Ideológie v politickom živote (5) - Klasifikácia ideologických konceptov z axiologického hľadiska

 26. červen 2006  PhDr. Richard Geffert   komentáře

Hodnotové orientácie sú niečím hlbším a stabilnejším ako politické postoje. Hodnotové orientácie predstavujú základné dispozície pre najrôznejšie prístupy k ekonomickým, sociálnym či politickým javom. Politické názory a politické postoje sú v porovnaní s tým premenlivejšie, lebo sú len reakciou na tieto zmeny. Na druhej strane však skúsenosť z politického správania a konania sedimentuje vo videní a hodnotení sveta.

Ideológie v politickom živote (5) - Klasifikácia ideologických konceptov z axiologického hľadiskaIdeológie v politickom živote (5) - Klasifikácia ideologických konceptov z axiologického hľadiska

I.III.

Hodnotové orientácie sú niečím hlbším a stabilnejším ako politické postoje. Hodnotové orientácie predstavujú základné dispozície pre najrôznejšie prístupy k ekonomickým, sociálnym či politickým javom. Politické názory a politické postoje sú v porovnaní s tým premenlivejšie, lebo sú len reakciou na tieto zmeny. Na druhej strane však skúsenosť z politického správania a konania sedimentuje vo videní a hodnotení sveta. Hodnoty sú niečím hlbším, politické postoje a aktivity tvoria akúsi „povrchnejšiu„ vrstvu. Vzťah medzi týmito vrstvami je však charakteristický nevyhnutným vzájomným pôsobením.

Ako sme už boli bývali naznačili v časti I.I.I. vznik a existencia politických ideologických koncepcií je podmienená množstvom determinánt, ktoré je možné klasifikovať podľa sociálnych, hodnotových a gnozeologických faktorov. Politické ideológie vznikajú vtedy keď jednotlivé sociálne skupiny začínajú vnímať svoje postavenie ako neuspokojivé a začínajú sa porovnávať s postavením iných sociálnych skupín. Negatívne emócie , ako prvotný produkt neuspokojivej situácie môžu začať postupne prerastať do predstavy o tom, čím je tento stav neuspokojenia spôsobený, a čo je nevyhnutné uskutočniť preto, aby bol zjemnený či úplne odstránený. Dané negatívne hodnotenie reality je motivačným impulzom, ktorý núti jedinca, či sociálnu skupinu premýšľať intenzívnejšie o rôznych súvislostiach. V konečnom dôsledku na určitom stupni a za splnenia určitých podmienok môže dospieť predstava k systematickej ucelenej podobe. Politické ideológie rôznych sociálnych skupín, ktoré sú programom ich sociálnych akcií sa líšia podľa sociálneho statusu danej skupiny.

Jednotlivé ideológie sa vyznačujú špecifickou, relatívne stabilnou štruktúrou hodnôt. Z tohto hľadiska sa len čiastočne líšia od štruktúry vedy. Práve z tohto dôvodu je možné použiť pre ich popis termín „paradigma“, ktorú použil Thomas Kuhn vo vzťahu k vede. V podstate je možné u ktorejkoľvek ideológie nájsť hodnotovú paradigmu; t.j. relatívne stabilnú štruktúru hodnôt. Rozdiely v preferovaných spoločenských hodnotách sú základom pre rozlíšenie jednotlivých ideologických smerov, alebo rozlíšenie doktrín[1] vo vnútri ideológií. Častokrát samotný názov naznačuje to, čo jej stúpenci považujú za prioritné, v zmysle dominancie nejakej hodnoty[2]. Existencia kľúčovej hodnoty, ktorá môže byť v názve, však nevyčerpá a ani nedokáže žiadnu ideológiu bezozvyšku vyčerpať. Ideológie sú charakteristické širším spektrom vzájomne sa podmieňujúcich sa a v rôznej miere sa podmieňujúcich sa hodnôt. Celková štruktúra hodnôt a ich previazanosť či podmienenosť umožňuje rozlišovať jednotlivé ideológie aj za situácie, kedy uznávajú určitý okruh spoločných hodnôt.

Hodnotová paradigma je stabilná a preto môžu byť ideológie stabilizujúcim faktorom v spoločnosti. Ani stabilita ideológií, nakoniec ako nič v nami poznávanom a hodnotenom svete, nie je absolútna. Meniace sa spoločenské pomery či praktické preverovanie ideologických koncepcií vedie celkom prirodzene k postupným modifikáciám uznávaných hodnôt, alebo ku zmene ich vzájomných väzieb.

