Komparácia politických subjektov Smer a Fidesz

 22. duben 2010  Mgr. Lukáš Rešetka   komentáře

Napriek tomu, že slovensko-maďarské vzťahy sú v súčasnosti relatívne napäté, pravdepodobný politický vývoj po parlamentných voľbách, ktoré sa budú konať v obidvoch krajinách v horizonte niekoľkých týždňov (v Maďarsku 11. (1 kolo) a 25. (2. kolo) apríla a na Slovensku 12. júna), môže mať na obidvoch stranách Dunaja spoločné kontúry.

Komparácia politických subjektov Smer a FideszKomparácia politických subjektov Smer a Fidesz

Úvod

Napriek tomu, že slovensko-maďarské vzťahy sú v súčasnosti relatívne napäté, pravdepodobný politický vývoj po parlamentných voľbách, ktoré sa budú konať v obidvoch krajinách v horizonte niekoľkých týždňov (v Maďarsku 11. (1 kolo) a 25. (2. kolo) apríla a na Slovensku 12. júna), môže mať na obidvoch stranách Dunaja spoločné kontúry. Uvažujúc v kontexte predvolebných prieskumov v obidvoch krajinách je možné očakávať, že ako v Maďarsku, tak aj na Slovensku, zvíťazia politické strany, ktoré budú svojim volebným výsledkom ďaleko „predčiť“ ostatných politických protivníkov.

Na Slovensku sa ako jasný víťaz javí politická strana Smer, v Maďarsku Fidesz. A práve analýzu pôsobenia obidvoch politických subjektov na politickej scéne svojej krajiny, ich konvergentné a divergentné prvky, faktory, ktoré ovplyvnili to, že sú predpokladanými suverénnymi víťazmi volieb, a očakávaný budúci vývoj spomínaných politických subjektov si kladie za cieľ tento príspevok, využijúc metódy komparatívne, systémové, analytické, syntetické a štatistické. Hypotéza tohto príspevku vychádza z predpokladu, že napriek tomu, že obidva politické subjekty patria k iným hodnotovým skupinám, majú toho viac spoločného, ako ich rozdeľuje.

Teoretický rámec analýzy politických strán

Keďže obidva subjekty, aj Smer, aj Fidesz, sú politickými stranami, je nevyhnutné k ich systematickej analýze pristupovať cez prizmu relevantných prístupov a definícií k interpretovaniu pojmu „politická strana“.

Zaujímavú vec si všimol český politológ Michal Kubát (2004, s. 223 – 224), ktorý konštatuje, že problematika politických strán býva v politológii veľmi podrobne rozpracovaná, ale na strane druhej majú mnohí politológovia veľké problémy „vynájsť“ univerzálnu definíciu samotnej politickej strany. Dokonca mnohí autori na definičné vymedzenie politickej strany úplne rezignovali (Říchová, 2002, s. 87).

Ak sa politológovia pokúšajú vymedziť spomínaný pojem, ich definície sú vcelku heterogénne. Väčšina z definícií však uvažuje o politických stranách ako o organizáciách, ktorých prioritným cieľom je predovšetkým získanie moci. Odpoveď na otázku Akej? je pomerne jednoduchá – predovšetkým vládnej. Takýmto spôsobom, ktorý zdôrazňuje mocenský aspekt pôsobenia politickej strany, pristupovali k analýze politických subjektov už napríklad Max Weber (1947) či Raymond Aron (1993).

K mocenskému prvku, ktorý v najvýraznejšej miere kreuje profil politickej strany, treba podľa autorov J. La Palombara a M. Weinera (1996, s. 29) priradiť aj aspekt organizačný, tzn. politická strana musí mať okrem mocenských ambícii aj rozsiahlu organizačnú štruktúru, ktorá môže byť generalizovaná na národnej úrovni a môže postupne „klesať“ smerom k regionálnym a miestnym zväzom.

Novák (1997, s. 23) k mocenskému a organizačnému faktoru priradzuje ešte ďalšie dva atribúty – faktor ideový a faktor programový (ktoré možno vnímať ako dva definičné momenty, alebo aj ako jeden konkludentný prvok).

Politické strany môžu operovať v rámci rôznych politických systémov, preto aj charakteristiky pojmu politická strana sú rozdielne pre štáty demokratické a nedemokratické, vyspelé a tranzitívne, monarchistické či republikánske.

Zhrňujúcu „poučku“ pre interpretovanie pojmu politická strana podáva napríklad už spomínaný Michal Kubát (2004, s. 225), ktorý konštatuje, že politická strana je „inštitúcia disponujúca stálou centrálnou a lokálnou organizačnou štruktúrou, ktorá má svoju ideológiu alebo program, a ktorá sa usiluje o dobytie a vykonávanie (udržanie) moci, a to vo voľbách alebo inými metódami“.

Od pojmu politická strana je nevyhnutné rozlišovať pojem politické hnutie, ktoré J. Wiatr (1964) charakterizuje ako širší fenomén (v komparácii s politickými stranami), ktorý môže byť formou sociálneho hnutia. Politické hnutie je nevyhnutné chápať ako hromadné úsilie ľudí o realizáciu spoločného cieľa, pričom špecifikácia politického hnutia v rámci iných typov sociálnych hnutí spočíva v tom, že používa politické metódy, t. j. usiluje sa o moc alebo o vplyv.

Politické hnutie, na rozdiel od politickej strany, nedisponuje vysokým stupňom inštitucionalizácie a organizovanosti a vo svojom pôsobení sa neobmedzuje len na snahu o získanie a vykonávanie moci. Podľa Kubáta (2004, s. 226) môžu byť politické hnutia klasifikované na hnutia, ktorých základom je určitá sociálna (spoločenská) skupina alebo trieda, na hnutia, ktorých údajným základom je určitá sociálna (spoločenská) skupina alebo trieda, ale v skutočnosti neslúži jej záujmom, a na hnutia, ktorých základom je viac sociálnych (spoločenských) skupín (tried).

Klasifikácia politických strán je možná z viacerých hľadísk. Najjednoduchším klasifikačným kritériom môže byť diverzifikovanie politických strán na malé a veľké. Malé politické strany môžu byť tie, ktoré majú slabú členskú základňu, tie, ktoré dosiahli nízky volebný zisk vo voľbách, ale aj tie, ktorých vplyv na fungovanie spoločnosti (napriek tomu, že ich volebný výsledok je pomerne úspešný) je takmer nulový. Veľké politické strany budú v kontradikcii s uvedenými charakteristikami pre malé politické strany.

