Vznik a formovanie odborového hnutia v Indii

 2. červenec 2015  Monika Uhlerová  komentáře

Príspevok ponúka stručný exkurz do zrodu odborového hnutia s ambíciou objasniť faktory, ktoré podnecovali alebo naopak brzdili formovanie odborového hnutia v Indii, ako aj poukázať na dosahy a konzekvencie historických, politických či sociálnych zmien v danom období na súčasné pôsobenie odborov v Indii.

Zdroj: commons.wikimedia.orgZdroj: commons.wikimedia.org

Cieľom daného príspevku je analyzovať historické, kultúrno-spoločenské a politické súvislosti vzniku a pôsobenia odborového hnutia v Indii v prvej polovici 20. storočia a dosah týchto súvislostí na ďalšie fungovanie, pôsobenie a pozíciu odborov v politickom a sociálnom systéme Indie.

Ku vzniku odborových organizácií a formovaniu odborového hnutia v Indii v druhej dekáde 20. storočia prispelo niekoľko interných, ako aj externých faktorov. Medzi dôležité vnútorné faktory majúce vplyv na vznik odborového hnutia patrí najmä formovanie a aktivita hnutia za nezávislosť Indie. Moderné odborové hnutie v Indii, ktoré sa teda simultánne zrodilo s masovým politickým hnutím v boji za nezávislosť od britskej vlády, je výsledkom politického hnutia, ktoré potrebovalo podporu más industriálnych robotníkov. Nacionalizmus bol teda primárnou hybnou silou (cf. Chatterji, 1984).

Ďalším podnetom pre formovanie odborov v Indii bolo úsilie komunistov, ktoré sa však ako ďalší nezávislý faktor objavilo až neskôr, a tzv. „outsideri“[1] prichádzajúci najmä z politického hnutia, ktorí iniciovali dovtedy latentné pohnútky robotníkov organizovať sa do odborov. Vychádzajúc z uvedeného môžeme konštatovať, že tieto tri faktory zohrali najdôležitejšiu úlohu vo vývoji samotných odborov, ale aj vzťahov politických strán a odborov, čo viedlo k ich vzájomnej prepojenosti, pričom takýto stav pretrváva až do súčasnosti.

Podľa J. Singha (1980) medzi faktory zohrávajúce dôležitú úlohu pri formovaní odborového hnutia patrí vplyv indických emigrantov, dôsledky 1. svetovej vojny, sovietska revolúcia, britský radikalizmus a formovanie nábožensko-politického hnutia. Taktiež vznik Medzinárodnej organizácie práce (ďalej MOP) možno vnímať ako podnecujúci faktor, keďže India bola jej zakladajúcim členom v roku 1919, a preto bolo potrebné vyslať do tripartitného orgánu MOP (reprezentujúceho pracujúcich, zamestnávateľov a vlády členských krajín) aj oficiálnych zástupcov zamestnancov.

Na druhej strane existovali faktory, ktoré spomaľovali alebo znemožňovali rozvoj odborového hnutia (a sú prítomné aj v súčasnosti) a to najmä silná religionizácia vtedajšej spoločnosti a náboženské napätie, nízka industrializácia a s tým spojený i nízky stupeň urbanizácie, nedostatok solidarity medzi robotníkmi, vysoká nezamestnanosť a nedostatok financií pre rozvoj aktivít odborových organizácií.

Po I. svetovej vojne bol intenzívny nárast vznikajúcich odborových organizácií úzko spätý aj so vznikom Komunistickej strany Indie v roku 1920, s vplyvom Komunistickej internacionály a revolúcie v Rusku. Za zmienku stojí odporúčanie Kominterny z roku 1924 Komunistickej strane Indie: „Komunistická strana musí získať odborové hnutie pod svoj vplyv. Musí ho reorganizovať na triednom základe a očistiť od všetkých cudzích elementov“ (Chatterji, 1980, s. 88). Počiatky odborového hnutia nemožno teda oddeliť od vzniku Komunistickej strany Indie (Communist Party of India – ďalej CPI). I keď CPI nezohrala nejakú významnú úlohu v indickom národnom hnutí, na druhej strane nie je možné hodnotiť pôvodný stranícky systém Indie bez spomenutia tejto strany. Strana sa začala formovať v 20. rokoch minulého storočia, no zárodky “ľavičiarstva” ako aj výskyt odborov boli zaznamenané už koncom 1. svetovej vojny.

