Vplyv rusko-gruzínskej vojny na bezpečnosť a spoluprácu medzi Európskou Úniou a Ruskom

 18. srpen 2013  Veronika Voroňáková   komentáře

Strategické partnerstvo s Ruskom je jednou z hlavných priorít zahraničnej politiky Európskej Únie (EÚ). Budovanie strategického partnerstva je rozhodujúce z niekoľkých dôvodov. Hlavným je ten, že Rusko je najväčším susedom EÚ, ktorého význam rastie. Taktiež v geopolitickom a bezpečnostnom ohľade je kľúčovým aktérom v celosvetovom a zároveň regionálnom meradle. Rusko je kľúčovým činiteľom v Rade bezpečnosti OSN a je jedným z kľúčových aktérov v priestore spoločného európskeho susedstva. V posledných rokoch však ruská asertívna zahraničná politika stavia EÚ a Rusko pred nové výzvy (Kirsch – Edgel, 2011).

Vplyv rusko-gruzínskej vojny na bezpečnosť a spoluprácu medzi Európskou Úniou a RuskomVplyv rusko-gruzínskej vojny na bezpečnosť a spoluprácu medzi Európskou Úniou a Ruskom

Strategické partnerstvo s Ruskom je jednou z hlavných priorít zahraničnej politiky Európskej Únie (EÚ). Budovanie strategického partnerstva je rozhodujúce z niekoľkých dôvodov. Hlavným je ten, že Rusko je najväčším susedom EÚ, ktorého význam rastie. Taktiež v geopolitickom a bezpečnostnom ohľade je kľúčovým aktérom v celosvetovom a zároveň regionálnom meradle. Rusko je kľúčovým činiteľom v Rade bezpečnosti OSN a je jedným z kľúčových aktérov v priestore spoločného európskeho susedstva. V posledných rokoch však ruská asertívna zahraničná politika stavia EÚ a Rusko pred nové výzvy (Kirsch – Edgel, 2011).

Vojna v Gruzínsku bola výsledkom niekoľkoročných politických sporov a sporadických vojenských stretov. Vojna vypukla 8. augusta, keď gruzínske vojská vpadli do Južného Osetska údajne po provokácii rebelov zo separatistickej oblasti. Po tomto útoku zahynulo mnoho civilistov, ako aj ruských vojakov. To podnietilo Rusko napadnúť Gruzínsko a vytlačiť jeho vojská z územia Južného Osetska, no dostali sa až do provincie Abcházska a okupovali niekoľko gruzínskych miest. Dočasné prímerie bolo podpísané 15. augusta, kde Rusko oznámilo stiahnutie vojenských síl do desiatich dní (House of Lords, 2009).

Tento päťdňový konflikt zmenil gruzínsku realitu. Táto tragédia poznačila nielen stratégiu oficiálnej gruzínskej zahraničnej politiky a životy desiatok tisíc osôb, ktoré prišli o svoje domovy, živobytie a pocit bezpečia, ale zmenila aj vnímanie gruzínskej spoločnosti okolitým svetom. (Khidasheli, 2011).

Gruzínska vojna rozdelila Európu. Niektoré členské štáty odsúdili Rusko a vyjadrili svoju podporu gruzínskej vláde, iné obviňovali Tbilisi z provokácie. Estónsky minister zahraničných vecí Urmas Paet  vyhlásil: „Som si istý, že to, čo sa stalo v Gruzínsku, bude meniť úroveň vzťahov medzi Európskou Úniou a Ruskom. Povedal by som, že je nemožné, aby všetko pokračovalo tak, akoby sa nič nestalo“ (DPA, 2008).

Tieto rozdiely spočiatku marili európske pokusy v rámci zostavenia spoločnej politiky voči Rusku. V reakcii na vojnu sa EÚ snažila zohrávať aktívnejšiu úlohu na utlmení „zmrazených“ konfliktov vo východnej Európe, čo malo urýchliť integráciu krajín medzi EÚ a Ruskom do EÚ (Valasek, 2008).