Čo sa týka malých politických strán, ich detailnejšiu typológiu podáva napríklad G. Smith (1991, s. 23 – 40), ktorý ich člení na marginálne strany, pantové strany a odtrhnuté strany. Marginálna politická strana môže byť relatívne veľká, ale jej koaličný potenciál je nízky, väčšinou je iba príveskom veľkej ľavicovej alebo pravicovej politickej strany. Pantová strana pôsobí v blízkosti stredu pomyselnej osi ľavica – pravica, je umiestnená medzi dvoma alebo viacerými veľkými stranami stredovej orientácie. Jej koaličný potenciál je značne vysoký. Odtrhnutá strana je politická strana, ktorú nie je možné identifikovať podľa klasickej škály ľavica – pravica. Rieši svojské špecifické problémy, obvykle sa orientuje na jeden konkrétny problém a má presne vymedzený voličský elektorát.

Malým politickým stranám sa venoval vo svojej rozsiahlej publikačnej činnnosti aj D. Rémy (1975, s. 295 – 298), ktorý ich nazýva stranami pivotálnymi, a ďalej ich podrobnejšie člení na strany komplementárne, nárazníkové, balancujúce a krídelné. Komplementárna politická strana sa nemusí nachádzať v zákonodarnom zbore a jej odchod z koalície neznamená zánik celej vládnej garnitúry. Nárazníková strana sa nachádza v strede koalíce, nemusí byť však v centre parlamentu a jej odchod z vlády znamená aj koniec vládnej koalície. Balancujúca politická strana je umiestnená v centre parlamentu, ale na okraji koalície. Krídelná politická strana nie je ani v centre parlamentu, ani v strede koalície. Jej odchod z vlády však spôsobí zánik koalície a sformovanie novej, programovo a ideologicky odlišnej väčšiny.

Z pohľadu predmetu tohto príspevku je dôležitejšie svoju pozornosť sústrediť na strany veľké. Keďže aj slovo „veľké“ je v politických kruhoch diskutabilné, M. Novák (1997, s. 141 – 144) rozlišuje tzv. „veľké politické strany“ a „politické strany s väčšinovým poslaním“. Politická strana s väčšinovým poslaním je taká politická strana, ktorá získava absolútnu väčšinu parlamentných miest alebo je schopná takúto väčšinu reálne dosiahnuť bez porušenia pravidiel demokratickej súťaže (tzn. politická strana si je vedomá, že bude sama vykonávať politickú moc). Veľká politická strana dosahuje absolútnu väčšinu len výnimočne, ak je pri moci, tak obvykle ako súčasť koalície.

Veľké politické strany môžu byť detailnejšie analyzované z rôznych hľadísk. M. Duverger (1965, s. 308 – 312) využíva pojem dominantná strana, ktorá sa musí vyznačovať dvoma základnými charakteristikami: strana musí byť po určitú dobu omnoho silnejšia ako akákoľvek iná politická strana a verejnosť ju za dominantnú musí aj považovať. G. Sartori vo svojich dielach spomína predominantnú stranu, ktorá musí v niekoľkých voľbách po sebe dosiahnuť nadpolovičnú väčšinu parlamentných mandátov. Konklúziou spomínaných pojmov je možné podľa Nováka (1997, s. 66 – 162) „vytvoriť“ ultradominantnú politickú stranu, ktorá je v podmienkach straníckej súťaže omnoho silnejšia ako všetky ostatné politické subjekty a zároveň sama pravidelne získava v slobodných voľbách nadpolovičnú väčšinu mandátov.

Z hľadiska organizačného kritéria je možné uvažovať o stranách priamych (ktoré sú zložené z konkrétnych jednotlivcov) a o stranách nepriamych (pre ktoré je typické tzv. kolektívne členstvo – napr. cez odbory, družstvá, intelektuálne skupiny) (Duverger, 1965, s. 5 – 16).

Vývojové kritérium člení politické strany na strany kádrov, strany más a tzv. catch – all parties (Duverger, 1965; Kirchheimer, 1966). Strana kádrov, ako to vyplýva aj z jej názvu, disponuje organizačnou štruktúrou, v ktorej dominujú tzv. výbory. Členovia takejto politickej strany musia byť na výkon svojej funkcie (dlhodobo) pripravovaní cez rôzne školenia, semináre, a pod., musia vo výraznejšej miere prejavovať konsenzus s vedúcou líniou v rámci strany, akákoľvek opozícia vnútri týchto strán je potláčaná, ak nie výslovne prohibovaná. Ako uvádza M. Novák, kádrové strany sa neusilujú o veľké množstvo členov, ale o členov „kvalitných“ tzv. mecenášov, ktorí prinášajú financie, o členov populárnych, ktorí prinášajú vplyv a voličské hlasy a o odborníkov, ktorí prinášajú svoje know-how.

Strany más sú viac otvorené svojim členom, svoje hospodárenie financujú najmä prostredníctvom členských príspevkov. Vstup do masovej politickej strany je voľnejší, nie je obmedzený nijakými cenzami (okrem tých, ktoré predpisujú príslušné zákony tej-ktorej krajiny). Strany más bývajú vnútorne značne diverzifikované, pripúšťajú vnútrostranícku opozíciu a rivalitu, obvykle sa členia na menšie organizačné zložky.

So zaujímavým poznatkom prišiel nemecký politológ Otto Kirchheimer (1966, s. 177 – 200), ktorý správne identifikoval, že viaceré (európske) politické strany sa zaujímajú viac o „pritiahnutie“ čo najširších voličských vrstiev k volebným urnám, než o svoje ideologické koncepcie. Takéto politické strany nazýva anglickým termínom catch-all parties, čo vyjadruje podstatu, že takéto politické subjekty lovia vo všetkých hodnotových, spoločenských, ekonomických a pod. baštách, doslova chytajú voličov z každej strany, čomu sa prispôsobuje aj ich rétorika – často musia skĺzať k populizmu.

R. Katz a P. Mair (1995, s. 5 – 28) zavádzajú do praxe pojem strana kartelu, ktoré vznikajú aj ako dôsledok vzájomného prepojenia politických strán a štátnej byrokracie. M. Kubát (2004, s. 235) ich nazýva pološtátnymi agentúrami, ktoré čerpajú štátne prostriedky, a ich hlavnou úlohou je vykázať efektívnu pôsobnosť, čo je príčinou a zároveň dôsledkom ich prehlbujúcej sa profesionalizácie.

