Spôsoby vzniku medzištátnych organizácií

 24. duben 2020  Peter Rosputinský  komentáře

Bežne zaužívaným názorom ohľadne vzniku medzištátnych organizácií je to, že sa tak deje prostredníctvom mnohostrannej medzinárodnej zmluvy uzatvorenej štátmi. Tento model je síce typickým, avšak nie je jediným, keďže medzinárodné právo neurčuje žiadne požiadavky nevyhnutné pre vznik medzištátnych organizácií. Navyše, aj pri ich zakladaní medzinárodnými zmluvami možno nájsť niekoľko rôznych variant.

Spôsoby vzniku medzištátnych organizáciíSpôsoby vzniku medzištátnych organizácií

Štatút

Najčastejšie využívaným spôsobom vytvárania medzištátnych organizácií je uzatvorenie samostatnej medzinárodnej zmluvy v podobe štatútu (zakladateľskej listiny). Obsahom takejto zmluvy je výlučne výslovné založenie príslušnej organizácie a vymedzenie základných pravidiel pre jej fungovanie, akými sú ciele, právomoci, organizačná štruktúra, otázka členstva, prijímania rozhodnutí a pod. Do úvahy prichádzajú tri možnosti, ako môže dôjsť k dojednaniu takéhoto štatútu v podobe medzinárodnej zmluvy.

Prvú – a klasickú – predstavuje štatút ako viacstranná medzinárodná zmluva uzatvorená suverénnymi štátmi a veľmi pravdepodobne budúcimi členmi vytváranej organizácie. Drvivá väčšina medzištátnych organizácií bola zriadená práve touto cestou. Príkladom je Charta OSN z r. 1945 s 51 zakladateľmi, Štatút Rady Európy z r. 1949 s desiatimi zakladateľmi či Dohoda o zriadení Medzinárodného vyšehradského fondu z r. 2000 so štyrmi zakladateľmi.Druhú – veľmi netypickú – možnosť predstavuje štatút dohodnutý výlučne medzi už existujúcimi medzištátnymi organizáciami. Takto vznikol Spoločný viedenský inštitút (Joint Vienna Institute), ktorého dohodu o založení v r. 1992 uzavreli IMF, IBRD, EBRD, OECD a BIS (Banka pre medzinárodné platby). A napokon, štatút môže mať tretiu podobu vo forme zmluvy uzatvorenej medzi štátom/štátmi a medzištátnou organizáciou/medzištátnymi organizáciami. Došlo k tomu pri vzniku Medzinárodného ústavu pre zjednotenie medzinárodného práva súkromného (UNIDROIT) v r. 1926, a to na základe výmeny niekoľkých nót medzi talianskou vládou a Spoločnosťou národov, ako aj v prípade EBRD, ktorú v r. 1990 založilo 40 štátov spolu s EHS a Európskou investičnou bankou (EIB).

Osobitnou kategóriou založenia medzištátnej organizácie medzinárodnou zmluvou je situácia, kedy je štatút medzištátnej organizácie súčasťou rozsiahlejšej medzinárodnej zmluvy. Vtedy štatút tvorí iba jednu z mnohých častíširšej medzinárodnej zmluvy upravujúcej aj iné otázky, ako vznik a fungovanie medzištátnej organizácie. Názornou ukážkou je Medzinárodný úrad pre morské dno (International Seabed Authority), ktorého štatút je zakomponovaný v Dohovore OSN o morskom práve z r. 1982, a to konkrétne v článkoch 156 až 185. Celý dohovor má až 320 článkov a deväť príloh a okrem vyššie uvedeného štatútu kodifikuje všeobecné medzinárodné morské právo. Obdobným príkladom je Dohovor o zákaze vývoja, výroby, hromadenia a použitia chemických zbraní a o ich zničení z r. 1993, ktorý len v jednom zo svojich 24 článkov obsahuje štatút Organizácie pre zákaz chemických zbraní (Organisation for the Prohibition of Chemical Weapons). Ako perličku možno zmieniť, že štyri mierové zmluvy uzatvorené po prvej svetovej vojne (Versaillská, Saintgermainská, Trianonská a Neuillská) obsahovali štatúty až dvoch medzištátnych organizácií súčasne, a to Spoločnosti národov a Medzinárodnej organizácie práce (ILO).