Asi 125 odborových organizácií sa v rokoch 1918 – 1920 zjednotili do Celoindického odborového kongresu (All India Trade Union Congress – ďalej AITUC). Toto obdobie bolo poznačené vlnou štrajkových aktivít, ktoré paralyzovali vtedajší priemysel, pričom odbory tlačili na vyššie mzdy, rodinné prídavky, kratší pracovný čas, čo zintenzívňovalo triedne povedomie a solidaritu a zároveň vytváralo politickú základňu pre pôsobenie a vplyv komunistov. Jednota odborov zastrešených AITUC trvala až do roku 1947. V tomto roku dôsledkom silného vplyvu a dominancie komunistov nad AITUC sa politická strana Kongres (Congress Party – ďalej CP prípadne Indian National Congress - INC) rozhodla odstúpiť od podpory AITUC a vytvoriť svoju vlastnú odborovú organizáciu (centrálu) pod názvom Indický národný odborový kongres (Indian National Trade Union Congress – ďalej INTUC).

V tomto úsilí bolo najaktívnejšie hnutie v Bombaji. Napriek tomu, že niektorí predstavitelia hnutia pripustili dominanciu Komunistickej strany Indie nad AITUC, nesúhlasili s vytvorením novej odborovej organizácie tvrdiac, že AITUC si vybudoval istú dôveru pracujúcich a bolo by lepšie, keby sa AITUC stal skutočným reprezentantom pracujúcej triedy pri predkladaní relevantnej legislatívy a požiadaviek smerom k vláde a orientoval svoje úsilie na volebné kampane, ako vytvárať novú odborovú organizáciu.

Týmto sa rozpútal aj istý boj o kontrolu odborového hnutia zo strany politických strán, keďže dovtedy boli odbory združené v AITUC pod vplyvom takmer všetkých relevantných strán,  socialistov, marxistov, komunistov či Kongresu. Po tomto kroku sa aj socialistické krídlo Kongresu rozhodlo vybudovať svoju vlastnú odborovú organizáciu mimo AITUC a INTUC, čo išlo ruka v ruke s vnútorným rozkolom a bojom medzi socialistickým krídlom a zvyškom Kongresu (cf. Weiner, 1990, s. 42 - 62).

Spolu s problémom jednotnosti ľavice sa vynáral i problém jednoty odborového hnutia v Indii. Mnohé roky bolo odborové hnutie zjednotené v celonárodnej odborovej organizácii (centrále) AITUC a ako sa trieštila (hlavne na ideologickej báze) ľavica, fragmentovalo sa i odborové hnutie. AITUC oficiálne vznikol v roku 1920 v Bombaji a bol úzko spätý s Indickým národným kongresom. V roku 1929 sa v AITUC objavil rozkol, čo vyústilo do vzniku Národnej odborovej federácie (National Trade Union Federation – ďalej NTUF) a komunistami vedeného Červeného odborového kongresu (Red Trade Union Congress – ďalej RTUC). No po pár rokoch sa komunisti opäť vrátili k podpore AITUC a NTUF sa opäť vrátila do svojej „pôvodnej“ organizácie. V roku 1941 sa vynoril ďalší rozkol, keď M. N. Roy založil Indickú federáciu práce (Indian Federation of Labour – IFL), ktorá ale predstavovala zanedbateľnú silu.

Napriek spomínaným rozkolom bolo odborové hnutie počas vojny viac–menej organizované v AITUC, v rámci ktorého svoj vplyv uplatňovali rôzne politické skupiny. A tak robotníci -prívrženci alebo členovia -  komunistov, socialistov, marxistov či Kongresu boli aktívni v rámci AITUC. Počas vojny však komunisti získali značnú kontrolu nad najväčšími organizáciami študentov, roľníkov a robotníkov v krajine. V tomto období bola však značná časť členov odborov a Kongresu zatknutá alebo pracovali v ilegalite, čo do značnej miery dalo voľné ruky komunistom, ktorí postupne získali vplyv nad spomínanými organizáciami. Nesúhlas s dominanciou komunistov nad odborovým hnutím viedol už k spomínanému vzniku INTUC v roku 1947, kde svoj vplyv uplatňoval Kongres, a konflikt medzi socialistami a komunistami viedol v roku 1948 k založeniu socialistami podporovaného Hind Mazdoor Sabha (Zhromaždenie robotníkov Indie – ďalej HMS).

