Teória demokracie a koncept verejného záujmu

 25. únor 2015  David Ivanovič  komentáře

Moderná teória demokracie je úzko prepojená s konceptom verejného záujmu, ktorý vyjadruje myšlienku, že politické rozhodnutia sa vykonávajú v úzkom prepojení na záujmy verejnosti. V texte bude vysvetlený vzťah demokracie a konceptu verejného záujmu a ukážeme niektoré problémy, ktorým musí v tejto súvislosti čeliť moderná teória demokracie.

Příklad přímé demokracie ve Švýcarsku. Zdroj: commons.wikimedia.orgPříklad přímé demokracie ve Švýcarsku. Zdroj: commons.wikimedia.org

Demokracia ako kolektívna aktivita

V súčasnej dobe predstavuje demokracia charakteristickú črtu západných štátov. Napriek tomu, že sa tento pojem spája s kladnými konotáciami, dokonca sa pokladá za ideál, ku ktorému by mali smerovať všetky krajiny, historické skúmania ukazujú, že hovoriť o demokracii znamená hovoriť o širokej škále vládnych foriem, ktoré nadobúdali rôzne dejinné podoby. V tejto súvislosti politický filozof Collin Bird uvádza, že pojem „demokracia“ je v skutočnosti adjektívum a nie podstatné meno. Znamená to, že nehovoríme o konkrétnom objekte alebo priestore, ale o vlastnosti určitej sociálnej praxe, konkrétne praxe vládnutia, resp. praxe kolektívnych rozhodnutí (Bird 2006, 201).

Prax kolektívnych rozhodnutí sa v modernej teórii demokracie spája s voľbami, poprípade hlasovaním v referende, pričom rozhodujúcou je voľba majority spoločnosti. Pripomeňme však, že demokratická vláda bola v tradičných obdobiach spojená nie s volením, ale losovaním. Tento spôsob je typický pre antickú demokraciu. Na rozdiel od volenia je výhodný v tom, že náhodný výber vládnucej elity losovaním môže lepšie reprezentovať sociálne záujmy ako väčšinové voľby. Oprávnene vzniká otázka, prečo aj losovanie nezohráva v súčasnej demokracii taký význam ako volenie. Jednou z presvedčivých odpovedí je iste veľkosť súčasných štátov, ktorá ťažko dovoľuje realizáciu demokracie losovaním.

Už z etymologického rozboru pojmu demokracia vyplýva, že kľúčovú úlohu zohráva ľud: vláda pochádza z ľudu, je vykonávaná ľuďom a je určená pre ľudí. To, že vláda pochádza z ľudu vo všeobecnosti znamená, že vládnuca elita je buď volená alebo vyberaná ľuďmi, teda že nedisponuje mocou na základe dedičných práv, vojenských zásluh a pod. Charakteristika, že vláda je vykonávaná ľuďmi značí, že ľud má právo na základné a primárne rozhodnutie v dôležitých politických otázkach. Vláda je určená pre ľudí vtedy, ak jej činnosť je v záujme všetkých občanov a nie iba malej skupiny alebo jednotlivca (Svensson 1995, 19).

Úlohou demokratických volieb však nie je iba kreovanie vládnuceho aparátu štátu ako také. Dôležité je kreovanie takého vládneho aparátu, ktorý bude reflektovať názory a preferencie tých, ktorým vládne. Teda podstatou demokratických volieb je zabezpečiť, aby rozličné názory na verejnú politiku mohli byť transformované do jedného stanoviska, ktoré bude pripísateľné každému (alebo ako uvádza J. J. Rousseau – bude vyjadrením „všeobecnej vôle“). Z vyššie uvedeného vyplýva, že kľúčovou úlohou demokratických volieb nie je ani tak voľba vládnucej elity, ale skôr vyjadrenie schopnosti ľudu riadiť verejnú politiku prostredníctvom volených zástupcov. Otázka participácie ľudu na verejných záležitostiach však nie jednoznačná. Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že vládne procedúry sú demokratické, ak ľudia majú formálne garantované právo participovať na verejných záležitostiach, bez ohľadu na to, či ho aktívne využívajú alebo nie. Iný názorový prúd argumentuje, že formálne garantovaná možnosť participácie na verejných záležitostiach je nevyhnutnou, ale nie dostačujúcou podmienkou demokratickej vlády (Bird 2006, 204). Znamená to, že vláda je demokratická len vtedy, ak občania aktívne a komplexne participujú na verejných záležitostiach. Ak sa táto črta stráca, ak sú občania apatickí a nezúčastnení, demokracia nastupuje na cestu rozkladu a nadobúda absolutistické črty.