Jednotlivé etapy vývoja politického myslenia v podobe ideológií a politických teórií na seba nadväzujú, odrážajúc tak kontinuitu spoločenského vývoja. Hodnotové paradigmy však vplyvom časovo-priestorových zmien v spoločnosti sa vyčerpávajú a postupne strácajú, či menia svoj vplyv. Modernizácia ideologických koncepcií prebieha postupne, diferencovane a nerovnomerne a celkom logicky a prirodzene k nej dochádza aj u súčasných politických ideológií (Prorok, 2001, s. 30).

I.III.I. Ideologické koncepcie a ich podstata

Historicko - axiologický prehľad politických ideológií je užitočné začať liberalizmom[3] (liberalism), a to práve preto, že liberalizmus je ideológiou priemyselne vyspelého Západu a niekedy je označovaný ako metaideológia, ktorá do seba dokáže integrovať širokú škálu vzájomne si konkurujúcich hodnôt a názorov. V podobe rozpracovaného politického kréda sa objavuje počiatkom 19. storočia (aj keď princípy spojené s liberalizmom sa postupne formovali už v predchádzajúcich 300 rokoch). Medzi základné hodnotové koncepty liberalizmu patrí:

Individualizmus (individualism): Odráža sa v ňom viera v zásadný význam ľudského indivídua, ktoré je dôležitejšie ako akákoľvek sociálne skupina alebo kolektív. Na ľudí sa nahliada predovšetkým ako na indivíduá. Z morálneho hľadiska majú všetci ľudia rovnakú hodnotu. Za úlohu si kladie cieľ – vybudovať spoločnosť, v ktorej sa všetci jednotlivci môžu rozvíjať. Liberalizmus je morálne neutrálny.

Sloboda (liberty&freedom): Individuálna sloboda je ústrednou hodnotou. Dáva sa jej prednosť pred rovnosťou, spravodlivosťou alebo autoritou. To prirodzene vyplýva z viery v jednotlivca a z priania zabezpečiť, aby každý mohol konať tak ako sa mu páči a ako si želá. Liberáli hlásajú „slobodu v rámci zákona“. Uznávajú, že sloboda jedného nemôže ohrozovať slobodu druhých. Presadzujú myšlienku, že jednotlivci by sa mali tešiť z čo najväčšej slobody, ktorú je možné zosúladiť s rovnakou slobodou všetkých.

Rozum (reason): Liberáli veria, že štruktúra sveta je logická a že ľudský rozum a kritické skúmanie ju môže odhaliť. Jednotlivci môžu teda sami dospievať k múdrym záverom. Veria tiež v pokrok, a v to, že rozdiely medzi sebou dokážu riešiť prostredníctvom diskusie.

Rovnosť (equality): Predstavuje presvedčenie, že jednotlivci sa „rodia sebe rovní“ čo sa týka práv, ale aj povinností, v zmysle právnej aj politickej rovnosti. Nepresadzuje však sociálnu rovnosť alebo rovnosť výsledkov. Ide tu skôr o rovnosť príležitostí. Zastávajú princíp meritokracie.

Tolerancia (tolerance):Je zárukou slobody jednotlivca. Pluralizmus v podobe morálnej, kultúrnej a politickej rozmanitosti je pozitívnym a zdravým momentom. Existuje istá prirodzená rovnováha /harmónia/ medzi konkurujúcimi si názormi a záujmami. Liberáli odmietajú predstavu neriešiteľného konfliktu.

Konsenzus (consensus): Autorita a spoločenské vzťahy by mali byť založené predovšetkým na dobrovoľnom súhlase /konsenze/. Vláda sa musí opierať o „súhlas ovládaných“. Uprednostňuje sa zastupiteľský princíp a demokracia. Autorita vychádza „zdola“ a jej základom je vždy legitimita. Možno tu hovoriť aj o takzvanom „občianskom princípe“.

Konštitucionalizmus (constitutionalism): Vláda a štát sú vnímané ako dôležité záruky poriadku a stability v spoločnosti. Veria prirodzene v „obmedzenú vládu“. Tento cieľ je možné dosiahnuť fragmentáciou štátnej moci, vytvorením bŕzd a vyvážení medzi štátnymi orgánmi a prijatím kodifikovanej „písanej“ ústavy, ktorej súčasťou je listina práv, ktorá definuje vzťahy medzi štátom a jednotlivcom (Heywood, 2004,s. 63).

