Ideológie v politickom živote (2) - K otázke jejich zrodenia a statusu

 23. duben 2006  PhDr. Richard Geffert   komentáře

Pojem ideológia pochádza podľa anglo – americkej Encyklopédie filozofie, od Destutta de Tracyho (1754-1836), ktorý ho ako prvý použil v prednáške 20. júna 1796 (Edwards, 1967, s. 125). Odvodzoval ho od Lockovho diela Rozprava o ľudskom rozume (1690). Napriek dnešnému ponímaniu ideológie ako nevedeckého fenoménu je dôležité pripomenúť fundamentálnu podstatu analyzovaného pojmu, ktorý pôvodne vznikol ako snaha jeho tvorcu predovšetkým o vytvorenie nového druhu metafyziky (však iba jednej z ďalších kapitol vo filozofii dejín), ktorá nemá nič spoločné s „bezbrehou“ abstrakciou či „slepou“ teológiou. V období svojho vzniku ide o celkom logické snahy, ktoré rozhodne súviseli s dedičstvom veľmi širokého kultúrno - duchovného a sociálno - politikcého fenoménu ktorý označujeme v európskych dimenziách pojmom osvietenectvo

I.I.III.

Pojem ideológia pochádza podľa anglo – americkej Encyklopédie filozofie, od Destutta de Tracyho (1754-1836), ktorý ho ako prvý použil v prednáške 20. júna 1796 (Edwards, 1967, s. 125). Odvodzoval ho od Lockovho diela Rozprava o ľudskom rozume (1690). Napriek dnešnému ponímaniu ideológie ako nevedeckého fenoménu je dôležité pripomenúť fundamentálnu podstatu analyzovaného pojmu, ktorý pôvodne vznikol ako snaha jeho tvorcu predovšetkým o vytvorenie nového druhu metafyziky (však iba jednej z ďalších kapitol vo filozofii dejín), ktorá nemá nič spoločné s „bezbrehou“ abstrakciou či „slepou“ teológiou. V období svojho vzniku ide o celkom logické snahy, ktoré rozhodne súviseli s dedičstvom veľmi širokého kultúrno - duchovného a sociálno - politikcého fenoménu ktorý označujeme v európskych dimenziách pojmom osvietenectvo. Práve tento fenomén formoval duchovnú atmosféru od konca 17. storočia ale hlavne v celom 18. storočí s presiahnutím do 19. storočia. Predstavoval zložitý viacvrstvový duchovný artefakt, ktorý nadobúdal svoje špecifické podoby v rôznych krajinách. Najvýznamnejšie výsledky však boli prezentované vo Francúzsku (Ch. Montesquieu, F.M.A. Voltaire, J.J. Rousseau, D.Diderot). Ako by sme výstižne mohli charakterizovať spomenuté obdobie? Azda len ťažko by sme hľadali výstižnejšie slová ako uvádza Imanuel Kant velikán kritického idealizmu a celých dejín filozofie a , podľa ktorého je osvietenectvo „vykročením človeka z nesvojprávnosti zavinenej ním samotným“ Táto nesvojprávnosť – nedospelosť človeka sa prejavuje ako neschopnosť používať svoj vlastný rozum bez cudzej pomoci. Ak by mal človek viac odvahy a rozhodnosti používať svoj rozum, bol by oveľa ďalej vo svojom civilizačnom pokroku. Kant zdôrazňuje, že oprávneným heslom osvietenectva sa stáva postulát: Maj odvahu byť múdrym! Maj odvahu používať svoj vlastný rozum (Kant, 1993, s. 381)[1].

V identickom duchu a nadviazaní na fundamentálne heslá osvietenectva uvažoval aj D. de Tracy, ktorý sa za Direktoriátu podieľal na založení Národného inštitútu, v ktorom pôsobil v oddelení Morálnych a politických vied. Svoju novú metafyziku orientuje k odmietnutiu existencie vrodených právd, nemennosti ľudskej prirodzenosti a radikálnym otvorením sa skúsenosti nielen vo vede, ale rovnako aj v sociopolitickom a kultúrnom prostredí. Orientoval svoju teóriu nie ako uzatvorenú vedu, ale tiež ako senzualisticko – empirickú kritiku spoločenských pomerov a inštitúcií svojej doby.

