Společenskovědní časopis

Navigace: Hlavní stránka » Politologie » Komparace

Dôvody úspechu pravice v štátoch Višegrádskej štvorky

8. září 2010 Mgr. Lukáš Rešetka komentáře

V parlamentných voľbách, ktoré sa konali v priebehu roka 2010 v troch zo štyroch štátov Višegrádskej štvorky (v Maďarsku, Českej republike a na Slovensku), zvíťazila s jasným náskokom pravica, resp. stredopravé politické strany boli v týchto štátoch schopné zostaviť vládu. V Poľsku sa počas roka 2010 uskutočnili prezidentské voľby, ktoré vyhral takisto kandidát umiernenej liberálnej pravice. Zaujímavým je práve fakt, že pravica dominuje v celom regióne strednej Európy.

Dôvody úspechu pravice v štátoch Višegrádskej štvorky

Úvod

Prečo je tomu tak? Odpovedí na túto otázku je viac. A práve na ne sa zameriava tento príspevok, ktorého cieľom je poukázať na faktory, ktoré dopomohli k víťazstvu pravicovým politickým stranám. Niektoré faktory, vďaka ktorým výrazným spôsobom bodovala pravica, sú spoločné pre všetky štáty V4, a naopak, keďže každá krajina V4 je špecifická a jedinečná, je úplne prirodzené, že v každej krajine sa pod „zisk“ pravice podpísali špecifické faktory, na ktoré treba poukázať. Rovnako, ako to konštatuje maďarský politológ G. Médeve-Bálint (2010) zo Stredoeurópskej univerzity v Budapešti, je takisto potrebné dôsledne odlišovať aký typ pravice je zastúpený vo vládnej koalícii (iná situácia je napríklad v Maďarsku a iná na Slovensku).

Keďže tohto roku sa parlamentné voľby konali v troch zo štyroch štátov V4, bude v tomto príspevku pozornosť upriamená predovšetkým na Maďarsko, Českú republiku a Slovensko, s tým, že článok bude zahŕňať aj predikciu možného vývoja po parlamentných voľbách v Poľsku, ktorých termín je naplánovaný na rok 2011.

Úspech „višegrádskej“ pravice v slede dvoch mesiacov

Štáty Višegrádskej štvorky napriek geografickej blízkosti, historicko-kultúrnej, hospodárskej, geopolitickej a ľudskej previazanosti, prešli odlišným politickým vývojom v rozličných etapách moderných dejín, vrátane najväčšej unifikácie v časoch tzv. sovietskeho bloku. Ich obyvateľstvo prežilo nerovnaké politické režimy a inklinovalo k rozdielnej politicko-hodnotovej orientácii. Voliči v súťaživom, alebo čiastočne súťaživom prostredí preferovali výrazne odlišné politické strany. Na území týchto štátov sa vytvorili odlišné stranícke systémy (Krno, 2007, s. 7). Rozdielnosť v politických systémoch ostáva aj naďalej signifikantná, nastala však zmena v straníckom zložení zákonodarných zborov – všetky krajiny V4 začalo spájať to, že majú pravicové vlády. Tri vlády V4 vzišli z parlamentných volieb, ktoré sa konali v krátkom časovom odstupe (v priebehu dvoch mesiacov). Pri ich interpretácii bude vhodné dodržiavať časovú postupnosť.

Maďarsko

Najskôr, v apríli 2010, sa voľby do zákonodarného zboru uskutočnili v Maďarsku. Pre maďarské parlamentné voľby je typický dvojkolový systém, preto je potrebné osobitne uvažovať o obidvoch kolách. V Maďarsku sa uplatňuje tzv. superzmiešaný volebný systém (Benda, 2004). Už zo samotného názvu tohto volebného systému je zrejmé, že v sebe kombinuje viacero prvkov z rôznych volebných systémov – jednak zo systému pomerného zastúpenia a jednak z väčšinového systému, vrátane absolútnej a relatívnej väčšiny. Napriek komplikovanosti tohto volebného systému, vrátane ťažšieho predpovedania výsledkov v ňom, bolo pred parlamentnými voľbami 2010 v Maďarsku takpovediac všetko zrejmé. Ak ostávalo niečo nejasné, bola to viacmenej len odpoveď na otázku, s akým náskokom vyhrá Fidesz[1] voľby (aj predvolebná kampaň sa niesla v tomto duchu).

Ak si spomínanú otázku rozmeníme na drobné, odpoveď na ňu bola dôležitá z viacerých dôvodov: predovšetkým preto, aby bolo jasné, či bude Fidesz disponovať relatívnou väčšinou (vládu by mohol zostaviť sám, bez možnosti vykonávať ústavné zmeny bez konsenzu politického spektra), resp. či bude mať ústavnú väčšinu, ktorá by mu umožnila fakticky neobmedzenú moc, poprípade ako tretia alternatíva (čisto teoreticky) prichádzala do úvahy aj možnosť, že Fidesz vyhrá parlamentné voľby, nebude však mať dostatok mandátov na to, aby vládu zostavil sám – bude musieť mať koaličného partnera.

