Možnosti posilnenia legitimity zvolených kandidátov na post starostu obce v podmienkach SR

 2. únor 2019  Simona Kováčová   komentáře

V podmienkach Slovenskej republiky sa pre voľbu starostu uplatňuje väčšinový volebný systém s jednokolovou voľbou, tzv. jednokolový systém relatívnej väčšiny. Ide o jednoduchý mechanizmus voľby, pri ktorom každá obec tvorí jeden jednomandátový volebný obvod, v ktorom sa volí tzv. systémom prvého v cieli, čo jednoducho povedané znamená, že víťazom je ten, kto získa najviac platných hlasov. Podobne ako každý volebný systém aj jednokolový väčšinový volebný systém má svoje výhody a nevýhody.

zdroj: napalete.sk (2018). Voľby by v auguste vyhral Smer-SD pred SaS a ĽSNS (https://www.napalete.sk/volby-by-v-auguste-vyhral-smer-sd-pred-sas-a-lsns/).zdroj: napalete.sk (2018). Voľby by v auguste vyhral Smer-SD pred SaS a ĽSNS (https://www.napalete.sk/volby-by-v-auguste-vyhral-smer-sd-pred-sas-a-lsns/).

Keďže sa v našich podmienkach uplatňuje priama voľba starostu, obyvatelia jednotlivých miest a obcí sú tí, ktorí rozhodujú o tom, kto sa stane reprezentantom mesta/ obce navonok na ďalšie 4 roky, pričom samotný mechanizmus voľby patrí medzi najjednoduchší a pre občana je zrozumiteľný a ľahko pochopiteľný.  Zároveň je funkcia starostu  pod výraznejšou kontrolou obyvateľov obce, ktorí ho môžu odvolať prostredníctvom miestneho referenda a ako nezávislý orgán funguje ako istá protiváha obecného zastupiteľstva.

Veľmi vážnou konzekvenciou systému relatívnej väčšiny  je otázka legitimity víťazného kandidáta, nakoľko sa môže stať, že víťazom sa stane kandidát s veľmi nízky podielom hlasov. Táto situácia je obzvlášť umocňovaná fenoménom, kedy kandidát na post starostu nemá žiadneho protikandidáta. V uvedenom prípade sa samozrejme musia uskutočniť komunálne voľby bez ohľadu na fakt, či kandidát má alebo nemá protikandidáta, avšak tu postačuje, ak kandidát zahlasuje sám za seba, čím sa stáva starostom a získava mandát na 4 roky. Zároveň môžeme konštatovať, že komunálne voľby 2018 potvrdili, že tento jav sa netýka len malých dediniek, ale aj pomerne veľkých miest. Napr. v meste Brezno nemal Tomáš Ábel žiadneho protikandidáta, alebo napr. v Šali, kde sa ešte v roku 2014  uchádzalo o post primátora 5 kandidátov, kandidoval v komunálnych voľbách 2018 len Jozef Belický. Túto situáciu už pred voľbami avizovalo 762 miest a obcí, kde už o starostovských stoličkách bolo vopred rozhodnuté. Preto je viac než dôležité uvažovať o tom, akým spôsobom modifikovať systém tak, aby sa zvýšila legitimita víťaza. V danom kontexte možno uvažovať o nasledovných alternatívach, resp. úprave volebných pravidiel:

 

  • Absolútne väčšinový volebný systém

Podobne ako v prípade väčšinového jednokolového volebného systému aj volebný systém absolútnej väčšiny je postavený na majoritnom princípe, v zmysle ktorého víťaz berie všetko, avšak podstatnou disparitou je to, že získanie mandátu vo volebnom obvode je podmienené absolútnou väčšinou hlasov, tzn. 50% plus 1. K víťazstvu teda nepostačuje byť prvý a získať viac hlasov v porovnaní s ostatnými, ale získať viac hlasov v porovnaní so všetkými ostatnými kandidátmi dokopy. Vo všeobecnosti existujú dve varianty, akým spôsobom je možné pomocou volebného systému zabezpečiť nadpolovičnú väčšinu pre víťazného kandidáta a to je dvojkolová voľba, resp. hlasovanie a alternatívne hlasovanie ako „jednokolová alternatíva princípu absolútnej väčšiny“ (Novák., Lebeda a kol. 2004, s.25). Tento systém síce „vytvára neproporcionálne zastúpenie (voličov) veľkých a malých politických strán, ale na rozdiel od systému relatívnej väčšiny vznikajúca disproporcionalita vykazuje odlišnú kvalitu, danú požiadavkou absolútnej väčšiny“ (Prorok, Lisa 2009, s. 198).

