Primárne aspekty straníckych systémov podľa Sartoriho a ich aplikácia na Slovensko

 29. říjen 2013  Simona Kováčová   komentáře

Primárnym cieľom príspevku s podtitulem Komparácia straníckej scény po voľbách do NRSR v roku 2010 a po predčasných parlamentných voľbách v roku 2012 je akcentovať na zmeny ako aj poukázať na prvky kontinuity po predčasných parlamentných voľbách, konajúcich sa v r. 2012 a na základe analýzy vlastností straníckej situácie vyvodiť závery o začlenení do konkrétneho typu konkurenčného straníckeho systému v ponímaní G. Sartoriho.

Zdroj: creativecommons.orgZdroj: creativecommons.org

Preto s ašpiráciou na postupné naplnenie vymedzeného cieľa, prvá časť príspevku akcentuje na teoretické objasnenie politického systému, ktorý zastrešuje stranícky systém a v kontexte Sartoriho teórií bližšie definuje základné východiskové kritériá k analýze straníckeho systému a objasňuje jeho pravidlá relevancie. Keďže ústredným cieľom príspevku nie je hĺbková analýza straníckych systémov, druhá časť štúdie akcentuje na zmeny a možnosť nájdenia vzájomnej kompatibility parlamentných volieb 2010 a 2012 a rovnako sa snaží formulovať závery o najvhodnejšom začlenení do konkrétneho typu z rámca konkurenčných straníckych systémov.

1.      Základné východiská k analýze straníckych systémov v tézach G. Sartoriho

Stranícke systémy, ako subsystémy politického systému, predstavujú širokú a pomerne zložitú dimenziu politickej vedy, na ktorú akcentujú značnú pozornosť mnohí odborníci a politológovia, čím sa táto oblasť stala primárnym predmetom záujmu a objektom množstva rozsiahlych výskumov. Samotný termín systém predpokladá „komplex vzájomne na seba pôsobiacich  a na sebe závislých prvkov (častí), ktoré je možné ohraničiť vzhľadom k okoliu“ (Říchová, 2004, s. 180). Systém ako taký v sebe inkorporuje množstvo prvkov – komponentov a interakcií medzi nimi prebiehajúcimi, pričom práve vzťahy sú podľa prívržencov systémovej teórie určujúce a kľúčové pre vymedzenie a charakterizovanie systému. V snahe načrtnúť bližšie špecifiká politického systému môžeme vychádzať z jedného z hlavných predstaviteľov systémovej teórie, ktorým je D. Easton a z jeho ponímania politického systému, ako politického priestoru, ktorý, ako už bolo spomenuté, je tvorený spektrom prvkov a ich vzťahov, ktoré vytvárajú samotnú štruktúru systému. Integrácia systému, ktorý sa nachádza v prostredí je podmienená plnením istých funkcií, napr. prijímaním záväzných rozhodnutí pre spoločenský systém. V tomto kontexte, Easton za fundamentálnu funkciu politického systému považoval autoritatívnu redistribúciu hodnôt a statkov. Markantnou otázkou vo vzťahu k meniacim sa podmienkam je stabilita a zachovanie rovnováhy systému. V tejto línií Easton zdôrazňuje, že systém musí byť dynamický v zmysle schopnosti reagovať na zmeny prichádzajúce z vonkajšieho prostredia a musí byť schopný adaptovať aj svoje štruktúry a ciele, tzn., že systém s ašpiráciou na svoje efektívne fungovanie a prežitie anticipuje otvorenosť, dynamickosť, pružnosť a adaptabilnosť. Jeho model politického systému je mechanizmom spracovania vplyvov prichádzajúcich z externého prostredia, preto jeho neoddeliteľnou parciálnou súčasťou je kategória vstupov (inputs), ktorá zahŕňa všetko, čo do systému zasahuje  a ovplyvňuje jeho činnosť a kategória výstupov (outputs), teda to čo systém vysiela do okolia.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Inputs do politického systému tvoria:

 

 

Outputs tvoria nasledovné kategórie:

 

 

Požiadavky (demands) : potreby, žiadosti a pod..

 

 

Tvorba pravidiel (rule making): vytváranie primárnych pravidiel „hry“ pre riadenia spoločnosti

 

 

Podpora (support) vyjadruje „ochotu spoločnosti akceptovať daný politický systém ako legitímny“ (Říchová, 2004, s. 182).

