Politická angažovanost odborov na príklade politického unionizmu v Indii

 16. červenec 2015  Monika Uhlerová  komentáře

Cieľom danej štúdie je priblížiť fenomén politického unionizmu v kontexte historických, kultúrno-spoločenských a politických súvislostí formovania odborového hnutia v Indii a poukázať na konzekvencie politického unionizmu pre ďalšie fungovanie, pôsobenie a pozíciu odborov v politickom a sociálnom systéme Indie.

Zdroj: pixabay.comZdroj: pixabay.com

Existuje niekoľko spôsobov, ako si záujmové skupiny vytvárajú vzťahy a kooperujú s politickými stranami (hlavne počas volieb) sledujúc tak jednoduchšie, efektívnejšie a cielenejšie presadzovanie svojich záujmov. Tieto vzťahy prechádzajú od neformálnych praktík cez tiché alebo otvorené deklarovanie podpory až po formálne dohody o vzájomnej spolupráci (cf. Uhlerová, 2013). V niektorých krajinách je bežný jav, že je politická strana so záujmovou skupinou cez svoje štruktúry a lídrov prepojená a záujmová skupina je sťaby súčasťou politickej strany. Tento fenomén sa najčastejšie objavuje medzi politickými stranami a odbormi, kedy hovoríme o tzv. politickom unionizme.

Politický unionizmus zahŕňa rozmanité vzťahy medzi politickými stranami a odbormi, a to od vzájomného zdieľania ideológií,  myšlienok a pohľadov na rôzne politiky až po explicitnú kooperáciu a zdieľané vedenie, čo v mnohých prípadoch vedie k situáciám, kedy sú odbory využívané politickou stranou k dosiahnutiu politických cieľov irelevantných záujmom zamestnancov a pracujúcich (Chatterji, 1980). Pomyselným opakom politického unionizmu je tzv. bread-and-butter unionizmus, čiže aktivita odborov zameraná výlučne na zlepšovanie sociálnych a ekonomických podmienok zamestnancov najmä cestou vyjednávaní so zamestnávateľmi a vládou (cf. ILO, 1952).

V Indii má vplyv politickej strany zjavne vplyv aj na program a ciele odborov (odborovej centrály), kde väčšina odborových centrál (pod vplyvom komunistických strán) deklaruje prioritne zmenu spoločenského usporiadania pred ekonomickými benefitmi a obhajobou a dosahovaním sociálnych a ekonomických výhod pre zamestnancov[1]. Uvedené je spôsobené najmä silnou fixáciou na ideológiu, ktorú preferuje partnerská politická strana. Dôsledkom takejto silnej ideologizácie odborového hnutia je už spomínaný politický unionizmus a koncentrácia na politické ciele a potláčanie poslania a úlohy odborov z pohľadu tzv. „bread and butter“ unionizmu, čo znamená ochrana a zvyšovanie úrovne pracovných podmienok, vyjednanie vyšších miezd pre zamestnancov a pod.

Naviazanosť odborov na politické strany má negatívne dopady aj na jednotnosť odborov. Keďže sa jednotlivé odborové centrály (ale aj federácie alebo samostatné odborové organizácie, ktoré sú pridružené k centrálam) otvorene hlásia k politickej strane a jej programu, sú zároveň fragmentované práve na ideologickej báze, ktorá rozdeľuje jednotlivé strany[2]. Táto nejednotnosť sa neprejavuje len na vrcholovej úrovni, teda na úrovni jednotlivých centrálnych odborových organizácií, ale aj na podnikovej úrovni, kde môže pôsobiť niekoľko odborových organizácií[3]. To, že sa ich predstavitelia, ale aj členovia nedokážu zhodnúť na politických a ideologických preferenciách, ovplyvňuje ekonomické ciele odborových organizácií, keďže sú „zatienené“ tými politickými. To má negatívne dosahy i na kolektívne vyjednávanie a vzťahy s manažmentom. Práve politická afiliácia spôsobuje dešpekt zamestnávateľa voči zástupcom zamestnancov, pričom medziodborová rivalita oslabuje odbory nie len smerom dovnútra, ale aj smerom k zamestnávateľovi, sociálnemu partnerovi.

