Konštruktívne veto nedôvery v Nemeckej spolkovej republike

 30. srpen 2011  Marián Sekerák   komentáře

Jedným z inštitútov nemeckého racionalizovaného parlamentarizmu je princíp konštruktívneho veta nedôvery (nem. konstruktives Misstrauensvotum), niekedy nazývaného aj „konštruktívne vyjadrenie nedôvery“ , prípadne „konštruktívne vyslovenie nedôvery“ či „pozitívne vyslovenie nedôvery“ . Tento inštitút predstavuje najznámejší kodifikovaný výsledok racionalizačného úsilia tvorcov nemeckého konštitucionalizmu po II. svetovej vojne.

Zdroj: sxc.huZdroj: sxc.hu

Jeho ústrednou myšlienkou je, že Spolkový snem môže „spolkového kancelára odvolať len vtedy, ak je zároveň absolútnou parlamentnou väčšinou zvolený jeho nástupca“.[5] Spomínaný mechanizmus, pôvodne používaný iba v Nemecku, je v súčasnosti využívaný aj v krajinách, ako sú Španielsko, Maďarsko, Poľsko či Slovinsko.kotvenie v Základnom zákone a hlavné pr

Vlády, ktoré sa striedali počas Weimarskej republiky sa vyznačovali vysokou mierou nestability. Jedným z dôvodov bolo, že ríšsky kancelár mohol byť často odvolaný zo svojho úradu bez toho, aby bola parlamentom zabezpečená osoba jeho náhradníka vo funkcii. Táto skutočnosť viedla k vysokej fluktuácii osôb v pozícii ríšskeho kancelára. Aj tento prvok nestability weimarského politického systému viedol k nárastu moci NSDAP a následnému nástupu A. Hitlera do funkcie ríšskeho kancelára (Reichskanzler).

Po skončení II. svetovej vojny nemeckí ústavodarcovia, súc poučení vývojom v medzivojnovom období, vtelili do novej nemeckej ústavy nazvanej Základný zákon (Grundgesetz ) princíp tzv. konštruktívneho veta nedôvery, ktorého základom je, že v parlamente „nestačí väčšinový prejav nespokojnosti s vládou, ale že sa rôzne opozičné skupiny (zľava i sprava) musia dohodnúť na osobe nového premiéra (resp. kancelára – pozn. M. S.) a dosiahnuť súhlas väčšiny“.[6] Následne Spolkový snem „požiada spolkového prezidenta, aby spolkového kancelára prepustil“, pričom „spolkový prezident nemá na výber a musí tejto žiadosti Spolkového snemu vyhovieť“.[7] Tvorcovia Základného zákona sa pri kreovaní inštitútu konštruktívneho vyjadrenia nedôvery chceli „vyvarovať chýb z obdobia Weimarskej republiky, ktorej zákonodarstvo počítalo len s deštruktívnym vyslovením nedôvery zameraným na zosadenie vlády“.[8] Vďaka existencii tohto mechanizmu je minimalizované nebezpečenstvo politického a vládneho vákua a súčasne je zabránené neuváženému použitiu parlamentného vyslovenia nedôvery.[9] Prípadná parlamentná kríza v budúcnosti sa vďaka tomuto inštitútu „rieši hľadaním náhrady a nie systémom „odstreľovania“ z funkcie“.[10]

V konkrétnej praxi to znamená, že Spolkový snem môže vyjadriť aktuálnemu spolkovému kancelárovi (Bundeskanzler ) nedôveru, a teda odvolať ho z funkcie len vtedy, ak zároveň do tejto funkcie zvolí väčšinou svojich zástupcov inú osobu, teda nástupcu.[11] „Princíp negatívnej väčšiny (odvolanie kancelára) bol teda nahradený princípom väčšiny pozitívnej (zjednotenie sa na jeho nástupcovi)“.[12] Inak povedané: „Návrh na vyslovenie nedôvery viaže negatívny efekt (zvrhnutie kancelára) na pozitívny akt (návrh jeho nástupcu)“.[13] Ako už bolo spomenuté, „tento mechanizmus má zabrániť príliš častému odvolávaniu vlád a hroziacej politickej nestabilite“.[14]

Ústavné znenie upravujúce tento inštitút je zakotvené v článkoch 67 a 68 Základného zákona, ktoré je nasledujúce:

Čl. 67

(1) Spolkový snem môže vysloviť spolkovému kancelárovi nedôveru len tak, že väčšinou svojich členov zvolí zástupcu a požiada spolkového prezidenta, aby spolkového kancelára prepustil. Spolkový prezident musí žiadosti vyhovieť a zvoleného menovať.

(2) Medzi návrhom a voľbou musí uplynúť štyridsaťosem hodín.

Čl. 68

(1) Ak nedosiahne návrh spolkového kancelára na vyslovenie dôvery súhlas väčšiny členov Spolkového snemu, môže spolkový prezident na návrh spolkového kancelára do dvadsaťjeden dní Spolkový snem rozpustiť. Právo na rozpustenie zaniká hneď, ako Spolkový snem väčšinou svojich členov zvolí iného spolkového kancelára.

