Marek Rybář: Politické strany a stranícke systémy. Úvod do ich štúdia

 9. listopad 2011  Marián Sekerák   komentáře

Je potešujúce, že s rozvojom politológie ako autonómnej vednej disciplíny sa na Slovensku priam roztrhlo vrece s učebnými textami, ktoré chcú vyplniť pomyselnú medzeru, aká u nás (ale aj v Českej republike) vznikla počas totalitného bádateľského vákua v tejto oblasti. Politologických pracovísk je na takú malú krajinu viac než dosť, čomu zodpovedá aj adekvátne množstvo produkovaných diel. Tie majú však, ako to už býva pri arteficiálnej tvorbe publikačnej činnosti, zväčša kolísavú kvalitu.

Marek Rybář: Politické strany a stranícke systémy. Úvod do ich štúdiaMarek Rybář: Politické strany a stranícke systémy. Úvod do ich štúdia

Je potešujúce, že s rozvojom politológie ako autonómnej vednej disciplíny sa na Slovensku priam roztrhlo vrece s učebnými textami, ktoré chcú vyplniť pomyselnú medzeru, aká u nás (ale aj v Českej republike) vznikla počas totalitného bádateľského vákua v tejto oblasti. Politologických pracovísk je na takú malú krajinu viac než dosť, čomu zodpovedá aj adekvátne množstvo produkovaných diel. Tie majú však, ako to už býva pri arteficiálnej tvorbe publikačnej činnosti, zväčša kolísavú kvalitu. Medzi tie zdarnejšie možno zaradiť tohtoročné skriptá z pera Mareka Rybářa, odborného asistenta na Katedre politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.  

Fragmentácia politickej vedy na viaceré subdisciplíny prináša mnohé praktické problémy. Jedným z nich je nemožnosť vytvoriť prehľadný knižný materiál, ktorý by zahŕňal celé spektrum poznatkov získaných na základe parciálneho výskumu v tej-ktorej politologickej subdisciplíne. Marekovi Rybářovi sa v jeho skriptách venovaných teórii politických strán a straníckych systémov tento problém darí pomerne úspešne prekonať. Na takmer sedemdesiatich stranách, teda na rozsahovo neveľkom priestore, sumarizuje bohaté informácie o spomínanej problematike na základe tradičných i novších prístupov.  

V siedmych kapitolách sa autor, ako sám poznamenáva v úvode, neusiluje „pokryť vyčerpávajúcim spôsobom všetky aspekty straníckej politiky“ (s. 4). Naopak, jeho cieľom je zachytiť vývoj politických strán v čase, dokumentujúc, že napriek mnohým hlasom prorokujúcim ich skorý zánik či stratu významu v politickom živote, ostávajú „nenahraditeľnými organizáciami zastupiteľskej demokracie“ (s. 5). Vychádzajúc takmer výlučne (až na jednu publikáciu: český preklad Sartoriho „Porovnávacieho ústavného inžinierstva“ z r. 2001) z anglofónnej literatúry, podáva M. Rybář rovnomerne a didakticky rozčlenený prehľad straníckej problematiky. Od základných definícií politických strán, cez charakteristiku ich funkcií, formovania, modelov a beymeovského konceptu straníckych rodín prechádza postupne k volebným i straníckym systémom a k volebnej kampani a jej špecifikám. Bázu Rybářovho teoretizovania tvoria diela klasikov: Duvergera, Sartoriho či Kirchheimera. Vhodne na nich nadväzuje, využívajúc práce novších autorov, akými sú nedávno zosnulý írsky politológ Peter Mair, Kevin Deegan-Krause, docent politickej vedy na Wayne State University (Michigan, USA) alebo Pippa Norris z Harvard University.  

