Úloha elít v transformáciách identity Okcidentu

 9. červen 2016  Ladislav Kriška  komentáře

Demokracia a pluralita vytvorili priestor pre unifikáciu pôvodne diverzifikovaných identít na jednoliatu konformnosť založenú na masovej popkultúre a komerčnom princípe. Cieľom článku je analýza súčasných zmien identity západu a možností ovplyvňovania rôznych identít z priestoru elít s dôrazom na priestor transformujúcich sa krajín.

Zdroj: pixabay.comZdroj: pixabay.com

Aktuálna politická situácia v priestore demokratických štátov sa hrdí pluralitou rôznych identít. Táto pluralita je výsledkom dlhého boja západnej civilizácie o slobodnú  a spravodlivú spoločnosť. Západná civilizácia, okrem hľadania rovnovážnej slobody a správnej miery spravodlivosti, je výsledkom, tak ako ju poznáme dnes, synergie a paralelného pôsobenia rôznych identít, ktorých formovanie bolo v dejinách výslednicou rôznych procesov. Demokratická pluralita, okrem rôznorodosti identít je charakterizovaná aj dôrazom na diverzifikáciu názorov a spôsobov uvažovania, ktoré opäť vedú k rôznym identitám. (Post)moderná spoločnosť je priestorom inkomensurability rôznych národných, inštitucionálnych, rodových či skupinových identít. Predstavuje priestor koexistencie rôznorodých etických, náboženských a filozofických koncepcií. Doba hyperinformačnej spoločnosti, prienikov a miešaní rôznych zdrojov a obsahov identít vedie k narastaniu ich počtu. Kým v minulosti boli jednotlivé identity výsledkom ucelených princípov (rodový, profesný, etnický...), hranicami a geneticky daných národností a etnických skupín, politickou, či ideologickou príslušnosťou, dnes môžeme badať viac-menej latentný princíp ovplyvňovania, či tvorby identít, z úplne iných, inštrumentálnych dôvodov a úplne iných zdrojov. Aktuálne môžeme sledovať určitú unifikáciu identít, ktorá je výsledkom medzinárodných integrácií, pádom bipolárneho systému, globalizáciou a rozrastaním masovej kultúry.

Predmetom článku bude analýza súčasných zmien identity západu a možností ovplyvňovania rôznych identít z priestoru (politických) elít s dôrazom na priestor transformujúcich sa krajín. Snahou je poukázať na spojitosť determinácie medzi (politickou) elitou a obsahom identity. Cieľom bude zanalyzovať a popísať akým spôsobom v dnešnej dobe politická (aj iná) elita ovplyvňuje charakter rôznych identít. Snahou bude dokázať, že dochádza k zmene charakteru výkonu politiky, od realizácie politických rozhodnutí podľa straníckeho, či ideologického princípu k realizácii inštrumentálnych rozhodnutí záujmových skupín. Pokúsime sa ukázať, že demokracia a pluralita, znásobené postmoderným princípom vytvorili priestor pre unifikáciu pôvodne diverzifikovaných identít na jednoliatu konformnosť založenú na masovej popkultúre a komerčnom princípe. V práci sa zameriame na snahu poukázať na kľúčovú úlohu elít v tomto procese. Môžeme zovšeobecniť, že zmena identity sa deje, v dnešnej dobe, vždy sprostredkovane, riadene a z určitých centier. Táto zmena je inštrumentárna, zameraná na konkrétne, komerčné ciele a pri hľadaní jej zdrojov vždy dôjdeme k elitám.

