Princíp ochrany a neporušiteľnosti štátnych hraníc

 22. září 2014  Mgr. Peter Piroš   komentáře

V době, kdy se svět potýká s problémy v Gaze, neméně dramatická je situace na Ukrajině, Irák děsí vznikající Islámský stát a dokonce i v nám tak blízkých částech Evropy jako Skotsko, Katalánsko, Baskicko, Belgie či sever Itálie se mohou měnit státní hranice. Co státní hranice jsou, jaká je jejich funce a mnoho dalších zajímavostí se dočetete v článku Petera Piroše.

Princíp ochrany a neporušiteľnosti štátnych hranícPrincíp ochrany a neporušiteľnosti štátnych hraníc

Úvod

Dnešné medzinárodné právo je založené na územnej suverenite a zvrchovanosti štátov. To znamená, že každý štát ovláda určitú plochu na zemskom povrchu. V rámci tohto územia výhradne daný štát vykonáva jurisdikciu nad osobami aj vecami, ktoré sa momentálne nachádzajú na jeho území. Každé štátne územie je ohraničené štátnymi hranicami. Hranice oddeľujú štátne územie od územia iných štátov. Taktiež slúžia na oddelenie štátneho územia od priestorov, ktoré nepatria pod suverenitu žiadneho štátu.

Štátne hranice boli v minulosti dôvodom mnohých sporov medzi štátmi. Boli jablkom sváru medzi susediacimi štátmi v dôsledku legitímnych alebo nelegitímnych nárokov. Mnoho štátov chcelo rozšíriť svoju moc aj na ďalšie územia. Preto je veľmi dôležité presné a konkrétne vymedzenie štátnych hraníc a ich rešpektovanie zo strany jednotlivých štátov a medzinárodného spoločenstva. Dokonca zásada neporušiteľnosti hraníc je upravená aj v Deklarácii prijatej na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách v jej Záverečnom akte z roku 1975. To vypovedá o jej dôležitosti a význame.

Pri písaní práce bola použitá metóda historicko-právna, ďalej metóda  analýzy  a komparácie. Práca by mala priniesť zosumarizovanie doterajších poznatkov o teoreticko-právnom vymedzení štátnych hraníc a ich dejinný vývoj.

Cieľom práce je definovať základné pojmy týkajúce sa štátnych hraníc, opis vývoja hraníc Slovenska a ich súčasného stavu, na ktorý treba nazerať aj v súlade s medzinárodnou integráciou. Pod medzinárodnú integráciu môžeme zaradiť vstup Slovenskej republiky do Európskej Únie, ktorý datujeme ku dňu 1.5.2004. Netreba zabudnúť ani na to, že Slovenská republika sa stala plnohodnotným členom Schengenského systému 21.12.2007.

1. Štátne územie a jeho zloženie

Štátne územie je vymedzená plocha zeme, nad ktorou určitý štát vykonáva svoju zvrchovanosť. Toto územie musí byť taktiež vymedzené štátnymi hranicami. Štátne územie, spolu so svojim obyvateľstvom a systémom orgánov štátnej moci, patrí k materiálnym základom každého štátu. Nevyhnutnosť právnej regulácie na rôznych priestranstvách sa vyvíjala v súvislosti s osídľovaním a používaním týchto priestranstiev na rozličné účely. Mala zabezpečiť stabilitu a ich využívanie podľa vnútroštátneho, ale taktiež aj medzinárodného práva. Dôležité je povedať, že medzinárodné právo neupravuje žiadnu normu, ktorá by podmieňovala existenciu štátu ako subjektu medzinárodného práva v súvislosti s rozlohou štátneho územia. Na základe veľkosti štátneho územia by sme mohli rozdeliť štáty na veľké a malé, pričom jedny aj druhé sú podľa medzinárodného práva suverénne a rovnocenné. Neexistuje ani taká norma, ktorá by určovala počet obyvateľov štátu. Sú nám známe veľmi malé štáty, ktoré sú členmi Organizácie Spojených národov, ako napríklad Seychely, ktoré sú ostrovným štátom. Malé štáty si netreba mýliť s tzv. trpasličími štátmi, ktoré nevykonávajú zvrchovanosť na vlastnom území. Trpasličie štáty zriedkavo vystupujú v medzinárodných vzťahoch, ako napríklad Lichtenštajnské kniežatstvo alebo Andorrská republika. Štátom podľa noriem medzinárodného práva je aj Vatikán, ktorý podlieha osobitnému režimu.[1]