Aj keď mnohé politické strany svoju klasickú ideológiu transformujú do podoby catch – all party, ideologické hľadisko členenia politických strán nemôže ostať opomenuté. K. Beyme rozlišuje politické strany podľa ideového profilu na strany liberálne, konzervatívne, socialistické a sociálno-demokratické, kresťanskodemokratické, komunistické, roľnícke, regionálne, etnické, extrémne pravicové a ekologické. Celá paleta ideí politických strán sa dá zhrnúť do ideologickej osi, ktorú využíva aj Andrew Heywood (2004), a ktorá obsahuje ľavý extrém (komunizmus), nasledovaný ľavicou (sociálnou demokraciou), stredovými politickými stranami (liberalizmus), pravicou (konzervativizmom), a pravý extrém (fašizmus).

Túto idelogickú os je možné zjednodušene zhrnúť do dvoch termínov „ľavica“ a „pravica“, medzi ktorými je pomyselný stred.

Ľavica kladie väčší dôraz na solidaritu, človeka chápe viac ako spoločenskú bytosť. Úlohu štátu vidí najmä v ekonomickom prerozdeľovaní, v sociálnej sfére, v podpore školstva, kultúry a zdravotníctva – t. j. v podpore hodnôt, ktoré nie sú síce ekonomicky lukratívne, ale spoločensky sú nevyhnutné. Ľavicové politické subjekty sú obvykle proti zbrojárskym výdavkom a vojenským akciám. Zvyčajne majú tendenciu k internacionalizmu, presadzujú etnickú, svetonázorovú, kultúrnu a civilizačnú rovnoprávnosť, pričom pôsobia ako ochrancovia politických menšín – obraňujú napr. záujmy menšinových cirkví, etník, homosexuálov a žien (Krno, 2006, s. 30).

Pravica kladie väčší dôraz na jednotlivca a jeho slobodu, na súkromné vlastníctvo a čo najmenšie zásahy do trhového hospodárstva. Obvykle presadzuje nižšie dane a je za menšie ekonomické prerozdeľovanie zo strany štátu. Konzervatívna časť pravice zdôrazňuje potrebu uchovávať tradície, národnú identitu, poriadok a bezpečnosť, uprednostňuje stabilitu a je za postupné reformy. Uznáva úlohu autorít, hlási sa k náboženským hodnotám. Liberálna časť pravice býva viac kozmopolitná, prointegračná, je za striktné oddelenie moci svetskej od moci duchovnej (odluka cirkví od štátu), zdôrazňuje ochranu práv menšín, nevyhýba sa otázkam okolo eutanázie, interrupcií, či zväzkov osôb rovnakého pohlavia (Krno, 2006, 30).

Ako teda vyplýva z uvedeného, kritérií pre členenie politických strán je nesmierne množstvo, a ďaleko presahujú rámec tohto príspevku. Uvedené kritériá členenia sú však nevyhnutné pre bližšiu analýzu dvoch politických strán, ktorým sa venuje tento príspevok.

Smer

Politická strana Smer vznikla v roku 1999. Jej vzniku predchádzal odchod populárneho politika SDĽ Roberta Fica z tejto politickej strany. Strana Smer sa spočiatku profilovala ako „tretia cesta“ – t. j. podobne ako viaceré politické strany v severských krajinách. Ako však uvádza Pavel Hynčica (2007, s. 10), už od počiatku bolo možné predpokladať, že politická strana sa skôr či neskôr pretransformuje na stranu ľavicovú. Faktov, prečo to je možné tvrdiť, je viacero: jednak predseda strany Robert Fico pochádzal z ľavicovej SDĽ a takisto množstvo členov bývalej SDĽ a iných ľavicových politických subjektov (SDSS) postupne opúšťalo svoje materské politické strany a vstupovalo do Smeru. Strana začala postupne získavať stále vyššiu a vyššiu popularitu. Pred voľbami roku 2002 sa v mnohých prieskumoch ukazovala ako víťaz parlamentných volieb, čo sa však nakoniec nepotvrdilo.

K ľavicovej politickej ideológii sa začal Smer postupne prikláňať v rokoch 2002 – 2006, kedy bola pri moci vláda, ktorá si zvykla dávať „nálepku“ pravicová (SDKÚ-DS, SMK, KDH, ANO). Táto vláda presadila mnohé reformy, ktoré však vo verejnosti rezonovali často v negatívnom slova zmysle, pretože znižovali sociálny štandard mnohých (najmä sociálne slabších obyvateľov). Zavedenie poplatkov v zdravotníctve, odňatie niektorých sociálnych dávok nezamestnaným a segregovaným občanom, úvahy o spoplatnení vysokého školstva, zvyšovanie spotrebných daní a pod. – to sú len niektoré kroky pravicovej vlády, ktoré sa stretávali s negatívnymi reakciami verejnosti, čo nie je nič nezvyčajné – úsporné opatrenia sú vždy vnímané negatívne.

Slovo „pravica“ začal Smer používať ako „hanlivú nadávku“. Keďže rétoricky sa veľmi ostro vymedzil voči pravicovým myšlienkám, bolo úplne prirodzené, že jeho identita sa musela profilovať a contrario voči konzervatívnym a liberálnym konceptom fungovania spoločnosti. Svoj ľavicový charakter Smer definitívne potvrdil zlúčením s menšími ľavicovými politickými stranami v roku 2004, po ktorom mu aj definitívne ostal prívlastok SD (sociálna demokracia), oficiálny názov strany sa tak zmenil na Smer – SD (Smer – sociálna demokracia, pre zjednodušenie sa v tomto príspevku prípona SD vynecháva). Strany SDĽ, SDA a SDSS boli v porovnaní so Smerom tak malé, že je možno výstižnejšie hovoriť o „pohltení“ týchto politických strán dominantným partnerom – stranou Smer.

Aj vďaka silnej sociálnej rétorike a idee sociálneho štátu, na ktorý sa strana Smer veľmi často odvolávala v predvolebnej kampani 2006, sa tejto politickej strane podarilo s jasným náskokom zvíťaziť v parlamentných voľbách, ktoré sa konali v júni spomínaného roka. Po parlamentných voľbách však strana Smer vytvorila vládnu koalíciu, ktorá je pre ľavicové politické subjekty prinajmenšom netypická – ide o koalíciu, ktorej súčasťou sa stala krajne pravicová Slovenská národná strana. Tento krok hneď vyvolal nevôľu aj v očiach Strany európskych socialistov, ktorej súčasťou sa stal Smer po fúzii s menšími ľavicovými stranami, z ktorých niektoré boli už súčasťou spomínanej frakcie. Strane Smer bolo pozastavené členstvo v tomto prestížnom klube, európski socialisti si dopriali čas na pozorovanie diania v Slovenskej republike.