Svet prechádza  zmenou. Tá môže byť charakterizovaná v intenciách progresu, ale aj v znamení nostalgie za starými časmi. Vývoj je znakom každej charakteristiky spoločnosti. Evolúcia ľudskej spoločnosti však, zdá sa, už nie, ako to bolo reprezentované osvietenskou agendou, atributívne spejúca k lepšiemu. Hrdenie sa globalizáciou, rastom slobody, liberalizáciou, všemocnou rukou trhu, občianskou emancipáciou, klesajúcou responzivitou voči odlišnostiam znamená tiež unifikáciu, nivelizáciu, homogenizáciu, nihilizáciu, ľahostajnosť a ako hovorí Slavoj Žižek akúsi vulgarizáciu, či nedôstojnosť verejnej moci, ktorá sa stáva nepatričnou, až obscénnou. Duchovná hodnota, transcendentnosť, vzdelanie, ale aj tolerancia, základné znaky okcidentálnej civilizácie sa v dnešnom slovníku stávajú nepatričné. Progres je meraný  empirickými kategóriami a veličinami. Habermas už v roku 1973 píše o spoločnosti, ktorú charakterizuje ekonomická kríza, kríza racionality, kríza legitimity a kríza motivácie. (Habermas, 2000, s. 68-118) Podľa Michala Havrana: „štyridsať rokov po sne o socializme s ľudskou tvárou, dvadsať rokov po záblesku viery v zrod nového spoločenstva žijeme čas, keď sa kapitalizmus na karnevale globálnych financií pripravil o svoju poslednú masku – masku slobody.“ (Havran, 2009, s. 16) Snaha o rast slobody, vo význame produktívnej, pozitívnej, občiansky naplnenej slobody patrí medzi základné znaky západnej politickej identity. Dnes však sa táto cesta za slobodou stáva cestou, ktorej cieľ je úplne iný, než ten, s vidinou ktorého sa západný človek na ňu vydal. Koch hovorí o kríze samotnej existencie, v ktorej môže nastať skaza civilizácie a koniec ich vlastnej histórie, je to kríza, ktorá už nemá individuálny charakter, netýka sa jednotlivca, ale vzťahuje sa na všetky osoby. Táto kríza je predovšetkým úpadkom verejného priestoru, ktorý už nie je schopný definovať žiadnu presvedčivú hierarchiu medzi vyšším a nižším, hodnotou a záujmom, autenticitou a inštrumentálnosťou. (Koch, 1960, s. 11-12) Bělohradský ako liberálny filozof definuje súčasnú krízu ako krízu relevancie, čo znamená, stratu zmyslu pre rozdiel medzi dôležitým a nevýznamným, prudké oslabenie schopnosti jednotlivcov rozlišovať medzi podstatnou a nepodstatnou otázkou, dôležitou a nedôležitou informáciou. (Bělohradský,1997, s. 1-3) Táto kríza je aj (predovšetkým) krízou našej západnej (postnovembrovej) identity, pričom má formu erózie, ktorá nesie všetky znaky manipulácie. Našou víziou v novembri 89´ bol návrat k identite (hodnotám) Západu, ktorá bola definovaná predovšetkým pojmami slobody, emancipácie, spravodlivosti, duchovna, taktiež zlepšením životných podmienok, otvorenosťou spoločnosti vedúcou k ekonomickému progresu, ale aj štandardizáciou politiky, silnejším občianstvom a narastajúcou samosprávou.  Realita je však úplne odlišná. Aktívne, emancipované a uvedomelé občianstvo sa vytráca, narastanie samosprávy sa mení na okliešťovanie občianskych mocenských pozícií smerom k elitám, ktoré však nie sú národnými vládami. Takto uvažuje aj Bauman, keď hovorí, že „došlo k odlúčeniu a následne tiahnucemu sa rozvodu moci a politiky, páru, od ktorého sa od dôb vzniku moderného štátu, až do doby pomerne nedávnej očakávalo, že bude zdieľať spoločnú národnoštátnu domácnosť, „pokiaľ ich smrť nerozdelí“. Veľká časť mocenskej sily potrebnej k účinnému jednaniu, ktorá bola pôvodne modernému štátu k dispozícii, sa teraz presúva do politicky nekontrolovateľného, globálneho (a v mnohých ohľadoch exteritoriálneho) priestoru; zatiaľ čo sila politická, tá spôsobilosť rozhodovať o zámeroch a smere jednania, nie je schopná na planetárnej úrovni efektívne operovať a teda zostáva rovnako lokálna ako doposiaľ. Absencia politickej kontroly premieňa čerstvo emancipovanú moc na zdroj úplnej, principiálne neskrotiteľnej neistoty, zatiaľ, čo existujúce politické inštitúcie, ich iniciatívy a záväzky sa nedostatkom moci stávajú čím ďalej menej relevantnými, pokiaľ ide o problémy života občanov národného štátu... Oba súvisiace výstupy spomenutého rozvodu pritom nútia, či povzbudzujú štátne orgány, aby sa všemocne zbavovali narastajúceho objemu funkcií, ktoré skôr zastávali tieto funkcie, ktorých sa štát vzdal, sa následne stávajú korisťou notoricky vrtošivej  a zo svojej podstaty nevypočítateľnej ruky trhu a/alebo spadnú do lona súkromným iniciatívam a jednotlivcom.“(Bauman, 2008, s. 9-10)

Pre našu argumentáciu, kľúčovým bude hľadanie pozícií (politických) elít v procese  determinácie našej okcidentálnej identity. Otázka znie, čo spôsobuje rozvod moci a politiky s (mocenským) pôsobením elít a determináciou identity? Našou hypotézou bude otázka inštrumentálneho charakteru pôsobenia elít na zmenu identity, tak aby vyhovovala jej zámerom a cieľom.