V línii liberalizmu je možné spomenúť taktiež jednotlivé vývojové typy ako klasický liberalizmus, moderný liberalizmus a neoliberalizmus.

Klasický liberalizmus je predovšetkým dôsledne individualistický, tiež charakteristický atomistickým pohľadom na spoločnosť. Štát je chápaný ako „nevyhnutné zlo“. V oblasti ekonomiky je tu silná viera v mechanizmy voľného trhu a presvedčenie, že ekonomika funguje najlepšie vtedy ak si ju štát nevšíma.

Moderný liberalizmus sa vyznačuje zmierlivým postojom ku zásahom štátu do fungovania trhového mechanizmu. Predstavuje podporu tzv. „veľkému štátu“. Je charakteristický taktiež vierou v kapitalizmus laissez-faire.

Neoliberalizmus predstavuje aktualizovanú verziu klasickej politickej ekonómie. Hlavnými priateľmi neoliberalizmu sú trh a jednotlivec. Hlavnou snahou neoliberálov je „posunúť späť hranice štátu“ v nádeji, že neregulovaný trhový mechanizmus zaistí efektivitu, rast a všeobecnú prosperitu. „Mŕtva ruka“ štátu škrtí iniciatívu a odrádza od podnikania. „Súkromné je dobré a verejné je zlé“ (Heywood, 2004,s. 69).

Ďalším z radu „izmov“, ktorý je súčasťou základnej trojice tzv. veľkých ideológií, ktoré sa v priebehu času rôzne modifikovali (a stále sa vyvíjajú) je konzervativizmus.

Konzervativizmus[4] (conservativism) : sa najskôr objavil koncom 18. a počiatkom 19. storočia, ako reakcia na zrýchľujúce sa tempo ekonomických a politických zmien, ktoré v mnohých smeroch boli predstavované francúzskou buržoáznou revolúciou. V tomto zmysle sa konzervativizmus vracal k ancien régime. V snahe čeliť tlakom, ktoré priniesol rast liberalizmu, socializmu a nacionalizmu vystúpil konzervativizmus s obranou tradičného spoločenského poriadku. Na európskom kontinente mal formu autokratickú a reakčnú, opatrnejšia a pružnejšia forma konzervativizmu sa objavila v Spojenom Kráľovstve a v USA, ktorej heslo bolo: „ ku konzervovaniu je potrebná zmena“ (Heywood, 2004,s. 66). Medzi základné myšlienkové koncepty konzervativizmu axiologicky bázované patria následujúce:

Tradícia (tradition): „Túžba konzervovať“ je tesne spojená s hodnotami tradície a s úctou k uplatňovaným zvykom a inštitúciám. V tradícii sa odráža nadobudnutá múdrosť minulosti a inštitúcie a postupy „preverené časom“ . Toto všetko je potrebné zachovať pre tých, ktorí sa ešte len narodia. Tradícia prináša kvalitu, stabilitu a bezpečnosť.

Pragmatizmus (pragmatism): Hranice ľudskej racionality sú dané zložitosťou a nekonečnosťou sveta. Neverí abstraktným princípom a myšlienkovým sústavám, ale predovšetkým sa orientuje na skúsenosť a dejiny. Konanie je potrebné prispôsobovať reálnym okolnostiam a cieľom s ohľadom na „to čo funguje“.

Nedokonalosť človeka (imperfection): Konzervatívny pohľad na ľudskú prirodzenosť je v zásade pesimistický. Ľudské bytosti majú prirodzene svoje hranice, sú závislé, túžia po istote. Láka ich to čo je overené časom, čo je známe, vyskúšané. Majú potrebu žiť v stabilných a usporiadaných spoločenstvách. Jednotlivci sú morálne narušení, sú poznamenaní sebectvom, závisťou a túžbou po moci. Korene zločinnosti a neporiadku sú skôr v ľodskom jedincovi – v indivíduu ako v spoločnosti. Zachovanie poriadku si vyžaduje silný štát, vynucovanie prísnych zákonov a tvrdé tresty.

Organicizmus (organicizm): Konzervativizmus vychádza z chápania spoločnosti ako organického celku alebo živého organizmu skôr ako určitý artefakt, ktorý je výsledkom tvorivosti a vynaliezavosti ľudí. Spoločenská štruktúra s jej rozmanitými inštitúciami je výsledkom prirodzenej nevyhnutnosti a prispieva k zdravému vývoju a k stabilite spoločnosti. Celok znamená viac ako súbor „len“ jednotlivých častí. Dôležité sú predovšetkým tradičné hodnoty a tradičná kultúra.