Čiastočnú odpoveď na túto otázku (resp. tieto otázky), prinieslo už prvé kolo parlamentných volieb, po ktorom bolo zrejmé, že Fidesz bude schopný vládu zostaviť sám (relatívnu väčšinu už získal v prvom kole). Pred druhým kolom otázka stála už len tak, či Fidesz získa aj ústavnú väčšinu v zákonodarnom zbore. Odpoveď na ňu prinieslo spomínané druhé kolo, v ktorom Fidesz opäť potvrdil svoju dominanciu – ústavnú väčšinu získal aj s pohodlnou rezervou. Prekvapením, aj keď nie veľkým, bol neúspech dvoch parlamentných strán, ktoré v Národnom zhromaždení veľmi dlho pôsobili (SZDSZ a MDF) a úspech novej politickej strany LMP. Pokles preferencií socialistov (MSZP) a úspech Jobbiku sa viacmenej očakávali. Upriamujúc pozornosť na zloženie nového maďarského zákonodarného zboru, možno konštatovať, v duchu Giovanniho Sartoriho (2005), že v Maďarskej republike bude v najbližšom období obmedzený pluralizmus politických strán[2].

Čo sa týka Maďarska, dalo by sa povedať, že predvolebné prognózy a scenáre (predovšetkým ohľadom toho, ako bude vyzerať nová vláda) sa do bodky naplnili. Fidesz zostavil vládu, ktorá disponuje v maďarskom zákonodarnom zbore (Národnom zhromaždení) ústavnou väčšinou. Takýto stav, aby jedna politická strana, v podmienkach systému pomerného zastúpenia, absolútne ovládla parlament a disponovala nielen nadpolovičnou, ale aj ústavnou väčšinou, je nielenže raritný a ešte pred pár rokmi by bol možno nepredstaviteľný, ale zároveň stavia Fidesz do novej polohy, pri ktorej bude mať veľkú mieru slobody, ale aj zodpovednosti. To, ako s takto nezvyčajne silným mandátom táto politická strana naloží, ukáže až čas. Dáva jej však silnú príležitosť zrealizovať mnohé nevyhnutné reformy, ktoré Maďarsko potrebuje.

Česká republika

Po Maďarsku nasledovali parlamentné voľby v Českej republike. České voľby (do Poslaneckej snemovne) sú na rozdiel od maďarských jednokolové, postupuje sa v nich podľa zásad pomerného zastúpenia. Používanie týchto zásad je zakotvené priamo v ústavnom texte (Mrklas, 2004).

Parlamentné voľby sa (potom, čo bola vláde, ktorej predsedom bol Mirek Topolánek, vyslovená nedôvera) mali v Českej republike uskutočniť už na jeseň roku 2009, ako predčasné, ale nestalo sa tak, najmä vďaka odmietavému postoju ČSSD. Česká republika tak fakticky zažila veľmi dlhú predvolebnú kampaň, ktorá trvala cca. 1 rok. Ukazovalo sa, že z tejto kampane bude „ťažiť“ predovšetkým ČSSD, ktorá v mnohých predvolebných prieskumoch s výrazným náskokom bodovala pred ostatnými politickými stranami v Českej republike.

Česká predvolebná kampaň bola pomerne ostrá, nechýbali v nej osobné útoky a sprevádzali ju aj rôzne aféry a kauzy. Po jednej z nich odstúpil aj predseda ODS Mirek Topolánek, ktorý sa rozhodol, že nebude ani kandidovať do Poslaneckej snemovne. Tento krok sa ukázal ako pomerne správny, nakoľko, ako bude ďalej prezentované, dopomohol svojej politickej strane ODS k takému výsledku vo voľbách, ktorý jej umožnil stať sa určujúcim členom novej vládnej koalície.

Dni parlamentných volieb však priniesli neočakávané výsledky. ČSSD síce parlamentné voľby vyhrala, jej náskok oproti ODS bol však zanedbateľný – dalo by sa povedať, že ich výsledky boli identické. Do parlamentu sa dostali dve nové politické strany TOP ´09 a Veci verejné, ktoré získali, pomerne prekvapivo, vysoké volebné výsledky. Naopak, do českého zákonodarného zboru sa nedostali „stálice“, tzn. politické strany, ktoré v ňom mali zastúpenie počas viacerých volebných období – KDU-ČSL a Strana zelených[3]. Keďže ČSSD fakticky nemala s kým vytvoriť vládu (pretože aj hypotetická spolupráca s KSČM by jej nepriniesla vládnu väčšinu), musela odísť do opozície. Nastal tak prekvapivý moment, s ktorým má aj Slovensko niekoľkonásobné skúsenosti – politická strana, ktorá vyhrala parlamentné voľby, nemala dostatočne široký koaličný potenciál na to, aby bola schopná zostaviť vládu. De facto sa tak stala stranou porazenou.

České parlamentné voľby priniesli okrem dominancie pravice aj ráznu obmenu poslaneckého zboru, kedy sa do Poslaneckej snemovne dostala veľká časť poslancov, ktorí ešte nikdy v zákonodarnom zbore Českej republiky nesedeli. Po týchto voľbách podalo demisiu viacero lídrov, medziinými je vhodné spomenúť najmä predsedu ČSSD Jiřího Paroubka, ktorý sa po oznámení výsledku volieb rozhodol odísť z politiky. Fakt „obmeny“ zdôrazňuje aj politológ Jan Hartl (2010), ktorý konštatuje, že to boli práve tieto voľby, ktoré ukázali, že ani dvadsať rokov po páde komunizmu nie je politická scéna v Českej republike stále dotvorená.

