Nacionalizmus a jeho priestorovo–politické aspekty

 17. duben 2013  Michal Cirner   komentáře

Transformačné procesy v krajinách bývalého socialistického bloku, po roku 1989 v Európe, priniesli deinštaláciu ideológie socializmu a štandardné pretváranie spoločenského systému po vzore demokratických štátov v euroatlantickom priestore. Slovensko sa taktiež stalo laboratóriom ako zareaguje spoločnosť na zmeny prijímané vo všetkých oblastiach života. Po vyše dvoch dekádach od novembrových udalostí sa začína generalizovať o „divokých 90. rokoch“, ktoré priniesli fenomény za železnou oponou potláčané, no nemožno povedať, že neexistujúce.

Zdroj: en.wikipedia.orgZdroj: en.wikipedia.org

Voľaktoré z nich pretrvávajú, iné si svoje historické okamžiky už prežili. I keď nacionalizmus je celosvetovou záležitosťou, výraznejšie sa v Európe presadzuje alebo nepresadzuje ostatných vyše 200 rokov. Exponovanejší sa ukázal byť v našich podmienkach opäť po roku 1989. Mnohí spoločenskí vedci to očakávali, no napriek tomu má príbeh slovenského nacionalizmu, v klimaktériu od jedného spoločenského zriadenia k budovaniu demokracie, svoje špecifiká. Práca sa pokúša explikovať priestorovo – politické aspekty nacionalizmu a slovenská krajina v stredoeurópskom priestore,  dejinných kontextoch je exemplárnym prípadom takýchto konaní.

Nacionalizmus – teoretické vymedzenie

Terminologické vymedzenie nacionalizmu nie je striktné a ani nikdy nebude. Navzdory tomu vieme indikovať korporatívne črty nacionalizmu. Podľa Heywooda je nacionalizmus ideológiou prierezovou, idúcou naprieč prakticky celým politickým a ideologickým spektrom.[1] Z politologického hľadiska je významné, že jedna z realizovateľných interpretácii termínu nacionalizmus sa opiera o jeho ideologizovanie.

Nacionalizmus bol v poňatí autorov ako Eduard H. Carr (1945) a neskoršie Elie Kedourie (1960), objavený nezodpovednými intelektuálmi, šírený nemenej nesvedomitými demagógmi a politikmi, a musí byť ako nebezpečná pozostalosť minulosti vymietnutá.[2] Obecne sa uznáva, že hocktorý nacionalizmus, nech bol tak či onak definovaný, mal určité súvzťažnosti k minulosti, nejakú historickú dimenziu.[3]

Stanfordská encyklopédia tvrdí, že označenie „nacionalizmus“ je všeobecne používané na popisovanie dvoch javov: ide o postoj, ktorý členovia národa majú, keď sa starajú o ich národnú identitu, a potom sú to akcie, ktoré členovia národa činia pri hľadaní alebo dosiahnutí (alebo udržaní) sebaurčenia.[4] Gellnerova definícia nacionalizmu hovorí o politickom princípe, ktorý tvrdí, že politická a národná jednotka musia byť zhodné.[5] Nacionalizmus je podla Kohna politické presvedčenie, ktoré predstavuje základ súdržnosti moderných spoločností a legitimizuje ich nárok na autoritu.[6]

John Breuilly (1982) ustanovuje nacionalizmus ako politiku, ktorá preniká z predstavy, že národ existuje a stotožňuje sa s týmto národom: súčasne sa požaduje pre národ politická autonómia, spravidla v forme štátu.[7] Hayes nakoniec definoval nacionalizmus ako „spojenie patriotizmu s vedomím národnosti.“[8] Lemberg popisoval nacionalizmus ako intenzívnu, resp. bezpodmienečnú oddanosť nadosobnému celku, pričom tento celok mohol byť práve tak štát ako kmeň či etnická skupina.[9] Najnovší pokus o obecné pomenovanie nacionalizmu ako „ideového systému, ktorý slúži vytvoreniu, mobilizácii a integrácii väčšieho solidárneho zväzu – národa“[10], patrí Hansovi-Ulrichovi Wehlerovi

Ako píše Antony D. Smith: „V zásade, nacionalizmus spája tri ideály: kolektívne sebaurčenie ľudu, prejavy národného charakteru a jedinečnosti, a nakoniec vertikálne rozdelenie sveta do jedinečných národov, kde každý prispieva svojou zvláštnou genialitou, k dielu humanity ľudstva.“[11]

Alikvotne mnoho ráz sa pri variáciách o nacionalizme uvádza neistota jedinca, jeho potreba prislúchať k určitej skupine a identifikovať sa s ňou. Táto neistota je hlavne vyvolaná pocitom (alebo realitou) ohrozenia, pričom prameňom ohrozenia môže byť na jednej strane externé nebezpečenstvo, na druhej strane interná neistota v konzekvencii pocitu vykorenenia, rozkladu starých istôt, starej viery atď. Na výklad nacionalizmu maju vplyv biologické sondáže o chovaní zvierat a vysvetľuje národovecké pózy analógiou so zvieracím svetom ako „teritoriálny imperatív“. Tento výklad však zostal v celkovom kontexte úplne marginálny.