Hierarchia (hierarchy): >Odstupňovanie spoločenského postavenia a statusu v prirodzenej a organickej spoločnosti je podľa konzervativizmu nevyhnutné. Nerovnosť a hierarchia nevedú ku konfliktom, lebo vzájomne záväzky a povinnosti držia spoločnosť v jednom celku.

Autorita (authority): Autorita je do istej miery vždy uplatňovaná zhora. Poskytuje vedenie, orientáciu a podporu tým, ktorí to potrebujú – tzn. Nemajú vedomosti, skúsenosti, či odvahu, aby mohli vo vlastnom záujme múdro konať. Autorita je zdrojom spoločenskej súdržnosti. Sloboda je spojená so zodpovednosťou; do značnej mery spočíva v ochotnom prijímaní záväzkov a povinností.

Majetok (property): Podstatným faktorom pre konzervatívcov je vlastnenie majetku, lebo ten poskytuje ľuďom predovšetkým bezpečnosť a nezávislosť (slobodu) na štáte. Tiež je chápaný ako predĺženie ľudskej osobnosti v tom zmysle, že ľudia sa „vidia“ v tom čo vlastnia. K vlastníctvu však nepatria len práva, ale aj povinnosti, ktoré konzervatívci tiež zdôrazňujú a rešpektujú (Heywood, 2004,s. 68).

V sledovaní línie konzervativizmu je možné menovať jeho ďalšie modifikácie, respektíve vývojové typy: paternalistický konzervativizmus či neokonzervativizmus.

Paternalistický konzervativizmus je prúd v rámci konzervatívneho myslenia, ktorý vychádza dôsledne z takých princípov, akými sú organické videnie spoločnosti, hierarchia a povinnosti. Podľa neho privilegovaní musia pochopiť, že reforma zhora je lepšia ako revolúcia zdola (napriek odmietavému postoju k reformám ak je konzervativizmus ochotný uvažovať o zmene, tak je to zmena v rámci systému, nie zmena systému ako celku). Dôležitá nie je sociálna rovnosť, ale predovšetkým organická vyváženosť a súdržná a stabilná hierarchia. Charakteristický je vysoko pragmatický postoj ku hospodárskej politike a preferovanie reziduálneho typu sociálnej politiky (Titmusove modely sociálnej politiky). To je jasne vidieť na prístupe „tretej cesty“. Tento prístup sa vyhýbal dvom ideologickým modelom hospodárskej organizácie: kapitalizmu lessez-fair na jednej strane a štátnemu socializmu a centrálnemu plánovaniu na druhej strane. Dôležité je tu dosiahnutie vzácnej vyváženosti štátu a jednotlivca na základe pragmatických ideálov podľa toho „čo funguje“.

Neokonzarvativizmus opakuje predovšetkým sociálne princípy konzervativizmu 19. storočia. Chce predovšetkým obnoviť autoritu a vrátiť spoločnosť tradičným hodnotám (rodina, náboženstvo, štát). Autorita (disciplína, úcta) je zárukou hospodárskej a sociálnej stability. Nepriateľmi neokonzrevativizmu sú permisivita a myšlienky typu „nech si každý robí čo chce“. Stavia sa negatívne a pesimisticky ku integrácii multikultúrnych a multireligionistických spoločenstiev.

Posledným z trojice „veľkých“ ideologických konceptov je socializmus.

Socializmus[5] (socialism) v istom zmysle v podobe určitých socialistických myšlienok je možné sledovať už u levellrov a diggerov 17. storočia, v Utópii (1516) Thomasa Mora, alebo v Platónovej Ústave. V politickom slova zmysle sa socializmus sformoval až začiatkom 19. storočia. Vznikol ako reakcia na priemyselný kapitalizmus. Najprv bol základom vyjadrovania záujmov remeselníkov a malovýrobcov. Skoro sa začal spájať s narastajúcou priemyselnou robotníckou triedou. Vo svojej rannej podobe bol socializmus fundamentalistický, utopický a revolučný. Jeho cieľom bolo predovšetkým odstrániť kapitalistickú ekonomiku, založenú na trhovej výmene a nahradiť je kvalitatívne inou socialistickou ekonomikou, ktorá vychádza z princípu spoločného vlastníctva. Koncom 19. storočia sa objavil variant reformistického socializmu, ktorý vychádzal z dvoch zdrojov. Prvým bola humanistická tradícia etického socializmu, druhým bol revizionistický marxizmus. Základné hodnotové charakteristiky socializmu sú:

Pospolitosť(community): Základom socializmu je predstava, že ľudia sú spoločenské bytosti, sú spätí spoločnou ľudskosťou. Ľudská identita sa vytvára prostredníctvom spoločenskej interakcie a členstvom v spoločenských skupinách a kolektívnych útvaroch. Socialisti zdôrazňujú predovšetkým výchovu, ktorú považujú za základ človeka skôr ako prirodzenosť. Dôležité sú predovšetkým spoločenské faktory, ktoré sú dôležitejšie ako vrodené kvality.

Bratstvo (brotherhood): Nejedná sa o bratstvo, ktoré by bolo chápané na základe príbuzenských pokrvných zväzkov, ale na základe prináležitosti k ľudskému rodu. Socialisti uprednostňujú spoluprácu pred konkurenciou a kolektivizmus pred individualizmom. Spolupráca upevňuje súnaležitosť; naopak konkurencia stavia ľudí proti sebe a je zdrojom nevraživodti, konfliktov, nepriateľstva.

Sociálna rovnosť (social eqality): Rovnosť aj v zmysle sociálnom je dominantnou hodnotou uplatňujúcou sa v socializme. Často hraničí až s egalitárstvom, čo znamená predovšetkým rovnosť výsledkov ľudského konania pred rovnosťou šancí, možností a príležitostí. Je základom využívania osobných a politických práv.

Zdôrazňovanie potrieb (needs): Nosnou témou tejto otázky je konštatovanie, podľa ktorého by sa materiálne dobrá mali rozdeľovať podľa potreby skôr ako podľa zásluh. Dôležitá je tu akási „zásada života“ založená na utilitarizme, kde ide o dosiahnutie čo najväčšieho sociálneho blaha pre čo najväčší počet ľudí (Macek, 1925, s. 39).

Spoločenská trieda (social class): Socializmus sa vždy spájal s určitým druhom politiky tried. Po prvé , socialisti zvyčajne analyzovali spoločnosť z hľadiska distribúcie príjmov a bohatstva a v triede videli dôležitý zdroj spoločenských rozporov. Po druhé, socializmus sa vždy tradične viazal na záujmy utláčanej a vykorisťovanej robotníckej triedy. Túto považoval za základ spoločenských zmien, aj sociálnej revolúcie. Cieľom sosializmu je odstránenie, alebo aspoň zmiernenie sociálnej nerovnosti (Heywood, 2004, s. 72).

Pre vytvorenie teoretického základu tejto práce je nevyhnutné tiež načrtnutie ďalších ideologických koncepcií. Sú to: fašizmus, anarchizmus, nacionalizmus, rasizmus, enviromentalizmus, no taktiež jeden z konceptov, ktoré majú stále dominantný vplyv na populáciu Slovenska – kresťanské náboženstvo.

Fašizmus[6] (fascism). Pokiaľ základné ideologické koncepcie v zmysle liberalizmu, konzervativizmu a socializmu ktoré situujeme do obdobia 19. storočia, fašizmus je produktom storočia dvadsiateho. Prirodzene, že fašistické názory sa objavovali už aj v 19. storočí, aj skôr, no to, to čo ich integrovalo do jednotného systému bola predovšetkým I. svetová vojna a všetky okolnosti, ktoré v tomto období mali vplyv na myslenie človeka. Hlav Hlavnými fašistickými „projektmi“ boli Mussoliniho fašistická diktatúra v Taliansku (1922-1943) a Hitlerova nacistická diktatúra v Nemecku (1933-1945). V 20. storočí je možné sledovať taktiež rôzne formy neofašizmu a neonacizmu. V axiologickej rovine, ktorá je základnou bázou ideologických koncepcií je fašizmus predovšetkým negáciou hodnôt, ktoré predstavovali ideály francúzskej revolúcie. Hodnotovou základňou fašizmu nie je racionalizmus, pokrok, sloboda, rovnosť ale negácia týchto hodnôt a ich nahradenie hodnotami boja, vodcovstva, moci, heroizmu a vojny. Možno povedať, že fašizmus sa stáva istou formou antiideológie, keďže sa vymedzuje predovšetkým tým proti čomu sa stavia. Preto je možné vyjadriť sa o fašizme, že predstavuje istú formu antikapitalizmu, antiliberalizmu, antiindividualizmu, antikomunizmu atď. Čo však predstavuje základnú jednotiacu líniu tejto ideológie je idea zjednoteného národného spoločenstva. Tá sa prejavuje „silou, ktorá je výsledkom jednoty“. Jednotlivec v tomto duchu nie je ničím; identita jednotlivca musí byť úplne pohltená identitou spoločenstva, sociálnej skupiny. Ideálom fašizmu je „nový človek“ v zmysle ideálu Friedricha Nietzcheho a jeho nadčloveka (ubermensch), v ktorom sa fašizmus falošne inšpiroval. Človek ako ho poznáme v súčasnosti je len povrazom natiahnutým medzi zvieraťom a nadčlovekom. Nie je známa jeho presná podoba v súčasnosti, je len vecou vzdialenej budúcnosti. Možno teda hovoriť o akomsi filozofickom mýte človeka, ktorý bol fašizmom zneužitý a dezinterpretovaný.

