Európska únia ako produkt liberálno-idealistickej tradície medzinárodných vzťahov

 6. listopad 2012  Michal Cirner   komentáře

Projekt Európskej únie by sme mohli v rámci teoretizovania o ideách v medzinárodných vzťahoch považovať za „výstavný kus“, ku ktorému sa hrdo smú hlásiť zástancovia tzv. idealistických teórií v medzinárodných vzťahoch. Myšlienky spolupráce spoločenstiev a budovanie ideálnych štátov či komunít sa predierajú históriu filozofie a nadobudli neraz znevažujúce označenie ako utopické, fiktívne, proti ľudskej prirodzenosti a zdravej súdnosti.

Zdroj: pixabay.comZdroj: pixabay.com

Voľačo nadmieru idealistické – diela ako Utópia, Slnečný štát, Leviathan, podnes fascinujú spoločenských vedcov a mnohí z nich dvíhajú varovný prst, že nastoľovanie ideálnej society a pretváranie človeka prinieslo svetu hojne politických diktatúr, výbory pre verejné blaho a jakobínsky teror, ultraľavicové komunistické experimenty o beztriednu spoločnosť, anarchiu, diktatúru proletariátu a ex post na substráte pomiešaných doktrín v 20. storočí ideológiu marxizmu-leninizmu a jeho rozmanitých podôb a odrôd, ktoré boli hockde špecifické. Totalitné režimy zakaždým hodlali mať nového človeka a verejnosť, čo v 20. storočí najviacej ukázali fašisti v Nemecku a komunisti v ZSSR.

Práve ľavicovým impulzom vo svojich radikalistickejších fazónach, ktoré sa ctili ako doktríny sa vytýkalo, že navzdory všetkým šľachetným myšlienkam o rovnosti človeka, silnému sociálnemu aspektu spoločnosti budovanej na mieri, partnerstve a spolupatričnosti sa tieto veľké výzvy neuskutočnili, ale voviedli ľudí do väčšej neslobody, teroru a nespravodlivosti. Hádam odtadiaľ pramení nedôvera k prototypom, ktoré pragmatici medzinárodnej scény považujú za nerealizovateľné. Pritakávajú, že tieto námety majú svoj ušľachtilý význam a bolo by „pekné“, keby to tak mohlo fungovať, ale racionalizmus ich doháňa k spontánnej dimenzii pochybovačnosti.

Dejiny ukazujú, že všetky rozsiahle ríše akokoľvek boli mohutné a legendárne, pominuli v prachu letokruhov a i keď to prirovnanie nie je celkom kóšer, aj o Európskej únii sa hovorí ako o Rímskej ríši, ktorú čaká skôr či neskôr nezvratný rozklad a pád. Presne univerzalistický úsudok stoickej filozofie podľa Druláka lepšie zodpovedá naturelu pax Romana.

„...Rímsky stoikovia sú presvedčení, že existujú všeobecné ľudské hodnoty a zákony vzťahujúce sa na každého. Vychádzajú z toho, že ľudom je spoločný rozum, na ktorého základe je možné poznať akési prirodzené právo, spoločné všetkým, Cicero hovorí o rovnakých zákonoch v Ríme i Aténach, rovnakých dnes i v budúcnosti. Objavuje sa tak rovnako myšlienka univerzálneho politického celku fungujúceho v súlade s prirodzeným právom, ktoré umožňuje harmonické súžitie ľudstva. Marcus Aurelius hovorí o svetových zákonoch, ktoré zo všetkých ľudí robia svetoobčanov a zo sveta jednu veľkú polis.“[1]

Stoici postavili podklad neskoršej liberálno-idealistickej tradícii, ktorá vychádza z jednotnosti človečenstva, úcte k jednotlivcovi a z eventuality jeho trvalej mierovej kooperácie. Na túto občiansku koncepcia nadviazali v stredoveku bezmála všetci náboženskí autori s osnovami Božieho zákona a prirodzeného práva. Rovnako húf autorov necirkevných ako Dante sa môžu posudzovať za predchodcov liberálno-idealistickej tradície.

