Vzťah politiky a etiky v tvorbe Aristotela

15. duben 2012 Veronika Vašková komentáře

Vzťah politiky a etiky je fenomén, ktorý má v každej modernej demokratickej spoločnosti svoje miesto. Aktuálnosť tejto témy je daná skutočnosťou, že porozumenie vzťahu etiky a politiky sprevádzalo filozofické, etické a politické myslenie už v od čias antiky. Svedčí o tom tvorba Aristotela a konkrétne jeho diela Etika Nikomachova a Politika.

Vzťah politiky a etiky v tvorbe Aristotela

„Štátnik patrík prirodzeným útvarom a človek je od prírody štátotvorná bytosť.“

Aristoteles

V diele Etika Nikomachova podáva ucelenú teóriu morálneho konania človeka. Pozoruhodná je šírka záberu a hĺbka analýzy všetkých stránok ľudského indivídua, pričom dôsledne opisuje širokú škálu dobier, od tých ktoré sú vyznačené najnižšími telesnými pôžitkami, vášňami, slasťami až po najvyššie individuálne dobrá akou je teoretická činnosť a rozjímanie (Aristoteles 2009, s. 18). Ľudské cnosti rozdelil na dve veľké triedy, t. j. na mravné, čiže etické a rozumové, čiže dianoetické. Etické, či mravné sa vzťahovali na temperament a charakter. Náuka, ktorá skúma etické cnosti a hľadá, aký charakter a spôsob konania je najlepší, Aristoteles nazval etikou. Možno teda povedať, že Aristoteles sformuloval etiku cnostnej osobnosti. Keďže predtým bola mravnosť stotožnená so schopnosťami podriadiť sa požiadavkám univerzálneho zákona, tak podľa Aristotela je mravnosť založená na tom, že osobnosť potvrdzuje účel sám o sebe a slobodne rozvíja svoje schopnosti a využíva možnosti. Človeka vnímal v spojení s ostatnými ľuďmi, so štátom. Zastával názor, že k šťastiu je potrebné, aby človek vlastnil napríklad zdravie, bohatstvo atď. Možno skonštatovať, že vychádzal z predpokladu, že cnostná osobnosť je optimálna aj z hľadiska občianskych cieľov (Gluchman 1994, s.34). Aristoteles vychádzal z presvedčenia, že k cnostnému konaniu a k eticky hodnotnému spôsobu života nestačí usilovne študovať a osvojiť si penzum všeobecných znalostí o tom ako sa správať. Na to, aby sa človek stal cnostným, treba výchovu, kombinujúcu teóriu a prax, vzory hodné napodobňovania s opakovaným vykonávaním príslušných činností, teda praktický výkon spolu s testovaním mravného úsudku v rozmanitých situáciách. Tým sa mala potvrdzovať schopnosť morálneho subjektu postihnúť mravne relevantný aspekt každej situácie ( Smreková, Palovičová 2009, s. 152). „Z toho je jasné, že žiadna mravná cnosť nám nie je daná prirodzene, alebo nič z toho, čo je prirodzené, nemôže byť zvykom zmenené, napríklad kameň, ktorý sa prirodzene pohybuje smerom dolu, nemôže byť navyknutý, aby sa pohyboval smerom hore, aj keby s ním niekto tisíckrát hádzal... Preto cnosti nám nie sú dané ani od prirodzenosti, ale máme prirodzenú vlohu, aby sme ich nadobudli, zvykom sa potom zdokonaľujú“ (Aristoteles 2009, 45).