Po vytvorení tejto vládnej koalície sa podarilo strane Smer zrealizovať niekoľko ľavicových krokov – zrušenie tzv. 20 a 50 korunových poplatkov v zdravotníctve, obmedzenie zisku zdravotných poisťovní, zníženie DPH na lieky, zdravotnícke pomôcky, knihy a internet, zaviedli sa tzv. vianočné príspevky pre dôchodcov, zvýšil sa príspevok pri narodení prvého, neskôr aj druhého a tretieho dieťaťa, čiastočne sa valorizovali rodinné prídavky, upravili sa podmienky pre poberanie invalidných dôchodkov a pod. Tieto opatrenia sú pre ľavicové politické strany bežné.

Okrem sociálnych opatrení sa však ľavicové politické strany obvykle usilujú aj o ochranu menšín – etnických, náboženských, svetonázorových a iných. V tomto kontexte sa však pôsobenie strany Smer nezdá ako ľavicové. Ako príklad je možné uviesť postoj strany Smer k otázke odluky cirkví od štátu – čo je bežný problém, ktorému sa ľavicové politické strany venujú. Strana Smer nielenže nijaký návrh, ktorý by problematiku odluky cirkví od štátu upravoval nepredložila, ale o tejto otázke úplne odmietla akúkoľvek diskusiu. Dokonca najvyšší predstavitelia strany majú, podľa ich vlastných slov, lepšie vzťahy s cirkvami (najmä katolíckou), ako mala vláda pravicová. Uvedené tvrdenie je možné podoprieť aj na fakte, že častým hosťom rôznych vládnych konferencií a akcií je aj Ján Chryzostom Korec, kardinál katolíckej cirkvi.

Ľavicové politické strany sa väčšmi zasadzujú aj za výrazné dodržiavanie práv národnostných menšín. Alebo povedané inak: socialisti sa obvykle usilujú zvyšovať štandard práv etnických menšín. V tomto smere sa však Smer nezachoval typicky ľavicovo – povedať, že hlavným cieľom v oblasti menšinovej politiky je „zachovať status quo“ je pre socialistickú politickú stranu málo – strana by sa mala usilovať status quo nie zachovať, ale vylepšiť. Žiaľ, práve počas vlády socialistov na Slovensku, ale aj v Maďarsku sa vzájomné slovensko-maďarské vzťahy výrazne vyostrili a zaznamenali azda najhlbší prepad od zrútenia komunizmu.

Počas vlády, kde bol dominantným politickým aktérom práve Smer, sa prijali viaceré zákony, ktoré síce navrhovala pravicová SNS, ale prešli aj za pomoci Smeru, a dali by sa označiť za zákony „národné“. Vyvolávali však množstvo diskusií, protichodných názorov a stanovísk a zhoršovali slovensko-maďarské vzťahy. Niektoré zákony (ako napríklad zákon o štátnom jazyku) možno aj majú svoje ratio, ale nevhodným načasovaním ich prijatia, v časoch vypätých slovensko-maďarských vzťahov boli významným determinantom napätia, alebo povedané inak: boli nanajvýš nevhodné. Zbytočnou sa javila aj deklarácia NR SR, ktorá prešla aj za pomoci poslancov Smeru, a ktorá odsúdila škandalózne výroky Viktora Orbána a Združenie poslancov Karpatskej kotliny.

Strana Smer sa úplne vyhýbala aj iným témam, ku ktorým sa obvykle socialisti hlásia – otázky okolo eutanázie, registrovaných partnerstiev osôb rovnakého pohlavia, legalizácie marihuany a pod.

Ak teda uvažujeme o riešení spoločensko-kultúrnych otázok, je zrejmé, že strana Smer sa nevyprofilovala ako typicky ľavicová strana. Keďže tieto okruhy problémov nie sú pre verejnosť dostatočne atraktívne, resp. u mnohých môžu vyvolať aj nevôľu a ostrý protest, strana Smer sa im zámerne vyhla, a pravdepodobne sa im vyhne aj v najbližšej budúcnosti, aby neodradila časť svojich voličov, ktorí majú na kultúrno-etické otázky vyhranené názory, resp. aby nečelila tlaku zo strany cirkevných predstaviteľov.

Priradiť strane Smer jednoznačnú nálepku „ľavica“ nie je korektné. Vo svojom článku s názvom „Nezradil som ľavicu, ale ľavica zradila mňa“ sa otázke, prečo stranu Smer nemožno nazvať ľavicovou venuje aj Eduard Chmelár (2010). Demonštratívne v ňom vymenúva niekoľko prípadov, ktoré jednoznačne dokumentujú fakt, že Smer sa nespráva „ľavicovo“: „... nemôžete sa nazývať ľavicou, ak zalepíte dôchodcom ústa 50 eurami a 500 miliónov presuniete pre J&T, nemôžete sa nazývať ľavicou, ak zrušíte pre chudobných ľudí poplatok u lekára, ale ponecháte im nespravodlivé dane, nemôžete sa nazývať ľavicou, ak svojim vyvoleným dáte viac ako všetkým ľuďom, nemôžete sa nazývať ľavicou, ak kryjete korupciu, plytváte verejnými zdrojmi a okrádate budúce generácie. Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak zamietnete všetky progresívne európske iniciatívy (napríklad environmentálne) a prijmete všetky konzervatívne. Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak ako jediná vláda v Európe zlikvidujete ministerstvo životného prostredia i parlamentný výbor pre životné prostredie. Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak odmietate odluku cirkví od štátu a ako zástupcovia sekulárneho režimu preferujete riešenie, „ktoré bude vyhovovať predovšetkým cirkvám“ (minister kultúry Marek Maďarič). Nemôžete sa nazývať ľavicou, ak z konceptu rovnosti vyčleňujete národnostné a kultúrne menšiny, ...“.

