Socialne siete a politika

 9. únor 2012  Michal Cirner   komentáře

Bezmála milión virtuálnych fanúšikov a priateľov majú poslanci Európskeho parlamentu na Facebooku. Ako tvrdí článok na oficiálnych stránkach europarlamentu, „čo fanúšik, to potenciálny volič.“ „Ak si necháme vytlačiť nejakú brožúru, z 99 percent ide o vyhodené peniaze. Ak pripravíme nejaký program pre rádio či televíziu, máme len limitovaný dosah. Keď však použijeme Facebook alebo zorganizujeme nejaký chat na internete, hravo sa dostaneme k miliónu ľudí, “ uviedol taliansky sociálny demokrat a vtedajší podpredseda EP Gianni Pittella.

Socialne siete a politikaSocialne siete a politika

Bezmála milión virtuálnych fanúšikov a priateľov majú poslanci Európskeho parlamentu na Facebooku. Ako tvrdí článok na oficiálnych stránkach europarlamentu, „čo fanúšik, to potenciálny volič.“[1] „Ak si necháme vytlačiť nejakú brožúru, z 99 percent ide o vyhodené peniaze. Ak pripravíme nejaký program pre rádio či televíziu, máme len limitovaný dosah. Keď však použijeme Facebook alebo zorganizujeme nejaký chat na internete, hravo sa dostaneme k miliónu ľudí, “[2] uviedol taliansky sociálny demokrat a vtedajší podpredseda EP Gianni Pittella.

To, že sociálna sieť uľahčuje politikom komunikáciu s voličom a rýchlo dokáže posúvať aktuálne posolstvá, je jednou stranou mince. Ďalšia z poslankýň europarlamentu Marie-Christine Vergiat konštatovala, že „Facebook môže byť nástrojom pre rozposielanie informácií, ale tiež dezinformácií.“[3] Dezinformácie môžu taktiež efektívne a chytro naštrbiť dlhodobo budovaný kontakt s voličom a preto „staromódny“ osobný styk s voličmi, kde sa prípadné nejasnosti dajú vydiskutovať a explikovať priamou konfrontáciou či interakciou, sa zdá byť permanentne efektnou zbraňou pred politickými „hackermi“ a k eventualite napadnutia je asi lepšou selekciou svoj facebookovský profil nulifikovať a vyjsť do ulíc, a vrátiť sa ku klasickým metódam presviedčania face to face alebo door to door. 

Okrem toho nie je tajnosťou, že mnoho osobných profilov či stránok nespravujú rovno poslanci, ale dajme tomu asistenti. Voči tomu sa pravda objavujú výhrady. „Mnoho kolegov to tak robí. Myslím si však, že ak nevyužívate sociálne siete sami za seba, nemôžete do ich prostredia skutočne preniknúť, “[4] domnieva sa nemecký liberálny poslanec EP Alexander Alvaro. I on však badá v sociálnych sieťach značnú budúcnosť. „Vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2014 budú zrejme hrať kľúčovú úlohu, “[5] poznamenáva Alvaro.  

Slovenskí politici a Facebook  

O tom, čo robia slovenskí politici na Facebooku, píše Alexander Mravčák v článku týždenníka Trend „Čo robia politici na sieťach.“ Veľakrát sa snažíme pristupovať vedecky k analýze sociálnych sietí, ale zriedkavo sme sa dívali na to, čo to môže predstavovať pre societu. Trvalo na tento fenomén nazeráme optikou, čo to značí pre politikov, preto nás interesovala Mravčákova idea, že sociálne siete sú pre ľudí alternatívou „ako vidieť verejné dianie z uhla, ktoré predtým nepoznali.“[6]

Popisuje vystupovanie niektorých slovenských politikov na sociálnej sieti. Jeden je iniciatívny, s neformálnym tónom, píše bez diakritiky, „nerobí mu problém označiť niečo za „blbú správu“, prípadne zhodnotiť legislatívnu zmenu Európskej únie slovom „konečne“.“[7] Kuloárový prejav je na FB medzi používateľmi väčšmi populárny. Ako konštatuje Mravčák, na seriózne správy sú tu noviny. To nám dáva príležitosť označiť FB ako bulvár medzi mienkotvornými médiami. Keďže užívatelia očakávajú od politikov „drby“, expresívnejšie príspevky a neoficiálne stanoviská, pragmatický a progresívny politik by nato nemal zabúdať, aby si v silnej konkurencii zachoval sympatie priaznivcov.

