Estónci inaugurovali ženu za hlavu štátu. Pri jej voľbe potili krv

 13. říjen 2016  Veronika Oravcová  komentáře

V týchto dňoch je jednou z hlavných tém svetových médií a verejnosti voľba prezidenta v Spojených štátoch. Historicky ide o významný okamih, keďže Hillary Clinton je prvou ženou, ktorá dostala šancu uchádzať sa o tento post. Zatiaľ čo sa v médiách intenzívne skloňuje práve jej meno, v Európe sa ďalšou ženou prezidentkou v pondelok 3. októbra 2016 stala Kersti Kaljulaid.

Zdroj: commons.wikimedia.orgZdroj: commons.wikimedia.org

Bude tak štvrtou ženou Európy, ktorá zasadne do kresla hlavy štátu, a to po vzore dvoch priamo zvolených prezidentiek, Dalie Grybauskaite v Litve a Kolinde Grabar-Kitarović v Chorvátsku, a nepriamo zvolenej Marie-Louise Coleiro Preca na Malte. V poradí štvrtým prezidentom v Estónsku sa však nestala ľahko a samotná voľba môže predznamenať zvýšenie snahy o zavedenie priamej voľby.

Voľba v parlamente? Nie úplne...

Samotný spôsob, akým si Estónci volia prezidenta, je netradičný a významne sa líši od voľby v ostatných parlamentných demokraciách. Prvý prezident v ére estónskej samostatnosti bol v roku 1992 zvolený tzv. zmiešaným spôsobom. V prvom kole prezidentských kandidátov volili ľudia, pričom volebná účasť dosiahla 68% oprávnených voličov[1]. V druhom kole volil a zvolil prezidenta parlament (Riigikogu) spomedzi dvoch najúspešnejších kandidátov v prvom kole. Zvolený prezident Lennart Meri zasadol ako jediný do úradu na obdobie štyroch rokov, funkčné obdobie prezidenta je päť rokov[2]. (Spomedzi krajín strednej a východnej Európy prezidenta na štyri roky volí len lotyšský a moldavský parlament, do roku 2003 mal funkčné obdobie štyroch rokov aj priamo volený prezident Rumunska.)

Ani ďalšie voľby nesledovali úplne klasickú schému parlamentných demokracií: v prvej fáze sa prezident volí v parlamente. Nominovaný je ten kandidát, ktorý získa 21 hlasov poslancov. Volí sa v troch kolách, pričom víťaz potrebuje získať aspoň dve tretiny všetkých poslancov, čo predstavuje minimálne 68 hlasov.

Ak sa nepodarí zvoliť žiadneho z kandidátov, nasleduje hlasovanie prostredníctvom volebnej komisie. Tá je špecifickým orgánom pozostávajúcim zo 101 poslancov parlamentu a 234 zástupcov miestnych samospráv. Do voľby automaticky postupujú tí dvaja kandidáti, ktorí v parlamente získali najviac hlasov. Ale: 21 hlasmi delegátov môžu byť registrovaní do tejto „komisionálnej“ voľby aj ďalší kandidáti[3]. Práve to bol prípad viacerých kandidátov, vrátanie favoritky volebných prieskumov Mariny Kaljurand. Predstavitelia regiónov tak majú pomerne významnú právomoc, akú by sme v iných ústavách parlamentných demokracií len ťažko hľadali. Hlasovanie vo volebnej komisii môže mať maximálne dve kolá a v prípade jeho neúspechu sa celá volebná procedúra opakuje.

Hlasovanie prostredníctvom volebnej komisie rozhodlo o väčšine estónskych prezidentoch. V roku 1996 v nej svoje druhé funkčné obdobie obhájil Lennart Meri, v roku 2001 bol do funkcie zvolený Arnold Rüütel a v roku 2006 Toomas Hendrik Ilves. Ilves svoje druhé funkčné obdobie obhájil v parlamente, ako vôbec prvý kandidát.