V súvislosti s postupným osídľovaním a s rôznymi zmenami spoločenského zriadenia sa postupne vyvíjal a menil pojem štátne územie. V dávnej minulosti sa územie štátu považovalo za osobný majetok vladára, panovníka, alebo určitej triedy, ako napríklad v starovekom Ríme. Neskôr stavovská monarchia uznávala právo panovníka na správu územia štátu. Postupom času vzniklo viacero teórií, ktoré rozdielne vykladali podstatu štátneho územia:

  • predmetová teória posudzovala štátne územie ako určitý predmet, na ktorý štát aplikoval svoju moc a mohol s nim ľubovoľne nakladať.
  • priestorová teória ponímala štátne územie ako presne vymedzenú plochu, ktorá sa vyznačuje štátnou mocou a nezávislosťou od iných štátov.
  • kompetenčná teória chápala územie štátu ako vymedzenú časť územia, na ktorej sa realizuje len priestorová kompetencia štátu. Chcela odstrániť suverenitu štátu ako takú.
  • teória o  životnom priestore zabezpečovala každému národu životný priestor na určitom území.[2]

Zloženie štátneho územia tvorí priestor na zemskom povrchu, priestor pod povrchom Zeme a taktiež tzv. nadzemský priestor. Priestor pod zemským povrchom sa považuje za štátne územie až do stredu zeme. Nadzemský priestor chápeme ako určitú časť vzdušného priestoru, ktorá sa nachádza nad priestorom na zemskom povrchu, ktorý tvorí štátne územie.  Môžeme si podrobnejšie rozobrať jednotlivé pojmy. Suchú zem štátneho územia predstavuje všetko čo je na povrchu Zeme ohraničené štátnymi hranicami daného štátu. Samozrejme  územie štátu nemusí tvoriť jeden celok. To znamená, že jeho jednotlivé súčasti môžu byť oddelené napríklad územím iného štátu alebo morom. Územie štátu môže mať morský breh alebo môže pozostávať z ostrovov. Ostrov je časť zemského povrchu tvoriaca istý celok, ktorý je obklopený vodou. Enkláva je časť štátu bez morského brehu, ktorú obklopuje územie iného štátu, napríklad San Maríno. Poloenkláva sa od enklávy líši len tým, že má morský breh. V súčasnosti nejestvuje príklad na poloenklávu. Vodstvo štátneho územia predstavujú národné vody a pobrežné vody. Pojem národné vody zahŕňa národné rieky, vnútorné morské vody, vnútrozemské moria, zálivy, prielivy a prístavné vody. Podmienkou je, aby sa nachádzali na území jedného štátu, keďže sú tiež časťou štátneho územia. Vnútroštátne kanály patria pod zvrchovanú moc štátu na území ktorého sa nachádzajú. Súčasťou štátneho územia sú aj jazerá. Ak sa jedná o uzavreté jazerá, to znamená také ktoré sú z každej strany obkolesené územím jedného štátu, tak vtedy patria pod právny režim  daného štátu. Hraničné jazerá sú také, ktoré sú obklopené územím minimálne dvoch štátov a ich hraničnú čiaru regulujú pobrežné štáty zmluvou. [3]

Netreba zabudnúť na tzv. podmienené územie štátu. Tu patria budovy a pozemky na základe diplomatickej imunity, lode plávajúce pod štátnou vlajkou nejakého štátu a letecké dopravné prostriedky, ktoré majú na sebe umiestnený znak štátu. Budovou v tomto zmysle chápeme stavbu, v ktorej je ubytovaný najvyšší predstaviteľ politickej moci štátu v čase návštevy v zahraničí. Patria tu tiež sídla diplomatických orgánov a sídla stálych medzinárodných organizácií a orgánov, ktoré podľa medzinárodného práva využívajú diplomatické výsady a imunity. Do kategórie podmienené územie štátu môžeme zaradiť aj vojenskú jednotku cudzieho štátu v prípade, že sa zdržiava na území iného štátu  s jeho vedomím a s jeho súhlasom. [4]