 

 

Aplikácia pravidiel (rule application): presadenie výstupov, rozhodnutí, prijatých systémom a jeho reprezentantmi

 

 

Posudzovanie pravidiel (rule adjudication): kontrola, dohľad nad dodržiavaním pravidiel a zhodnotenie možných dôsledkov aplikácie prijatých rozhodnutí

 

 

Vo všeobecnosti politický systém funguje nasledovne: Interpretovaním tabuľky, môžeme konštatovať, že vstupy z prostredia môžu byť požiadavkami alebo podporou, ktoré následne systém transformuje na výstupy, čiže na isté konkrétne opatrenia, napr. v podobe zákonov, nariadení, ktoré interferujú do spoločenského správania. Avšak výstupy opätovne vplývajú na prostredie a vyvolávajú inputs, tzn., že dochádza k spätnej väzbe (feedback), ktorú možno definovať ako „vplyv výstupov z politického systému na vstupy, prostredníctvom ktorej, možno ďalšie vstupy modifikovať a to v priamej závislosti na predchádzajúcu reakciu systému“ (Říchová, 2004, s. 183). Dôležité je však nastaviť podmienky tak, aby systém mohol efektívne fungovať. V tejto súvislosti Easton poukazuje na situácie, kedy je jeho prežitie ohrozené. Predovšetkým akcentuje na dve primárne úlohy, ktoré systém s cieľom zabezpečiť svoje optimálne fungovanie musí plniť. Jedná sa o funkcie prijímania rozhodnutia a zabezpečenia jeho záväznej akceptácie. Situácia, kedy prichádza na vládny aparát priveľa požiadaviek a jeho rozhodovacia únosnosť je preťažená, a rovnako stav, kedy rozhodnutia nie sú plne akceptované, vo vysokej miere predikuje ohrozenie systému. Inak povedané, neschopnosť vládnuť a kríza legitimity determinujú mieru do akej je systém ohrozený, čo v krajnom prípade môže rezultovať až do jeho neprežitia.

Stranícke systémy je teda nutné vnímať ako subsystém politického systému. Tým, že sa stali kľúčovým objektom interesu mnohých teoretikov a  odborníkov, ktorí nám  ponúkajú spektrum odborných teórií, slúžiacich ako pomocník, pri odhaľovaní vlastností vplývajúcich na podobu daného systému, narastá aj komplikovanosť v snahe o vymedzenie univerzálnej definície. Je pravdou, že v kontexte meniacich sa podmienok a vplyvom modernizačných tendencií je nepostačujúce obmedzovať chápanie straníckeho systému len na „sumu politických strán koexistujúcich v rámci politického systému“ (Kubát, 2004, s. 242). Predstavená definícia akcentuje len na statickú zložku systému, ktorá je reprezentovaná relevantnými politickými stranami. Je však dôležité vnímať ich v súvislosti s dynamickým prvkom, tzn. s interakciami, ktoré medzi nimi prebiehajú, pretože eliminácia interakčných väzieb neguje možnosť vypovedať o charaktere systému ako celku (Kubát, 2004). Práve dynamický element predpokladá interakčné pôsobenie strán pôsobiacich v rámci systému, ktorého determinantom je hlavne ich rivalita, resp. súťaživosť. Vo všeobecnosti by sme mohli stranícky systém vnímať ako systém konfigurácie politických strán v rámci politického systému, tiež ako súbor recipročných väzieb medzi politickými stranami a ako možné schémy chovania, ktoré sú dôsledkom medzistraníckej rivality, determinovanej predovšetkým bojom o hlasy voličov, a v prípade väčšieho počtu strán, nutnosťou hľadania eventuálnych partnerov pripravených participovať na procese formovania vládnych koalícií (Kubát, 2004).

Ako už bolo načrtnuté, neodmysliteľnou súčasťou pre vymedzenie straníckeho systému, je  recipročné pôsobenie medzi politickými stranami, ktoré Sartori - jeden z najvýznamnejších velikánov politickej vedy, preslávený svojou sofistikovanou typológiou straníckych systémov, chápe ako „politické skupiny, ktoré sa zúčastňujú volieb, a ktoré sú schopné prostredníctvom nich presadiť svojich kandidátov do verejných úradov“ (Strmiska a kol., 2005, s.11). Politológovia akcentujúci na problematiku straníckych systémov siahajú po rôznych kritériách s cieľom predstaviť svoju klasifikáciu. Podobne postupoval aj Sartori, ktorý pri deskripcii straníckych systémov, ktoré bližšie precizoval ako „systémy interakcií vyplývajúcich z medzistraníckej súťaže - to znamená, že systém súvisí so vzájomnou závislosťou strán, s tým, že každá strana je funkciou ostatných strán a reaguje na ostatné strany,“ využíval dva fundamentálne kritériá, a to formát a typ (Sartori, 2005, s. 55). Formát systému odzrkadľuje počet relevantných strán v danom systéme, resp. mieru fragmentácie. Je teda zrejmé, že ak sa snažíme pristupovať ku klasifikácií daného systému vyslovene len z hľadiska formátu, určujúcim atribútom sa pre nás stáva numerické hľadisko v zmysle sumy resp. celkového počtu relevantných politických strán, ktoré systém obsahuje. S akcentom na numerické kritérium Sartori navrhoval klasifikovať straníckych systémy do nasledovných tried: trieda jednej strany, trieda hegemónnej strany, predominantnej strany, dvoch strán, obmedzeného pluralizmu, extrémneho pluralizmu a nakoniec predstavil atomizovanú triedu. Pokiaľ sa však snažíme bližšie špecifikovať a analyzovať vlastnosti systému, kritérium počtu sa javí ako nedostatočné, a preto Sartori implementuje druhé kritérium vypovedajúce o ideologickej vzdialenosti, čo zároveň implikuje transfer od klasifikácie k sofistikovanej typológií straníckych systémov na konkurenčné (demokratické, súťaživé systémy) a nekonkurenčné (nedemokratické, nesúťaživé systémy).Inak povedané, druhé kritérium sa vzťahuje na typ systému, ktorý je derivovaný od stupňa polarizácie, resp. od ideologickej vzdialenosti, ako určujúceho faktora pre odhalenie vlastností súťaživých straníckych systémov, ktorý v Sartoriho ponímaní predstavuje celkový „rozptyl ideologického spektra každého existujúceho politického poriadku” (Sartori, 2005, s. 132). Apeluje na nekorektné stotožňovanie ideologickej vzdialenosti s ideologickou intenzitou, ktorá je na rozdiel od vzdialenosti nevyhnutná pre nedemokratické usporiadanie, resp. pre politické štruktúry s jednou stranou.

