Nedokonalá voľba prezidenta USA

 6. březen 2017  Vladimír Dančišin  komentáře

Zbor voliteľov sa v súčasnosti javí ako nefunkčná, nelegitímna a kontroverzná inštitúcia. Jednou z najkontroverznejších tém spojených s voľbou prezidenta USA je možnosť, že bude zvolený prostredníctvom Zboru voliteľov kandidát, ktorý nemá väčšinovú podporu voličov. Práve táto skutočnosť, hlavne po výsledku prezidentských volieb v roku 2000 a 2016, otvorila množstvo nezodpovedaných otázok o legitimite vládnutia „menšinového“ prezidenta, keď je objektívne zistiteľné, že väčšina Američanov si vo voľbách želala mať za prezidenta niekoho iného.

Zdroj: pixabay.comZdroj: pixabay.com

V predkladanom článku sa pokúsim zodpovedať na otázku, či je volebný systém, ktorý ponúka možnosť zvolenia menšinového prezidenta dosta­točne demokratický na to, aby bol využívaný v praxi, ako aj na otázku ako je možné, že táto inštitúcia existuje v „kolíske“ demokracie tak dlho. Článok vychádza primárne z analýzy záznamov a prepisov debát z federálneho konventu, ako aj analýz prác autorov ako L. P. Whitaker, T. H.  Neale, H. Wechsler, N. W. Polsby, A. Wildavsky, J. D. Feerick, D. L. Longley a N. R. Pierce, ktoré analyzujú nedostatky Zboru voliteľov, ako aj alternatívy voľby prezidenta USA.

Vznik Zboru voliteľov

Metóda voľby prezidenta sa ukázala byť jedným z najzložitejších problémov pre delegátov, ktorí sa zišli vo Filadelfii v máji roku 1787. Komplikovanosť sa prejavila aj v tom, že aj napriek tomu, že sa o spôsobe voľby začalo diskutovať už na začiatku zasadnutia konventu, k finálnemu rozhodnutiu došlo až tesne pred ukončením rozpráv o ústave. Za čias konfederácie (1781 – 1789) neexistoval v USA úrad prezidenta, dokonca neexistovala ani spoločná exekutíva či jurisdikcia. Už počas prvých dní konventu bolo zrejmé, že odstránenie nedostatkov konfederácie musí byť spojené s vytvorením spoločnej exekutívy. Postupne pri tvorbe ústavy, keď už bolo zrejmé, že v rámci nového systému bude vytvorená exekutíva sústredená v rukách jednej osoby, diskusia sa sústredila na spôsob výberu (voľby) prezidenta. Vytvorili sa dva prúdy. Prvý prúd tvorili tzv. kongresionalisti, ktorí sa obávali silného prezidenta a usilovali sa o posilnenie právomoci Kongresu. Najprv presadzovali, aby exekutívu tvorilo viacero osôb, keď však bolo zrejmé, že exekutíva bude sústredená v rukách jedného človeka, snažili sa presadiť, aby bol prezident volený Kongresom. Druhý smer tvorili tzv. prezidencialisti, ktorí chceli, aby bol prezident volený priamo občanmi. Návrhy na priamu voľbu prezidenta vyvolali všeobecnú neistotu, aby občania pri tak dôležitom kroku, akým je voľba prezidenta, nesklamali. Obavy vyplývali hlavne z nízkej informovanosti tých, ktorí v tom čase mali právo voliť. Ďalšou obavou bola skutočnosť, že priama voľba by výrazným spôsobom zvýhodňovala kandidátov z väčších štátov, pretože sa predpokladalo, že voliči budú v princípe preferovať kandidáta „svojho“ štátu.  Otázka voľby prezidenta ostala nezodpovedaná dlhé mesiace trvania konventu. Záznamy z federálneho konventu (pozri bližšie Farrand, 1911). poukazujú na tŕnistú cestu vytvárania prezidentského volebného systému. Počas konventu sa objavil aj plán navrhnutý Elbridgom Gerrym, aby prezidenta volili guvernéri jednotlivých štátov. Ani jeho návrh nezískal podporu delegátov.