Politizácia a ideologizácia odborového hnutia ovplyvňuje aj stratégie, taktiky a nástroje, ktoré vedenie odborov preferuje za účelom dosahovania svojich cieľov. Práve tie odborové centrály (resp. ich vrcholoví predstavitelia), ktoré demonštrujú nezávislosť od akejkoľvek politickej strany, si za prioritné ciele svojej organizácie kladú zlepšovanie pracovných podmienok zamestnancov a zvyšovanie miezd a za primárny nástroj dosahovania týchto cieľov  považujú kolektívne vyjednávanie (v duchu bread-and-butter unionizmu). Tieto odborové organizácie volia stratégiu kooperácie a negociácie.

Odborové centrály, ktoré sú pod vplyvom komunistických politických strán, si za prioritu kladú zmenu spoločenského usporiadania a nástrojmi dosahovania cieľov sú v prvom rade nátlakové aktivity, teda uprednostňujú stratégiu konfliktu. Vychádzajúc z ideológií politických strán, ktoré sú partnermi týchto odborových centrál, nie je zamestnávateľ považovaný za partnera a jeho záujmy nemôžu byť v súlade so záujmami pracujúcich. Ide najmä o komunistické politické strany, ktoré sa opierajú o marxistickú kritiku sociálneho partnerstva.

Pokiaľ nebude dosiahnutá jednota medzi ľavicovými a krajne ľavicovými politickými stranami, nebude dosiahnutá ani jednota medzi odborovými centrálami. A opačne, pokiaľ budú odbory naviazané na politické strany a ovplyvnené ich ideológiou, ani v takomto prípade nie je jednota možná. Pokiaľ bude v odborovom hnutí prevládať politický unionizmus pred „bread and butter“ unionizmom, nie je možné dosiahnuť jednotu, keďže ideológie a politické ciele politických strán, ich lídrov a/a aj lídrov odborov budú naďalej jedným z hlavných dôvodov rivality, nezhody a rozštiepenosti.

Fragmentácia odborového hnutia v Indii, ktorá má svoj pôvod v politickej afiliácii odborov s politickými stranami a v rôznosti ideológií, teda vedie k nejednotnosti odborov pri dosahovaní cieľov, ktoré sú (by mali byť) vo svojej podstate jednotné, identické (ak hovoríme o ekonomických a sociálnych cieľoch a nie cieľoch politických); k potláčaniu idey odborovej solidarity; k sústredeniu sa na medzi odborové boje zanedbávajúc tým snahu o dosiahnutie (vyjednanie) lepších pracovných podmienok pre zamestnancov; ideologickému boju a súťaži medzi jednotlivými odborovými centrálami; k presadzovaniu cieľov jednej odborovej organizácie na úkor druhej; k oslabovaniu pozície zástupcov zamestnancov voči sociálnym partnerom, a to hlavne zamestnávateľom; k dešpektu až ignorácii odborov zo strany zamestnávateľov; k strate dôvery sociálnych partnerov; k militarizácii a preferovaniu nátlakových aktivít pri dosahovaní cieľov (v dôsledku zlyhávania negociácií so zamestnávateľom); a k celkovému oslabovaniu odborového hnutia smerom navonok (spoločenská akceptácia) ale i dovnútra (organizačná, finančná slabosť a strata členstva).

Kľúčovú úlohu  pri prepojení odborov s politickými stranami v Indii zohrali tzv. „outsideri“ ako iniciátori a lídri tohto javu. Odbory zostali formálne nezávislé od politických strán, čo znamená, bez organizačného prepojenia s nimi. Taktiež mali reprezentantov zo svojich vlastných radov podľa svojho vlastného programu, štatútu, politiky. Ale v skutočnosti boli prepojení s politickými stranami. Pokračovaním absencie vedenia z radov pracovnej sily, moc a vplyv na odbory zostal v rukách politických lídrov teda „outsiderov“. Formálna nezávislosť odborov od politických strán je len fasádou, za ktorou sa ukrýva labyrint vzťahov s politickými stranami (Raman, 1967).

