Októbrová revolúcia a jej ideologické dopady

 10. prosinec 2012  Michal Cirner   komentáře

Ak by sa v neskorú jeseň od 17. novembra 1989 neodohrávali v Československu záležitosti, ktoré reprezentujú systémový prerod zasahujúci všetky zóny verejného bytia a jeho súčastí, v novembri 2012 si rozhodne pripomíname jubileum udalosti, ktorá zmenila chod dejín a výrazne interferovala politickú minulosť 20. storočia.

Októbrová revolúcia a jej ideologické dopadyOktóbrová revolúcia a jej ideologické dopady

7. novembra 2012 je to presne 95 rokov od okamihu, keď epizóda nazývaná dnešným termínom ako Októbrová alebo Boľševická revolúcia signovala životy miliónov ľudí na celom svete na niekoľko dekád.

V zhode s Blackwellovou encyklopédiou politického myslenia je revolúcia dramatickou verziou politického zvratu, nie jednotlivou udalosťou, ale komplikovaným procesom. Centrálna moc v revolúcii tratí dispozíciu vnucovať svoje princípy majorite svojho územia alebo obyvateľstvu. „Rôzne skupiny...bojujú o získanie ústrednej moci, tento mocenský boj môže nadobudnúť podobu rozsiahlej občianskej vojny, rýchleho prevratu alebo vleklej partizánskej vojny. Konkurenčné strany sa snažia vybudovať nové politické inštitúcie...ktoré by nahradili staré.“[1]

Premena, ku ktorej dochádza v Rusku 7. novembra 1917 je „viac-menej štátnym prevratom, v ktorom sa boľševici veľmi rýchlo zmocnili dôležitých oporných bodov, predovšetkým hlavného mesta Petrohradu, obsadili vládne úrady a donútili vládu, aby sa vzdala. Neexistovala široká...podpora ľudu pre socialistické prevzatie moci...revolúcia sa uskutočnila v mene ľudu, ale nie spolu s ním...“[2] Často je spomínaný známy Leninov bonmot, že „strana našla moc pohodenú na ulici a jednoducho ju zdvihla.“ Pochopiteľne, príčiny revolúcie sú širšie, ale ako tvrdí Bertram Wolfe: „Lenin sa chopil moci v krajine, ktorá nebola zrelá pre socializmus, ale pre uchopenie moci.“[3]

Podľa Nálevku „boľševizmus zničil všetky spoločenské, politické a právne inštitúcie cárskeho Ruska a presadil ničím neobmedzenú moc jednej politickej strany. Jej vládnuca elita sa opierala o tzv. diktatúru proletariátu a v širokom merítku uplatňovala priame násilie. Zákony...sovietskeho štátu...popreli osobnú slobodu jednotlivca a boli tak v zásadnom rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti.“[4] Okrem toho sa komunistická moc usiluje o univerzálny dozor a manipuláciu, tak verejného ako aj privátneho života.

Výročie VOSR – Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v chápaní komunistov ako najzávažnejšej udalosti pre ideový boj, bolo štátnym sviatkom do roku 1990 aj v ČSSR a november bol súčasne mesiacom československo-sovietskeho priateľstva. Dnes si túto históriu nepripomíname, i keď sa štrukturálne pokúšala zinačiť societu a myšlienkovú teóriu sa pokúsila aplikovať v praxi korporatívne so zavedením štátnej ideológie. V prítomnosti väčšine mladej generácie nehovorí nič ani len 17. november 1989, nieto revolúcia z počiatku 20. storočia voľakde v Rusku. Priame dopady, ktoré táto revolta značila sa odzrkadlili v slovenskej spoločnosti po februári 1948 a dodnes sa mnohí teoretici i politici odvolávajú nepriamo na triumf boľševikov v Rusku.