Prevedené do primitívneho jazyka: žiadni cudzinci nám vládnuť nebudú! Tento imperatív je v definícii nacionalizmu v realite už mlčky zakomponovaný.[12] Dopyt po slobode už so sebou nesie impulz, že sa nacionalisti cítia v zhode s Kirschbaumom utláčaní. Z tohto akoby útlaku plynie kolekcia myšlienok, ktoré môžeme extrahovať na univerzálny popis nacionalizmu: Je to politické hnutie závisiace od pocitu kolektívneho ponosu proti cudzincom.[13]

Nacionalizmus je okrem toho v Hobsbawmovej koncepcii podvojným javom či skôr interakciou dvoch javov, z ktorých každý pomáha kreovať ten druhý. Skladá sa z „občianskeho náboženstva“ pre novodobý, územne centralizovaný štát a z metódy prístupu k sociálnym prerodom, ktoré jak sa zdá, ohrozujú a narušujú určité aspekty komplexu sociálnych relácií.[14]

Nacionalizmus a národ

Ďalej nacionalizmus vyvoláva otázky o pojme národa (alebo národnej identite), ktorý je často definovaný zo zreteľa spoločnej genézy, národnosti alebo kultúrnej väzby, zatiaľ čo členstvo indivídua v národe, je neraz považované za nedobrovoľné, a dakedy je považované za nenútené. Ohlasuje či sebaurčenie je potrebné ponímať ako zahŕňajúce plnú štátnosť s kompletnou autoritou nad domácimi a medzinárodnými záležitosťami, alebo či je potrebný nejaký medzistupeň.

To je tradičné, diferencovať národy od štátov - vzhľadom k tomu, národ sa veľa ráz skladá z etnickej alebo kultúrnej obce, štát je politický subjekt s vysokou mierou suverenity. Zatiaľ čo mnohé štáty sú národné v nejakom zmysle, existuje veľa národov, ktoré nie sú úplne nezávislými štátmi. Prototypom sú domorodí Američania Irokézovia, tvoria národ, ale nie štát, pretože nemajú náležitú politickú moc na spravovanie ich vnútorných záležitostí alebo zahraničnej politiky. Ak by členovia národa Irokézov mali usilovať o vytvorenie suverénneho štátu v úsilí zachovať svoju identitu ako ľudí, vystavovali by nacionalizmus zameraný na zrod štátu.[15]

Eric Hobsbawn (1983) poukazuje, že národy sú do podstatnej miery „objavené tradície“. Podľa tohto názoru národy modelujú nacionalizmus, nie naopak.[16] Existuje viac prípadov, než si konvenčne uvedomujeme, keď je spoločný jazyk „národov“ viac produktom než podmienkou nacionalizmu. Hraničným prípadom je Izrael, ktorého národný jazyk musel byť pre moderne sekulárne užitie v podstate objavený.[17]

Typ národného štátu vytvárajúci kultúrnu, jazykovú a náboženskú homogenitu, je v zhode s Gbúrovou skorej výnimkou. Podľa prieskumu G. P. Nielsena z roku 1985 iba 10 percent existujúcich štátov je možné pokladať za fakticky národné štáty. Navyše sa nepotvrdilo, že len nacionalistickou politikou môže vzklíčiť národný štát. Postkomunistická spoločenská realita strednej a východnej Európy napríklad dokazuje, že „nacionalizmus je väčšinou menšinovým hnutím, ktoré je v opozícii proti ľahostajnosti, ba dokonca nepriazni väčšiny národa, v ktorého mene nacionalisti konajú.“[18]

Nacionalizmus verzus patriotizmus

Nacionalizmus nemožno zamieňať s patriotizmom, tvrdí Orwell.[19] Rozdiel medzi nacionalizmom a patriotizmom sme sa naučili robiť po páde komunizmu, myslí si Čarnogurský. Dovtedy bol vraj nacionalizmus dobrý, pretože protirečil komunizmu, ktorý chcel národy odovzdať v nedlhej historickej perspektíve v prospech spoločenských tried. Po páde komunizmu sme sa naučili, že vlastenectvo, patriotizmus je politicky korektný, nacionalizmus je politicky nekorektný. Nacionalizmus aj patriotizmus je definovaný citmi, nie rozumom. Nacionalizmus negatívnymi citmi, patriotizmus pozitívnymi, dopĺňa Čarnogurský.[20]

Nacionalizmus a nacionalista

Nacionalista zlaďuje domnienku univerzálnosti nacionalizmu s jeho frekventovanou neprítomnosťou v skutočnom svete, najviac v minulosti pomocou sentencie, že tu naozaj bol, ibaže spal.[21] Nacionalistický, ako uvádza Orwell, je ten, kto myslí hlavne v intenciách konkurenčnej prestíže. Môže byť pozitívny alebo negatívny nacionalista - to znamená, že môže aplikovať svoju duševnú energiu buď na jej zvýšenie alebo ohováranie - ale v každom prípade jeho motívy zakaždým obracia na víťazstvá, porážky, ponižovanie a pod. Vidí históriu, osobitne súčasné dejiny, ako nekonečný vzostup a pád veľkých impérií, a v hocijakej udalosti, ktorá sa stala, má dozaista corpus delicti, že jeho vlastná strana je na vzostupe a tí, ktorých nenávidí sú na zostupe.