Európska Únia bola sprostredkovateľom prímeria medzi Ruskom a Gruzínskom po konflikte v auguste 2008. Reakciu EÚ na gruzínsky konflikt viedol prezident Nicolas Sarkozy, pretože Francúzsko v tom roku prevzalo predsedníctvo EÚ.  Vyjednal šesťbodové prímerie medzi Ruskom a Gruzínskom a dosadil do oblasti pozorovaciu misiu. Obe strany sa dohodli na presných podmienkach mieru 15. augusta 2008 (House of Lords, 2009).

Hlavné body sa týkali použitia sily a trvalého zastavenia nepriateľských akcií. Sarkozy taktiež požadoval neobmedzený prístup poskytovateľom humanitárnej pomoci. Gruzínske a ruské vojská sa mali vrátiť na pozície, ktoré zaujímali pred vypuknutím vojny a mali sa začať medzinárodné rokovania o bezpečnosti a stabilite režimu Abcházska a Južného Osetska (Grono, 2010).

Reakcia EÚ bola rýchla a pomerne úspešná. To presvedčilo obe strany prijať prímerie a s určitým oneskorením i stiahnutie ruských vojsk z územia Gruzínska, okrem Južného Osetska a Abcházska. EÚ bola snáď jediným orgánom, ktorý mohol konať ako sprostredkovateľ v konflikte a rokovala s neobvyklou dôverou a autoritou. Rusko napriek tomu plne nesúhlasilo s prezidentom Sarkozym. Úplné dodržiavanie prímeria malo byť mierou pre správanie sa Ruska v blízkej budúcnosti. Bolo nevyhnutné, aby sa mandát pozorovateľskej misie EÚ v Gruzínsku obnovoval a aby bol oprávnený vykonávať dohodnuté úlohy v plnom rozsahu na oboch stranách hranice (House of Lords, 2009).

Gruzínske úrady vnímali EÚ ako jedinú alternatívu pre zaistenie bezpečnosti a územnej celistvosti. Jej úloha sa zvýšila najmä z dôvodu ukončenia misií Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) a Organizácie spojených národov (OSN) v Gruzínsku. Tým boli európske civilné monitorovacie jednotky jediným medzinárodným orgánom sledujúcim vývoj v konfliktných zónach (Khidasheli, 2011).

Formalizácia vzťahov medzi EÚ a Gruzínskom sa datuje od roku 1992, hneď po tom, čo Gruzínsko získalo nezávislosť v dôsledku rozpadu Sovietskeho Zväzu. Bilaterálne vzťahy sa zintenzívnili po roku 2003, keď bol nahradený starý režim Ševernadzeho novým, ktorý zdieľal západné hodnoty. Už od prvých dní svojho úradu prezident Saakašvili deklaroval záujem o vstup do EÚ do Severoatlantickej aliancie (NATO). Gruzínsko začalo s vojenskými a ekonomickými reformami, aby zvýšili svoje šance. Taktiež je Gruzínsko súčasťou plynovodnej infraštruktúry, ktorý pomohol diverzifikovať svoje energetické zdroje od Ruska, čím zvyšuje energetickú bezpečnosť členských krajín EÚ. Gruzínsko sa zúčastňovalo na vojenských misiách v Kosove, rovnako aj v Afganistane. Oslabené Gruzínsko teda znamená, že EÚ bude mať menej efektívneho partnera na Južnom Kaukaze (Valasek, 2008).

Bezprostredne po rusko – gruzínskom konflikte EÚ ponúkla politickú podporu na udržanie celistvosti Gruzínska a taktiež sľúbila významnú pomoc pri rekonštrukcii. EÚ vytvorila osobitného zástupcu pre gruzínsku krízu a nasadila monitorovacie misie na kontrolované územia. Hlavným účelom malo byť zabezpečenie gruzínskej štátnosti a odstrašujúcim prostriedkom pre nové ruské agresie do vnútrozemia Gruzínska. Tieto vojenské sily mali znížiť pravdepodobnosť stretov, ktoré by sa mohli vyskytnúť a prerásť do obnovenej vojny (Grono, 2010).