V línií základných kritérií je dôležité poukázať na nesprávne vnímanie formátu a typu resp. mechanizmu ako kritérií s rovnocenným statusom, z dôvodu dominancie mechanizmu nad formátom, ktorého postavenie je limitované na schopnosť číselného vymedzenia relevantných strán. Z nasledovného tvrdenia rezultuje, že počet strán (formát) automaticky neimplikuje začlenenie do typu straníckeho systému, pre ktorý je daný formát príznačný, nakoľko nemožno abstrahovať od dominantného kritéria, ktoré vypovedá o vlastnostiach systému, a teda od mechanizmu fungovania daného systému.[1]

V súvislosti s počtom strán a ich konfiguráciou je potrebné abstrahovať od tých, ktoré svojim pôsobením neovplyvňujú a nezasahujú do mechanizmu systému. Sartori v tomto kontexte formuluje dve elementárne kritériá, resp. pravidlá relevancie: koaličný a vydieračský potenciál.  Pokiaľ strana nedisponuje ani jedným z predstavených potenciálov, v tom prípade je v roli irelevantnej, bezvýznamnej strany, ktorá je z počítania vylúčená, naopak, ak disponuje niektorým z nich, nemožno od nej abstrahovať, nakoľko nadobúda status relevantnej politickej strany. Pre bližšie priblíženie Sartoriho kritérií môžeme ilustratívne načrtnúť prípady odpovedajúce danému potenciálu:

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

KOALIČNÝ potenciál

 

 

VYDIERAČSKÝ potenciál

 

 

V prípade, že je strana (bez ohľadu na faktor veľkosti- tzn., že aj malá strana) oprávnená vyplývať a svojimi zásahmi modifikovať profilovanie vládnej koalície. Jednoduchšie povedané, strana má koaličný potenciál, v prípade, že je aspoň niekedy braná do úvahy pri kreovaní koalície.

 

 

Predstavené Sartoriho pravidlo spočíva na zastrašovacej sile, nakoľko si uvedomoval nemožnosť odsúvania a ignorovania antisystémových strán. Toto kritérium  inkorporuje strany, ktoré sú permanentne odmietané ako partnerské strany pre kreovanie vlády a sú tak neustále odsúvané do opozičnej pozície.

 

 

2.   Aplikácia Sartoriho typológie straníckych systémov na podmienky Slovenskej republiky: Komparácia straníckej scény po parlamentných voľbách 2010 a predčasných parlamentných voľbách 2012

V podmienkach Slovenskej republiky funguje dlhodobo štandardný variant politických strán, ktorý v teoretickej rovine odpovedá pluralitnému multipartizmu. Predstavená téza korešponduje s tvrdením, že pre „stranícky systém je príznačná existencia viacerých politických strán, ktoré medzi sebou súperia o získanie moci, resp. podiel na moci“ (Kováčik, Ondria, 2010, s.108). Jedná sa o súťaživý resp. konkurenčný stranícky systém, predstavujúci typický model pre množstvo moderných demokratických spoločností, akceptujúci rovnoprávne fungovanie viacerých politických strán. Vo všeobecnosti je charakter systému determinovaný mechanizmom volebného výberu, ktorý priamo ovplyvňuje sumu politických strán koexistujúcich v zastupiteľskom zbore. Pre prípad parlamentných volieb sa u nás aplikuje pomerný volebný systém, ktorý v protiklade od uplatňovania väčšinového volebného systému anticipuje a priamo preferuje existenciu väčšieho počtu politických strán. V tejto súvislosti je nesmierne dôležité aspoň v stručnosti načrtnúť Duvergerove pravidlá vzťahujúce sa na volebný systém a jeho vplyv na podobu straníckej sféry.

  1. Jednokolový väčšinový volebný systém potláča vznik nových silných strán (úloha brzdy) a eliminuje  slabé politické formácie, v prípade ak stranícky rámec prevyšuje viac ako dve strany. Je teda zrejmé, že napomáha zrodu bipartizmu.
  2. Pomerný volebný systém, podporujúci disciplinovanosť strán, je priaznivý k menším politickým stranám a nadobúda akýsi status udržiavateľa plurality strán.
  3. Absolútny väčšinový volebný systém (dvojkolový) vytvára priestor pre plodenie strán ašpirujúcich na porazenie konkurenta, preto dochádza k syntéze resp. k integrácií strán do koaličných blokov. V komparácií s proporčným volebným systém je väčšinový priaznivejší pre väčšie formácie a tenduje k multipartizmu v omnoho menšej miere.