Význam aristotelovskej etiky bol praktický: termíny zvyk, cnosť, etický a pod. sa vzťahovali na dobrovoľné konanie, teda také, ktorého „hybný princíp je v konajúcej osobe“ Človek môže konať aj inak, ako konal a vymaniť sa tým zo zdanlivej fatality okolností. V prvom rade mu išlo o to ukázať človeku, že nadobudnúť cnosti v zmysle trvalých charakterových dispozícií ku konaniu je v prirodzenom záujme každého, pretože to slúži jeho dobru. Cieľom etiky je naučiť človeka „dobre žiť a dobre konať“ pre šťastný a vydarený život (Aristoteles 1979, 20). Podľa neho najvyšším cieľom, o čo má v živote ísť, je šťastie ako zvrchované dobro. A sledovanie šťastného života, prirodzene, nemožno prikázať, nemožno k takému cieľu ľudí nútiť, možno ich k nemu len usmerniť. Tým, čo poskytovalo aristotelovskej etike obsah, bola idea šťastia, ale nie v zmysle povinnosti starať sa o svoje šťastie, ale vo forme prostriedkov nevyhnutných na jeho dosiahnutie. Idea povinnosti, ustanovená ako fundament etiky, mohla byť totiž odôvodnená len tam, kde sa sfére morálne vymedzoval priestor za hranicami záujmov a túžob subjektu (Smreková, Palovičová 2009, 146-147). Praktické vedenie spája etiku a politiku. Súčasťou politiky je etika, avšak každá z nich má vlastný predmet skúmania. Najprv musíme porozumieť povahe konania, ak chceme správne viesť svoje činy. Etika sa zaoberá konaním jednotlivého človeka, politika je zameraná na to, čo je dobré pre celú obec (Suvák 2008, 70). Etika sa totiž „vzťahuje“ na konanie človeka ako jednotlivej bytosti, zatiaľ čo politika „smeruje“ k tomu, čo sa týka celej polis, t. j. celého štátu. V plnom rozsahu to platí aj o „hlavnom predmete“ ich skúmania, ktorým je dobro, resp. najvyššie dobro, lebo „hoci je najvyššie dobro jednotlivca totožné s najvyšším dobrom štátu, predsa sa zdá dobro štátu väčším a dokonalejším, aj keď ide o jeho nadobudnutie, aj keď ide o jeho zachovanie. Potešujúce je, keď ho jednotlivec dosiahne pre seba, no krajšie a vznešenejšie je, keď sa národ a štát dostanú tak ďaleko“ (Aristoteles 2009, 20).

Podľa Aristotela, zmyslom etiky ako jednej z praktických vied, „nie je teoretické poznanie ako v iných častiach filozofie, lebo neuvažujeme, aby sme vedeli čo je cnosť, ale aby sme sa stali dobrými, pretože inak by bolo toto filozofovanie neužitočné, (preto) musíme svoju pozornosť zamerať na praktické ľudské činnosti, na to, akým spôsobom sa majú vykonávať, lebo práve ony určujú, ako sme už povedali, aké stavy vznikajú“ (Aristoteles 1979, 44). Aristotelovo vymedzenie etiky je obsiahnuté aj v Prvej knihe Magna Moralia. Etika je „súčasťou, ba dokonca východiskom politickej náuky. A táto náuka by sa mala správne volať nie etika, ale politika. Cieľom politickej náuky je dobro a to dobro v obci (to politikon agathon)“(Aristoteles 2010, 9-10). Z toho vyplýva, že politická náuka nemá hovoriť o univerzálnom dobre, pretože ona sama je len jednou z rady náuk. Prečo? Ako Aristoteles uvádza na príklade: „Čo je dobro v lekárstve vie lekár, v námorníctve námorník, v každom umení odborník. Kedy sa totiž má operovať, vie lekár, kedy vyplávať, námorník. V každom obore to bude odborník, ktorý pozná vhodnú dobu pre dobro, ktoré spadá do jeho odboru. Pretože ani lekár nebude vedieť, ktorá doba je dobrá v námorníctve, ani námorník v lekárstve. Z toho vyplýva, že tak ani našim predmetom nemôže byť dobro všeobecne“ (Aristoteles 2010, 12.). Dobrá politika v jeho chápaní musí byť založená na etickom základe, na základe existujúcich mravov a obyčajou. Cieľ politiky bol v tom, aby spôsoboval šťastie občanom, teda tento cieľ sa nachádza v etickej sfére (Gluchman 1994, 34). V tejto súvislosti J. Martinka v úvode v práci Politika píše, že Aristotelove analýzy a výklad povahy, štruktúry i foriem politického života predstavujú vrchol antického sociálno-filozofického myslenia, najmä mierou odchýlenia sa od naturalisticko-objektivistických sklonov gréckeho ducha. Vďaka svojím hlbokým empirickým zmyslom pre psychické, sociálne a morálno-politické zložky človeka. Rodina ako prvok a časť osady a potom štátu má primárne biologickú funkciu. Ekonomicko-výrobná zložka vstupuje do politického života len ako jej vonkajšia, aj keď nevyhnutná zložka, ako prosperujúci majetok. Bohatstvo vytvára priestor pre voľný časť a stáva sa základnou a vnútornou podmienkou ľudskej činnosti, ktorou je politický život. Len v ňom, ak je dobre organizovaný, resp. dobre organizovaný spoločenský poriadok, kvalitnou ústavou, regulovaný vhodnými zákonmi a udržiavaný a fungujúci pôsobením výkonnej moci a súdnictva, dosahuje človek ako zoon politikon svoj cieľ. Až vtedy nadobúda konanie človeka limitnú mieru dobra–blaženosti (Aristoteles 2009, 14-18). Blaženosť je akási činnosť duše z hľadiska dokonalej cnosti, pretože tým lepšie preskúmame podstatu blaženosti. Skutočný politik o blaženosť najviac usiluje, veď chce urobiť občanov dobrými a zákonu poslušnými. Za ľudskú cnosť považoval nie zdatnosť telesnú, ale duševnú, a blaženosťou rozumel činnosť duševnú.

