Štyri svety Roberta Jervisa - predstaviteľa defenzívneho realizmu

 2. říjen 2006  Mgr. Alexandra Lašandová   komentáře

Robert Jervis je jedným z najvýznamnejších zástupcov defenzívneho realizmu. Poskytuje zaujímavú analýzu svetového systému v štyroch variantoch, pričom kľúčovým sa stáva charakter zahraničnej politiky štátu, ako aj podoba bezpečnostnej stratégie, ktorú štát v podmienkach svetového systému uplatňuje. Jeho teória je o to zaujímavejšia, že prináša nový pohľad na fenomén bezpečnostnej dilemy.

Štyri svety Roberta Jervisa - predstaviteľa defenzívneho realizmuŠtyri svety Roberta Jervisa - predstaviteľa defenzívneho realizmu

Robert Jervis je jedným z najvýznamnejších zástupcov defenzívneho realizmu. Poskytuje zaujímavú analýzu svetového systému v štyroch variantoch, pričom kľúčovým sa stáva charakter zahraničnej politiky štátu, ako aj podoba bezpečnostnej stratégie, ktorú štát v podmienkach svetového systému uplatňuje. Jeho teória je o to zaujímavejšia, že prináša nový pohľad na fenomén bezpečnostnej dilemy.

Absencia medzinárodného suveréna spôsobuje väčšiu náchylnosť svetového systému k vojne. Keďže v systéme neexistujú inštitúcie alebo autority, ktoré by uplatňovali medzinárodné právo, pre štáty sa stáva podstatnou kooperácia, ktorá im prináša viaceré výhody. V prípade, že kooperácia medzi štátmi zlyhá, znamená to katastrofu. [1] V medzinárodnom systéme sa môžu objaviť tri situácie, ktoré znamenajú pre štáty nebezpečenstvo. Za prvé riziko možno označiť strach štátov z nejasnej budúcnosti plynúci z toho, že štát doteraz podporujúci status quo v medzinárodnom systéme zmení svoju umiernenú politiku a stane sa nebezpečným. K moci sa môžu dostať lídri, ktorí budú sledovať odlišné ciele, presadzovať iné hodnoty a to môže znamenať nebezpečenstvo pre celý medzinárodný systém.

Druhé nebezpečenstvo predstavujú partikulárne záujmy jednotlivých štátov, často krát presahujúce ich hranice. V snahe zabezpečiť si vlastné zdroje sa štáty budú snažiť ochrániť vlastné zdroje či zdroje mimo svojho teritória. Ak naviac existujú medzi štátmi silné väzby, je len prirodzené, že v záujme vlastnej bezpečnosti sa štát prikloní k preventívnemu zasahovaniu do vnútornej politiky druhého štátu. Takisto priamy útok predstavuje pre štát veľké nebezpečenstvo. Sebaobrana štátu spočíva aj v kontrole, alebo aspoň v neutralizovaní pohraničných oblastí. Takáto aktivita však môže znepokojiť ostatné štáty majúce vlastné záujmy v týchto oblastiach, respektíve sa môžu obávať, že by to mohlo znamenať nebezpečný precedens do budúcnosti, alebo sa jednoducho boja že sa samé stanú zraniteľnejšími. Teritoriálna expanzia znamená pre štát automaticky aj zvýšenie zodpovednosti a záväzkov pretože sa odrazu musí zaoberať kontroverznými problémami vzdialenými od jeho bezprostredných záujmov.2