 

Postupná inštitucionalizácia na základe medzinárodnej zmluvy

Ide o netypický spôsob založenia medzištátnej organizácie, ktorý sa od štatútu odlišuje tým, že príslušná medzinárodná zmluva, ktorá je základom vzniku medzištátnej organizácie, neobsahuje výslovnú zmienku o vytvorení medzištátnej organizácie. Príslušná zmluva definuje formálne pravidlá spolupráce zmluvných strán, no organizácia ako formálna inštitúcia s vlastnou právnou subjektivitou vznikne len postupne plynutím času a rozširovaním a prehlbovaním spolupráce daných štátov. Táto inštitucionalizácia prebieha na platforme orgánu vytvoreného príslušnou medzinárodnou zmluvou alebo prostredníctvom samostatných dohôd členských štátov. Výborným príkladom je pomerne strohá Severoatlantická zmluva z r. 1949 zakladajúca Severoatlantickú radu (t. j. hlavný orgán NATO) a vôbec nespomínajúcu žiadne NATO ako také, o ktorom nik nepochybuje, že medzištátnou organizáciou je.Na rozhraní medzi štatútom a vyššie uvedeným druhom medzinárodnej zmluvy je Dohoda o založení Spoločenstva nezávislých štátov z r. 1991. Táto výslovne zmieňuje vytvorenie spoločenstva, avšak neoznačuje ho za medzinárodnú organizáciu, nepriznáva mu právnu subjektivitu, nevymedzuje jeho právomoci a nezriaďuje žiadne jeho orgány, hoci ich vytvorenie v budúcnosti predpokladá.

 

Rozhodnutie štátov na medzinárodnej konferencii

Pravdepodobne druhý najpočetnejší spôsob vzniku medzištátnych organizácií tvoria rezolúcie, záverečné akty alebo iné rozhodnutia účastníckych štátov na medzinárodných (diplomatických) konferenciách. Je zrejmé, že takýto výraz spoločnej vôle štátov zriadiť novú inštitúciu konštituuje určitú dohodu štátov, avšak nejde o medzinárodnú zmluvu v podobe štatútu podľa vyššie uvedeného. Takéto rozhodnutia medzinárodných konferencií nevyžadujú zo strany štátov ratifikáciu, ako je tomu v prípade medzinárodnej zmluvy. To znamená, že proces vzniku medzištátnej organizácie je menej formálny, menej náročný a v dôsledku toho aj rýchlejší. Takto vznikla napr. Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) v r. 1949 aOPEC v r. 1960. Z novších univerzalistických medzištátnych organizácií bola takto založená Prípravná komisia pre Organizáciu Zmluvy o všeobecnom zákaze jadrových skúšok (PCCTBTO) v r. 1996. Napriek zjavnému rozdielu v porovnaní so štatútom majú oba spôsoby zakladania medzištátnych organizácií dva spoločné znaky. V prvom rade ide o činnosť vládnych predstaviteľov jednotlivých štátov, t. j. najčastejšie zástupcov vlád suverénnych štátov alebo ministerstiev zahraničných vecí. A v druhom rade je dôležitým to, že vôľa štátov vytvoriť novú inštitúciu je vyjadrená výslovne priamo v príslušnom právnom akte, či už v štatúte alebo rezolúcii.

 