Kontrastný názor predostiera John Lukacs: „Tisíce historikov a politických vedcov, hŕby politikárov aj štátnikov, väčšiny celých národov a generácií verili a hovorili, že ruská komunistická revolúcia bola tou najdôležitejšou udalosťou 20. storočia...že „história zaradila novú rýchlosť“...je to nezmysel...boľševická revolúcia sa na rozdiel od Francúzskej revolúcie nešírila za hranice Ruska...hlavným výsledkom...bol ústup Ruska z Európy, faktické zmenšenie ruských domén...“[5]

My sa prikláňame k mienke Erika von Kuehnelt-Leddihna. Ten hovorí, že „kalamita, ktorú spôsobil sovietsky komunizmus, presiahla hranice Ruska – rovnako ako nezostal čínsky komunizmus iba „miestnou“ záležitosťou...jedným z dôsledkov (nesporne s tichým súhlasom Západu) bola tyrania, uvalená na východnú Európu.“[6] Pokusy nasledovať boľševikov sa objavujú už po 1. svetovej vojne napr. v Nemecku, ale známa je Maďarská republika rád a z nej odvodená Slovenská republika rád z roku 1919. Zrodenie KSČ v roku 1921 a jej fungovanie v rámci alebo mimo sféru parlamentnej demokracie prvej ČSR, premieľa motívy chcenia prebrať moc v štáte po vzore ZSSR za subvencií Moskvy.

Koniec koncov geopolitická situácia po roku 1945 dovoľuje, aby sa socialistický experiment implementoval aj v Československu. V zmysle Linzovej koncepcie nedemokratických režimov je jednou z foriem vymedzenia takéhoto režimu ideológia, s ktorou sa vládnuca trieda identifikuje a posluhuje na ospravedlnenie prevádzanej politiky alebo manipuláciu spoločenstva. „Táto ideológia umožňuje nielen interpretáciu sociálnej reality, ale poskytuje rovnako historické zdôvodnenie „misie“ režimu. Priblížené na príklade komunistických režimov...príslušnou interpretáciou doplnené Marxove, Engelsove a Leninove spisy vytvorili záväzný kódex myslenia, imputovaný spoločnosti prostredníctvom masmédií či vzdelávacieho systému.“[7]

Ako teda vyzerá ideológia komunistického Ruska a jeho neskorších satelitov po roku 1917? Pretože aj komunistické strany ďalších krajín absorbujú ideologické vedenie Moskvy a inkorporujú sa ku Komunistickej internacionále. Komunistické sústavy po roku 1945 sú  uvedomene utvárané po sovietskom vzore. Sovietsky komunizmus (treba povedať, že sa obdobne interne modifikuje pri obrate politických pomerov v krajine) sa stáva dominantným modelom komunistického vládnutia a impulzy marxizmu-leninizmu vládnucou ideológiou komunistického sveta.

„Komunizmus 20. storočia sa však výrazne rozchádzal s myšlienkami a očakávaniami Marxa a Engelsa...komunistické strany...sa síce opierali o teórie klasického marxizmu, museli ich však prispôsobiť úkolom získania a udržania moci...museli venovať väčšiu pozornosť než sám Marx práve takým otázkam ako vodcovstvo, politická organizácia a riadenie ekonomiky.“[8] Ani evolúcia marxistickej teórie nie je uniformná. Učiniť z Marxovho odkazu opäť spôsobilé hnutie sa pokúša tzv. revizionistický marxizmus. Nás interesuje tzv. revolučný marxizmus, rozvitý v 20. storočí ako leninizmus a stalinizmus.

