva byť volený. Voľby okrem uvedených úloh zabezpečujú suverenitu ľudu a pre väčšiu časť obyvateľstva sú jedinou možnosťou zúčastňovať sa na politickom živote štátu, ktorého sú občanmi. [12]

Práve vo voľbách zohrávajú podstatnú úlohu politické strany, ktoré sa na nich zúčastňujú, čo v zásade vyplýva aj so samotnej definície či už politickej strany, ale aj pojmu volebná súťaž. Historická skúsenosť nám ukazuje, že voľby ako jedna zo stratégií prechodu k demokracii sa uplatňovali už pri počiatkoch osídľovania USA a konštituovaní jednotlivých kolónií (Massechusetts, Connecticut, Georgia a iné) ako budúcich štátnych celkov americkej federácie.[13] Rovnako je tento prípad možné vidieť aj na príklade Španielska a volieb v roku 1931 (otázky zmeny monarchie na republiku) alebo na príklade Talianska, kedy po smrti B. Mussoliniho boli obyvatelia nútení rozhodnúť sa medzi monarchiou a republikou. Ďalším príkladom potvrdzujúcim nielen voľby ako mechanizmus zmeny režimu, aj mechanizmus kvalitatívnej zmeny vládnutia, ale najmä úlohu politických strán v uvedenom procese, je príklad Československa, kde podstatnú úlohu hrali nielen novovzniknuté politické strany (VPN, Občianske fórum) ale aj pôvodná komunistická strana. Prechodom Slovenska, v rámci ČSR, sa vo svojej koncepcii zaoberala najmä S. Szomolányi. [14]

Je zrejmé, že politické strany bezpochyby majú svoje etablované miesto v procese demokratickej transformácie politického režimu a jednoznačne ich z tohto pohľadu môžeme zaradiť medzi aktérov procesu demokratizácie.

Spoločným znakom pre všetkých aktérov je fakt, že všetky ich druhy môžu existovať tak v demokratickom, ako aj v nedemokratickom režime, kde sa zásadne odlišujú práve názorom na usporiadanie spoločnosti a cieľom jeho dosiahnutia.

Okrem uvedeného, veľká miera existencie a vplyvu aktérov sa odvodzuje aj od ich mocenského potenciálu a prostredia, v ktorom sa chcú a budú realizovať. Máme na mysli dva druhy politického prostredia, a to vnútroštátne a medzinárodné prostredie. Z hľadiska vnútroštátneho sa v tomto prostredí  realizujú najmä politické strany ako zástupcovia širokých vrstiev obyvateľstva,  a tiež aj politické elity, ktoré pre svoje konanie, pokiaľ je v súlade so zákonom, nepotrebujú súhlas iných aktérov. Aktéri operujúci v medzinárodnom prostredí, teda veľmoci, a do veľkej miery aj silné politické osobnosti, pre svoje konanie potrebujú súhlas celého radu ďalších aktérov, to však len v prípade, že ich politický vplyv nie je dostatočný, v zmysle výrazne silnejšej superveľmoci.

Aktéri demokratizácie v ČSR a Poľskej republike

Pri skúmaní otázky politických strán je nevyhnutné prepojenie danej problematiky s praktickou rovinou v podobe prípadovej štúdie dvoch postkomunistických krajín – ČSR a Poľska po roku 1989.

