Ideológie v politickom živote (3) - K otázke kritického vnímania politických ideológií

 5. květen 2006  PhDr. Richard Geffert   komentáře

V práci vychádzame z klasického vnímania existencie dvoch fundamentálnych názorových skupín na povahu ideologického vnímania sveta, ktorými sú: kritické a neutrálne ponímanie ideológie. Pri kritickom vnímaní je ideológia vnímaná predovšetkým ako skreslenie nášho poznania, ktoré je spojené buď s vedomým, alebo nevedomým zastieraním pravdy, ktoré je v podstate odstrániteľné použitím vhodných poznávacích prostriedkov. Pri neutrálnom vnímaní sa predpokladá, že ľudia v závislosti na svojom sociálnom postavení vnímajú rozdielne realitu, a preto budú vždy výsledky ich poznania nie iba odlišné, ale aj v rôznej miere pravdivé, a teda aj skreslené. Nezávisle na jednej alebo druhej verzii zostáva faktom, že politické ideológie sú neustále alternatívou politickej vedy, ktorá sa rovnako nemôže dopracovať k absolútnemu poznaniu; k absolútnej pravde (Prorok, 2001, s. 9).

Ideológie v politickom živote (3) - K otázke kritického vnímania politických ideológiíIdeológie v politickom živote (3) - K otázke kritického vnímania politických ideológií

I.II.I. Kritické vnímanie fenoménu

Kritické vnímanie fenoménu označovaného pojmom ideológia má svoje korene už tesne po počiatku svojho zrodu, ktorý sme boli bývali ilustrovali v časti I.I.III., a spája sa s postavou vodcu , politika , cisára Francúzska Napoleona I. Bonaprate. Častokrát je možné sledovať vývin myslenia autorov pojednávajúcich o ideológii od kritického vnímania k neutrálnemu, či dokonca pozitívnemu, prirodzene v istom zmysle slova. Príkladom takéhoto prístupu, ktorý je charakteristický svojím počiatkom v pejoratívnom zmysle slova, ktorý sa postupne transformuje až do neutrálneho vnímania je aj koncepcia Karola Marxa a Fridricha Engelsa.

Je možné povedať, že moderné ponímanie fenoménu označovaného pojmom ideológia ale predovšetkým jeho prielom do oblasti politiky nastáva v až marxizme, ktorý predstavoval hlavnú alternatívu k liberálnemu racionalizmu. Willard A. Mullins napísal, že najprv bola ideológia skôr technikou ako kvalitou či typom myslenia. Karol Marx (1818-1883) a Fridrich Engels (1820-1895), s ktorých menami sa doposiaľ asi najviac spomína samotný pojem, chápu ideológiu zjednodušene povedané predovšetkým ako falošné vedomie, ktoré zakrýva skutočnosť. Možno konštatovať, že problematika ideológie aj v marxizme predstavuje značne komplikovanú kategóriu. V čom spočíva fundament myšlienok v tejto oblasti? Marxov pojem ideológie pramení v podstate z dvoch základných zdrojov. Prvý zdroj spočíva v Hegelovej „Fenomenológii ducha“, v ktorej sa Hegel snaží načrtnúť podmienky konštituovania vedomia. Druhým zdrojom je Feuerbachova kritika náboženstva[1]. Od Hegela pochádza myšlienka, že terajší dosiahnutý stav vedomia je potrebné chápať ako historicky determinovaný a nevyhnutný. Čo Marx na Hegelovi kritizuje? Je to predovšetkým tvrdenie, že každá reálna dejinná zmena je v konečnom dôsledku prejavom vývinu svetového ducha (dejiny sa tak stotožňujú s dejinami ducha)[2]. Zložitosť riešeného problému spočíva aj v zložitosti filozofického učenia Karola Marxa v zmysle rozdelenia jeho myslenia a tvorby do dvoch základných období – ranné a vrcholné. Zložitosť diela umožňuje tiež jeho interpretáciu jednako ako ekonomického deterministu, jednako ako humanistického socialistu. Nezanedbateľným sa zdá byť taktiež fakt, že niektoré texty, aj keď sú v súčasnosti rozšírené a citované, v období svojho zrodu nemali takmer žiadny vplyv, lebo po dlhý čas zostali len v podobe rukopisov (Nemecká ideológia[3] bola vydaná prvý krát až v roku 1932) (Šaradín, 2001, s. 24). V istom zmysle nový pohľad na problém sa otvára po zrútení komunizmu (lepšie povedané reálneho socializmu), ku ktorému došlo koncom 20. storočia, ktorý je oslobodený od „nánosov“ leninizmu a stalinizmu (Heywood, 2004, s. 73).

