K. R. Popper a jeho myšlienky o dejinách a politike v diele Život je riešenie problémov

 7. březen 2011  Michal Cirner   komentáře

Popper vo svojom diele „Život je riešenie problémov“ v kapitole venovanej myšlienkam o dejinách a politike prezentuje predstavy filozofickej koncepcie, ktorú vytvoril a pomenoval ako kritický racionalizmus. O rozume a racionalizme totiž píše ako o zmýšľaní, že sa „môžeme učiť kritikou vlastných chýb a omylov, a to hlavne ak nás kritizujú iní, a takisto sebakritikou.“ Využíva pritom pojem kritická diskusia.

K. R. Popper a jeho myšlienky o dejinách a politike v diele Život je riešenie problémovK. R. Popper a jeho myšlienky o dejinách a politike v diele Život je riešenie problémov

„Možno, že ja sa mýlim a Ty to myslíš správne. A spoločným úsilím sa môžeme priblížiť k pravde.“

Karl Popper

 

Popper vo svojom diele „Život je riešenie problémov“ v kapitole venovanej myšlienkam o dejinách a politike prezentuje predstavy filozofickej koncepcie, ktorú vytvoril a pomenoval ako kritický racionalizmus. O rozume a racionalizme totiž píše ako o zmýšľaní, že sa „môžeme učiť kritikou vlastných chýb a omylov, a to hlavne ak nás kritizujú iní, a takisto sebakritikou.“[1] Využíva pritom pojem kritická diskusia.

Bez ohľadu nato, že Popper vyslovil tieto slová, sú nadčasovo uznávané a prijímané aj laickou verejnosťou, akýmsi racionálnym sedliackym rozumom más, ktoré nikdy nechyrovali o filozofii K. Poppera. O tom, že každý sa učí na vlastných chybách či múdrejší sa poučí z chýb iných, sa medzi sebou napomínajú už deti. Popper podľa nášho názoru uveril v značnej miere vo výdobytky osvietenstva, ktoré sa v novoveku neustále prezentovali a stali sa výbavou konformných stereotypných zmýšľaní obyčajných ľudí vo vyspelom svete často bez ohľadu na ich náboženské alebo politické presvedčenie, ale tie môžu zostať len vo formálnej rovine sypania si popola na hlavu a vnútornom trvaní na svojej neomylnosti. 

Popper tvrdí aj to, že ľudia vyhľadávajú vodcov a prorokov. Je zákonité, že sa mnohí objavili. Popper to odmieta: „dospelí ľudia nepotrebujú žiadnych vodcov“[2] , cituje H. G. Wellsa. Hovorí o dlhu intelektuálov dištancovať sa od tzv. prorockej funkcie.

  Paradoxne pozorujeme u Poppera hnanie ľudí k individualizmu, aby neboli odkázaní na  vodcov, ale sami sebe sa stali vodcami, no na druhej strane zaznáva intelektuálom negatívne egoisticko-individualistické pohnútky, keď svoj rozum a charizmu využívajú pre nie práve vznešené ciele. Dostať sa medzi dva mlynské kamene a skĺbiť individualizmus a intelekt je zložité. Kým sa ľudia nebudú rodiť s prirodzeným intelektom, ich individualistické tendencie nebudú ovplyvňovať širšie okolie kladne ani záporne. Kto intelekt do vienka dostane sám si určuje smer svojej cesty. Môže to byť cesta prorocká. Ľudia vodcov možno nepotrebujú, ale ako sa domnievame v dnešnej spoločnosti sa im nevyhnú a s absenciou intelektu im ani nedokážu vzdorovať, pokiaľ ich metódy a fabulácie sú vysoko sofistikované. 

Podľa Poppera osvietenec nechce prehovárať či utvrdzovať, lebo vie, že okrem napr. úzkej zóny logiky či matematiky sa nedá nič demonštrovať. Nielen pozícia idealistov (romantikov) sa tým značne oslabuje. Znevýhodnení sú všetci, ktorí sa čestne priznávajú, že nemajú patent na pravdu a to podľa nás dáva tromfy do rúk prorokom či vodcom. 

Čo sa týka konfesie, tu autor spomína, že „hodnotná môže byť len taká viera, ktorá bola prijatá dobrovoľne.“[3]   Myslíme si, že autor neverí v nanútené hodnoty, pretože nič čo je nám neprirodzene vnútené nemôžeme minimálne vnútorne akceptovať. Nielen inštitút cirkvi sa však takýchto omylov dopúšťa. Naopak dobrovoľná viera dokáže taktiež napáchať nedozerne škody a následky v podobe akéhokoľvek druhu fanatizmu. 