V zhode s Mravčákom „vďaka otvorenému prístupu sa určite nedá presne zistiť, či je politik „dobrý“ alebo „zlý“, dá sa však dozvedieť viac. Môže vám to pomôcť pri rozhodovaní sa vo voľbách i prispieť k vašej celkovej informovanosti. A, prípadne, aj zabaviť.“[8] Ďalej autor článku postrehol, že „množstvo ľudí sa k politickej strane či k politikovi na internete nepridá kvôli tomu, že by s ním skutočne sympatizovalo, ale z recesie.“[9] Potom sa v komentároch pod statusmi politici potýkajú s neprajnými či ironickými vyjadreniami, čo je známe riziko.

Služby sociálnych sietí využívajú doposiaľ obzvlášť príslušníci pravicových strán, čo istotne má súvislosť s demografiou ich voličov. Z nich najväčšmi poslanci SDKÚ-DS, tvrdí Mravčák. Nedá sa, pochopiteľne, opomenúť stranu Sloboda a Solidarita (SaS), ktorá na internete a sociálnej sieti vystavala značný diel svojej predvolebnej kampane v roku 2010 do NR SR. Poslanci sa prezentujú individuálne, ale aj ako celok SaS, ktorý má viac ako 86-tisíc stúpencov. Stranu v daných parlamentných voľbách podporilo 307-tisíc ľudí, a preto nesmierna časť voličov sa dala osloviť zaiste spriama cez internet. Na sociálnych sieťach sa pomenej prezentuje najväčší politický subjekt – Smer-SD. Strana sama má na sieti skupinu, jej členov tam autonómne objavíte ledaže niektorých. I keď R. Fico či R. Kaliňák sú v anketách popularity politikov na frontálnych priečkach, na internete sa mimoriadne neprezentujú, ukončuje Mravčák.

Facebook a revolúcie v severnej Afrike roku 2011

Prológom radno podotknúť, že pripisovať sociálnym sieťam preexponovanú rolu a glorifikovať ich ako primárnych pomocníkov pádu autoritárskych režimov v Egypte alebo Tunisku či ďalších krajinách severnej Afriky respektíve Blízkeho východu je neodôvodnené. Politológovia dobre vedia, že revolúcie sa nedajú naplánovať a bývajú poväčšine neočakávané.

Súčasne si uvedomujú, že akýkoľvek útlak, nesloboda, absencia demokracie či ľudských práv a represia sa dá pretrvať desiatky rokov v pasívnej rezistencii, apatii. Pokiaľ verejnosť sužujú nesmierne sociálne a ekonomické problémy, ktoré sa dlhodobo neriešia a režim nie je kompletne uzatvorený, izolovaný a tyranský ako napríklad v Severnej Kórei, plamienok perspektívy pre obyvateľov takýchto krajín stále tlie. Politologické formuly varujú diktátorov, že akákoľvek verzia liberalizácie zriadenia otvára možnosť na jeho pád.

Výdobytky modernej éry, televízia, rozhlas a printové médiá, dokedy boli monopolom a riadené štátom, mohli byť efektívnym inštrumentom propagandy. Vedel to Hitler aj Stalin. Na internet sa nedemokratické systémy vo svete pozerali nedôverčivým pohľadom. Koniec koncov regulácia internetu, mobilných sietí a obdobne sociálnych sietí priniesla pokoj aj do radov exponentov takýchto politických zriadení.

Dnes už egyptský exprezident Husni Mubarak i jeho tuniský náprotivok exprezident Ben-Alí môžu banovať, že si prinajmenej v prípade obmedzovania sociálnych sietí nevzali príklad z Číny alebo spomínanej KĽDR, kde sú siete Facebook a Twitter úplne zablokované. V zmysle dostupných údajov bolo v Tunisku vyše 2 miliónov a v Egypte viac ako 5 miliónov užívateľov siete Facebook.