Ak teda uvažujeme o profile strany Smer-SD, je možné jeho charakteristiku rozdeliť do niekoľkých oblastí:

  1. )  oblasť ekonomická (resp. sociálno-ekonomická), kde je možné nájsť prvky ľavicovosti – rušenie poplatkov, valorizácia vybraných dávok, regulácia trhu a pod., neznamená to však, že by sa strana Smer-SD v ekonomickej oblasti správala výlučne ľavicovo – napríklad k zvýšeniu daní, o ktoré sa zasadzujú najmä ľavicové politické subjekty, na Slovensku za vlády, ktorej integrálnou súčasťou bol aj Smer-SD nedošlo,
  2. )  oblasť národná – v ktorej sa Smer-SD nespráva ako štandardizovaná sociálna demokracia, ale skôr ako strana s nacionalistickým akcentom, ktorá sa vyhýba riešeniu menšinovej problematiky,
  3. )  oblasť kultúrno-etická – do ktorej strana Smer-SD prakticky vôbec nezasahuje,
  4. )  oblasť rétorická – ktorá často tenduje k populizmu – riešenia zložitých problémov ponúka riešiť príliš triviálnou cestou, ktorá je nerealizovateľná.
  5. )  oblasť medzinárodná – kde sa strana správa viacmenej pasívne.

Ak sa potvrdia predvolebné prieskumy, podľa ktorých sa predpokladá, že strana Smer-SD vyhrá parlamentné voľby 2010 s jednoznačným náskokom a volebným ziskom okolo 40 %, môže to dokumentovať fakt, že tento politický subjekt sa pomaly, ale isto, začína transformovať do podoby Kirchheimerovej catch-all party, pričom svojich voličov neloví len v ľavicových politických kruhoch, ale aj v radoch národne orientovaných voličov (keďže národné, ale aj nacionálne témy mu nie sú cudzie), konzervatívnych voličov (zámerné vyhýbanie sa „citlivým“ kultúrno-etickým témam, dôraz na dobré vzťahy s cirkvou).

 Ako jediná oblasť, v ktorej Smer-SD „neloví“ svojich potenciálnych voličov, sa ukazuje oblasť liberalizmu – Smer-SD sa vyhýba jednak ekonomickým liberálnym témam (napr. je jednoznačným odporcom neregulovaného trhu, privatizácie, zisku v zdravotných poisťovniach a pod.) a rovnako aj spoločensko-kultúrnym a etickým témam ako napr. legalizácia marihuany, odluka cirkví od štátu, registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia, eutanázia, a pod.

Fidesz

Názov politickej strany Fidesz je de facto skratkou širšieho pomenovania (Fiatal Demokraták Szövetsége), čo v podstate možno preložiť ako Združenie mladých demokratov.

Fidesz je zaradený na maďarskej politickej scéne v pravej časti, s dominujúcim konzervatívno-národným profilom. Toto ideové zázemie Fideszu však nebolo identické od začiatku. Strana Fidesz vznikla 30. marca 1988, ako združenie mladých intelektuálov a filozofov. Charakter „strany mladých“ sa prejavoval okrem  iného aj v tom, že primárnou podmienkou pre vstup do politickej strany bol vek – najviac 35 rokov. Podobný cenzus je, nielen v krajinách strednej Európy, nielenže netypický, ale raritný. Strana sa spočiatku profilovala ako výrazne liberálna.

Po prvých slobodných voľbách sa stal Fidesz parlamentnou politickou stranou, ktorú zastupovalo v Národnom zhromaždení 22 poslancov, pričom strana sa nestala súčasťou vládnej koalície, „prischol“ jej len opozičný status. Liberálny charakter politickej strany sa formálne potvrdil aj tým, že Fidesz sa stal v roku 1992 členom zoskupenia liberálnych internacionálov. Pod vplyvom dvoch členov – Viktora Orbána a Lászlóa Kovera sa však začal posúvať smerom ku konzervatívcom. Keď sa predsedom politickej strany stal Viktor Orbán, konzervatívne smerovanie subjektu bolo definitívne spečatené.

V roku 1995 sa politický subjekt Fidesz premenoval, resp. k svojmu „menu“ pridal ešte dodatok – Maďarská občianska strana (Magyar polgári párt), oficiálny názov tejto politickej strany teda znel Fidesz – MPP (pre zjednodušenie je v tomto príspevku použité len označenie Fidesz), čo opäť len potvrdzovalo konzervatívny charakter subjektu.

Transformácia liberálnej politickej strany na stranu konzervatívnu nenechala „chladných“ viacerých  členov strany, ktorí „konvertovali“ prevažne do politického subjektu  SZDSZ, ktorý prebral liberálnu agendu Fideszu. Najznámejšími „odídencami“ zo strany boli predovšetkým Péter Molnár, Gábor Fodor a Klára Ungár.

Prvé parlamentné voľby, ktoré boli pre Fidesz úspešné, z toho pohľadu, že Fidesz sa stal dominantnou súčasťou vládnej koalície, sa konali v roku 1998. Fidesz vtedy zostavil vládu spolu s Maďarským demokratickým fórom (MDF) a Nezávislou maloroľníckou stranou, predsedom vlády sa stal charizmatický predseda Fideszu Viktor Orbán.

Počas tejto vlády ukončil Fidesz svoje pôsobenie v Liberálnej internacionále a stal sa členom Európskej ľudovej strany (konzervatívna frakcia). Vládne pôsobenie Fideszu však začalo v Maďarsku spôsobovať deštrukciu stavu verejných financií. Samozrejme, začalo sa to len veľmi pomaly, zvyšovaním platov vo verejnej sfére, plytvaním zdrojov, odkladaním dôležitých reforiem a pod. Fidesz kládol veľký dôraz aj na ochranu práv maďarskej menšiny v okolitých štátoch – na Slovensku, v Rumunsku a Srbsku. Jeho aktivity však vyvolávali vlnu nevôle v očiach susedných štátov, problematickou sa stala predovšetkým otázka dvojitého občianstva Maďarov žijúcich v zahraničí, ktorá mala pre týchto občanov okolitých štátov zabezpečiť aj materiálnu (finančnú) pomoc.

Vládne pôsobenie Fideszu však nebolo natoľko úspešné, aby táto politická strana dostala ešte jednu príležitosť byť súčasťou vládnej koalície (v nasledujúcom období). V parlamentných voľbách, ktoré sa konali v roku 2002, získala síce len zhruba o jedno percento menej ako socialisti, ktorí sa ujali moci, ale koaličný potenciál ľavičiarov bol vyšší.

Opozičné pôsobenie strany Fidesz bolo charakteristické ostrou kritikou socialistov. Už počas tohto obdobia došlo ka paradoxnej situácii, keď predstavitelia Maďarskej socialistickej strany, ktorá bola určujúcim politickým aktérom, navrhovali pravicovejšie opatrenia, ako konzervatívci z Fideszu. Naopak predstavitelia Fideszu tieto opatrenia ostro kritizovali, stavali sa odpor proti nim, čo vyvolávalo sympatie aj v očiach verejnosti.