2.1.  Stranícka situácia po parlamentných voľbách  2010

Parlamentné voľby konajúce sa 12. júna  2010 priniesli oficiálne víťazstvo pre ľavicovú stranu so sociálne - demokratickou profiláciou, ktorou je SMER-SD, avšak strana R. Fica, v konečnom dôsledku nebola schopná využiť svoje ústavné právo pre zostavenie vlády. Tieto voľby do Národnej rady SR priniesli niekoľko výrazných zlomov, čo možno demonštrovať predovšetkým na definitívnom odstavení HZDS, ktorej absencia v parlamente potvrdila pád mečiarizmu a odchod V. Mečiara zo straníckej sféry. Veľmi zaujímavý bol finálny výsledok strany SNS s jej lídrom J. Slotom, ktorá len veľmi tesne prekročila minimálne hraničné kvórum pre vstup politických strán, o čom svedčí jej percentuálny zisk na úrovni 5, 07%. Rezultátom bolo tiež rozšírenie straníckej sféry o dva nové, dovtedy mimoparlamentné subjekty, ktorými sú Sloboda a Solidarita (SaS) pod vedením R. Sulíka a MOST- HÍD s lídrom B. Bugárom, ktorý je tvorený prevažne z bývalých reprezentantov SMK, pričom ich profilácia nie je striktne limitovaná len na otázky maďarskej menšiny. Je teda zrejmé, že predstavené zmeny tendovali aj rotačnému aspektu, ktorý možno potvrdiť na nahradení ľavicovej vládnej koalície z r. 2006, pravicovým zoskupením 4 koaličných partnerov s premiérkou Ivetou Radičovou, v zložení SDKÚ-DS, SaS, KDH a MOST-HÍD.

Vo všeobecnosti podoba straníckeho systému, ktorý vzišiel po parlamentných voľbách 2010 potvrdila existenciu modelu  umierneného pluralizmu, ktorý predstavuje dominantný typ súťaživého, konkurenčného systému v mnohých európskych krajinách. Prečo hovoriť o umiernenom pluralizme v podmienkach SR?

Sartori zdôrazňoval, že systém, v ktorom absentujú antisystémové strany, a pre ktorý je príznačná menšia ideologická vzdialenosť, čo je typické pre umiernený pluralizmus resp. ak vychádzame z formátu, tak pre obmedzený pluralizmus (s  3 - 5 relevantnými politickými stranami), sa svojim mechanizmom podobá bipartizmu. Korelácia medzi umierneným pluralizmom a bipartizmom je prítomná  v absencií pólu stredu, nakoľko oba systémy fungujú ako bipolárne v protiklade s polarizovaným pluralizmom. To, že systém do určitej miery kopíruje správanie bipartizmu je možné poukázať aj na tom, že striedanie dvoch najsilnejších politických strán, ako je tomu v prípade bipartizmu, supluje striedanie dvoch alternatívnych vládnych koalícií. Práve nutnosť kreovania koaličného zoskupenia, z dôvodu neschopnosti zisku absolútnej väčšiny, predstavuje jeden z hlavných rysov umierneného pluralizmu. Ak by sme vychádzali len z formátu straníckeho systému, v tom prípade by mohlo dôjsť k mylným presvedčeniam o vylúčení z obmedzeného pluralizmu a začlenení do extrémneho pluralizmu, ktorého hranica prevyšuje sumu piatich relevantných politických strán. Avšak s apelom na Sartoriho akcent na ideologickú vzdialenosť, bližšie precizujúcu vlastnosti systému, môžeme konštatovať, že model straníckej scény síce nie je v úplnom súlade s formátom odpovedajúcim obmedzenému pluralizmu ale vlastnosti systému, ktoré Sartori nadraďoval nad samotný počet, sú dôkazom korektného začlenenia do rámca umierneného pluralizmu.

Nemožnosť integrovať vlastnosti polarizovaného a umierneného pluralizmu do monolitného komplexu potvrdzuje aj existencia antisystémových strán, ktorých ideologické a programové postuláty predstavujú antitézy s cudzou ideológiou k demokratickému systému,. Tieto strany  absentujú v podmienkach umierneného pluralizmu. V Sartoriho teórií, do pozície antisystémových strán s delegitimizačným vplyvom ostro negujúcim princípy daného politického poriadku, zaraďujeme komunistické alebo fašistické strany. Ďalšie antagonické črty možno sumarizovať nasledovne:

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Umiernený pluralizmus

(V súčasnosti predstavuje najrozšírenejší typ demokratického, konkurenčného systému)

 

 

Polarizovaný pluralizmus

(Sartori uvádzal ako príklady odpovedajúce tomu modelu: Taliansko, Weimarské Nemecko, IV. Francúzsku republiku)

 

 

Obmedzený pluralizmus: formát – 3-5 relevantných politických strán

 

 

Extrémny pluralizms: formát prevyšujúci 5 relevantných strán

 