Česi si tak zvolili pravicu, ktorá vytvorila vládu s prívlastkom „koalícia rozpočtovej zodpovednosti“, z čoho je úplne zrejmé, že si za jeden z hlavných cieľov kladie dať do poriadku verejné financie, predovšetkým znižovať deficit štátneho rozpočtu. Z toho vyplýva, že bude potrebné šetriť a uskutočniť rozsiahle reformy vo viacerých oblastiach, ktoré povedú k ozdraveniu verejného sektora. Tak, ako to bolo spomenuté aj pri Maďarsku, to, ako bude nová česká vláda pri týchto ambicióznych cieľoch úspešná, ukáže až čas.

Slovensko

Parlamentné voľby na Slovensku nasledovali dva týždne po voľbách českých. Na rozdiel od nich, slovenské sa konajú len počas jedného dňa, v sobotu. Systém volieb je, podobne ako v Česku, jednokolový, s uplatnením princípu pomerného zastúpenia. To, že by sa na Slovensku mohla zopakovať situácia, ktorá nastala v Českej republike, pred parlamentnými voľbami 2010 očakával málokto. Vo všetkých prieskumoch verejnej mienky totiž Smer[4] s jasným náskokom bodoval. Aj keď tento náskok začal tesne pred voľbami relatívne klesať, bol dostatočne vysoký na to, aby sa dalo predpokladať, že to bude Smer, kto bude rozdávať karty po voľbách.

Na Slovensku však došlo k zaujímavej situácii. Na hranici zvoliteľnosti (t. j. pri úrovni 5 %) sa v prieskumoch verejnej mienky pohybovali štyri politické strany – ĽS-HZDS, SMK, Most-Híd a SNS. Navyše otázna bola aj otázka mobilizácie potenciálnych voličov novovzniknutej strany SaS, ktorej prieskumy síce pripisovali podporu okolo 10 %, ale pri novovzniknutých politických stranách je potrebné byť vždy trochu rezervovaný. Pre to, ako bude vyzerať na Slovensku nová vláda, bolo dôležité nielen to, s akým náskokom Smer vyhrá, ale aj to, koľko zo spomínaných štyroch (resp. piatich, ak počítame aj s novovzniknutou politickou stranou SaS) politických strán, prekročí brány parlamentu.

Odpoveď na túto otázku priniesli voľby, ktoré vyhral s jasným náskokom Smer. Treba poznamenať, že medzi víťazom volieb (Smerom) a druhou v poradí najsilnejšou politickou stranou (SDKÚ-DS) bol rozdiel takmer 20 %. Do parlamentu sa však nedostali dve zo spomínaných „ohrozených“ politických strán (ĽS-HZDS ani SMK). Do zákonodarného zboru sa dostala, síce len tesne, ale predsa, SNS a pomerne dobrý výsledok „uhral“ aj Most-Híd. Úspešný výsledok zaznamenala aj politická strana Sloboda a Solidarita.

Výsledok parlamentných volieb 2010 sa na Slovensku v mnohom podobal na výsledok volieb v Českej republike. Voľby vyhrala ľavica, ale vládu zostavila pravica. Do zákonodarného zboru sa na Slovensku dostali dva nové politické subjekty (SaS a Most-Híd), naopak, zo zákonodarného zboru vypadli dve „stálice“ na slovenskej politickej scéne – ĽS-HZDS, ktorá bola v Národnej rade Slovenskej republiky permanentne prítomná celý čas od vzniku samostatnej Slovenskej republiky, až do roku 2010. Rovnako bola v Národnej rade Slovenskej republiky neustále prítomná od roku 1998 Strana maďarskej koalície, a pred spomínaným rokom viaceré maďarské politické strany. Podobne, ako v Čechách, aj na Slovensku bolo výrazne obnovené personálne zloženie zákonodarného zboru, v ktorom sa vymenilo množstvo „starých tvárí“. Ak zoberieme do úvahy fakt, že v zákonodarnom zbore Slovenskej republiky sedia zástupcovia SDKÚ-DS, SaS, Mostu-Híd, KDH, Smeru a SNS, a navyše v poslaneckom klube Mostu-Híd aj zástupcovia OKS, a v klube SaS aj tzv. Obyčajní ľudia, dá sa povedať, že zloženie slovenského parlamentu možno prirovnať k tomu, čo Giovanni Sartori (2005) nazýva extrémny pluralizmus (6 až 8 politických strán v parlamente).

Nová pravicová vládna koalícia si kladie za cieľ predovšetkým stabilizovať verejné financie a prijať rázne opatrenia v boji proti korupcii a klientelizmu. Keďže na Slovensku už boli mnohé potrebné reformy zrealizované v minulosti, bude mať priestor aj na „štedrejšiu“ sociálnu politiku, ktorú však bude nahlodávať pretrvávajúca hospodárska, finančná a sociálna kríza. Navyše v opozícii je s veľkým počtom poslancov politická strana Smer, pre ktorú budú otázky sociálnej politiky dôležitým „nástrojom“ v boji proti súčasnej vláde. Pred novou pravicovou vládou na Slovensku teda stojí predovšetkým náprava verejných financií. Či bude v tomto smere úspešná, na to si budeme musieť „chvíľu“ počkať.