Netreba pravda zamieňať nacionalizmus len ako uctievanie úspechu. Nacionalista nefunguje na princípe nekomplikovaného sa pridania k najsilnejšej strane. Naopak, keď si vybral svoju stranu, keď zagituje sám seba, že je najsilnejší, je perspektívny držať sa svojho presvedčenia, aj keď fakty sú v dominujúcej väčšine proti nemu. Nacionalizmus je hlad po moci zmiernený sebaklamom. Každý nacionalista je schopný badateľnej nepoctivosti, ale je tiež - pretože si je vedomý, že porcia je väčšia ako on sám - nebojácne istý, že je v práve.[22]

Nacionalistický štát, ktorého občianstvo je terminované určitej národnostnej, etnickej alebo rasovej skupine, zakladá iracionálnu formu uznania. Nacionalizmus je do viditeľnej miery prejavom dezidéria po uznaní vyrastajúcej z thymu. Nacionalista netúži po ekonomickom prospechu, ale v prvom rade po uznaní a dôstojnosti. Národnosť nie je vrodený rys, osobnosť ju má iba vtedy, ak mu to uznajú iný ľudia. Uznanie, po ktorom nacionalista baží, však nie je stanovené jednotlivcovi, ale celej skupine, do ktorej prináleží. Nacionalizmus je v istom zmysle premenou megalothymie skorších dôb do modernejšej a demokratickejšej fazóny. Namiesto boja jednotlivých vladárov o osobnú slávu sme svedkami toho, že uznanie pre seba požadujú celé národy.[23]

Typy nacionalizmu podľa Heywooda ako jeho politicko-ideologické kontexty

Prvý z typov nacionalizmu ako ich popisuje Heywood je liberálny nacionalizmus. Ten vychádza z predpokladu, že ľudstvo sa prirodzene rozpadá na súbor národov z ktorých každý má svoju jedinečnú identitu. Národy sú spoločenstvá prirodzené a organické, a nie umelé diela politických vodcov a vládnucich tried. Pre liberálny nacionalizmus je typické, že ideu národa spojuje s vierou v suverenitu ľudu. Hlavnou tézou tejto formy nacionalizmu je vernosť princípu sebaurčenia národa. Jeho cieľom je vytvorenie národného štátu, t.j. štátu, ktorého hranice sa pokiaľ možno kryjú s hranicami, oddeľujúcimi jednotlivé národy. Káže, že právo na slobodu a sebaurčenie má každý národ. V tomto zmysle sú si všetky národy rovné.

„V praxi však všetky „národné štáty“ zahŕňajú radu jazykových, náboženských, etnických a regionálnych skupín, z ktorých niektoré sa prípadne považujú za „národy“.“[24] Ďalší z typov konzervatívny nacionalizmus, tomu nejde ani tak o principiálny nacionalizmus univerzálneho sebaurčenia ako o prísľub sociálnej kohézie a verejného poriadku, stelesnený v pocitoch národného vlastenectva. Konzervatívci vykladajú národ predovšetkým ako organickú entitu prameniacu zo základnej túžby ľudí tiahnuť k tým, ktorý majú identické názory a obyčaje, ktorý vyznávajú rovnaký životný štýl a takisto vyzerajú rovnako ako oni. Ľudia hľadajú bezpečie a identitu a k tomu im posluhuje príslušnosť k národnému spoločenstvu. Nacionalizmus sa tak stáva jednou z foriem tradicionalizmu.

„Prisťahovalectvo je podľa tohto názoru hrozbou preto, že má tendenciu oslabovať etablovanú národnú kultúru a etnickú identitu a vyvolávať tak nepriateľstvo a konflikty. Národnú identitu a spolu s ňou zdroj našej bezpečnosti a prináležitosti ohrozuje rovnako tak i rast nadnárodných útvarov a kultúrna globalizácia.“[25] Povahu agresívnu, militaristickú a rozpínavú (expanzionistickú) má podľa Heywooda rozpínavý nacionalizmus. Bol živený atmosférou ľudového nacionalizmu, v ktorom sa honor národa stále jasnejšie spájal s vlastníctvom impéria a každé víťazstvo v boji o domíniá bolo vítané manifestáciami a uveličenými prejavmi hurávlastenectva.

Jadrom Maurrasovej politiky, jedného z exponentov tohto druhu nacionalizmu, bolo neprestajné zdôrazňovanie kľúčového významu národa: národ je všetkým, jednotlivec je ničím. Individuálna existencia má náplň iba vtedy, ak je zasvätená jednote národa a jeho prežitia. Tento militantný a vybičovaný nacionalizmus je jednostaj spätý so šovinistickými názormi a doktrínami. Nacionálny šovinizmus odmieta myšlienku, že všetky národy sú si rovné. Národy majú každý svoje charakteristické rysy a kvality, a teda i značne odlišné osudy. Niektoré národy sa hodia k tomu, aby vládli, ostatné k tomu, aby boli ovládané. Táto forma nacionalizmu sa zvyčajne prejavuje v doktrínach etnickej či rasovej nadradenosti, nacionalizmus sa tu mixuje s rasizmom.