Verejný záujem a demokracia

Z vyššie uvedeného je jasné, že teória demokracie je úzko prepojená s konceptom dynamického občianstva, participujúceho ľudu, resp. predstavou vitálnej verejnosti. Táto predstava, ktorá v mnohých dejinných modifikáciách prešla dlhú cestu, nadobudla v súčasnej dobe neskorého kapitalizmu centrálne miesto v politickej teórii. Konkrétne tu hovoríme o koncepte verejného záujmu.

V súčasnosti sa stretávame s pojmom „verejný záujem“ v rôznych súvislostiach a významových konotáciách. Po prvé, môžeme hovoriť o verejnom záujme ako o koncepte, ktorý má svoje pevné miesto v demokratickom systéme a dokáže riadiť politiku a verejné inštitúcie (zdravotníctvo, školstvo,...); po druhé, verejný záujem môže znamenať iba metaforu, iba masku, za ktorou sa skrývajú iné záujmy – či už skupinové alebo individuálne; po tretie môžeme prijať skeptickú interpretáciu, ktorá existenciu verejného záujmu odmieta a pokladá ho za prázdny pojem, ktorý nemá čo hľadať v politologickom slovníku.

Filozof A. Weale (1998, 832) uvádza, že aj napriek problémom, ktoré sú späté s týmto pojmom, zohráva idea verejného záujmu dôležité miesto v teórii demokracie. Nielen preto, že predstavuje ideál, ku ktorému má smerovať prax demokratickej politiky, ale aj preto, že umožňuje hodnotiť demokratickosť politických rozhodnutí. Zjednodušene by sme mohli povedať, že demokratické je to, čo je vo verejnom záujme, teda v záujme verejnosti. Byť v záujme verejnosti znamená prinášať výhody a úžitok všetkým členom spoločnosti. Je zrejmé, že naplnenie tejto výzvy je permanentnou úlohou politickej praxe a hľadanie prostriedkov ako ju naplniť je zase povinnosťou teoretikov demokracie.

O tom, že táto téma je predmetom vedeckého diskurzu, svedčia viaceré koncepty a teórie verejného záujmu. Odlišujú sa nielen tým, či verejný záujem pokladajú za vitálny koncept, či prázdny pojem, ale aj snahou zadefinovať tento pojem v modernej spoločnosti, ktorá sa dynamicky rozvíja, názorovo rozchádza, globálne rozširuje, či multikulturálne prelína. V nasledujúcej časti si priblížime štyri základné skupiny teórií verejného záujmu, ktoré rozpracoval americký profesor verejného manažmentu Barry Bozeman (2007, 89-99).

Normatívne teórie verejného záujmu

Jadrom týchto teórií je predstava, že verejný záujem je pojmom, ktorý je možné jasne zadefinovať. Z toho vyplýva, že verejný záujem je určitým typom štandardu, ktorému rozumieme a vieme ho identifikovať. Táto predstava má svoje historické korene už v antickej obci a v značných modifikáciách ožívajú jej predstavy aj dnes. Môžeme konštatovať, že normatívna politická teória je v súčasnosti populárnou medzi politickými teoretikmi, naopak normatívne teórie verejného záujmu sa vyskytujú zriedkavo.