Na druhej strane prezident Dmitrij Medvedev podpísal samostatné zmluvy s regiónmi Južného Osetska a Abcházska a zabezpečil im ochranu v prípade útoku. Uznal politickú nezávislosť týchto území pri zachovaní pevnej vojenskej a politickej kontroly a ich vedenie. To sa stretlo s odmietavým postojom medzinárodného spoločenstva, ktoré považujú uznanie nezávislostí gruzínskych separatistických území za narušenie teritoriálnej integrity Gruzínska. Tieto zmluvy umožňujú Rusku budovať vojenské základne na týchto územiach a kontrolné stanice v rámci zóny zodpovednosti ruských mierových síl za situáciu v Abcházsku a Južnom Osetsku a v niektorých mestách mimo tieto územia. Gruzínska vláda demonštrovala tieto opatrenia ako porušenie dohody o prímerí. Následne na to bolo Rusko požiadané o okamžité odstúpenie všetkých zostávajúcich pozícií v Gruzínsku a aby rešpektovalo územnú celistvosť Gruzínska. Ruské sily odstúpili z územia, no vytvorili si kontrolované body mimo tieto mestá. (Cornell – Popjanevski – Nilsson, 2008).

Aj naďalej bola bezpečnostná situácia v Gruzínsku nestabilná, najmä postavenie etnických Gruzíncov v Abcházsku a Južnom Osetsku. Ľudské práva a práva menšín boli naďalej porušované v okupovaných oblastiach ruskou vojenskou silou (House of Lords, 2009). OBSE bola v čase krízy vnímaná ako najnestrannejšia voľba pre rozšírené medzinárodné monitorovanie. EÚ posilnila jej kompetencie a rozhodla o vyslaní stočlenného personálu, aby kontroloval dodržiavanie zastavenia paľby a stiahnutie vojsk. Dorazilo prvých dvadsať pozorovateľov, no ďalší už neboli nasadení kvôli nezhodám s Ruskom o mieste ich nasadenia a postupe práce. Ostať mohli aj pozorovateľské misie OSN, ktoré mali mandát platný do februára 2009 (Stroehlein, 2008).

Európska Únia musela zvoliť opatrnú stratégiu voči Rusku. Nemohla ho odsúdiť za jediného aktéra konfliktu, pretože v rámci euroatlantickej oblasti predstavuje Ruská federácia významnú regionálnu veľmoc susediacu s členskými krajinami NATO. Tieto geostrategické faktory spolu s ruskými vojenskými kapacitami tvoria z Ruska podstatný determinant v rámci bezpečnosti v euroatlantickom priestore. Navyše od 4. júla 2008 prebiehali jednania o novej strategickej dohode, ktoré by nahradili Dohodu o partnerstve a spolupráci (1997) medzi EÚ a Ruskom. No ako reakciu na rusko – gruzínsky konflikt, ktorý EÚ jednomyseľne odsúdila, 1. septembra tieto jednania pozastavila, kým sa ruské vojenské jednotky nestiahnu do tých pozícií, v ktorých boli pred vypuknutím konfliktu. Podobne sa vyvíjali aj bilaterálne vzťahy s NATO, kde Rusko 21. augusta avizovalo revíziu spolupráce s alianciou v podobe zmrazenia programov vojenskej spolupráce na dobu šesť mesiacov a taktiež pozastavenie účasti Ruska v dohode o štatúte vojenského personálu v rámci Partnerstva za mier (Korba, 2010).

„Ruské elity pozitívne prijali výsledky mimoriadneho zasadania Európskej rady 1. septembra 2008. Medvedev ocenil „rozumnú a realistickú pozíciu" Európskej Únie. Jazyk,   akým Rusko komunikovalo s EÚ, sa podstatne líšil od charakteru komunikácie s NATO. V prípade EÚ ruskí predstavitelia zdôrazňovali blízkosť pozícií oboch strán, kým naopak, na režim Saakašviliho poukazovali ako na režim osobnej moci. Zároveň však aj voči EÚ Moskva demonštrovala razantný postoj, keď prezident Medvedev konštatoval, že Rusko nemieni stiahnuť svoje uznanie Abcházska a Južného Osetska za žiadnych okolností. Na druhej strane aj umiernené stanovisko Európskej Únie bolo pre Moskvu signálom, že Európska únia je schopná nájsť kompromis aj v takých otázkach, ktoré jej členov polarizujú. Vývoj za východnou hranicou EÚ paradoxne prispieva k jej konsolidácii, keďže musí čeliť zahraničnopolitickým výzvam namiesto toho, aby sa zaoberala sama sebou, t. j. otázkami svojho vlastného vnútorného usporiadania, čo obmedzovalo jej akcieschopnosť a efektívnosť jej politiky“ (Marušiak, 2008).