 

Malá ideologická vzdialenosť

 

 

Silná polarizácia systému, veľká ideologická vzdialenosť

 

 

Centripetálna politika, t.j. prevládajú dostredivé tendencie

 

 

Model polarizácie je centrifugálny, čo znamená, že prevládajú odstredivé tendencie

 

 

Unilaterálna, relatívne homogénna opozícia

 

 

Bilaterálne opozície: opozičné strany (často antisystémové) sa nachádzajú na krajných póloch straníckeho spektra, pričom ich ideologická nezlučiteľnosť nedovoľuje vytvoriť vládnu alternatívu,

  • absencia vládnej alternácie zapríčinená nezodpovednou opozíciou

 

 

Počet pólov: Absencia pólu stredu, väčšinou sa vyskytujú dva póly - bipolárny, nižšia fragmentácia

 

 

Počet pólov: Stredové obsadenie, multipolárny, vysoká fragmentácia, prehnaná ideologizácia,

 

 

REZULTÁT:

Je teda zrejmé, že stranícke prostredie po parlamentných voľbách 2010 harmonizuje s vlastnosťami umierneného pluralizmu a vylučuje systém s centrifugálnymi tendenciami, s nezodpovednou opozíciou, s politikou nadmerného sľubovania (triumfovania) poznačenou nečestnou politickou hrou.

 

 

2.2.  Stranícka situácia po predčasných parlamentných voľbách 2012

Napriek tomu, že výsledky predčasných parlamentných volieb 2012 priniesli výrazné zmeny je možné pozorovať aj určitú kontinuitu, ktorá sa prejavila hlavne v spôsobe alternácie vládnych zostav. Zlučujúcim prvkom predchádzajúcich a posledných parlamentných volieb je aplikácia modelu plnej mocenskej rotácie, čo je možné demonštrovať na tom, že zatiaľ, čo sa v r. 2010 do pozície vládnych partnerov dostali strany, ktoré zastávali status dovtedy opozičných aktérov - tzn., že vládna koalícia Ivety Radičovej tvorená SDKÚ-DS, KDH (tvoriacich v období 2006 opozičné krídlo) a dvoma novými subjektmi v roli SaS a Most-híd, vystriedala koaličné zoskupenia SMER-SD, ĽS-HZDS, SNS, ktoré bolo v mocenskej pozícií v období 2006-2010 - tak  rovnaký model sprevádzal aj voľby 2012, kedy vtedajšia opozičná strana SMER-SD získala nadpolovičnú väčšinu poslaneckých mandátov v NRSR, čím došlo k výraznej zmene abstrahujúcej od podmienky získania koaličných partnerov.

Primárnou zmenou nie je víťazstvo strany SMER-SD, ale ako už bolo načrtnuté, je to výrazná voličská podpora, ktorá strane R. Fica zabezpečila nadpolovičnú väčšinu mandátov v parlamente, čo zároveň antincipuje možnosť samostatného vládnutia. Slovenská republika sa už vo svojom politickom vývoji  priblížila podobnej situácií, kedy v r. 1992 získalo HZDS 37% voličských hlasov, čím si zabezpečilo takmer polovicu poslaneckých mandátov (získalo 74 mandátov).  V tomto období zároveň HZDS pôsobilo ako dominantná strana, ktorú dnes v rámci straníckeho spektra zastáva SMER-SD, ktorej sa podarilo zvrátiť „bežný trend“, nakoľko v našich podmienkach nie je vôbec samozrejmé, aby volebný zisk strany presahoval zisk ostatných relevantných politických strán. Práve v tomto možno pozorovať ďalšie špecifikum a zásadnú zmenu politickej scény po r. 2012.

S ašpiráciou na komplexné posúdenie konfigurácie straníckeho systému musíme postupovať opatrne, nakoľko ak akcentujeme len na formát, resp. ak vychádzame z numerického hľadiska je korektné tvrdiť, že nedošlo k výrazným zmenám, čo možno demonštrovať tým, že podobne ako po voľbách 2010 tak aj po voľbách 2012 participuje na parlamentnej pôde šesť politických subjektov, avšak nekorektné by bolo nediferencovať veľkosť a váhu relevantných strán. Predstavenému tvrdeniu odpovedá situácia, kedy po r. 2010 výraznú silu opozičného SMERU korigovalo a vyvažovalo koaličné zoskupenie 2 stredne veľkých strán: SDKÚ-DS a SaS a 2 menších strán KDH a Most-Híd, zatiaľ čo sa po voľbách 2012 proti vládnucemu Smeru vyprofiloval konglomerát malých opozičných strán nepresahujúcich 9% voličskú podporu: KDH, OĽaNO, Most – Híd, SDKÚ-DS a SaS.    V kontexte zostavy politických strán možno pozorovať ďalšiu spoločnú črtu dotýkajúcu sa vstupu nových subjektov na parlamentnú pôdu, ktorými v prípade volieb 2010 bola strana R. Sulíka SaS a B. Bugára Most-Híd, ktorá nepredstavovala úplne novú formáciu v pravom zmysle slova, pretože vznikla ako odštiepený subjekt z pôvodnej SMK. V prípade posledných parlamentných volieb, môžeme skutočnosť vstupu novo vzniknutej strany demonštrovať na príklade OĽaNO ( Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti)s lídrom I. Matovičom.