„Odborník v politike musí mať istú znalosť duše, ako ten kto chce liečiť oči, musí poznať tiež celé telo, o to viac, že náuka politická je hodnotnejšia a významnejšia než lekárstvo“ (Aristoteles 2009, 42).

Bol presvedčený, že nemôžeme blaženým označiť niekoho, komu sa prihodilo nešťastie, no napriek tom, že sa usiluje dosiahnuť dobrý život. Blaženosť musí byť dokonalá a činnosť, ktorú stretávajú prekážky nemôže byť dokonalá. Okrem duševných dobier blažený človek potrebuje aj telesné a vonkajšie dobrá, hlavne šťastie, lebo potom si len myslí, že je blažený (Suvák 2008, 72). „Je teda zjavné, že potrebujeme vonkajšie dobrá, je totiž nemožné, aby jednal krásne ten, kto nemá nutné prostriedky. Veď veľa vecí sa koná s pomocou priateľov, bohatstva a politickej moci ako s pomocou nástroja; nedostatok niektorých dobier úplne kazí šťastie, napríklad nedostatok urodzenosti, plodnosti a krásy, úplne blaženým teda nie je ten, kto je ohyzdný, nízkeho pôvodu, osamelý alebo bezdetný a ešte menej ten, kto má nepodarené deti alebo zlých priateľov, alebo buď boli dobrí, no zomreli“ (Aristoteles 2009, 36). Doposiaľ sme rozmýšľali len o individuálnej činnosti duše smerujúcej k zdatnému životu. No existujú aj také zdatnosti, ktoré sa nevzťahujú iba na konanie jednotlivca. Teda zdatná činnosť smeruje k zdatnému životu vtedy, ak rešpektuje druhého človeka. Spravodlivé konanie je najvýznamnejšie z týchto zdatností (Suvák 2008, 80).