„V priebehu 20. storočia sa stále častejšie objavovali tvrdenia, že vek nacionalizmu skončil, a to nie preto, že by nacionalizmus bol vystriedaný nejakou „vyššou“ nadnárodnou lojalitou, ale pretože nacionalizmus svoju úlohu splnil: svet sa stal svetom národných štátov. Národ bol tak fakticky prijatý za jedinú legitímnu jednotku politického vládnutia. V roku 1910 existovalo iba 15 zo 192 štátov, ktoré boli v roku 2006 uznávané za plnoprávnych členov OSN. V roku 1910 existovali iba 3 z dnešných 65 blízkovýchodných a afrických štátov. Len po roku 1959 pribudlo na svete 107 štátov“[26], a na tom má podiel tzv. protikoloniálny nacionalizmus, ktorého význam je zrejmý už z jeho pomenovania.

Nacionalizmus a jeho priestorové korelácie v nadväznosti na spoločensko-politický vývoj

Hans Kohn diferencuje dvojaký nacionalizmus: západný, ktorý bol liberálny a demokratický a zrodil sa vo Francúzsku a Anglicku, a východný, ktorý bol rasistický a reakčný. Národné štáty, ktoré vznikli na Západe, mali politické hranice približne zhodné s etnickými, zatiaľ čo na Východe boli štátne a národné hranice splna rozdielne. Na Západe vznikla sekularizovaná, racionalistická societa z boja za svoju slobodu, ústavu a občianske práva, zatiaľ čo na Východe nacionalizmus reprezentoval autoritatívne chápanie spoločnosti.[27]

Na Západe bol národ sociálnou realitou a spoločenstvom rovnoprávnych občanov, na Východe sa predstava národa opierala, ako uvádza Kohn, o iracionálnu koncepciu ľudu, pracovala s dejinnou mytológiou a úsudkom „národného poslania“, pričom nacionalizmus nebol zakotvený v občianskej spoločnosti, ale vyrastal z úsilia preklenúť pocit vlastnej menejcennosti.[28] K. W. Deutsch už od roku 1953 prikladal priemyselnej revolúcii a nástupu voľného trhu primárny význam pre šírenie nacionalizmu. Dodatočne označil nacionalizmus za replika ľudí jednak na alternatívu skvalitniť svoje existenčné postavenie vďaka sociálnej mobilite, jednak na stratu starých väzieb k ich tradičným vrchnostiam a sídlam.

Priemyselná revolúcia započatá na Západe „dorazila“ na Východ omnoho neskôr. Zaostalosť a rigidnosť napr. Rakúsko-Uhorska, pretrvávanie feudálnej spoločnosti, prispeli k tomu, že národné snahy boli  navzdory všetkému spomaľované či brzdené a „žalár národov“ uchoval Slovákov pod svojimi krídlami až do svojho rozpadu v roku 1918.

„Iným dôsledkom modernizácie a „industrializácie“ bol proces, ktorý podľa mnohých bádateľov posilnil šírenie nacionalizmu – prehlbovanie nerovnosti vývoja. Špecifickou podobou nerovnomernosti bola „kultúrna deľba práce medzi centrom a perifériou“, ktorá viedla k tomu, že periférii bola prisúdená inferiórna sociálna rola. Tak sa zrodil „vnútorný kolonializmus“ ako živná pôda pre zrod národných a regionálnych hnutí v opozícii voči centru.“[29] Tu môžeme urobiť zmienku o pnutí medzi hlavným mestom Slovenska Bratislavou a ostatnými časťami Slovenska. Pred rokom 1993 to bol tzv. pragocentrizmus a pocit, že Slováci sú ukracovaní centrálnym rozhodovaním z Prahy.

Vzostup novovekého národného štátu po Francúzskej revolúcii mal radu závažných následkov, ktoré východiskovým rázom zmenili naturel medzinárodnej politiky. Pod tenziou nacionalizmu sa začali rútiť mnohonárodná habsburská a osmanská ríša. Moderné vojenské sily sa zhodne ako politika demokratizovali a stali sa masovou záležitosťou všetkého obyvateľstva. A vzhľadom k participácii más na vojne museli ciele konfliktov saturovať celý národ, nie iba ašpirácie jediného panovníka. Aliancie a hranice sa ustálili, pretože národy sa už nedali modifikovať ako figúrky na šachovnici.[30]

„Naturalizácia“ európskych dynastií naostatok viedla k tomu, čo Seton-Watson tituluje „oficiálnym nacionalizmom“. Tieto oficiálne nacionalizmy môžeme chápať ako prostriedok, ktorý mal skombinovať naturalizáciu s udržaním dynastickej moci, a to zvlášť v obrovských mnohojazyčných oblastiach, ktoré táto moc od stredoveku nazhromaždila – inými slovami, krátka a tesná koža národa sa mala týmto postupom ponaťahovať na celé kolosálne telo impéria. Aby sme našli kľúč k poslaniu „oficiálneho nacionalizmu“ – k systematickému splynutiu národa a dynastickej veľmoci – nesmieme opomenúť, že sa prehĺbil až po ľudových národných hnutiach, ktoré sa v Európe šírili od 20. rokov 19. storočia, a že na ne istým spôsobom reagoval.[31]