Recidíva od  tzv. systému „res publica christiana“ k sekularizovanému zriadeniu autonómnych štátov prináša Hugo Grotius. „V dobe náboženských vojen už nie je možné postaviť pravidlá európskeho systému na Božom zákone, pretože Európa je rozdelená čo do predstáv o Bohu.“[2]

Prominentným nasledovníkom idealistického myslenia je Immanuel Kant a jeho dielo „K večnému mieru“. Hlási sa k téme svetoobčianstva, ale nepredpokladá zrod jedného univerzálneho politického celku. Kant navrhuje tvorbu voľnej federácie, v ktorej si štáty uchránia samostatnosť, ale súčasne sa dohodnú na konkrétnych pravidlách. V neskoršom období ekonomickí liberáli tvrdia, že vlády štátov by mali umožniť fungovanie tržných pomerov, tým, že do nich nebudú intervenovať. Liberáli oddeľujú politiku a ekonomiku ako dve zvrchované oblasti ľudského konania, pričom ekonomike prisudzujú kladný dosah na pospolitosť.

Počiatkom 20. storočia liberálne zmýšľanie v internacionálnych vzťahoch podopieral Woodrow Wilson. Snažil sa prezentovať alternatívy reforiem medzinárodnej politiky, ktoré by natrvalo zamedzili vojne, cestou vytvárania a posilovania medzinárodných inštancií, osobitne Spoločenstva národov a generálne medzinárodnej judikatúry, a cestou rozširovania hospodárskej súčinnosti medzi krajinami. K ďalším exponentom patrili Norman Angell, Alfred Zimmern či Arnold Toynbee. Pokusy o neoliberalizmus v 80. rokoch 20. storočia spolu s neorealizmom takmer skončili, keď tieto trendy nedokázali uspokojivo interpretovať koniec studenej vojny.

„Definičným znakom idealizmu je, že na medzinárodnú politiku nazerá z hľadiska morálnych hodnôt a právnych noriem. Jeho stúpencom nejde ani tak o empirický rozbor (teda o to, ako sa aktéri na medzinárodnej scéne skutočne správajú) ako o normatívne súdy (teda o to, ako by sa aktéri na medzinárodnej scéne mali správať). Preto sa idealizmus niekedy chápe ako odroda utopizmu.“[3]

Idealisti odmietajú mocenský náhľad na svet, lebo sa domnievajú, že relácie pomedzi štáty je možné vystavať na inom základe. „Všetci idealisti sa zhodnú v presvedčení o pozitívnej a mierotvornej sile rozumu. Na rozdiel od realistov sa domnievajú, že ľudstvo je schopné s nárastom poznania reflektovať minulé chyby a v podobe vojen a násilia a v budúcnosti sa im vyhnúť.“[4]

Východiskom majority podôb idealizmu je internacionalizmus, teda svetonáhľad, že usporiadanie ľudských vecí sa musí usmerňovať univerzálnymi a nie iba národnými princípmi. Takýto internacionalizmus sa odráža v dôvere v kolektívnu bezpečnosť a v medzinárodné právo. V tom, čomu sa konvenčne hovorí neoidealizmus, sa odráža dezilúzia z nemorálnej mocenskej politiky veku superveľmocí.

Jadrom liberálno-idealistickej tradície je spolupráca a relevantná váha inštitúcií, čo s nadsádzkou predurčuje európske spoločenstvo, v prípade vzniku Spojených štátov európskych, aby v svojej Ústave bola táto uzancia spomenutá alebo dokonca vyzdvihnutá ako ideológia. Je tu spochybnená rola štátu ako exkluzívneho aktéra medzinárodných vzťahov. Je spochybňovaná racionalita konania štátu, keď na štát sa nahliada ako na činiteľ so zreteľne definovaným záujmom, nie ako na zmes rozmanitých subjektov a záujmov. Rozmer politicko-bezpečnostný nemusí byť jednostaj kľúčový. Ide hlavne o dimenziu hospodársku, napr. medzinárodný obchod atď.

„Jedinečnosť európskej integrácie sa opiera predovšetkým o úspešné uskutočňovanie koncepcie supranacionality, kde štáty na základe demokratických procedúr prenášajú významné časti svojich suverénnych právomocí na spoločné orgány.“[5] Ústredným akademickým hľadiskom k európskej integrácii bol neofunkcionalizmus. Fundamentálna debata prebieha medzi prístupmi zdôrazňujúcimi údel európskych inštitúcii v postupe integrácie na jednej strane a prístupy zdôrazňujúce rolu suverénnych štátov. Pre realistickú náuku je explikácia európskej integrácie problémom, ide totiž to o obraz dlhodobej spolupráce štátov na demokratickom substráte, ku ktorej by nemalo prichádzať.