Novoutvorené komunikačné prostriedky umožňujú ľuďom naviazať spojenie a pertraktovať o momentálnych udalostiach aj v ovzduší, kde to represívne zriadenia hatia. Napríklad v Egypte nebolo, v zmysle normy o výnimočnom stave, prípustné tvoriť skupinky ľudí rozsiahlejšie než päť osôb, na druhej strane v Egypte neexistovala cenzúra internetu.

Poväčšinou mladí a erudovaní Egypťania utvorili obojstranné spojenie formou virtuálnych diskusných fór a na internete tlmočili svoju zlobu, ktorú nesmeli vyjaviť v uliciach. Žurnalista Nicholas Kristof upriamil pozornosť na tento jav v jednom rozhovore, vyjadrením, že v diktatúre technika pomáha hlásať správy o tom, koľko ľudí je nespokojných a nedôveruje propagande.

„Mladí ľudia boli teda na Facebook a Twitter zvyknutí a keď potom prístup na tieto siete stratili, v dôsledku pokusov prezidenta Mubaraka potlačiť povstanie blokovaním internetovej siete, zaplavili títo "klávesnicoví aktivisti" ulice. Ak vyrastáte s právom okamžitého prístupu na internet, budete zrejme za toto právo bojovať, ak by vám bolo neskôr odpierané.“[10]

Áno, aj sociálne siete boli jedným z faktorov a prispeli svojou mierou k revolučnému procesu. No pomohli obzvlášť ako hlásatelia informácií, neboli spúšťacím mechanizmom, i keď sa tak ich administratívna funkcia organizovania demonštrácii zdá byť.

Bez hnevu, odhodlania a odvahy by žiadna demonštrácia nebola, i keby sa na Facebooku k nej pripojilo x-tisíc používateľov. Kliknúť na políčko zúčastním sa je nepomerne elementárnejšie ako vypochodovať do bulvárov a reálne sa postaviť na odpor. Facebook či Twitter zohral v prvom rade informačnú, organizačnú a administratívnu úlohu. Srdcom a dušou revolúcie boli konkrétni ľudia a nie virtuálne profily na sociálnej sieti. Nemazali sa len komentáre, statusy a profily, ale zabíjali a zatýkali sa ľudia.

Vypnutie mobilných sietí a internetu prišlo oneskorene a v podstate deklarovalo bezmocnosť a rúcanie sa daných spoločenských zriadení. Okrem pozitívneho určenia si je nutné všimnúť, že popri pomoci demonštrantom bol Facebook nápomocný aj represívnym orgánom. Poskytol mená, údaje, miesto a približný počet demonštrantov. Treba akcentovať, že Facebook sa deklaruje ako apolitický. „Podľa New York Times je dôvodom obava, že ďalšie autoritárske režimy by chceli Facebook zakázať“, [11] a preto ho netreba zosobňovať ako implementovanie teórie otvorenej spoločnosti v praxi, tým viac, že v princípe ide o biznis.

Mark Zuckerberg publikoval v jednom vystúpení, že „sociálne siete môžu zmeniť to, ako sa zmení správanie k vláde a ich vrchným predstaviteľom.“[12] Takýto úzus môže byť nočnou morou pre gigantických technologických investorov. „Tieto spoločnosti sa musia rozširovať v Číne a celkovo musia expandovať v medzinárodnom meradle. Pre nich to nie dobrý marketingový ťah“[13], povedal expert na internetové médiá Jevgenij Morozov.

Spriaznený názor interpretuje Sree Sreenivasan z Kolumbijskej univerzity. „Nemyslím si, že revolúcia a obchod idú ruka v ruke.“[14] Podľa neho môžu takéto okolnosti prispieť k tomu, že aj ostatné krajiny suspendujú systém analogickou metódou. To znamená, že revolucionári si uvedomia prostotu použitia sociálnych sietí a iných technológií na zorganizovanie protestov. Licitácia sociálnych sietí do štátov s formami diktatúry bude obtiažna alebo musí kalkulovať s kolaboráciou s režimom, v zmysle inštalácie prostriedkov na dôsledné sledovanie a získavanie údajov o používateľoch. 