Z analýzy politického vývoja v troch krajinách V4 je zrejmé, že v priebehu dvoch mesiacov dali voliči v nich jednoznačný signál – želajú si vládu pravice. Vo štvrtej krajine V4, v Poľsku, je pri moci takisto pravicová vláda, a dá sa predpokladať, že svoje postavenie si udrží aj po parlamentných voľbách, ktoré sú v Poľskej republike naplánované na rok 2011. Pozrime sa teraz na dôvody, prečo došlo k tak výraznému úspechu pravice v tomto stredoeurópskom regióne. Najprv je pozornosť potrebné upriamiť na niektoré všeobecné determinanty, potom sa zasa sústrediť na špecifiká každej z týchto krajín.

Všeobecné dôvody úspechu pravice vo V4

Tak, ako už bolo spomínané, výrazný úspech pravice v regióne V4 je determinovaný určitými spoločnými faktormi.

Prvým faktorom je vplyv hospodárskej krízy. Znie to možno zvláštne, pretože mnohí predpokladali, že hospodárska a finančná kríza bude „pomáhať“ skôr ľavici, ktorá mala mnohé sľuby, ktoré mali ľuďom garantovať sociálne istoty a bezplatný rozsah verejných služieb. Navyše, aj kvôli tejto kríze prišla značná časť zamestnancov o prácu a stali sa odkázanými na sociálny systém, ktorého štedrosť obvykle garantuje ľavica. Napriek tomu ľavica ani v jednej krajine V4 neuspela. Voliči uprednostnili pravicu, aj keď sa dalo predpokladať, že bude nútená vykonať aj úsporné opatrenia, ktoré pocítia na svojich peňaženkách. Prečo je to tak? Odpoveď na túto otázku ponúka druhý faktor, ktorý sa podpísal pod úspech pravice.

Druhým faktorom, ktorý determinoval úspech pravice, je situácia niektorých štátov, ako napríklad Grécko a s ním súvisiace pomenovanie „grécka cesta“. Problémy, ktoré Grécko malo a má, nie sú problémami novými, ťahajú sa s touto krajinou už niekoľko rokov. Rastúci verejný dlh, absencia uskutočnenia potrebných štrukturálnych reforiem, neochota šetriť nielen vo verejnom sektore, falšovanie štatistík a ukazovateľov v záujme lepšieho vykreslenia spĺňania tzv. maastrichtských kritérií, ktoré sú, okrem iného, nevyhnutné aj pre zevedenie eura – to sú len niektoré problémy, ktoré priviedli Grécko do stavu, ktorý kulminuje v týchto mesiacoch. Zdôrazňovanie bezútešnej situácie Grécka a hrozivá aplikácia tohto stavu na podmienky každej z krajín V4, v ktorej sa uskutočnili v roku 2010 parlamentné voľby, prispeli k tomu, že verejnosť sa začala obávať extrémneho zadlžovania a problémov, ktoré môže spôsobiť.

Pravicoví politici zvolili slovník, ktorým chceli vystríhať voličov pred neúnosným zadlžovaním svojej krajiny, ktorej dlhy budú musieť zaplatiť predovšetkým daňovníci, resp. mladé generácie. Keďže deficity všetkých troch krajín, v ktorých boli parlamentné voľby v priebehu roku 2010, boli vysoké (v Maďarsku už pod vplyvom diktátu od MMF dochádzalo k jeho postupnému znižovaniu, ale tam bol extrémne vysoký deficit pred niekoľkými rokmi), ukazuje sa, že rétorika ohľadom zadlžovania, mrhania verejných zdrojov a podobne, bola kľúčová. Voliči sa obávali zadlžovania, preto sa snažili uprednostniť politické strany, ktoré sa rétoricky (uvidíme, či aj prakticky) hlásili k rozpočtovej zodpovednosti a fiskálnej stabilizácii.

Tretím faktorom, ktorý sa podpísal pod úspech pravice, bola obrovská miera korupcie, klientelizmu a „nečistoty“ v celom verejnom sektore, vrátane pochybných štátnych tendrov, verejných zákaziek a problematického verejného obstarávania. V každej z analyzovaných krajín prerástli tieto problémy až, takpovediac, do astronomických rozmerov a práve to motivovalo ľudí, aby volili zmenu. Navyše, často boli tieto problematické okruhy spájané s ľavicovými politickými stranami, ktoré buď za ne niesli priamu zodpovednosť, alebo tolerovali takéto správanie koaličných partnerov. Pri riešení týchto problémov neboli ľavicové politické strany dostatočne razantné, respektíve, tvrdšie povedané, absolútne zlyhali.

V poradí štvrtým faktorom, ktorý dopomohol k víťazstvu pravici, boli škandály politikov. Boli to škandály súvisiace s ekonomickým pozadím politických strán, s osobným a rodinným životom politikov, s vulgárnymi a obscénnymi scénami a pod. Niektorí autori v súvislosti s podobnými problémami začali používať termín „vulgarizácia politiky“. Paradoxne, mnohé z týchto problémov sa spájali práve s politikmi pravicových politických strán. Mnohí z týchto politikov však dokázali včas odstúpiť z volebných kandidátok, čo sa ukázalo ako kľúčové (do zákonodarných zborov napríklad nekandidovali dvaja expremiéri, (v Českej republike Mirek Topolánek, na Slovensku Mikuláš Dzurinda), ktorí mali byť pôvodne lídrami svojich kandidátok). Pravici teda dopomohli aj škandály vlastných politikov – tým, že sa ich „zbavili“ a očistili tak svoje kandidátne listiny. Ľavicové politické strany nepristupovali k riešeniu škandálov s takou razanciou.