Tretie nebezpečenstvo predstavuje bezpečnostná dilema v medzinárodnom systéme. „Výraz „bezpečnostná dilema“ sa využíva na označenie skutočnosti, že štátnik si pri rozhodovaní o bezpečnosti štátu vyberá len medzi takými alternatívami, ktoré majú nutne aj nežiaduce, negatívne dôsledky: ak bude (štátnik) zvyšovať silu na zabezpečenie štátu, vyvolá recipročnú aktivitu ostatných; ak nebude zvyšovať silu, poklesne jeho relatívna moc v porovnaní s rastúcou mocou iných štátov.“3 Racionálny štátnik pri svojom rozhodovaní vychádza z najhoršej možnej alternatívy ohľadom správania ostatných aktérov. Bezpečnostná dilema je štrukturálny problém systému, pre ktorý je typická absencia nadštátnej moci a suverenita štátov.4

Robert Jervis nazerá na bezpečnostnú dilemu z odlišného uhla pohľadu. Podľa neho znamená bezpečnostná dilema pre štáty v medzinárodnom prostredí riziko a to z toho dôvodu, že štát v snahe zvýšiť vlastnú bezpečnosť uplatňuje prostriedky, ktoré znamenajú zníženie bezpečnosti ostatných štátov. V medzinárodnom prostredí predstavuje nárast bezpečnosti u jedného aktéra neúmyselnú hrozbu pre druhého aktéra.5

Aby boli zámery štátu ako tak čitateľné, je nutné si všímať charakter jeho bezpečnostnej stratégie (ofenzívna alebo defenzívna), ktorú sám skoncipoval a tiež náležitú vojenskú technológiu a starostlivo analyzovať jeho správanie v rámci medzinárodného systému. Ak štát uplatňuje defenzívne zbrojenie, nielenže neohrozuje bezpečnosť ostatných, ale tiež efektívne zvyšuje vlastnú bezpečnosť. [6] Ambíciou defenzívnej politiky štátu nie je napádať ostatných, ale brániť a udržať si vlastné teritórium. Ak je teda dominantnou defenzívna politika štátu, ostatné štáty nemajú dôvod na žiadne obavy a užívajú si život v bezpečnom prostredí, ktoré nemá nič spoločné s Hobbesovým prirodzeným stavom. Ak štát preferuje ofenzívnu politiku, potom je jasné, že jeho prioritou bude zaútočiť a následne si podrobiť územie svojho nepriateľa a nie chrániť vlastné územie.

Problém nastáva v okamihu, keď si aktéri na základe doktrín, záväzkov a stratégií začnú myslieť, že jedine expanzívne a agresívne správanie im zaručí bezpečnosť. Mocnosti sa vtedy začnú správať ako agresori, ktorí si od expanzívneho úsilia sľubujú garanciu vlastnej bezpečnosti. Ak by aj k expanzívnemu správaniu zo strany štátov nedošlo, nič nezabráni náhlym a drastickým zmenám čo sa týka rozdelenia moci a teritória v celom medzinárodnom systéme. Naopak, ak je pre štát typická defenzívna bezpečnostná stratégia, čomu je prispôsobená aj jeho vojenská technológia, bude si bude schopný svoju bezpečnosť zaistiť aj bez ohrozovania ostatných. [7] Dokonca, ak v štátoch dominuje defenzívna politika a ak sú štáty približne rovnakej veľkosti, bezpečnostná dilema nielenže prekoná bariéru, ktorá im dovtedy bránila v kvalitnejšej spolupráci, ale aj celkom vylúči riziko agresie, čím sa podstata anarchie v medzinárodnom systéme stane nepodstatnou. Napriek absencií suveréna v systéme, štáty jednoducho nebudú mať dostatočný potenciál pre vzájomné napadnutie sa.