V príspevku Matúša Krčmárika v denníku Sme pod názvom „Facebook sa k protestom nehlási“ sa rieši aj otázka anonymity. Facebook požaduje, aby ľudia vystupovali pod vlastným menom, čo je pre organizátorov demonštrácií obdobné ako ísť s vlastnou kožou na trh. „Nepríjemné skúsenosti s tým má Wael Ghonim, ktorý sa stal symbolom egyptskej revolúcie. Keď ešte v novembri zakladal protestnú stránku, Facebook mu ju zrušil, lebo ju vytvoril pod falošným menom. Keď potom po začiatku protestov vyzval pod vlastným menom ľudí, aby išli do ulíc, na dvanásť dní ho zatkli.“[15]  

Facebook sa háji tým, že poskytol záštitu ľudí na svojej sieti. Keď sa tuniské úrady uprostred protestov snažili zadovážiť si heslá demonštrantov, sprísnil ich ochranu. Firma sa permanentne bráni tomu, aby dala možnosť ľuďom na sieti vystupovať inkognito. Tvrdí, že tým zabraňuje podvodom. Paralelne dáva diktatúram precízny register ľudí, ktorí proti nej pôjdu protestovať. Eufória okolo pádu režimov v daných krajinách prináša rozmanité formy ďakovania i sociálnej sieti Facebook.

Jeden z povstalcov pokrstil svoju prvorodenú dcéru Facebook Jamal Ibrahim, poukázal portál TechCrunch. V uliciach Káhiry sa objavovali nápisy s poďakovaním sociálnej sieti Facebook i ľudia s transparentmi „Ďakujeme, Facebook.“ S výnimkou sociálnej siete Facebook, si tu zastali svoje miesto aj sociálna sieť Twitter a mobilní operátori.

„Twitter bol počas protestov prakticky jediný zdroj informácií. Dá sa povedať, že sa revolúcia robila s mobilným telefónom v ruke. Egypťania namiesto štrngania kľúčmi, ktorými sme my počas Nežnej odzvonili starému režimu, držali v rukách paradoxne mobily. Na mikroblogovacej sieti sa následne prakticky v reálnom čase zobrazovali správy a fotografie, ktoré preberali i seriózne médiá.“[16]

Rozšírenie telefónov zručných zachytiť obraz zapríčinilo, že obrázky z protestov sa dostanú na verejnosť a do veľkých globálnych médií bezmála v reálnom čase. Oficiálne zdroje režimov môžu nepomerne ťažšie mystifikovať o rozmere protestov či miere násilia, s akou ich potláčajú. „Egyptská skúsenosť ukázala, že najzraniteľnejšie môžu byť internetové revolúcie vtedy, keď krajina dokáže centrálne vypnúť internet. Technicky to nie je problém, ale krajina bez funkčného internetu prestáva fungovať. Celý problém zhrnul jeden z používateľov Twitteru: „Vláda mi môže zobrať slobodu, ale keď mi zoberú internetové porno, pôjdu dole.“[17]

Paradoxom doby ostáva, že ako technológie pomáhajú občanov monitorovať, stopovať, kontrolovať a preverovať, dokážu identické technológie režim postupne rozvracať. Podľa nás preto nejde o symbiózu či harmóniu medzi občanom a nedemokratickým štátom pri zavádzaní napr. internetu. Môžeme to denominovať parazitovaním. Zriadenie sa pokúša občana uchlácholiť, aby šiel s epochou a smel skonkretizovať svoje potreby užívaním internetu a jeho súčastí, kde má takéhoto občana sparťansky pod dozorom viacej ako hocikedy predtým. Občan nežije v slobodnom režime, ale užíva obmedzené možnosti internetu. Ak je režim nútený opätovne utiahnuť slučku kvôli disidentom na internete, celoplošne sa to dotkne najmä poslušnej väčšiny. Kontrast liberalizácie podráždi aj doposiaľ mlčiacu väčšinu. 