Klasickým príkladom normatívnej teórie verejného záujmu je koncept „spoločného dobra“, ktorý je typický pre antické myslenie (najmä Aristoteles), ale aj pre obdobie stredoveku. Podľa Aristotela je cieľom ľudského života dosiahnutie blaženosti (eudaimonie). Priestorom na dosiahnutie takejto formy dobra je priestor obce (polis). Hlavnou úlohou polis je zabezpečenie spoločného dobra pre všetkých občanov. Aktívna účasť všetkých občanov na spoločnom dobre vyplýva z ich prirodzenosti (zoōn politikon). Občania sa kolektívne zúčastňujú sa spoločnom dobre, teda na živote polis zdieľaním ústavy, aby dosiahli individuálne šťastie a blaženosť. Obec (polis) je dobrá vtedy, ak jej vláda (jednotlivec alebo kolektív) koná v prospech spoločného dobra, teda umožňuje dosiahnuť šťastie občanov. Vo všeobecnosti môžeme zhodnotiť, že v prípade antických štátov išlo o malú, homogénnu, politickú komunitu, ktorá bola sebestačná a bolo možné, aby sa všetci občania zapájali do správy vecí verejných a kolektívne rozhodovali. Veľkosť, kultúrna diverzita a komplexnosť moderných štátov nám neumožňuje uvažovať o aplikácii tradičného konceptu spoločného dobra na moderné spoločnosti (Bird 2006 ,46).

Inou normatívnou teóriou, ktorá sa veľakrát pokladá za predobraz moderných demokratických teórií je Rousseauova koncepcia „všeobecnej vôle“. Z tejto spoločensko-zmluvnej koncepcie vyvodil Rousseau rad dôsledkov, ktoré sú dôležité aj v súčasnej demokratickej politickej teórii – spomeňme najmä suverenitu ľudu a priamu demokraciu. Čo je podstatné je najmä fakt, že odmieta akúkoľvek formu zastupiteľskej demokracie, pretože najvyšším suverénom moci je ľud, ktorý vyjadrením svojej všeobecnej vôle, teda verejného záujmu, dokáže zabezpečiť legitímnu moc v štáte. Občania sú teda suverénom moci ale aj tými, ktorí sú tejto moci podriadení.

Napriek rozporuplnostiam, s ktorými sa stretá koncept všeobecnej vôle, zdôraznime aspoň niektoré jeho dôležité črty. Roussseau v diele Spoločenská zmluva prichádza s myšlienkou, že iba všeobecná vôľa môže riadiť štát k tomu cieľu, ku ktorému bol zriadený, a to je spoločné dobro občanov (Rousseau 2010, 49). V predchádzajúcich častiach sme konštatovali, že problém verejného záujmu spočíva najmä na diferencii záujmov jednotlivých občanov. To si uvedomil aj Rousseau, pričom podľa neho táto skutočnosť viedla k vzniku občianskej spoločnosti. Ak by ľudské spolužitie „fungovalo“ na protikladných záujmoch, bolo by založené na permanentnej „vojne všetkých proti všetkým“, pretože absencia akýchkoľvek spoločných záujmov vedie k radikálnemu individualizmu, teda možnosti uplatňovať si vlastné práva na úkor iných. Čo teda umožnilo vznik spoločnosti? Rousseau odpovedá: „ak protikladné záujmy jednotlivcov priniesli nevyhnutnosť zriadenia spoločnosti, zhoda tých istých záujmov ho aj umožnila“ (Rousseau 2010, 49).

Dôležitým bodom tohto konceptu je fakt, že spoločnosť vzniká na „spoločnom“, ktoré sa nachádza v protikladných záujmoch. Rousseau píše, že by sa všetky záujmy nestretávali v spoločnom bode, žiadna spoločnosť by nemohla existovať. Teda aj všeobecná vôľa je vyjadrená spoločným záujmom všetkých občanov a vylúčením protikladných záujmov. Na rozdiel od všeobecnej vôle, existuje aj „vôľa všetkých“, ktorá zohľadňuje aj súkromné záujmy, a preto nemôže riadiť spoločnosť.