Leninizmus sa nesie z osnovných téz Marxovho učenia, avšak je prerobený a doplnený o teóriu a taktiku proletárskej revolúcie a boľševickej praxe. Stalinizmus je pokračovaním leninizmu, v praxi „prerastajúceho do svojej totalitno-fašistickej podoby a existujúceho vo forme politického systému, označovaného pojmom reálny socializmus. V praxi bol tento typ zriadenia vzdialený socialistickým ideám, bol zvrátenou formou realizácie princípov socialistickej ideológie...“[9]

Radikalistickí marxisti ako Trocký, Lenin, Stalin majú na zreteli, že proletárska revolúcia je problémom dohľadnej budúcnosti a preto je na ňu bezodkladné prichystať robotnícku triedu ideologicky a politicky. Zároveň si uvedomujú, že je nevyhnutné sa zamýšľať nad revolučnou stratégiou a fazónou porevolučného usporiadania. Fundamentálnymi iniciátormi boľševického štátneho prevratu a ruského komunistického zriadenia boli Trocký a Lenin. „Obaja revidovali pôvodný marxizmus tak, že odmietli Marxovu klasickú tézu o perspektíve proletárskej revolúcie v priemyselne vyspelej krajine. Namiesto toho postavili tézu o možnosti uskutočnenia takejto revolúcie v spoločnosti zaostalej (teda okrem iného v Rusku).“[10]

Trocký formuluje teóriu permanentnej revolúcie. V jej duchu nerozvinuté spoločnosti sú pod vplyvom vyspelých kapitalistických krajín. Tak vzniká postulát zaostalosti a modernizmu, ktorý vedie ku kolízii medzi oboma zásadami, ktoré budú vyriešené revolúciou. Ruský proletariát pre svoju nepočetnosť musí byť podporený zvonku, aby mohol zvíťaziť a realizovať náležité sociálne zmeny. Preto Trocký dáva akcent na internacionalizáciu revolučného hnutia.[11]

V zhode s Leninovou teóriu imperializmu – ako najvyššieho štádia kapitalizmu, rozvinuté štáty okrádajú kolonizované a astenické štáty. Práve zásluhou ziskov plynúcich z vykorisťovania uplácajú vlastný proletariát a oslabujú tak jeho revolučný entuziazmus. Aby revolúcia mohla vyhrať je obligátne vymodelovať tzv. predvoj, revolučnú organizáciu (komunistickú stranu) združujúcu profesionálnych revolucionárov, ktorí sú na rozdiel od masy uvedomelí a vystrojení náukou. Ďalej v zmysle Lenina sa táto politická strana stáva stelesnením diktatúry proletariátu, ktorá je „dočasne trvalá“ ako model efemérneho porevolučného usporiadania, do finálneho vybudovania novoutvorenej spoločnosti.[12]

Diktatúru proletariátu popisuje Lenin napr. v spise Detská nemoc „ľavičiarstva“ v komunizme z roku 1920 ako vojnu novej triedy proti mocnejšiemu protivníkovi – buržoázii. Víťazstvo nad ňou nie je dosiahnuteľné bez desivej vojny na život a na smrť, vyžadujúce neoblomnosť, disciplínu, nepoddajnosť a jednotu vôle. Nadväzuje na ňu Stalin koncepciou zostrovania triedneho boja. Nechápe diktatúru proletariátu ako prechodný režim, ale ako celú svetodejinnú éru plnú pokračujúceho boja novej moci s rôznymi vnútornými i vonkajšími oponentmi. Primárnym inštrumentom diktatúry proletariátu je strana, preto sa musí nepretržite posilňovať a očisťovať od oportunistov.[13]

„...Triedny boj po víťazstve proletárskej revolúcie paradoxne neutíchne, ale zostrí sa, pričom hlavnú bojovú úlohu tu hrá komunistická strana. Stalinizmus teda môžeme chápať ako snahu o teoretické odôvodnenie budovania skutočne totalitného režimu.“[14] Stalin ako Leninov nástupca v čele štátu uplatňuje túto teóriu až do svojej smrti v roku 1953. V súlade so zásadou zostrovania triedneho boja, hľadaní triedneho nepriateľa mimo strany, tak aj vo vnútri strany, v ČSR v 50. rokoch prebiehajú politické procesy s tzv. buržoáznymi nacionalistami, trockistami, agentmi imperializmu a pod., ktoré kopírujú v menšej miere tzv. monster procesy v 30. rokoch v ZSSR.