„Preto ten, kto je vládcom, má vzťah k druhému a k spoločnosti. Práve preto sa tiež zdá, že spravodlivosť jediná z cností je cudzím dobrom, pretože sa vzťahuje k druhému; koná totiž to, čo prospieva inému, buď vládcovi alebo spoluobčanom. Najhoršie je teda ten, kto používa zákernosti voči sebe i voči priateľom, najlepší je ten, kto používa cnosť nie tak voči sebe, ale voči druhému; pretože to je vec neľahká“ (Aristoteles 2009, 114). Aristoteles konštatuje, že existuje dôležitá väzba medzi cnosťami a zákonom, pretože iba ten, kto má cnosť spravodlivosti, dokáže aplikovať zákon. Byť spravodlivý znamená dať každému to, čo si zaslúži. Totiž v spoločnosti rozoznávame dva spoločenské predpoklady pre rozvoj cnosti spravodlivosti. Po prvé, najprv musia existovať racionálne kritéria zásluh a po druhé musí existovať všeobecný súhlas s tým, aké tieto kritéria majú byť. Pravidlá do značnej miery majú rozhodovať o prospechu, či trestoch podľa zásluh. Zákony obce majú presne určovať tresty za zločiny ako aj prerozdeľovanie úradov (Macintyre 2004, 180). Aristoteles považoval každé konanie dodržiavajúce zákony za spravodlivé. V tomto zmysle rozlišuje spravodlivosť distributívnu a korektívnu. Distributívna spravodlivosť sa dotýka kritérií rozdeľovania statkov, pričom Aristoteles zdôrazňoval určitú mieru zásluhovosti, podľa ktorej sa majú statky rozdeľovať proporčne, resp. uznáva pomernú, ale nie úplnú rovnosť. Korektívna, alebo vyrovnávajúca, naprávajúca rovnosť sa viaže na vzájomné vzťahy medzi jednotlivcami a to dobrovoľných (záväzky, zmluvy) a nedobrovoľných (prečiny, zločiny), pričom jej úlohou je zabezpečiť stav pred vykonaním činu (Smreková, Palovičová 2009, 101).

Aristoteles sa v druhej knihe Politike sústredil najmä na analýzu Platónových politických názorov (a odporúčaní), ktoré vyjadril v známom dialógu s názvom Štát. Kritiku Platóna odvíja od jeho odporúčaní, ako má vyzerať ideálny štát. Tento ideálny štát má byť dokonale jednotný, zložený z troch stavov (tried) – vládcov – filozofov, bojovníkov, ktorí sa starajú o vonkajšiu bezpečnosť a vnútorný poriadok a nakoniec výrobcov materiálnych statkov, t. j. z roľníkov, remeselníkov a obchodníkov. Prechod z jedného stavu do druhého je možný, ale v zásade nežiaduci. Vládcovia – filozofi a strážcovia nedisponujú súkromným majetkom, dokonca ženy a deti sú spoločné. Štát reguluje ich pohlavný styk a na výchove deti sa podieľa štát (Aristoteles 2009, 54). Aristoteles tu podrobil ostrej kritike práve tento Platónov názor, že občania môžu mať spoločné aj deti, ženy a majetok. Tento názor je – podľa Aristotela – úplne pomýlený, lebo je v rozpore so samotnou podstatou štátu ako prirodzeného útvaru, ktorý zahŕňa nielen mnohých rozličných jednotlivcov, ale tiež viacero rozličných rodín a obcí. Presadzoval názor, „Štát sa skladá nielen z mnohých ľudí, ale aj z rozličných jednotlivcov. Z celkom rovnakých ľudí nemôže vzniknúť nijaký štát. Štát totiž nie je nijaké spojenectvo, ktoré je užitočné svojou kvantitou, aj keď je rovnakého druhu (spojenectvo je totiž svojou prirodzenosťou určené na vzájomnú pomoc)“ (Aristoteles 2009, 56). Platónov názor, že ľudia by mali mať spoločné úplne všetko, je nesprávny. Lebo: „... ľudia sa totiž najväčšmi starajú o vlastné, menej už o spoločné, alebo len pokiaľ sa to týka jednotlivca. Každý zanedbáva spoločné okrem iného preto, lebo sa spolieha na to, že sa o to postará druhý, podobne ako pri domácich službách mnohí sluhovia vykonávajú menej ako málo sluhov ...“ (Aristoteles 2009, 58). Vymedzenie pojmu občan je aj ústredným motívom diela Politika. Obec, teda v našom význame štát, nie je samo o sebe účelom, ale iba prostriedkom k vyššiemu cieľu; štát nie je inštanciou, ktorá by slúžila moci niekoľkým silným jedincom a ich ľubovôli, ale má zaistiť rozumným a slobodným bytostiam plný rozvoj mravného života. K tomu je potrebné viesť mládež a dospelých ľudí, aby v dobre zotrvali a k tomu je potreba dobrých zákonov, ktoré sú rozumné a majú donucovaciu moc. Zákon má význam etický; mučením má pripraviť podmienky k mravnej slobode. (Aristoteles 2009, 13).