Územná výsosť predstavuje právo štátu realizovať samostatne a výhradne všetku verejnú moc na území určitého štátu. Môžeme ju chápať aj v tom význame, že všetky osoby a veci nachádzajúce sa na štátnom území  musia rešpektovať moc tohto štátu. V súlade s medzinárodným právom realizujú štáty svoju územnú výsosť aj na lodiach plávajúcich pod ich štátnou vlajkou a tiež na lietadlách označených ich štátnym znakom. Podľa zásad humanitárneho a vojnového práva, v čase ozbrojeného sporu, vykonáva okupujúci štát na okupovanom území práva, ktoré pochádzajú z územnej výsosti. Tieto práva okupujúca mocnosť realizuje iba dočasne a okupovaná časť územia zotrváva pod suverenitou okupovanej vojnovej strany. Na základe medzinárodných zmlúv môže dochádzať k určitým obmedzeniam pri výkone územnej výsosti. V takejto zmluve sa môže štát zaviazať, že nebude vykonávať práva, ktoré mu vyplývajú z územnej výsosti. V iných prípadoch štát môže prebrať záväzok znášať na svojom území výkon jeho výhradných práv iným štátom. Samozrejme, žiadny suverénny štát nie je povinný takúto zmluvu podpísať, čo znamená, že tak môže urobiť dobrovoľne. Vojenské základne na cudzích územiach predstavujú do značnej miery obmedzenie vykonávania územnej výsosti štátu, na území ktorého sa vojenská základňa nachádza. Na základe Zmluvy o poskytnutí vojenských základní vzniká záväzok medzi štátmi, na základe ktorého poskytujúci štát dáva inému štátu určité práva. Tieto práva spočívajú v tom, že nejaký štát si na časti jeho územia umiestni vojenské jednotky a zariadenia, nad ktorými bude výlučne on realizovať vlastnú jurisdikciu a iné výsostné  práva. Doteraz známy najväčší počet takýchto vojenských zariadení mali, resp. ešte majú Spojené štáty americké a bývalý Sovietsky zväz.  [5]

2. Nadobúdanie a strata štátneho územia

Medzinárodné právo upravuje niekoľko spôsobov  týkajúcich sa nadobúdania štátneho územia.  Jedná  sa o päť zaužívaných spôsobov, ktoré sa  vyvíjali v  jednotlivých  historických

obdobiach. Ide o prvotnú okupáciu, akcesiu, cesiu, adjudikáciu a vydržanie. Tieto spôsoby možno rozdeliť na pôvodné a odvodené spôsoby nadobudnutia. Medzi pôvodné patrí prvotná okupácia, akcesia a vydržanie. K odvodeným spôsobom zaraďujeme cesiu a adjudikáciu.  Medzinárodné právo prijalo pravidlo, na základe ktorého došlo k uplatneniu zákazu zisku štátneho územia hrozbou alebo použitím sily. To znamená, že podľa platného medzinárodného práva nie je možné nadobudnúť štátne územie anexiou. Anexiu môžeme definovať ako pričlenenie územia niektorého štátu k inému štátu po vojenskej porážke. [6]

Prvotná okupácia je zaužívaný spôsob nadobudnutia štátneho územia. V súčasnosti o tomto spôsobe  môžeme  hovoriť ako o historickom spôsobe. Ponímanie okupácie bolo prevzaté z rímskeho práva. Prvotná okupácia sa uplatňovala najmä pri objavovaní nových území. Využívala sa až dovtedy, kým jestvovali oblasti, ktoré nepatrili pod zvrchovanú a suverénnu  moc niektorej z civilizovaných krajín. Takýmto spôsobom sa nadobúdali najmä územia v oblasti dnešnej Afriky a Ázie. Prvotná okupácia sa pokladala za legitímny spôsob len vtedy, keď v čase jej začiatku daná oblasť nebola v moci iného civilizovaného štátu. Na základe toho vznikla teoretická otázka či za terra nullius je možné pokladať aj územie s pôvodným obyvateľstvom, ktoré doposiaľ žilo v kmeňoch. Kolonizačná prax jednoznačne dokazuje, že domorodci nepredstavovali prekážku v snahe získavať územia. Podmienky prvotnej okupácie sa postupom času dosť sprísňovali. Bezpochyby to súviselo s klesajúcim množstvom voľných území. V počiatkoch uplatnenia prvotnej okupácie stačil symbolický akt pod ktorý môžeme zaradiť napríklad vyvesenie vlajky okupačného štátu. O čosi neskoršie sa pri prvotnej okupácii vyžadoval efektívny výkon moci na tomto území. Ak nastala situácia, že okupujúca mocnosť nevedela dostatočne preukázať splnenie takejto požiadavky, tak okupované územie mohla získať iná civilizovaná krajina. V dnešnej dobe tento spôsob zisku územia je nepoužiteľný. Jeho význam v súčasnosti tkvie v pomoci pri riešení medzinárodných sporov, v ktorých sa krajiny dožadujú určitých požiadaviek a nárokov voči sporným  územiam. [7]