Morgenthau ako predstaviteľ realizmu sa prikláňa k výkladu o mocenskom balanse. Schumanov plán poníma ako osobitný pokus Francúzska zamedziť renovácii nemeckej supremácie na kontinente. Momentálny neorealizmus považuje inštitúcie a normatívy európskej integrácie za rezultát medzivládneho kontrakt medzi silnými a slabými aktérmi, ktorý prináša každému dačo. Mocní presadzujú svoj záujem v istej oblasti európskej politiky a astenickí získavajú za pomoci kolektívnych ustanovizní príležitosť čo i len parciálneho vplyvu.

Neofunkcionalizmus zostáva doposiaľ najucelenejším pokusom o univerzálne platné učenie európskej integrácie. Primárnym predpokladom tejto teórie bolo, že európska integrácia je sebestačný, zvrchovaný proces založený na fenoméne spilovrov, tzv. prelievania. Prvé činy integrujúcich sa krajín smerujúce k vytvoreniu integračného zoskupenia spustia energický proces vedúci k budúcim integračným zásahom. „Neofunkcionalisti teda založili svoju teóriu na predpoklade, že európska integrácia je objektívny proces, ktorý bol naštartovaný a ďalej sa bude rozvíjať automaticky.“[6]

Koreňom neofunkcionalistického prístupu k integrácii je teda pojem prelievanie a odlievanie. Neplatí teda iba to, že integrácia sa akútne musí dynamicky prelievať do ďalších sektorov, priam môže inverzne i odrádzať od budúcej integrácie. Buď preto, že je úspešná a štáty sa začínajú obávať o svoju samostatnosť, alebo preto, že vedie k neplánovaným konzekvenciám, ktoré znižujú významnosť integračných aparátov. Neofederalizmus ako ďalšia z teórií zdieľa s klasickým federalizmom predstavu o tom, že finálnym cieľom integrácie je európsky štát. Inštitucionalisti potom vychádzajú z domnienky, že rozhodujúcimi aktérmi integračného procesu sú európske orgány.

Zásadnou liberálnou náhradou inštitucionalistickým prúdom je liberálne medzivládny prístup Andrewa Moravcsika. Moravcsik prichádza s dvojstupňovým modelom európskej integrácie. Model predpokladá, že v záujme každej vlády je zachovať sa pri moci, a preto musí uspokojovať imperatívy najvýznamnejších síl na domácej politickej scéne. Agregáciou týchto postulátov na národnej úrovni vzniká národný záujem, s ktorým ide vláda do európskych vyjednávacích procesov. Paradoxne európska integrácia posiluje pozíciu vlády štátu voči domácim politickým silám. Tretím doplneným stupňom je zabudovanie zmien, ktoré boli vyjednávaním dohodnuté.

„Liberálny intergovernmentalizmus definuje európsku integráciu ako proces, ktorý dosahuje svoj rozvoj a pokrok v skokoch – rozhodnutia strategického charakteru významne ovplyvňujúce hĺbku a rozsah integrácie sa prijímajú na medzivládnej úrovni počas medzivládnych konferencií.“[7]

Politickým idealistom bol dokonca A. Einstein vo svojej koncepcii mieru. Ten v „Liste S. Freudovi“ (1932) vo svojom pláne zaistenia bezpečnosti a mieru v prvom rade žiada, „aby sa každý národ bezpodmienečne vzdal určitej časti slobody svojho konania – to jest svojej suverenity“[8], čo v istom obsahu po druhej svetovej vojne prízvukovalo požiadavku hospodárskej spolupráce krajín Európy. V zmysle Krejčího je však politický idealizmus viac plán než rozbor minulosti a prítomnosti a kladie príliš veľký akcent na harmóniu záujmov. Podľa R. Arona „kritika idealistických ilúzií nie je iba pragmatická, ale taktiež mravná. Idealistická diplomacia príliš často ústi do fanatizmu.“[9]

A čo vybudovala liberálno-idealistická tradícia v Európe? Keďže EÚ nemá ani svojich vojakov, ani uniformné dane, nie je to ani akýsi superštát. Chýbajú jej také obvyklé znaky štátu ako silná právna identita, politická jednota a zrejmá finančná samostatnosť. EÚ má totižto niektoré prvky medzinárodnej organizácie, konfederácie, federácie či superštátu, ale permanentne je aj organizáciou. Mimoriadna integrácia sa dosiahla v mnohých oblastiach, kde sa štáty vzdali svojej zvrchovanosti.