Ak mocnosti svetového systému inklinujú k defenzívnej politike a presadzujú rozumné bezpečnostné požiadavky je pravdepodobné, že sa budú chcieť vyhnúť súťaženiu v zbrojení. Ak sa však štát napriek tomu uchýli k zbrojeniu, vyvolá to síce zbrojenie aj u ostatných štátov, ale len do takej miery, aby dosiahli stabilnú rovnováhu, ktorú iniciátor zbrojenia narušil. Ak je však pre štát dominantná ešte aj ofenzívna politika, reakcia štátov na medzinárodné napätie môže mať podobu vojenského konfliktu. Ak majú všetky štáty dostatočný potenciál na to, aby boli schopné prvého útoku, zvyšuje sa riziko možnosti uskutočnenia preventívneho útoku ostatnými. K tomu je ešte nutné priradiť aj vzájomnú obavu medzi štátmi z nečakaného nepriateľovho útoku. Zvýšenie vlastnej bezpečnosti štátu znamená pre ostatných aktérov zastrašenie a evokuje v nich hrozbu útoku. Ofenzívna alebo defenzívna politika štátu má vplyv na stabilitu svetového systému.

Presvedčenie štátu, že len realizáciou ofenzívnej stratégie dospeje k zaručenému víťazstvu vo vojne, spôsobuje prehlbovanie bezpečnostnej dilemy v medzinárodnom systéme. Štáty sú presvedčené, že ten kto udrie prvý a ešte bude aj úspešný, vyhrá celý konflikt okamžite a bez prílišného krvipreliatia. Podmienkou však je, aby bol štát dostatočne vnútorne skonsolidovaný a aby mohol expandovať von. Za týchto okolností sa stáva kooperácia medzi štátmi nereálnou, pretože:

štáty veria, že v prípade víťazstva v bleskovej vojne rozprávkovo zbohatnú, keďže náklady sú malé, ale zisk bude vysoký (k tomuto presvedčeniu však patrí aj obava z porážky).štáty žijú v systéme v ktorom je častá periodicita krátkodobých konfliktov a preto uveria, že vojna je bežným prostriedkom pre dosiahnutie cieľa. To v nich vzbudí potrebu sústavného a kvalitného zbrojenia a budú sa snažiť reflektovať nepriateľove vojenské výdobytky. Akékoľvek zaváhanie v procese zbrojenia je vylúčené.vojny trvajú krátko a je nutné sa v predstihu poistiť podporou od spojencov čo uľahčí formovanie svetového povojnového systému. Hrozbou je v tomto prípade bipolarita, ktorá nemusí obom stranám vyhovovať pretože ich vzájomná kooperácia nebude dostatočne pokrývať ich záujmy, následkom čoho môže dôjsť ku konfliktu.častý výskyt vojen bude u každého štátnika automaticky vzbudzovať presvedčenie, že jeho zahraniční partneri sú zákonite agresori. Z vyššie vymenovaných príčin tak dochádza k zbytočnému zbrojeniu štátov.8Argumenty uvedené vyššie je možné prezentovať aj na základe historických skutočností. Bismarckove vojny všetkých presvedčili o tom, aký je ofenzívny trend v politike výhodný čo sa týka rýchlosti vyriešenia sporu, či relatívne nízkych nákladov a definitívneho víťazstva. Štáty nadobudli vďaka vojnám nové skúsenosti. Zistili akú výhodu môžu vo vojne predstavovať potenciálni spojenci. Rozpočet štátu na obranu reagoval na zvýšené bezpečnostné výdavky ostatných. Štátnici boli presvedčení, že v ďalšej vojne nepotečie toľko krvi a nebude stáť toľko peňazí ako tá predošlá, čo im zabezpečilo podporu vlastných občanov. Akonáhle sa vojna začala javiť ako neodvratná, tým viac bol štát náchylnejší k preventívnemu útoku. Obidve strany konfliktu verili, že ten kto udrie ako prvý, zasiahne a oslabí nepriateľa natoľko, že ten nebude schopný zareagovať v dostatočnej miere, čo by pre agresora automaticky znamenalo skvelú výhodu. Samozrejme toto presvedčenie sa postupne ukázalo ako scestné. Boj totiž uviazol na mŕtvom bode, pričom spôsobil neskutočné straty na životoch na oboch stranách.9