V Rousseauom štáte je suverénom moci všeobecná vôľa, verejný záujem, teda ľud, ktorý nie je nahraditeľný žiadnym aparátom – teda hovoríme tu priamej demokracii. Tento „suverén“ nemôže byť  reprezentovaný, rozdelený alebo zvrhnutý žiadnym spôsobom. Iba všetci ľudia hovoriaci a konajúci kolektívne môžu byť suverénom. Vláda je výkonná moc štátu, ktorá má mnoho podôb – demokracia, aristokracia, monarchia. Vláda reprezentuje ľudí, nie je suverénom, a preto nemôže hovoriť v mene všeobecnej vôle. Vláda má vlastnú korporátnu vôľu, ktorá môže byť v konflikte so všeobecnou vôľou.

Suverenita ľudu, ako zdroj moci v štáte môže teda fungovať iba vtedy, ak všeobecná vôľa (verejný záujem) nie je ovládaná súkromnými záležitosťami. Podobnú myšlienku prezentuje v modernom myslení nemecký filozof J. Habermas vo svojej koncepcii verejnej sféry, opačné stanovisko ponúka americká politická filozofka N. Fraser.

Konsenzuálne teórie verejného záujmu

Tieto teórie verejného záujmu vyjadrujú, že existuje niečo také ako verejný záujem, avšak nie v podobe normatívneho a nemenného štandardu. Podľa tejto koncepcie nie je verejný záujem nič viac, než záujem majority, ktorý je výsledkom demokratických volieb alebo inej formy verejného hlasovania. Je tu silne zdôraznená úloha demokracie a volieb, ktoré tvoria rámec, v ktorom môžeme zmysluplne hovoriť o verejnom záujme.

Problémom týchto teórií je otázka ako dosiahnuť verejný konsenzus. Anglický morálny filozof R. Hare tvrdí, že ak chceme prísť k verejnému konsenzu, ktorý môže riadiť verejnú politiku, je nevyhnutné zdieľať spoločné chápanie „dobra“. Znamená to, že ak má byť verejnosť vitálnym diskurzívnym priestorom, v ktorom smerujeme ku konsenzu, musia sa jednotliví diskutéri zhodovať aspoň v základných problémoch (napr. čo je spravodlivosť, aká je hodnota vzdelania a pod.).

Túto ideu bližšie rozvíja aj predstaviteľ moderného komunitarizmu M. Walzer, v známom spore o princípy distribučnej spravodlivosti. Walzer tvrdí, že tieto princípy nie je možné odvodiť z abstraktných a ideálnych podmienok (ako bola napr. Rawlsova „pôvodná situácia“), ale je vždy potrebné zohľadniť čo najširší spoločenský kontext, v ktorom sú ľudia situovaní. Práve v zohľadnení takéhoto širšieho kontextu môžeme definovať, čo v spoločnosti znamenajú jednotlivé formy dobra a na základe toho určiť distribučný princíp (Palovičová 2013, 720). Napr. pojem „spravodlivosť“ nadobúda iný význam v rodine, iný v školstve a iný v zdravotníctve.

Za predstaviteľa konsenzuálnej teórie môžeme považovať aj moderného teoretika verejnosti, nemeckého filozofa Jürgena Habermasa. Osobitne sa zaoberá vznikom a úpadkom „meštianskej formy“ verejnosti. Verejnosť definuje Habermas ako sféru súkromných osôb zhromaždených v publikum. Vo verejnej sfére dochádza k stretu záujmov jednotlivých členov verejnosti. Úlohou verejnosti je najmä prepojenie „štátu“ a „spoločnosti“ v tom zmysle, že verejnosť má vykonávať formálnu kontrolu nad štátom. Práve verejnosť pozostávajúca z osôb, ktoré na základe verejného racionálneho diskurzu prichádzajú ku konsenzu, dokáže zmysluplne formulovať verejný záujem so všetkými prvkami racionality. Avšak strata ostrej hranice medzi štátom a súkromným sektorom (ekonomikou), typická pre koniec 20. storočia,  spôsobila vpád súkromných záujmov do verejných diskusií. Z tohto dôvodu sa z nich vytratila racionalita a stali sa iba priestorom súboja viacerých záujmových skupín, pri ktorých je konsenzus iba víťazstvom silnejšieho.

