Účasť veľvyslancov na dúhových pochodoch

 29. srpen 2019  Peter Rosputinský  komentáře

V ostatných rokov sú v letných mesiacoch po vzore mnohých metropol a veľkých miest z iných štátov sveta organizované na viacerých miestach v Českej republike a na Sloven-sku verejné zhromaždenia a sprievody na podporu a presadzovanie práv lesieb, gejov, bisexuálov a transrodových osôb (ďalej len „LGBT“), tzv. dúhové pochody. V Bratislave sú tieto pochody organizované od roku 2010 a v Prahe od roku 2011. V oboch uvedených hlavných mestách získavajú stále väčšiu pozornosť i účasť. Predmetom tohto textu nie je zaoberať sa vnútropolitickými, filozofickými či ideologickými aspektami dúhových pochodov a ani ich hodnotením z morálneho, kultúrneho, spoločenského, politického, právneho alebo iného hľadiska. Cieľom tohto článku je zamyslieť sa nad jedným roz-merom dúhových pochodov, a to nad rozmerom spočívajúcim v otvorenej a medializovanej podpore dúhových pochodov oficiálnymi predstaviteľmi zahraničných vlád na území prijímajúcich štátov v podobe účasti vedúcich diplomatických misií vysie-lajúcich štátov na týchto pochodoch. Inými slovami ide o hľadanie odpovede na otázku, či aktívna participácia veľvyslancov na dúhových pochodoch predstavuje alebo nepred-stavuje zasahovanie do vnútorných záležitostí prijímajúceho štátu.

zdroj: https://evolverinc.com/evolver-recognizes-lgbt-pride-month/zdroj: https://evolverinc.com/evolver-recognizes-lgbt-pride-month/

Úvod

Otázka sexuality jednotlivca je pomerne málokedy predmetom záujmu vnútroštátnej politiky a ešte menej často predmetom medzinárodných vzťahov. Za posledných približne 20 rokov však sledujeme veľkú zmenu postavenia LGBT osôb v mnohých kútoch sveta. Môžeme smelo konštatovať, že je naozaj nevšedné, za aký krátky čas a ako výrazne došlo v mnohých štátoch nielen k zmene postavenia LGBT osôb, ale aj k novému vnímaniu tejto inakosti v očiach značnej časti heterosexuálneho väčšinového obyvateľstva. Je len prirodzené, že tieto zásadné posuny v názoroch v národnej perspektíve (t. j. v spoločnosti, práve, politike a verejnosti príslušného štátu) následne iniciujú nové trendy v medzinárodnom rozmere. Viaceré štáty popularizujú túto problematiku, šíria o nej informácie za svojimi hranicami, predkladajú túto tému na program bilaterálnych stretnutí i multilaterálnych platforiem a zasadzujú sa za zrovnoprávnenie LGBT osôb s heterosexuálnou väčšinou prostredníctvom princípu zákazu diskriminácie z dôvodu sexuálnej orientácie. Niektoré štáty dokonca danú problematiku oficiálne zaraďujú medzi priority svojej zahraničnej politiky v rámci konceptu podpory ľudských práv.

V diplomatickej praxi štátov poukazujúcich na potrebu presadzovania LGBT práv možno identifikovať mnohé formy a nástroje podpory LGBT hnutí v iných štátoch, resp. zrovnoprávňovania postavenia LGBT sexuálnych menšín s heterosexuálnou väčšinou. Pomerne bežne dochádza k organizovaniu prednášok, okrúhlych stolov, diskusií, konferencií a iných podobných akcií veľvyslanectvami niektorých štátov na zvýšenie povedomia o tejto problematike a za účelom informovania verejnosti. Inými formami podpory sú podujatia, najčastejšie spadajúce pod kultúrnu diplomaciu, ako napríklad filmové festivaly, hudobné festivaly, výstavy či športové podujatia. Stretnúť sa možno aj s priamym financovaním alebo sponzorovaním aktivistov, mimovládnych organizácií a projektov zameraných na presadzovanie práv LGBT osôb, ako aj s monitorovaním stavu ľudských práv, sledovaním súdnych a iných procesov s príslušníkmi LGBT komunity alebo aktivistami za práva LGBT osôb a vydávaním demaršov reagujúcich na konkrétne prípady prenasledovania, šikany alebo diskriminácie jednotlivcov z dôvodu ich sexuálnej orientácie. Pravdepodobne najväčším prejavom zviditeľnenia LGBT agendy v cudzích štátoch je aj pre laickú verejnosť podpora dúhových pochodov zo strany veľvyslanectiev niektorých štátov vrátane účasti veľvyslancov na týchto pochodoch a prípadného vyvesovania dúhových vlajok na budovách veľvyslanectiev a rozširovanie týchto pochodov do čoraz vyššieho počtu štátov. Ako príklad možno spomenúť dúhový pochod v Budapešti, najstarší v strednej a východnej Európe, organizovaný od roku 1997 (ktorý mimochodom aj v tomto roku začiatkom júla podporilo viac ako 30 veľvyslanectiev v Maďarsku, pričom v roku 2014, kedy šlo o prvú obdobnú spoločnú podporu veľvyslanectiev, to boli veľvyslanectvá 20 štátov). Pre zaujímavosť a porovnanie doplním, že najnovšie dúhové pochody boli z európskych štátov po prvý raz uskutočnené v roku 2014 na Cypre a v Kosove, v roku 2013 v Azerbajdžane, Čiernej Hore a Macedónsku, v roku 2012 v Albánsku a Gruzínsku, v roku 2011 v Českej republike a Chorvátsku a v roku 2010 v Litve, na Slovensku a v Srbsku (Rohrich, 2015).