Je to človek, ktorý sa vyznačuje vôľou k moci a stojí mimo dobra a zla[7]. Tento človek je bez premýšľania poslušný a neodporuje najvyššiemu vodcovi. Rovnako ďalším ideolvým zdrojom fašizmu boli prvky zneužité vytrhnutím z kontextu sociálno-politického myslenia Thomasa Hobbesa. V človeku a osobe podľa týchto myšlienok je determinované všetko na báza jedného a nevyhnutného zákona – zákona sebazáchovy . Na základe toho zákona človek myslí a hovorí, súhlasí so životom v spoločnosti, predpisuje morálne normy. Tento zákon platí pre všetky veci sveta a je základom ľudskej morálky. Človek je od prírody nepriateľom druhého človeka. Za najlepšiu formu štátu Hobbes považoval absolútnu monarchiu (Leško-Mihina, 1996, s. 128).

Fašizmus bol určitou formou etatizmu, opierajúceho sa o slepú úctu a absolútnu loajalitu k „totalitnému štátu“. Fašistický filozof Gentile to vyjadril slovami „všetko pre štát, nič proti štátu, nič mimo štát“. Fašizmus stojí na uznávaní rasizmu a antisemitizmu (Heywood, 2004, s. 80).

Anarchizmus[8] (anarchism) predstavuje ideológiu, ktorá nemala v praktickej rovine takmer nikdy žiadny zásadný praktický vplyv[9]. Jeho význam je v rovine teoretickej , v ktorej ovplyvnil ďalšie ideologické koncepty: neomarxizmus (myšlienka decentralizácie), liberalizmus (anarchokapitalizmus), feminizmus (oslobodenie ženy od autority muža), pacifizmus (aktivity A. Einsteina, M. Gándhího, M. L. Kinga), enviromentalizmus (odsúdenie industriálnych ideológií) (David, 1996, s. 278). Anarchisti prispievajú k politickej diskusii spochybňovaním bežného názoru, že právo, vláda a štát sú prospešné a nevyhnutné. Hlavnou témou anarchizmu je viera, podľa ktorej politická autorita vo všetkých svojich formách, predovšetkým v podobe štátu , je zlom a že vôbec nie je nevyhnutná. Anarchizmus znamená bezvládie. Predstavuje uprednostňovanie akejsi bezštátnej spoločnosti, kde alobodní jednotlivci sami spravujú svoje záležitosti na základe dobrovoľne uzatvorenej dohody a v spolupráci, napriek tomu vznikol na základe dvoch konkurenčných tradícií: liberálneho individualizmu a socialistického komunitarizmu. Anarchizmus je možné považovať za akýsi priesečník liberalizmu a socializmu, za akúsi formu „ultraliberalizmu“ a „ultrasocializmu „ (Heywood, 2004, s. 80).