Marx považoval Destutta de Tracyho za jedného z buržoáznych predstaviteľov „popletenej a pritom chvástavej bezmyšlienkovosti (...) politickej ekonómie“ (Marx, 1954, s. 502). V Nemeckej ideológii (ktorá predstavuje Marxovo kritické vyrovnávanie sa s filozofickými iniciatívami nemeckej filozofie a formulovanie už vyzretej podoby jeho filozofického objavu – materialistického chápania dejín) si Marx kladie predovšetkým otázku, ako súvisí nemecká filozofia s nemeckou skutočnosťou? (ktorá nenapadla ani starohegelovcom ani mladohegelovcom ). Položenie tejto otázky mu umožňuje premýšľať nad problematikou východísk, z ktorých je možné začať zmysluplne uvažovať o sociálnej realite. Marx tieto východiská určuje takto: „Predpoklady, z ktorých vychádzame , nie sú ľubovoľné, nie sú to dogmy, sú to skutočné predpoklady, možno od nich abstrahovať len v predstavivosti. Sú to skutočné indivíduá, ich činnosť a materiálne životné podmienky, ktoré tu boli už pred nimi, i tie, ktoré tieto indivíduá vytvorili svojou vlastnou činnosťou. Tieto predpoklady sa dajú zistiť čisto empiricky... Prvým predpokladom všetkých ľudských dejín je, prirodzene, existencia živých ľudských indivíduí..... Ľudí možno od zvierat odlíšiť vedomím náboženstvom, alebo čímkoľvek iným. Ľudia sa začínajú odlišovať, len čo začnú vyrábať životne dôležité prostriedky, a tento krok je podmienený ich telesným uspôsobením. Tým, že ľudia vyrábajú životné prostriedky nepriamo produkujú aj svoj materiálny život“ (Marx, 1961, s. 24).

Ideológia je v Nemeckej ideológii chápaná predovšetkým ako prevrátená teória. Je chápaná ako negatívna substancia: „Ak všetka ideológia zobrazuje ľudí a ich vzťahy ako camera obscura; hore nohami, vyplýva tento jav z ich historického životného procesu rovnako ako prevrátenie predmetov na sietnici oka, vyplýva z ich bezprostredne fyzického životného procesu.“ (Marx, 1958, s. 40). Ideologizovanie je vyslovene myšlienkovou záležitosťou, ktorá nemá nič totožné s praxou. Ide o marxistické chápanie histórie a skutočnosti, kedy je vlastný dejinný pohyb výrazom vzájomného duálneho vzťahu a to predovšetkým medzi výrobnými vzťahmi a výrobnými silami. Tento vzťah má charakter základne, ktorá je nepostrádateľná a dôležitá pre charakter podoby nadstavby. Je to pomer medzi životom a vedomím. Vedomie je určované životom (nie naopak). To čo je rozhodujúce pre charakter nadstavby, to sú výrobné procesy. Nadstavba zakrýva reálne rozpory medzi triedami. Rozvoj výrobných síl v určitej fáze predstihuje vlastnícke vzťahy a dochádza ku napätiu, ktoré sa zväčšuje, až dochádza ku zlomu. Rast napätia je pomalý, ale zlom sa uskutoční náhle a je sprevádzaný násilím. Tento skok dostal pomenovanie „sociálna revolúcia“. Každá trieda zohráva reálne aktívnu úlohu, nie je iba pasívnou platformou určitých záujmov , vytvára životné podmienky, ktoré na indivíduum pôsobia a určujú charakter jeho ďalšieho správania a existencie. Dejinný pohyb prebieha v niekoľkých fázach . Každej z nich zodpovedá určitý stupeň deľby práce, určitá forma vlastníckych vzťahov. Marx a Engels neuvažujú výlučne o jednom druhu ideológie, ale v nadväznosti na jednotlivé historické periódy sa vyjadrujú o niekoľkých druhoch ideológie. Podľa nich každá trieda vlastníkov si vytvára individuálnu ideológiu a ničí ideológiu(e), ktoré boli do vtedy dominantné.