Výpočet vyššie uvedených spôsobov podpory LGBT práv štátmi v zahraničí nie je vyčerpávajúci. Zachytáva iba tie najtypickejšie a najčastejšie medializované prípady. Pre úplnosť je potrebné dodať, že mnoho aktivít sa uskutočňuje v skrytosti pred verejnosťou v rámci tzv. tichej diplomacie, t. j. v rámci dôverných alebo súkromných rozhovorov medzi predstaviteľmi prijímajúcich a vysielajúcich  štátov. Participácia diplomatov na dúhových pochodoch je však neskrytá, často pod drobnohľadom médií. Ide aj o súčasť verejnej diplomacie, pod ktorou možno rozumieť nástroj zahraničnej politiky jedného štátu na ovplyvňovanie mienky širokej verejnosti v iných štátoch  s cieľom dosiahnuť prostredníctvom verejnej mienky v týchto štátoch zmenu v správaní týchto štátov.

Medzinárodnoprávny rámec

Výkon aktivít v rámci verejnej diplomacie je podobne ako uskutočňovanie medzinárodných stykov medzi štátmi vo všeobecnosti upravený pravidlami medzinárodného práva a medzinárodnej politiky, ktoré patria k najstarším a najrešpektovanejším. Do tejto skupiny noriem regulujúcich medzištátne (diplomatické) vzťahy nepochybne patrí aj zákaz zasahovania do vnútorných záležitostí prijímajúceho štátu. Ide o pravidlo vyplývajúce zo zásady suverenity každého štátu, ktoré je výslovne uvedené v druhej vete článku 41 ods. 1 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch. Toto pravidlo sa expressis verbis týka osôb požívajúcich diplomatické výsady a imunity, medzi ktoré veľvyslanci bezpochyby patria. Zákaz zasahovania do vnútorných záležitostí prijímajúceho štátu sa však vzťahuje nielen na členov diplomatickej misie (predovšetkým diplomatov), ale aj na diplomatickú misiu ako orgán vysielajúceho štátu, a to v rámci všeobecnej zásady neintervencie (Denza, 2008), ktorá znamená, že „[ž]iadny štát alebo skupina štátov nemá právo zasahovať priamo alebo nepriamo z akéhokoľvek dôvodu do vnútorných alebo vonkajších vecí iného štátu“ (Deklarácia princípov, 1974, s. 123).

Text vyššie uvedeného pravidla je pomerne stručný a na prvý pohľad zrejmý. Čo však spôsobuje problémy v praxi, sú otázky: (a) čo presne považovať za zasahovanie (t. j. za intervenciu) a (b) čo za vnútorné záležitosti štátu. Podľa uznávaného slovenského internacionalistu Jána Azuda „[i]ntervenciou je každé vnucovanie vôle jedného štátu inému štátu buď zjavne (s pohrozením donútenia, ozbrojenou silou alebo hospodárskym a iným nátlakom) alebo skryto (napr. podporou opozičných skupín v štáte a pod.) (Azud, 2008, s. 132). Intervencia môže mať rozmanité podoby, napríklad ozbrojenú, hospodársku, diplomatickú (Góralczyk, Sawicki, 2015). Podľa komentára k vyššie uvedenému ustanoveniu článku 41 ods. 1 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch od ďalšieho slovenského znalca medzinárodného práva, Stanislava Mráza, „[z]asahovanie je akýkoľvek nevyžiadaný zásah do záležitostí, ktoré sú vo výlučnej kompetencii prijímajúceho štátu: môže ísť o záležitosti vnútropolitické i zahraničnopolitické“ (Mráz, 2009, s. 89). Poľský profesor Mariusz Muszyński, pôsobiaci okrem iného aj ako vedúci katedry diplomatického práva a diplomacie na jednej z poľských univerzít, vo svojom komentári k Viedenskému dohovoru o diplomatických stykoch uvádza, že zákaz zasahovania do vnútorných vecí prijímajúceho štátu sa nevzťahuje iba na krajné prípady (napr. účasť na demonštráciách), ale na rozmanitú politickú činnosť (Muszyński, 2004), avšak bližšie nekonkretizuje hranicu medzi dovolenou a zakázanou politickou činnosťou diplomatickej misie v prijímajúcom štáte. Ide o otázku značne aktuálnu, pretože pôsobenie diplomata v zahraničí v dnešnej dobe bežne zahŕňa vystúpenia v masovokomunikačných prostriedkoch a na verejných zhromaždeniach, ako aj komunikáciu na sociálnych sieťach. V tejto súvislosti všeobecne rešpektovaný poľský diplomat a odborník na diplomaciu a diplomatické právo, Julian Sutor, zastáva názor, že znaky zasahovania do vnútorných vecí prijímajúceho štátu vyššie uvedené vystúpenia nemôžu obsahovať (Sutor, 2010). Mariusz Muszyński konkretizuje, že v prípade verejného vyjadrovania sa o záležitostiach prijímajúceho štátu nemožno prekročiť rámec medzinárodným právom prípustnej kritiky v záujme prijímajúceho štátu (Muszyński, 2004).