Nacionalizmus sa narodil v západnej Európe ako zložka celkového smeru a s politickým zmyslom. Neskôr v Nemecku akcent kládol na kultúrno-jazykové kauzy. Vrátil sa znovu do politiky, keď sa presťahoval z Nemecka do krajín so Slovanmi, Grékmi, Turkami, Rumunmi a Maďarmi. Boje za nezávislosť sa manifestovali aj vo vnútroštátnych konfliktoch a zvýraznili sa viac negatívne aspekty nacionalizmu. Oficiálny nacionalizmus nebol úspešný, roky 1848-1849 aj Rakúsko-Uhorskej monarchii ukázali, kam sa budú uberať cesty národov.

„Nacionalisti a vládnuce elity ich bitky bojovali v mene a pre národ, ale často so žiadnym iným cieľom, než pre obstaranie a chránenie si svojich pozícii sily. Zatiaľ čo západná Európa sa pohybovala smerom k demokracii, liberalizmu a dokonca demokratickému socializmu, východná Európa zostala až do trpkého konca zamknutá v zápase medzi nacionalizmom a autokraciou.“[32]

Nacionalizmus a Slovensko

Národ, ktorého politické ašpirácie boli po celé stáročia bol frustrované, v tomto pohľade, zo svojej bázy bol náklonný na extrémne ideológie. Preto odvolávanie na výstredný nacionalizmus bol vysvetlený spravidla „nedostatkom demokratickej minulosti“ a vzostup neliberálnej demokracie v krajine, bol predstavený ako logický výsledok slovenských národných dejín. Kým Česi sa mohli oprieť o demokratický pokrok v prvej ČSR, Slováci majú zodpovednosť za ich spojenectvo s nacistickým Nemeckom.[33]

Kým k Štúrovskej či Bernolákovskej tradícii a uzancii jeho pokračovateľov v 19. a začiatkom 20. storočia sa dnes hlási celé politické spektrum, i keď voľakto si ich prisvojuje a deklaruje výhradné právo ako pokračovateľov týchto myšlienok, kontroverzný diel našich dejín od snáh o autonómiu v rámci ČSR, cez HSĽS a vojnový štát z rokov 1939-1945 je niečím, čo ostáva delikátnou epizódou súvisiacou s národným snažením Slovákov i nacionalizmom. Odkazy a prihlasovanie sa k Slovenskému štátu, ktorý komunistickí historici nazvali ako klérofašistický, ostáva radikálnejším nacionalistom.

Povstanie z roku 1944 je jednou z kľúčových udalostí moderných slovenských dejín, odkazuje Auer na historika Liptáka. Ľudia rozmanitých politických náhľadov sa ho zúčastnili s métou poraziť Hitlerov neľudský režim. Povstanie posilnilo národné povedomie Slovákov. Zatiaľ čo krajina bola v minulosti zväčša iba objektom pre cudzie záujmy - povstanie znamenalo, že národ prevzal kontrolu do vlastných rúk.[34] Druhá svetová vojna znamenala pre Európu lekciu pred rozpínavým nacionalizmom, národným socializmom, fašizmom a z neho plynúcim rasizmom.

„Dôsledkom bola povojnová snaha o odstránenie národných hraníc a presmerovanie obecne rozšírených vášní národného sebapresadzovania do ekonomickej aktivity. Výsledkom bolo Európske spoločenstvo.“[35] Slovensko v rámci ČSR sa však muselo zaradiť na inú cestu vývoja. Komunistické režimy v strednej a východnej Európe sa veľmi rýchlo naladili na národné cítenie, z ktorého si urobili legitimizujúci prvok a v niektorých prípadoch ho doviedli až do extrému. Nemožnosť kompromisu, pokade šlo o demokratizáciu politického bytia a slobody prejavu, a zvrchovaná vláda jednej strany boli do istej dimenzie kompenzované velebením národa a jeho ľudu, ktorému bol pripísaný explicitne demokratický duch po celý priebeh jeho dejín, ktoré vrcholia nastolením komunizmu.[36]

Aby komunistické režimy mali z čoho sýtiť národnú pýchu a udržali akési „zopätie strany a ľudu“, stále častejšie sa obracali k národne-identifikačnému kultúrnemu dedičstvu. Napr. Ceausescu doviedol Rumunsko k akémusi nacionálnemu komunizmu, ktorý ospevoval krv a pôdu, a kult dávnych dáckych predkov doviedol až do krajnosti. Československo, oprášilo ideu prvej republiky o čechoslovakizme, česko-slovenskej vzájomnosti, o zväzku dvoch bratských národov Čechov a Slovákov, dodávajúc im internacionálnu a triednu podstatu v súlade učenia marxizmu-leninizmu. Viacerí autori tvrdili, že „po skončení studenej vojny príde éra nacionalizmu a akýsi návrat do 19. storočia.“[37]