V komparácií s minulosťou kedy trend pretrvania tzv. nováčikov nepredstavoval  bežnú črtu straníckeho systému SR však možno pozorovať antagonický jav v podobe zotrvania nových subjektov z predošlých volieb v parlamente, a to konkrétne strany Most–Híd ako aj SaS, ktorá z hľadiska ideologicky programového aspektu predstavuje stabilizáciu podpory pre centristický subjekt liberálnej orientácie. Na druhej strane tak ako nemožno abstrahovať od aspektu pretrvania tak nemožno ignorovať ani aspekt vylúčenia niektorých subjektov. V roku 2010 sa nepodarilo zabezpečiť parlamentné kreslá strane SMK a rovnako ten rok znamenal definitívny pád mečiarizmu, čo len potvrdili posledné voľby, kedy ani jeden z vylúčených subjektov neparticipuje na parlamentnej pôde v dôsledku nedostatočnej voličskej podpory. Okrem toho výsledky r. 2012 paralyzovali aj fungovanie SNS, nakoľko sa jej nepodarilo prekročiť percentuálne kvórum stanovené pre vstup politických strán do parlamentu, čo nie je až takým prekvapujúcim faktom, keďže sa už v r. 2010 ocitla tesne na hranici zvoliteľnosti svojím 5,07% ziskom.

Záver

Je teda zrejmé, že predčasné parlamentné voľby priniesli výrazné zmeny v straníckom systéme SR, ktorý však naďalej odpovedá pluralitnému multipartizmu. S ašpiráciou na začlenenie do konkrétneho typu straníckeho systému v teórií Sartoriho môžeme hľadať súvislosti medzi vlastnosťami straníckej scény s piatimi typmi straníckych systémov spadajúcich do Sartoriho rámca konkurenčných systémov[2]. Na základe charakteristík jednotlivých systémov, je zrejmé, že o začlenení do bipartizmu, polarizovaného pluralizmu, či atomizovaného nemožno uvažovať. Preto nám ostáva hľadať koreláciu medzi  umierneným pluralizmom, ktorý sme potvrdili na parlamentných voľbách 2010, a súčasnou podobou po r. 2012. Ako už bolo načrtnuté jednou z primárnych vlastností umierneného pluralizmu je profilovanie koaličných zoskupení z dôvodu absencie zisku nadpolovičnej väčšiny, z čoho rezultuje, že sa vylučuje šanca pre zrod jednofarebnej vlády. Práve tento fundamentálny fakt je bariérou pre zaradenie do tzv. „ čistého“ umierneného pluralizmu.[3]

Na druhej strane by skutočnosť zisku absolútnej väčšiny stranou SMER mohla nabádať k formulovaniu mylných záverov o pričlenení k systému s predominantnou stranou v teórií Sartoriho. Pravdou je, že tento systém vypovedá o jednofarebnej vláde vzniknutej v dôsledku voličskej podpory, ktorá svojou silou zabezpečuje absolútnu väčšinu poslaneckých mandátov pre jednu stranu avšak akcentuje na dôležité časové hľadisko, tzn., že danej politickej strane sa podarí v min. 3 po sebe nasledujúcich voľbách získať nadpolovičnú väčšinu hlasov, čo nemožno aplikovať na prípad straníckej sféry SR. V tomto kontexte možno skonštatovať, že perspektíva alternácie patrí medzi črty viažuce sa na podmienky SR, a teda vysoká miera stability, zapríčinená nedostatočným rotačným aspektom, z dôvodu dlhodobého vládnuceho postavenia jednej a tej istej politickej strany, typická pre systém s predominantnou stranou u nás absentuje.

Sumarizáciou predstavených tvrdení môžeme dospieť ku konštatovaniu, že podoba straníckeho systému SR po predčasných parlamentných voľbách do NRSR je veľmi špecifická, o čom svedčí aj skutočnosť, že začlenenie do Sartoriho typov konkurenčných systémov buď vôbec nekorešponduje s vlastnosťami straníckeho systému SR, alebo korešponduje len čiastočne. Preto by bolo jednoduchšie vychádzať z Duvergerovej klasifikácie a analyzovať slovenský stranícky systém ako multipartizmus, resp. vychádzať z Blondelovej klasifikácie a kategorizovať ho do rámca tzv. nedokonalého multipartizmu, t. j.  multipartizmus s dominujúcou stranou, aj keď v Blondelovom ponímaní tento systém prevyšujúci 2 relevantné strany akcentuje na jednu stranu, ktorá svojim volebným výsledkom výrazne dominuje nad ostatnými napriek tomu, že zvyčajne nezíska absolútnu väčšinu. Tu by sa opäť mohli vynárať námietky vzťahujúce sa na stranu SMER, ktorá zisk absolútnej väčšiny v posledných parlamentných voľbách potvrdila.