O slobode Popper poznamenal: „sme slobodní, keď sa bez krviprelievania môžeme zbaviť svojich vládcov.“[4] Autor podporuje liberálnu demokraciu ako formu vlády, v ktorej dochádza k obmene politikov a zúčtovaniu s predchádzajúcou vládou na základe pravidelných volieb zo všetkými jej demokratickými atribútmi a pluralizmom. 

Pokiaľ ide o svet západných demokracií za ten sa vyslovuje ako o najlepších zo všetkých politických svetov, o ktorých epochálnej existencii sme si vedomý. Avšak všetko, čo západná civilizácia dosiahla, môže kedykoľvek stratiť. Triumf západu sa nesmie pripisovať slobode a demokracii. „Sloboda nie je dodávateľ, ktorý nám doručuje životné statky až do domu. Demokracia nič nezaopatruje – ani hospodársky zázrak nie.“[5] Mali by sme ako Démokritos dávať klad skromnému bytiu v demokracii pred imaním v tyranstve.

Popper správne poznamenáva, že nie na hodnotách stojí naše výsostné postavenie vo svete, ale ako sa domnievame na technologickej prevahe a ekonomickej vyspelosti. Nemali by sme kvôli lepším životným podmienkam tolerovať diktátorský režim, ktorý nám ich prípadne zabezpečuje. Považujeme tieto názory za značne idealistické.

Naša dôvera v hodnoty demokracie a slobody smie znamenať katastrofu, môže byť vodidlom k fiasku „ak volíme slobodu, musíme byť pripravení nato, že s ňou zahynieme.“[6]

Ak vyznávame isté hodnoty a tie budú zvádzať konečný boj s inými, mali by sme za ne položiť aj život, lebo ak o ne prídeme - aký ďalší zmysel by malo naše bytie? V reálnom svete sú ľudia omnoho prispôsobivejší a od strachu až po hľadenie si svojho prežívajú v rôznych hodnotovo nastavených systémoch. 

Ďalej sa Popper zamýšľa nad interpretáciou dejín: „...interpretácie môžu byť navzájom nezlúčiteľné, nie je tomu tak ale vtedy, pokiaľ ich ponímame ako kryštalizáciu hľadísk.“[7] Individualita by si mala byť vedomá svojho zorného uhla, aby bola kritická. Radno zamedziť tomu, aby boli fakty podávané s neuvedomovanou čiže nekritickou predpojatosťou. Každá generácia má nárok si modelovať autorské interpretácie. Zásadná Popperova sentencia o dejinách znie, že „svetové dejiny nemajú zmysel.“[8] „...Hovorí sa o dejinách ľudstva...ale to, čo sa tým mieni...sú dejiny politickej moci.“[9] V duchu Poppera dejiny veľmocenskej politiky nie sú ničím iným ako históriou zločinov a masových vrážd.

Konštrukcie, ktoré podáva Popper sú zaujímavým pokusom chápania dejín. Snaha o kompromisy (kryštalizácie hľadísk) cez kritickosť pohľadov má pravdepodobne dospieť ku konsenzom generačnej výpovede o dejinách. O priblíženie sa k pravde. K tomu asi nikdy nedôjde, ale dejiny ako história zločinov a masových vrážd je trefná a známe heslo „historia est magistra vitae“ by spolu s Popperovým výrokom mali nabádať, aby sa ľudstvo z histórie poučilo, neopakovalo chyby a preto je nutnosťou poznať históriu zločinov!  

Považovanie sekulárneho úspechu cirkvi za argument v prospech kresťanstva prezrádza deficit viery. Ak sa vraví, „že si z vedeckých dôvodov môžeme byť istí, „prví budú poslednými a poslední prvými“, čo je to iného než nahradenie svedomia historickým proroctvom?“[10] Takýto kľúč k dejinám je podmienkou, že všetci sme stúpenci úspechu.

Dogmatizmus cirkvi a vyzdvihovanie Boha v triáde človek – Boh – príroda Popper evidentne neuznáva. Jeho pozície nájdeme na vyzdvihovaní človeka a jeho rozumu. 