Keď padol Berlínsky múr a po ňom ako domček z kariet všetky európske komunistické sústavy, do popredia vystúpil nacionalizmus. Prudkým zrútením systému založeného na donucovacej moci vynorila sa nevyhnutnosť splodiť čo najskôr spoločenské puto, na ktorého substráte bude možno rehabilitovať občiansku spoločnosť, pojem kolektívneho záujmu a definovať legitímnu moc. K tomu zámeru sa dobre hodil pocit národnej prináležitosti, pochopiteľne na demokratickom podklade.[38]

Uvedený typ postsocialistických občanov vytvára nový fenomén nacionálneho boľševizmu, ktorý niečo prevzal z tradičného nacionalizmu a čosi z komunistickej ideológie. Najväčšie nebezpečenstvo vidí v integrácii svojho národného štátu do západoeurópskych demokratických hospodárskych a bezpečnostných štruktúr. Aj keď sa k tomuto procesu formálne hlási, v skutočnosti robí všetko pre to, aby ho zmaril.[39]

Na Slovensku v období rokov 1992-1998 väčšinu obdobia vládli zoskupenia pod vedením Vladimíra Mečiara, ktoré sa v týchto intenciách aj správali. HZDS ako populistická politická formácia s prvkami nacionalizmu, ktoré využívala skorej na získavanie popularity, formálne podporovala všetky snahy SR o začlenenie sa do európskych štruktúr, eventuálne iných euroatlantických organizácii, de iure svojou politikou robila všetko proti tomu. Koaličný partner SNS odmietal vstup do NATO a veľmi výrazne kritizoval ďalšie analogické tendencie. Špecifickým problémom boli napäté vzťahy s Maďarskom, ktoré nie sú ideálne ani dnes.

„Tento nacionalizmus označuje za hlavné príčiny problémov postindustriálnej spoločnosti súčasný proletariát, ktorý vzišiel z prisťahovalcov a upiera mu možnosť stať sa rovnocennou súčasťou národa.“[40] Ak sa teda na Slovensku nehrá maďarskou alebo cigánskou kartou, prichádzajú na rad Rumuni, Ukrajinci či Vietnamci, ktorí nám „kradnú prácu“.  Postkomunistickú Európu obieha „mátoha“, a tou je obrodený nacionalizmus. Jeho náprotivkom je globalizačný sklon anulovať národy.

Po ére fašizmu a komunizmu prichádza opätovne na scénu len nedávno sa otvárajúcej spoločnosti starý dobrý pomocník všetkých totalít – nacionalizmus, ideológia uzavretej spoločnosti v pravom slova zmysle[41], vyjadruje Rudolf Chmel. Podľa Gombára stredná a východná Európa „len-len čo sa vyslobodila z triedneho videnia povýšeného na ideológiu, už je po krk, alebo ešte hlbšie, ponorená do etnopolitickej krútňavy. Z jedného kolektivizmu do druhého, z blata triedy do kaluže etnika.“[42]

Péter Hanák konštatoval, že špecifikum strednej Európy bolo, že nemá žiadne silné kolektívne vedomie, ale inverzne sklon k recipročnému nepriateľstvu, nejednote a ignorancii. „Historické komplexy a traumy z minulosti majú silný vplyv na prítomnosť a populistická politika nepozná lepší materiál pre ich aktuálne využívanie a zneužívanie. Aj preto sme dnes v strednej Európe svedkami postupnej deštrukcie či aspoň spochybňovania liberálnodemokratických hodnôt, v mene ktorých sa základná spoločenská zmena uskutočnila, a zároveň narastania nielen sociálneho, ale najmä národného populizmu, neraz veľmi tvrdého, surového.“[43]

Záverom

Ak má politická sila nacionalizmu podľa Fukuyamu ustúpiť, musí sa obdobne ako náboženstvo stať znášanlivejším. Národnostné skupiny si môžu uchovať svoj vlastný jazyk a zmysel pre identitu, ale táto identita by sa nemala prejavovať v rovine politiky, ale predovšetkým v kultúre.[44] Vyspelé nacionalizmy už zaručene nie sú perspektívne vytvárať nové impériá, môžu iba rozkladať tie existujúce.

„Nacionalizmu nehrozí zánik, ale zrejme podobne ako náboženstvo stráca schopnosť viesť Európanov k riskovaniu zabezpečenej existencie vo velikášskych prejavoch imperializmu. Nacionalizmus je v tomto prípade nezbytným prejavom šírenia demokracie, pretože národnostné a etnické skupiny sa dlho nemohli hlásiť o svoju suverenitu a nezávislú existenciu.“[45] Nacionalizmus by bol relatívne neškodným politickým javom, keby nebol skĺbený s existenciou národného štátu, ktorý mu často požičiava obligátne mocenské prostriedky a využíva ho[46], dopĺňa Gbúrová.