Ondrej Podstupka v denníku Sme napísal, že sociálne siete pretvorili spôsob, akým sa ľudia bránia voči útlaku. Sociálne siete ako píše v článku nazvanom „Revolucionári: Ďakujeme, Facebook“, v prípade revolúcie v Egypte osobitne Facebook, poskytli pohoršeným ľuďom bezpečné útočisko, kde mohli minimálne virtuálne tlmočiť svoju nespokojnosť. „Keď zistili, že rebelujúcich nie sú desiatky, ale desaťtisíce, revolúcia sa mohla začať. Ukázalo sa, že nástroje, ktoré mali pôvodne ľuďom na Facebooku pomôcť zorganizovať návštevu kina s priateľmi, sú dosť dobré aj na organizovanie revolúcie, “[18] vyjadruje svoj názor Podstupka. Túto mienka považujeme za sploštenú, ale psychologický moment a kohézia obyvateľov na Facebooku mohla zvlášť v neskorších fázach protestov prispieť k výdrži a pridaniu sa nerozhodných či bojazlivých obyvateľov.

Susannah Vila tvrdí, že počas nepokojov sa ukázala mocná črta sociálnych médií ako slabosť. Konkrétne ide o absenciu vodcovskej autority. Prednosti spoločenských médií týkajúce sa mobilizovania a organizovania vzdoru sú však, pri detailnejšej rozprave, skôr nepriaznivé pre správu štátu. V Egypte, kde si revolucionári značne uvedomujú, že povstanie nie je zďaleka v koncovke, avšak privodzuje impresiu, že sa perspektívne nevedia dojednať na politickom vedení, ktoré by vyplnilo vákuum v ich zástupoch.

Ich snaženie by bolo podľa Vily nepomerne zdarnejšie, keby mali faktickú osobnosť na poste vodcu celej revolučnej štruktúry. Absenciu zaužívaného hierarchického systému je možné pokladať za jeden z najexponovanejších rysov revolty z 25. januára a demokratického hnutia 21. storočia vôbec.

„Nie je už prekvapujúcim faktom, že fórum Facebooku je schopné zachytiť pravú stránku vecí a lavínovito sa šíriť, čo často vedie k výmene názorov off-line a prekvapujúcim odhaleniam nepravdepodobných a dokonca náhodných lídrov. Z rovnakého dôvodu nie je prekvapením, že títo lídri nedisponujú schopnosťami nevyhnutnými pre nadobudnutie vplyvu na ich stúpencov, pre vybudovanie príslušných kapacít a transformácií ich kampane v udržateľnú organizáciu alebo vládny orgán.“[19]

Prototypom môže byť hnutie Gorila v SR, ktoré vzklíčilo ako nespokojnosť občanov s korupčníctvom politikov a súhrnne politikou ako takou. Protesty, ktoré sa pripravovali a koordinovali Facebookom boli vcelku úspešné. Ľudia na námestiach otitulovali, čo sa im nepáči, že chcú zmenu. To však nestačí, je treba pomenovať tézy a obzvlášť východiská z existujúcej situácie. Lídri hnutia sa ukázali ako zanietení, ale pomerne idealistickí a nekompetentní. Nehovoriac o charizme a spôsobe prejavu. Je neporovnateľné, ak sa prirodzenou súčasťou revolúcií alebo inakšej rezistencie proti existujúcej vládnej garnitúre či politickému režimu stanú osobnosti, ktoré dlhodobo systém nie iba kritizovali, ale rozpracovávali autorské metódy, akými by riadili štát. 

To, že často nevieme, kto za čím stojí, nás uvádza mnohokrát do omylov. Fakty, s ktorými vyjadrujeme súhlas, nám môžu predostierať extrémisti či fanatici alebo obyčajní demagógovia a manipulátori, indirektné vo vábivom pozlátku.   

Masifikácia internetu a v zásade spolu s ňou i rozšírenie sociálnych sietí dáva demokracii, ktorá je v západnom svete vyčerpaná svojou zastupiteľskou podstatou, alternatívu k renesancii myšlienok priamej demokracie. Idealisti špekulujú o internetových voľbách či referendách, kde si obyvatelia z pohodlí svojich domovov sami budú decidovať o závažných otázkach a vyberať si svojich reprezentantov. Nie je to však nič nové pod slnkom. Popredný futurológ A. Toffler vo svojich prácach spomínal už v čase, keď o internete a webe nik nechyroval, prechod k akejsi polopriamej demokracii, ktorá sa stane v internetovom veku nutnosťou doby.  