Pravdepodobne prvým, kto prišiel s ideou voliteľov bol James Wilson, ktorý začiatkom júna v roku 1787 navrhol voľbu prezidenta nepriamo, prostredníctvom vybraných zástupcov. Wilson navrhoval, aby prezidenta volili 15 náhodne vybraní členovia Kongresu. Wilsonov návrh bol väčšinou zamietnutý. O niekoľko dní neskôr prišiel s podobným návrhom aj Alexander Hamilton, avšak jeho návrh ostal nepovšimnutý. Dňa 18. júla 1787 sa delegáti dohodli, že šéfa exekutívy bude voliť Kongres. Nečakaný zvrat prišiel o dva dni neskôr, keď prišiel Oliver Ellsworth s návrhom, aby voliteľov vyberali parlamenty jednotlivých štátov. Pri hlasovaní o (ne)prijatí tohto návrhu bolo až osem štátov za a len dva štáty boli proti. Avšak 24. júla bol spôsob voľby prezidenta opäť predmetom úvah a návrh, aby voliteľov volili parlamenty jednotlivých štátov bol definitívne zamietnutý (Farrand, 1911, s. 397). Rozhodujúce bolo až zasadnutie delegátov, ktorí sa stretli 31. augusta. Z ich zasadnutia vzišiel návrh, ktorý bol prijatý 4. septembra 1787 a v podstate vytvoril inštitúciu so súčasným názvom Zbor voliteľov[1].

Prijatý návrh umožňoval jednotlivým štátom Únie, aby vymenovali do Zboru toľko voliteľov, koľko mali spolu senátorov v Senáte a poslancov v Komore reprezentantov. Spôsob vymenovania (výberu) voliteľov si mali určiť jednotlivé štáty Únie. Podľa návrhu sa volitelia v jednotlivých štátoch mali stretnúť a hlasovať za dvoch kandidátov na funkciu prezidenta. Podmienkou bolo, aby voliteľ hlasoval za kandidátov z rôznych štátov Únie. Po spočítaní hlasov v jednotlivých štátoch sa kandidát s najvyšším počtom hlasov mal stať prezidentom a kandidát s druhým najvyšším počtom hlasov viceprezidentom. V prípade rovnosti počtu hlasov mal o víťazovi volieb rozhodnúť Kongres. Systém voľby prostredníctvom Zboru voliteľov bol akceptovaný obidvoma frakciami. Prezidencialisti boli so vzniknutým návrhom spokojní, pretože nechceli, aby Kongres mal moc voliť prezidenta. Na druhej strane boli uspokojení aj tí, ktorí sa obávali voľby prezidenta priamo občanmi. Predpokladalo sa, že volitelia zakomponujú  rozumný úsudok do procesu voľby prezidenta a odvrátia možné „zlé“ úsudky občanov USA. Každý štát dostal na základe navrhovaného modelu možnosť vytvoriť si svoju metódu, akou budú jeho volitelia vyberaní, to znamená, že nebol určený jednotný volebný systém pre voliteľov. Ak by nedošlo k rozhodnutiu v rámci Zboru voliteľov, rozhodovala by Komora reprezentantov. Predpokladalo sa, že po G. Washingtonovi nezíska väčšinu hlasov v Zbore voliteľov žiadny kandidát, a tak sa delegáti domnievali, že takmer všetky voľby prezidenta sa nakoniec budú rozhodovať v Komore reprezentantov. Poslanci mali vyberať z prvých piatich kandidátov, ktorí získali najviac hlasov. Kongresionalisti tak mohli argumentovať tým, že hoci nevyhrali „bitku“, vyhrali vojnu. Z ich perspektívy mal Zbor voliteľov len navrhnúť piatich kandidátov, z ktorých Komora reprezentantov nakoniec vyberie prezidenta. Záujmy malých štátov boli zachované tým, že delegácie každého štátu dostali len jeden hlas.