Tracy bol stotožnený s názorom, že rozhodne potrebná reforma vedy nevyhnutne zahŕňa tiež reformu jej pomenovania. Jeho „Science des idées“, veda o ideách ktorá je zbavená akýchkoľvek náboženských a metafyzických konotácií, sa pôvodne objavuje ako súčasť zoológie. D. de Tracy odmietal uznať za relevantné vzťahy medzi dušou, racionálnym myslením a senzuálnym vnímaním, čím došlo v tomto smere ku zotreniu rozdielov medzi zvieratami a ľuďmi. Práve ideológia mala prispieť ku lepšiemu pochopeniu intelektuálnej kapacity živočíchov. V čom potom spočíva zásadný rozdiel medzi človekom a zvieraťom? Je to predovšetkým fundamentálna schopnosť, ktorá absentuje podľa spomenutého zakladať, premieňať a pretvárať sociálne vzťahy. Vrcholné dielo de Tracyho „Élements d´Idéologie„ pojednáva o konkrétnom využití ideológie, ktoré autor vidí predovšetkým v diskvalifikácii starého poriadku, ktorý bol prioritne založený na zaslepenej náboženskej morálke a pozitívne, vo vzdelávacom procese. Tracyho pôvodné ponímanie ideológie má širší rozsah, pretože jeho cieľom bolo nájsť vedu, ktorá stojí nad všetkými ostatnými. Z tohoto dôvodu analýza ideí vedie ku záveru, že ak sú idey poznateľné a sú tým najistejším čo je nám dané, potom v istom zmysle pozitívne môžu byť riešené a vyriešené aj jestvujúce spoločenské problémy. Zároveň je ideológia podľa tohto chápania akýmsi garantom jednoty ostatných vied. Vďaka ideológii: „ môžeme konečne poznať fungovanie duše tak dobre, ako otvorený hodinový strojček a môžeme študovať ako fungujú: hnev, ctižiadosť, láska.“ (Brand, 1972, s. 33). Tu je možné len prirodzene konštatovať fakt, že pôvodne myslený a vyvíjaný projekt ideológie nemá s jeho neskorším poňatím a využívaním (od Napoleóna a Marxa po súčasnosť) nijako blízko.

Vo väčšine učebníc, slovníkov a článkov sa stretávame s názormi, podľa ktorých neúspešnosť snahy o zavedenie pojmu vyššie uvedeným spôsobom je nepriamo zviazaná predovšetkým s Karolom Marxom a Fridrichom Engelsom. Je tomu skutočne tak? Z koncepčného analytického hľadiska je to naozaj tak, no nemožno však ani z dnešného uhla pohľadu nekonštatovať skutočnosť, že na počiatku jasnej dichotómie, ktorej produkt má až podnes bohužiaľ zásadný vplyv na vnímanie pojmu a fenoménu má Napoleón Bonaparte (1769-1821). Na počiatku však bol Napoleón nadšeným stúpencom a zástancom pracovníkov Národného inštitútu vo Francúzsku (od roku 1797 jeho čestným členom). Aj napriek faktu, že štruktúra Inštitútu bola značne rozmanitá, všetci jeho členovia boli liberálne zmýšľajúci intelektuáli, „ktorí strážili slobodu myslenia a vyjadrovania ako základnú podmienku revolúcie“ (Lichtheim 1967, s. 5). Inštitút bol taktiež okrem svojej politickej funkcie, kedy obhajoval demokratické výsledky revolúcie a stal sa postupne akousi hrádzou proti absolutistickým snahám Napoleóna počas reštaurácie Bourbonov liberálnou opozíciou, výnimočný už svojím programom. Jeho členovia rozvíjali jednako racionalistické tendencie, ktoré sa však snažili modifikovať v zmysle Condillacovej kritiky Descarta, jednako vytvorili základy pre neskoršiu expanziu pozitivizmu, ale ich pracovisko sa stalo predovšetkým centrom experimentálnych štúdií (bezprostredný vplyv na vznikajúce myšlienky mali tiež F. Bacon, I. Newton, a predovšetkým J. Locke). Konflikt s Napoleónom je možné vnímať ako ideologický stret medzi politickými hodnotami republikánstva a autoritarizmu. Negatívne konotácie zaznamenáva vôbec po prvý krát pojem ideológ v januári v roku 1800, kedy Napoleón predniesol svoj prejav nielen proti liberálne zmýšľajúcim intelektuálom, ale aj proti ostatným, ktorých považoval za svojich nepriateľov, a teda nepriateľov sociálneho poriadku, ktorý spoluvytváral. Týmto sa od Destutta de Tracyho dištancoval a jeho školu , ktorá nedokázala podľa neho pochopiť praktickú politiku a podporiť ju, nazval spolkom protivných a nudných teoretikov. Ideológia sa pre Napoleóna stala akousi „vizionárskou špekuláciou“ v kontraste ku realite vlády. Inými slovami ideológia bola pre neho tým, čím stará metafyzika pre Tracyho. V roku 1802 bola Sekcia morálnych a politických vied zrušená a jej členovia preradení na iné pracoviská inštitútu. Po neúspešnom ťažení do Ruska ideológov Napoleón obvinil z toho, že za tento debakel sú zodpovední práve oni (Šaradín, 2001, s. 22). Odmietnutie Tracyho a jeho diela bolo odmietnutím nefunkčného modelu a nie myšlienky o integrujúcom vplyve aj vedecky nepodložených ideológií. Napoleón si uvedomoval predovšetkým praktický význam náboženstva ako integrujúcej ideológie o čom svedčia slová: „ pokiaľ ide o mňa, nevidím v náboženstve mysteriózne premeny na telo a krv, ale mystérium spoločenského poriadku; myšlienku rovnosti spája s nebom a zabraňuje, aby bohatý bol zavraždený chudobnými“ (Brand, 1972, s. 43).