Pre správne pochopenie odborového hnutia je preto potrebné pochopiť, že jeho chrbtovou kosťou je práve vedenie pochádzajúce a vedené politickou stranou. Tak isto je potrebné vyjasniť si termíny ako „kontrola“ a „dominancia“ (politických strán nad odborovým hnutím). V podstate nejde o kontrolu alebo dominanciu v zmysle výkonu vyššej moci v hierarchickom zmysle odetú do špecifických organizačných zložiek. Ale ide o kontrolu cez vedenie odborov, ktoré je v zmysle straníckej disciplíny zodpovedné príslušnej politickej strane. Ide o navzájom prepojené vedenie. I nezáujem robotníkov o politickú angažovanosť odborov a politickú ideológiu umožnil z tejto skupiny urobiť cieľovú skupinu politickej manipulácie.

Dôležitosť politického vedenia „outsiderov“ ako kauzálneho faktora politickej angažovanosti odborov je demonštrovaná aj skutočnosťou, že keď lídri zmenili „politické tričko“ a zmenili svoju lojálnosť od jednej centrálnej odborovej organizácie k inej, zobrali so sebou aj odborové organizácie. Robotníci pozerali na lídra ako na človeka, ktorý je schopný práve cez svoje skúsenosti a schopnosti priniesť benefity pre ich blízku budúcnosť, a tak ideológia v takejto situácii pre nich nezohrávala veľkú úlohu. Ak bol líder úspešný v napĺňaní ich očakávaní, nasledovali ho bez ohľadu na to, aká bola jeho politická naviazanosť, a opustili ho, ak zlyhal. Takýto prístup robotníkov len zvyšoval dôležitosť „outsiderov“ ako prevodovej páky medzi odbormi a politickými stranami.

Je zjavné, že základné politiky a akcie významných odborových centrál boli určované hlavne mimo odborovými prúdmi vzťahujúcimi sa na politiku. Na začiatku to bola politika nacionalistického hnutia, ktorá ho determinovala. Keď komunisti vstúpili do odborového hnutia, politiky odborov sa pod ich vplyvom a kontrolou začali tvarovať podľa potrieb domáceho a medzinárodného komunistického hnutia. Je zrejmé, že akékoľvek aktivity odborov, štrajky, požiadavky  boli konštruované a kontrolované politickou stranou so skrytými politickými cieľmi, niekedy dokonca aj otvorene deklarované, niekedy kamuflované, legitímne pracovné spory sa prekonvertovali na istý druh politického boja. Ale nejde o využitie alebo zneužitie štrajku na politické účely, štrajk bol vždy politickou zbraňou v rukách odborov. Ide skôr o determináciu celkových politík a prístup väčšiny centrálnych odborových organizácií so zodpovedajúcim dopadom na miestne aktivity na základe politických potrieb politických strán alebo skupín. Jednoducho povedané, kým odborové hnutie bolo hnané svojím vlastným „motorom“, v úlohe „vodiča“ bol líder „outsider“, ktorý navigoval podľa mapy politickej strany.

Je potrebné povedať, že angažovanie sa odborového hnutia v národnom hnutí nebolo výsledkom vedomého a uváženého rozhodnutia, bolo v podstate podmienkou jeho zrodu a bolo ním spôsobené, nebolo politickým manifestom politických názorov robotníkov, ale externých lídrov ochotných organizovať a viesť odborové hnutie. V tomto skorom období nebolo ani jasné členstvo v odboroch – v podstate za člena bol považovaný každý, kto sa zúčastnil štrajku vyvolaného a organizovaného lídrom. Taktiež neexistoval žiadny mechanizmus, cez ktorý by mohli robotníci participovať, tvoriť alebo ovplyvňovať politiku odborov. Ako už bolo povedané, mechanizmus tvorby a prijímania rozhodnutí bol rozhodne v rukách lídra. Preto, ak odborové hnutie bolo pridružené k hnutiu za slobodu, bolo to len z toho dôvodu, že neodborárski lídri odbory využili ako platformu pre politickú rétoriku a manévrovanie a ako nástroj politického boja preneseného do industriálnej sféry.