„Európania majú dnes síce veľmi veľa toho, čo ich spája, ale ešte viac toho, čo ich rozdeľuje. Nemajú jednotnú históriu, hovoria rozličnými jazykmi, vyznávajú rôzne sociálne istoty, ich názory na vlastnú identitu a na vlastné miesto sa líšia a neraz voči sebe viedli vojny v úsilí ovládnuť jeden druhého.“[10]

Bývalý francúzsky prezident D´Estaign sa v minulosti vyjadril, že dnešná Európa nenaslúcha dostačujúco občanom a je od nich vzdialená a je pre nich málo čitateľná. Súčasná EÚ sa údajne javí ako abstraktná a vzdialená, zvonku ju vnímajú ako nepatrne povolanú a indisponovanú zodpovedať na výzvy globalizácie.

Európska únia založená v svojich predchádzajúcich formátoch na hospodárskej spolupráci konzervatívcami, kresťanskými demokratmi a teda pravičiarmi (no nielen nimi) po druhej svetovej vojne, je dnes kolosom, ktorému europesimisti z pravého politického spektra vyčítajú socialistické metódy, byrokratizmus a skostnatenosť spolu s rozhodovaním od zeleného stola v Bruseli a ťažkopádnosť i neefektívnosť jej rozhodovacích orgánov.

Ultraľavica sa vyznáva, že pohromade EÚ udržiavajú len imperialistické, lobbistické a teda finančné výhody pre veľké kapitalistické štáty. Ide o prepojenie trhov a konzum, podporu kapitalizmu ako takého a nadnárodných korporácií, eventuálne strategických štátnych firiem veľkých hráčov EÚ.

Realistická teória medzinárodných vzťahov, prekvapená dlhotrvajúcim projektom EÚ, ktorému nikdy nemohla kvôli svojmu presvedčeniu veriť a byť jej naklonená, nateraz dostala do rúk opraty – pozrite sa na súčinnosť, kooperáciu. Gréci roky falšovali oficiálne štatistiky, klamali orgány EÚ o svojom dlhu, o stave svojej ekonomiky. Hľaďte na europesimistov vo vlastných radoch, ktorý sa dostávajú do národných vlád i do Európskeho parlamentu a hája iba svoje národné záujmy, nie záujmy paneurópske.

Táto ambivalentnosť politických postojov pravdepodobne nikdy neskončí. Európska únia nie je stále ani ryba ani rak a z toho plynú jej neustále problémy. Motív spoločného štátu sa zdá byť taký utopický ako svet bez vojen, i keď demokratické štáty medzi sebou vraj vojny nevedú a v krajinách EÚ vojna nebola už od čias druhej svetovej vojny, ale práve táto historická empíria pourgovala krajiny v Európe k spolupráci.

Kresťanské politické strany a strany národné či nacionalistické zakaždým budú držať stráž ak pôjde o zaužívané hodnoty, kultúru a svojráznosť národa, regiónov. Preto vidia harmonizáciu daní, zrod superštátu a všetky pokusy o centralizáciu ako precedens, ktorý nesmú dopustiť, aby nakoniec neprišli aj o seba samých. Iritujú ich aj cenové regulácie, poľnohospodárska politika a dotácie, ktoré sa ponášajú na centrálne plánované hospodárstvo. Na druhej strane by chceli byť silnými hráčmi na svetovom poli, aby dokázali presadzovať a chrániť univerzálne európske hodnoty ako napríklad kresťanstvo.

Zmena bipolárneho sveta na svet heterogénny, na svet kde razantne napreduje Čína, India, Brazília, kde stále rolu svetového strážnika hrajú U.S.A a ich náprotivkom je Rusko, je nutnosť spojiť svoje sily a byť globálnym hráčom. Tento priestor ostáva kritický voči obom bývalým superveľmociam. Tradične ľavicovo naladení intelektuáli vidia Európu ako laboratórium, kde sa testuje prekonávanie národných štátov, myšlienky európanstva odvodené od tzv. svetoobčianstva, multikulturalizmus, náboženská znášanlivosť a tolerancia voči všetkému odlišnému a sloboda spolu s demokraciou, ktorá dáva príležitosť slobody prejavu, cestovania a nekonečných možností žiť si svoj život.

Európa sa navzdor všemožným tendenciám, na podklade idealistických teórii, pokúsila o multikulturalizmus vo všetkých svojich podobách a integráciu iných národností či kultúr. Európa už nikdy nebude taká ako svojho času, zostrovanie imigračných zákonov a tvrdšia politika voči neprispôsobivým občanom rozdúchava nacionalistické vášne, ktoré projekt Európskej únie môžu paralyzovať, ale zároveň môžu ohroziť celú Európu.