Druhý problematický rozmer realizácie zásady neintervencie v praxi predstavuje vymedzenie pojmu vnútorné záležitosti štátu. V minulosti bol rozsah výlučnej vnútroštátnej jurisdikcie podstatne väčší ako v súčasnosti, a to z dôvodu, že čoraz viac otázok života spoločnosti a štátov sa postupne stáva predmetom medzinárodnoprávnej úpravy. V súvislosti so skúmanou témou platí, že ochrana ľudských práv nepatrí do výlučnej vnútroštátnej právomoci, ale je upravená viacerými regionálnymi či univerzálnymi prameňmi medzinárodného práva. Spornou zostáva skutočnosť, či postavenie LGBT osôb spadá do rámca medzinárodnoprávnej ochrany ľudských práv. Na rozdiel od štátov – podporovateľov LGBT práv sa totiž možno stretnúť so štátmi, ktoré zásadne odmietajú presadzovanie týchto práv u nich doma alebo vo všeobecnosti vrátane prostredníctvom medzinárodných organizácií. Azda najsilnejším a najvytrvalejším odporcom týchto prúdov je Rusko (prinajmenšom pod vedením Vladimíra Putina), ktoré akcentuje tradičné hodnoty ľudstva a potrebu chrániť ich (napríklad pred netradičnými sexuálnymi vzťahmi skrz príslušnú zákonnú právnu úpravu). Taktiež za zmienku stoja jednoznačne odmietavé reakcie vedúcich náboženských a politických predstaviteľov Pakistanu na prvú oslavu práv homosexuálov zorganizovanú na veľvyslanectve USA v Islamabade v roku 2011, ktorá bola nimi označená za „najhorší sociálny a kultúrny terorizmus proti Pakistanu (Smith, 2011). K otázke presadzovania manželstva osôb rovnakého pohlavia a ich zrovnoprávneniu s manželstvom muža a ženy či k právu na výber rodovej príslušnosti sa odmietavo vyjadril aj pápež František s tým, že tieto snahy pomenoval termínom „ideologická kolonizácia“ (Murray, 2015). Výsledkom niektorých snáh o podporu práv LGBT osôb v niektorých štátoch bolo, treba dodať, že vôbec nie paradoxne, prijatie jednak zákonov konzervujúcich status quo v otázkach LGBT práv  (napríklad ústavnou ochranou manželstva ako zväzku muža a ženy) a jednak zákonov sankcionujúcich prejavy či podporu homosexuality, ako sa to stalo napríklad v Rusku, Kirgizsku, Ugande či Nigérii alebo dokonca na úrovni viac ako 20 štátov USA.

Analýza

Ako bolo uvedené vyššie, úlohou tohto článku je identifikovať, či aktívna participácia veľvyslancov na dúhových pochodoch je alebo nie je zasahovaním do vnútorných záležitostí prijímajúceho štátu. V prvom rade je potrebné uviesť, že všeobecné medzinárodné právo a ani diplomatické právo ako špeciálne odvetvie medzinárodného práva nevymedzujú dovolené spôsoby zasahovania do vnútorných záležitostí iného štátu. Z uvedeného vyplýva, že neexistuje konanie, ktoré bude na jednej strane zasahovaním do vnútorných záležitostí štátu a na strane druhej bude toto konanie v súlade s medzinárodným právom. Keďže však diplomati a diplomatické misie pôsobia na území iných štátov, nemožno robiť zjednodušené závery, že každá ich činnosť bude automaticky legálna a dovolená, alebo naopak, že bude vždy automaticky porušovaním zásady neintervencie. Diplomatické právo totiž vymedzuje niekoľko funkcií diplomatov ako základný rámec ich činnosti (ktoré priblížim nižšie) a v prípadoch, že sa ich konanie ohľadne LGBT práv odohráva v rámci daných funkcií, pôjde o konanie dovolené. Inými slovami, ak veľvyslanec svojou činnosťou riadne vykonáva niektorú z funkcií diplomatickej misie, potom je zrejmé, že nemôže zasahovať do vnútorných záležitostí prijímajúceho štátu. V ďalšom texte bude nasledovať aplikácia v súčasnosti existujúcich funkcií diplomatických misií na účasť diplomatov na dúhových pochodoch s cieľom nájsť odpoveď na hlavnú otázku tohto článku.