V apríli 1949 radikálni ľavičiari (t. j. Revolutionary Socialist Party, Bolshevik Party, Revolutionary Communist Party of India, Socialist Republic Party, Socialist Unity Center), ktorí zatiaľ opustili AITUC a odmietli vstúpiť do HMS, založili svoju ďalšiu odborovú centrálu Zjednotený kongres odborov (United Trade Union Congress – ďalej UTUC). A tak sa do roku 1949 vyformovali štyri odborové centrály, každá pod vplyvom inej politickej strany alebo politického zoskupenia.

Napriek tomu, že začiatkom 50. rokov sa vynorilo úsilie čelných predstaviteľov jednotlivých odborových centrál o znovu zjednotenie odborov, táto snaha v roku 1953 zlyhala. Dôvody zlyhania boli úzko späté práve s postojom, obavami zo straty vplyvu a vzájomnej neschopnosti kooperovať (či až priam neznášanlivosti) jednotlivých politických strán, ktoré dominovali odborovým organizáciám (Weiner, 1990).

Medzi ďalšie dôvody, prečo sa organizácie práce v Indii začali formovať najmä v 20. a 30. rokoch 20. storočia, patrí vznik novej triedy „lídrov“ s novým politickým pohľadom, ktorý bol predominantne ľavicový. Vo všeobecnosti úloha osobného „leadershipu“ zohrala dôležitú úlohu v rozvoji politických skupín a asociácií ako aj v samotnej politickej aktivite.  Vedenie odborového hnutia v Indii sa nikdy neformovalo autonómne vo vnútri pracujúcej triedy a pracujúca trieda nebola mobilizovaná svojimi lídrami zvnútra, ale strednou triedou nacionalistov ako súčasťou národného hnutia v boji za nezávislosť. V prvej polovici 20. storočia sa teda odborové hnutie vyvíjalo paralelne s národným a politickým hnutím.

V období pred nezávislosťou (pred 1947) sa národné hnutie sústredilo na mobilizáciu čo najširších vrstiev obyvateľstva, vrátane pracujúcej sily, za účelom získania podpory v boji za nezávislosť, pričom po roku 1947 sa záujmy hnutia a politických strán orientovali na mobilizáciu elektorátu a získanie podpory počas volieb. Lídri odborového hnutia boli často zároveň lídrami alebo podporovateľmi nejakej politickej skupiny alebo strany. Pre karieristov bolo odborové hnutie len stupienkom na rebríku ich vlastného rastu v politickej aréne, pre väčšinu tzv. „outsiderov“ to bolo v prvom rade dosiahnutie cieľov politického hnutia, ktorého súčasťou boli aj oni (ako vodcovia, zástupcovia politických strán). Nemožno tvrdiť, že v ich pohnútkach úplne absentovali sympatie pre odborové hnutie a hnutie robotníkov, ale primárnou hybnou silou v ich konaní boli politické ciele. A tak „nacionalisti“ i „komunisti“ viedli odbory k previazaniu  na ich politické organizácie.

Vstup „socialistov“ do politickej arény v 30. rokoch ako separátnej entity od zvyšku nacionalistov bol taktiež politicky motivovaný a stranícky vedený. Iniciovanie vzniku nových centrálnych odborových organizácií a expanzia siete ich pobočiek a pridružených základných organizácií v postkoloniálnom období malo tiež isté politické črty, okrem toho že dôraz nebol kladený tak veľmi na aspekt „hnutia“ práce ako predtým, ale na zvažovanie posilnenia moci politickej strany. Dosiahnutím nezávislosti, slobody a uvedením systému parlamentnej demokracie so straníckou súťažou odbory čelili ďalšiemu významnému poslaniu (z pohľadu politických strán): odborové hnutie už nebolo len jednoducho masovou podporou politickému hnutiu za nezávislosť, ale zdrojom a základňou pre dosiahnutie straníckych ambícií. K tomu prispel aj fakt, že v roku 1950 získali volebné právo aj robotníci, ako posledný zvyšok dospelej populácie bez tohto práva. Keďže sa industriálna sila rapídne rozširovala a rástla, stala sa skutočne významnou cieľovou skupinou politických strán pri dosahovaní svojich cieľov.