Akiste nie náhodou sa práve v druhej polovici dvadsiateho storočia objavili myšlienky, ktorých autori hovoria o konci ideológií, konci demokracie, konci filozofie či dokonca o konci dejín.

Problematiku konca ideológie je možné zhrnúť do troch základných podnetov. Na vzniku tejto „teórie“ sa podieľajú predovšetkým:

  • negatívna skúsenosť s ideologickou politikou, ktorú v praxi predstavovali totalitné režimy, vojny, koncentračné tábory, z toho vzniká potreba „depolitizácie“,
  • psychologický pocit radikálnej premeny sociokultúrnych podmienok spoločnosti (napr. povojnová eufória),
  • etablovanie nového politického poriadku a jeho inštitucionálnej základne, ktorý predstavuje lepšie možnosti riadenia spoločnosti (ekonomické a právne nástroje), čím vzniká potreba obhajoby tohto poriadku ( a tým aj demokratického rámca, v ktorom pôsobí) (Šaradín, 2001, s. 71).

Tematika „konca“ sa v dejinách objavuje nie po prvý krát. Najmä v oblasti filozofie nie sú takéto názory ničím novým. V súvislosti s koncom dejín a koncom ideológie spomenieme predovšetkým dve práce, na ktoré je možné považovať za modelové a je na nich z tohto dôvodu nevyhnutné reagovať[2] : Daniel Bell „The End of Ideology“ (1965) a Francis Fukuyama „Koniec dejín?“ (1990). Ešte skôr ako s sa zameriame na obsah obidvoch prác je možné ihneď konštatovať skutočnosť, že napriek tomu, čo vyplýva z ich samotných názvov – koniec ideológie a koniec dejín je možné si všimnúť fakt, že dejiny pokračujú a ideológie sú stále prítomné.

Daniel Bell odhadol, že v západnej Európe nie je priestor pre pôsobenie extrémistických ideológií akými sú krajne pravicový fašizmus a krajne ľavicový komunizmus. Revolúcie, triedny boj, koncentračné tábory a plynové komory, to všetko skončilo: „Pre radikálnu inteligenciu, ktorá počas jeden a pol storočia sformulovala množstvo revolučných impulzov, toto všetko znamená koniec chiliastických nádejí, millenarizmu, apokalyptického myslenia – a ideológie. Ideológia, ktorá znamenala skôr cestu k činu, dospela ku svojmu koncu“ (Bell, 1965, s. 393).