Ku klasickým a najstarším funkciám diplomatických misií a diplomatov patrí reprezentačná funkcia. Znamená právo oficiálne zastupovať vysielajúci štát a jeho vládu a byť ich oficiálnym predstaviteľom na území cudzieho (prijímajúceho) štátu. Do rámca tejto funkcie patrí oprávnenie diplomatickej misie prezentovať názory a postoje vysielajúceho štátu, a to či už v osobných či písomných podobách vo vzťahu k orgánom prijímajúceho štátu, tak aj smerom k verejnosti a médiám. Ak túto funkciu aplikujeme na agendu LGBT práv, potom zasahovaním do vnútorných záležitostí prijímajúceho štátu nebude vysvetľovanie postavenia LGBT osôb vo vysielajúcom štáte, ozrejmovanie pohľadu vysielajúceho štátu na sexuálne menšiny a ich postavenie v spoločnosti, v rodinných, pracovných a iných vzťahoch a podobne, a to bez ohľadu na formu, miesto, čas a zvolené prostriedky takéhoto objasňovania.

Zapojením sa do dúhového pochodu veľvyslanec jednoznačne prezentuje nielen svoj osobný postoj, ale aj pozíciu vlády, ktorej je predstaviteľom. Tým reprezentuje svoj štát a jeho podporu tejto otázke, samozrejme, za predpokladu, že nejde výsostne o jeho osobnú iniciatívu alebo konanie v rozpore s inštrukciami z ústredia. V prípade, že sa veľvyslanec dúhového pochodu zúčastňuje na pozvanie prijímajúceho štátu, o zasahovanie do jeho vnútorných záležitostí nejde a ísť nemôže. V prípade, ak sa pochodu veľvyslanec zúčastňuje spolu s predstaviteľom výkonnej moci dotknutého prijímajúceho štátu[1], možno o zasahovaní do vnútorných záležitostí daného štátu hovoriť ťažšie, ako keby sa pochodu zúčastňovali iba veľvyslanci bez člena exekutívy prijímajúceho štátu. Platí to podľa môjho názoru aj v situácii, ak vládu prijímajúceho štátu tvorí koalícia a LGBT problematiku podporuje iba jedna jej časť, resp. v situácii, ak LGBT komunita má podporu zo strany napríklad hlavy štátu, avšak nie zo strany hlavy vlády alebo naopak. V prípadoch spoločnej účasti vysokého predstaviteľa výkonnej moci prijímajúceho štátu a veľvyslanca vysielajúceho štátu na dúhovom pochode je menej podstatné, aká je vnútroštátna právna úprava otázok spojených s LGBT otázkami (napr. povolenie registrovaných partnerstiev a pod.), pretože je zrejmé, že LGBT otázky sú súčasťou otvorenej verejnej diskusie, na ktorej participuje aj výkonná moc prijímajúceho štátu. Rozhodným je teda fakt, že veľvyslanec koná len to, čo koná predstaviteľ exekutívy prijímajúceho štátu. Veľvyslanec takto síce reprezentuje postoj vysielajúceho štátu k danej téme, avšak spoločne s predstaviteľom prijímajúceho štátu demonštrujú dvojstrannú (a možno aj viacstrannú, ak sa pochodu zúčastňujú aj ďalší veľvyslanci) spoluprácu. S určitosťou teda zo strany vysielajúceho štátu nejde o jednostranný akt smerom k vývoju v prijímajúcom štáte, čo je podstatou nedovoleného zasahovania do vnútorných záležitostí prijímajúceho štátu. Situácia sa však začne meniť, ak by konanie veľvyslanca prekročilo rámec „pochodovania“ v sprievode a veľvyslanec by v rámci dúhového pochodu napríklad vystúpil ako rečník. Toto by mohlo byť prijateľným len v štáte, kde je LGBT otázka (vy)riešená pozitívne a na prospech LGBT komunity. Ak by veľvyslanec vyzýval na zlepšovanie podmienok života LGBT osôb v prijímajúcom štáte, príp. priamo na zmenu nejakých zákonov, prekračoval by dovolený rámec svojej činnosti a jednoznačne by zasahoval do vývoja v prijímajúcom štáte. Rovnaké hodnotenie môže mať účasť veľvyslanca na dúhovom pochode bez prítomnosti akéhokoľvek vysokopostaveného člena exekutívy prijímajúceho štátu a bez predchádzajúceho pozvania od vlády prijímajúceho štátu. Ide o to, že prítomnosť oficiálneho predstaviteľa reprezentanta iného štátu nesporne vyjadruje podporu v danej otázke a v okolnostiach, kedy v prijímajúcom štáte neexistuje vyprofilovaný spoločenský konsenzus a budúci vývoj tejto otázky je otvorený, môže byť vnímaná ako ovplyvňovanie záležitosti patriacej do výlučnej kompetencie prijímajúceho štátu alebo dokonca priamo ako vmiešavanie sa do vnútorných záležitostí prijímajúceho štátu (čo napr. vyjadril k podpore LGBT práv niektorými veľvyslancami v Prahe v podobe ich spísaného vyhlásenia vtedajší český minister zahraničných vecí Karel Schwarzenber v roku 2011[2] ).