Politické strany videli cez možnosť práce na poli odborov cez svojich členov alebo lídrov potenciál posilnenia svojej vlastnej moci. Pracujúca trieda nevybudovala svoje autonómne štruktúry a tým nezostala nezávislá od politického hnutia, čím sa vyformoval doteraz pretrvávajúci tzv. politický unionizmus.

Politická tradícia, že odbory v Indii sú súčasťou resp. pod vplyvom a dominanciou politickej strany (či politických strán) zostáva i dodnes zachovaná. V prípade odborového hnutia v Indii mali k odborom najbližšie komunisti a socialisti, ale môžeme povedať, že odbory boli pod vplyvom takmer všetkých relevantných politických strán s tendenciou postupne vytvárať svoje vlastné odborové organizácie (či centrály). V súčasnosti sú takmer všetky relevantné odborové centrály prepojené s konkrétnymi politickými stranami prevažne komunistickými a to nasledovne[2] :

All India Central Council of Trade Unions (AICCTU) spolupracuje s Communist Party of India – Marxist – Leninist;

All India Trade Union Congress (AITUC) spolupracuje s Communist Party of India;

All India United Trade Union Centre (AIUTUC) spolupracuje so Socialist Unity Centre of India (Communist);

Bharatiya Mazdoor Sangh (BMS) vyhlasujú, že sú nezávislí od spolupráce s akoukoľvek stranou;

Indian National Trade Union Congress (INTUC) je napojený na Indian National Congress;

Centre of Indian Trade Unions (CITU) spolupracuje s Communist Party of India – Marxist;

Hind Mazdoor Sabha (HMS) vyhlasujú, že sa dištancujú od napojenosti na politickú stranu, ale vo všeobecnosti sú si blízki so Socialistami;

United Trade Union Congress (UTUC) spolupracuje s Revolutionary Socialist Party.

 

Medzinárodné odborové hnutie do istej miery tiež zohráva či  zohrávalo vplyv na formovanie domáceho odborového hnutia. V súčasnosti je väčšina odborových centrál pridružená k Svetovej odborovej federácii (World Federation of Trade Unions – WFTU), čo je komunistami dominovaná medzinárodná odborová centrála[3]. Je fakt, že členstvo v jednej alebo druhej medzinárodnej odborovej centrále bolo predmetom debát a kontroverzií, ktoré prispeli k nejednotnosti odborov v Indii, ale nebola to súťaž medzi medzinárodnými centrálami, ktorá by rozdelila odborové hnutie.

Ďalším dôležitým momentom v otázke formovania odborov v Indii bolo prijatie kľúčového zákona, ktorý upravuje zakladanie a fungovanie odborových organizácií, a to tzv. Trade Union Act z roku 1926. Na jednej strane tento zákon predstavuje legálne uznanie existencie odborových organizácií v Indii, na strane druhej si však týmto zákonom štát zaisťuje istú kontrolu nad registráciou a činnosťou odborových organizácií, čím je demokratické právo slobodne sa združovať, zakladať odborové organizácie a kolektívne vyjednávať značne spochybnené. Iste tu vážnu úlohu zohráva aj ten fakt, že India, napriek tomu, že bola zakladajúcim členom MOP, stále neratifikovala konvencie MOP, ktoré tieto práva garantujú.

Základnými charakteristickými črtami odborového hnutia v Indii je nízka odborová organizovanosť, nedostatok financií pre efektívne fungovanie a presadzovanie záujmov pracujúcich, prepojenosť s politickými stranami, kontrola zo strany štátu a dominujúce externé interferencie do aktivít odborových organizácií. Organizovanosť v odboroch nikdy neprekročila desať percent pracovnej sily (Mehra eds., 2003, s. 218) a vďaka štrukturálnym zmenám v hospodárstve sa tento pomer výrazne znížil.

Rámec a intenzita činnosti odborov ako záujmovej skupiny vo všeobecnosti závisí od rôznych faktorov, ako napríklad štruktúra organizácie, nástroje, ktoré využíva pri presadzovaní svojich cieľov, ekonomické zdroje, schopnosť mobilizácie svojich členov i nečlenov pre kolektívnu akciu, schopnosť mobilizácie verejnej mienky ako aj vzťahy s politickými stranami a pod. (cf. Uhlerová, 2013).