Z rozmanitých zámienok (upevnenie moci, upokojenie ideológov a vnútrostranícky boj proti Trockému) si Stalin osvojuje doktrínu „socializmu v jednej zemi“. Podľa nej sa môže podariť vystavať socializmus, bez toho, aby muselo dôjsť k revolúcii v medzinárodnom meradle. V roku 1928 je vyhlásená prvá päťročnica, ktorá prináša dynamickú industrializáciu a okamžitú likvidáciu súkromného podnikania. Poľnohospodárstvo sa kolektivizuje a ekonomicky stalinizmus získava charakter „štátnej kolektivizácie čiže „štátneho socializmu“. Kapitalistický trh bol bezo zvyšku odstránený a nahradený systémom centrálneho plánovania.“[15]

Chruščov sa ako následník Stalina dištancuje od tzv. stalinského socializmu, pokúša sa o reformu politického a ekonomického mechanizmu sovietskeho štátu, ale jeho efekty sú veľmi protirečivé. Na XX. zjazde KSSZ v roku 1956 odhaľuje skryté zločiny totalitného systému, no podľa Nálevku „nikdy nepochopil princípy občianskej spoločnosti, demokratickej vlády a dôležitosť ľudských práv.“[16] Destalinizácia je po zosadení Chruščova v roku 1964 nahradená neostalinizmom Brežneva, ktorý je naproti autentickému stalinizmu nepomerne menej nehumánny a distingvovanejší. Ide o reštauráciu stalinského modelu socializmu, ktorý je aplikovaný v modernejšom poňatí.

Všeobecne sa vraví o stagnácií štruktúry a dodržiavaní statusu quo, prosto Chruščovova teória o mierovej koexistencii dvoch protikladných spoločenských systémov, nie z idealistických, ale praktických odôvodnení ostáva v atómovom veku zachovaná. Neostalinizmus reprezentuje v bývalom Československu proces „normalizácie“, započatý po vpáde okupantských vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 a končiaci zamatovou revolúciou.

I keď sa z aspektu teórie marxizmu-leninizmu nič nemení, predsa len sa pozdĺž oficiálnej ideológie vedenie štátu so sovietskou verejnosťou (podobne Husákov režim v ČSSR) dohaduje „na špecifickej „spoločenskej zmluve“, ktorej podstatou bola zásada „vy nás necháte v pokoji vládnuť a my vám dáme, čo môžeme.“ Súčasťou dohody bolo i úsilie o zabezpečenie základných sociálnych istôt obyvateľstva a minimalizácia politického teroru.“[17] Triedny boj a revolúcia ustupujú utilitaristickým tendenciám o zachovanie niečoho, čo podľa mnohých teoretikov jestvuje na utopizme, ktorý sa nikdy v praxi nemôže naplniť. Režim sa pokúša o reštart počas „perestrojky“ a „glasnosti“ Michaila Gorbačova, ale reformy a liberalizácia prináša tomuto systému pád.

Ani nie 75 rokov od Októbrovej revolúcie v roku 1991 ZSSR prestáva formálne existovať. „Myšlienka, že úzka elita, ktorá správne pochopila, ako vysvetliť realitu, má právo konať v mene ľudu bez ohľadu na to, čo si ľudia sami myslia, bola prvou príčinou sovietskej cesty ku skaze.“[18] V zmysle Carlssona a Lindgrenovej sovietsky systém vážne zdiskreditoval termín socializmus. Ďalej tvrdia, že impérium sa rúca pod tenziou svojich debaklov a zanecháva za sebou otrasné dejiny represie, neslobody, dlhú periódu vlády rýdzeho teroru.

„Sociálna štruktúra, ktorá sa zrútila...bola rozhodne triednou spoločnosťou, v ktorej sa všetka moc sústredila v rukách málo početnej despotickej vyššej triedy a ktorá bola v každom ohľade v rozpore so socialistickými hodnotami slobody, rovnosti a bratstva, v mene ktorých Sovietsky zväz kedysi vznikol.“[19] Aké konzekvencie to má pre marxizmus, na ktorý sa režim celý čas odvolával? Dnes obecne známa gnóma Fukuyamu znie, že zrútenie komunizmu zreteľne utvrdzuje, že ako dejinná potencia v globálnom meradle je marxizmus mŕtvy.