Problém zvolenia „menšinového“ prezidenta

V histórii USA sa v piatich voľbách zvolil Zbor voliteľov prezidentov, ktorí zaostávali za svojimi oponentmi v ľudovom hlasovaní. Prvýkrát bol zvolený „menšinový“ prezident v roku 1824, vtedy bol Komorou reprezentantov zvolený demokrat-republikán John Quincy Adams, a to aj napriek tomu, že nezískal väčšinu hlasov Američanov. V dvoch ďalších prípadoch zvolil Zbor voliteľov za prezidenta republikána Rutherforda B. Hayesa v roku 1876 a republikána Benjamina Harrisona v roku 1888 napriek tomu, že obaja kandidáti získali v súčte všetkých hlasov menej hlasov ako ich protikandidáti. Bolo to spôsobené tým, že zvolení prezidenti vyhrali v mnohých rozhodujúcich štátoch tesnou väčšinou a v ostatných prehrali veľkým rozdielom hlasov. Vo štvrtom prípade rozhodlo v roku 2000 vo voľbách 25 voliteľských hlasov za štát Florida, ktoré pripadli republikánovi Georgeovi W. Bushovi po tom, čo Najvyšší súd USA zamietol boj demokrata Al Gora o prepočítanie štátnych hlasov na Floride. V uvedených voľbách získal v súčte všetkých hlasov Američanov väčšinu Al Gore, avšak väčšinu v Zbore voliteľov získal G. W. Bush, ktorý sa stal v poradí 43. prezidentom USA. Rovnaká situácia sa zopakovala v roku 2016, kedy voľby vyhral D. Trump. A to aj napriek tomu, že H. Clintonová získala väčšinu hlasov voličov.

Trump a Clintonová

Porušovanie „väčšinového pravidla“ vedie k častým pokusom o reformu volebného systému. Poukazovať na to, že zvolený kandidát nemá väčšinovú podporu voličov nie je adekvátne, pretože volebný systém nie je postavený na tejto skutočnosti. Je reálne predpokladať, že v prípade, ak by sa volilo napr. relatívnym väčšinovým systémom, kde by bolo rozhodujúcim faktorom získať najviac hlasov na celom území USA, potom by voľby mohli dopadnúť úplne inak. V mnohých štátoch USA je pred voľbami prakticky úplne jasné, kto sa stane víťazom prezidentských volieb v tom-ktorom štáte. Všeobecne známe poznanie veľmi často nemotivuje voličov ísť k voľbám, pretože to považujú za stratu svojho času, súc presvedčení, že ich kandidát v danom štáte nemá reálnu šancu na víťazstvo. Avšak v prípade relatívneho volebného systému by došlo k úplne inej situácii, vtedy by záležalo na každom hlase, a tak je reálne predpokladať, že by mnohí, ktorí neboli voliť v rámci používania nepriameho volebného systému, by k priamym voľ­bám prišli. Z uvedenej argumentácie je možné urobiť záver, že nie je vhodné separovať čiastočné výsledky volieb od ich volebného kontextu a aplikovať ich do úplne iného kontextu (volebného sys­tému).

Uvedený problém súvisí aj s nepro­porčným spôsob výberu voliteľov v jednotlivých štátoch. Až na nie­ktoré výnimky (Nebraska a Maine) využívajú všetky štáty na vý­ber „svojich“ voliteľov jeden volebný obvod a relatívny väčšinový systém. Inými slovami, prakticky vo všetkých štátoch „vyberá“ voliteľov ten kandidát, ktorý získa minimálne o jeden hlas viac ako jeho protikandidát. To automaticky vytvára množstvo pre­padnutých hlasov, pretože všetky hlasy pridelené „nevíťazným“ kandidátom prepadajú, čo znamená to isté, ako keby títo voliči neprišli voliť.

Zámer odstrániť možnosť, aby Zbor voliteľov zvolil menši­nového prezidenta, je alfou a omegou všetkých reforiem prezi­dentského volebného systému v USA. L. P. Whitaker a T. H. Neale (2004) sa venovali návrhom na zmenu/reformu volebného systému prezidenta v USA a skonštatovali, že v princípe je možné rozdeliť návrhy do dvoch skupín: do prvej skupiny zaradili tie návrhy, ktoré sa usilujú o úplne zrušenie Zboru voliteľov a o jeho nahradenie modifikáciami priamej voľby prezidenta; a do druhej skupiny zaradili návrhy, ktoré sa sústredili na úpravy, resp. minimalizovanie nedostatkov Zboru voliteľov