„Preto nenechávame vládnuť človeka, ale zákon, pretože on to činí vo svoj prospech a stáva sa tyranom. Vládca potom je strážcom práva, a keď práva tak aj rovnosti. A pretože si nemyslí, že má byť v niečom viac, je preto spravodlivý. Pretože nedáva sebe viac prostého dobra, než je pre neho úmerné; preto pracuje pre druhého; a preto je spravodlivosť dobrom cudzím, majú mu dať nejakú odmenu, totiž pocty a dary. Ten však komu to nestačí, stáva sa tyranom“ (Aristoteles 2009, 124). Vymedzením spravodlivosti ako cnosti, ktorá je definovaná ako „dobro druhého“ sa Aristoteles dostáva na rozhranie etiky a politiky, teda do priestoru, kde sa dobro jednotlivca stretáva s dobrom spoločnosti a v tomto zmysle je potrebné vnímať aj Aristotelovo konštatovanie, z ktorého vychádza, že či „výchova jednotlivca, ktorá robí človeka dobrým vôbec, náleží do politickej vedy alebo inej vedy. Len nie je asi to isté byť dobrým človekom a dobrým občanom v ktoromkoľvek štáte.“ (Aristoteles 1979, 148-149). „Občan vôbec sa nedá ničím iným presnejšie určiť ako tým, že má účasť na súde a na vláde“ (Aristoteles 2009, 100). S týmto tvrdením súvisí otázka, ktorú si Aristoteles položil, či cnosť dobrého muža a riadneho občana máme pokladať za tú istú, alebo nie. „Cnosť riadneho občana musia mať všetci (len tak sa stane štát najlepším štátom), no cnosť dobrého človeka nemôžu mať všetci, lebo potom by bolo nevyhnutné, aby všetci občania v riadnom štáte boli dokonale dobrí.... Cnosť všetkých jeho občanov nemôže byť jedna a tá istá, ako ani v zbore nie je výkon náčelníka zboru a štatistu ten istý“ (Aristoteles 2009, 104). Kriticky postoj Aristoteles zaujal aj voči ďalšiemu Platónovmu dielu Zákony. Hlavnú pozornosť venuje Platónovým názorom na jednotlivé druhy ústav. Konkrétnym predmetom jeho záujmu sú tu: Faleova ústava, Hippodamova ústava, Lacedemonská ústava, Krétska ústava, Kartáginská ústava a Solonova ústava. Konštatuje, že „z kráľovstva prechádza vývoj k tyranii, lebo zlý kráľ sa stáva tyranom. Z aristokracie sa vyvíja oligarchia pre skazenosť vládnucej vrstvy, ktorá nerozdeľuje, čo sa v štáte rozdeliť dá podľa zásluhy, ale všetky výhody alebo väčšinu z nich prideľuje sebe, tak vládne iba malá vrstva, a to zlí namiesto najlepších. Z timokracie sa vyvíja demokracia, obidve navzájom hraničia, lebo aj timokracia chce byť vládou väčšiny“ Aristoteles 1979, 205). V Politike Aristoteles vysvetľuje rozličné druhy demokracie, ako prvá je tá, v ktorej je najlepšie uskutočnená rovnosť. Zákon tejto demokracie hovorí, že nikto, ani bohatý, ani chudobný, nemá prednosť, žiadna z nich nemá prednosť, sú rovnaké. Druhá je tá, že úrady závisia od majetku, že každý, kto niečo vlastní bude mať právo účasti na nich a teda ten, kto stratí majetok, stratí aj toto právo. Treťou formou je bezchybný pôvod, no inak vládne zákon. Inou formou je, že každý má možnosť účasti na úradoch, len nech je občanom, no inak vládne zákon. V ďalšej forme rozhoduje ľud a nie zákon. A to platí vtedy, keď rozhoduje hlasovanie a nie zákon; tu vstupujú do čela vodcovia ľudu - demagógovia (Aristoteles 2009, 148-149). Z