Na druhej strane sa ozývajú hlasy, že „komunizmus sovietskeho typu...sa výrazne líšil od „marxizmu Marxovho“...že v rokoch 1989-1991 sa nezrútil marxizmus, ale stalinský variant marxizmu-leninizmu...“[20] To dáva neomarxistom a postmarxistom perspektívu na prehlbovanie ich presvedčenia. Nepomerne viac na rehabilitácii Marxa musí záležať evolučným socialistom, ktorí sa s tými revolučnými rozchádzajú prv ako prichádza k Októbrovej revolúcii. „...Zrútenie komunizmu značne oslabilo intelektuálnu dôveryhodnosť sociálnej demokracie.“[21]

A aj to je jednou z príčin, prečo sa hovorí o kríze sociálnej demokracie. Dovolíme si paralelu s výrokom slovenského herca Mariána Labudu, ktorý o komunistoch po nežnej revolúcii tvrdí, že mu ukradli tvár. Zdá sa, že prenesene aj Marxovi sovietsky socialistický režim ukradol tvár. Medzi laikmi ho úplne degradoval a v postsocialistických krajinách sa na neho musia do roku 1989 akademici i politici odvolávať, následne sa to stáva nemoderné, nežiaduce.

Podľa Marxa súhrnné humánne dejiny boli dlhodobým zápasom medzi utlačovanými a utláčateľmi, vykorisťovanými a vykorisťovateľmi. Na substráte toho Marx predvídal koniec dejín, ktorý nadíde vtedy, ak bude vybudovaná societa bez inherentných rozporov. Takouto spoločnosťou je komunizmus – beztriedna spoločnosť, založená na kolektívnom vlastníctve výrobných prostriedkov, v ktorej sa rozdeľovanie hospodárskych statkov bude diať podľa tézy „každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb.“ „Marxov obraz budúcej komunistickej spoločnosti sa podľa mnohých opiera o naivné a jednostranné poňatie ľudskej prirodzenosti.“[22]

Nielen Marxove koncepcie sú posudzované ako utopické, no žiadna z nich nemá takú zlú reputáciu a dešpekt. Komunisti chceli dostať Marxa na piedestál, no preukázali mu medvediu službu. Ľavičiari nateraz opatrne prichádzajú s odvolaniami sa na Marxove predstavy o „odcudzení“ alebo „vykorisťovaní“, ktoré majú svoj hlboký filozofický význam a zmysel. Marxovo učenie sa po 7. novembri 1917 nepreberá v Rusku k životu, ale je deformované. Približne od 17. novembra 1989 máme eventualitu slobodne vysloviť takýto postoj aj na Slovensku. Máme neobmedzenú príležitosť citovať a interpretovať Marxa akýmkoľvek spôsobom.

Paradoxne to je výslednica jednej i druhej revolúcie, ktoré sa nás priamo alebo sprostredkovane dotkli v 20. storočí.

Odpovědná redaktorka: Nikola Klímová

Text neprošel jazykovou korekturou.

Titulní obrázek převzat z: www.internationalist.org

BIBLIOGRAFIA

BALÍK, S.; KUBÁT, M.: Teorie a praxe nedemokratických režimů. Praha: Dokořán, 2012.

CARLSSON, I.; LINDGREN, A-M.: Čo je sociálna demokracia? Bratislava: Práca, 1998.

DUDINSKÁ, I. a kol.: Politologické penzum. Prešov: Vydavateľstvo PU v Prešove, 2012.

HEYWOOD, A.: Politické ideologie. Plzeň: Aleš Čeněk, 2008.

HLOUŠEK, V.; KOPEČEK, L.; ŠEDO, J.: Politické systémy. Brno: Barrister & Principal, 2011.