Moderný charakter globálneho bezpečnostného prostredia je ovplyvnený kombináciou tradičných a moderných trendov ovplyvňujúcich medzinárodnú stabilitu a určenie vzťahov medzi jednotlivými aktérmi medzinárodného systému. Kľúčovým je bezpečnostný aktér a jeho medzinárodný význam závisí na sile, ktorú má k dispozícii. Politický a ekonomický potenciál tvorí z Ruskej federácie významnú mocnosť a vďaka svojmu nekonvenčnému jadrovému vojenskému potenciálu si udržuje Rusko pozíciu svetovej veľmoci. Zahraničná, bezpečnostná a obranná politika všetkých štátov je tvorená nielen objektívnymi faktormi, ako je energetický potenciál, ľudské zdroje, geografická poloha a oblasť, ale i subjektívnymi. Tie obsahujú strategické myslenie, kultúru bezpečnosti, historické tradície politickej elity a spoločnosti. Tieto faktory súhrnne ovplyvňujú vnímanie medzinárodnej bezpečnosti, politické ciele a ich realizáciu. Ruská federácia nie je výnimkou a jej správanie v bezpečnostnom prostredí je určené týmito faktormi (Korba, 2009).

Pri hodnotení vzťahov medzi EÚ a Ruskom je potrebné poukázať, akú dôležitosť si obaja aktéri pripisujú navzájom. Z hľadiska priorít ruskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky sa v prvom rade orientujú na krajiny bývalého Sovietskeho Zväzu, potom na Spojené štáty americké a EÚ je v poradí až za týmito krajinami. Naproti tomu v Bezpečnostnej stratégii EÚ je Rusko definované ako dôležitý aktér, s ktorým je vytvorenie strategického partnerstva potrebné. EÚ si uvedomovala, že bolo potrebné upustiť od stereotypného hodnotenia Ruska ako konzervatívne, no na druhej strane brala do úvahy, že Rusko sledovalo svoje záujmy a v rámci posilňovania svojho vplyvu sa snažilo vrátiť do priestoru severnej a východnej Európy (Nečej – Tarasovič, 2009).

Myšlienka veľmocenského Ruska sa vracia do medzinárodného prostredia a stáva sa čoraz viac cieľom ruskej zahraničnej politiky. Vojna v Gruzínsku ukázala, že Moskva vykonáva zahraničnú politiku bez ohľadu na spôsoby, ktoré vyžaduje. Ruský zásah v Gruzínsku má svoje širšie ciele, ako len reakcia na situáciu v Južnom Osetsku. Ide o upevnenie ruského vplyvu v post – sovietskej sfére; podpora členov Spoločenstva nezávislých štátov. Jedným z dôležitých cieľov Ruska bolo preukázať, že post – sovietsky priestor je aj naďalej oblasťou ruských privilegovaných záujmov a že si nežiada žiadnu cudziu prítomnosť bez ruského súhlasu. S. E. Cornell, J. Popjanevsku a N. Nilsson tvrdia, že „Napriek cieľom potrestať Tbilisi pre jeho prozápadnú zahraničnú politiku, účel ruskej intervencie dosiahol svoj cieľ, a tým bolo potvrdiť Ruské prvenstvo v oblasti a ukázať na neschopnosť Západu tomu zabrániť“ (Wieclawski, 2011).