Ak by štátnici odhadli silu a potenciál bezpečnosti už skôr, nemuselo k vojnám vôbec dôjsť. Ak by štáty vedeli, ako draho ich vyjde vojnový konflikt po všetkých stránkach, boli by vyjednávali oveľa serióznejšie s cieľom vyhnúť s vojne. Objektívnou otázkou preto ostáva, prečo štáty spoločne nezasiahnu kým sa dá a nezakročia proti potenciálnym agresorom keď sú ich úmysly známe. Možnou príčinou je čakanie na pravú chvíľu ako aj presvedčenie o dominantnosti agresora. Nebyť tohto presvedčenia, psychologické a politické predsudky, ktoré hnali štáty do vojen s vidinou rozhodujúceho víťazstva by boli dávno prekonané.

Štát uplatňujúci defenzívnu bezpečnostnú stratégiu sa síce naďalej obáva útoku, ale neútočí preventívne. Je to samozrejme aj preto, že jeho špecializácia v zbrojení súvisí s produkciou defenzívnych zbraní, ktorých účel je v prvom rade brániť teritórium. Svojim prístupom štát neohrozuje ostatných a ak podobne činia aj ostatní, prispieva to k stabilizácii systému a vedie ku kooperácii medzi štátmi.

Ak defenzívna politika prevažuje aj v medzinárodnom systéme, vojny sa stávajú čoraz väčším rizikom, víťaz a dĺžka konfliktu sú neisté, pričom náklady na vojnu sú po každej stránke obrovské. Relatívne malé a slabé štáty pôsobia ako „brzda“ pre svojich silnejších partnerov v systéme. Ak náhodou začnú zbrojiť, ostatní ich prinútia prispôsobiť sa systému rovnováhy. Všade tam, kde je bezpečnostná dilema zredukovaná až do takejto miery, existujú väčšie možnosti pre vzájomnú kooperáciu a zmeny v systémovom status quo sú zriedkavejšie.

Geografické podmienky v ktorých sa štát nachádza predstavujú pre neho veľmi dôležitý potenciál na základe ktorého si môže stanoviť charakter politiky, ktorú bude uskutočňovať. Z taktickej stránky len málo fyzikálnych faktorov môže byť nápomocným pre agresora. Naopak v prípade napadnutého štátu zohrávajú veľmi dôležitú, pozitívnu úlohu. Obranný potenciál štátu sa zvyšuje aj vďaka terénnym prekážkam, ktoré bránia agresorovi v postupe na jeho územie, prípadne ho terén dôkladne vyčerpá. Ak sa štát rozprestiera na takomto území, je pre neho výhodné realizovať defenzívnu politiku. Ak sú štáty od seba oddelené ťažko dostupným terénom a ak obaja aktéri disponujú silovým potenciálom dostatočným pre úspešnú obranu, resp. je efektívny ozbrojený útok úplne vylúčený, bezpečnostná dilema sa zmenšuje.

Ochranné pásma sťažujú agresorov postup do vnútrozemia, poskytujú napadnutému štátu dostatok času na prípravu efektívnej obrannej akcie, zväčšujú problémy v logistike agresora. Oceány, veľké rieky a horské masívy plnia tú istú funkciu ako ochranné zóny. Keďže je prechod cez ne veľmi ťažký, poskytujú perfektnú ochranu proti silám nepriateľa. Zmluvy ktoré štáty medzi sebou uzatvárali mali ambíciu vytýčiť územie, ktoré by plnilo funkciu prírodnej bariéry. Toto demilitarizované pásmo oddeľujúce obidva štáty však nikdy neznamenalo viac než výhražné znamenie. Za najambicióznejší a zároveň aj najúspešnejší pokus možno považovať uzatvorenie japonsko-amerických námorných zmlúv. [10]

Keby všetky štáty boli sebestačnými ostrovmi, anarchia by už nebola problémom. Malé investície do pobrežnej obrany a menšia armáda by celkom stačili na odrazenie nepriateľského útoku. Len veľmi slabé štáty by boli zraniteľnými a len veľmi silné štáty by predstavovali pre ostatných hrozbu.