Hocktorá odchýlka od ideálu prináša recenziu z radov realistov medzinárodných vzťahov a naozaj je čo pranierovať. To, že bol ideál vytýčený a že sa ktosi pokúša ho docieliť, napriek posmeškom zo všetkých strán je chvályhodné. Projekt EÚ je unikátny a paralelizovať ho môžeme k stavbe Babylonskej veže do neba. To nebo sa nedá dosiahnuť, ale za pokus to stojí. Jazyky a kultúra nemôžu byť, ak to nadnesieme, viac nesúrodé ako v Európe. OSN je taktiež výsledkom liberálno-idealistickej tradície v medzinárodných vzťahoch, ale popravde experiment s EÚ je exemplárnejší.

V akej inej sústave by ku príkladu Slovensko mohlo mať svoju reprezentáciu na najvyšších úrovniach pri riadení európskych záležitostí a agendy, mohlo čosi zablokovať, vetovať, či vyrokovať v rámci celej Európy? Vybojovať výnimky alebo presadiť nejaké pravidlo. Nikdy predtým päťmiliónový národ nemal toľkoto možností, aj keď je to kropaj v mori, ako interferovať chod tak veľkého geopolitického celku alebo aspoň tlmočiť názor a počuť zaznieť hlas Slovenska pri riešení aj globálnych otázok.

Quo vadis EÚ? To sa pýtajú všetci, ale zďaleka to nie je novou otázkou. Diskutuje sa už o nej roky, ale odpovede prichádzajú ad hoc, v duchu momentálnej politickej a ekonomickej situácie v Európe a aj vo svete. I keď existujú vizionári, nakoniec predsa len pravdu budú mať skeptici a neprajníci, ktorí tvrdia, že EÚ sa rozpadne a zapadne do zabudnutia. Hádankou ostáva, či to bude v nasledujúcich desaťročiach alebo neskôr, pretože pre bežného človeka je pár desiatok rokov prakticky celý život, ktorý by v danom spoločenstve strávil.

BIBLIOGRAFIA:

DRULÁK, P.: Teorie mezinárodních vztahů. Praha: Portál, 2003.

HAJŠEL, R.: Slovensko a Európska únia. Bratislava: Delegácia Európskej komisie v SR, 2002.

HEYWOOD, A.: Politologie. Plzeň: Aleš Čenĕk, s.r.o., 2008.

KREJČÍ, O.: Mezinárodní politika. Praha: Ekopress, 2010.

MALÍK, M; SILNÁ, Z.: Rozhodovacie procesy a presadzovanie národných záujmov v Európskej únii. Bratislava: Ekonóm, 2010.

NOVÁK, M. (ed.): Úvod do studia politiky. Praha: Slon, 2011.

Odpovědná redaktorka: Nikola Klímová

Text neprošel jazykovou korekturou.


[1] DRULÁK, P.: Teorie mezinárodních vztahů. Praha: Portál, 2003. s. 35

[2] Tamže. s. 39

[3] HEYWOOD, A.: Politologie. Plzeň: Aleš Čenĕk, s.r.o., 2008. s. 158

[4] NOVÁK, M. (ed.): Úvod do studia politiky. Praha: Slon, 2011. s. 361

[5] DRULÁK, P.: Teorie mezinárodních vztahů. Praha: Portál, 2003. s. 187

[6] MALÍK, M; SILNÁ, Z.: Rozhodovacie procesy a presadzovanie národných záujmov v Európskej únii. Bratislava: Ekonóm, 2010. s. 12

[7] Tamže. s. 32

[8] KREJČÍ, O.: Mezinárodní politika. Praha: Ekopress, 2010. s. 573

[9] Tamže. s. 582

[10] HAJŠEL, R.: Slovensko a Európska únia. Bratislava: Delegácia Európskej komisie v SR, 2002. s. 11

Jak citovat tento text?

Cirner, Michal. Európska únia ako produkt liberálno-idealistickej tradície medzinárodných vzťahov [online]. E-polis.cz, 6. listopad 2012. [cit. 2017-05-30]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/europska-unia-ako-produkt-liberalno-idealistickej-tradicie-medzinarodnych-vztahov.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 4.65 hvězdiček / Hodnoceno: 23x


Přidat komentář

Vložit komentář

Na tento příspěvek zatím nikdo nereagoval! Buďte první!




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(