Akcesia, alebo inak povedané akrescencia, je taktiež pôvodný spôsob zisku štátneho územia. Akcesiu môžeme chápať ako zväčšenie štátneho územia na základe pôsobenia prírody alebo cieľavedomej činnosti ľudí. Ak sa má rozšíriť územie pôsobením prírodných síl, tak môže ísť napríklad o naplaveniny na morskom brehu alebo o objavenie sa nového ostrova sopečnou činnosťou v pobrežných vodách niektorej krajiny. Prírastok k územiu vzniknutý činnosťou človeka tiež rozumieme ako akcesiu. To sa stalo aj v prípade postupného vysušovania Ziuderského mora Holandskom, kedy došlo k zväčšeniu jeho suchozemského územia. Štáty môžu takéto zmeny predpokladať a dopredu uzatvárať zmluvy o štátnych hraniciach. Alebo môžu uzavrieť zmluvy neskôr, to znamená v čase keď už prírastok k štátnemu územiu jestvuje. Bolo by dobré, keby sa štáty dohodli, že do určitej, vopred dohodnutej miery budú územné zmeny rešpektovať. Takto by odpadla povinnosť vždy vymeriavať novú štátnu hranicu. V tomto prípade sa jedná o pohyblivé štátne hranice. [8]

Vydržanie je originárnym spôsobom zisku štátneho územia a má základy už  v rímskom práve. Vydržanie sa týka časti územia iného štátu, to znamená že sa nevzťahuje na terra nullius. Získanie štátneho územia vydržaním prichádza do úvahy na základe súvislého, neprerušovaného a dlhšiu dobu trvajúceho výkonu štátnej moci na cudzom území. V priebehu dlhšej doby počas ktorej dochádza k spomínanému výkonu štátnej moci musí vzniknúť presvedčenie o dobromyseľnosti a oprávnenosti výkonu. Veľmi dôležitou súčasťou vydržania je správanie štátu, na území ktorého by štát ,,vydržavateľ´´ mal zabezpečiť dlhotrvajúci výkon moci. Preto, ak štát na území ktorého k vydržaniu dochádza s vydržaním nesúhlasí, resp. protestuje , tak sa nespĺňa jedna zo základných podmienok. V minulosti podobná situácia nastala v spore o Falklandské ostrovy medzi Veľkou Britániou a Argentínou. Na ne si robila nárok Veľká Británia, ktorá na tomto území aj vykonávala nepretržitý a dlhodobý výkon štátnej moci. K splneniu podmienok na vydržanie nedošlo, keďže Argentína v tom čase viackrát protestovala proti danému stavu. [9]

V prípade vydržania je veľmi dôležité tiché prijatie zo strany štátu suveréna. Týmto spôsobom tento štát nenamieta, prípadne toleruje  vydržanie. Ak teda štát raz vyjadrí súhlas uznaním, resp. tichým prijatím, tak to znamená, že v budúcnosti prichádza o možnosť uplatniť si svoje nároky. Jednoduchšie povedané, ak ma štát záujem vykonávať zvrchovanú moc nad konkrétnym územím, tak nesmie uznať  právomoc vykonávať zvrchovanosť nad týmto územím inému štátu.  Ako príklad možno spomenúť prípad chrámu  Preah Vihear. Khmérsky chrámový komplex Preah Vihear sa nachádza na hranici Kambodže a Thajska. Začiatkom 20. storočia sa oba štáty zmluvne dohodli na presnom vymedzení hraníc, pričom chrám Preah Vihear bol zaradený na Kambodžské územie. Thajsko proti tomu nijak neprotestovalo, ale neskôr thajskí vojaci obsadili tento chrám s tvrdením, že patrí Thajsku. Kambodža sa rozhodla domáhať spravodlivosti prostredníctvom Medzinárodného Súdneho Dvora. Thajsko argumentovalo tým, že nad chrámom vykonávalo faktickú moc a taktiež namietalo nesprávne zakreslenie máp. Medzinárodný Súdny dvor rozhodol, že chrám Preah Vihear patrí pod zvrchovanosť Kambodže. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že Thajsko dlhodobo neprejavilo nesúhlas s vymedzenými hranicami a tým si samo zabránilo možnosti dovolávať sa akéhokoľvek nároku k tomuto územiu. [10]