Opozičné pôsobenie Fideszu v rokoch 2002 – 2006 sa však nestretlo s takým úspechom, ako by sa možno očakávalo. Strana Fidesz sa síce stala víťazom parlamentných volieb, ale len s tesným náskokom pred socialistami, a navyše s nižším koaličným potenciálom ako MSZP, preto opäť nebola schopná vytvoriť vládu. Fidesz sa tak ocitol už druhé funkčné obdobie za sebou v opozícii.

Druhé opozičné pôsobenie Fideszu v prvom decéniu nového storočia sa nieslo v znamení ešte tvrdšej rétoriky, ako tomu bolo v rokoch 2002 – 2006. Ako konštatuje Svetozár Krno (2007, s. 136) situácia po voľbách 2006 sa vyvíjala tak, „akokeby sa neukončila volebná kampaň, dvojpólové napätie sa vyostrilo. Jeho dôsledky sa nepriamo, ale výrazne podpísali na konci leta aj na zhoršení medzištátnych maďarsko-slovenských vzťahov. Vedenie hlavného mesta a ani vláda nezvládli poldruhamiliónovú účasť na svätoštefanských oslavách, ktoré po panike spôsobili smrť piatim účastníkom. Keď vyšlo najavo zverejnením prejavu, odznenom v uzavretom prostredí, že premiér Ferenc Gyurcsány pred voľbami zámerne ružovo vykresľoval ekonomickú situáciu krajiny, došlo k rozpútaniu veľkých protivládnych demonštrácií, spojených so značným násilím. Mnohí vtedy udalosti v Budapešti v septembri 2006 prirovnávali k udalostiam v novembri 1956“.

Okrem veľkých protivládnych demonštrácií, ktoré Fidesz otvorene podporoval, sa táto politická strana usilovala aj negovať väčšinu krokov socialistov v ekonomickej a sociálnej oblasti. Všetky potrebné kroky v ekonomike sa odkladali. Fideszu sa dokonca podarilo presadiť úspešné referendum o zrušení zdravotníckych poplatkov. Populizmu Fideszu v ekonomickej a sociálnej oblasti sa snažili prispôsobiť aj vládni socialisti, ktorí neustále zvyšovali deficit verejných financií. Situácia nielen s dlhmi Maďarska sa stávala neúnosnou, navyše do fiskálnych problémov Maďarska zasiahla nečakane aj globálna hospodásrka kríza a Maďarsko už nemalo ďaleko k štátnemu bankrotu, muselo požiadať o pomoc Medzinárodný menový fond.

Táto situácia sa zákonite prejavila aj v politickom prostredí krajiny (premiér Ferenc Gyurcsány podal demisiu). Nastali úvahy o predčasných parlamentných voľbách, ktoré najvehementnejšie presadzoval Fidesz, ktorý v nich videl šancu pretaviť svoje neustále narastajúce  preferencie do reálneho volebného výsledku. Voľby sa nakoniec neuskutočnili, Fidesz preto začal neustále prízvukovať, že pokiaľ bude pri moci, nedopustí, aby kvôli zlej hospodárskej situácii trpeli „bežní“ občania. Pred voľbami 2010 presadzoval udržiavanie ekonomického rastu krajiny za každú cenu, tzn. aj za cenu zvyšovania deficitu štátneho rozpočtu a verejného dlhu. Presadzoval heslá typu „Maďarsko Maďarom“, čím naznačoval, že niektoré strategické podniky, ktoré boli sprivatizované,   chce navrátiť späť pod patronát štátu.

Opozičné pôsobenie Fideszu v rokoch 2006 - 2010 znamenalo aj pritvrdzovanie nacionalistickej rétoriky a takpovediac prilievanie oleja do ohňa, v už aj tak napätých maďarsko-slovenských vzťahov. Nacionalistická rétorika Fideszu však dodávala odvahu aj novým politickým subjektom, ktoré možno označiť za extrémistické. Vznikla politická strana Jobbik – Hnutie za lepšie Maďarsko, ktorá pre Fidesz nebola príliš dobrou správou, pretože mu odoberala značnú časť voličov. Fidesz sa však voči strane Jobbik jasne vymedzil.

Pôsobenie Fideszu v opozícii počas funkčného obdobia 2006 – 2010 znamenalo pre túto politickú stranu stabilizáciu a zvyšovanie volebných preferencií, dokonca do takej miery, že Fidesz sa stal absolútnym suverénom na maďarskej politickej scéne.

Ak sa potvrdia predvolebné prieskumy, základnou otázkou bude teda to, či Fidesz bude v zákonodarnom zbore disponovať ústavnou väčšinou, relatívnou väčšinou, alebo bude potrebovať pre vznik vlády koaličného partnera.

Z politologického hľadiska sú zaujímavé všetky tri možnosti. Ak totiž bude Fidesz disponovať ústavnou väčšinou, môže prijať fakticky akékoľvek zmeny, ktoré môžu výrazným spôsobom pretransformovať celý politický systém krajiny. Špekuluje sa o tom, že v takomto prípade by Fidesz plánoval prejsť od parlamentnej republiky k poloprezidenstkému systému (podobnému tomu Francúzskemu), pričom o post silného prezidenta by mal záujem práve súčasný predseda strany Viktor Orbán.

Ak však Fidesz ústavnú väčšinu nedosiahne, je tu druhá možnosť – a síce, že v zákonodarnom zbore bude mať „iba“ relatívnu väčšinu poslancov. V takom prípade už nebude môcť vykonať rozsiahle zmeny, nielen v politickom systéme krajiny, bez kooperácie s ostatnými členmi parlamentu.

Azda najzaujímavejšou je tretia možnosť, ktorá sa zakladá na premise, že Fidesz nedokáže zostaviť vládu sám, to znamená, že bude potrebovať koaličného partnera. Ak budeme za relevantné pokladať súčasné predvolebné prieskumy, nebude mať príliš veľa možností na výber – bude si musieť vybrať medzi socialistami z MSZP a radikálnymi pravičiarmi z Jobbiku. Tento jeho výber však bude značne komplikovaný – ak si vyberie kohokoľvek z nich, pravdepodobne na to doplatí. Socialistov si nemôže vybrať preto, lebo na kritike ich vládnutia si získal značnú dôveru v očiach voličov a Jobbik preto, lebo by sa celá vláda výrazne radikalizovala. Ak by nastala takáto situácia (že by Fidesz nebol schopný sám zostaviť vládu) určite by to nepridalo na politickej stabilite krajine, ktorá potrebuje rýchlo „konať“, aby sa dostala z hospodárskej krízy. Otázne je, či sa to podarí, ak nastanú prvé dve možnosti...