Na okraj už len možno dodať, že podľa medzinárodne uznávaného indického internacionalistu Biswanatha Sena predstavuje zasahovanie do vnútorných záležitostí poskytovanie prostriedkov alebo aktívnej pomoci alebo preukazovanie sympatií v prospech či antipatií v neprospech konkrétnej politickej strany v národných voľbách (Sen, 1988). To je možné aplikovať v nami skúmanej otázke napríklad tak, že dovolenou určite nie je podpora politickej strany presadzujúcej zmenu právnej úpravy v LGBT otázkach, a to či už vo voľbách rôznou participáciou na jej volebnej kampani alebo vo všeobecnosti financovaním jej chodu, ako aj účasťou na dúhovom pochode organizovaným konkrétnou politickou stranou alebo politickým hnutím.

Druhou typickou funkciou diplomatických misií je ochranná funkcia. Týka sa jednak záujmov vysielajúceho štátu a jednak záujmov občanov vysielajúceho štátu. V oboch rovinách pri realizácii tejto funkcie ide spravidla o situácie, kedy sa pohľady oboch dotknutých štátov diametrálne odlišujú. Táto skutočnosť sama o sebe, prirodzene, nečiní automaticky každý čin konajúceho vysielajúceho štátu nelegálnym. V prípade ochrany záujmov LGBT osôb s občianstvom vysielajúceho štátu možno aplikovať všeobecné pravidlá pre ochranu záujmov vlastných občanov v zahraničí. Čo však bude spôsobovať komplikáciu, je otázka, ktorá predstavuje jadro sporu – odlišný pohľad na homosexualitu, bisexualitu, transrodové a intersexuálne osoby. Ak prijímajúci štát trestá homosexualitu a jej prejavy, len ťažko možno uvažovať o konsenze vo vzťahu k osobe - cudzincovi s občianstvom vysielajúceho štátu a ochranným opatreniam prijímaným diplomatmi vysielajúceho štátu. Paul Behrens v súvislosti s ochrannou funkciou diplomatických misií tvrdí, že diplomatická činnosť smie obsahovať element donútenia napríklad v podobe varovania o možnosti prerušenia poskytovania finančnej pomoci, ktorú vysielajúci štát dáva prijímajúcemu štátu bez zmluvnej povinnosti, a to v prípade negatívnych zásahov do záujmov vysielajúceho štátu alebo jeho občanov v prijímajúcom štáte (Behrens, 2012).

Vo svetle tejto funkcie však účasť veľvyslanca na dúhovom pochode v štáte vyslania vidieť nemožno. Takáto účasť totiž nikoho nijako nechráni.

Treťou klasickou funkciou diplomatov je negociačná funkcia, ktorá tvorí veľkú časť pôsobenia diplomatov v zahraničí. Sem subsumujeme rôzne úrovne a formy rokovaní s orgánmi prijímajúceho štátu, ktoré môžu byť využité aj na presadzovanie LGBT práv. Najčastejšie pôjde o rokovania za zatvorenými dverami a rozličné formy lobingu, napríklad v našom kontexte s cieľom presvedčiť predstaviteľov prijímajúceho štátu o potrebe zmeniť predpisy diskriminujúce LGBT osoby či legalizovať homosexuálne zväzky a podobne. Mimo dovolených limitov je „zasahovanie do výkonu vládnych funkcií tvorbou politiky prijímajúceho štátu prostredníctvom rokovaní s politickými stranami, organizovaním opozície alebo kritikou vlády (Sen, 1988, s. 89).

Rovnako ako v prípade predchádzajúcej funkcie, účasť veľvyslanca na dúhovom pochode nespadá pod rokovania ani v tom najširšom slova zmysle. Účasťou na dúhovom pochode nedochádza k žiadnej negociácii. Treba však dodať, že takáto účasť môže byť výsledkom skoršej negociácie, t. j. dohody predstaviteľa vlády prijímajúceho štátu a veľvyslanca na účasti na dúhovom pochode.  Rovnako je predstaviteľné, že počas dúhového pochodu dôjde k negociácii, však to je znova iný rozmer celej situácie.