Cessia je odvodený spôsob zisku, respektíve nadobudnutia štátneho územia. O odvodenom spôsobe hovoríme preto, lebo nadobudnutie štátneho územia sa odvíja od právneho titulu uvedeného v medzinárodnej zmluve. Cessia je postúpenie štátneho územia v prospech iného štátu. Dôvodom postúpenia môže byť predaj časti územia jedného štátu druhému štátu, ako v prípade Ruska, ktoré v roku 1899 predalo Aljašku Spojeným štátom americkým za 7 200 000 amerických dolárov. Ďalším dôvodom postúpenia územia môže byť výmena časti štátneho územia. Príklad takejto cessie nastal v roku 1996, keď si Slovenská republika a Česká republika vymenili až 18 častí svojich štátnych území, ktoré sa kvôli vytýčeniu hranice dostali mimo svojich domovských štátnych území. Posledným dôvodom cessie je bezodplatné postúpenie štátneho územia na základe medzinárodnej zmluvy. Z československej histórie možno uviesť ako príklad postúpenie územia Zakarpatskej Ukrajiny Československom v prospech Zväzu sovietskych socialistických republík z roku 1945. Právo štátu vykonávať zvrchovanú moc na území, ktoré postupuje inému štátu zaniká dňom platnosti zmluvy o cessii, ak nebol dohodnutý iný dátum. Od tohto dňa sa postúpené územie stáva súčasťou štátneho územia štátu, ku ktorému je pripojené. Štát, ku ktorému je dané územie pripojené, je plne oprávnený na ňom vykonávať zvrchovanú moc a suverenitu. Na mieste by bolo potrebné spomenúť, že nepreberá len práva tohto územia, ale aj jeho záväzky. Nadobudnutie štátneho územia cessiou vyvoláva otázku týkajúcu sa štátneho občianstva. Najideálnejším riešením by bolo, keby zmluva o postúpení dávala možnosť obyvateľom na tomto území žijúcom na výber. Mohli by si  zvoliť občianstvo svojho nového štátu, alebo si ponechať pôvodné občianstvo. Ak by sa rozhodli pre zotrvanie na pôvodnom občianstve, tak by sa im zabezpečil návrat do ich štátu. [11]

Adjudikácia je odvodeným spôsobom nadobudnutia štátneho územia. Jej podstata spočíva  v  rozhodnutí  medzinárodného  súdneho, prípadne arbitrážneho orgánu. Rozhodnutie

by malo priamo súvisieť s územnými právami, ktoré sú predmetom sporu. Adjudikáciu môžeme pokladať za spôsob zisku štátneho územia len v prípade, že rozhodnutie orgánu vytvára nový územný stav. Ako príklad možno uviesť Rozhodnutie Rady vyslancov z roku 1920, na základe ktorého bolo Československu odobratých a Poľsku pridelených 12 oravských a 13 spišských obcí. Rozhodnutie súdneho alebo iného orgánu, ktorý vyhlasuje stav, ktorý už predtým existoval, nemožno považovať za adjudikáciu. Tento spôsob nadobudnutia štátneho územia sa pokladá sa odvodený, lebo príslušnosť medzinárodného orgánu pochádza z medzinárodnej zmluvy. [12]

Anexia bola v minulosti prípustným spôsobom nadobudnutia štátneho územia.  Nasledovala po vojenskej porážke štátu. Jednalo sa o jednostranný akt, na základe ktorého územie porazeného štátu bolo pripojené k víťaznému štátu. Anexia bola dovoleným spôsobom len vtedy, keď ešte medzinárodné právo neobsahovalo zákaz využitia sily, respektíve hrozby využitia sily voči inému štátu. Tento zákaz sa stal platným od prijatia Charty OSN a súčasne sa anexia začala považovať za neprípustnú. To znamená, že takto nadobudnuté štátne územie musí byť považované za neplatné. Ako príklad možno uviesť vojenské okupovanie a neskoršie anektovanie Kuvajtu zo strany Iránu v roku 1990. Bezpečnostná rada OSN rozhodla, že táto anexia nemá právnu silu, teda je nezákonná. [13]

Spôsoby a pravidlá nadobúdania štátne územia  sa vyvíjali a menili. V tejto súvislosti vznikol problém, ktoré pravidlá a zásady použiť na overenie právneho titulu k určitému štátnemu územiu. Právny titul je možné overiť na buď na základe pravidiel, ktoré sa používali v čase, keď štát nadobudol štátne územie alebo podľa pravidiel platných vtedy, keď medzinárodný orgán rozhoduje o overení platnosti právneho titulu k územiu. Za prevládajúci a v súčasnosti najviac uplatňovaný názor môžeme považovať ten, ktorý  platnosť právneho titulu k nadobudnutému štátnemu územiu posudzuje podľa pravidiel a zásad platných v čase jeho nadobudnutia. To znamená, že ak medzinárodné právo považovalo spôsob nadobudnutia štátneho územia v tom čase za zákonný spôsob, tak ho rešpektuje aj dnešné medzinárodné právo. Tento názor je utvorený  na logickom základe, pretože pravidlá nadobúdania štátneho územia v minulosti a dnešné kritéria sú v určitom zmysle odlišné a to by mohlo viesť k veľkému počtu územných sporov, ktoré by v mnohých prípadoch boli nekonečné. Čo sa týka  vzniku  nových  štátov,  tak medzinárodné právo sa osobitne nezaoberá právnym titulom

nadobudnutia a zisku ich štátneho územia. To znamená že iba berie na vedomie ich existenciu.