V tomto roku však samotná voľba bola iná ako v minulosti, keďže prezident nebol zvolený v prvých troch kolách v parlamente a dokonca ani v dvoch kolách prostredníctvom volebnej komisie. Vznikli tak obavy z  patu. Situácia však neeskalovala ako na Slovensku, keď v roku 1998 politické strany nedokázali zvoliť prezidenta a dohodli sa radšej na zavedení priamej voľby[4]. Práve naopak, estónske strany ukázali vôľu kooperovať a schopnosť dohodnúť sa na jedinom kandidátovi, v tomto prípade kandidátke.

Prezidentka Kersti Kaljulaid je teda nielen prvou ženou na čele Estónska, ale zároveň aj prvým prezidentom, u ktorého sa celá zložitá volebná procedúra musela opakovať od začiatku. Jej zvolenie a získanie 81 hlasov poslancov bolo významným kompromisom medzi stranami. Keďže v novej parlamentnej voľbe bola jedinou zaregistrovanou kandidátkou, odporcovia hovorili skôr o jej vymenovaní do funkcie ako o jej zvolení[5] .

Kersti Kaljulaid – odtrhnutá od reality?

Kersti Kaljulaid sa narodila v meste Tartu. Tam vyštudovala biológiu a neskôr získala titul MBA. Jej kariéra vo verejných funkciách začala v deväťdesiatych rokoch, keď pôsobila ako ekonomický poradca premiéra Marta Laara. Okrem toho pomáhala aj s tvorbou dôchodkovej reformy a premiérovi tiež pri vyjednávaniach počas zostavovania štátneho rozpočtu. Neskôr zastávala manažérsku pozíciu v estónskej energetickej firme. Od roku 2004 však žila mimo krajiny, pracovala v Európskom dvore audítorov v Luxemburgu. Mandát jej vypršal na jar tohto roku[6]. Preto jej mnohí vyčítajú odtrhnutosť od domáce politiky. Na druhej strane, práve to mohlo byť jej výhoda, ktorá parlamentné politické strany naprieč politickým spektrom priviedla ku kompromisu.

Okrem Kersti Kaljulaid kandidovali ďalšie dve ženy, bývalá ministerka školstva Mailis Reps a ministerka zahraničných vecí Marina Kaljurand. I keď prezidenta volí parlament, obľúbená Marina Kaljurand dlhodobo viedla v prieskumoch verejnej mienky. Pre  prezidentskú kandidatúru sa dokonca vzdala postu ministerky.

Medzi neúspešnými kandidátmi v zložitých volebných peripetiách sa objavili, samozrejme, aj muži. Boli to pomerne silné mená estónskej politiky - bývalý premiér a bývalý podpredseda Európskej Komisie Siim Kallas alebo tzv. „strážca ústavnosti“ Allar Jõks. Allar Jõks sa do povedomia verejnosti dostal najmä vďaka snahe o presadenie transparentnejšieho financovania politických strán[7]. Práve táto dvojica rezonovala ako možní víťazi. No ani jeden nepresvedčil potrebný počet poslancov a zástupcov a nezískal dostatočný počet hlasov na zvolenie. Po neúspechu vo volebnej komisii sa obaja ďalšej kandidatúry vzdali. Voľba sa tak presunula späť do parlamentu a tam jedinou kandidátkou bola Kersti Kaljulaid.

Estónski prezidenti ako pasívni hráči?

Kým začiatkom 90. rokov sa v strednej a východnej Európe zvádzal politický boj medzi premiérmi a prezidentmi, Estónsko sa stalo príkladom krajiny, kde prezident vystupoval nadstranícky a v duchu parlamentnej demokracie. Krajina tak nebola svedkom zápasov ako na Slovensku medzi Kováčom a Mečiarom, Havlom a Klausom v Českej republike, Walesom a Pawlakom v Poľsku, Zhelevom a Dimitrovom v Bulharsku alebo Iliescom a Romanom v Rumunsku, ktoré boli súčasťou sporov o charakter inštitúcií[8]. Estónski prezidenti vždy odmietali byť súčasťou politických a inštitucionálnych sporov. To však neznamená, že by nemali politické vízie, ktoré by v spoločnosti aktívne presadzovali.