Dejiny pravda môžeme vykladať z hľadiska zápasu za otvorenú spoločnosť, vládu rozumu či práva, spravodlivosť, slobodu, egalitu a odstránenie vojny. „I keď dejiny nemajú žiadny definitívny účel, môžeme im tieto naše účely ukladať, a ak aj dejiny nemajú zmysel, môžeme im zmysel dať.“[11] Potrebujeme perspektívu, keďže byť nažive bez nej je nad našu potenciu. Viacej nepotrebujeme. Nepotrebujeme určitosť a „náboženstvo by predovšetkým nemalo byť náhradou za sny a splnené priania.“[12] Nemáme sa formulovať do role prognostikov, ale stať sa zriaďovateľmi svojho údelu. Musíme si navykať plniť úkoly ako najlepšie vieme a naučiť sa upierať zrak na svoje omyly.

Popper sa ukazuje ako optimisticky naladený filozof, ktorý prijal mnohé atribúty postmodernej doby a jej výstupov v podobe pluralizmu, neurčitosti, relatívnosti, heterogénnosti ako niečo, čo je schopné spoločnosť v dobrom zmysle posunúť k jeho idey otvorenej spoločnosti a teda lepšiemu svetu, ku ktorému sa možno dopracovať. 

K teórii demokracie Popper rozprával o tom, že nezáleží na tom, kto nám vládne, pokiaľ sa vlády môžeme zbaviť bez krviprelievania. Systém dvoch strán sa mu zdal najlepšou formou demokracie. V zhode s Popperom vedie k permanentnej autokritike strán. Údajne ak jedna z dvoch veľkých strán utrpí zdrvujúcu porážku, dôjde v jej vnútri obvykle k radikálnej reforme. Pomerné zastúpenie hodnotí za neudržateľné, pretože sa musí odvolávať na prekonanú teóriu demokracie ako vládu ľudu. Proporcionalita modeluje eventualitu bagatelizovať volebné rozhodnutia väčšiny a teda vplyv volebnej prehry na strany, ktorý je pozitívny a nutný pre demokraciu. V prospech jasného rozhodnutia väčšiny je strategické, aby existovala poriadna a silná opozičná strana. „Inak sú voliči často nútení ponechať zlú vládu pri moci ďalej, pretože majú dôvod predpokladať: „Nič lepšieho aj tak nepríde“.“[13]

Tu sa stretáme s autorovým postojom, možno ovplyvneným jeho dlhoročným životom vo Veľkej Británii a taktiež v politickej rovine odklon od „postmoderny“ fragmentizácie politiky v pomerných volebných systémoch, ale príklon k podľa nás riadenej bipolarite. Tá paradoxne dnes vykazuje homogénnosť vo Veľkej Británii, keď Labour party a Conservative party sú si politikou v podstate totožné až na ich predstaviteľov. Možno by aj samotný Popper v terajšej situácii zmenil názor na systém dvoch veľkých strán, ktorý vykazuje svoje výhody, ale má aj skryté hrozby.   

Demokracie nie sú vlády ľudu, ale v prvom šíku inštitúcie vyzbrojené proti diktatúre. Nepripúšťajú žiadnu vládu analogickú diktatúre, žiadnu kumuláciu moci, snažia sa štátnu moc obmedzovať. Rozhodujúcou je otvorená alternatíva demokracie bez krviprelievania pozbaviť sa vlády, ktorá nedodržiava zákonitosť, neplní svoje povinnosti a to aj v prípade, že jej politiku posudzujeme za zlú. Nejde teda o to, kto – o osobu vládnuceho, ale o ovládnutie, teda o ako – sa má vláda prevádzať, aby „vláda vládla čo najmenej.“[14] Poppera môžeme podľa týchto stanovísk označiť za liberála.

Idea vlády či iniciatívy ľudu sa odmieta. Je nahradená myšlienkou, že ľud posudzuje. Všetci sme za vládu kvázi spoluzodpovední, aj keď spolu s ňou nevládneme. Naša spoluzodpovednosť si robí nároky na slobodu. Popper tvrdí, že sa musíme uspokojiť s parciálnymi riešeniami a kompromismi a nesmieme svojou obľubou v slobode prehliadnuť problémy jej zneužitia. Nebezpečenstvo vlády ľudu autor odsudzuje, aby sa ako si myslíme nezvrhlo na anarchiu či na výbory verejného blaha počas francúzskej revolúcie. Taktiež autor akiste vidí nebezpečenstvo ľudových demokracií ako boli známe počas 20. storočia a odvodzované aj z Marxa. Zároveň obhajuje zastupiteľskú demokraciu ako kompromis k priamej demokracii, ktorá nie je možná a ani žiadúca. 