Ruská invázia bola teda nielen reakciou na situáciu v Južnom Otestku, ale bol to pohyb so strategickými cieľmi, ktoré ďaleko predčili Južné Osetsko. V skutočnosti mala ruská agresia za cieľ potrestať Gruzínsko pre svoju prozápadnú zahraničnú politiku a dosiahnuť tak zánik gruzínskej vlády. Moskva prvýkrát od roku 1979 (invázia Sovietskeho zväzu v Afganistane) viedla útočnú politiku voči susedným štátom. To sa uskutočnilo na európskom kontinente, kde Gruzínsko je členom Rady Európy a OBSE. Rusko teda prekročilo kľúčovú hranicu vo výkone svojej moci. Tým Rusko upriamilo pozornosť na nové normy a zásady európskej bezpečnosti. Táto výzva predstavovala najvážnejšie nebezpečenstvo pre európsku bezpečnostnú architektúru. Zatiaľ čo Európa sa posúvala smerom k realizácii zóny prosperity, mieru a demokracie, Rusko sa usilovalo o návrat k rozdeleniu kontinentu do sfér vplyvu (Cornell – Popjanevski – Nilsson, 2008).

Novým momentom v ruskej rétorike je potvrdenie ambícií Moskvy neuspokojiť sa iba s pozíciou regionálnej veľmoci: „Rusko, podobne ako iné štáty sveta, má regióny, v ktorých ležia jeho privilegované záujmy. V týchto regiónoch sa nachádzajú štáty, s ktorými nás tradične spájali priateľské a dobré susedské vzťahy, historické, špeciálne vzťahy. Budeme veľmi pozorne pôsobiť v týchto regiónoch a rozvíjať priateľské vzťahy s týmito štátmi, s našimi blízkymi susedmi." Medvedev zároveň dodal, že tento výrok sa netýka iba pohraničných regiónov (Marušiak, 2008).

Dnešné Rusko si uvedomuje, že sa nemôže otočiť svetu chrbtom. Jeho masívne energetické zdroje majú hodnotu jedine v tom prípade, ak môže väčšinu z nich predať Západu.  Ani Európa už nie je tým, čím bývala. Rozšírená EÚ sa stala významným ekonomickým aj politickým aktérom. V skutočnosti kríza v Gruzínsku sama osebe demonštrovala, akou dôležitou sa EÚ stala (Stroehlein, 2008).

Preto sa prezident Medvedev vrátil k téme novej bezpečnostnej štruktúry Európy 8. októbra 2008 na medzinárodnej konferencii o svetovej politike vo francúzskom meste Evian. Uviedol, že príčiny krízových javov v súčasnej medzinárodnej bezpečnosti majú korene v politike Spojených štátov amerických po 11. septembri 2001, ako aj rozširovanie NATO, ktoré približuje vojenskú infraštruktúru k hraniciam Ruska a vytvára nové deliace línie v Európe na západnej a južnej hranici Ruska. Podľa Medvedeva bola súčasná situácia ostrou fázou pokračujúcej krízy euroatlantickej politiky, ktorú spôsobil jednopolárny svet. Preto bolo potrebné vytvorenie jednotného a spoľahlivého systému bezpečnosti, ktorý by znamenal rovnakú bezpečnosť pre všetky zúčastnené štáty (Duleba, 2009). Európska komisia vydala 5. novembra správu s názvom „Revízia vzťahov EÚ – Rusko“, podľa ktorej by mali rozhovory o strategickom partnerstve medzi EÚ a Ruskom   pokračovať. Summit sa konal pod záštitou OBSE o budúcnosti európskej bezpečnosti, ktorého sa zúčastnili aj Spojené štáty a Rusko.  Následne 29. novembra 2009 Rusko zverejnilo dokument navrhujúci európsku bezpečnostnú zmluvu. Tento návrh zdôrazňoval túžbu vytvoriť spoločný a nerozdelený bezpečnostný priestor v euroatlantickom regióne za účelom odstránenia posledných zvyškov Studenej vojny. Súčasťou bol aj prísľub obmedziť jednostranné použitie vojenskej sily v prípade, že Spojené štáty a ich európski spojenci urobia to isté (De Haas, 2010).

Oblasť Kaukazu nebola nikdy tak strategicky dôležitá pre medzinárodné spoločenstvá, ako je tomu dnes. Eskalácia dlhotrvajúcej politickej krízy a výsledná vojna medzi Ruskom a Gruzínskom nakoniec pridala regiónu strategický význam nielen pre EÚ, ale i pre iných kľúčových aktérov vrátane Spojených štátov, OSN, OBSE, NATO a okrem iného i Radu Európy. Piata vlna rozširovania EÚ v roku 2004 priblížila EÚ k oblasti Kaukazu. Hoci sa Gruzínsko identifikuje ako európska krajina, väčšina ľudí chápe, že nemá veľkú perspektívu vstupu do NATO alebo do EÚ.  Novým pokusom revitalizovať politiku EÚ smerom k jej východným susedom sa stalo Východné partnerstvo. Znamenalo by to asociačné dohody vrátane posilnenia obchodných vzťahov a hlbšieho politického dialógu, všeobecné dohody o voľnom obchode a dohody o zjednodušení vízového režimu (Tarkhan – Mouravi, 2010).