(2) Medzi návrhom a hlasovaním musí uplynúť štyridsaťosem hodín.[15]

Použitie v doterajších dejinách

V doterajších dejinách SRN bolo konštruktívne vyjadrenie nedôvery použité len dvakrát, z toho iba raz úspešne.

Rok 1972

V apríli roku 1972 sa Spolkový snem pokúšal odvolať vtedajšieho kancelára Williho Brandta (SPD) a na jeho pozíciu dosadiť Rainera Barzela (CDU). K takémuto kroku sa odhodlala poslanecká frakcia CDU/CSU, ktorá bola v tom čase v opozícii. Podnietilo ju k tomu viacero skutočností. Predovšetkým to bola Brandtova Ostpolitik („východná politika“). Ďalším povzbudením bola slabá koaličná väčšina (254 k 242 hlasom), pričom v októbri r. 1970 čísla v prospech opozícii „vylepšil“ prestup troch poslancov z konzervatívneho krídla vládnej FDP do frakcie CDU/CSU. Napokon, voľby do krajinských snemov znamenali jednoznačný úspech pre CDU a stratu pre SPD.[16] K úspešnosti konštruktívneho vyslovenia nedôvery, o ktorom sa hlasovalo 27. apríla 1972, chýbali iba 2 hlasy. Tento výsledok bol istým prekvapením, keďže bolo známe, že niekoľko členov vtedajšej koalície zloženej zo strán SPD a FDP patrilo medzi silných oponentov Ostpolitik, pričom sa počítalo s ich hlasmi. Vyjadrené matematicky, opozičné strany oplývali 250 hlasmi, zatiaľ čo koalícia mala 246 hlasov. Na odvolanie Brandta a následné zvolenie Barzela bola potrebná väčšina 249 hlasov, ktorá nebola dosiahnutá.

Toto hlasovanie o konštruktívnom vyjadrení nedôvery sprevádzalo mnoho nejasností a podozrení z úplatkárstva, keďže bolo jasné, že niektorí členovia opozície nehlasovali za. V dôsledku tajnosti hlasovania však nebolo možné zistiť, ktorí to v skutočnosti boli. V júni roku 1973 sa člen opozičnej CDU Julius Steiner pre nemecké periodikum Der Spiegel priznal, že on sa hlasovania zdržal. Neskôr už navyše tvrdil, že za to dostal päťdesiat tisíc nemeckých mariek od Karla Wienanda, popredného predstaviteľa koaličnej SPD. Navyše, člen ďalšej opozičnej strany – CSU Leo Wagner bol podozrievaný z toho, že v súvislosti s hlasovaním prijal úplatok, čo sa mu však nepodarilo dokázať. Po zjednotení Nemecka v r. 1990 vyšlo napokon najavo, že úplatky niektorým politikom z opozície poskytla východonemecká tajná služba Stasi, ktorá v tom čase potrebovala udržať vo vedení západonemeckej vlády kancelára Brandta. Tento fakt však pôsobí ironicky, keďže to bola práve Brandtova Ostpolitika, ktorá bola  pravdepodobne jedným z dôležitých krokov, vedúcich k zrúteniu socializmu v krajinách východného bloku v r. 1989, vrátane vtedajšej NDR.

Rok 1982

Nástupcom W. Brandta v pozícii spolkového kancelára sa 16. 5. 1974 stal Helmut Schmidt z SPD. Počas jeho funkčného obdobia Nemecko zasiahla svetová hospodárska kríza, ktorá bola následkom zrútenia sa svetového menového systému a ropnej krízy z r. 1973–74. Táto sa v krajine prejavila „zvyšovaním nezamestnanosti a rastúcim rozpočtovým deficitom“.[17] Aj keď sa Schmidtovej vláde podarilo v roku 1980 „znížiť nezamestnanosť, zvýšila sa však zadlženosť štátu“.[18] Oveľa výraznejší dopad na jeho zotrvanie vo funkcii mala ale politická kríza v koalícii, ktorú vtedy tvorili SPD a FDP, a ktorá vyvrcholila v r. 1982 po parlamentných voľbách z roku 1980. Na jednej strane bola problematickou pozícia SPD, ktorej podstatná časť nesúhlasila s politikou úsporných ekonomických opatrení presadzovaných FDP. Na strane druhej, ministerskú pozíciu 17. septembra 1982 dobrovoľne opustili 4 členovia FDP „na protest proti snahe Helmuta Schmidta odvolať ich straníckeho kolegu Otta Lambsdorffa z postu ministra hospodárstva“[19], pričom Schmidt prevzal aj vedenie ministerstva zahraničných vecí, ktoré dovtedy patrilo FDP. Vo vnútri FDP následne došlo ku sporom, pri ktorých jedna jej časť presadzovala zotrvanie v koalícii s SPD aj v podobe menšinovej vlády. Druhé názorové krídlo reprezentoval odvolaný minister zahraničných vecí Hans–Dietrich Genscher, „ktorý už dlhší čas udržiaval kontakty s vedúcimi predstaviteľmi opozičnej CDU a presadzoval presmerovanie FDP na kresťanských demokratov, s ktorými liberáli vytvorili v októbri 1982 novú koaličnú vládu“.[20]