Popper prijíma Millov princíp slobody nasledovne: „každý ma slobodu byť šťastný alebo nešťastný na svoj vlastný spôsob, pokiaľ tým neohrozuje niekoho tretieho, avšak štát je zodpovedný za to, aby sa jeho občania nevrhali bez poučenia do nebezpečenstva, ktorému je možnosť sa vyhnúť a ktoré sami nemôžu posúdiť.“[15] Ukazuje sa, že Popper nie je žiadny libertarián a v európskom ponímaní ani liberál, ale skôr sociálny demokrat alebo obhajca tzv. sociálneho liberalizmu. Onálepkovať Poppera je veľmi komplikované, pretože jeho hlavným cieľom je otvorená spoločnosť a nie politika, ani obhajoba liberálnej demokracie, ku ktorej má najbližšie. Ideológie ho nezaujímajú. Postmoderný pluralizmus mu dáva možnosť kritikou a racionalizmom dospieť k vlastným zámerom hájenia otvorenej spoločnosti. 

Kontrakt legitimity vlády cez voľby nestačí. Otázkou nie je spôsob nastolenia vlády, ale príležitosť zosadenia. Všetci nemôžeme vládnuť, ale všetci môžeme vlády súdiť a fungovať ako porotcovia. Poveru, že ľud (majorita) nemôže mať pravdu a nemôže činiť voľačo nesprávne sa žiada negovať. Klásť na ľud zodpovednosť za jeho konanie, znamená aj kolektívnu vinu. To si asi autor neuvedomil, skôr chcel vyvrátiť tézu, že ľud nemôže mať pravdu, pretože podľa všetkého je to len hlúpa masa, ktorá ma naslúchať svojim vodcom a rešpektovať rozhodnutia elít. Cielil tým hádame k tomu, že vládcovia, aj keď zvolení ľudom málo počúvajú hlasy národa. Mali by ich počúvať viac a rešpektovať hlasy zdola. 

Naďalej Popper vyvodzuje závery v tom duchu, že musíme vedieť, že nič nevieme alebo pomaly nič: „Musíme podobne ako to robia chrobáky hľadať s akýmsi kritickým tápaním a vo všetkej skromnosti objektívnu pravdu. Nesmieme sa už snažiť ďalej hrať si na vševedúcich prorokov. To však znamená: musíme sa zmeniť.“[16]

Dá sa súhlasiť s postojom tvorcu, ale zároveň pesimistickým náhľadom konštatovať, že zmeniť sa nie je vôbec jednoduché a nie všetci to chceme. 

Svetonázorová zásada voľného trhu sa musí suplovať inakším princípom. Sloboda sa bude obmedzovať len tam, kde je to z akútnych dôvodov obligátne. Voľný trh vníma Popper azda ako veľmi neregulovaný a tým otvorený negatívam, ktoré v neekonomickej sfére môžu napáchať intelektuáli svojím bezbrehým egoizmom záujmov. 

V zmysle cynickej koncepcie dejín vládne hockde – v dejinách aj inde, len chtivosť, lačnosť po mamone, peniazoch, nafte, žiadostivosť po moci. Zrejme má Popper pravdu v tom, že takúto cynickú (realistickú?) koncepciu treba zavrhnúť. Môže ľudí deprimovať a nemotivovať. Ak sa chceme zmeniť budeme potrebovať najmä optimizmus. 

Popper je optimista, ktorý o budúcnosti podľa neho samotného nič nevie a preto nevyslovuje žiadne prognózy. Všetko, čo jeho optimizmus v relácii k prítomnu môže poskytnúť pre budúcnosť je nádej. Budúcnosť je otvorená a my sme zodpovední zato, že zo seba odovzdáme to najlepšie, čo môžeme, aby sme budúcnosť spravili ešte lepšiu, než je terajšok. Politická sloboda je podmienkou našej subjektívnej zodpovednosti, nášho človečenstva. Experimenty urobiť kroky k lepšiemu svetu a budúcnosti musia byť vedené primárnou hodnotou slobody.

Musíme za mier viesť vojny vo forme čo najmenej neľudskej. „Použitie bomby je násilie a preto sa mu musí násilím zabrániť.“[17] Stále aktuálna problematika. Po prevzatí nobelovej ceny mieru prezident USA Barack Obama koncom roka 2009 vo svojom prejave obhajoval vojnu za mier, za hodnoty. Sociálny liberál Obama síce inak, ale v konečnom dôsledku podporuje to, čo G. W. Bush mladší a neokonzervatívci typu Dick Cheney, Donald Rumsfeld hovorili ostrejšie a v iných kontextoch. Popperovi by bol akiste bližší Obamov postoj. Vojnu nikto nechce, ale aj kritický racionalizmus uznáva, že niet iného východiska a to je smutné.