Pre definíciu pojmu ideológie je taktiež užitočné nahliadnuť na vzťahy medzi ekonomickou základňou a jej nadstavbou. Po počiatočnom dôraze na prioritu ekonomickej základne dochádza postupne tiež k uznaniu aktívnej úlohy jednotlivých zložiek nadstavby. Politika, filozofia, umenie či náboženstvo pôsobia na seba navzájom a tiež na ekonomickú základňu. V jednotlivých epochách prevláda síce iba jedna ideológia, čo však nie je aktívnou prekážkou k tomu, aby v spoločnosti nepôsobili ideológie ďalšie. Tieto ideológie sú zvyčajne vo vzájomnom protiklade alebo sa programovo vylučujú ba niekedy sa priamo popierajú. Vládnuca trieda sa všetkými aktuálne dostupnými prostriedkami snaží o upevnenie svojej pozície a naviac sa usiluje aj o dosiahnutie ideologickej jednoty spoločnosti na základe takých činiteľov, ktoré by maximálne upevňovali jej pozície (Bauman, 1967, s. 66). Je teda možné v rámci tohoto myslenia hovoriť o dvoch rovinách ideológie, ktorá je vždy triedne orientovaná. Ide o jej vedecké a nevedecké hodnotenie. „Ideológia môže odrážať skutočnosť pravdivo alebo nepravdivo, vedecky alebo nevedecky. Záujmy reakčných tried podporujú nepravdivú ideológiu, kým záujmy pokrokových revolučných tried pomáhajú formovať ideológiu vedeckú. Marxizmus – leninizmus je skutočne vedecká ideológia, ktorá vyjadruje životné záujmy robotníckej triedy, prevažnej väčšiny ľudstva, ktorá sa usiluje o mier, slobodu a pokrok“ (Rozentaľ, 1972, s. 215).

Utópie (poňaté ako ideológie), ktoré sú ideovým zdrojom marxizmu, nie sú teda iba falošným odrazom reálnych vzťahov v spoločnosti, majú tiež reálne opodstatnenie, a teda nie je ich možné chápať ako len výlučne pozitívne alebo negatívne. Staršiu (mnohými autormi vnímanú ako jedinú) definíciu, podľa ktorej je ideológia iba falošným vedomím nemôžeme použiť keď Marx s Engelsom píšu o tom, že robotnícka trieda produkuje pravdivú, objektívnu, skutočnú ideológiu, čím je zachytený stav (socialistickej či komunistickej) základne. Ak uvažujeme o politickej filozofii marxizmu, nemôžeme stotožňovať pojem ideológie iba s falošným vedomím.

Na počiatku sa Marx drží pôvodného významu, kedy právne, politické, náboženské, umelecké, alebo filozofické formy považuje za ideologické. Následne však toto chápanie rozširuje, kedy stotožňuje vedomie ako odraz reality s ideológiou. V tomto momente, kedy zdôrazňuje rozdiel medzi subjektívne vnímanou skutočnosťou a skutočnosťou samotnou (objektívnou), môžeme ideológiu chápať nielen ako falošné vedomie, ale rovnako aj ako dielčie pravdivé poznanie.

Z marxistického ponímania ideológie prirodzene vyplýva aj význam slova ideológ. Ide predovšetkým o teoretika, ktorý sa k realite stavia špekulatívne a, ktorého autori kladú na rovinu s filozofmi, teológmi, teda tými, ktorí sú tvorcami pojmu. Toto slovo má prirodzene svoj fundament v pojme ideológia. V polovici 20. storočia dochádza k zámene, prekrývaniu, alebo dokonca k nahrádzanie pojmu ideológie napríklad filozofiou, utópiou či mýtom a ďalšími príbuznými termínmi , čím došlo k založeniu slova Leviathana – všetko požierajúcu obludu – satanský balík, ktorý musí byť podľa Sartoriho skalopevného presvedčenia rozbalený (Sartori, 1993, s. 496). Ideológovia sú potom akýsi „výrobcovia dejín“ a ich dogmatické blúznenie a ilúzia vyplýva z ich postavenia v praktickom živote, z ich zamestnania a z deľby práce (Šaradín, 2001, s. 30).