načrtnutého vyplýva, že v demokraciách riadiacich sa zákonmi, neexistujú demagógovia, v čele stoja najlepší občania; no tam, kde nevládnu zákony, tam vstupujú demagógovia. „Ľud sa totiž stáva samovládcom ako jedinec zložený z mnohých; množstvo je pánom, nie však každý jednotlivec osobitne, ale ako celok“ (Aristoteles 2009, 149). Postupne rozlíšil aj jednotlivé druhy oligarchie. Jedná forma je tá, kde účasť na úradoch sa viaže na taký vysoký odhad majetku, že chudobní sa na nich nemôžu participovať, aj keď je ich väčšina, je viazaná iba na majetných občanov. Inou formou je tá, v ktorej sa úrady viažu tiež na vysoký odhad majetku, ale sú doplnené kooptáciou. Ďalšou formou je tá, kde po otcovi nastupuje syn. V poslednej forme platí to isté a okrem toho nevládne zákon, ale rozhodujú úradníci. Táto oligarchia sa nazýva dynastiou (Aristoteles 2009, 150). Na základe toho vyplýva ako konštatuje J. Martinka v úvode k Aristotelovmu dielu Politika, že „že sa správne (dobré) ústavy pokladá monarchiu, ktorá predstavuje vládu autoritatívneho jednotlivca, potom aristokraciu ako vládu najlepších a politeu, vlastnú ústavnú vládu, kde väčšina vládne s ohľadom na spoločný prospech všetkých občanov. Tyraniu, ktorá je vládou jedného podľa vlastného prospechu, oligarchiu, kde sa sledujú len záujmy majetných, a demokraciu, vládu nemajetných pokladá za nedobré ústavy, ktoré spravidla vznikli degenerovaním prvých troch ústav“ (Aristoteles 2009, 22-23). Svoju predstavu o ideálnom štáte však nedokončil. S Platónon sa podobala v tom, že si takisto ideálny štát predstavoval len v priestorovo obmedzených pomeroch gréckeho mestského štátu. Iného možnosti odmietal. Otroctvo bolo podľa neho dané od prírody, tak ako všetkým jeho krajanom. Manželstvo, rodinu a obec hodnotil veľmi vysoko. Za nesprávne považoval Platónovu požiadavku obetovať manželstvo a súkromné vlastníctvo štátu, pretože odmietal možnosť, že štát je jednotná bytosť tvorená jednotlivými ľuďmi, zatiaľ čo má byť štátny celok rozčlenený do menších spoločenstiev (Storig 1995, 137). V tomto kontexte možno Aristotelovi vyčítať jeho nepochopenie pre dejinnosť, Aristoteles si totiž neuvedomoval pominuteľnosť polis. Preto si otázky v zmysle, či sa otrok alebo barbar, môžu stať občanmi nejakej polis nepoložil. Zastával názor, že niektorí ľudia sú od prírody otrokmi. Z Aristotelovej argumentácie vyplýva, že cnosti nie sú dosiahnuteľné pre otrokov ani pre barbarov a preto pre nich nie je dosiahnuteľné ľudské dobro. V jeho chápaní barbar, to nie je len, nie - grék, ale aj ten, kto nevie nadväzovať politické vzťahy. Politické vzťahy podľa neho sú vzťahy medzi slobodnými ľuďmi, to znamená vzťahy medzi členmi spoločnosti, ktorí zároveň vládnu a sú ovládaní. Slobodné JA zohráva v politike významnú úlohu politického subjektu a ako aj úlohu politického suveréna. Podmienkou pre vstup do politických vzťahov je sloboda, ktorá je zároveň aj predpokladom pre dosiahnutie cnosti a dobra. Aristoteles upieral barbarom a otrokom nielen politické vzťahy, ale dokonca ich považoval za neschopných ich vôbec nadväzovať (Macintyre 2004, 186-189).