Vytvoreniu koaličnej vlády CDU s FDP však predchádzalo konštruktívne vyslovenie nedôvery 1. októbra 1982. Toto však už bolo, na rozdiel od toho predchádzajúceho v r. 1972, úspešné a za nového spolkového kancelára bol zvolený Helmut Kohl za CDU. S cieľom získať jednoznačnú väčšinu a nespochybniteľnú dôveru parlamentu inicioval Kohl 17. 12. 1982 hlasovanie o dôvere. Kohl vyhlásil, „že sa môže o parlamentnú podporu poslancov FDP oprieť len počas obmedzenej doby a pre akýsi „núdzový program“, avšak pre celú dobu legislatúry potrebuje pevnú a stabilnú väčšinu. V hlasovaní sa však vládna väčšina hlasovania zdržala. Na to navrhol spolkový kancelár 6. januára 1983 spolkovému prezidentovi rozpustenie Spolkového snemu a vyhlásenie nových volieb, čo sa napokon stalo“.[21]

Nasledujúca tabuľka približuje v prehľadnej podobe oba prípady použitia konštruktívneho vyjadrenia nedôvery:

Obrázek

 

Prameň: vlastné spracovanie na základe dostupných údajov.

 

Odpovědný redaktor: Martin Fedina

Článek neprošel jazykovou korekturou.

Titulní obrázek převzat z: http://www.sxc.hu/browse.phtml?f=download&id=1126597

Použitá literatúra

  • BEDNÁR, R.: Súčasné Nemecko za fasádou demokracie. [s.l.]: [s.n.], 2000. ISBN 80-968438-1-8.
  • DVOŘÁKOVÁ, V. a kol.: Komparace politických systémů. Základní modely demokratických systémů. Praha: Vysoká škola ekonomická v Praze, 2008. ISBN 978-80-245-1357-7.
  • JIRÁSKOVÁ, V.: Dokumenty k ústavním systémům. Praha: Karolinum, 1996. ISBN 80-7184-212-5.
  • KATUNINEC, M.: Politické dejiny Nemecka (1871-2000). Trnava: Fakulta humanistiky Trnavskej univerzity v Trnave, 2001. ISBN 80-89074-04-9.
  • KATUNINEC, M.: Spolková republika Nemecko (politický systém a politický vývoj). Vysokoškolský učebný text. Trnava: Filozofická fakulta, Trnavská univerzita v Trnave, 2009. ISBN 978-80-8082-272-9.
  • KLOKOČKA, V.: Ústavní zřízení evropských států (srovnávací studie). Praha: Linde, 1996. ISBN 80-7201-010-7.
  • KOLEKTÍV: Komparace politických systémů I. Praha: Vysoká škola ekonomická v Praze. Fakulta mezinárodních vztahů, 2002. ISBN 80-7079-994-3.
  • MÜLLER, K.: Dějiny Německa. Praha: Lidové noviny, 1995. ISBN 80-7106-125-5.
  • TÓTH, R.: Chuť moci vo svete. Politické systémy sveta. Bratislava: SPN - Mladé letá, 2006. ISBN 80-10-00003-5.
  • TÓTH, R.: Komparatívna politológia. Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 1998. ISBN 80-8055-097-2.
  • WEISS, P.: Zahraničná politika a vnútroštátne orgány pre zahraničné styky. In: Medzinárodné vzťahy, roč. VII, č. 1, 2009, s. 106-124. ISSN 1336–1562.

[1] Weiss, 2009, s. 117; Dvořáková a kol., 2008, s. 193.

[2] Klokočka, 1996, s. 204.

[3] Tóth, 1998, s. 96; Tóth, 2006, s. 136.

[4] Porov. Kolektív, 2002, s. 52.

[5] Dvořáková a kol., 2008, s. 193.

[6] Kolektív, 2002, s. 52.

[7] Klokočka, 1996, s. 205.

[8] Katuninec, 2009, s. 25.

[9] Porov. Klokočka, 1996, s. 206.

[10] Tóth, 2006, s. 136.

[11] Porov. Kolektív, 2002, s. 211.

[12] Dvořáková a kol., 2008, s. 193.

[13] Klokočka, 1996, s. 206.

[14] Dvořáková a kol., 2008, s. 193.

[15] In: Jirásková, 1996, s. 105.

[16] Porov. Müller, 1995, s. 404.

[17] Katuninec, 2001, s. 133; porov. aj Bednár, 2000, s. 42; Müller, 1995, s. 417.

[18] Katuninec, 2001, s. 133.

[19] Cit. dielo, s. 134.

[20] Tamže.

[21] Klokočka, 1996, s. 205.

Jak citovat tento text?

Sekerák, Marián. Konštruktívne veto nedôvery v Nemeckej spolkovej republike [online]. E-polis.cz, 30. srpen 2011. [cit. 2017-07-28]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/konstruktivne-veto-nedovery-v-nemeckej-spolkovej-republike.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 2 hvězdiček / Hodnoceno: 1x


Přidat komentář

Vložit komentář

Na tento příspěvek zatím nikdo nereagoval! Buďte první!




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(