Ďalšou funkciou diplomatických misií je zisťovanie podmienok a vývoja v prijímajúcom štáte a informovanie vlády vysielajúceho štátu o nich. Nejde len o pasívne pozorovanie (napríklad sledovaním dennej tlače, tlačových konferencií členov vlády, protestov, demonštrácií, štrajkov, verejných zhromaždení a pod.), ale aj o aktívne vyhľadávanie informácií, samozrejme, legálnymi spôsobmi. V rámci tejto funkcie nemožno za zasahovanie považovať stretnutia s LGBT osobami či aktivistami či pasívnu účasť na ich podujatiach alebo akýchkoľvek iných, najmä verejných akciách. Jedna vec je však pozorovať dúhový pochod a druhá vec je byť jedným z účastníkov sprievodu, resp. dokonca byť na čele daného sprievodu. Ako správne poukazuje Paul Behrens, už samotná prítomnosť veľvyslanca na príslušnom podujatí má veľký význam – je totiž dôkazom toho, že ide o otázku, ktorú vysielajúci štát považuje za relevantnú (Behrens, 2012), čo môže mať silné politické konotácie aj bez toho, aby veľvyslanec čokoľvek na danom podujatí vyhlásil. Akákoľvek aktívna participácia či už vo forme prejavu, prednášky, účasti na diskusii a pod. ide nad rámec tejto funkcie, no ak bude v hraniciach iných diplomatických funkcií, nepredstavuje dôvod na negatívnu reakciu prijímajúceho štátu v podobe tvrdenia o nedovolenom zásahu do jeho vnútorných záležitostí.

Teda pasívne pozorovanie dúhového pochodu veľvyslancom ako nezainteresovaným divákom (napríklad aj bez predchádzajúcej medializácie) s cieľom zisťovania podmienok a vývoja v prijímajúcom štáte za účelom následného informovania vlády vysielajúceho štátu je dovolené, a to aj v prípade, že LGBT osoby sú v prijímajúcom štáte diskriminované. Takýto postoj diplomata vláda prijímajúceho štátu negatívne naladená voči LGBT problematike bude považovať za nestrannejší a istotne ho väčšmi ocení v porovnaní s tým, keby sa diplomat bez jej požiadania či privolenia dúhového pochodu zúčastnil. Ak ale diplomat vopred avizuje, že sa dúhového pochodu zúčastní, resp. jeho prítomnosť budú oznamovať organizátori pochodu s predstihom napríklad s cieľom zvýšiť počet účastníkov pochodu alebo mieru jeho podpory vo verejnosti, relativizuje to dôveryhodnosť toho, že účasť veľvyslanca na dúhovom pochode nemá žiadny podtext a ide o jednu z foriem realizácie práve tejto funkcie diplomatickej misie.

Poslednou typickou diplomatickou funkciou výslovne uvedenou vo Viedenskom dohovore o diplomatických stykoch je funkcia podpory priateľských vzťahov medzi štátmi a rozvoja rôznych druhov ich vzájomných stykov. Práve táto funkcia vytvára priestor pre veľmi širokú angažovanosť diplomatov v LGBT otázkach, a to z dôvodu, že ide o vzťahy medzi štátmi a nie iba o vzťahy medzi vládami daných štátov. Práve to je základom tzv. verejnej diplomacie, ktorej súčasťou sú „tie diplomatické aktivity, ktoré sú uskutočňované vo vzťahu k širokej verejnosti cudzieho štátu“ (Pajtinka, 2015, s. 18). V nami skúmanom prípade ide predovšetkým o kontakt diplomatickej misie s verejnosťou, tretím sektorom a LGBT aktivistami v prijímajúcom štáte. Prirodzene, inak sa realizujú rôzne činnosti vo vzťahu k LGBT problematike v štáte, ktorý homosexualitu nekriminalizuje, ako v štáte, v ktorom je homosexualita trestná a kde je diskriminácia na tomto základe relatívne bežným fenoménom. V závislosti od postojov jednotlivých prijímajúcich štátov je potrebné voliť vhodné metódy verejnej diplomacie, a to tak, aby sa eliminovali možnosti prijímajúceho štátu dôvodne argumentovať nedovolenými formami zasahovania do jeho vnútorných vecí, čo sa týka aj účasti na dúhových pochodoch. Je nepochybné, že v moslimských krajinách alebo v súčasnom Rusku účasť na dúhovom pochode nemožno pokladať za nástroj podpory priateľských vzťahov medzi dotknutými štátmi, skôr naopak. To je aj dôvod, pre ktorý k takýmto účastiam veľvyslancov na dúhových pochodoch v praxi spravidla nedochádza (nehovoriac o tom, že v daných štátoch sú tieto pochody buď priamo zakázané alebo sa /často/ neorganizujú).

Výpočet funkcií diplomatických misií vo Viedenskom dohovore o diplomatických stykoch avšak nie je taxatívny. Z tohto dôvodu sú vysielajúce štáty oprávnené vytvárať aj iné, nové funkcie, ktoré majú a musia byť vykonávané v súlade s existujúcimi pravidlami medzinárodného práva. Aktuálnym problémom je či rôzne aktivity diplomatov v oblasti ľudských práv sú v súlade s medzinárodným diplomatickým právom, pretože napríklad nepatria pod žiadnu z vyššie uvedených funkcií diplomatickej misie. V diplomatickej praxi štátov je pomerne široko akceptované, že v prípadoch závažného a masového porušovania ľudských práv, najmä počas ozbrojených konfliktov a genocíd,   sú diplomatické misie oprávnené vyvíjať rozmanité činnosti smerom k ochrane osôb, ktorých základné ľudské práva sú nerešpektované, a to dokonca v podobe poskytnutia dočasného útočiska prenasledovanej osobe v priestoroch diplomatickej misie. Je však veľmi polemické, či k takýmto prípadom možno zaradiť postoje niektorých prijímajúcich štátov, ktoré z pohľadu vysielajúcich štátov diskriminujú príslušníkov LGBT sexuálnych menšín. Pozícia daných prijímajúcich štátov je totiž a priori odmietavá, a to či už z pohľadu tradícií, kultúry či prevažujúcej morálky v spoločnosti daného štátu.