KUEHNELT-LEDDIHN, E.: Levicové smýšlení. Od de Sada a Marxe k Hitlerovi a Pol Potovi. Praha: Wolters Kluwer, 2010.

LUKACS, J.: Demokracia a populizmus. Strach a nenávisť. Bratislava: Kalligram, 2006.

MILLER, D. et al.: Blackwellova encyklopedie politického myšlení. Brno: Barrister & Principal, 2003.

NÁLEVKA, V.: Světová politika ve  20. století (I.). Praha: Nakladatelství Aleš Skřivan ml., 2000.

NÁLEVKA, V.: Světová politika ve  20. století (II.). Praha: Nakladatelství Aleš Skřivan ml., 2000.

SURMÁNEK, Š; GBÚROVÁ, M.; DUDINSKÁ, I.: Politológia (vybrané kapitoly). Prešov: Slovacontact, 2006.

WOLFE, B.: An ideology in Power: reflections on the Russian Revolution. New York: Stein & Day, 1969.


[1] MILLER, D. (eds.): Blackwellova encyklopedie politického myšlení. Brno: Barrister & Principal, 2003. s. 406

[2] CARLSSON, I.; LINDGREN, A-M.: Čo je sociálna demokracia? Bratislava: Práca, 1998. s. 59

[3] WOLFE, B.: An ideology in Power: reflections on the Russian Revolution. New York: Stein & Day, 1969. s. 28

[4] NÁLEVKA, V.: Světová politika ve  20. století (I.). Praha: Nakladatelství Aleš Skřivan ml., 2000. s. 64

[5] LUKACS, J.: Demokracia a populizmus. Strach a nenávisť. Bratislava: Kalligram, 2006. s. 66-67

[6] KUEHNELT-LEDDIHN, E.: Levicové smýšlení. Od de Sada a Marxe k Hitlerovi a Pol Potovi. Praha: Wolters Kluwer, 2010. s. 185-186

[7] HLOUŠEK, V.; KOPEČEK, L.; ŠEDO, J.: Politické systémy. Brno: Barrister & Principal, 2011. s. 42-43

[8] HEYWOOD, A.: Politické ideologie. Plzeň: Aleš Čeněk, 2008. s. 141

[9] SURMÁNEK, Š; GBÚROVÁ, M.; DUDINSKÁ, I.: Politológia (vybrané kapitoly). Prešov: Slovacontact, 2006. s. 66

[10] BALÍK, S.; KUBÁT, M.: Teorie a praxe nedemokratických režimů. Praha: Dokořán, 2012. s. 131

[11] Tamže. s. 131

[12] Tamže. s. 131-132

[13] Tamže. s. 133

[14] Tamže. s. 133

[15] HEYWOOD, A.: Politické ideologie. Plzeň: Aleš Čeněk, 2008. s. 142

[16] NÁLEVKA, V.: Světová politika ve  20. století (II.). Praha: Nakladatelství Aleš Skřivan ml., 2000. s. 175

[17] Tamže. s. 178

[18] CARLSSON, I.; LINDGREN, A-M.: Čo je sociálna demokracia? Bratislava: Práca, 1998. s. 59

[19] Tamže. s. 58

[20] HEYWOOD, A.: Politické ideologie. Plzeň: Aleš Čeněk, 2008. s. 144-145

[21] Tamže. s. 152

[22] DUDINSKÁ, I. a kol.: Politologické penzum. Prešov: Vydavateľstvo PU v Prešove, 2012. s. 67

Jak citovat tento text?

Cirner, Michal. Októbrová revolúcia a jej ideologické dopady [online]. E-polis.cz, 10. prosinec 2012. [cit. 2017-06-29]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/oktobrova-revolucia-a-jej-ideologicke-dopady.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 4.33 hvězdiček / Hodnoceno: 21x


Přidat komentář

Vložit komentář

Na tento příspěvek zatím nikdo nereagoval! Buďte první!




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(