Procesné teórie verejného záujmu

Verejný záujem podľa týchto teórií nie je nič určité, čo možno jasne zadefinovať, ale je to iba pojem ktorý je predmetom permanentnej zmeny. Táto predstava pozostáva z troch základných koncepcií: a) agregačná, b) pluralitná, c) procedurálna (Bozeman 2007, 93).

Agregačná koncepcia je typická pre Benthamovu utilitaristickú teóriu, podľa ktorej je verejný záujem to, čo prináša najväčšie dobro, pre čo najväčší počet ľudí. Táto predstava úzko súvisí s ekonomickým individualizmom, kladúcim do popredia osobné záujmy. Nepracujeme tu so žiadnym konceptom verejnosti, ale iba so súhrnom individuálnych záujmov. Keďže individuálne záujmy sa menia, mení sa aj chápanie verejného záujmu, čo znemožňuje akúkoľvek normatívnu definíciu tohto pojmu.  Problémom tejto predstavy je neexistuje žiadna procedúra, prostredníctvom ktorej by sme mohli dosiahnuť najväčšie dobro pre čo najviac ľudí. Demokratické voľby sú síce procesom, v ktorom rozhoduje majorita, ale môžeme povedať, že si vyberá najväčšie dobro? A taktiež neexistuje žiadny intersubjektívny rozmer dobra, ktorý by ľudia neproblematicky prijímali.

Pluralitné koncepcie zohľadňujú fakt plurality záujmov, pričom verejný záujem nie je nič iné iba jeden z množstva záujmov, ktorý je tu chápaný ako výsledok vzájomnej interakcie, doslova ako víťaz v súťaži medzi jednotlivými konkurujúcimi si záujmami. Pluralitné koncepcie ostro kritizujú každý pokus o normatívne vymedzenie verejného záujmu, pretože smeruje k autoritativizmu a potláčaniu individuálnych záujmov. Inak povedané verejný záujem má iba charakter kompromisu medzi jednotlivými individuálnymi záujmami.

Procedurálne koncepcie odmietajú, že cieľom politickej činnosti je napĺňanie verejného záujmu. Odmietajú, že verejný záujem je cieľ, ku ktorému by mala smerovať akákoľvek činnosť. Preto ho chápu iba ako princíp, ktorý riadi politickú činnosť (napr. v podobe nestrannosti – politika nemá sledovať žiadne individuálne záujmy alebo záujmy skupín) a nie ako výsledok tejto činnosti.

Abolicionistické teórie verejného záujmu

Podľa tohto prístupu nič také ako verejný záujem neexistuje. Verejný záujem je teda prázdny pojem, ktorý nemá žiadny obsah a ani praktický význam v politickej praxi. Dôvody pre prijatie takéhoto stanoviska môžu byť podporené viacerými argumentmi. Najčastejšie to môže byť reakcia na vyššie uvedené konceptuálne problémy, ktoré sa s teóriami verejného záujmu spájajú.

I keď tento prístup nie je v politickej teórii príliš častý, uveďme aspoň jedného predstaviteľa, ktorý je zástancom tejto skeptickej teórie. Americký politológ a filozof Arthur F. Bentley je známy svojím skupinovým prístupom. Podľa tohto autora neexistuje nič také ako spoločenský celok, ktorý by zmysluplne mohol vyjadriť svoj záujem. Existujú len rôzne skupiny a politický proces možno interpretovať len na pozadí skúmania procesov v skupinách, z ktorých sa spoločnosť skladá. Štátne orgány, politické strany – to všetko sú skupiny, ktoré sú tvorené inými skupinami alebo zastupujúce záujmy iných skupín (O'Toole 2003, 99). Bentleyho názor čiastočne podporuje aj reálna politická prax, pretože témy verejného života vo väčšine prípadov ľudí viac rozdeľujú ako spájajú. Väčšinou sme svedkami toho, že pri každom probléme sa vytvoria súperiace skupiny, ktorých aktivity smerujú navzájom proti sebe. Ak teda zhrnieme Bentleyho stanovisko, tak jeho argument je založený na odmietnutí existencie spoločnosti ako celku, ktorý by mohol vyjadriť jednotný záujem. Ak neexistuje spoločnosť ako celok, nemôže disponovať žiadnou formou verejného záujmu.