Československá republika prešla zložitým prechodom k demokracii. Po roku 1948 sa vyvíjala ako socialistický štát, ktorý bol súčasťou Sovietskeho zväzu. Toto obdobie bolo charakteristické absenciou slobodných volieb a cenzúrou, pričom v období šesťdesiatych rokov došlo k uvoľneniu režimu, avšak toto uvoľnenie netrvalo dlho. Mnohí autori preto uvádzajú, že v prvých dvoch dekádach republiky išlo o totalitný režim, zatiaľ čo v nasledujúcich to bol režim autoritatívny. Z hľadiska režimu išlo o nedemokratické usporiadanie na čele s vysokými predstaviteľmi komunistickej strany, ktoré pretrvávalo do roku 1989. Dôvodov pádu režimu bolo niekoľko a išlo predovšetkým o ekonomické, hospodárske a kultúrne príčiny, kde veľký význam zohrala aj situácia v Sovietskom zväze a nástup M. Gorbačova. Niektorí autori uvádzajú „zamatovú revolúciu“ ako bod zlomu, ktorý spustil demokratizačný proces a podľa nášho názoru tento bol uskutočnený prostredníctvom stratégie – paktu, vzhľadom na to, že došlo k dohode aktérov o zmene režimu. Významným faktorom ovplyvňujúcim demokratizáciu v ČSR bola aj jej demokratická skúsenosť z obdobia po prvej svetovej vojne. Podstatnú úlohu zohrali politické strany alebo hnutia, ktoré vznikli s cieľom nastolenia demokracie a to Verejnosť proti násiliu a Občianske fórum. Tieto sa stali rozhodujúcimi aktérmi v predmetnom procese, kedy komunistická strana pripustila ústupky a ktorého výsledkom bol vznik Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že pakt je multilaterálnou stratégiou prechodu, založenou na princípe použitia kompromisu. Druhým podstatným faktorom prechodu sú jeho aktéri. V prípade ČSR tu boli traja významní aktéri. Za jedného považujeme komunistickú stranu, ktorá uznala kolaps režimu a umožnila pokojnú cestu zmeny. Druhým aktérom boli v danom období občania, ktorí dali jasne najavo svoje vnímanie udalostí. Tretím aktérom boli politické strany, ktoré prostredníctvom svojich členov uskutočnili nielen prechod, ale aj následné etablovanie demokracie v našich podmienkach.

Poľská republika podobne ako ČSR či Maďarsko v roku 1989 absolvovala svoj prechod od socialistickej spoločnosti k spoločnosti demokratickej. Poľsko je zároveň exemplárnym príkladom úspešnej a systematickej transformácie. Tento typ transformácie bol charakterizovaný mierovou a negociačnou transformáciou k demokracii, v teórii nazývanou stratégiou „okrúhleho stola“. Z historického kontextu je zrejmé, že  podstatnú úlohu tu zohralo hnutie Solidarita, ktoré sa postupne pretransformovalo na politickú stranu. Solidarita vznikla v Poľsku v roku 1980 ako spoločenské hnutie. Počet jeho členov sa v priebehu roka neustále zvyšoval až dosiahol číslo desať tisíc. Hnutie zohralo v procese demokratizácie nezastupiteľnú úlohu a to z niekoľkých dôvodov. Krátko po so svojom vzniku prelomilo informačný monopol komunistickej strany a vydávalo vlastné noviny, čo zo strany štátu viedlo k vyhláseniu výnimočného stavu a zákazu fungovania všetkých spoločenských organizácií a hnutí. Legálna existencia hnutia bola zrušená. Napriek tomu však Solidarita pokračovala vo svojej činnosti a jej existencia sa postupne legalizovala v súvislosti so zmenami M. Gorbačova. V roku 1989 boli zástupcovia strany súčasťou rokovaní pri „okrúhlom stole“ a Solidarita vyhrala prvé slobodné voľby. So zánikom zjednocujúceho cieľa, ktorým bolo etablovanie demokracie sa strana postupne rozpadla. [15]

Záver

Autori zaoberajúci sa aktérmi demokratizácie považujú za základných aktérov masy a politické elity. Tieto sa môžu združovať či už v politických stranách alebo hnutiach a preto sú, na základe nášho názoru, osobitnou skupinou a je možné ich zaradiť medzi všeobecne vymedzovaných aktérov tranzície. Existuje niekoľko prípadov krajín, na základe ktorých je možné predpoklad článku potvrdiť, či už máme na mysli USA, Španielsko, Taliansko, alebo aj Slovenskú a Česku republiku, nie len po ich rozdelení ale aj v rámci ČSR po roku 1989. Rovnakým procesom prešlo v tom období aj Poľsko.

Na základe teoretického skúmania je možné vymedziť, že ak chápeme voľby ako možnú stratégiu prechodu k demokracii, potom nevyhnutne musíme uznať politické strany ako aktérov predmetného procesu. Jedine politické strany ako skupiny ľudí so spoločným záujmom, ktorí sa snažia o podieľanie sa na moci prostredníctvom získania čo najväčšej podpory voličských hlasov, môžu participovať na volebnej súťaži.