Napriek prehľadnosti textu, jeho vysokej informatívnej hodnote a vyváženosti medzi tradičnou vedeckou paradigmou a aktuálnymi poznatkami z teórie politických strán, je potrebné upozorniť aj na menšie nedostatky recenzovanej publikácie. V prvom rade ide o značné množstvo gramatických a štylistických chýb. Poznámka na obálke diela síce hovorí, že text neprešiel jazykovou úpravou, táto konštatácia však nezbavuje autora zodpovednosti aj za túto stránku publikácie. Počet textových lapsusov je neprimerane vysoký a na čitateľa, predovšetkým na študentov, ktorým sú skriptá určené, môže pôsobiť rušivo. Za všetky uveďme aspoň niekoľko frapantných príkladov: „k zabezpečeniu pokračovanie“ (s. 11), „správy...sú...prehnaná“ (s. 16), „Za druhé“ (namiesto: „Po druhé“, s. 18), „Pôvodne o pojem“ (namiesto: „Pôvodne ide o pojem“, s. 22), „v perspektíve niekoľkých desaťročný“ (s. 30), „strany sa stávali flexibilnejšie“ (namiesto „flexibilnejšími“, s. 35), „v systémej“ (s. 45), „Podľa si neho“ (namiesto: „Podľa neho si“, s. 49), „bež žiadnej z nich“ (s. 62) atď.  

Závažnejším nedostatkom, na ktorý je potrebné upozorniť, je posunutie federalizácie Československa v čase skôr, než sa tak stalo de iure, t. j. ústavným zákonom č. 143/1968 Zb. Autor totiž pri popise existencie paralelných legálnych politických strán popri Komunistickej strane Československa počas totalitného obdobia, ktoré vymedzuje rokmi 1948-1989, uvádza strany, ktoré podľa neho pôsobili „v českej časti federácie“ (s. 54). Ako však bolo uvedené vyššie, o federácii v prípade Československa možno hovoriť až od r. 1968, príp. od 1. 1. 1969, kedy spomínaný ústavný zákon nadobudol účinnosť.  

Druhým problematickým momentom Rybářovho textu je vysvetlenie troch znakov otvorenosti, resp. uzavretosti straníckej súťaže o posty vo vláde. Autorov výklad (nie je jasné, či prevzatý z Maira, 1997, na ktorého sa predtým v texte odvoláva) nepoukazuje dostatočne jednoznačne na rozdiel medzi prvým a druhým znakom. Pokiaľ prvý vysvetľuje ako tendenciu politických strán „ísť do vlády vždy s rovnakými partnermi“ (s. 57-58), druhý sa od toho predchádzajúceho výrazne nelíši. Na jeho explikáciu využíva M. Rybář otázku: „Existujú vládne alternatívy, t. j. bloky strán, prípadne aspoň stále partnerstvá strán, ktoré spolu vládnu, alebo je každá strana potenciálnym vládnym partnerom pre ostatné strany?“ (s. 58). Takéto rozlíšenie oboch charakteristík nemusí byť pre študentov (či akéhokoľvek čitateľa) dostatočné.  

Na záver ešte poznamenajme, že vzhľadom na komplexnosť podávaných informácií by učebnému textu taktiež napomohlo aspoň o čosi väčšie množstvo príkladov, ktoré by prakticky ilustrovali rozoberanú teóriu. Navzdory uvedeným kritickejším poznámkam treba konštatovať, že učebný materiál doktora Rybářa je kvalitným prameňom slúžiacim nadobúdaniu základných poznatkov o straníckej problematike.  

Odpovědný redaktor: Petr Vrchota

Text neprošel jazykovou korekturou

Titulní obrázek převzat z: http://www.sxc.hu/photo/450443   

Literatúra  

Rybář, Marek: Politické strany a stranícke systémy. Úvod do ich štúdia. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2011. ISBN 978-80-223-29992-7. 68 s.

Jak citovat tento text?

Sekerák, Marián. Marek Rybář: Politické strany a stranícke systémy. Úvod do ich štúdia [online]. E-polis.cz, 9. listopad 2011. [cit. 2017-10-21]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/marek-rybar-politicke-strany-a-stranicke-systemy-uvod-do-ich-studia.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 3.33 hvězdiček / Hodnoceno: 3x


Přidat komentář

Vložit komentář

Na tento příspěvek zatím nikdo nereagoval! Buďte první!




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(