Hranice medzi štátmi cez ktoré je ľahké uskutočniť útok (otvorená krajina) predurčujú štát na jeho expanzívne ťaženie, alebo na jeho zánik. V tomto prípade je útok často chápaný ako najsprávnejší spôsob ochrany štátu a vojna sa javí ako nevyhnutná. Štát sa bude snažiť expandovať s cieľom posunúť hranice k ťažko zdolateľným prírodným prekážkam, čím si zabezpečí vlastnú bezpečnosť. Stratégia štátu bude preto ofenzívneho charakteru, čomu bude prispôsobená aj výroba vojenského arzenálu.

Veľmi dôležitý faktor obrany štátu je aj nacionalizmus, ktorý poháňa vojakov do vášnivého boja o záchranu svojej krajiny.

Ako je spomínané vyššie, zbrojný priemysel štátu zohráva kľúčovú úlohu v rámci realizácie jeho politiky. Nasledujúcich niekoľko viet bude pojednávať o zbraniach rozsiahlej deštrukčnej sily. Je veľmi dôležité, aby takéto zbrane boli odskúšané pred ich nasadením do boja s nepriateľom. Nukleárne zbrane naviac predpokladajú politiku zastrašovania. Útok v tomto prípade nemá žiadny zmysel, pretože by automaticky privodil zánik samotnému agresorovi. V konečnom dôsledku má takýto stav veľa spoločného s defenzívnou politikou štátu, pretože:

ho bezpečnosť vyjde relatívne lacno a preto ju uprednostní pred expanzívnymi snahami. Menej ako jedno percento HDP sa vynaloží na budovanie toho najnutnejšieho v rámci bezpečnostného odstrašovacieho systému USA proti potenciálnemu útoku.krajiny súčasne nadobudnú rovnakú mieru bezpečnosti tým, že budú reakcieschopné v prípade útoku, tzv. second-strike capability.v prípade krízy nebude chcieť žiadny štát zaútočiť ako prvý. [11] Napriek týmto vcelku optimistickým tvrdeniam je systém aj naďalej zavalený vážnymi problémami. Sledovanie vlastných záujmov štátmi, a to aj bez toho, že by štát musel nutne expandovať, prispieva výraznou mierou k riziku vypuknutia konfliktu.

Pre definovanie bezpečnostnej dilemy v systéme je do značnej miery dôležité určiť či má štát dostatočný vojenský arzenál a uplatňuje politiku zameranú buď na obranu, alebo prípadný útok. Ak nemá vojenský potenciál potrebný pre uskutočnenie prípadného útoku, potom je akékoľvek tvrdenie o prítomnosti bezpečnostnej dilemy scestné, keďže posilňovaním vlastnej bezpečnosti nemôže ohroziť svojho partnera na medzinárodnej scéne. Štáty budú presvedčené o porovnateľnej výhode ofenzívnej a defenzívnej politiky a preto radšej začnú uplatňovať defenzívnu politiku, čo bude mať zákonite pozitívny vplyv na celý medzinárodný systém pretože:

  1. štáty sa navzájom spoznajú, čím sa vytvorí predpoklad pre budúcu úspešnú spoluprácu. Štát už nepodľahne klamu o expanzionistických ambíciách svojho zahraničného partnera.
  2. štáty budú v dostatočnom časovom predstihu vedieť o útočných plánoch potenciálneho agresora, keďže ten bude musieť pre úspešné uskutočnenie budúcej ozbrojenej akcie vyvinúť dostatočné množstvo arzenálu, čo si bude vyžadovať dlhý čas. Štáty tak budú mať dostatok času na prijatie vhodných protiopatrení. Podozrivým sa môže javiť zbrojenie, ktoré výraznou mierou presahuje množstvo arzenálu potrebného pre úspešnú obranu.
  3. štáty podporujú status quo v systéme, čomu predchádzalo uzavretie medzinárodných zmlúv o kontrole zbraní, ktoré sú zároveň zákazom pre výrobu ofenzívneho arzenálu. [12] Na základe svojej teórie Robert Jervis zhrnul štyri typy svetov, pričom určujúcimi faktormi pri ich charakterizovaní je defenzívna alebo ofenzívna bezpečnostná stratégia štátu, ako aj charakter jeho vonkajšieho správania, ktoré je opäť ofenzívne alebo defenzívne.