Verejný záujem, demokracia a súčasné perspektívy

Vyššie uvedené teórie verejného záujmu jasne ukazujú, že ide o komplexný pojem, ktorý je možné interpretovať v rozličných súvislostiach. Moderná spoločnosť je charakteristická tým, že vyžaduje nanovo premyslieť niektoré tradičné koncepty a aktualizovať ich na súčasné podmienky.

Súčasná demokratická teória, ktorá zahŕňa koncept verejného záujmu ako jeden zo svojich pilierov neproblematizuje ani tak význam verejného záujmu ako takého, ale skôr jeho súčasné podoby a možnosti riadiť verejnú politiku. Ak v súčasných liberálnych demokraciách legitimizuje verejný záujem rozhodnutie majority (napr. vo voľbách), zostáva otvorený problém statusu minoritných skupín (napr. národnostné a náboženské skupiny). Správne pripomína B. O'Toole (2003, 113), že „demokracia nie je len o právach väčšiny, ale je taktiež o povinnostiach voči menšinám“. Na otázku, prečo by demokratická politika mala brať ohľad aj na práva menšín môžeme odpovedať najmä prostredníctvom teórie ľudských práv a solidarity.

Na záver uveďme, že pred súčasnými teoretikmi demokracie stoja minimálne dve úlohy. Po prvé, revitalizovať pojem verejnosti ako legitímneho zdroja verejného záujmu. Po druhé, budovať koncept verejnosti nielen na princípe majority, ale aj s ohľadom na menšinové skupiny, čo zdôrazňujú najmä teoretici ľudských práv a predstavitelia teórie uznania (napr. A. Honneth).

Literatúra:

BIRD, C. (2006): An Introduction to Political Philosophy. New York: Cambridge University Press, 2006. ISBN 978-0-521-83625-8.

BOZEMAN, B. (2007): Public values and public interest: counterbalancing economic individualism. Washinghton: Georgetown University Press, 2007. ISBN 978-15-8901-177-9.

OʹTOOLE, B. (2003): Veřejný zájem: politická a administrativní vhodnost? In: CHAPMAN, R.: Etika ve veřejné službě pro nové tisícletí. Praha: Slon, s. 95 ‒ 115. ISBN 80-86429-14-8.

PALOVIČOVÁ, Z. (2013): Nový komunitarizmus. In: Novosád, F., Smreková, D. (eds.): Dejiny sociálneho a politického myslenia. Bratislava: Kalligram, s. 715-726. ISBN 978-80-8101-679-0.

ROUSSEAU, J. J. (2010): O spoločenskej zmluve. Bratislava: Kalligram, 2010. 168 s. ISBN 978-80-8101-248-8.

SVENSSON, P. (1995): Teorie demokracie. Brno: CDK, 1995. 287 s. ISBN 80-85959-02-X.

WEALE, A. (1998): Public Interest. In: Craig, E. (ed.): Routledge Encyclopedia of Philosophy. London: Rutledge, 832-834.

Jak citovat tento text?

Ivanovič, David. Teória demokracie a koncept verejného záujmu [online]. E-polis.cz, 25. únor 2015. [cit. 2017-08-17]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/teoria-demokracie-a-koncept-verejneho-zaujmu.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 5 hvězdiček / Hodnoceno: 4x


Přidat komentář

Vložit komentář




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(