Vo svojej knihe Bell používa pojem ideológia vo viacerých významoch. Najskôr charakterizoval ideológiu ako súbor ideí, ktorý je zameraný na udržanie sociálnopolitickej mocenskej konfigurácie v určitej spoločnosti, kde utopické predstavy podnecujú jej zmenu. Uvedomoval si, že oddelenie ideológie od utópie v praxi je mnohokrát ťažko realizovateľné a že nedisponujeme jedinou definíciou ideológie. Niekedy tento fenomén Bell označuje ako súbor hodnôt, inokedy je ním chápaný ako psychologizujúci mýtus. V konečnom dôsledku používa koncepdiu Karla Mannheima „partikulárneho pojmu ideológie“ a „totálneho pojmu ideológie“. Bellov koniec ideológie úplne otvára priestor utópii, ktorú ľudstvo potrebuje ako víziu budúcnosti. To sa vzťahuje iba na vyspelé západné krajiny, kde existuje zhoda v otázkach welfare state[3] , decentralizácie moci, sociálno – trhového hospodárstva a v politickom pluralizme (v Ázii a Afrike táto politická sloboda neplatí). Zlomovým bodom je rok 1989 – politicko – spoločensko – ekonomický medzník.

Francis Fukuyama vo svojej práci „Koniec dejín“ mylne predpokladal, že po porážke komunizmu a následnom nastúpení západného liberalizmu nastane „bezdejinné obdobie sveta“, v ktorom všetci rozhodujúci aktéri (veľmoci) budú v rámci tejto víťaznej ideológie vylepšovať predovšetkým svoje ekonomické ukazovatele. Konflikty tu budú, ale nie medzi mocnosťami. V tomto zmysle Fukuyama nehovorí o konci ideológie, ale o „víťazstve ekonomického a politického liberalizmu“ (Fukuyama, 1990, s. 9), čo nám pripomína v istom zmysle podobné myšlienky z opačného konca politického spektra. Tvrdí, že sme svedkami konečného ideologického bodu akejsi ideologickej evolúcie ľudstva a univerzálnosti západnej liberálnej demokracie ako konečnej formy vlády (Fukuyama, 1990, s. 10).

Koniec ideológie a koniec ideologickej evolúcie ľudstva je jedno a to isté. Je prirodzene jasné, že ani tento názor nie je relevantný .

Vychádzajúc zo základnej teoretickej myšlienky postmoderny chápeme deklarovanú mnohosť, rôznosť a zároveň rovnocennosť v zmysle pluralizmu ako základu postmoderny fundamentom podstaty existencie ideológií, rôznych ideológíí, v novom svetle, v nových podmienkach, ktoré by mali reagovať na nerovnosť subjektov a ich nespokojnosť s touto nerovnosťou.

Na základe všetkého doposiaľ uvedeného môžeme konštatovať, že v súčasnosti už nie je relevantná otázka: ideológia/e – áno či nie?, ale: aká je a bude podoba súčasných a budúcich ideologických koncepcií ? Prečo ideológie nikdy nenahradí veda? Ako a na základe čoho sa budú formovať nové politické ideologické koncepcie?

Historicky vzniknuté typy ideológií sa líšia. Typickým znakom „moderných ideológií“, t.j. ideológií vzniknutých po roku 1789, medzi ktoré je možné zaradiť konzervativizmus, liberalizmus, socializmus, komunizmus, nacionalizmus, feminizmus a enviromentalizmus je snaha o racionalizáciu konceptu (Prorok, 2001, s. 30). Dôležité je zamerať svoju pozornosť predovšetkým na ostrosť rozporov v dnešnom a budúcom svete, ako aj na schopnosti rôznych sociálnych skupín ovplyvniť a zmeniť jestvujúce pomery. Pred nami sa otvára otázka ako sa vyvinú pomery reality v nasledujúcich rokoch[4] ?

„...My máme to šťastie, ktoré nemali predchádzajúce generácie, že nie sme zatlačení iba k voľbe medzi konzervativizmom a fanatizmom, z ktorých prvý horlivo stráži to, čo už bolo dosiahnuté, a druhý je slepý a preto je buď humanitárny alebo krvavý...“ (Aron, 1965).