Na druhej strane je exponovaným faktorom zabraňujúcim tomu, aby si jedna či dve najsilnejšie mocnosti podmanili celý svet alebo jeho väčšiu časť. V tomto zornom uhle predstavuje nacionalizmus verziu rezistencie proti vnucovanej uniformite, je záštitou prospešnej rozmanitosti, individuality a slobody kolektívnych zoskupení[47], domnieva sa Kohn. Prijať, že liečivo na neduh nacionalizmu je vytvorenie komunity, ktorá rešpektuje a zahŕňa každého a každý národ, Stredoeurópska federácia, organizovaná na základe národných štátov, môže tiež ponúknuť rezultát, ako ďalej v geopolitických a sebaurčujúcich snahách[48], písal Kirschbaum o budúcnosti Európy v roku 1990.

„Súťaž medzi rôznymi koncepciami nacionalizmu na Slovensku ešte nie je u konca. Ale ak druhá Dzurindova koalícia udrží svoje odhodlanie bojovať proti eskalácii obnovenej snahy o monopolizáciu Slovenského štátu, šanca, že liberálny nacionalizmus sa stane dominantnou silou v spoločnosti sú dobré.“[49] Uvažoval v roku 2004 Auer. To ešte netušil, že politické strany ĽS-HZDS a SNS sa po roku 2006 vrátia do slovenskej vlády pod vedením SMERu-SD, ktorá postupne začala preberať od HZDS i SNS, dalo by sa povedať tzv. národný alebo nacionálny populizmus.

Renesancia do 90. rokov 20. storočia už nehrozí. SR je súčasťou EÚ, NATO, OECD a pod., ale vytlačenie voličského elektorátu HZDS a SNS pod zvoliteľnú hranicu do parlamentu a zisk vyše 44percent voličských hlasov v parlamentných voľbách roku 2012 pre SMER-SD, ktorý zostavil jednofarebnú vládu, naznačuje, že i tento štýl politiky bol úspešný. Vysporiadať sa s rómskou problematikou, vzťahmi s Maďarskom, resp. imigrantmi, bude pre každú vládu enormným apelom. Debakel v týchto oblastiach a ekonomickej sfére, budú dávať tromfy do rúk nacionalistom alebo radikálom okolo Kotlebu a jemu podobným, respektíve umožnia návrat Slotu alebo inakším „martýrom“.

Odpovědná redaktorka: Nikola Klímová

Text neprošel jazykovou korekturou.

BIBLIOGRAFIA:

ANDRESON, B.: Představy spoločenství. Úvahy o původu a šíření nacionalismu. Praha: Karolinum, 2008.

AUER, S.: Liberal Nationalism in Central Europe. Londýn: RoutledgeCurzon, 2004.

ČARNOGURSKÝ, J.: Nacionalizmus verzus patriotizmus. Dostupné na internete: http://www.jancarnogursky.sk/clanky/94/nacionalizmus-verzus-patriotizmus [cit. 30/04/2012].

FUKUYAMA, F.: Konec dĕjin a poslední človĕk. Praha: Rybka Publishers, 2002.

GBÚROVÁ, M.: Medzi identitou a integritou. Prešov: Slovacontact, 1996.

HEYWOOD, A.: Politologie. Plzeň: Aleš Čenĕk, s.r.o., 2008.

HROCH, M. (ed.): Pohledy na národ a nacionalismus. Praha: Slon, 2003.

CHMEL, R.: Slovenský komplex. Bratislava: Kalligram, 2010.

KIRSCHBAUM, S.: Nationalism in Eastern Europe: Disease and Cure. Janov: Cleup Editrice Padova, 1990.

NOVÁK, M. (ed.): Úvod do studia politiky. Praha: Slon, 2011.

ORWELL, G.: Notes on nationalism. Dostupné na internete: http://orwell.ru/library/essays/nationalism/english/e_nat [cit. 30/04/2012].

STANFORD ENCYKLOPEDIA OF PHILOSOPHY: Nationalism. Dostupné na internete: http://plato.stanford.edu/entries/nationalism/ [cit. 30/04/2012].

THIESSOVÁ, A-M.: Vytváření národních identit v Evropĕ 18. až 20. století. Brno: CDK, 2007.


[1] HEYWOOD, A.: Politologie. Plzeň: Aleš Čenĕk, s.r.o., 2008. s. 144

[2] NOVÁK, M. (ed.): Úvod do studia politiky. Praha: Slon, 2011. s. 641

[3] HROCH, M. (ed.): Pohledy na národ a nacionalismus. Praha: Slon, 2003. s. 22

[4] STANFORD ENCYKLOPEDIA OF PHILOSOPHY: Nationalism. Dostupné na internete: http://plato.stanford.edu/entries/nationalism/ [cit. 30/04/2012].