Ďalším, piatym faktorom, ktorý umožnil pravicovým politickým stranám dostať sa k moci, bol nízky koaličný potenciál ľavice, ktorý bol signifikantný v každej krajine V4, v ktorej sa uskutočnili v priebehu roka 2010 parlamentné voľby. V každej z týchto krajín bol nízky koaličný potenciál ľavice spôsobený praktickými krokmi, ktoré vykonala, keď bola pri moci, ale predovšetkým správaním sa k opozícii a nespokojným voličom (bližšie o koaličnom potenciále ľavice v konkrétnych krajinách pozri ďalej).

Úspech nových (pravicových) politických strán – to je šiesty faktor, ktorý dopomohol tomu, že vznikli pravicové vlády. V každej z krajín V4, kde boli tohto roku parlamentné voľby sa do zákonodarného zboru dostali dva nové politické subjekty, ktoré v predchádzajúcich volebných obdobiach nepôsobili v zákonodarnom zbore. V prípade Maďarska to bola (extrémne) pravicová politická strana Jobbik a zeleno-liberálna strana Politika môže byť iná (LMP). V Českej republike sa do parlamentu dostali nováčikovia TOP ´09 a Veci verejné. Na Slovensku SaS a Most-Híd. V Českej republike a na Slovensku sa navyše nové politické strany stali imanentnou súčasťou vládnej koalície.

V súčinnosti s úspechom nových politických subjektov sa prejavil ďalší – siedmy faktor – a to: neúspech tradičných parlamentných strán, ktoré pôsobili v zákonodarnom zbore svojej krajiny niekoľko funkčných období – Svetozár Krno (2006) takéto subjekty považuje za etablované politické strany. Zhodou okolností, tak ako v každom z analyzovaných štátov dve politické strany uspeli, tak aj dva politické subjekty „pohoreli“ a neprešli cez pomyselné sito do zákonodarného zboru. V Maďarsku z parlamentu odišli SZDSZ a MDF, v Českej republike KDU-ČSL a SZ, a na Slovensku ĽS-HZDS a SMK.

Týchto sedem kľúčových dôvodov bolo spoločných pre všetky krajiny Višegrádskej štvorky. Nakoľko politický vývoj v každej krajine je špecifický a má inú dynamiku, je potrebné poukázať na niektoré širšie súvislosti, ktoré sú pre každú krajinu V4, v ktorej boli v roku 2010 parlamentné voľby, určujúce, a ktoré vo výraznej miere dopomohli k úspechu pravice.

Maďarsko – dôvody úspechu pravice

Zo všetkých spomínaných dôvodov, ktoré sa podpísali pod úspech pravice, dominovala v Maďarsku nelichotivá situácia, ktorú spôsobila hospodárska a finančná kríza a pasivita ľavicovej (sociálno-liberálnej) vládnej koalície, ktorá priviedla krajinu na pokraj štátneho bankrotu. Keďže krajina si musela požičať prostriedky z MMF, súčasne s nimi prišiel aj prísny diktát ohľadom toho, ako prudko bude potrebné znižovať výdavky. Vtedajší premiér Ferenc Gyurcsány podal demisiu, aby uvoľnil cestu Gordonovi Bajnaiovi, ktorý musel zrealizovať aj nevyhnutné úsporné opatrenia, ktoré však narážali na odpor veľkej časti verejnosti. To, že socialisti krajinu priviedli do bezútešného stavu a situáciu museli riešiť tvrdými úspornými opatreniami, vyvolalo u mnohých obyvateľov (vrátane tradičných voličov ľavice) veľkú mieru apatie, či skepsy. Z tohoto stavu profitoval Fidesz, ktorý ponúkal viacero sľubov a riešení na vylepšenie situácie a neustále zdôrazňoval, že za chyby vlády nesmú trpieť bežní občania.

So socialistami bola v Maďarsku spájaná aj vyššia miera korupcie a klientelizmu, rovnako známe sú aj expresívne výroky vtedajšieho premiéra Gyurcsánya na situáciu v krajine. Tieto faktory pomáhali okrem Fideszu aj extrémne ladenému Jobbiku – ktorý zaznamenal výrazný úspech.

Keďže náskok Fideszu bol pred parlamentnými voľbami, ktoré si socialisti svojou politikou, takpovediac, sami prehrali, značne vysoký, ostatné faktory, ako napríklad nízky koaličný potenciál ľavice, či úspech nových a neúspech parlamentných politických strán, nehrali pri zostavovaní novej vlády takú kľúčovú úlohu, ako tomu bolo napríklad v Českej republike alebo na Slovensku.

Neschopnosť riešiť ekonomické problémy v krajine a nevhodné správanie sa priviedli socialistov do polohy obyčajných štatistov, keďže Fidesz dosiahol obrovskú podporu, ktorá mu priniesla ústavnú väčšinu, a fakticky neobmedzené možnosti ako spravovať, či dokonca ovládať, celú krajinu. Teraz je len na ňom, ako s prejavenou dôverou naloží – ak ju využije adekvátnym spôsobom môže Maďarsku výrazne pomôcť.