Ak by však nový štát vznikol v zjavnom rozpore s právom národov na sebaurčenie alebo v rozpore s použitím sily, respektíve použitím hrozby sily, tak Organizácia Spojených národov bude apelovať na medzinárodné spoločenstvo, aby takýto štát neakceptovalo. [14]

Strata štátneho územia sa dá definovať ako koniec zvrchovanosti určitého štátu nad svojim územím. Strata zvrchovanosti môže byť nad časťou územia alebo nad celým územím a na danom území začína vykonávať zvrchovanosť iný štát. To znamená, že nadobudnutie štátneho územia jedným štátom znamená pre druhý štát stratu územia.[15]

3. Štátne hranice a ich funkcie

Štátne hranice oddeľujú štátne územie jedného štátu od území iných štátov. Taktiež oddeľujú štátne územie určitého štátu od území, nad ktorými nevykonáva moc žiadny štát. Z toho môžeme odvodiť prvú funkciu štátnych hraníc. Je ňou oddelenie územia štátov od území a plôch, ktoré nepatria pod suverenitu žiadneho štátu. Takéto hranice majú najmä pobrežné štáty. Presnejšie by sme mohli  hovoriť o hraniciach ich pobrežných vôd. Dôležitú úlohu pri týchto hraniciach zohráva Dohovor o morskom práve z roku 1982, ktorý upravuje podstatné otázky s tým súvisiace. Poznáme aj ďalšie hranice, ktoré plnia spomenutú funkciu. Sú to hranice, ktoré rozdeľujú tzv. nadzemský priestor na vzdušný a kozmický. Vzdušný priestor podlieha suverénnej moci štátu nad územím ktorého sa nachádza. Kozmický priestor spadá do medzinárodného právneho režimu. Tieto hranice síce nie sú presne určené, ale prevláda domnienka, že sa nachádzajú približne 90 až 100 kilometrov nad zemským povrchom. Kritérium je stanovené perigeom dráhy kozmických objektov, pričom perigeum je bod na obežnej dráhe družice obiehajúcej okolo Zeme, ktorý sa nachádza najbližšie k Zemi. Čo sa týka kozmických objektov, tak sa má za to, že sa pohybujú v kozmickom priestore. Nejednoznačné ponímanie hranice medzi vzdušným a kozmickým priestorom prakticky nespôsobuje žiadne problémy. Naposledy bol tento problém preberaný pri uvádzaní raketoplánov do života, keďže raketoplány v sebe zahŕňajú vlastnosti kozmického objektu a aj leteckého dopravného prostriedku. Otázkou bolo či vo svojej zostupovej dráhe neporušujú  suverenitu nižšie ležiacich štátov nad ich vzdušným priestorom. Názory na túto problematiku sa dodnes nezjednotili. [16]

Ďalšou, samozrejme nie menej dôležitou funkciou štátnych hraníc je, že trojrozmerne oddeľujú územie štátu od územia iných štátov. Z geografického hľadiska ich môžeme rozčleniť na suchozemské, vodné, vzdušné a tzv. podzemné. Takéto hranice sa týkajú najmä navzájom susediacich štátov. Pokiaľ ide o novo vznikajúce štáty, medzinárodné právo neustanovuje zásadu podľa ktorej by museli mať v čase svojho vzniku presne určené hranice. To sa prejavuje najmä vtedy, keď existuje odhodlanie a vôľa medzinárodného spoločenstva akceptovať nové štáty aj v prípade, že ich hranice nie sú jednoznačne určené. [17]

Štátne hranice, ktoré oddeľujú územie štátov majú veľmi blízko k právnemu titulu, ktorý zakladá suverenitu a zvrchovanosť štátu vo vzťahu k štátnemu územiu. Možno tak dedukovať preto, lebo hranice vymedzujú spôsob nadobudnutia štátneho územia. Zákonne určené hranice chráni vnútroštátne a medzinárodné právo. Ich zmena je možná pokojným spôsobom alebo mierovou zmluvou. Ako už bolo spomenuté, nemožno ich meniť použitím sily. Táto zásada sa opiera o článok 2 ods. 4 Charty OSN. Z tejto zásady neexistuje výnimka. Štátne hranice nie je možné meniť ani ako dôsledok vzniku nového štátu. To znamená, že určenie hraníc nového štátu nie je na jeho voľnej úvahe. Stále je potrebné rešpektovať existujúce hranice štátov. Táto zásada zaručuje nemennosť štátnych hraníc v dôsledku vzniku nových štátov. Vonkajšie a vnútorné hranice nových štátov sa určujú podľa hraníc zanikajúcich štátov, ako v prípade Zväzu sovietskych socialistických republík alebo v rámci Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. Takto určené hranice sa môžu novým štátom javiť ako nespravodlivé z národnostného hľadiska, prípadne sa môžu odvolávať na dekolonizačný proces. V žiadnom prípade nemožno ustúpiť z rešpektovania tohto pravidla, pretože aj malá výnimka z neho by mohla spôsobiť ozbrojený konflikt. Podobná situácia nastala pri rozpade Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávia.[18]