Nacionalizmus (nationalism) je politická ideológia, ktorá sleduje a uprednostňuje politické, kultúrne a ekonomické záujmy určitého národa. Po teoretickej stránke, ktorá sa formovala vo Francúzsku, Nemecku a Taliansku od 18. storočia, základnou otázkou bolo riešenie národa na vlastné sebaurčenie. Základnými myšlienkami; ideami nacionalizmu patrí hľadanie historickej role a vyššieho poslania národa, vydobytie národnej slobody, uznania a cti. Predstavuje koniec individualizmu. Ide mu o šťastie národa. Osobná sloboda je sekundárna, čím predstavuje opozíciu k liberalizmu. Je taktiež proti socializmu. Nacionálna ideológia sa opiera predovšetkým o národ a o jeho podstatné znaky: zvyky, tradície, jazyk, kultúru, umenie, literatúru. Tiež je charakteristický identifikovaním vonkajšieho aj vnútorného nepriateľa a odstraňovaním politických odporcov. Nacionalizmus sa prejavuje v troch oblastiach: 1/ politickej, kde sa usiluje o vytvorenie národného štátu, 2/ kultúrnej, kde ide o emancipačné snahy a budovanie národného povedomia, 3/ ekonomickej, kde sa stavia negatívne predovšetkým proti zahraničnému V nacionalizme je možné rozlíšiť niekoľko vývojových fáz. Pôvodne vo svojej integratívnej podobe sa usiloval o vytvorenie národného štátu. Ďalšia „odroda“ sa pokúšala len o reformu vo vnútri štátu, lebo národná štát už existoval. Radikálna odnož nacionalizmu vykazuje militantné a rozpínavé tendencie. Kritériom práva a morálky je prospech národa. Tu sa priam núka použiť pojem machiavellizmus s jeho ústredným heslom „účel svätí prostriedky“[10]. Môže byť prepojený s rasizmom a nacionálnou interpretáciou darwinizmu, ktorý tiež ospravedlňuje použitie fyzického násilia. Prapríčinou týchto zverstiev býva konpenzácia kolektívneho komplaxu národnej menejcennosti a hra elít (David, 1996, s. 274).

Rasizmus predstavuje politickú ideológiu, ktorá sa na základe biologických rozdielov medzi ľuďmi snaží legitimizovať spoločenské nerovnosti. Jej dôsledkom je útlak jednej rasy druhou, alebo likvidácia príslušníkov odlišnej rasy. Na základe pseudovedeckých, či často deformovaných a zneužitých výsledkov vedeckého poznania a ich dezinterpretáciou sú obyvatelia rozdeľovaní na vyššiu a nižšiu, menejhodnotnú časť, ktorá je v spoločnosti diskriminovaná, znevýhodňovaná a obmedzovaná. Táto diskriminácia sa prejavuje v rôznych formách a podobách: právnej (nerovnosť pred zákonom), politickej (neprítomnosť hlasovacieho práva), ekonomickej (nižšia mzda za rovnakú prácu), spoločenskej ( ostrakizáciou menšiny verejnou mienkou), kultúrnej (neprítomnosť práva na vzdelanie v materskom jazyku). Ako oficiálna ideológia bol zavedený v nacistickom Nemecku, kde slúžil účelom ospravedlňovania vojny a k likvidácii ostatných rás (David, 1996, s. 266).

V súčasnosti je nevyhnutné spomenúť taktiež jednu z tzv. nových ideológií, ktorou je enviromentalizmus. Zaoberá sa predovšetkým negatívnymi vplyvmi ekonomického a technologicko-priemyselného rozvoja na životné prostredie. Napriek tomu, že je ešte mladou ideologickou koncepciou je možné rozoznať jasné podstatné rysy: kritizuje liberalizmus, konzervativizmus a marxizmus ako ideológie industriálnej spoločnosti. Zdôrazňuje individuálnu a kolektívnu politickú zodpovednosť, v otázkach demokracie presadzuje decentralizáciu a samosprávu ako základné podmienky participácie a osobnej zodpovednosti na najnižších úrovniach. Východzie body pre politické závery ostávajú vo sfére ekologickej. Niekedy sa problémy, ktorými sa snaží zaoberať enviromentalizmus vyjadrujú prostredníctvom klasických ideologických koncepcií. Napríklad ekosocializmus vyjadruje deštrukciu životného prostredia nenásytnou snahou po zisku, ktorá je podľa jeho myšlienok charakteristická pre kapitalizmus. Na druhej strane ekokonzervativizmus spája tému zachovania priaznivého životného prostredia s prianím zachovať tradičné hodnoty a časom aj skúsenosťami overené inštitúcie. Pokračování...




[1] Doktrína znamená doslovne učenie; náuka. Predstavuje systematický súbor princípov a názorov na určitý problém. Politická doktrína podľa Scrutona znamená „akýkoľvek pokus usporiadať politické ideály a praktické politické postupy do systému, alebo ich učiniť ich vnútorne koherentnými“ (David, 1996, s. 236).