Dôvody úspechu pravice v Maďarsku sa dajú, zjednodušene, zhrnúť do jednej vety – Socialisti si voľby prehrali sami (svojou osemročnou vládnou vizitkou).

Česká republika – dôvody úspechu pravice

V Českej republike bola situácia, na rozdiel od Maďarska, odlišná. Pred parlamentnými voľbami 2010 neboli pri moci socialisti, ale populárna „úradnícka“ vláda, ktorá vznikla v roku 2009, ako dôsledok rozpadu Topolánkovej vlády. Úradnícka vláda bola síce veľmi populárna, avšak bola limitovaná termínom volieb, ktoré sa mali uskutočniť najskôr na jeseň 2009, nakoniec sa uskutočnili v máji 2010. Očakávalo sa, že po týchto parlamentných voľbách, bude určujúcim politickým aktérom (tzn. tým, ktorý bude zostavovať vládu) ČSSD, ktorej prieskumy pred týmito voľbami dávali pomerne slušný náskok.

Nakoniec však „bodovali“ pravicové politické subjekty, v tom smere, že sa im podarilo pohodlne zostaviť vládu. Hospodárska kríza bolestivo zasiahla aj Českú republiku, avšak keďže Česi mali v predkrízovom období nízky verejný dlh, zvyšovanie zadlženosti bolo síce rýchle, ale miera zadlženosti sa ani zďaleka nepribližovala niektorým európskym krajinám. Ako sa ukázalo, české obyvateľstvo je však extrémne citlivé na zdlžovanie, a preto sa rozhodlo stopnúť ho, kým je čas. Výrazným spôsobom ovplyvnila v Českej republike volebné výsledky aj veľmi dlhá volebná kampaň, počas ktorej vysvitlo na politikov mnoho špinavostí, ktoré verejnosť nedokázala prehltnúť. Ako sa ukázalo, tí politici, ktorí odstúpili (napr. Mirek Topolánek), urobili dobre.

Špecifikom Českej republiky je, že voliči ukázali obrovské odhodlanie o zmenu. Prestali veriť súčasným politikom, čo sa prejavilo, okrem iného, aj v tom, že v Poslaneckej snemovni vymenili zhruba dve tretiny členov – dve tretiny poslancov sú nováčikmi v politike. S obmenou poslaneckého zboru súvisí aj istá katarzia v radoch politických strán. S veľmi dobrými volebnými ziskmi sa do zákonodarného zboru dostali dve nové politické strany TOP ´09 a Veci verejné, naopak, z parlamentu odišli „stálice“ KDU-ČSL a SZ. Ukazuje sa, že práve snaha o obmenu politického prostredia bola dôležitým faktorom pri úspechu pravice.

V Českej republike sa voliči vyslovili proti zadlžovaniu krajiny, proti obrovskej miere korupcie a klientelizmu a snažili sa potrestať škandalóznych politikov, do značnej miery bola mobilizovaná aj mladšia generácia voličov. Nádej na zmenu voliči videli v nových politických stranách, ktoré mali bližšie k pravici, ako k ľavici, preto vznikla v Českej republike pravicová vládna koalícia.

Slovensko – dôvody úspechu pravice

Predvolebná situácia na Slovensku bola značne odlišná aj od Maďarska, aj od Českej republiky. Na Slovensku vládla ľavicová vláda, ktorej dominantným aktérom bola predovšetkým politická strana Smer. Aj keď aj s touto politickou stranou boli spájané viaceré škandály a podozrenia (rovnako, ako s jej koaličnými partnermi), bola jasným favoritom tohtoročných volieb. Úlohu favorita aj jednoznačne potvrdila, keďže vyhrala s ešte vyšším náskokom, ako jej predpovedali predvolebné prieskumy a dokonca aj exitpoll (jej náskok oproti druhej najsilnejšej politickej strane bol zhruba 20 %).

Na Slovensku sa ako veľmi dôležitý faktor ukázal nízky koaličný potenciál víťaznej politickej strany Smer. Tento faktor je, vo všeobecnosti, na Slovensku už dlhšie prítomný, a týkal sa napríklad aj ĽS-HZDS, ktorá sa po tohtoročných voľbách ani len nedostala do zákonodarného zboru a predtým už niekoľkokrát ako víťaz volieb nebola schopná zostaviť vládu.

Napriek tomu, že aj na Slovensko doľahla značným spôsobom hospodárska, finančná a sociálna kríza, jej vplyv sa pod výsledky volieb až tak nepodpísal. Počas obdobia, keď kríza úradovala, hral prím vo vládnej koalícii práve Smer, ktorý svoj volebný zisk oproti predchádzajúcim parlamentným voľbám (aj v absolútnych číslach) dokonca zvýšil. Obrovská miera korupcie, klientelizmu a „nečistoty“ bola na Slovensku spájaná skôr s koaličnými partnermi Smeru – s SNS a ĽS-HZDS. Práve u nich sa „ich“ škandály podpísali pod neúspech. SNS klesol volebný zisk zhruba o polovicu, ĽS-HZDS skončila mimo parlamentu. Voliči na Slovensku odmietli aj národnostné vášne (rovnako občania slovenskej aj maďarskej národnosti), čo sa prejavilo aj vo vyššie spomínanom poklese preferencií SNS, aj v tom, že SMK sa nedostala do parlamentu. Rovnako odmietli vulgarizáciu politiky – okrem SNS, ktorá ostala na periférii politického diania, sa do zákonodarného zboru nedostala žiadna politická strana, ktorej politici by permanentne používali vulgárny slovník.