Prvý typ sveta je najnebezpečnejšou alternatívou pre všetky štáty. Medzinárodná situácia je veľmi neistá a udržať stabilné status quo v systéme je takmer nemožné. Štát nemôže dosiahnuť vlastnú bezpečnosť bez toho, aby neohrozoval ostatých. Ofenzívny charakter politiky štátov v systéme ich predurčuje k správaniu agresora. Preteky v zbrojení medzi štátmi sú veľmi pravdepodobné. Keďže štáty majú sklon riešiť konflikt násilím, vojny medzi nimi sú veľmi častým javom. Totálne víťazstvá a prehry sú bežným javom. Štáty sú veľmi nestabilné, prekvitajú a upadajú veľmi rýchlo. Medzi sebou dokážu štáty len zriedkavo spolupracovať.

Druhý typ sveta je charakteristický vzájomným podozrievaním sa medzi štátmi. Bezpečnostná dilema je pre tento svet typická, keďže je nemožné rozlíšiť defenzívny zahraničný postoj štátu od ofenzívneho. Avšak nebude až taká jednoznačná, keďže štáty uplatňujú defenzívnu bezpečnostnú stratégiu. Ak presadzujú obidva štáty rozumné bezpečnostné požiadavky a majú porovnateľnú silu, existuje možnosť, že štáty budú uplatňovať navzájom kompatibilnú bezpečnostnú politiku. Vynakladanie finančných prostriedkov štátu na rozvoj vlastných bezpečnostných zložiek bude hlavným terčom pozornosti okolitého sveta. Takýto štát síce bude ostatými považovaný za nebezpečný článok systému, ale nebude automaticky označený za agresora. Jeho nadmerné zbrojenie však takisto môže vyvolať určité reakcie, ktoré by mohli prehĺbiť bezpečnostnú dilemu a viesť ku konfliktu. Schopní politickí lídri však môžu tomuto riziku zabrániť. Okrem toho, uplatňovanie defenzívnej politickej stratégie zaručuje, že štáty nebudú schopné zahájiť útok, keďže ich vojenská technológia na to nie je uspôsobená. Defenzívny charakter politík ostatných štátov v systéme ich bude navádzať na opatrné správanie voči štátu, ktorý ich ohrozuje. Podniknúť úspešný útok bude pre agresora veľmi ťažké, pretože štáty budú vybavené kvalitným obranným vojenským arzenálom. Útok ako taký však nie je celkom vylúčený.

Tretí svet môže mať viacero podôb, pretože nič v ňom nie je isté. Bezpečnostná dilema sa vôbec nemusí vyskytovať, skôr sú prítomné určité bezpečnostné problémy. Keďže štáty si môžu budovať defenzívne bezpečnostné systémy, ktoré teda neohrozujú ostatých, bezpečnostná dilema nebude v systéme prítomná. Avšak ofenzívna zahraničná politika štátu zvyšuje riziko agresie. Ak je ofenzívna politika príznačná pre viacero štátov v systéme, môže sa stať, že aktér obhajujúci status quo v systéme si zvolí možnosť preventívneho útoku, aby sa tak vyhol prípadnému napadnutiu potenciálnym agresorom. Ak však v systéme neprevláda ofenzívny trend politiky jednotlivých štátov, potom existuje šanca na stabilizáciu systému a hlbšiu kooperáciu medzi štátmi, pretože štáty budú produkovať vojenský arzenál určený pre obranu územia. Štáty nebudú reagovať proti podobne vyzbrojenému štátu, čo však neplatí v prípade, ak sa štát začne zásobovať útočným arzenálom. V každom prípade sa štáty vzájomne kontrolujú a tak môže hroziť riziko neopodstatneného podozrievania sa. Nespokojnosť s prílišné nákladmi na bezpečnosť a precenenie výhod klamlivo pripísaných ofenzíve, môže viesť k nedôvere, nepriateľstvu medzi štátmi a následne k vojne.