V politickej filozofii marxizmu prevláda chápanie pojmu ideológia v zmysle jeho použitia v základnej práci „Nemecká ideológia“. Formulácia ideológie ako len falošného vedomia výrazným spôsobom ovplyvnila veľké množstvo ďalších autorov, ktorí sa venovali danému problému aj v rámci nemarxistických koncepcií. V ortodoxnom marxizme, ktorý je neoddeliteľne spätý predovšetkým so skúsenosťou sovietskeho komunizmu potom získava tento pojem dva základné významy: 1) ideológia ako tmárstvo, ktoré slúži buržoázii na to, aby sa udržala pri moci, 2) ideológia ako v istom zmysle pozitívne učenie, ktoré je pre robotnícku triedu istým revolučným nástrojom.<

Z Marxovej myšlienkovej bázy vnímania bipolarity základňa – nadstavba vychádza aj koncepcia ruského teoretika Georgija V. Plechanova (1856-1918). Ideológie podľa neho determinujú sociálne kontexty a sú v poslednej inštancii predovšetkým akýmsi plodom ekonomického vývoja, a z tohto dôvodu môže hovoriť o ideológii prvotnej spoločnosti, ideológii buržoázie alebo ideológii strednej triedy. Vzťah medzi základňou a nadstavbou podľa Plechanova ovplyvňuje psychiku spoločenského človeka, ktorá je určovaná čiastočne bezprostredne ekonomikou a čiastočne celým na nej vzniknutým politickým zriadením. Ideológia je potom odrazom tejto psychiky. Samotný marxizmus (ortodoxný marxizmus) ako vedecký socializmus Plechanov považuje skôr za svetový názor a iba jeho nepochopenie a mylné interpretácie ako ideológiu (Šaradín, 2001, s. 33). Tento „vulgárny“ marxizmus kládol väčší dôraz na mechanistické teórie a na historický determinizmus ako samotný Marx vo svojich spisoch.

V ďalšej koncepcii vyvíjajúcej sa od kritického vnímania fenoménu označovaného pojmom ideológia Antonio Gramsci (1891-1937) poukazoval na to, že tým, čo kapitalizmus udržiava pri živote , nie je iba ekonomické panstvo, ale aj faktory politické a kultúrne. Gramsci hovorí o marxistickej teórii, že by mala bojovať proti moderným ideológiám v ich najrafinovanejšej podobe, aby mohla vytvoriť svoju vlastnú skupinu nezávislých intelektuálov a vychovávať ľudové masy, ktorých vzdelanie bolo ešte stredoveké. Gramsci vytvára jednako pozitívne chápanie ideológie, ale na druhej strane odmieta uznať pre ideológiu určujúci vzťah medzi základňou a nadstavbou. Všetky zmeny základne podľa jeho názoru nemusia mať na nadstavbu taký vplyv, aby sa nevyhnutne museli prejaviť aj v oblasti politiky, filozofie, či samotnej ideológie. Gramsci hovorí, že základňa a nadstavba tvoria historický blok, čo podľa neho znamená že vytvárajú akýsi komplexný dizharmonický celok nadstavieb, ktorý je protikladný a je odrazom výrobných spoločenských vzťahov. Subjektivitu podľa Gramsciho determinuje ideologické prostredie. To nie je iba teoretické, ale ovplyvňuje správanie a celostne politickú prax. Tým že sa materializuje sa stáva akýmsi určovateľom jednania. Vidí ideologické prostredie ako postupne sa transformujúce sa, nie iba ako to, kedy jedna dominantná ideológia zničí a potom vystrieda druhú. Podľa neho fundamentálnym cieľom ideologického boja, ku ktorému je nevyhnutné sa dopracovať, je preformulovať systém, nie ho odmietnuť. Významným pojmom v myslení Gramsciho je termín hegemónia, ktorým rozumie istú formu demokracie, v ktorej vládnuca trieda spolupracuje s triedami, ktoré sú vedené. Preto má tento pojem inú podobu ako u Marxa. Nie je iba výrazom vzťahu medzi základňou a nadstavbou, ale zachytáva rovnako vzťahy medzi účastníkmi sociálno-politického zápasu.