[5] NOVÁK, M. (ed.): Úvod do studia politiky. Praha: Slon, 2011. s. 643

[6] KOHN, H. In: HROCH, M. (ed.): Pohledy na národ a nacionalismus. Praha: Slon, 2003. s. 87

[7] NOVÁK, M. (ed.): Úvod do studia politiky. Praha: Slon, 2011. s. 643

[8] HROCH, M. (ed.): Pohledy na národ a nacionalismus. Praha: Slon, 2003. s. 15

[9] Tamže. s. 16

[10] Tamže. s. 19-20

[11] KIRSCHBAUM, S.: Nationalism in Eastern Europe: Disease and Cure. Janov: Cleup Editrice Padova, 1990. s. 126

[12] GELLNER, E. In: HROCH, M. (ed.): Pohledy na národ a nacionalismus. Praha: Slon, 2003. s. 406

[13] KIRSCHBAUM, S.: Nationalism in Eastern Europe: Disease and Cure. Janov: Cleup Editrice Padova, 1990. s. 126

[14] HOBSBAWM, E. In: HROCH, M. (ed.): Pohledy na národ a nacionalismus. Praha: Slon, 2003. s. 122

[15] STANFORD ENCYKLOPEDIA OF PHILOSOPHY: Nationalism. Dostupné na internete: http://plato.stanford.edu/entries/nationalism/ [cit. 30/04/2012].

[16] HEYWOOD, A.: Politologie. Plzeň: Aleš Čenĕk, s.r.o., 2008. s. 141

[17] HOBSBAWM, E. In: HROCH, M. (ed.): Pohledy na národ a nacionalismus. Praha: Slon, 2003. s. 115-116

[18] GBÚROVÁ, M.: Medzi identitou a integritou. Prešov: Slovacontact, 1996. s. 54-55

[19] ORWELL, G.: Notes on nationalism. Dostupné na internete: http://orwell.ru/library/essays/nationalism/english/e_nat [cit. 30/04/2012].

[20] ČARNOGURSKÝ, J.: Nacionalizmus verzus patriotizmus. Dostupné na internete: http://www.jancarnogursky.sk/clanky/94/nacionalizmus-verzus-patriotizmus [cit. 30/04/2012].

[21] GELLNER, E. In: HROCH, M. (ed.): Pohledy na národ a nacionalismus. Praha: Slon, 2003. s. 408

[22] ORWELL, G.: Notes on nationalism. Dostupné na internete: http://orwell.ru/library/essays/nationalism/english/e_nat [cit. 30/04/2012].

[23] FUKUYAMA, F.: Konec dĕjin a poslední človĕk. Praha: Rybka Publishers, 2002. s. 200

[24] HEYWOOD, A.: Politologie. Plzeň: Aleš Čenĕk, s.r.o., 2008. s. 146

[25] Tamže. s. 148

[26] Tamže. s. 152

[27] NOVÁK, M. (ed.): Úvod do studia politiky. Praha: Slon, 2011. s. 641

[28] Tamže. s. 642

[29] Tamže. s. 649

[30] FUKUYAMA, F.: Konec dĕjin a poslední človĕk. Praha: Rybka Publishers, 2002. s. 257

[31] ANDRESON, B.: Představy spoločenství. Úvahy o původu a šíření nacionalismu. Praha: Karolinum, 2008. s. 100

[32] KIRSCHBAUM, S.: Nationalism in Eastern Europe: Disease and Cure. Janov: Cleup Editrice Padova, 1990. s. 132

[33] AUER, S.: Liberal Nationalism in Central Europe. Londýn: RoutledgeCurzon, 2004.  s. 131

[34] Tamže. s. 148

[35] FUKUYAMA, F.: Konec dĕjin a poslední človĕk. Praha: Rybka Publishers, 2002. s. 260

[36] THIESSOVÁ, A-M.: Vytváření národních identit v Evropĕ 18. až 20. století. Brno: CDK, 2007. s. 241

[37] FUKUYAMA, F.: Konec dĕjin a poslední človĕk. Praha: Rybka Publishers, 2002. s. 258

[38] THIESSOVÁ, A-M.: Vytváření národních identit v Evropĕ 18. až 20. století. Brno: CDK, 2007. s. 244

[39] GBÚROVÁ, M.: Medzi identitou a integritou. Prešov: Slovacontact, 1996. s. 63

[40] THIESSOVÁ, A-M.: Vytváření národních identit v Evropĕ 18. až 20. století. Brno: CDK, 2007. s. 245

[41] CHMEL, R.: Slovenský komplex. Bratislava: Kalligram, 2010. s. 19

[42] Tamže. s. 20

[43] Tamže. s. 24

[44] FUKUYAMA, F.: Konec dĕjin a poslední človĕk. Praha: Rybka Publishers, 2002. s. 260

[45] Tamže. s. 261

[46] GBÚROVÁ, M.: Medzi identitou a integritou. Prešov: Slovacontact, 1996. s. 62

[47] KOHN, H. In: HROCH, M. (ed.): Pohledy na národ a nacionalismus. Praha: Slon, 2003. s. 98

[48] KIRSCHBAUM, S.: Nationalism in Eastern Europe: Disease and Cure. Janov: Cleup Editrice Padova, 1990. s. 136

[49] AUER, S.: Liberal Nationalism in Central Europe. Londýn: RoutledgeCurzon, 2004. s. 169

Jak citovat tento text?

Cirner, Michal. Nacionalizmus a jeho priestorovo–politické aspekty [online]. E-polis.cz, 17. duben 2013. [cit. 2017-08-17]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/nacionalizmus-a-jeho-priestorovo-politicke-aspekty.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 4.65 hvězdiček / Hodnoceno: 17x


Přidat komentář

Vložit komentář




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(