Vychádzame teda z toho, že každý „mocenský vzťah je primárne konfiguratívny.“ (Frič, 2008, s. 19) To znamená, že mocenská pozícia je apriori konfiguratívna pre podvoleného a determinuje jeho názory, postoje, charakter a teda aj identitu. Podľa Sartoriho názory nie sú ani vrodené, ani nevznikajú z ničoho. Hovorí o troch základných procesoch tvorby verejnej mienky. Prvým je „presakovanie názorov z elitných vrstiev.“ Druhým je „vyvieraním názorov zdola.“ Tretie predstavuje „stotožnenie sa s referenčnými skupinami.“ (Sartori, 1993, s. 95-96), (Jennings 1992, s. 419-441). Prvý a tretí model jasne vychádza z pôsobenia elít, alebo vodcov. Podobne aj Burns definuje vodcovstvo: „ako vodcov podnecujúcich nasledovníkov dosahovať určité ciele, ktoré reprezentujú hodnoty a motivácie – túžby a potreby, ašpirácie a očakávania – ako vodcov, tak aj nasledovníkov. (Burns, 1978, s. 19.) Podľa Friča rola nasledovníkov je primárne odvodená od role vodcov, z toho vyplýva asymetrický pohľad na tento vzťah: „vodcom môže byť ten, kto udáva smer kolektívnych aktivít“ (Frič, 2008, s. 21) Tento vzťah predpokladá na jednej strane korešpondenciu vízie elít s internalizovanými hodnotami nasledovníkov, na strane druhej, aj proces v opačnom garde. Elita je potom definovaná schopnosťou podnietiť angažovanosť, nadchnutie, interiorizáciu a zároveň ako činiteľ, ktorý vytvára interiorizované hodnoty. Môžeme hovoriť o determinácii interiorizácie, to znamená, že vzťah „tvorca“ a „recipient“ obsahov identity je vzťahom dominancie a podriadenosti. Podľa Lasswella a Kaplana je moc „schopnosť vyvolávať zamýšľané dôsledky, ktoré sa týkajú bezprostredne iných osôb.“ (Lsswell, Kaplan, 1950, s. 75) Max Weber definoval moc ako „šancu presadiť v rámci spoločenského vzťahu vlastnú vôľu aj proti odporu, ľahostajne na čom táto šanca spočíva.“(Weber, 1964, s. 38) Bertrand Russell tvrdí, že „moc možno definovať ako vytváranie zamýšľaných výsledkov.“ (Russel, 1963, s. 25) Podľa Kingsleya „moc definujeme ako determináciu správania sa iných v súlade s niečími cieľmi. Každá sociálna štruktúra môže byť nahliadaná ako mocenský systém, a keď hovoríme o stratifikácii, máme často na mysli všeobecný náčrt tohto mocenského systému.“ (Kingsley, 1942, 315-316) Podľa Foulcalta  mocenské vzťahy „prenikajú do hĺbky celého sociálneho organizmu, usadzujú sa v každom jeho póre, na všetkých úrovniach, interferujú so všetkými ostatnými vzťahmi. Z tohto dôvodu aj analýza mocenských vzťahov pokrýva mimoriadne zložitú oblasť, kde sa problematika moci prepletá s politikou, právom, morálkou, umením, vedením, pravdou, normami, atď. Aj preto je tiež nemožné vyextrahovať moc a mocenské vzťahy v akejsi „čistej“ podobe a skúmať ich oddelene, nezávisle od iných vzťahov.“ (Buraj, 2000, 8) Ďalej Anthony M. Orum, chápe moc ako „schopnosť robiť rozhodnutia, ktoré majú záväzné dôsledky pre spoločnosť“. (Orum, 1988, s. 402)

