Ideológie v politickom živote (4) - Neutrálný pohled

 1. červen 2006  PhDr. Richard Geffert   komentáře

Neutrálne vnímanie ideológie jej priznáva istú spoločenskú nevyhnutnosť, funkcionálne miesto v každom spoločenskom systéme (avšak nie je tu preferovaný úplný relativizmus, ktorý by mal snahu hodnotiť všetky doterajšie civilizácie , kultúry, či sociálne systémy ako rovnocenné, a tiež ich ideológie ako rovnako pravdivé a rovnako morálne).

Ideológie v politickom živote (4) - Neutrálný pohledIdeológie v politickom živote (4) - Neutrálný pohled

I.II.II. Neutrálne vnímanie fenoménu

Neutrálne vnímanie ideológie jej priznáva istú spoločenskú nevyhnutnosť, funkcionálne miesto v každom spoločenskom systéme (avšak nie je tu preferovaný úplný relativizmus, ktorý by mal snahu hodnotiť všetky doterajšie civilizácie , kultúry, či sociálne systémy ako rovnocenné, a tiež ich ideológie ako rovnako pravdivé a rovnako morálne) (Bauer, 1991, s. 101).

Pre neutrálne vnímanie ideológie svedčí rovnako aj skutočnosť, že duchovné útvary, ktorými ideológie nepopierateľne sú, ktoré na základe vysvetlenia sveta a jeho hodnotenia vytvárajú určité ideály, ciele a normy, sa objavujú vo vývoji ľudstva. Oveľa skôr ako dôjde ku vzniku konfliktov a antagonizmov veľkých skupín a než sa ideológia stane ich zvláštnou ideológiou. Potreba ideológie je teda vo všeobecnosti potrebou ľudskou. Označenie človeka ako „náboženského“, „transcendentálneho“, „metafyzického“ majú spoločného menovateľa v potrebe človeka mať názor na svet, mať ciele, a to aj vtedy, keď je úroveň poznania na nízkej úrovni. Ak iba len niektoré ideológie boli skôr vysvetľované antropologicky, potom v súčasnosti biologické vedy, prírodovedecká aj filozofická antropológia spejú k odhaleniu všeobecného základu ideológie. Možno konštatovať, že ideológia ako falošné vedomie musí do istej miery existovať vždy. Pozitívne poznanie (napriek veľkej snahe rôznych vied) nikdy nemôže absolútne vysvetliť všetky otázky, ktoré sú v súvislosti s novým hodnotením a novými cieľmi kladené (Bauer, 1991, s. 101).

Sociálne postavenie človeka prostredníctvom ktorého dochádza k odlišnému vnímaniu a hodnoteniu reality a z toho vyplývajúce odlišné výsledky poznania a pravdivosti sú súčasťou koncepcie predstaviteľa klasického pozitivizmu a zakladateľa sociológie ako vedy Augusta Comta (1798-1857), ktorý sa v riešení otázok súvisiacich s ideológiou uberal iným smerom ako Marx. Comte sa usiloval predovšetkým o objavenie nástrojov zdokonalenia spoločenskej organizácie, hľadal cesty a možnosti takého sociálneho pohybu, ktoré by priviedli spoločnosť a jej členov k lepšej budúcnosti v porovnaní s tým, čím a ako spoločnosť žila v minulosti. Želaný stav spoločenského života by sa mal vyznačovať nastolením mieru medzi národmi, elimináciou ekonomických otrasov, adekvátnymi spôsobmi duchovného života, produktívnou kultúrou. Tento stav nie je možné nastoliť len politickou vôľou, len krátkodobými opatreniami v oblasti vrcholného sociálneho rozhodovania. Comtovým cieľom bolo spojenie pozitívnej filozofie s veľkou silou, menovite s proletariátom (Leško-Mihina, 1996, s. 216). Základnou platformou comtovho pozitivizmu je antimetafyzická pozícia v zmysle antiideologickej pozície. Vrcholné pozitívne štádium vývoja by malo odstrániť prevládajúcu špekulatívnosť, ktorá sa spája so štádiom teologickým a metafyzickým. Z vedy by sa mali odstrániť všetky ideologické predstavy.