Pravdepodobne najväčšiu podporu na reformu volebného systému mal návrh, ktorý bol (pod číslom H. J. Res. 681) predostretý Emanuelom Cellerom v roku 1969. Návrh reagoval na voľby v roku 1968 v ktorých získal nezávislý kandidát G. Wallace 46 hlasov voliteľov. Vznikla obava, že aj v budúcnosti môže získať kandidát tretej strany dostatočný počet hlasov, a tie môže potom „predať“ jednému z dvoch hlavných kandidátov za politické ústupky. Z tejto obavy navrhol E. Celler zmeniť nepriamu voľbu prezidenta za priamu voľbu prostredníctvom modifikovaného absolútneho väčšinového systému. Návrh predpokladal, že v prvom kole volieb by vyhral ten kandidát, ktorý by získal minimálne 40 % všetkých platných hlasov. Ak by ani jeden kandidát nezískal požadovaný počet hlasov, potom by do druhého kola postúpili prví dvaja kandidáti, ktorí by získali v prvom kole najviac hlasov. Dňa 18. septembra 1969 pomerom hlasov 338:70 získal návrh podporu v Komore reprezentantov. Na oficiálne prijatie návrhu dodatku k ústave bola potrebná aj podpora Senátu, avšak prostredníctvom filibusteringu dokázala časť senátorov zablokovať Senát, a tak k hlasovaniu o návrhu nedošlo (bližšie pozri Whitaker, Neale, 2004, s. 18). Ďalšie väčšie úsilie o elimináciu Zboru voliteľov vzišlo z iniciatívy prezidenta J. Cartera v roku 1977. J. Carter opätovne „objavil“ návrh odsúhlasený Komorou reprezentantov v roku 1969 na nahradenie Zboru voliteľov priamym ľudovým hlasovaním. Členovia Komory reprezentantov sa k iniciatíve prezidenta Cartera nechceli vyjadriť, kým o prijatí uvedeného návrhu nerozhodne Senát, ktorý bol aj tentokrát považovaný za problémový bod v procese zmeny volebného systému. Senát čakal na rozhodnutie Senátnej súdnej komisie (Senate Judiciary Committee), ktorá rozhodla 15. septembra 1977 o podpore plánu priamej voľby prezidenta tesnou väčšinou 9 : 8. Avšak oponenti v Senáte opätovne hrozili filibusteringom, a tak vedenie Senátu rozhodlo, že nemôžu strácať čas a úsilie na jeho prelomenie. Plán nebol nikdy prednesený a zanikol s nástupom 95-tého Kongresu v roku 1978. Zatiaľ posledný pokus o zmenu volebného systému prostredníctvom navrhnutia zmeny ústavy bol zaznamenaný v Kongrese v roku 1979. Na začiatku zasadnutia v poradí 96-tého Kongresu Senátor Birch Bayh, demokrat z Indiany, začal ďalší pokus o zrušenie Zboru voliteľov navrhnutím ústavného dodatku. Birch Bayh (pod číslom S. J. Res. 28) navrhoval priamu voľbu prezidenta prostredníctvom relatívneho väčšinového systému. Senát o danom návrhu hlasoval, avšak za prijatie bolo len 51 Senátorov a 48 bolo proti (na prijatie bol potrebný súhlas minimálne 2/3 prítomných senátorov, t. j. minimálne 66 senátorov) (Congressional Quartely´s Guide to U.S. Elections 2001, s. 713 – 714). Vzhľadom na výsledok hlasovania sa Komora reprezentantov daným návrhom už nezaoberala.

Záver

Na otázku z úvodu: „ako je možné, že táto inštitúcia existuje v „kolíske“ demokracie tak dlho?“ sa ponúkajú viaceré vysvetlenia. Zbor voliteľov svojou kompozíciou dokáže uspokojiť záro­veň ciele a túžby veľkých aj malých štátov. Argumentom v prospech existencie nepriamej voľby prezidenta môže byť skutočnosť, že Zbor voliteľov vo svojej podstate vytvára transparentnejší spôsob výberu, ktorý výrazným spôsobom „uľah­čuje“ spočítavanie hlasov. Tento argument je zakorenený v potrebe legitimizovania výsledkov volieb prostredníctvom vyhlásenia presných výsledkov. V prípade, že dôjde k potrebe prepočítavať hlasy, je nepriama voľba prezidenta výhodnejšia, pretože v takom prípade sa hlasy prepočítajú len v tých štátoch, v ktorých došlo k nezrovnalostiam pri spočítavaní hlasov. V prípade priamej voľby prezidenta by sa hlasy museli prepočítavať na celom území USA. Hlavne v prípade „tesných“ volieb by priama voľba prezidenta bola viac spochybniteľná, ako naopak. Nepriama voľba prezidenta núti kandidátov, aby mali podporu vo väčšine štátov (v malých aj veľkých). Jedným z argumentov pre podporu existencie Zboru voliteľov môže byť aj skutočnosť, že v prípade fungovania celého systému, nie je vhodné krátkodobo a účelovo meniť základné prvky jednotlivých častí systému. Ďalším možným vysvetlením dlhotrvajúcej existencie Zboru voliteľov je sila a moc tradície v americkom systéme, čím sa vzdáva úcta tvorcom ústavy, ktorí dokázali vytvoriť fungujúci politický systém. Navyše fakt, že zrušenie Zboru voliteľov nevyhnutne predpokladá prijatie ústavného dodatku, čo je vo svojej podstate veľmi komplikované, nahráva tým, ktorí sú za za­chovanie súčasného spôsobu voľby prezidenta.