Po minuloročných októbrových parlamentných voľbách v Gruzínsku, v ktorých vyhral líder opozície B. Ivanišvili, sa očakáva upevnenie vzájomných vzťahov medzi EÚ a Gruzínskom. EÚ naďalej plne podporuje územnú celistvosť a zvrchovanosť Gruzínska a mierové vyriešenie konfliktov. Keďže gruzínske odštiepené územia sú aj naďalej de facto okupované ruskými vojenskými silami, napriek šesťbodovej dohode o prímerí podpísanej v auguste 2008, monitorovacie misie EÚ  majú stále zakázaný prístup na územie Južného Osetska a Abcházska. EÚ vyjadrila nádej, že Gruzínsko a Rusko sa budú aktívne usilovať o vyriešenie konfliktu bez predbežných podmienok a taktiež vyvíja úsilie, ktorého cieľom je povzbudiť Rusko, aby splnilo Sarkozyho plán na stabilizáciu a vyriešenie konfliktov v Gruzínsku, aby stiahlo svoje armádne jednotky z odštiepených území a aby umožnilo pozorovateľskej misii EÚ v Gruzínsku neobmedzený prístup do týchto dvoch oblastí (Uznesenie Európskeho parlamentu z 26. októbra 2012 o voľbách v Gruzínsku, 2012).

Ivanišvili pokračuje v snahách i integráciu krajiny do EÚ a NATO, zároveň sľubuje zlepšenie vzťahov s Ruskom. Rusko dúfa, že prostredníctvom novej vlády v Gruzínsku dôjde k zlepšeniu ich vzájomných vzťahov, ako aj k zlepšeniu vzťahov so svojimi susedmi Južným Osetskom a Abcházskom. Gruzínsko považuje tieto územia za súčasť svojej krajiny a dúfa, že ich získa naspäť a opätovne zabezpečí územnú celistvosť krajiny. No šéf ruskej diplomacie Sergej Lavrov odmieta akúkoľvek možnosť otvorenia diskusií o zmene štatútu týchto odštiepených republík, ktoré vyhlásili samostatnosť (Stroehlein, 2012).

Odpovědná redaktorka: Nikola Klímová

Text neprošel jazykovou korekturou.

Autor titulního obrázku: DivineDantyRay (licence http://creativecommons.org/licenses/by-sa/3.0/deed.cs )

Bibliografia:

CORNELL, S. E. – POPJANEVSKI, J. – NILSSON, N. 2008. Russia's War in Georgia: Causes and Implications for Georgia and the World. Stockholm: Central Asia – Caucasus Institute and Silk Road Studies Program, 2008. 45 s. ISBN 978 – 91 – 85937 – 35 – 6.

De HAAS, M. 2010. Medvedev's alternative European security architecture. In: Security and Human Rights, 2010. [cit. 2012.03.15] Dostupné na internete: http://www.shrblog.org/cms_file.php?fromDB=28&forceDownload

DPA. 2008. Analysis: EU Under Pressure to Be Tough With Russia. [cit. 2012.03.15] Dostupné na internete: http://www.dw.de/analysis-eu-under-pressure-to-be-tough-with-russia/a-3562329

DULEBA, A. 2009. Návrh Ruska na vytvorenie nového európskeho bezpečnostného aktu. Odporúčania pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku SR. Bratislava: Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, 2009. [cit. 2012.03.15] Dostupné na internete: http://www.sfpa.sk/dokumenty/publikacie/282

GRONO, M. F. 2010. Georgia's Conflicts: What Role for the EU as Mediator? Brussels: Initiative for Peacebuilding, 2009. [cit. 2012.03.15] Dostupné na internete: http://www.initiativeforpeacebuilding.eu/pdf/Georgia_March2010.pdf