Ako uvádza Grigorij Mesežnikov (2010), v parlamentných voľbách 2010 na Slovensku uspeli politické strany, ktoré presadzujú typ politiky ústretový k menšinám a pri menšinách zasa môžeme vidieť, že sa posilnili trendy na spoluprácu. Poľský denník Rzeczpospolita Polska (2010) konštatuje, že na Slovensku zafungoval tzv. obrátený mechanizmus – čím útočnejšie začali pôsobiť strany vládnej koalície a čím agresívnejší slovník volili, tým viac občanov Slovenska sa obracalo k pravici.

Fakt, že sa do zákonodarného zboru na Slovensku dostali dve nové politické strany a dve „stálice“ vypadli, nebol na Slovensku až tak dôležitý. Dôležitý by bol len v prípade, ak by sa do parlamentu dostala ĽS-HZDS a SMK by zostala mimo. Akákoľvek iná alternatíva by nepostačovala Smeru (ak berieme vyhlásenia vtedajších opozičných strán o nespolupráci so Smerom vážne) na vytvorenie novej vládnej koalície. Napriek tomu je zaujímavé, že nové politické subjekty, zastúpené v slovenskom parlamente (SaS a Most-Híd) patria, podobne, ako v Českej republike strany TOP ´09 a Veci verejné, k pravici.

Dôvody úspechu pravice na Slovensku sú teda iné ako v Maďarsku a v Českej republike. Najväčšia ľavicová politická strana na Slovensku (Smer) voľby neprehrala, tak ako MSZP v Maďarsku, ani nezískala podstatne menej voličských hlasov, ako jej prognózovali predvolebné prieskumy (ako ČSSD). Rovnako úspech nových politických subjektov nebol určujúci. Hlavný dôvod úspechu pravice na Slovensku bola neschopnosť Smeru nájsť si koaličného partnera, a teda zostaviť vládu (prakticky všetky parlamentné politické strany (okrem SNS), ktoré vstúpili po voľbách 2010 do Národnej rady Slovenskej republiky, explicitne odmietli spoluprácu s touto politickou stranou).

Pravica v Poľsku

Tak, ako bolo spomenuté v úvode tohto príspevku, v Poľsku sa, na rozdiel od ostatných krajín V4, v roku 2010 neuskutočnili parlamentné voľby. Ich termín je naplánovaný na rok 2011. Napriek tomu, aj v Poľsku možno hovoriť o bodovaní pravice. Pri moci je totiž pravicová vláda, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou zvíťazí aj v parlamentných voľbách 2011.

V roku 2010 sa však v Poľsku uskutočnili prezidentské voľby, z ktorých jasne vyplynula dominancia pravice. Do druhého kola priamych prezidentských volieb sa totiž dostali dvaja pravičiari. Tvrdý konzervatívec Jaroslaw Kaczynski (brat tragicky zosnulého prezidenta Lecha Kaczynského, po ktorom sa uvoľnil úrad) a umiernený liberál Bronislaw Komorowski. Nakoniec vyhral umiernený liberál Komorowski, aj keď s tesnejším náskokom, ako avizovali predvolebné prieskumy. Ben Stanley (2010) z britskej University of Essex si všimol, že voliči v Poľsku v prezidentských voľbách upriamovali svoju pozornosť na boj za väčšiu transparentnosť a na ekonomické reformy. Podľa Stanleyho „...tí ľudia, ktorí volili kandidáta Práva a Spravodlivosti sa sústreďovali na kritiku korupcie v politike. Tí, čo tvrdia, že ekonomika je problémom, volili zasa kandidáta Občianskej platformy“.

Keďže v Poľsku je zakorenené cleavage tradičný konzervativizmus verzus konzervatívny liberalizmus (Krno, 2006, s. 46), ukazuje sa, že v tejto krajine bude aj po parlamentných voľbách 2011 pravdepodobne dominovať pravica. Otázne ostáva, aký typ pravicovej politiky. Dá sa predpokladať, že voliči sa budú rozhodovať medzi spomínaným ortodoxným konzervatívnym krídlom pravice, ktoré predstavuje predovšetkým politická strana Právo a spravodlivosť (PiS), ktorej predsedom je Jaroslaw Kaczynski, a umierneným liberálnym krídlom, ktoré reprezentuje politická strana Občianska platforma, ktorej predsedom je súčasný premiér Donald Tusk, a ktorej kandidát Komorowski vyhral tohtoročné prezidentské voľby.

Ak bude rozloženie voličských preferencií v Poľsku podobné ako pri tohtoročných prezidentských voľbách, dá sa predpokladať, že s mierným náskokom vyhrá liberálnejšie krídlo pravice, ktoré je orientované aj viac proeurópsky. Toto krídlo bude pravdepodobne naklonené aj silnejšej spolupráci v rámci Višegrádskej štvorky.

Situácia v Poľsku sa pred parlamentnými voľbami 2011 bude značne líšiť od situácie v Maďarsku, v Českej republike a na Slovensku. V týchto troch krajinách V4 sa totiž rozhodovalo o tom, či bude vládu, ako určujúca politická sila, zostavovať ľavica alebo pravica. V každej z týchto krajín nakoniec zvíťazila pravica – niekde s jasným náskokom (Maďarsko), niekde s náskokom „primeraným“ (Česká republika) a niekde s náskokom tesným (Slovensko). Tak, ako už bolo spomínané, v Poľsku bude pravdepodobne víťazom pravica, otázne je, či konzervatívnejšia alebo liberálnejšia. Nič to však nezmení na tom, že región Višegrádskej štvorky bude otočený doprava.