V každom prípade nepočuteľné hundranie v obývačke počas večerných správ sa pretavilo do internetových diskusií, komentárov, písania blogov a presadzovania si tej svojej pravdy cez zakladanie účtov na sociálnych sieťach. Rozšírením slobody prejavu, ktorý sa napochytre šíri virtuálnym svetom, ľudia pocítili silnejší závan slobody. Zriedkakto si uvedomuje vystríhavý prst realizovateľnej straty súkromia i osobných údajov či okrem toho markantnejšej kontroly akýchkoľvek represívnych elementov, ktoré monitorovaním e-mailov, mobilných telefónov, internetu majú neporovnateľne detailnejšiu predstavu o tom, ako myslíte, koho máte radi, čo si kupujete alebo plánujete.

Veľké korporácie vedia z týchto dát, čo a ako vám majú ponúknuť, aby to predali. Vlády budú preverovať náladu verejnej mienky, preferencie aj prípadnú diverznú aktivitu občanov. Príbeh Georga Orwella 1984 o Veľkom Bratovi, ktorý nás neustále pozoruje a všetko o nás vie a Ideopolícii, ktorá skúma myšlienky a správanie každého človeka sa môžu stať kataklizmatickým scenárom, ak snahy vlád o manipuláciu populácie nadobudnú neprípustné dimenzie, mediálnych a spravodajských hier aj cez sociálne siete. Treba dodať, že je to známe klišé, spracované viackrát zábavným priemyslom a spomíname ho s neklamným nadnesením. Aj tento článok je corpusom delicti, že momentálne analogické situácie zďaleka nehrozia. 

Napokon Facebookom sa denne šíria zaručené správy tzv. „kačice“, ktoré ľudia nekriticky bez rozmyslu prijímajú,  zdieľajú a fanatizujú internetový dav. Je známe, že tajné služby, rôzne lobbistické skupiny či asistenti politických strán, synchronizujú svoje aktivity, aby ovplyvnili verejnú mienku prispievaním do diskusií, infiltrovaním sa za priateľov svojich politických oponentov, aby v komentároch na FB mohli kritizovať, útočiť, ale aj kumulovať informácie.

Filtrovanie informácií, rozoznanie ich relevantnosti a hĺbky dovedna s rozvojom analytických schopností a kritického myslenia sa stanú strategickou súčasťou intelektuálnej výbavy nasledujúcich generácií. Dnes je informácií až príliš, rýchlo sa modifikujú a variujú, sú plytkejšie a vágnejšie, častokrát účelovo zavádzajúce. Nájsť informácie je tentoraz triviálne, ale vyhodnotiť ich bude permanentne komplikovanejšie.

Matúš Krčmárik zaradil revolúcie s Facebookom a Twitterom k mýtom arabskej jari. Nepovažoval ich za kľúčové i keď pomohli organizátorom demonštrácií. Množstvo slávnych revolúcií sa v dejinách odohralo bez médií či univerzálnych výdobytkov techniky, ktoré nám umožňujú ľahkú a rýchlu komunikáciu alebo transport. Revolúcia má hlbšie podhubie a nie je možné ju plytko vytvoriť nabádaním na sociálnej sieti. Ak sa ľudom v minulosti voľačo nepáčilo, schádzali sa tajne, neskôr verejne.

Virtuálny svet dokáže rozčarovaných ľudí sceliť bez toho, aby sa poznali osobne. Musí tu však byť motív, nutkanie, že človek chce niečo zmeniť. Ako človek v hocakej diktatúre, ktorý sa odhodlal dačo proti nej urobiť, hľadá lokality, kde nájde podobne zmýšľajúcich. Disidentské byty, chaty,  nočné podniky či iné zatajované miesta mali väčšiu gráciu ako protivládna skupina na Facebooku. Zakázané knihy, filmy a pod. bolo riskantnejšie a zložitejšie získať, ako si dnes prečítať čosi tabuizované na internete.