Dvojkolové hlasovanie automaticky neznamená nutnosť konania druhého kola v prípade, ak niekto z kandidátov získa v prvom kole absolútnu väčšinu, čo je ale v praxi zriedkavá situácia. Ak podmienka zisku nadpolovičnej väčšiny nie je v prvom kole splnená, vyhlasuje a uskutočňuje sa druhé kolo, v ktorom súťaží užší okruh kandidátov. Počet kandidátov z prvého kola, ktorí vstupujú do druhého kola je dôležitým determinantom, nakoľko v závislosti od toho rozlišujeme medzi:

1) Uzavretým dvojkolovým systémom (tzv. prezidentský dvojkolový systém), ktorého nastavenie limituje počet kandidátov v druhom kole len na dvoch najúspešnejších z prvého kola, čím sa zabezpečuje zisk nadpolovičnej, teda absolútnej väčšiny pre jedného z nich.

2) Otvoreným dvojkolovým systémom (tzv. parlamentný dvojkolový systém), ktorý na rozdiel od uzavretého systému nemá stabilne definovaný počet kandidátov postupujúcich do druhého kola a k zisku mandátu sa nevyhnutne nevyžaduje nadpolovičná väčšina hlasov, nakoľko tu postačuje relatívna väčšina. Dôvodom pre participáciu viacerých kandidátov v druhom kole volieb je percentuálne stanovená minimálna hranica pre uchádzanie sa o mandát v druhom kole, ktorá môže byť rôzna. Klasickým učebnicovým príkladom sú francúzske reálie a to konkrétne voľby do Národného zhromaždenia, kde do druhého kola postupuje každý, kto v prvom kole získal aspoň 12,5 % hlasov.

 

V našich podmienkach sú skôr viditeľné opačné tendencie ako uskutočňovanie druhého kola volieb. Demonštrovať to môžeme na regionálnych voľbách 2017, ktorých výraznou zmenou bolo zavedenie jednokolovej voľby predsedov VÚC, ktorá nahradila doposiaľ zaužívanú dvojkolovú voľbu. Tzn., že v zmysle dovtedy platného právneho poriadku, ak žiadny z kandidátov na predsedu samosprávneho kraja nezískal v 1. kole nadpolovičnú väčšinu platných hlasov, tak sa uskutočnilo druhé kolo, do ktorého postúpili dvaja kandidáti, ktorí v 1. kole získali najviac hlasov.

 

  • Alternatívne hlasovanie

Či už hovoríme o uzavretom alebo otvorenom dvojkolovom systéme, v obidvoch prípadoch platí, že voliči sa musia zúčastniť volieb dvakrát. To sa ale netýka volebného systému alternatívneho hlasovania, ktorý je špecifickou a v praxi málo zaužívanou variantou väčšinového volebného systému s absenciou druhého kola hlasovania. Je charakteristický predovšetkým pre voľbu 150-člennej dolnej komory austrálskeho parlamentu. Ide o volebný systém kreujúci víťaza s absolútnou väčšinou hlasov, pri ktorom volič v jednomandátových volebných obvodoch udeľuje preferencie kandidátom, a to buď jednu, alebo toľko, koľko je kandidátov na listine,[1] čo však neznamená, že volič má viac ako jeden hlas a možno konštatovať, že ide o „mnohonásobnú voľbu jednorazovým aktom“ (Chytilek a kol. 2009, s.  127). Následne dochádza k procesu sčítania, kedy sa za účelom rozdelenia mandátov najprv sčítavajú prvé preferencie (tzv. jednotkové hlasy), pričom víťazí kandidát, ktorý po sčítaní v danom volebnom obvode získal nadpolovičnú väčšinu hlasov. V prípade nenaplnenia podmienky absolútnej väčšiny proces pokračuje metódou postupného vyraďovania (presnejšie vyškrtávania) kandidátov v závislosti od toho, kto obdržal najmenší počet prvých preferencií, čo v praxi znamená, že dochádza k odstraňovaniu najslabšieho kandidáta a jeho hlasy sa rozdelia a distribuujú ostatným kandidátom na základe druhých hlasov. Táto procedúra pokračuje až do momentu, pokiaľ sa kandidátovi nepodarí získať vyžadovanú nadpolovičnú väčšinu hlasov (Chytilek a kol., 2009).

B. Reilly vymedzuje päť hlavných znakov systému alternatívneho hlasovania (Reilly 2004):

1)  „majority victories“: kreovanie víťazov s nadpolovičnou väčšinou, čo je pozitívny atribút, v porovnaní so systémom „First past the post“, nakoľko víťazstvo má silnejšiu legitimitu. K silnejšej väčšine dopomáha samotný mechanizmus hlasovania, pričom v prípade prerozdeľovania hlasov z druhých a ďalších preferencií si najprijateľnejší kandidát zabezpečuje viac hlasov. Podstatne výraznejšiu väčšinu možno očakávať ak v systéme absentuje podobne preferovaný kandidát.