Štvrtý typ predstavuje ideálny svet s najnižším možným rizikom vypuknutia vojen. Dominancia defenzívnej politiky štátu zbavuje systém problémov uvedených vyššie. Neexistuje nijaká hrozba, kvôli ktorej by štáty obhajujúce status quo museli vyvíjať zvýšené úsilie v snahe získať zbrane určené na ofenzívu, pretože úmysly agresora bude možné okamžite odhaliť na základe zmeny politického kurzu, ktorý zaujme. Dokonca, ak v systéme existuje dostatočné množstvo aktérov uplatňujúcich vonkajšiu bezpečnostnú politiku, neexistujú ani žiadne bezpečnostné problémy. Keďže neexistuje taký aktér, ktorý by svojou silou mohol rozvrátiť status-quo v medzinárodnom systéme, vytvára sa tu dostatočný priestor pre uplatnenie nevojenských prostriedkov riešenia problémov ako aj možnosť stabilného šírenia hodnôt v systéme. [13]


[1] Jervis, R: Cooperation under the security dilemma. In World Politics, Jan. 1978, vol. 30, Issue 2, p. 167

[2] Jervis, R: Cooperation under the security dilemma. In World Politics, Jan. 1978, vol. 30, Issue 2, p. 168

[3] Krejčí, O.: Mezinárodní politika. Praha : Ekopress, 2001. s. 237

[4] Tamtiež, s. 238

[5] Jervis, R: Cooperation under the security dilemma. In.: World Politics, Jan/1978, vol. 30, Issue 2, p.169

[6] Jervis, R: Cooperation under the security dilemma. In World Politics, Jan. 1978, vol. 30, Issue 2, p.187

[7] Tamtiež, s.187

[8] Jervis, R: Cooperation under the security dilemma. In.: World Politics, Jan/1978, vol. 30, Issue 2, p. 189

[9] Jervis, R: Cooperation under the security dilemma. In.: World Politics, Jan/1978, vol. 30, Issue 2, p. 190

[10] Jervis, R: Cooperation under the security dilemma. In.: World Politics, Jan/1978, vol. 30, Issue 2, p. 194

[11] Jervis, R: Cooperation under the security dilemma. In.: World Politics, Jan/1978, vol. 30, Issue 2, p. 195

[12] Tamtiež, s. 202

[13] Jervis, R: Cooperation under the security dilemma. In.: World Politics, Jan/1978, vol. 30, Issue 2, p. 214

Jak citovat tento text?

Lašandová, Alexandra. Štyri svety Roberta Jervisa - predstaviteľa defenzívneho realizmu [online]. E-polis.cz, 2. říjen 2006. [cit. 2017-06-27]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/styri-svety-roberta-jervisa-predstavitela-defenzivneho-realizmu.html>. ISSN 1801-1438.

Autor Mgr. Alexandra Lašandová

Autor:

2004- 2006 absolvované magisterské štúdium v odbore Medzinárodné vzťahy a diplomacia na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Diplomová práca: Realistické teórie medzinár


[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 3.83 hvězdiček / Hodnoceno: 6x


Přidat komentář

Vložit komentář

Na tento příspěvek zatím nikdo nereagoval! Buďte první!




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(