Záver

V roku 2010 pravica bodovala vo všetkých krajinách Višegrádskej štvorky. Dôvody, prečo tomu tak bolo, boli interpretované v tomto príspevku. V každej z krajín V4 stojí pravicová elita pred niektorými rovnakými úlohami, ktoré vyplývajú, okrem iného, aj z toho, že po celom svete zúri hospodárska, finančná a sociálna kríza. Ide o úlohy, ktoré súvisia s konsolidovaním verejných financií, znižovaním verejného dlhu, podporou ekonomického rastu, znižovaním nezamestnanosti, vytváraním nových pracovných miest, zlepšovaním stavu podnikateľského prostredia, budovaním infraštruktúry, bojom s korupciou, kriminalitou, organizovaným zločinom a extrémizmom.

Samozrejme, že intenzita týchto problémov je v každej krajine V4 rôzna, ale boli to práve tieto témy, ktoré pravicové elity zdôrazňovali pred parlamentnými voľbami, ktoré sa v roku 2010 v týchto krajinách uskutočnili. To, že vo všetkých krajinách Višegrádskej štvorky vládnu pravicové vlády, dáva priestor aj na zlepšenie vzájomnej spolupráce, a na možnosť, aby Višegrádska štvorka hovorila najmä v Európskej únii jednotným hlasom. Ak sa to podarí, bude to na prospech celého regiónu a takisto Európskej únie. Navyše, v roku 2011 budú EÚ predsedať Maďarsko (prvý polrok) a následne Poľsko (druhý polrok). Aj vďaka zlepšenej spolupráci by si región V4 mohol vybojovať v EÚ viaceré privilégiá, a koordinovať viaceré politiky (napr. v oblasti budovania infraštruktúry, cestovného ruchu a pod.), ktoré by mu boli na osoh. Ak bude višegrádska pravica v týchto otázkach jednotná, môžu z toho profitovať všetci občania regiónu. Úspech „višegrádskej“ pravice sa teda dá veľmi efektívnym spôsobom zúžitkovať a zúročiť.

Literatúra

BENDA, L. (2004). Maďarsko. In: KUBÁT, M. a kol. (2004). Politické a ústavní systémy zemí středovýchodní Evropy. Eurolex Bohemia. Praha.

HARTL, J. (2010). Seminár o voľbách V4 (Ohlasy – Slovenský rozhlas). At (online): http://www.ivo.sk [2010-07-22].

KRNO, S. (2006). Typológia politických strán. UKF Nitra.

KRNO, S. (2007). Politické strany štátov Višegrádskej štvorky. UKF Nitra.

MÉDEVE-BÁLINT, G. (2010). Zmeny po voľbách v krajinách V4. At (online): http://www.slovakradio.sk [2010-07-22].

MESEŽNIKOV, G. (2010). Seminár o voľbách V4 (Ohlasy – Slovenský rozhlas). At (online): http://www.ivo.sk [2010-07-22].

MRKLAS, L. (2004). Česká republika. In: KUBÁT, M. a kol. (2004). Politické a ústavní systémy zemí středovýchodní Evropy. Eurolex Bohemia. Praha.

Rzeczpospolita Polska (2010). Stredná Európa má šancu hovoriť jedným hlasom. In: Denník Pravda. At (online): http://www.pravda.sk [2010-07-22].

SARTORI, G. (2005). Strany a stranické systémy (schéma pro analýzu). Centrum pro studium demokracie a kultury. Praha.

STANLEY, B. (2010). Zmeny po voľbách v krajinách V4. At (online): http://www.slovakradio.sk [2010-07-22].

Zodpovědný redaktor: Bc. Jiří Mertl

Článek neprošel jazykovou korekturou.

Titulní obrázek převzat z: http://cs.wikipedia.org/wiki/Soubor:Mitteleuropa2.png

[1] Pre korektnosť treba poznamenať, že Fidesz v parlamentných voľbách 2010 kandidoval v koalícii s KDNP (Kresťanskodemokratickou ľudovou stranou). Keďže je však KDNP viacmenej len appendixom Fideszu, v tomto príspevku sa, pre zjednodušenie, spomína len politická strana Fidesz.

[2] Sartori za obmedzený pluralizmus považuje situáciu, ak sa v parlamente nachádza počet politických subjektov v rozmedzí 3 až 5.

[3] Tak, ako v prípade Maďarska, aj v prípade Českej republiky, počet politických strán v zákonodarnom zbore svedčí o obmedzenom pluralizme.

[4] Oficiálny názov politickej strany Smer sa cez pomlčku dopĺňa s prívlastkom sociálna demokracia, v tomto príspevku je však, pre zjednodušenie, uvádzaný bez neho.

Jak citovat tento text?

Rešetka, Lukáš. Dôvody úspechu pravice v štátoch Višegrádskej štvorky [online]. E-polis.cz, 8. září 2010. [cit. 2024-04-16]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/dovody-uspechu-pravice-v-statoch-visegradskej-stvorky.html>. ISSN 1801-1438.