Termín ideológia, ktorý bol rozpracovaný Marxom a Engelsom sa stal základným východiskom množstva ďalších koncepcií. Dominantné je však jeho psychologizujúce, pejoratívne určenie. Znova sa tu je možné vrátiť k tomu, ktorý ako prvý použil negatívne vymedzenie ideológie – k Napoleónovi. Rozdiel medzi Marxom a Napoleónom ako to zdôrazňuje Šaradín spočíva v tom, že Napoleónove vymedzenie bolo skutočne len psychologické, kým Marx sleduje ideológiu ako konštrukciu určitého triedneho vedomia. Ak kritizuje konkrétnu ideológiu , potom zároveň kritizuje jej triedny pôvod. Psychologický moment je až druhotný. V každom prípade možno konštatovať istú skutočnosť, že Napoleónova nedôvera voči ideológom posilnená Marxovými stanoviskami a názormi je jednou z dominantných determinánt, ktoré majú stále bohužiaľ zásadný vplyv.

Negatívne vnímanie pojmu ideológie si všimneme u ďalších autorov, ktorých postoj je možné označiť ako značne kritický.

Hannah Arendtová (1906-1975) sa zaoberá problematikou ideológie aj v monumentálnej práci „Pôvod totalitarizmu“, kde predovšetkým v poslednej časti „Totalitarizmus“ v poslednej kapitole „Ideológia a teror: nová forma vládnutia“ prirovnala ideológiu „izmom“ , ktoré vychádzajú predovšetkým iba z jednej premisy. Ideológie podľa nej majú kombinovať „vedecký prístup s filozoficky relevantnými výsledkami a ašpirujú na to, aby boli uznané ako vedecká filozofia“, aj keď tomu vždy tak nie je. Vlastná definícia znie: „Ideológia je celkom doslovne to, čo jej meno označuje: je logikou idey. Jej predmetom je história, a na ňu aplikovaná „idea“, výsledkom tejto aplikácie nie je súbor výpovedí o niečom, čo je, ale rozvíjanie procesu, ktorý sa neustále mení. S behom udalostí zaobchádza ideológia tak, ako by sa riadil rovnakým „zákonom“ ako logická interpretácia jej „idey“. Ideológie ašpirujú poznanie všetkých tajov celého historického procesu – tajomstva minulosti, spletitosti súčasnosti, neistôt budúcnosti – práve kôli logike inherentnej jej vlastným ideám (Arendtová, 1996, s. 632).