Nič to nemení na fakte, že za vyhľadaním si informácie o proteste alebo o určitej skupine, stojí v oboch prípadoch motív. Individualita sa cíti neslobodná, nesúhlasí s tým, čo sa deje v jeho krajine. Má toho dosť a nežije tak, akoby chcel a mohol. Takýchto ľudí musí byť majorita a ich „blbá nálada“ musí eskalovať. Leda vtedy sú pomery horľavé a môžu hockedy vzbĺknuť. Pokiaľ desať konšpirátorov posedáva každý deň v bistre na rohu alebo četuje na nete, nič sa neudeje, kým väčšina society bude ich tendencie z rôznych príčin ignorovať, pretože sa boja alebo si žijú znamenite a sú v živote spokojní, či vonkoncom s tými „bláznami z kaviarne“ nesúhlasia a ani trochu ich nezaujímajú a nikdy si do googla nezadajú – som proti vláde.  

Médiá sú siedmou veľmocou a to platí i pre tzv. nové médiá. Ani raz ich úlohu netreba preceňovať. Plno mediálnych kampaní sa skončilo fiaskom. Reklamy na výrobky, volebné kampane politikov cez oficiálne propagovanie, pomedzi skrytú reklamu až po explicitnú propagandu jednej ideológie, kandidáta atp. Ani k skupinám na premenu režimov v Egypte, Tunisku a inde by sa napriek masívnej kampani, nie iba na sociálnych sieťach, nepridala enormná časť spoločnosti iba „masírovaním mozgov“ ak by šlo o režimy demokratické a podmienky na život či životná úroveň by v nich bola prinajmenej štandardná.

Bez vetra sa ani lístoček nepohne. Teda ani revolúcia sa nezačne na Facebooku tým, že si na ňom založíme stránku, ktorú budeme aktualizovať. Príčiny musia byť širšie a emócie silnejšie, aby si aj vo virtuálnom svete našli svoje miesto a odozvu.      

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY:  

Odpovědný redaktor: Petr Vrchota

Odpovědná korektorka: Mgr. Veronika Kramáreková

Titulní obrázek převzat z: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Facebook_icon.jpg   


[1] Európsky parlament: Facebook a Twitter dobývajú Parlament. Dostupné na internete: http://www.europarl.europa.eu/news/public/story_page/039-111425-010-01-03-906-20110110STO11400-2011-10-01-2011/default_sk.htm#maincontent [14/01/2011].

[2] Tamže

[3] Tamže

[4] Tamže

[5] Tamže

[6] Mravčák, A.: Čo robia politici na sieťach. In: Trend. 31/1/2011.

[7] Tamže

[8] Tamže

[9] Tamže

[10] Vila, S.: Rekonštrukcia sa nedá popísať tweetmi. Dostupné na internete: http://www.nato.int/docu/review/2011/Social_Medias/Social_Media_changes/SK/index.htm [05/02/2012].

[11] Krčmárik, M.: Facebook sa k protestom nehlási. In: Sme. 15/2/2011, ISSN 1335-4418.

[12] TV NOVINY.sk: Mubaraka pomohol zložiť aj Facebook. Dostupné na internete: http://tvnoviny.sk/sekcia/spravy/technologie/mubaraka-pomohol-zlozit-aj-facebook.html [17/02/2011].

[13] Tamže

[14] Tamže

[15] Krčmárik, M.: Facebook sa k protestom nehlási. In: Sme. 15/2/2011, ISSN 1335-4418.

[16] Kuchár, M.: Revolúcie sa robia na Facebooku. In: Živé.sk. 23/2/2011.

[17] Podstupka, O.: Revolucionári: Ďakujeme, Facebook. In: Sme. 23/2/2011, ISSN 1335-4418.

[18] Tamže

[19] Vila, S.: Rekonštrukcia sa nedá popísať tweetmi. Dostupné na internete: http://www.nato.int/docu/review/2011/Social_Medias/Social_Media_changes/SK/index.htm [05/02/2012].

Jak citovat tento text?

Cirner, Michal. Socialne siete a politika [online]. E-polis.cz, 9. únor 2012. [cit. 2017-11-25]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/socialne-siete-a-politika.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 3.34 hvězdiček / Hodnoceno: 29x


Přidat komentář

Vložit komentář

Na tento příspěvek zatím nikdo nereagoval! Buďte první!




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2017]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(