Podľa B. Fadiu (1980) efektivita odborov v Indii závisí od toho, či sú odbory prepojené s politickou stranou a či je táto strana vládnuca alebo opozičná, či dokážu prispieť svojimi požiadavkami do procesu rozhodovania vo vnútri strany, či dokážu získať na svoju stranu významné politické, kultúrne intelektuálne elity. Ich efektivita ďalej závisí od personálnych zdrojov, ktorými majú možnosť disponovať, a to od veľkosti členskej základne a počtu elitných členov v rámci odborovej organizácie a od schopnosti a kompetentnosti personálu pracujúceho vo vnútri organizácie. Posledným kritériom je schopnosť odborov ovplyvniť úradníkov (priamo či nepriamo) a štátnu administratívu na rôznych úrovniach rozhodovacieho procesu.

Teda úspech či neúspech odborov v Indii pri dosahovaní svojich cieľov je značne determinovaný najmä charakterom vzťahov s politickými stranami, vzťahmi so štátnou administratívou, zastúpením alebo podporou elít a vnútornou personálnou „výbavou“ a mobilizačnou schopnosťou.

Na základe vyššie uvedeného stručného exkurzu do obdobia formovania odborového hnutia v Indii môžeme konštatovať, že pod zrod odborov v Indii sa podpísalo niekoľko významných externých vplyvov, ktorých dosahy možno vnímať až po súčasnosť. Dôsledkom týchto najmä historických, politických a spoločenských faktorov je politická angažovanosť odborov až do podoby tzv. politického unionizmu, kedy sú jednotlivé relevantné odborové centrály napojené najmä ideologicky, organizačne, finančne a personálne na niektorú z politických strán (najmä komunistického typu). Odborové hnutie v Indii nebolo nikdy nezávislé od politických strán. Vedúci predstavitelia odborov pochádzajú a prichádzajú z politickej strany a prácu v odboroch vnímajú ako súčasť svojej politickej agendy. Vzťahy medzi jednotlivými odborovými organizáciami závisia od vzťahov medzi politickými stranami. Dané vzťahy do značnej miery ovplyvňujú jednotnosť alebo fragmentáciu odborového hnutia. Bez určitej úrovne vzájomnej dôvery medzi politickými stranami a súhlasu „depolitizovať“ odborové hnutie sa jednota odborov zdá byť vysoko nepravdepodobná.

Zdroje:

Fadia, B. 1980. Pressure Groups in Indian Politics. Radiant Publishers: New Delhi, India.

Chatterji, R. 1980. Unions, Politics and the State: a Study of Indian Labour Politics. New Delhi: South Asian Publishers.

Chatterji, R. 1984. Working Class and the National Movement in India. The Critical Years. New Delhi: South Asian Publishers.

Medzinárodná organizácia práce (ILO). 1952. Official Bulletin, roč. 35, č. 2, Ženeva: ILO.

Mehra, A. K. – Khanna, D. D. – Kueck, G. W. 2003. Political Parties and Party Systems.

Sage Publications: New Delhi, India.

Singh, J. 1980. India´s Trade Union Leaders. New Delhi: National Publishing House.

Uhlerová, M. 2013. Záujmové skupiny v teórii politiky. Banská Bystrica: Belianum.

Weiner, M. 1990. Party Politics in India. The Development of a Multi-Party System. New Delhi: Low Price Publications.

 


[1] Pojem „outsider“ v tomto kontexte znamená osobnosť, lídra prichádzajúceho z politického hnutia, ktorý sa neskôr mohol stať aj vodcom alebo čelným predstaviteľom politickej strany a zároveň bol aj vedúcou osobnosťou odborového hnutia. Outsideri ako predstavitelia politických strán sú aj v súčasnosti zároveň reprezentantmi odborov v Indii.

[2] Na tomto mieste uvádzame originálne názvy odborových centrál a politických strán v anglickom alebo hindskom jazyku tak, ako sa prezentujú v Indii.

[3] Členmi sú CITU, AITUC, AIUTUC, AICCTU nie sú pridružení, ale majú úzku spoluprácu. HMS a INTUC sú členmi Medzinárodnej odborovej konfederácie (International Trade Union Confederation - ITUC).

Jak citovat tento text?

Uhlerová, Monika. Vznik a formovanie odborového hnutia v Indii [online]. E-polis.cz, 2. červenec 2015. [cit. 2017-10-21]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/vznik-a-formovanie-odboroveho-hnutia-v-indii.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 5 hvězdiček / Hodnoceno: 1x


Přidat komentář

Vložit komentář




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(