Na účasť veľvyslancov na dúhových pochodoch tento pohľad podľa môjho názoru nie je možné aplikovať, pretože táto aktivita veľvyslancov nevytvára žiadnu novú funkciu diplomatických misií.

Záver

V súčasnej medzinárodnej praxi sa javí, že hlavným meradlom posudzovania diplomatických aktivít vysielajúcich štátov všeobecne vo vzťahu k LGBT agende  je postoj prijímajúceho štátu k tejto otázke. V prípade negatívneho postoja prijímajúceho štátu je relevantné, či vysielajúci štát vykonáva činnosti, ktoré majú za cieľ presvedčiť alebo prinútiť prijímajúci štát zmeniť jeho odmietavý postoj k tejto téme alebo nie. Ak ide o aktivity vysvetľujúceho, pozorujúceho, propagujúceho či inšpirujúceho charakteru, dozaista nemožno hovoriť o zasahovaní do vnútorných vecí, aj keď by šlo o aktivity realizované s pohnútkou ovplyvniť vývoj v prijímajúcom štáte smerom k zlepšeniu postavenia LGBT osôb. Ich zmyslom je totiž priviesť prijímajúci štát k tomu, aby dobrovoľne zmenil svoju politiku v tejto oblasti. Keďže prostriedky presvedčovania sú rozličné a keďže v medzištátnych vzťahoch sú prípustné aj niektoré formy nátlaku a donútenia, hranica medzi dovoleným pôsobením na prijímajúci štát a nedovolenou intervenciou do jeho vnútorných záležitostí je veľmi tenká a v mnohých prípadoch bude rôzny pohľad na ňu pravdepodobne zakladať protichodné postoje vysielajúcich štátov na jednej strane a prijímajúcich štátov na druhej strane.

Zrejmé je to aj pri rozdielnych hodnoteniach účasti veľvyslancov na dúhových pochodoch zo strany viacerých štátov, ktoré hodnotenia vychádzajú z medzinárodným právom dovolených spôsobov činnosti diplomatov. To, či konkrétne konanie konštituuje zasahovanie do vnútorných záležitostí prijímajúceho štátu, variuje v závislosti od okolností prípadu, predovšetkým od postoja prijímajúceho štátu k danej problematike. Rovnaké pôsobenie vysielajúceho štátu môže mať odlišné, dokonca protikladné hodnotenie v rôznych štátoch, čo je vlastne s prihliadnutím na citlivosť skúmanej otázky pochopiteľné. Iný význam má účasť veľvyslanca USA na dúhovom pochode v Dánsku či Švédsku a úplne iný by mala jeho účasť na prípadnom dúhovom pochode v Turecku alebo v Rusku. V každom prípade však účasť diplomatov na dúhových pochodoch bez pozvania vlády prijímajúceho štátu a bez prítomnosti oficiálnych predstaviteľov prijímajúcich štátoch v tých z nich, v ktorých je miera práv LGBT osôb nižšia ako vo vysielajúcich štátoch, oprávnene vyvoláva riziko obvinenia diplomatov zo zasahovania do vnútorných záležitostí daných prijímajúcich štátov. Je totiž zrejmé, že je priam nemožné oddeliť postoj demonštrovania náklonnosti k určitému názoru od pohnútky privodiť zmenu v spoločnosti prijímajúceho štátu, resp. presvedčiť vládnu moc a verejnosť daného štátu, že zo strany vysielajúceho štátu tu takáto pohnútka neexistuje. Ďalším silným argumentom v skupine zastávajúcej názor, že participácia na dúhovom pochode zasahuje do vnútorných záležitostí, je to, že ak by diplomatom nešlo o zmenu pomerov v prijímajúcom štáte, dúhový pochod by predsa iba sledovali ako nestranní pozorovatelia. Tým, že sa do neho diplomati priamo zapoja, nerealizujú iba tzv. pozorovateľskú funkciu diplomatickej misie a neprezentujú iba určitý postoj, ale prejavujú záujem o zmenu pomerov v prijímajúcom štáte, čo nie je poslaním diplomatov.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že pri voľbe diplomatických aktivít na podporu a presadzovanie LGBT práv v prijímajúcich štátoch je vhodné, aby vysielajúce štáty a ich diplomati brali do úvahy nielen právny poriadok prijímajúcich štátov, ale aj tradície, hodnoty a morálku v danej krajine, ako aj celkový kontext postavenia LGBT komunity v danej krajine. Je zrejmé, že vysielajúci štát môže mať legitímny záujem zmeniť postoj prijímajúceho štátu v tejto problematike, avšak nemá oprávnenie použiť za týmto účelom akékoľvek prostriedky. Záverom možno konštatovať, že v LGBT otázkach najväčšie limity konania zo strany vysielajúcich štátov vrátane skúmanej účasti veľvyslancov na dúhových pochodoch existujú vo vzťahu k štátom, ktoré nie sú zmluvnými stranami ľudskoprávnych inštrumentov zakazujúcich diskrimináciu z akýchkoľvek dôvodov, sexuálnu orientáciu nevynímajúc.