HOUSE OF LORDS. 2009. After Georgia. The EU and Russia: Follow – Up Report. London: The Stationery Office Limited, 2009. [cit. 2012.03.15] Dostupné na internete: http://www.publications.parliament.uk/pa/ld200809/ldselect/ldeucom/26/26.pdf

KHIDASHELI, T. 2011. Georgia's European Way. [cit. 2012.03.15] Dostupné na internete: http://library.fes.de/pdf-files/ipg/2011-3/09_khidasheli.pdf

KIRSCH, I. – EDGEL, A. 2011. Ruská federace. [cit. 2012.03.15] Dostupné na internete: http://www.europarl.europa.eu/ftu/pdf/cs/FTU_6.4.2.pdf

KORBA, M. 2009. Caucasus crisis and perception of international security. [cit. 2012.03.15] Dostupné na internete:http://cenaa.org/analysis/caucasus-crisis-and-perception-of-international-security/

KORBA, M. 2010. Hostages to the past – Politization of history and relations between Russia and its western neighbours. [cit. 2012.03.15] Dostupné na internete: http://cenaa.org/analysis/hostages-to-the-past-politization-of-history-and-relations-between-russia-and-its-western-neighbours/

MARUŠIAK, J. 2008. Leto 2008 v znamení ruskej (aj) diplomatickej ofenzívy. [cit. 2012.03.15] Dostupné na internete: http://despiteborders.com/clanok.php?subaction=showfull&id=1221952211&archive=&start_from=&ucat=4

NEČEJ, E. – TARASOVIČ, V. 2009. EÚ – Globálny aktér? In: Centrum pre európske a severoatlantické vzťahy, 2009. [cit. 2012.03.15] Dostupné na internete: http://www.fes.sk/file/35/EU_globalny%20akter.pdf

STROEHLEIN, A. 2008. Rusko – gruzínsky konflikt: „Veľká príležitosť pre EÚ“. [cit. 2012.03.15] Dostupné na internete: http://www.crisisgroup.org/en/regions/europe/south-caucasus/op-eds/stroehlein-ve%C4%BEk%C3%A1-pr%C3%ADle%C5%BEitos%C5%A5-pre-eu.aspx

STROEHLEIN, A. 2012. Rusko očakáva od novej gruzínskej vlády zlepšenie vzťahov so susedmi. [cit. 2012.03.15] Dostupné na internete: http://www.hlavnespravy.sk/rusko-ocakava-od-novej-gruzinskej-vlady-zlepsenie-vztahov-so-susedmi/36398/

TARKHAN – MOURAVI, G. 2010. Východné partnerstvo z pohľadu Tbilisi: rok po. [cit. 2012.03.15] Dostupné na internete: http://www.zahranicnapolitika.sk/index.php?id=1055&tl=13

Uznesenie Európskeho parlamentu z 26. októbra 2012 o voľbách v Gruzínsku. 2012. [cit. 2012.03.15] Dostupné na internete: http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?pubRef=-//EP//TEXT+TA+P7-TA-2012-0411+0+DOC+XML+V0//SK

VALASEK, T. 2008. What does tha War in Georgia Mean for EU Foreign policy? London: Centre for European Reform, 2008. [cit. 2012.03.15] Dostupné na internete: http://www.cer.org.uk/sites/default/files/publications/attachments/pdf/2011/briefing_georgia_15aug08_tv-1136.pdf

WIECLAWSKI, J. 2011. Challenges for the Russian Foreign Policy – the Lesson of the Georgian Conflict. In: Asian Social Science, vol. 7, no. 8, s 12 – 20. ISSN 1911 – 2017.

Jak citovat tento text?

Voroňáková, Veronika. Vplyv rusko-gruzínskej vojny na bezpečnosť a spoluprácu medzi Európskou Úniou a Ruskom [online]. E-polis.cz, 18. srpen 2013. [cit. 2017-06-27]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/vplyv-rusko-gruzinskej-vojny-na-bezpecnost-a-spolupracu-medzi-europskou-uniou-a-ruskom.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 4.14 hvězdiček / Hodnoceno: 14x


Přidat komentář

Vložit komentář




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(