Ústavné právomoci estónskeho prezidenta sú podobné ako v iných krajinách strednej a východnej Európy. Prezident napríklad vyhlasuje zákony, má právo suspenzívneho veta, menuje predsedu vlády a viacerých významných predstaviteľov štátu. Netypickou právomocou je to, že otvára prvé rokovanie novozvoleného parlamentu. Môže tiež využiť právo zvolať mimoriadnu schôdzu a ovplyvniť tak politickú diskusiu ohľadom legislatívy[9]. Dosiaľ však toto právo prezidenti využili menej ako desaťkrát. Doterajší estónski prezidenti hojne využívali najmä dva nástroje na vyjadrenie politického postoja – udeľovanie vyznamenaní a prejavy, v ktorých tlmočili verejnosti aj svoje politické vízie[10].

I keď estónski prezidenti zvyčajne rešpektovali svoje postavenie v rámci parlamentnej demokracie, objavili sa prípady, kedy boli kritizovaní za prekročenie svojich kompetencií. Po kritike však zvyčajne zo svojej pozície ustúpili. Takéto situácie nastali najmä počas úradu Lennarta Meriho. Na poli zahraničnej politiky Meri bol vládou obvinený z prekročenia právomocí, keď podpísal s Borisom Jeľcinom  zmluvu o odchode ruskej armády z Estónska v roku 1994. Meri taktiež odmietol vymenovať dvoch ministrov, po tlaku premiéra Marta Laara však ustúpil a do funkcie ich vymenoval. Za odmietnutím vymenovať šesticu sudcov a guvernéra národnej banky si však stál[11]. Ústavný súd po tomto spore prezidenta a vlády vytvoril precedens, teda možnosť odmietnuť vymenovania verejného funkcionára, do budúcnosti. Estónska ústava, podobne ako slovenská alebo česká, neudeľuje prezidentovi explicitne povinnosť menovať štátnych predstaviteľov. Opačná situácia nastala, keď parlament odmietol prezidentovho kandidáta Allara Jõksa na funkciu „strážcu ústavnosti“ s odôvodnením jeho prílišnej politickej angažovanosti počas prvého obdobia v tejto funkcii. Prezident Ilves však na svojej nominácii trval i druhýkrát, po opätovnej neúspešnej voľbe v parlamente však ustúpil a navrhol iného kandidáta[12].

Najdôležitejší moment prezidentských kompetencií je právomoc menovať premiéra. Začiatkom deväťdesiatych rokov bola zo strany vlády a parlamentu snaha obmedziť prezidentské právomoci pri menovaní premiéra tak, že prezident mal mať povinnosť menovať vždy víťaza najsilnejšej strany. Iniciatíva však bola neúspešná. Takéto obmedzenie je pomerne netypické, keďže takúto rigídnu právomoc má v strednej a východnej Európe len bulharský prezident. Bežnou súčasťou estónskej politickej kultúry je, že prezident vymenuje lídra najsilnejšej strany alebo toho, kto je schopný zostaviť vládu bez toho, aby mu to priamo ukladala ústava. Vplyv prezidenta na výber budúceho premiéra je však vzhľadom na pomerne fragmentovaný politický systém dosť významný[13].