4. Druhy štátnych hraníc a ich určovanie

Medzinárodné právo rozlišuje prirodzené a umelé štátne hranice. Osobitným typom hraníc sú astronomické, ktoré taktiež spadajú pod umelé hranice. Určenie hraníc musí korešpondovať so spôsobom ich nadobudnutia a s geografických charakterom daného územia. Prirodzené hranice sú najstaršie z historického hľadiska. Využívajú sa najmä v oblastiach s viditeľnými geografickými črtami, akými sú pohoria a rieky. To znamená, že hranice sú totožné s reliéfom. Umelé hranice sú využívané v oblastiach, kde chýbajú výraznejšie zemepisné osobitnosti. Umelé hranice sú časté medzi štátmi severnej Afriky.  Astronomické hranice kopírujú sieť poludníkov a rovnobežiek. Môžu tvoriť celú štátnu hranicu, ako napríklad medzi Kórejskou ľudovo-demokratickou republikou a Kórejskou republiky. Alebo tvoria len časť štátnych hraníc, čoho príkladom je oblasť veľkých jazier medzi Kanadou a Spojenými štátmi americkými. Medzinárodné právo nevylučuje kombináciu prirodzených a umelých hraníc. [19]

Štátne hranice sú upravené vnútroštátnym a medzinárodným právom. Ak by nastala situácia, ktorú žiadny právny predpis neupravuje, tak by boli použité obyčajové pravidlá na vyriešenie sporu. V prípade existencie štátnej hranice prechádzajúcej po pohraničnej nesplavnej rieke platí, že hranica je určená v strede rieky, to znamená v rovnakej vzdialenosti od oboch brehov. Hranica prechádzajúca cez splavnú hraničnú rieku je stanovená stredom jej toku. Ako vieme  tok rieky sa môže posúvať, preto sa vzdialenosť hranice od jednotlivých brehov môže meniť. Zmena toku rieky je ovplyvnená činnosťou prírody a ľudskou činnosťou. Preto pri posunutí toku rieky nastáva otázka existencie pôvodnej štátnej hranice, ktorá bola určená predchádzajúcou prírodnou situáciou. Túto otázku je možné vyriešiť buď takým spôsobom, že každá zmena toku bude znamenať zmenu štátnej hranice, alebo hranica sa bude posúvať podľa toku a jedine veľká zmena toku by znamenala zmenu hraníc. Na základe tohto výkladu môžeme hranice rozdeliť na pohyblivé a nepohyblivé. Nepohyblivé hranice sú tie, ktoré sa nemenia prírodnou silou, ako napríklad pozemné úseky. Pohyblivé sú tie hranice, ktoré sa môžu zmeniť prírodnou zmenou, ako to je aj v prípade hraničných riek. [20]

Určovanie hraníc rozdeľujeme na dve časti. Prvou časťou je delimitácia a druhou je demarkácia. Delimitácia je stanovenie všeobecného priebehu hraníc. Delimitáciou sa taktiež určujú body hraničnej línie. Konečným produktom tejto činnosti by malo byť všeobecné určenie hraníc. Určenie hraníc  by  sa  malo  zakladať  na  topografickom alebo etnografickom

pôvode. Príkladom môže byť hraničná čiara prechádzajúca po hlavnom hrebeni hraničného pohoria. [21]

Demarkácia je konkrétne určenie štátnych hraníc. Realizuje sa prostredníctvom  delimitácie vykonávanej priamo na mieste. Demarkáciu realizujú skupiny osôb, ktoré sú vytvorené tak, aby boli rovnomerne zastúpené štáty, ktorých sa hranica bezprostredne týka. Svoju činnosť vykonávajú priamo v teréne. To znamená, že stanovujú priebeh hranice do najmenších podrobností. Výsledok ich činnosti je demarkačný protokol, ktorý obsahuje aj odsúhlasený priebeh hranice vo forme mapy. Osoby vykonávajúce demarkáciu majú povinnosť, aby bolo zabezpečené postavenie hraničných znakov. O tejto činnosti sa vypracováva osobitný záznam. Záznam musí obsahovať podrobné umiestnenie hraničných znakov. Redemarkácia je obnovenie už v minulosti určenej hranice. Vykonáva sa kvôli jej nejasnosti, ktorá nastane z prírodných alebo historických dôvodov. Prirodzené dôvody môžeme chápať ako zničenie alebo poškodenie hraničných bodov kvôli vyčíňaniu prírodných živlov. To znamená, že na základe pôvodnej demarkácie treba opätovne vytýčiť štátne hranice.  Historické dôvody sú najčastejšie ozbrojené konflikty, ktoré sa odrážajú aj v zničení hraničných znakov. Po skončení druhej svetovej vojny sa uskutočnila redemarkácia na československo-poľskej hranici. Príčinou bolo násilne odstránenie hraničných bodov fašistickými vojskami.[22]