Ešte dôslednejšie aplikoval pozitivistický prístup Emille Durkheim (1858 – 1917), ktorý odmietal aj Comtove myšlienky o vývinových štádiách v zmysle metafyzickej konštrukcie. Existenciu ideológií odvodzoval od dvojakosti človeka – človek je prírodná a zároveň spoločensko – kultúrna bytosť. A z tohto dôvodu sú v jeho výpovediach dve zložky: jedna konštatuje aké veci sú, druhá vyjadruje náš vzťah k nim. Je to teda určité hodnotenie vecí, ktoré je založené na pociťovaní. Idey sú formami kolektívneho vedomia. Nevznikajú zo vzájomného správania a vzťahov medzi ľuďmi, ale sú produktom vývoja spoločnosti ako celku. Sú pre spoločnosť konštitutívnym prvkom vďaka svojej integrujúcej a motivujúcej funkcii. Tieto formy sú vonkajšou silou, ktorá si podrobuje indivíduá , dáva im vzory pre hodnotenie vecí a na druhej strane veciam prisudzuje konkrétny význam (Durkheim, 1926 in Prorok...).

Na túto líniu myslenia nadväzuje tiež Vilfredo Pareto (1848-1923), ktorý v duchu pozitivizmu odmieta pojmy ako podstata, zákon, nevyhnutnosť, kauzalita a to vtedy ako vyjadrujú niečo iné ako pozorovateľné súvislosti. Ideológia tu predstavuje kombináciu citov a rozumu. Z toho potom logicky vyplýva, že ak správanie sa ľudí je determinované citmi je nelogické; a ľudia sa snažia túto nelogickosť maskovať pomocou rozumu a tak vytvárajú ideológie. Stálym základom citov sú reziduá, medzi ktoré patrí napríklad kombinačný inštinkt. Z reziduí vyrastajú najrôznejšie útvary teológie, etické učenia či politické doktríny. Sú to odvodeniny (derivácie) reziduí. Nie sú to iba len plody čistej fantázie, ale akési pseudologické konštrukcie syntetizujúce prejavy reziduí s logickou argumentáciou, pričom dominantnú úlohu zohráva predovšetkým iracionálny komponent. Rešpektujú len zdanlivo logické pravidlá, lebo majú buď chybné premisy, alebo používajú vágne pojmy. Ideológie preto obsahujú tvrdenia v absolútnej, axiomatickej forme, ktoré sa často opierajú o autoritu. Sú to jednoduché príbehy, ktoré spájajú jednotlivé pojmy s prežívaním udalostí, s pocitmi, ktoré sa vydávajú za pocity všetkých alebo širšieho okruhu ľudí (Prorok, 2001, s. 21).

Myšlienky predstaviteľov pozitivizmu našli ďalšie rozvinutie v koncepciách štrukturálneho funkcionalizmu Talcotta Parsonsa (1902-1979) či Ralfa Dahrendorfa (1929).

Max Scheller podrobil kritike Comteove myšlienky o troch vývinových štádiách – metafyzickom, teologickom a pozitívnom (vedeckom). Snažil sa dokázať, že náboženstvo metafyzika a pozitívne vedenie nepredstavujú tri etapy vývoja vedenia, ale že sú to tri odlišné druhy vedomia, ktoré existujú súčasne. Ideológia je potom zmesou tohto vedenie. Konkrétne podoba ideológie zodpovedá postaveniu svojho nositeľa.