Prostredníctvom zmienených tvrdení je teda zrejmé, že vyprofilovanie univerzálnej typológie, ktorá by v sebe inkorporovala všetky možné alternatívy podoby straníckeho prostredia je veľmi náročné, a aj keď sa Sartoriho typológia označuje za jednu z najsofistikovanejších a v komparácií napr. s Duvergerovou klasifikáciou je výrazne prepracovanejšia, konfigurácia a vlastnosti slovenského straníckeho systému po voľbách 2012 sú tak špecifické, že vyvolávajú pluralitu argumentov o nemožnosti absolútne „čistého“ priradenia, tzn. začlenenia bez akýkoľvek výhrad, do žiadneho z typov konkurenčných systémov v teórií Sartoriho.

Odpovědná redaktorka: Nikola Klímová

Text neprošel jazykovou korekturou.

Zoznam bibliografických odkazov:

  1. CABADA, L. a kol. 2008. Nové demokracie střední a východní Evropy. Praha : Vysoká škola ekonomická, Oeconomica, 2008.  434 s. ISBN 978-80-245-1388-1
  2. FIALA, P. - STRMISKA, M. 1998. Teorie politických stran. Brno : Barrister & Principal, 1998. 263 s. ISBN 80-85947-31-5
  3. HEYWOOD, A.  2008. Politologie. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2008. 537 s. ISBN 978-80-7380-115-1
  4. CHYTILEK, R. a kol. 2009. Volební systémy. Praha : Portál, 2009. 375 s. ISBN 978-80-7367-548-6
  5. KLÍMA, M. 1998. Volby a politické strany v moderních demokraciích. Praha : Radix, 1998. 267 s. ISBN 80-86031-13-6
  6. KOVÁČIK, B. – ONDRIA, P. Všeobecná charakteristika slovenského straníckeho systému. In KULAŠIK, P. – KOPER, J. – KOVÁČIK, B. a kol. Výskum vzájomnej kompatibility politických postojov súčasných straníckych elít na Slovensku. Banská Bystrica: FPVaMV, 2010. ISBN 978-80557-0092-2, s.108-113
  7. KUBÁT, M. 2004. Stranícke systémy. In CABADA, L., KUBÁT, M. a kol. Úvod do studia politické vědy. Praha : Eurolex Bohemia, 2004. ISBN  80-86432-63-7, s. 242-264
  8. KULAŠIK, P. 2005. Politológia .Hlohovec : Efekt Copy,  2005. 278 s. ISBN 80-969280-9-0
  9. KUNC, J. 2000. Stranické systémy v re/konstrukci. Praha : SLON, 2000. 262 s. ISBN 80-85850-82-6
  1. ŘÍCHOVÁ, B. a kol. 1995. Komparace politických systému II. Praha : Vysoká škola ekonomická, 1995. 240 s. ISBN 80-7079-773-8
  2. ŘÍCHOVÁ, B. 2007. Úvod do současné politologie. Srovnávací analýza demokratických politických systémů. Praha : Portál, 2007. 207 s. ISBN 978-80-7367-348-2
  3. SARTORI, G. 1987. The Theory of Democracy Revisited. Chatham : Chatham House Publishers, 1987. 542 s. ISBN 934540-46-2
  4. SARTORI, G. 1993. Teória demokracie. Bratislava : ARCHA, 1993. 512 s. ISBN 80-7115-049-5
  5. SARTORI, G. 2001. Srovnávací ústavní inženýrství. Zkoumání struktur, podnetů a výsledků. Praha : SLON, 2001. 238 s. ISBN 80-85850-94-X
  6. SARTORI, G. 2005. Strany a stranické systémy. Schéma pro analýzu. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2005. 466 s. ISBN  80-7325-062-4

Príloha č. 1.

KONKURENČNÉ STRANÍCKE SYSTÉMY

 

 

TYP SYSTÉMU

 

 

Primárne charakteristiky

 

 

  1. 1. Systém s predominantnou stranou
  • Možno ho definovať ako súťaživý stranícky systém, v ktorom sa určitej politickej strane podarí získať absolútnu väčšinu voličskej podpory a to periodicky, v stanovenej lehote – v minimálne troch po sebe nasledujúcich volebných obdobiach, - čo zároveň predikuje spôsobilosť zostavenia jednofarebnej vlády (Fiala, Strmiska, 1998).  Perspektíva alternácie nie je typickou  črtou viažucou sa na daný systém, nakoľko je preň príznačná vysoká miera stability, zapríčinená nedostatočným rotačným aspektom, z dôvodu dlhodobého vládnuceho postavenia jednej a tej istej politickej strany.

 

 

  • Príklady uvádzané Sartorim:  India (Indická Kongresová stranou, Nórsko (Strana práce), rovnako aj sociálni demokrati vo Švédsku boli dôkazom toho, že Švédi mali skúsenosti so systémom s predominantnou stranou, a však v súčasnosti sa stranícka scéna správa ako bipolárny multipartizmus, čo sme potvrdili dichotomickým členením na socialistické a nesocialistické krídlo.