Z uvedeného je zrejmé, že strana Fidesz sa pomaly začína transformovať na tzv. catch – all party, pričom svojich voličov loví vo viacerých vodách: národnej (svojou nacionalistickou rétorikou), konzervatívnej (usiluje sa o vynikajúce vzťahy s cirkvami, podporuje konzervatívne hodnoty) a socialistickej (krokmi a sľubmi, ktoré sú často ľavicovejšie ako presadzujú socialisti). Jedinej oblasti, ktorej sa vyhýba je oblasť liberalizmu, ktorému sa vyhýba jednak v oblasti ekonomickej (nepodporuje liberálny neregulovaný trh)  a aj v oblasti kultúrno-etickej (legalizácia marihuany, otázka eutanázie, registrovaných partnerstiev a pod.).

Ak teda uvažujeme o profile strany Fidesz, je možné jeho charakteristiku rozdeliť do niekoľkých oblastí:

  1. )  oblasť ekonomická (resp. sociálno-ekonomická), kde je možné nájsť prvky ľavicovosti – rušenie poplatkov, valorizácia vybraných dávok, regulácia trhu a pod.,
  2. )  oblasť národná – v ktorej sa Fidesz správa ako typicky národne orientovaná politická strana, pričom je pre ňu príznačný aj nacionalistický náboj, s výrazným dôrazom aj na ochranu práv maďarskej menšiny v okolitých štátoch susediacich s Maďarskom,
  3. )   oblasť kultúrno-etická – do ktorej strana Fidesz prakticky vôbec nezasahuje,
  4. )  oblasť rétorická – ktorá často tenduje k populizmu – riešenia zložitých problémov ponúka riešiť príliš triviálnou cestou, ktorá je nerealizovateľná,
  5. )  oblasť medzinárodná – v rámci ktorej vystupuje strana Fidesz pomerne aktívne.

Z uvedeného je úplne zrejmé, že snáď s výnimkou medzinárodného pôsobenia, je profil obidvoch  politických strán značne podobný, obidva politické subjekty paradoxne viac spája, ako rozdeľuje, napriek tomu, že najmä strana Smer často vyjadruje obavy z toho, čo sa stane, ak sa Fidesz dostane k moci.

Ak teda porovnávame politické strany Smer a Fidesz, je možné dôjsť k viacerým záverom: začnime trochu netradične, tým čo tieto politické strany odlišuje:

  1. )  Strana Smer sa považuje za stranu ľavicovú (resp. stredo-ľavú), zatiaľ čo Fidesz za stranu pravicovú (resp. stredo-pravú), toto tvrdenie možno dokumentovať aj na fakte, že Smer je členom Európskej strany socialistov, zatiaľ čo Fidesz je členom Európskej ľudovej strany,
  2. )  Strana Smer svoju popularitu zvýšila, keď sa stala súčasťou vládnej koalície, zatiaľ čo Fidesz dosiahol vrchol svojej popularity v čase, keď bol v opozícii,
  3. )  Strana Smer má zhruba o polovicu „kratšiu“ históriu ako má strana Fidesz. 

Spoločných znakov je však omnoho viac:

  1. )  obidva politické subjekty majú na svojom čele charizmatického lídra, ktorý si udržiava pomerne širokú podporu v očiach verejnosti,
  2. )  obidva politické subjekty neváhajú skĺzavať k populizmu vo viacerých otázkach, radi ponúkajú riešenia „ľúbivé“ pre verejnosť,
  3. )  v národných otázkach zaujímajú razantné postoje, nevyhýbajú sa možnosti používať expresívne a nacionalistické výroky (resp. ak ich použije predstaviteľ inej politickej strany, rázne sa od toho nedištancujú),
  4. )  majú vysokú popularitu v očiach verejnosti, obidva politické subjekty budú pravdepodobne dominantným hráčom na politickej scéne v najbližšej budúcnosti,
  5. )  v sociálnych otázkach sa správajú „štedro“, tzn. majú tendenciu presadzovať „štedrú“ sociálnu politiku, neraz aj za cenu zadlžovania svojej krajiny,
  6. )  obidva politické subjekty sa vyvíjali prinajmenšom trochu neštandardne – Smer sa pretransformoval zo strany „tretej cesty“, resp. strany stredu s niektorými konzervatívnymi myšlienkami (posledné dve tézy jedného z prvých hesiel Smeru solidarita, poriadok, spravodlivosť sú skôr typické pre konzervatívne politické strany) na stranu ľavicovú, Fidesz prešiel cestou vývoja od strany liberálnej s mladou členskou základňou (vek pre členstvo bol stanovený na menej ako 35 rokov) až po stranu národne konzervatívnu, ktorá sa nevyhýba radikálnejším výrokom,
  7. )  výrazným spôsobom sa angažujú v otázkach slovensko-maďarských vzťahov,
  8. )  nevyhýbajú sa eventuálnej spolupráci so stranami s nacionalistickým akcentom,
  9. )  v prostredí obidvoch politických strán sa objavujú viaceré úvahy o zmene pomerného politického systému na systém väčšinový, ktorý by pravdepodobne obidvom analyzovaným politickým subjektom vyhovoval viac,
  10. )  majú mnohé spoločné stanoviská a názory na rôzne politiky (napr. odmietajú  privatizáciu národného majetku, resp. k nej vyjadrujú skepsu, majú podobné postoje k realizácii princípov sociálnej, zdravotnej, školskej, atď. politiky),
  11. )  trajektória ich politického úspechu má tvar stúpajúcej krivky.

Ako vyplýva z vyššie uvedených charakteristík, je úplne zrejmé, že tieto dve politické strany toho paradoxne viac spája, ako rozdeľuje. Aj keď stoja tieto dva politické subjekty v antagonistickom postoji, čo sa týka národno-štátnych záujmov, resp. otázky slovensko-maďarských vzťahov, ich ideologické zázemie, metódy politického pôsobenia a aj ich riešenia konkrétnych problémov sú si v mnohých črtách značne podobné.