2) „Agregating common interests“: agregácia záujmov je druhou charakteristikou,  ktorej by táto jednokolová alternatíva princípu absolútnej väčšiny mala napomáhať, a to vo volebných obvodoch, v ktorých sa kandidáti dvoch politických zoskupení spoja proti reprezentantovi tretej politickej strany, ktorý môže inklinovať k extrémistickým vyjadreniam a postojom.

3) „Vote-splitting“: efektívne zabraňovanie štiepeniu hlasov je neprehliadnuteľným účinkom alternatívneho hlasovania a to predovšetkým v krajinách, kde jedna z politických  strán, ktorá je tradičným aktérom straníckej scény, stráca voličskú podporu z dôvodu kreovania novej politickej strany, ktorá vo vzťahu k nej zaujala extrémnejšie stanovisko a tým ju oslabila. Procedúra hlasovania by mala smerovať k postupnému potláčaniu extrémistických politických strán. Príčinou je práve postrádanie dostatočnej voličskej podpory nevyhnutnej pre postup do ďalšieho prerozdeľovania hlasov. Preto za cieľom zabezpečiť čo najakceptovanejšieho kandidáta odovzdajú oprávnení nositelia moci (voliči) ich druhé preferencie síce podobnej, ale mierne radikálnej strane.

4)  Poskytnutie sofistikovanejších informácií o postojoch a názoroch (preferenciách) nositeľov moci, čo podporuje ambície  vyjednávať medzi stranami, a to práve z toho dôvodu, že jednotlivé strany sú si vedomé preferencií voličov v úplnom rozsahu.

5)   „Preference swapping“: preferenčná výmena ako prostriedok pre podporu príležitostí na rokovanie medzi dvomi súpermi a priamy predpoklad centristickej formy politickej súťaže a umiernenej politiky.

V porovnaní s naším spôsobom hlasovania, alternatívne hlasovanie citlivejšie zohľadňuje jednotlivé preferencie voličov už len tým, že zabraňuje prepadu hlasov a započíta ich do konečného výsledku. Takýmto spôsobom je možné kreovať víťaza, ktorý bude disponovať vyššou legitimitou. Na druhej strane máme za to, že uvedený volebný systém je pre našich voličov vzdialený a cudzí a v porovnaní s doposiaľ zaužívaným systémom by bol aj náročnejší z hľadiska pochopenia mechaniky hlasovania.

 


[1] Tzn., že voliči zoraďujú (usporiadavajú) kandidátov zostupne tak, že na hlasovacom lístku určia svoje preferované poradie.

 

Autorky: Mgr. Simona Kováčová, PhD., PhDr. Natália Kováčová, PhD.

 

Zoznam použitej literatúry

CHYTILEK, R. - ŠEDO, J. - LEBEDA, T. – ČALOUD, D. 2009. Volební systémy (Vyd. 4.) Praha: Portál, 2009. 375 s. ISBN 978-80-7367-548-6.

NOVÁK, M., LEBEDA, T. a kol. 2004. Volebné a stranické systémy: ČR v mezinárodním srovnání. Plzeň: Aleš Čeněk, s.r.o.,2004.485 s. ISBN 80- 86473-88-0.

PROROK, V., LISA, A. 2009. Politologie 2. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2009. 223 s. ISBN 978-80-7380-141-0.

REILLY, B. 2004. The Global Spread of Preferential Voting? Australian Institutional Imperialism? In Australian Journal of Political Science, Vol. 39, No. 2. pp. 253-266. Dostupné na internete:( http://citeseerx.ist.psu.edu/viewdoc/download?doi=10.1.1.573.8362&rep=rep1&type=pdf, 2. 2. 2019).

 

Doporučená citace:

Kováčová, S. - Kováčová, N. (2018). Možnosti posilnenia legitimity zvolených kandidátov na post starostu obce v podmienkach SR. e-Polis.cz. 2. 2. 2019 ( http://www.e-polis.cz/clanek/moznosti-posilnenia-legitimity-zvolenych-kandidatov-na-post-starostu-obce-v-podmienkach-sr.html [datum náhledu]).

Jak citovat tento text?

Kováčová, Simona. Možnosti posilnenia legitimity zvolených kandidátov na post starostu obce v podmienkach SR [online]. E-polis.cz, 2. únor 2019. [cit. 2019-04-20]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/moznosti-posilnenia-legitimity-zvolenych-kandidatov-na-post-starostu-obce-v-podmienkach-sr.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Zatím nikdo nehodnotil


Přidat komentář

Vložit komentář




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[28. leden 2019]
Časopis hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na emailovou adresu: e-po…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(