Demokracia nikdy nemôže byť fakticky stabilná. Až ju docieli, bude považovaná za čosi prirodzené a sloboda sa ocitne v nebezpečí. Ľud o ňu prestane usilovať, hájiť a kultivovať ju, pretože si nedokáže prezentovať, čo by strata slobody preň znamenala. Krehkosť našich režimov, ktoré sú svojou liberálnosťou nahlodávané aj zvnútra, slobody a útočiská ktoré poskytuje rozličným hnutiam ju vyčerpávajú a primali ju k zostreniu systému. To nebude ta správna cesta. Konzervatívci sa obracajú na tradície, aby našli krajiny pôdu pod nohami. Liberáli sa snažia všetko a všetkých zmieriť, zmierniť a nájsť prieniky, pretože sa na ľavicu a pravicu, moslima a kresťana hráme v ekleticko - ekumenických časoch. 

Ľavica ako píše Popper stále robí propagandu a šíri poveru o brutalite nášho sveta, že v tomto svete sa uberá všetko nesprávne. Historicky videné je však otvorená spoločnosť najlepšia a najspravodlivejšia spoločnosť aká kedy na svete existovala.

Nie je to už tá societa, ktorú Marx signoval za kapitalistickú. Nie je argument na sebaklam a nazývanie tejto verejnosti nasledovne. Kapitalizmus v historickom význame pojmu ako ho užíval Marx sa nikdy na svete nevyskytoval. Neexistovala spoločnosť s bytostnou dispozíciou v zmysle Marxovho zákona o vzrastajúcom zbedačovaní či latentná diktatúra buržuja.

Marx očividne leží Popperovi v žalúdku. Zdá sa, že principiálne kvôli tomu, na čom bola celá marxistická filozofia postavená – na Marxovej filozofii dejín, ktorú Popper odmieta podľa vyššie uvedených prístupov. 

Dejiny dneškom končia, môžeme sa z nich učiť, lež budúcno nie je predĺžením minulosti. Budúcnosť stále neexistuje. V tom leží naša kolosálna zodpovednosť, aby sme budúcnosť ovplyvňovali, aby sme dokázali učiniť všetko, aby bola lepšia.

Aj keď Popper nemá rád proroctvá, mnohé sme si mohli relatívne domyslieť. Na záver ešte jedno z nich, ktoré sa približuje tej objektívnej pokornej pravde: 

„Mier je nezbytný. Bude za neho nutné asi ešte dlho nutné bojovať a hájiť ho. Musíme sa nato pripraviť. A tiež nato, že budeme my i Spojené národy robiť chyby. Našou povinnosťou je však optimizmus.“[18]  

Odpovědný redaktor: Adam Jelínek

Článek neprošel jazykovou korekturou.

Obrázek převzat z http://en.wikipedia.org/wiki/File:Karl_Popper.jpg

 

Použitá literatúra :

  • Popper, K.R.: Život je řešení problémú. Mladá fronta. Praha 1998, s. 131 – 272.

[1] Popper, K.R.: Život je řešení problémú. Mladá fronta. Praha 1998, s. 135

[2] Tamže, s. 136

[3] Tamže, s. 138

[4] Tamže, s. 142

[5] Tamže, s. 144

[6] Tamže, s. 145

[7] Tamže, s. 156

[8] Tamže, s. 159

[9] Tamže, s. 160

[10] Tamže, s. 165

[11] Tamže, s. 170

[12] Tamže, s. 171

[13] Tamže, s. 178

[14] Tamže, s. 187

[15] Tamže, s. 196

[16] Tamže, s. 213

[17] Tamže, s. 241

[18] Tamže, s. 272

Jak citovat tento text?

Cirner, Michal. K. R. Popper a jeho myšlienky o dejinách a politike v diele Život je riešenie problémov [online]. E-polis.cz, 7. březen 2011. [cit. 2017-11-20]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/k-r-popper-a-jeho-myslienky-o-dejinach-a-politike-v-diele-zivot-je-riesenie-problemov.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 3.88 hvězdiček / Hodnoceno: 25x


Přidat komentář

Vložit komentář

Na tento příspěvek zatím nikdo nereagoval! Buďte první!




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(