„Otrok“ – píše Aristoteles – „t. j. človek, ktorý podľa svojej prirodzenosti nepatrí k sebe, ale inému.. otrokom od prirodzenosti je teda ten, kto môže patriť inému (a preto mu aj patrí) a kto má len takú účasť na rozume, že ho pri iných vníma, ale sám ho nemá... je teda jasné, že jedni ľudia sú od prirodzenosti slobodnými, druhí otrokmi a že pre otrokov je užitočné i spravodlivé, aby slúžili“ (Aristoteles 2009, 34-35). No s Platónom ho spájalo aj presvedčenie o jednote cnosti. Obidvaja totiž sa stavali nepriateľsky voči konfliktu a jeho popierania ako v živote dobrého človeka, tak v živote dobrej obce. Platón ho považoval za zlo a Aristoteles za zlo odstrániteľné. Všetky cnosti sú totiž vo vzájomnej harmónii a túto harmóniu charakteru jednotlivca potom napodobňuje štát. Najväčším zlom je občianska vojna. Pre obidvoch je dobrý život človeka jednoduchý a jednotný, zložený z hierarchii dobier (Macintyre 2004, 186-189).

Z načrtnutého chápania etiky a politiky v tvorbe Aristotela vyplýva, že etika sa podľa neho zaoberá dobrom jednotlivca, zatiaľ čo politika sa zaoberá dobrom štátu. S prihliadnutím na túto skutočnosť Aristoteles zjavne preferuje a a priorizuje politiku pred etikou. Neznamená to, že záujem jednotlivca podriaďuje záujmu štát. Z analýzy vzťahov etiky (morálky) a politiky v tvorbe Aristotela – okrem iného vyplýva, že „politický život“ nie je ani „najvyšším“, ani najlepším zo všetkých možných životov: „To však neznamená, že politický život nevedie k šťastiu. Naopak, je to ‹ druhý najlepší život › a môžeme ho pripísať predovšetkým politikom (dobrý stav spoločenstva záleží vo veľkej miere na ochote politikov viesť‹ druhý najlepší život ›. Prečo ‹ druhý ›? Etické zdatnosti bežného života sa nedokážu vyhnúť bolestiam a slastiam (napr. vojna, ktorú vedie kvôli mieru, sa nevyhne zabíjaniu). Okrem toho si blaženosť vyžaduje ‹ voľný čas ›, bez ktorého nemôže byť úplná a dokonalá – a ten chýba aj bežnému človeku zaujatému každodennou prácou, aj politikovi činnému vo verejnej službe“ (Suvák 2008, 82).

Použitá literatúra:

ARISTOTELES: Etika Níkomachova. Bratislava: Pravda, 1979. 262 s. ISBN: (viaz.).
ARISTOTELES: Etika Níkomachova. Praha: Rezek, 2009. 291 s. ISBN: 80-86027-29-5.
ARISTOTELES: Magna Moralia. Praha: Rezek, 2010. 135 s. ISBN: 80-86027-34-1.
ARISTOTELES: Politika. Bratislava: Kalligram, spol. s. r. o., 2009. 304 s. ISBN: 978-80-8101-184-9.
GLUCHMAN, V.: Úvod do etiky. Prešov: Universum, 1994. 182 s. ISBN: 809670012X.
KRSKOVÁ, A.: Dějiny evropského politického a právního myslění. Praha: Eurolex Bohemia. 2003. 563 s. ISBN: 80-86432-24-6.
MACINTYRE, A.: Ztráta ctnosti. Praha: OIKOYMENH, 2004. 332 s. ISBN 80-7298-0823.
SMREKOVÁ, D.; PALOVIČOVÁ, Z.: Dvojjazyčnosť etických pojmov. Bratislava: Filozofický ústav SAV, 2009. 166 s. ISBN 978-80-969770-6-2.
STӦRIG, H., J.: Malé dějiny filozofie. Praha: Zvon, 1995, s. 137. 559 s. ISBN: 8071131156.
SÚVÁK, V.: Etické myslenie o období klasickej gréckej filozofie. In: Remiašová, A. a kol.: Dejiny etického myslenia v Európe a USA, Kalligram 2008. 895 s. ISBN: 9788081011030.

Text neprošel redakční korekturou.

Obrázek stažen z: http://cs.wikipedia.org/wiki/Soubor:Aristoteles_Louvre.jpg (15. 4. 2012, volná licence internetové encyklopedie Wikipedia)

Jak citovat tento text?

Vašková, Veronika. Vzťah politiky a etiky v tvorbe Aristotela [online]. E-polis.cz, 15. duben 2012. [cit. 2024-04-19]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/vztah-politiky-a-etiky-v-tvorbe-aristotela.html>. ISSN 1801-1438.