Prezidenti sa tak zvyčajne držali svojej „reprezentatívnej“ funkcie a presadzovali najmä politické vízie formou prejavov. Arnold Rüütel bol veľmi aktívny pri presviedčaní voličov z vidieka o výhodnosti vstupu do Európskej únie v roku 2003. Jedine v roku 2005, keď sa hlasovalo prvýkrát elektronicky, dostal sa do sporu s vládou. Nechcel, aby sa hlasovanie mohlo meniť, lebo by to diskriminovalo tých, čo hlasujú klasickým spôsobom. Ústavný súd však rozhodol v prezidentov neprospech. Rüütel bol proti internetovému hlasovaniu celkovo, keďže podľa jeho názoru bola vyššia možnosť manipulácie voľby[14]. Toomas Hendrik Ilves zas ochotne spolupracoval s vládou, na čele ktorej stál po dobu deviatich rokov súčasný eurokomisár pre Jednotný digitálny trh Andrus Ansip. Preto bolo prekvapením, keď zorganizoval za účasti viacerých osobností verejného života okrúhly stôl, ktorého výsledkom bola výzva na zvýšenie transparentnosti a zvýšeniu demokracie v spoločnosti. Od novozvolenej prezidentky Kersti Kaljulaid možno očakávať politickú aktivitu najmä pri vetovaní zákonov týkajúcich sa ekonomickej oblasti.

Smerom k priamej voľbe? Lekcia z Estónska

Estónsko je v našich končinách známe ako vzor digitalizovanej spoločnosti, teda možnosti internetových volieb a vyspelej informatizácie štátnej správy. Môže však byť aj  vzorom politickej kultúry, kde politici dokázali spolupracovať, čoho výsledkom bola aj kompromisná voľba novozvolenej prezidentky. Zároveň sa však núka interpretácia, že tento generálny kompromis pre Estónsko znamená prezidentku, od ktorej politické strany očakávajú značný dištanc od politických zápasov a  exekutívnych záležitostí štátu.

Nemožnosť zvolenia prezidenta prostredníctvom volebnej komisie zároveň naliehavejšie otvára otázku zavedenia priamej voľby prezidenta aj v Estónsku. Tá zarezonovala prvýkrát, keď prezident Meri v posledný deň vo svojej funkcii navrhol zmenu ústavy, ktorá mala  umožniť ľudovú voľbu prezidenta[15]. Zámer stroskotal z technických dôvodov a,  samozrejme, aj pre zlé načasovanie. K argumentom na podporu priamej voľby hlavy štátu, ktorými sú vyššia legitimita voľby, odstránenie vplyvu politických strán a zákulisných dohôd, ako aj posilnenie prvku priamej demokracie sa tak po týchto prezidentských voľbách pridáva ďalší: Zabrániť do budúcna patovým situáciám, keď sa žiadny z ústavných orgánov nedokáže dohodnúť na vhodnom kandidátovi. Niečo podobné, avšak v tragických  kulisách, zažilo Slovensko v 90. rokoch, keď sa pre parlamentný pat k prezidentským kompetenciám dostal premiér Mečiar.

Použité zdroje

Baylis, Thomas A. 1996. Presidents versus Prime Ministers: Shaping Executive Authority in Eastern Europe. World Politics. 1996, Zv. 48, č. 3.

Curriculum Vitae of Kersti Kaljulaid. [Online] http://www.europarl.europa.eu/document/activities/cont/201002/20100225ATT69584/20100225ATT69584EN.pdf.

Dubrovnik, Tadej. 2009. The Position, Election and Powers of the President of the Republic of Estonia. LEX LOCALIS - JOURNAL OF LOCAL SELF-GOVERNMENT. 2009, Zv. 7, č. 1, s. 19-32.

Estonia. Pettai, Vello. 2002 - 2009. s.l. : European Journal of Political Research Political Data Yearbook, 2002 - 2009.

—. Sikk, Allan. 2011 - 2014. s.l. : European Journal of Political Research Political Data Yearbook, 2011 - 2014.

Protsyk, Oleh. 2006. Intra-Executive Competition between President and Prime Minister: Patterns of Institutional Conflict and Cooperation under Semi-Presidentialism. Political Studies. 2006, Zv. 54, s. 219–244.

Rybář, Marek a Malová, Darina. 2008. Slovakia´s presidency: consolidating democracy by curbing ambiguous powers. [aut. knihy] Robert Elgie a Sophia Moestrup. Semi-Presidentialism in Central and Eastern Europe. Manchester : Manchester University Press, 2008, s. 180 - 200.