Anatómia politického angažovania sa odborov má vplyv aj na politickú povahu základných cieľov jednotlivých odborových centrál a na výber politických metód aktivít, ktoré sú nad ekonomickými nástrojmi „boja“. Reformistické alebo revolučné ciele, ktorých hlavným motívom je zmena usporiadania spoločnosti, vďačia za svoj pôvod nie vedomej alebo otvorenej zreteľnej túžbe robotníckeho hnutia, ale smerovaniu, ktoré mu dali externí lídri. Samotného robotníka zaujíma schopnosť ekonomicky zabezpečiť živobytie pre seba a svoju rodinu, a tak jeho ciele zodpovedajú práve týmto potrebám. Vo všeobecnosti je indiferentný ku vzdialeným cieľom svojich lídrov alebo podrobnostiam vzájomne súperiacich ideológií. Leptanie cieľov odborov v zmysle zmeny spoločenského usporiadania a dosiahnutia ekonomickej a spoločenskej zmeny sa deje preto, lebo odborové hnutie bolo prispôsobené obrazu jeho „neodborových“ lídrov, napriek tomu, že jeho pôvodný zmysel a význam je v ochrane a pomoci robotníkom, zamestnancom, pracovníkom. Uprednostňovanie politických metód dosahovania svojich cieľov je len prirodzeným dôsledkom politickej orientácie odborového hnutia. A tak bolo kolektívne vyjednávanie istým spôsobom cudzie a nevyhovujúce podmienkam prevažujúcim v Indii.

Odborové hnutie v Indii je politické odborové hnutie, a to nie preto, že za prioritné ciele si kladie zmenu spoločenského a ekonomického usporiadania spoločnosti, nie preto, že pre dosahovanie svojich cieľov volí politické nástroje a metódy, ani nie preto, že ekonomické ciele a nástroje ich dosahovania sú podriadené politickým, ale preto, že bolo vytvorené, živené a využívané externými politickými silami za účelom dosiahnutia skrytých politických cieľov (Raman, 1967). Indické odborové hnutie bolo viac nosičom väčších politických síl pôsobiacich v krajine ako organizáciou na vyjadrenie potrieb a ašpirácií pracujúcich. Slúžilo ako „nárazník“ pre politické aktivity rôznych politických strán, pričom práve cez pracujúcich politické strany ťažili svoje výhody.

Aké sú teda konzekvencie politickej angažovanosti odborov?

Je otázne, priam hypotetické, do akej miery by sa formovalo odborové hnutie v Indii bez personálnej, politickej a finančnej podpory politických hnutí, ktoré boli inštrumentálnou pomocou pri tvarovaní potrieb a ašpirácií zástupcov práce. Keď sa začalo rodiť moderné odborové hnutie, robotníci neboli (vzdelanostne, skúsenosťami) pripravení samostatne ho budovať a viesť. Zároveň im v tom bránil aj strach pred zamestnávateľom z následného potrestania alebo straty zamestnania. V tomto zmysle treba do istej miery vedenie „outsidermi“ vnímať pozitívne. Je ťažké odhadnúť, kedy nastupuje vypočítavosť a využívanie odborov politickými organizáciami. A je ťažké vôbec odhadnúť, ako a kedy by sa začalo formovať moderné odborové hnutie v Indii bez pomoci politických lídrov. Robotníci mohli získať a preukázať silu len cez organizovanú silu (nie individuálne), ale chýbala im schopnosť a sila (a často i odvaha) takú organizáciu vybudovať. V tomto ohľade napomohli práve politické organizácie a „outsideri“, keďže iní lídri ani neboli k dispozícii. Takéto vedenie určite zohralo i pozitívnu úlohu pri vzniku a formovaní odborového hnutia a odborových organizácií. K pozitívam možno priradiť napríklad určité výsledky v dosahovaní zvyšovania miezd zamestnancov, stanovení minimálnych miezd či dosiahnutí istej prozamestnaneckej legislatívy, či stanovenie mzdových rád. I keď metóda kolektívneho vyjednávania bola (a stále je) dosť vzdialená pri dosahovaní ekonomických cieľov a odbory skôr uprednostňujú politické metódy alebo nátlakové aktivity.

Politický unionizmus však zabránil rozvinúť hnutie alebo organizáciu, ktorá by bola pracujúcim vlastná, ktorá by bola orientovaná, inšpirovaná a vedená pracujúcimi. Toto je jeden z najvážnejších dôsledkov politickej angažovanosti odborov a politického unionizmu v Indii.