 

 

  1. 2. Bipartizmus (dvojstranícky)
  • Predstavuje súťaživý stranícky systém, sústavu v ktorom dve politické formácie ašpirujúce na vytvorenie jednofarebnej vlády, za podmienky zisku absolútnej väčšiny, výrazne dominujú nad ostanými politickými stranami. Na rozdiel od systému s predominantnou stranou je nutné anticipovať existenciu rotácie, z čoho vyplýva, predpoklad transformácie opozičnej strany na stranu s mocenským postavením. Opačný prípad, tzn. črta dlhodobejšej absencie vládnej alternatívy a stabilita jednej politickej strany implikujú začlenenie do systému s predominantnou stranou.

 

 

  • Príklady uvádzané Sartorim:

USA, Veľká Británia (po parlamentných voľbách 2010 vybočil z čistej línie vlastností bipartizmu, z dôvodu nedosiahnutia absolútnej väčšiny a nutnosti kreovania koaličnej vlády na čele s D. Cameronom.  Okrem toho, že kooperácia konzervatívcov s liberálnymi demokratmi zablokovala 13r. postavenie labouristov a posunula ho do opozičnej pozície, priniesla šancu pre liberálov apelovať na zmenu volebného systému, upevňujúceho postavenie konzervatívcov a labouristov, tzn.  možnosť zmeny jednokolového väčšinového volebného systému : first –past- the post  na alternatívne hlasovanie, ktoré sa uplatňuje napr. v prípade Austrálie. 5 máj 2011 bol prelomovým vo veci zmeny volebnému systému, z dôvodu konajúceho sa  referenda, ktorého výsledky nepriniesli žiadne zmeny a potvrdili ponechanie volebného systému, ktorý formoval po dlhé roky politickú scénu s dominantným postavením konzervatívcov a labouristov.

 

 

3. Umiernený pluralizmus, 4.Polarizovaný pluralizmus (Základné charakteristiky a disparity sme načrtli vo vyššie uvedenej tabuľke)

 

 

  1. 5. Atomizovaný stranícky systém

Ako príklad možno uviesť Poľsko, kedy po prvých slobodných voľbách do Sejmu participovalo na politickej scéne až 29 politických subjektov.

 

 

Sartori sa o tomto type straníckeho systému zmieňuje ako o zbytkovej triede, ktorej neprikladá výraznú pozornosť. Poukazuje na to, že značná roztrieštenosť a fragmentácia predstavujú primárny faktor pre absenciu pravidiel politickej hry.

 

 


[1] Pre praktické priblíženie danej situácie nám môže poslúžiť stav, kedy interakčné procesy prebiehajúce vo viacstraníckom systéme (multipartizme), zapríčinia že systém nadobudne podobu správania typickú pre bipartizmus, v dôsledku konsolidácie strán do dvoch veľkých blokov, ktoré sú v konkurenčnom vzťahu. Príkladom odpovedajúcim načrtnutej situácií môže byť Švédske kráľovstvo, ktorého stranícky systém je dichotomicky rozčlenený do dvoch zastrešujúcich blokov, a to do nesocialistického krídla, ktoré po voľbách 2010 tvorí koaličné zoskupenie F. Reinfeldta : Umiernené strana, Liberálna ľudová strana, Strana stredu a Kresťanskí demokrati, v protiklade s konkurenčným socialistickým blokom, inkorporujúcim Stranu sociálnych demokratov, Zelených a ľavicovú stranu. Počet strán, by mohol nabádať k mylným predstavám o začlenení systému do rámca polarizovaného pluralizmu. Vlastnosti však danému systému neodpovedajú, a napriek presahujúcemu počtu relevantných strán systém korešponduje s vlastnosťami umierneného pluralizmu, čím potvrdzujeme, že mechanizmus potláča rolu formátu, resp. že vzťahy medzi stranami eliminujú význam ich počtu. Ak by sme chceli bližšie precizovať švédsku stranícku klímu, môžeme dospieť k záveru, že aj na základe prítomnosti dvoch konkurenčných blokov systém nadobúda podobu bipolárneho multipartizmu, ktorý je definovaný ako „zdanlivý multipartizmus, v ktorom sa kreujú dve veľké a stabilné koaličné zoskupenia“ (Novák, 1997, s. 83).

[2] Napriek tomu, že cieľom tohto príspevku nie je analyzovať jednotlivé typy straníckych systémov, v prílohe č. 1. predstavujeme stručný prehľad konkurenčných straníckych systémov, z dôvodu lepšieho porozumenia ich vlastnosti a možnej resp. nemožnej aplikácie na podmienky SR.

[3] V tomto kontexte sme zámerne využili termín „ čistý“ umiernený pluralizmus, nakoľko hovoríme o jeho vlastnostiach tak ako boli definované Sartorim, bez akýchkoľvek odchýlok či modifikácií.

Jak citovat tento text?

Kováčová, Simona. Primárne aspekty straníckych systémov podľa Sartoriho a ich aplikácia na Slovensko [online]. E-polis.cz, 29. říjen 2013. [cit. 2017-08-17]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/primarne-aspekty-stranickych-systemov-podla-sartoriho-a-ich-aplikacia-na-slovensko.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Zatím nikdo nehodnotil


Přidat komentář

Vložit komentář




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(