Azda najznámejšou koncepciou dívajúcou sa na fenomén ideológie v neutrálnom slovazmysle je koncepcia Karla Mannheima (1893 – 1947), ktorá nadväzuje na marxistický pojem ideológia, no zároveň ho istým spôsobom prekonáva. Kladie základnú otázku: je možné sa problémom ideológie zaoberať na vedeckej úrovni? Aj napriek doterajšej permanentnej nesústavnosti výskumu a napriek terminologickej neujasnenosti sa pokúsil Mannheim uskutočniť z ideológie vedeckú tému – tému v zmysle predmetu skúmania sociológie vedenia. Podľa neho nie je možné, aby sa výskum ideológií realizoval mimo sociálno – politicko – ekonomického kontextu. Termín ideológia nie je definovateľný jednoznačne, možno ho charakterizovať ako mnohoznačný. Táto mnohoznačnosť vyplýva z odlišnom (avšak pluralitnom) uhle pohľadu, ale taktiež v chápaní naplnenia jeho obsahu. Pojem ideológia reflektuje objav, za ktorý vďačíme politickému konfliktu. Vládnuce skupiny môžu byť vo svojom myslení viazané predovšetkým svojimi vlastnými záujmami a na určitú situáciu potom z uvedeného dôvodu nahliadajú v zmysle reálnej straty videnia skutočností, ktoré by mohli byť rušivým elementom ich vládnuceho vedomia. V práci „Ideológia a utópia“ (1929) rozoberá Mannheim dve formy falošného vedomia, z ktorých prvá podriaďuje výklad sveta snahe o konzervovanie minulých pomerov – určitého statu quo (ideológia), kým druhá ho podriaďuje snahe o nastolenie vízií koncepcie budúceho usporiadania (utópia). Ani jedna však nemá záujem svet pochopiť. Spoločným sa im stáva ich vzťah k realite, ktorú sa snažia zakryť, zdeformovať a prekrútiť a to o čo im ide prioritne je predovšetkým snaha o ovládnutie sveta (Keller, 1995,s. 182). Oblasť ideí rozdeľuje do dvoch fundamentálnych etáp. V prvej, ktorú nazýva predideologickým vekom je svet interpretovaný prirodzene a nie prostredníctvom utópie či ideológie. V druhej etape, v tzv. ideologickom veku je svet prežívaný práve cez prizmu utópie a ideológie. Realita je zaťažená ideologickým skreslením.

Termín ideológia rozdeľuje v snahe jej stanovenia ako predmetu vedeckého skúmania sociológie vedenia na partikulárny a totálny pojem. „Dielčie“ ideológie sú tými, o ktorých sa bežne píše a rozpráva, kým v rovine metafyziky a noetiky používame totalitný pojem ideológie. Mnohoznačnosti či nevedeckosti ideológií Mannheim uniká zavedením hodnotiaceho a nehodnotiaceho pojmu ideológie. Nehodnotiaci pojem ideológie je pojmom vedeckým, v ktorom je dôležité skúmanie vývoja možnej pravdy v súvislosti so sociálnym procesom. Hodnotiaci pojem ideológie je zaujatím politického stanoviska a z tohto dôvodu podľa Mannheima nemôže byť objektívnym alebo neutrálnym. Možno povedať, že Mannheim prišiel k absolútnemu relativizmu v zmysle odmietnutia kategórie objektívnej pravdy?

Podľa jeho názoru pluralita právd predstavuje sama osebe pravdu. Za prioritné považoval vzťahy k objektu. Relativizmus nahradil relacionizmom. Ide o prekonanie partikularizmu a o nájdenie relatívnej dynamickej (permanentne analyzujúcej a integrujúcej) „sumatívnej syntézy“ Uvedený postoj môže údajne zaujať „relatívne beztriedna vrstva“, ktorou je „sociálne voľná inteligencia“. Intelektuál je totiž „určený okrem svojej špecifickej triednej afinity tiež určitým duchovným médiom, ktoré v sebe obsahuje všetku polaritu“. Inteligencia je predstaviteľom presného sociálneho postavenia, toto postavenie nemusí byť triedne. Triedy sú postupne nahradené profesijnými skupinami a záujmovými skupinami. To čo predstavuje ďalší spôsob kreovania vzťahov a reality je predovšetkým vzťah pravica – ľavica – stred a medzi zástancami otvorenej spoločnosti a predstaviteľmi národných štátov (Šaradín, 2001,s. 42).

Tým že Mannheim rozdelil pojem ideológia na dva typy uvoľnil priestor pre jeho jednoduchšie pochopenie. Ideológia nie je pochopená len ako nemorálny a pejoratívny fenomén, ale ako označenie pre výskumný zámer.

Čo sa týka vzájomného vzťahu medzi ideológiou a vedou, musíme najprv uvažovať o troch základných postulátoch:

  1. mať sformulované definície oboch pojmov (je to možné uskutočniť?),
  2. musíme zobrať do úvahy samotný fakt, že takýchto definícií (charakteristík) je veľké množstvo,
  3. musíme pamätať tiež na to, že veda a ideológia sledujú rôzne ciele, líšia sa formálne a majú rôzny pojmový aparát (Šaradín, 2001,s. 43).