Je dôležité spomenúť, že politický unionizmus má vážne dopady aj na vzťahy odborov s vládou a zamestnávateľmi ako sociálnymi partnermi. Dôsledkom toho je uprednostňovanie tej odborovej centrály, ktorá je napojená na vládnucu stranu[4], a nefavorizovanie tých odborov, ktoré sú pod dominanciou komunistov. To má vplyv aj na prijímanie a hlavne implementáciu legislatívy, ktorá nemusí byť vždy v súlade so záujmami odborov. V otázke industriálnych vzťahov zaujatosť politickou aktivitou vyústila do zanedbávania metód kolektívneho vyjednávania[5], do preferencie využívania nátlakových aktivít pred negociáciou, čiže do určitej militarizácie odborov.

Súperiaci unionizmus ako dôsledok fragmentácie odborov na ideologickom základe viedol k nerealistickej súťaži medzi vzájomne si konkurujúcimi odborovými organizáciami, čiže do stavu, kde reálne a úprimné vyjednávanie je extrémne náročné. A v konečnom dôsledku to má negatívny dopad na samotných zamestnancov, ktorých záujmy majú byť reprezentované.

Odborové hnutie stráca svoje odôvodnenie, len čo sa stáva nástrojom slúžiacim pre potreby nejakej externej sily. Odbory by nemali prijímať príkazy od politických strán, a tak isto neuzatvárať vzťahy, ak tieto nepomáhajú špecifickým sociálnym a ekonomickým funkciám odborov[6].

Zdroje:

Chatterji, R. 1980. Unions, Politics and the State: a Study of Indian Labour Politics. New Delhi: South Asian Publishers.

Chatterji, R. 1984. Working Class and the National Movement in India. The Critical Years. New Delhi: South Asian Publishers.

Medzinárodná organizácia práce (ILO). 1952. Official Bulletin, roč. 35, č. 2, Ženeva: ILO.

Raman, N. P. 1967. Political Involvement of India´s Trade Unions. New Delhi: Asia Publishing House.

Uhlerová, M. 2013. Záujmové skupiny v teórii politiky. Banská Bystrica: Belianum.

 


[1] Napr. prezident Centre of Indian Trade Unions (CITU) počas štruktúrovaného rozhovoru uviedol, že prioritným cieľom, resp. politickou misiou odborovej centrály, ktorú reprezentuje, je zmena existujúceho spoločenského usporiadania, boj za spoločnosť bez vykorisťovania a mobilizácia pracujúcej triedy pre dosiahnutie zmeny existujúceho spoločenského usporiadania. Ekonomické ciele sú len súčasťou tejto politickej misie a predstavujú hlavne boj za dôstojný život a vyššiu mzdu robotníka za účelom mobilizácie pracujúcej triedy a dosiahnutia spoločenskej zmeny (rozhovor s A. K. Padmanabhan, 30. 9. 2011).

[2] V Indii neexistuje jednotná komunistická strana, ale niekoľko, pričom medzi nimi prebieha istý ideologický boj o „pravosť a čistotu“ ideológie, a tak na politickej scéne operuje Communist Party of India, Communist Party of India – Marxist – Leninist, Socialist Unity Centre of India (Communist), Communist Party of India – Marxist, Revolutionary Socialist Party a pod.

[3] Pôsobenie niekoľkých odborových organizácií v jednom podniku umožňuje i legislatíva a to Trade Union Act z roku 1926. Tento zákon taktiež nevylučuje vedenie odborových organizácií tzv. outsidermi.

[4] Kým bol vo vláde Indický národný kongres (Indian National Congress – INC), favorizovaný bol Indický národný odborový kongres (Indian National Trade Union Congress - INTUC). Po parlamentných voľbách v roku sa vládnucou stranou stala pravicová Indická ľudová strana (Bharatiya Janata Party – BJP).

[5] Na úroveň, efektivitu a vôbec existenciu kolektívneho vyjednávania vplýva niekoľko ďalších faktorov, politický unionizmus je len jedným z nich.

[6] Pozri definíciu a poslanie odborov podľa Medzinárodnej organizácie práce (Official Bulletin, roč. 35, č. 2. Ženeva: ILO, 1952, s. 83f).

Jak citovat tento text?

Uhlerová, Monika. Politická angažovanost odborov na príklade politického unionizmu v Indii [online]. E-polis.cz, 16. červenec 2015. [cit. 2017-07-22]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/politicka-angazovanost-odborov-na-priklade-politickeho-unionizmu-v-indii.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Zatím nikdo nehodnotil


Přidat komentář

Vložit komentář




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(