The Baltic Times. 2016. Estonian parlt elects Kersti Kaljulaid president. [Online] 03. 10 2016. http://www.baltictimes.com/estonian_parlt_elects_kersti_kaljulaid_president/.

—. 2016. Estonian PM: Changing election rules requires broader consensus than govt's. [Online] 06. 10 2016. http://www.baltictimes.com/estonian_pm__changing_election_rules_requires_broader_consensus_than_govt_s/.

Toomla, Rein. 2013. The Presidency in the Republic of Estonia. [aut. knihy] Vít Hloušek. Presidents above Parties? Presidents in Central and Eastern Europe, Their Formal Competencies and Informal Power. Brno : Masaryk University, 2013, s. 167-190.

Constitution of the Republic of Estonia. [Online]https://www.president.ee/en/republic-of-estonia/the-constitution/.

Valimiskomisjon, Vabariigi. President of the Republic of Estonia Elections. [Online] http://www.vvk.ee/past-elections/president-of-state-elections/.

 


[1] Valimiskomisjon, Vabariigi. President of the Republic of Estonia Elections. [Online] http://www.vvk.ee/past-elections/president-of-state-elections/.

[2] Ibid.

[3] Ústava Estónskej republiky. [Online]https://www.president.ee/en/republic-of-estonia/the-constitution/.

[4] Rybář, Marek a Malová, Darina. 2008. Slovakia´s presidency: consolidating democracy by curbing ambiguous powers. [aut. knihy] Robert Elgie a Sophia Moestrup. Semi-Presidentialism in Central and Eastern Europe. Manchester : Manchester University Press, 2008, s. 180 - 200.

[5] The Baltic Times. 2016. Estonian parlt elects Kersti Kaljulaid president. [Online] 03. 10 2016. http://www.baltictimes.com/estonian_parlt_elects_kersti_kaljulaid_president/.

[6] Curriculum vitae of Kersti Kaljulaid. [Online] http://www.europarl.europa.eu/document/activities/cont/201002/20100225ATT69584/20100225ATT69584EN.pdf.

[7] Estonia. Pettai, Vello. 2002 - 2009. s.l. : European Journal of Political Research Political Data Yearbook, 2002 - 2009.

[8] Baylis, Thomas A. 1996. Presidents versus Prime Ministers: Shaping Executive Authority in Eastern Europe. World Politics. 1996, Zv. 48, č. 3.

[9] Ústava Estónskej republiky. [Online]https://www.president.ee/en/republic-of-estonia/the-constitution/.

[10] Toomla, Rein. 2013. The Presidency in the Republic of Estonia. [aut. knihy] Vít Hloušek. Presidents above Parties? Presidents in Central and Eastern Europe, Their Formal Competencies and Informal Power. Brno : Masaryk University, 2013, s. 167-190.

[11] Ibid.

[12] Estonia. Pettai, Vello. 2002 - 2009. s.l. : European Journal of Political Research Political Data Yearbook, 2002 - 2009.

[13] Toomla, Rein. 2013. The Presidency in the Republic of Estonia. [aut. knihy] Vít Hloušek. Presidents above Parties? Presidents in Central and Eastern Europe, Their Formal Competencies and Informal Power. Brno : Masaryk University, 2013, s. 167-190.

[14] Estonia. Pettai, Vello. 2002 - 2009. s.l. : European Journal of Political Research Political Data Yearbook, 2002 - 2009.

[15] Ibid.

Jak citovat tento text?

Oravcová, Veronika. Estónci inaugurovali ženu za hlavu štátu. Pri jej voľbe potili krv [online]. E-polis.cz, 13. říjen 2016. [cit. 2017-06-24]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/estonci-inaugurovali-zenu-za-hlavu-statu-pri-jej-volbe-potili-krv.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Zatím nikdo nehodnotil


Přidat komentář

Vložit komentář




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(