[2] Môže to byť sledovanie cesty autority : pre kresťanstvo je to Kristus, pre buddhizmus je to Buddha, pre konfuciánstvo je to učenie Konfúcia. Do názvu sa môže dostať aj hodnota určujúca vzťah k realite – islám znamená podrobiť sa Bohu, osvietenectvo znamené poskytnúť svetlo – osvetliť, liberalizmus zdôrazňuje význam slobody, konzervativizmus zakonzervovanie daného stavu, socializmus preferuje spoločnosť pred jednotlivcom a pod. (Prorok, 2001, s. 29).

[3] Predstaviteľmi liberalistického myslenia sú napríklad: B. Spinoza, J. Locke, Ch. Montesquieu, I. Kant, J.S. Mill, A. Smith, F. A. Hayek, M. Friedman, J. Bentham, J. Rawls, R. Nozick a i.

[4] Predstaviteľmi konzervatívneho myslenia sú napríklad: E. Burke, S. Coleridge, J. O. Gasset, M. Thatcherová, R. Reagan, R. Scruton a i.

[5] Predstaviteľmi socialistického myslenia sú napríklad: Ch. Fourier, R. Owen, F. Lassal, E. Bernstein, R. Tawney a i.

[6] Medzi teoretikov fašizmu patrili: M. Palmieri, G. Gentile, medzi teoretikov nemeckej III. ríše patril E. Huber .

[7] Sám Nietzsche hovorí: Hlásam vám nadčloveka. Človek je čosi, čo má byť prekonané. Čo ste vykonali, aby bol prekonaný? Doteraz všetky bytosti vytvorili niečo nad seba samých: a vy chcete byť odlivom tohto veľkého prílivu a radšej sa snáď vrátiť k yvieraťu, než aby ste prekonali človeka? Čím je opica človeku? Posmechom alebo bolestnou hanbou? A rovnako má byť aj človek nadčloveku: posmechom alebo bolestnou hanbou. Urazili ste cestu od červa k človeku a mnohé je vo vás doteraz červom. Kedysi ste boli opice a aj teraz je človek opicou – viac ako ktorákoľvek opica. ... Hľaďte, hlásam vám nadčloveka. Nadčlovek je zmysel zeme. Vaša vôľa nech hovorí: nadčlovek nech je zmyslom zeme. ... Človek je povraz natiahnutý medzi zvieraťom a nadčlovekom – povraz nad priepasťou. ... Čo je veľké v človeku je , že je mostom a nie účelom: čo je na človeku možné milovať? Že je prechodom a nie zánikom (Nietzsche, 1968, s. 23).

[8] ....anarchia je určitý ideál spoločnosti, ktorý sa úplne líši od toho, čo bolo až doteraz vychvaľované väčšinou filozofov, mužov vedy a politikov, ktorí si všetci činili nárok ovládať ľudí a dávať im zákony Nikdy nebola ideálom privilegovaných, ale často bola viac či menej ideálom más. Avšak nebolo by správne tvrdiť, že tento ideál spoločnosti je utópiou, lebo utópia sa viaže na predstavu niečoho, čo nemôže byť realizované...(Kropotkin, 1922, s. 51-52).

[9] Výnimkou boli Bakuninove revolučné aktivity v Európe 19. storočia a španielskeho anarchosyndikalizmu 20 tych rokov 20. storočia.

[10] Machiavellizmus je však potrebné odlíšiť od autentického a dobového Machiavelliho. Tento pojem sa používa na označenie cynizmu, amorálnosti a bezzásadovosti v politike, ktorá sa riadi podľa spomínaného hesla „účel svätí prostriedky“. Je v podstate výsledkom nepochopenia pravého Machiavelliho a vzniká nadčasovým a nehistorickým prístupom k učeniu tohto politika a filozofa. Jeho pohľad na človeka a jeho štátotvornú aktivitu znamenajú nesúhlas s ľudskou bezmocnosťou, pasivitou a odovzdaním sa moci osudu (Leško-Mihina, 1996, s. 114)

Jak citovat tento text?

Geffert, Richard. Ideológie v politickom živote (5) - Klasifikácia ideologických konceptov z axiologického hľadiska [online]. E-polis.cz, 26. červen 2006. [cit. 2017-10-21]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/ideologie-v-politickom-zivote-5-klasifikacia-ideologickych-konceptov-z-axiologickeho-hladiska.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 4.08 hvězdiček / Hodnoceno: 12x


Přidat komentář

Vložit komentář

Na tento příspěvek zatím nikdo nereagoval! Buďte první!




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(