Pri reflexii moci sa dôraz kladie predovšetkým na politické elity, čiže jedincov, ktorí stoja na vrchole pomyselnej politickej pyramídy, a ktorých Higley a Burton definujú ako držiteľov strategických pozícií v relevantných politických, štátnych, administratívnych, ekonomických a vojenských funkciách, ale tiež v oblasti kultúry a médií. (Burton, Higley, 1989, s. 18) Vychádzame z asymetrického vzťahu elity voči verejnosti. Na jednej strane stojí elita v postavení hornej skupiny, ktorá disponuje mocou a privilégiami, na strane druhej stojí verejnosť. Elita pristupuje k manipulácii verejnosti, aby si túto moc udržala, resp. posilnila. Moc je získavaná a udržiavaná preto, aby držitelia moci mohli prostredníctvom nej presadzovať svoje záujmy a dosahovať ciele. Zároveň dochádza k vzniku novej formy moci, kedy stará moc – moc národnej vlády – odovzdáva opraty do rúk trhovo fungujúcim štruktúram, ktorých  záujmy a ciele týchto držiteľov sú ekonomicky inštrumentálne. Krno hovorí, že „postupné odbúravanie kompetencií národných štátov sa nedeje v prospech nižších územných celkov a samotného občana, ale v prospech nadnárodných hospodársko-záujmových korporácii, ktoré vznikli a fungujú nie na základe demokratického výberu. Tým, že rozhodujúcou mierou zasahujú do kľúčových otázok politického vývoja, stávajú sa rozhodujúcou súčasťou politického systému.“ (Krno, 2002, s. 51) A čo sa deje ďalej s národným štátom v tejto dialektike? Bauman expresívne opisuje, že v „kabarete globalizácie štát predvádza striptíz a na konci predstavenia mu zostáva len to najnevyhnutejšie – represívne sily. So zničenou materiálnou základňou, anulovanou suverenitou a nezávislosťou a umlčanými politickými triedami sa národný štát stáva bezpečnostnou službou megaspoločností...“ (Bauman, 2000, s. 65) Naša západná identita sa pod vplyvom tejto dialektiky a takto vymedzenej, novej formy moci mení na amorfnú, globalizovanú, konzumnú, politicky neangažovanú, postideologickú (populistickú) a masovokultúrnu spoločnosť.

Použitá literatúra:

AGUIRRE, M. 2002. Kozmopolitná demokracia a rôzne identity. In Fórum občianskej spoločnosti. 2002, roč. 6, č. ½.

BÁRANY, E. 1997. Moc a právo. Bratislava: Veda, 1997. 246 s.

BAUMAN, Z. 2000. Globalizácia. Bratislava: Kalligram, 2000. 123 s.

BAUMAN, Z. 2008. Tekuté časy. Život ve věku nejistoty. Praha: Academia, 2008. 112 s.

BĚLOHRADSKÝ, V. 1997. Kapitalizmus, glasnosť a perestrojka teprve čeká. In Salon. 1997, roč. 40.

FRIČ, P.(ed.) 2008. Vúdcovství českých elit. Praha: Grada, 2008. 296 s.

HABERMAS, J. 2000. Problémy legitimity v pozdním kapitalismu. Praha: Filosofia, 2000. 192 s.

HAVRAN, M. 2009. Otcovia a deti. In Žurnál. 2009, roč. 47, s. 16-19.

HIGLEY, J.- BURTON, M. 1989. The Elite Variable in Democratic Transitionsand Breakdowns. In ASR. 1989, roč. 54, č.2, s. 17-32.

JENNINGS, M. K. 1992. Ideological Thinking Among Mass Publics and Political Elites. In The Public Opinion Quarterly. 1992, roč. 56, č. 4, s. 651-676.

KINGSLEY, D. 1942. A Conceptual Analysis of Stratification. In American Sociological Review 7. 1942, č. 3, s. 309-321.

KRNO, S. 2002. Identita a integrita. In Európa medzi identitou a integritou. Ed. M. Gbúrová. Prešov: FF PU, 2002. s. 48-51.

KOCH, A. 1960. Philosophy for a Time of Crisis. New York: E. P. Dutton & Co., 1960. s. 214.

LASSWELL, H.- Kaplan, A. 1950. Power and Society. New Haven: Yale University Press, 1950. 334 s.

ORUM, A.M. 1988. Political Sociology. In Smelser, N. J. 1988. Handbook of Sociology. Newbury Park: Sage, 1988. 458 s.

RUSSEL, B. 1963. Power. A New Social  Analysis. London: George Allen and Unwin Ltd., 1963. 398 s.

SARTORI, G. 1993. Teória demokracie. Bratislava: Archa, 1993. 512 s. 

WEBER, M. 1964. Wirtschaft und Gesellschaft. Koln-Berlin: Kiepenbeuer und Witsch, 1964. citované podľa: Báraný, E. 1997. Moc a právo. Bratislava, 1997. s. 246.

Jak citovat tento text?

Kriška, Ladislav. Úloha elít v transformáciách identity Okcidentu [online]. E-polis.cz, 9. červen 2016. [cit. 2017-07-21]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/uloha-elit-v-transformaciach-identity-okcidentu.html>. ISSN 1801-1438.

Autor Ladislav Kriška

Autor:

Autor


[Nahoru ↑]


Hodnocení

Zatím nikdo nehodnotil


Přidat komentář

Vložit komentář




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(