V súvislosti s druhou položenou otázkou v úvode , či je volebný systém, ktorý ponúka možnosť zvolenia menšinového prezidenta dosta­točne demokratický na to, aby bol využívaný v praxi, je možné konštatovať, že aj napriek tomu, že takto nastavený volebný systém nie je optimálny, o nelegitímnosti (nedemokratickosti) nie je možné hovoriť. Ak sa javí byť nelegitímne (nedemokra­tické), aby úrad prezidenta zastával ten, kto získa väčšinu v Zbore voliteľov, ale v súčte všetkých hlasov získa menej hlasov ako nie­kto iný, tak chápanie legitímnosti sa úzko vzťahuje len na „správny“ výsledok volebného procesu a nie na jeho priebeh. „Správny“ výsledok volieb je potom meraný podľa toho, či ví­ťazný kandidát získal/nezískal väčšinu hlasov Američanov. Legitimita volieb sa však vzťahuje nielen na výsledok, ale hlavne na priebeh volebného procesu. V prípade, ak sú pra­vidlá dané vopred (a v dostatočne dlhom časovom horizonte) a celý priebeh volieb sa uskutoční podľa vopred dohodnutých pra­vidiel, potom nemôžeme hovoriť o nelegitímnych (nedemokra­tických) voľbách len preto, že výsledok podľa „nedohodnutých“ pravidiel nie je správny.

Literatúra

Congressional Quartely´s Guide to U.S. Elections. 4th edition. Washington, CQ Press, Vol. 1, 2001, s. 713 – 714.

Cook, E. J.: Ústava Spojených štátov amerických. Bratislava, Polygrafia SAV 1999.

Everett, R. O.: Foreword to the Electoral Process: Part I, 27 Law & Contemp. Probs. 157, 1962.

Feerick, J. D.: The Electoral College – Why it Ought to Be Abolished. 37 Fordham L. Rev. 1, 1968.

Fuentes-Rohwer, L. – Charles, G. U.: The Electoral College, The Right to Vote, and Our Federalism: A Comment on a Lasting Institution. 29 Florida State University Law Review 879, 2001.

Longley, D. L. – Peirce, N. R.: The Electoral College Primer 2000. New Haven, Yale University Press 1999.

Polsby, N. W. – Wildavsky, A.: Presidential Elections: Strategies and Structures of American Politics 245 (10th ed.), 2000.

Wechsler, H.: Presidential Elections and the Constitution: A Comment on Proposed Amendment. A. B. A. J. 181, 1949.

Whitaker, L. P. -  Neale, T. H.: The Electoral College: An Overview and Analysis of Reform Proposals. Washington, DC: Congressional Research Service 2004.

 


[1] Termín „Zbor voliteľov“ (Electoral College) sa nenachádza v texte Ústavy USA. E. S. Corwin uvádza, že tento termín po prvýkrát použil Abraham Baldwin v roku 1800. „Oficiálne“ sa však do terminológie spájanej s voľbami prezidenta v USA dostal až od roku 1845, kedy Kongres stanovil termín stretávania voliteľov na prvý pondelok po druhej strede v roku konania volieb prezidenta (Corwin, 1984, s. 385).

Jak citovat tento text?

Dančišin, Vladimír. Nedokonalá voľba prezidenta USA [online]. E-polis.cz, 6. březen 2017. [cit. 2017-09-20]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/nedokonala-volba-prezidenta-usa.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 1 hvězdiček / Hodnoceno: 1x


Přidat komentář

Vložit komentář




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(