Pod vplyvom názorovej odlišnosti samotných autorov z prostredia tohto skúmania, ich môžeme rozdeliť na dve skupiny. Všeobecní teoretici (PS ako aktérov neuvádzajú alebo odmietajú) a prípadoví teoretici, vymedzujúci politické strany ako osobitnú skupinu aktérov. Rovnako je možné rozčleniť postavenie a úlohu politických strán na základe politického prostredia, v ktorom sa pri transformačných procesoch môžu angažovať. Ide o prostredie vnútroštátne, kde jednoznačne ako aktéri participujú a ich účasť je často nevyhnutná,  a o prostredie medzinárodné, kde je ich úloha značne obmedzená a zverená iným aktérom.

Východiskovú schému V. Dvořákovej a J. Kunca je z nášho pohľadu potrebné doplniť o politické strany ako špecifickú skupinu či podskupinu, ktorá sa môže podieľať na transformácii, či už v masovom alebo v elitnom ponímaní. Rovnako ako môže dôjsť k neorganizovanému prechodu, kde hlavnú úlohu zohrávajú masy, môže dôjsť k jeho organizovanej podobe, kde sa tieto združujú do politických strán, pričom rovnaký predpoklad platí aj pre elity ako základných aktérov, ktorý majú k straníckosti bližšie než masy. Podobne je možné špecifikovať aj stratégie, ktoré ak doplníme o voľby ako mechanizmus demokratickej transformácie, potom jednoznačné politické strany ako aktéri vystupujú, nakoľko vo väčšine krajín smerujúcich k demokracii, hlavnú úlohu na podieľaní sa v nasledujúcom politickom živote zohrávajú jednoznačne politické strany.

Zoznam bibliografických odkazov

[1] DVOŘÁKOVÁ, V. KUNC, J. 1994. O přechodech k demokracii. Praha: SLON, 1994. 147 s. ISBN 80-901424-8-6

[2] KOUKOLÍK, F. 2010. Mocenská posadlosť. Praha: Karolinum, 2010. 275 s. ISBN 978 – 80 – 246 – 1025 – 8

[3] KOUKOLÍK, F. 2010. Mocenská posadlosť. Praha: Karolinum, 2010. 275 s. ISBN 978 – 80 – 246 – 1025 – 8

[4] DI PALMA, G. 1990. To Craft Democracies: An Essay on Democratic Transitions. California: University of California Press, 1990. 214 str. ISBN 9780520910751

[5] BURKE, E. 1991. The Enlightenment and Revolution. Londín:Transaction publishers, 1991. 259 s. ISBN 0887383599

[6] WEBER, M. 1929. Politika jako povolání. Praha: Orbis, 1929. 90 str

[7] SARTORI, G.: Strany a stranícke systémy. Schéma pro analýzu. Brno: CDK, 2005. 466 s. ISBN 8073250624

[8] TÓTH, R. 2007. Politické strany. Bratislava: Smaragd, 2007. 128 s. ISBN 978 – 80 – 89063 – 19 – 2

[9] DAHL, R. 1995. Demokracie a její kritici. Praha: Victoria Publishing, 1995. 349 s. ISBN 80 – 85605 – 81 – 3

[10] TÓTH, R. 2007. Politické strany. Bratislava: Smaragd, 2007. 128 s. ISBN 978 – 80 – 89063 – 19 – 2

[11] KLÍMA, M. 1998. Voľby a politické strany v moderných demokraciách. Praha: Radix, 1998. 273 s. ISBN 8086031136

[12] KOPER, J. 2003. Mechanizmy vzniku moderného politického systému. Banská Bystrica: UMB, 2003. 218 s. ISBN 8089029671

[13] KOPER, J. 2003. Mechanizmy vzniku moderného politického systému. Banská Bystrica: UMB, 2003. 218 s. ISBN 8089029671

[14] SZOMOLÁNYI, S. 1999. Kľukatá cesta Slovenska k demokracii. Bratislava: Stimul, 1999. 121 s. ISBN 80 – 88982 – 11 – 1

[15] http://www.solidarnosc.org.pl/en/about/history-in-dates

Jak citovat tento text?

Klinčáková, Gabriela. Otázka politických strán ako aktérov prechodu k demokracii [online]. E-polis.cz, 29. únor 2016. [cit. 2024-03-28]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/otazka-politickych-stran-ako-akterov-prechodu-k-demokracii.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 1 hvězdiček / Hodnoceno: 1x


Přidat komentář

Vložit komentář