Zdroje

AZUD, J. 2008. Zásady medzinárodného práva. Bratislava: VEDA.

BEHRENS, P. 2012. Diplomatic Interference and Competing Interests in International Law, The British Yearbook of International Law. Oxford University Press, Vol. 82, No 1, p. 178-247.

Deklarácia zásad medzinárodného práva týkajúcich sa priateľských vzťahov a spolupráce medzi štátmi v súlade s Chartou Spojených národov. 1974. [online]. The United Nations Organization. [cit. 2019-07-20]. Dostupné na internete: <http://www.un.org/ga/search/view_doc.asp?symbol=A/RES/2625(XXV) >

DENZA, E. 2008. Commentary on the Vienna Convention on Diplomatic Relations. Oxford: Clarendon Press.

GÓRALCZYK, W. - SAWICKI, S. 2015. Prawo międzynarodowe publiczne w zarysie. Warszawa: Wolters Kluwer.

MRÁZ, S. 2009. Diplomatické a konzulárne právo. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM.

MURRAY, R. 2015. Pope Francis called marriage equality "ideological colonization" to destroy family. [online]. New York, Los Angeles: GLAAD, Jan 16, 2015 [cit. 2019-07-30]. Dostupné na internete: <https://www.glaad.org/blog/pope-francis-called-marriage-equality-ideological-colonization-destroy-family>

MUSZYŃSKI, M. 2004., Konwencja wiedeńska o stosunkach dyplomatycznych. Bielsko-Biała: Biblioteka WPiA UW.

PAJTINKA, E.. 2015. Základy teórie a praxe diplomacie. Bratislava: PAMIKO.

Pride on Kosovo. 2016. May 18, 2016. [online]. Telegraf. [cit. 2019-07-02]. Dostupné na internete: <https://www.telegraf.rs/english/2148070-pride-on-kosovo-this-is-what-gay-people-said-to-taci-on-serbian-video-photo >

ROHRICH, K. 2015. Human Rights Diplomacy Amidst “World War LGBT“: Re-examining Western Promotion of LGBT Rights in Light of the “Traditional Values“ Discourse. [online]. New York : Humanity in Action, 2015 [cit. 2019-07-07]. Dostupné na internete: <https://www.humanityinaction.org/knowledgebase/588-human-rights-diplomacy-amidst-world-war-lgbt-re-examining-western-promotion-of-lgbt-rights-in-light-of-the-traditional-values-discourse>

SEN, B. 1988. A Diplomat´s Handbook of International Law and Practice. Dordrecht, Boston, London: Martinus Nijhoff Publishers.

SMITH, P. J. 2011. Pakistanis denounce U.S. Embassyʼs gay rights party as ʻcultural terrorismʼ. [online]. Front Royal : LifeSiteNew.com, Inc., Jul 26, 2011 [cit. 2019-07-15]. Dostupné na internete: <https://www.lifesitenews.com/news/pakistanis-denounce-us-embassys-gay-rights-party-as-cultural-terrorism >

SUTOR, J. 2010. Prawo dyplomatyczne i konsularne. Warszawa: LexisNexis.

ŠMÍD, M. 2011. O deviacích ještě trochu jinak. [online]. Telegraf. [cit. 2019-07-04]. Dostupné na internete: <http://www.louc.cz/12/2350808.html >

 


[1] Tak tomu bolo napríklad v roku 2016 v Albánsku, keď na čele pochodu bolo viacero známych osobností vrátane kosovského prezidenta Hasima Taciho s veľvyslancami USA a Spojeného kráľovstva (Pride on Kosovo, 2016).

[2] Text vyhlásenia vtedajšieho ministra zahraničných vecí ČR zo 6.8.2011 a následného vyhlásenia vtedajšieho prezidenta ČR Václava Klausa z 8.8.2011 je dostupný na http://www.louc.cz/12/2350808.html (Šmíd, 2011).

Jak citovat tento text?

Rosputinský, Peter. Účasť veľvyslancov na dúhových pochodoch [online]. E-polis.cz, 29. srpen 2019. [cit. 2019-10-20]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/ucast-velvyslancov-na-duhovych-pochodoch.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 5 hvězdiček / Hodnoceno: 1x


Přidat komentář

Vložit komentář




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[28. leden 2019]
Časopis hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na emailovou adresu: reda…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(