Zásadný rozdiel sa črtá v tom, že ideológiu považujeme za súčasť politiky. V určitých prípadoch je ale možné politiku považovať za vedu (u Mannheima v zmysle sociológie vedenia). Veda je v tomto prípade skôr kompaktným celkom než súčasťou niečoho iného. Možno sa vyjadriť a v tom zmysle, že ideológia je súčasťou určitej vedy (napríklad vedy o politike). V každom prípade sa tu vyskytuje snaha o dodržanie objektivity, čo záleží predovšetkým na metodológii, cieľoch a na celkovom prístupe ku danej téme. Je táto objektivita dosiahnuteľná? Každé indivíduum je predsa nositeľom istého axiologického systému, ktorý aj napriek inklinácii k určitému všeobecnému základu predstavuje predovšetkým subjektivitu jej nostieľa, ktorú nie je možné akosi „vymazať“. Z uvedeného naznačeného dôvodu sú objektivita a nezaujatosť pri skúmaní pojmu ideológie (ale aj iných oblastí) limitované určitými hranicami. Keď sa pohybujeme v oblasti sociálno – politickej, je možné na základe spomenutého konštatovať, že každý pojem má svoje vlastné konotácie. Možno len vyjadriť súhlas s Mannheimovým názorom, podľa ktorého ak sa niekto rozhodne pracovať s „rýdzo vedeckým základom „ ideológie, vždy zaujíma ideologické stanovisko. Toto logické tvrdenie je možné podporiť taktiež filozofickou koncepciou štruktúry vedeckých revolúcií Thomasa Kuhna(1922-). Ak skúmame záležitosti hlbšie pod povrchom, zisťujeme v makroteóriách odraz predpokladov a stanovísk niektorej z veľkých ideologických tradícií. Tieto tradície plnia funkciu podobnú tomu čo Thomas Kuhn vo svojom diele „Štruktúra vedeckých revolúcií“(1962) nazval paradigmou. Paradigma je navzájom prepojený súbor princípov, doktrín a teórií, ktoré pomáhajú štrukturovať proces vedeckého poznávania. Paradigma vytvára rámec toho čo sa vlastne poznáva. Prírodné vedy ovláda jedna paradigma, kde prostredníctvom revolúcií sa tá stará nahradí novou. Politologický a spoločenskovedný výskum vyzerá úplne inak. Je totiž vždy akýmsi bojiskom vzájomne proti sebe stojacich a konkurujúcich si paradigiem. Tieto paradigmy získavajú podobu rôznych sociálnych filozofií, ktorým sa zvyčajne hovorí politické ideológie. Každá z nich potom predkladá svoje hodnotenie sociálnej a politickej reality; každá z nich poskytuje nejaký konkrétny pohľad na svet a zároveň ponúka istý návrh na riešenie existujúcich problémov. Ak hovoríme o týchto ideológiách ako o teoretických paradigmách, nemáme tým na mysli, že politická analýza je predovšetkým ideologická, ale sa uskutočňuje na základe konkrétnej ideologickej tradície (Heywood, 2004,s. 41).

Použité zdroje informácií:

  1. HEYWOOD, A. (2004): Politologie. Eurolex Bohemia, Praha.
  2. KELLER, J. (1995): Úvod do sociologie, SLON, Praha.
  3. LEŠKO, V. - MIHINA, F. (1996): Dejiny filozofie. IRIS, Bratislava.
  4. NOTTURNO, M., A.: Voľba medzi Popperom a Kuhnom: Pravda, kritika a dve tváre Pospolitosti. In: Moderná racionalita II. FF PU, 1996, Prešov, s. 33-54.
  5. PROROK, V. (2001): Politické ideologie jako objekt analýzy, Praha.
  6. ŠARADÍN, P. (2001): Historické proměny pojmu ideologie. CDK. Brno.

Jak citovat tento text?

Geffert, Richard. Ideológie v politickom živote (4) - Neutrálný pohled [online]. E-polis.cz, 1. červen 2006. [cit. 2017-12-17]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/ideologie-v-politickom-zivote-4-neutralny-pohled.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 3.43 hvězdiček / Hodnoceno: 7x


Přidat komentář

Vložit komentář

Na tento příspěvek zatím nikdo nereagoval! Buďte první!




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2017]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(