Autorka vo svojej knihe „Pôvod totalitarizmu“ analyzuje antisemitizmus, imperializmus a totalitarizmus ako to, čo bolo použité k potlačeniu ľudskej dôstojnosti a ľudskej prirodzenosti. Ideu nechápe v Platónovom zmysle, ale ide predovšetkým o akýsi nástroj vysvetľovania a ospravedlňovania. V antisemitizme sa jedná o ideu nenávisti proti židom, v imperializme ide o dobývanie a v totalitarizme o úplné ovládnutie spoločenského priestoru. Hannah Aredntová tak používa tento termín tiež v pejoratívnom význame, aj keď v inom význame ako mu dal Marx. Arendtová používa ideológiu ako niečo čo riadi, dezinterpretuje, núti a terorizuje, avšak sa vždy tvári vedecky. Je to chápanie ideológie ako do seba uzatvorenej „logiky idey“, ktoré vylučuje zaradenie liberalizmu, konzervativizmu, či socializmu do kategórie ideológie. Arendtová stojí na pozícii, podľa ktorej v každej ideológii sa nachádzajú totalitárne prvky, ktoré sa však dostávajú na „svetlo sveta“ až v prípade vytvorenia totalitnej spoločnosti. Hovorí, že rasizmus a komunizmus nie sú horšie ako ostatné ideológie, avšak to čo spôsobili bolo umožnené predovšetkým ich možnosťou realizácie svojich „ideálov“ v spoločnosti . Uvádza tri špecificky totalitárne prvky, ktoré sú vlastné každému ideologickému mysleniu. Po prvé vo svojich ašpiráciách na totálny výklad majú ideológie sklon vysvetľovať nie to, čo je, ale to čo nastáva, vzniká, či sa míňa. Vo všetkých prípadoch sa zaoberajú výlučne prvkom pohybu, čiže históriou v zvyčajnom slova zmysle. Ideológie sa vždy zameriavajú na históriu. Ašpirácie na totálny výklad dávajú prísľub objasnenia všetkých historických udalostí, totálne poznanie súčasnosti a spoľahlivú predpoveď budúcnosti. Po druhé, touto schopnosťou sa ideologický spôsob myslenia stáva nezávislý na všetkej empírii, lebo z tej nie je možné sa nič nové naučiť. Ideologické myslenie sa odpútava od reality, ktorú vnímame svojimi piatimi zmyslami a trvá na existencii „pravdivejšej“ reality, ktorá sa skrýva za všetkými poznateľnými vecami. Po tretie je ideológia prejavom dedukcie, odvodzovania všetkej skúsenosti z východzej premisy (Arendtová, 1996, s. 634).

Použité zdroje informácií:

  1. ARENDTOVÁ, H. (1996): Pôvod totalitarizmu, OIKOYMENH, Praha.
  2. FEUERBACH, L. : Zásady filozofie budúcnosti. In: Antológia z diel filozofov Novoveká empirická a osvietenecká filozofia. Bratislava 1967, s. 505.
  3. HEYWOOD, A. (2004): Politologie. Eurolex Bohemia, Praha.
  4. HEGEL, G., W., F. (1961): Dějiny filosofie. zv. I. Praha.
  5. MARX, K. – ENGELS, F. (1961): Nemecká ideológia. Slovenské vydavateľstvo Politickej literatúry, Bratislava.
  6. PROROK, V. (2001): Politické ideologie jako objekt analýzy, Praha.
  7. ROZENTAĽ, M., M. (1974): Filozofický slovník. PRAVDA, Bratislava.
  8. ŠARADÍN, P. (2001): Historické proměny pojmu ideologie. CDK. Brno.




[1] Feuerbach vychádza z kategórie odcudzenia a využíva ju na koncipovanie vzťahu človeka ku svojim duchovným výtvorom, ktorým podlieha ako vonkajšej moci. V náboženstve sa človek odcudzuje svojej vlastnej podstate, pretože ju prenáša na boha ako svoj vlastný výtvor (Feuerbach, 1967, s. 500). [2] Podľa Hegela cieľovým stavom vývoja svetového ducha je štátna spoločnosť s konštitučne monarchistickou ústavou, v ktorej jednotlivci sú slobodnými právnymi osobami v občianskom zmysle a v ktorej je štátnymorgánom ako reprezentantom všeobecného záujmu a absolútnej rozumnosti priznaná celkom nadradená úloha voči jednotlivcom. Tento stav vývoja je realizáciou plnej slobody. Život Svetového ducha je čin (Hegel. 1961, s. 44).

[3] Nemecká ideológia má podtitul: „Kritika najnovšej nemeckej filozofie v jej predstaviteľoch L. Feuerbachovi, B. Bauerovi a M. Stirnerovi a nemeckého socializmu v jeho rozličných prorokoch“.

Jak citovat tento text?

Geffert, Richard. Ideológie v politickom živote (3) - K otázke kritického vnímania politických ideológií [online]. E-polis.cz, 5. květen 2006. [cit. 2017-05-30]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/ideologie-v-politickom-zivote-3-k-otazke-kritickeho-vnimania-politickych-ideologii.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 2.71 hvězdiček / Hodnoceno: 7x


Přidat komentář

Vložit komentář

Na tento příspěvek zatím nikdo nereagoval! Buďte první!




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(