Myšlienky z Aronovej state o ideológii v industriálnej spoločnosti poukazujú celkom jasne to, akým predelom je pre vývoj ideológie súčasná doba s jej úrovňou techniky a poznania. Avšak ani pre vyspelé štáty nie je oprávnená naivná predstava, že ľudia budú žiť a konať iba na základe vedeckej racionality, bez nových hodnotových orientácií bez nových ideálov. Prepracovanie sa k absolútnej pravde nie je nikdy možné; absolútne poznanie nie je možné (K.R. Popper, T. Kuhn) a to ani v oblasti exaktných vedných disciplín. Syntéza liberalizmu, demokracie a socializmu , ktorá sa stáva určujúcou pre politickú oblasť, je syntézou ideológií.

V súvislosti so spomenutým je relevantné uvažovať o duchovnom útvare o „ideológii západnej demokracie“ alebo o ideológii „slobodného sveta“ , „civilnom náboženstve“ či „novom humanizme“ (terminologická otázka).

V dnešnom relatívne slobodnom svete nemožno hovoriť o jednotnej ideológii, ale o pluralite. Predovšetkým od 50tych rokov 20. storočia ide o pluralitu modifikácie základnej ideológie, ktorá sa vyvinula konvergenciou rôznych ideologických prúdov – kresťanskej sociálnej etiky, liberalizmu a socializmu. Túto konvergenciu je možné pozorovať na postupujúcej konvergencii ideologického obsahu v programoch politických subjektov (až na extrémistické). Spoločnosť dosahuje konsenzus v základných hodnotách , pričom kognitívna zložka sa stáva stále viac záležitosťou vedeckého poznania. Veda, ktorá sa vyznačuje stále väčšou (nie však absolútnou) objektivitou (snahou o objektivitu) disponuje relatívne funkčnými kritériami pre rozhodnutia, čo je pravdivé a čo je nepravdivé, čo však v zmysle racionality neznamená koniec ideológie. Tieto kritériá nemôžu byť základom hodnôt, noriem a cieľov. Nám, občanom štátov, v ktorých je táto ideológia vládnucou sa javí naše nazeranie sveta, naše základné hodnoty, ideály a normy ako prirodzené, správne, zodpovedajúce rozumu. Samozrejmosť, s akou ich prijímame sa nelíši od samozrejmosti, s akou iné civilizácie chápali a pristupovali k svojim svetonázorovým a hodnotovým predstavám. Sme taktiež naklonení chápať našu ideológiu ako výsledok vývoja, ale sme už menej ochotní chápať ju ako niečo čo sa bude ďalej meniť a vyvíjať. Na tento proces ďalšieho vývoja poukazujú zmeny v hodnotových orientáciách prebiehajúcich ako „tichá revolúcia“ od konca päťdesiatych rokov a predstavujúce akési reálne zárodky nových modifikácií onej vládnucej ideológie „západnej demokracie“. Zmeny hodnotových orientácií v týchto štátoch predstavujú skôr čiastočnú snahu o prehĺbenie a rozvinutie nového humanizmu.

Ideológia „západnej demokracie“ zdôrazňuje znak , ktorým sa odlišovala ako od veľkých ideológií minulých civilizácií alebo aj súčasných, či jednako od totalitných ideológií nášho storočia. Svojím obsahom vyrástla z troch pôvodne si vzájomne konkurujúcich ideológií: kresťanstva, liberalizmu a socializmu. Nieje však iba prienikom nazerania a etiky týchto ideológií, ale tiež historickým produktom dvoch posledných storočí. Jej základnými rysmi je na jednej strane rast racionality predovšetkým vedeckej, na druhej strane stále prehlbovanie humanizmu (Bauer, 1991, s. 128).

V každom štáte, nezávisle na jeho forme vlády, Slovenskú republiku nevynímajúc, ľudia presadzovali a presadzujú svoje partikulárne a skupinové záujmy, ktoré sú prezentované rozličnými ideológiami. Možno predpokladať, že táto tendencia bude sprevádzať vývin ľudskej spoločnosti aj v nasledujúcom období, lebo ani jednotlivé ideológie ani samotné dejiny zatiaľ neskončili. Aj napriek „bezproblémovému“ víťazstvu demokracie[5] (toho čím ju chápeme) a neoliberalizmu v strednej a východnej Európe, by bolo chybou domnievať sa, že ideologický zápas je prekonanou históriou, a že aj v tomto priestore absolútne prevládne moderná verzia politickej demokracie ústiaca do koncepcie prirodzeného práva, t. j. ľudských práv a slobôd (Gbúrová, 1999, s. 101). Ani v geopolitickom priestore súčasnej strednej a východnej Európy nie je možné vylúčiť recidívy rôznych invariantov ideologickej doktríny etnického nacionalizmu. Skúsenosti zo svetovej politiky konca 20. storočia svedčia o tom, že politické ideológie sú bez konca. Ide dnes predovšetkým o to, aby jeden z konkrétnych súborov politických ideí a hodnotových koncepcií sa nestal dominujúcim a nediskreditoval ostatné, ale aby medzi nimi došlo k širokému univerzálnemu konsenzu (Gbúrová, 1999, s. 101). Pokračování…