Jednotná prax štátov

Podobne, ako nie je možný život ľudí podľa jednej či niekoľkých šablón, nie je možné zväzovať multilaterálnu spoluprácu v medzinárodných stykoch v rámci vopred vymedzených mantinelov. Vývoj medzinárodného spoločenstva je viac živelný ako plánovaný, a to platí aj pre inštitucionálnu spoluprácu štátov. Nezriedka sa totiž stáva, že táto spolupráca začne na jednej platforme, no postupom času sa vyvinie do inej formy. Príkladom je KBSE a OBSE. Navonok ide o transformáciu z konferencie na organizáciu. Pravdou ale je, že ide len o formálnuzmenu názvucelého procesu spolupráce štátov, pretože jeho premenovanie nebolo spojené so žiadnymi inými zmenami. OBSE naďalej nemá štatút a v právnom zmysle slova naďalej ide „iba“ o sled mnohých stretnutí predstaviteľov účastníckych štátov na rôznych úrovniach, teda o diplomatický proces tvorený medzinárodnými konferenciami, ktoré sú doplnené o stály sekretariát so sídlom vo Viedni. Významnou je však prax tejto medzinárodnej inštitúcie a správanie sa jej účastníckych a ostatných štátov. Tie totiž nerobia veľký rozdiel medzi OBSE a medzištátnymi organizáciami. Dopomohlo tomu aj formálne rozhodnutie Rady ministrov KBSE v r. 1993, kedy došlo k prijatiu rozhodnutia o právnej subjektivite inštitúcií KBSE a k prevzatiu politického záväzku účastníckych štátov poskytnúť výsady a imunity týmto inštitúciám, stálym misiám účastníckych štátov, zástupcom účastníckych štátov, úradníkom KBSE a členom misií KBSE.Postupnou evolúciou stav dospel k tomu, že KBSE/OBSE je na prvý pohľad na nerozoznanie od klasických medzištátnych organizácií: má sídlo, stály sekretariát, zamestnancov, rozpočet či vlajku. Porovnateľný vývoj zaznamenala Medziparlamentná únia (Inter-Parliamentary Union), ktorá sa zmenila z inštitúcie spolupráce poslancov národných parlamentov v r. 1889 na medzinárodnú organizáciu združujúcu parlamenty ako najvyššie zákonodarné orgány štátov. Ani táto organizácia nemá štatút v podobe medzinárodnej zmluvy, ale štáty s jej existenciou a činnosťou buď priamo alebo nepriamo súhlasia a podporujú ju. Je to zrejmé napríklad z toho, že súhlasia s platením členských príspevkov do jej rozpočtu alebo umožňujú vycestovanie zástupcom parlamentov na rokovania jej orgánov. Ďalšími príkladmi z tejto kategórie je vývoj v Severskej rade (založenej v r. 1952 paralelnými rozhodnutiami parlamentov Dánska, Islandu, Nórska a Švédska, do ktorej sa postupne zapojili aj vlády daných štátov) a v Medzinárodnej organizácii kriminálnej polície (založenej v r. 1923, u ktorej nebolo sprvu zrejmé, či ide o osobnú spoluprácu predstaviteľov polícií z rôznych štátov alebo o spoluprácu polícií daných štátov prostredníctvom ich zástupcov).

 

Rozhodnutie orgánu inej medzištátnej organizácie

Spoločným menovateľom predchádzajúcich spôsobov založenia medzištátnej organizácie bola spoločná vôľa viacerých aktérov medzinárodných vzťahov. Možno sa to javí ako nemožné, no v histórii už došlo aj k tomu, že medzištátna organizácia vznikla jednostranným rozhodnutím, a to rozhodnutím inej medzištátnej organizácie.  Stalo sa to v rámci činnosti tzv. zastrešujúcej alebo materskej organizácie. Asi najznámejším je príklad Organizácie Spojených národov pre priemyselný rozvoj (United Nations Industrial Development Organization), ktorá bola v r. 1965 založená VZ OSN ako jeho pomocný orgán a o rok neskôr bola ďalšou rezolúciou VZ OSN transformovaná na samostatnú organizáciu v rámci OSN (dnes je špecializovanou agentúrou OSN). Podobne došlo k príprave vzniku Severskej investičnej banky (Nordic Investment Bank) v r. 1975 na zasadnutiach Severskej rady a Severskej ministerskej rady, ako aj k zvolaniu prvého zasadnutia Európskej konferencie civilného letectva (European Civil Aviation Conference) ako samostatnej organizácie Radou Medzinárodnej organizácie pre civilné letectvo (ICAO).

 

Zdroje:

BROWNLIE, I., GOODWIN-GILL, G. S. 1999. The Interparliamentary Union (IPU). Joint Opinion. 31 May 1999.Online: http://archive.ipu.org/finance-e/opinion.pdf.

DROESSE, G. 2020. Membership in International Organizations. Paradigmas of Membership Structures, Legal Implications of Membership and the Concept of International Organization. Vienna: T.M.C. ASSER PRESS, Springer Verlag, 2020. 440 s. ISBN 978-94-6265-326-9.

PETERS, L. 2017. International Institute for the Unification of Private Law (UNIDROIT). Croydon: Wolters Kluwer, 2017. 156 s. ISBN 978-90-411-9476-3.

SCHERMERS, H. G., BLOKKER, N. M. 2018. International Institutional Law. Leiden, Boston: BRILL NIJHOFF, 2018. 1366 s. ISBN 978-90-04-36396-0.

VIRZO, R., INGRAVALLO, I. 2015. Evolutions in the Law of International Organizations. Leiden, Boston: BRILL NIJHOFF, 2015. 548 s. ISBN 978-90-04-25091-8.

Jak citovat tento text?

Rosputinský, Peter. Spôsoby vzniku medzištátnych organizácií [online]. E-polis.cz, 24. duben 2020. [cit. 2024-03-19]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/sposoby-vzniku-medzistatnych-organizacii.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 1 hvězdiček / Hodnoceno: 1x


Přidat komentář

Vložit komentář