Obidve politické strany neváhajú využívať populizmus, aby si podmanili čo najširšie vrstvy obyvateľstva, a neraz je tento populizmus spojený s nacionalistickými prvkami. Vo viacerých otázkach spolupracujú s národne orientovanými politickými subjektmi (Smer s SNS, ktorá je dokonca súčasťou vládnej koalície, a Fidesz s krajne pravicovým hnutím Jobbik) a vo veľkej miere preberajú na svoje plecia aj národnú agendu – čím chcú paralyzovať svojho „národného spojenca“, ktorý im neraz spôsobuje problémy – SNS svojou rétorikou, Jobbik extrémnou rétorikou a  propagandistickým demonštratívnym manifestovaním svojej sily.

Aj Smer aj Fidesz sú známi tým, že presadzujú ideu sociálneho štátu, so štedrým sociálnym prerozdeľovaním. Smer tento aspekt zdôrazňoval najmä pred parlamentnými voľbami 2006, Fidesz zdôrazňuje, že nie je možné riešiť svetovú hospodársku krízu uťahovaním opaskov „bežných“ občanov a dobrý sociálny status občanov považuje za nedotknuteľný.

V prípade obidvoch politických subjektov (Smer aj Fidesz) im k ich popularite dopomohla skôr nespokojnosť veľkej časti obyvateľstva s dovtedajšou politickou elitou, než inovatívne nápady a myšlienky. Ich politická popularita naberá nevídané rozmery (Fidesz bude pravdepodobne jedinou politickou stranou, nielen v strednej Európe, ktorá nielenže bude sama vo vláde (nebude musieť vytvárať vládnu koalíciu), ale pravdepodobne bude v Národnom zhromaždení disponovať aj ústavnou dvojtretinovou väčšinou, ktorá umožňuje politickej strane, natvrdo povedané, „robiť si čo chce“ (otázne je, ako s touto možnosťou Fidesz naloží – či presadí reformy, ktoré Maďarsko potrebuje, alebo túto väčšinu využije na populistické opatrenia). Rovnako neotrasiteľná je aj pozícia Smeru, ktorý síce pravdepodobne nebude disponovať ani ústavnou, ani nadpolovičnou väčšinou, ale k vládnutiu bude potrebovať pravdepodobne len jedného menšieho koaličného partnera, ktorý bude viacmenej len do počtu.

Záver

Z komparatívnej analýzy, ktorá bola zameraná na dva kľúčové politické subjekty v dvoch susedných krajinách – na Slovensku a v Maďarsku – vyplýva, že potvrdila úvodom stanovenú hypotézu, ktorá konštatovala, že politické subjekty Smer a Fidesz viac spája, ako rozdeľuje. A práve konvergentné, ale aj divergentné prvky týchto politických strán, faktory, ktoré spolupôsobili na to, že obidve politické strany sa pomaly, ale isto, stávajú hegemónmi na svojej politickej scéne (toto tvrdenie je obzvlášť signifikantné v prípade Fideszu) si kládol za cieľ analyzovať tento príspevok.

Spoločných východísk, ktoré tieto dva politické subjekty majú, je teda dosť, a je len na čelných predstaviteľoch týchto politických strán, akým spôsobom naložia s dôverou, ktorú im voliči dajú v parlamentných voľbách, a či ju využijú aj v prospech zlepšenia vzájomne napätých slovensko-maďarských vzťahov.

Literatúra

  1. ARON, R. (1993): Demokracie a totalitarizmus. Atlantis Brno.  
  2. BEYME, K. (1994): Systemwescheln in Osteuropa. Suhrkamp Frankfurt am Mein.
  3. CABADA, L. – KUBÁT, M. (2004): Úvod do studia politické vědy. Eurolex Bohemia Praha.
  4. DUVERGER, M. (1965): Political parties. Their organization and activity in the modern state. John Wiley&Sons New York.
  5. HEYWOOD, A. (2004): Politologie. Eurolex Bohemia Praha.
  6. HYNČICA, P. (2007): Smer – SNS: Dlouhodobé ideové a strategické spojenectví? In: Politologická revue (2007) č. 2 (december)
  7. CHMELÁR, E. (2010): Nezradil som ľavicu, ľavica zradila mňa. In:http:/www.jetotak.sk [2010-03-10].
  8. KATZ, R. –  MAIR, P. (1995): Changing models of party organization and party democracy: The emergence of the cartel party. Party politics 1/1
  9. KIRCHHEIMER, O. (1966): The transformation of the Western European party systems. Princeton University Press Princeton.
  10. KRNO, S. (2007): Politické a stranícke systémy štátov Višegrádskej štvorky. UKF Nitra.
  11. KRNO, S. (2006): Typológia politických strán. UKF Nitra.
  12. KUBÁT, M. (2004): Političtí aktéři – zájmové skupiny a politické strany. In: CABADA, L. – KUBÁT, M. (2004): Úvod do studia politické vědy. Eurolex Bohemia Praha.
  13. KUBÁT, M. (2004): Stranické systémy. In: CABADA, L. –  KUBÁT, M. (2004): Úvod do studia politické vědy. Eurolex Bohemia Praha.
  14. LA PALOMBARA, J. – WEINER, M. (1966): The origin and development of the political parties. Princenton University Press Princenton.
  15. NOVÁK, M. (1997): Systémy politických stran. Úvod do jejích srovnávacího studia. Sociologické nakladatelství Praha.
  16. RÉMY, D. (1975): The pivotal party: definition and measurement. European Journal of political research No. 3
  17. ŘÍCHOVÁ, B. (2002): Úvod do současné politologie. Srovnávací analýza demokratických politických systémů. Portál Praha.
  18. SARTORI, G. (1976): Parties and party systems. Cambridge University Press Cambridge.
  19. SMITH, G. (1991): In search of small parties: Problems of definition, classification and significance. Comparative and national perspectives SAGE London.
  20. WEBER, M. (1947): Theory of social and economic organization. Hodge London.
  21. WIATR, J. J. (1964): One party system: the concept and issue for comparative studies. The academic bookstore Helsinki.

Ikony byly převzaty z: http://i.pravda.sk/06/113/skcl/P231735ed_smer_logo1.jpg a  ;http://fidesz.org/fidesz.jpg

  

Odpovědní redaktoři: Bc. Ondřej Stulík, Bc. Jiří Mertl

Článek nebyl podroben jazykové korektuře.

Jak citovat tento text?

Rešetka, Lukáš. Komparácia politických subjektov Smer a Fidesz [online]. E-polis.cz, 22. duben 2010. [cit. 2017-08-17]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/komparacia-politickych-subjektov-smer-a-fidesz.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 4 hvězdiček / Hodnoceno: 19x


Přidat komentář

Vložit komentář

Na tento příspěvek zatím nikdo nereagoval! Buďte první!




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(