Použité zdroje informácií:

  1. BELL, D. (1965): The End of Ideology. The Free Press, New York.
  2. DAVID, R. (1996): Politologie, FIN, Olomouc.
  3. DELFOVÁ, H. - LAUEROVÁ, J., G. - HACKENESCHOVÁ, Ch. -
  4. FUKUYAMA, F. (1990): Koniec dejín? Střední Evropa, roč.6, č. 15, s. 9-24.
  5. GBÚROVÁ, M. (1999): Základné politické ideológie na prahu zbližovania? In: Ľudské práva a právny status na prelome tisícročí. Bratislava.
  6. HEYWOOD, A. (2004): Politologie. Eurolex Bohemia, Praha.
  7. KREBS, V. - DURDISOVÁ, J. - POLÁKOVÁ, O. - ŽIŽKOVÁ, J. (1997): Politika. CODEX Bohemia, Praha.
  8. KANT, I. : Odpoveď na otázku: Co je to osvícenství? In: Filosofický časopis, 1993, č. 3, s. 381.
  9. LICHTHEIM, G. (1967): The Concept of Ideology and Other Essays. Random House, New York.
  10. POPPER, K. R. (1994): Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia I.Praha.
  11. PROROK, V. (2001): Politické ideologie jako objekt analýzy, Praha.
  12. ŠARADÍN, P. (2001): Historické proměny pojmu ideologie. CDK. Brno.

[1] Imanuel Kant vo svojej praktickej filozofii vníma človeka ako slobodnú bytosť , ktorá sa môže autonómne určovať. Kantov výklad človeka je v protiklade s chápaním človeka ako pasívneho produktu spoločnosti. Ústredným pojmom je pojem slobody, ktorá je dokázaná apodiktickým zákonom praktického rozumu.

[2] Názory na práce Bella a Fukuyamu sú zhrnuté v práci Chaima I. Waxmana „The End of Ideology Debate“.

[3] Blahobyt vo welfare state je pochopený v sociálnej a hospodárskej politike predovšetkým ako dobrý, slušný životný štandard občanov, nie ako extrémne bohatstvo určitých jedincov (Krebs, 1996, s. 71).

[4] Ekonomický historicizmus, ako jeden zo štyroch typov Popperovho historicizmu, nevnímame ako totalitaristickú nevyhnutnosť, ktorá je podľa Poppera charakteristická teoreticko-metodologickou neplodnosťou a prakticko-politickou škodlivosťou (Popper, 1994, s. 18), ale ho vnímame ako alternatívnu možnosť, ktorá môže byť pozitívnym nápomocným momentom pri konaní človeka a ľudstva vo svojom vývoji.

[5] Vhodný termín na poznanie reality prostredníctvom empiricky preveriteľnej koncepcie je označenie Roberta Dahla polyarchia, ktorý je v tomto prípade podľa nášho názoru užitočný aj napriek tomu, že je naozaj len veľmi ťažko mysliteľné aby bol v súčasnosti nahradený tak často používaný pojem demokracia.

Jak citovat tento text?

Geffert, Richard. Ideológie v politickom živote (2) - K otázke jejich zrodenia a statusu [online]. E-polis.cz, 23. duben 2006. [cit. 2017-09-20]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/ideologie-v-politickom-zivote-2-k-otazke-jejich-zrodenia-a-statusu.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 3.6 hvězdiček / Hodnoceno: 5x


Přidat komentář

Vložit komentář

Na tento příspěvek zatím nikdo nereagoval! Buďte první!




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(