5. Pohraničný režim a malý pohraničný styk

Susediace štáty sa väčšinou podieľajú na rozkvete susedských vzťahov s okolitými štátmi. Prosperujúce susedské vzťahy sprevádza vzájomný prospech. Z tohto dôvodu hraničiace štáty uzatvárajú zmluvy týkajúce sa ich dobrých susedských vzťahov a vzájomnej spolupráce. Okrem nich si štáty dojednávajú aj zvláštne dohody o pohraničnom režime pásiem. Jedná sa o pásma, ktoré bezprostredne priliehajú ku štátnym hraniciam. Zvláštne dohody o pohraničnom režime pásiem upravujú najmä udržiavanie hraníc, stanovujú miesta prechodu a spoločný postup pri prírodných katastrofách. Štátom na základe týchto dohôd vyplývajú rôzne záväzky, ktoré musia premietnuť aj do svojich vnútroštátnych predpisov. Štáty vydávajú pre pásma bezprostredne priliehajúce k štátnym územiam osobitné vnútroštátne predpisy, ktoré jednotlivé ustanovenia z dohôd upravujú podrobnejšie. Typickým príkladom je uzatvorenie Zmluvy o úprave režimu a o spolupráci na spoločných štátnych hraniciach medzi Slovenskou republikou a Českou republikou z roku 1992. [23]

V preambule tejto zmluvy sa Slovenská republika a Česká republika zaviazali  na spoluprácu pri ochrane spoločných hraníc, kontrole hraničného chodu a na vzájomnú spoluprácu. Taktiež sa dohodli na poskytovaní pomoci v pohraničných pásmach. Daná pomoc sa týkala najmä spoločného postupu pri porušovaní poriadku na spoločných hraniciach. K realizácií úloh vyplývajúcich zo zmluvy boli z oboch strán menovaní hlavný hraničný zmocnenec a hraničný zamestnanci. Tí mali právo prizvať k spolupráci aj expertov. [24]

Hlavní hraniční zmocnenci majú dôležité úlohy, napríklad kontrolujú a hodnotia ochranu štátnych hraníc a udržiavanie poriadku na nich. Kontrolujú prácu a spoluprácu hraničných zmocnencov a  odsúhlasujú zápisnice z pracovných stretnutí hraničných zmocnencov. Hraniční zmocnenci majú na starosti zverený hraničný úsek. Prijímajú opatrenia proti porušovaniu poriadku na štátnych hraniciach. Hraniční zmocnenci sú povinní sa neustále informovať o prírodných katastrofách, ktoré môžu zasiahnuť aj územie druhej zmluvnej strany. Musia sa  informovať aj o prácach vykonávaných neďaleko štátnych hraníc, ktoré by mohli ohroziť život, zdravie alebo majetok občanov druhej strany. Druhej zmluvnej strane by mali oznámiť každú informáciu týkajúcu sa protiprávneho prechodu hranice. Hraniční zriadenci sú oprávnení diskutovať o spoločných nárokoch na náhradu škody, ktorá vznikla udalosťami na hraniciach. Nároky na náhradu škody sa posudzujú podľa právneho poriadku strany, na území ktorého vznikla škodová udalosť. Ak sa hraniční zriadenci nedohodnú, tak sú povinní vec prenechať hraničným zmocnencom. Hraniční zriadenci preskúmavajú porušenia predpisov na hraniciach štátov. Svoje úkony vykonávajú na mieste. V ich kompetencii je aj vypočuť svedkov a expertov. Takýto spoločný postup môže za určitých okolností nahradiť právomoc justičných orgánov jednotlivých zmluvných štátov. [25]

Podľa Zmluvy o úprave režimu a o spolupráci na spoločných štátnych hraniciach medzi Slovenskou republikou a Českou republikou sa na hraničných vodách môžu služobné plavidlá   pohraničných,   policajných   a colných   orgánov   oboch   strán plaviť  kedykoľvek

a nerušene. Ostatné plavidlá sú obmedzené tým, že v hraničných vodách sa môžu plaviť po hranice a v žiadnom prípade nie v noci. Služobné plavidlá spomenutých orgánov majú právo zakotviť pri brehu druhého zmluvného štátu pri plnení služobných povinností. Ostatné plavidlá  môžu zakotviť pri brehu druhého zmluvného štátu len čase bezprostredne hroziaceho

nebezpečenstva. Vedúci plavidla sa musí bezodkladne ohlásiť orgánom druhej zmluvnej strany a požiadať o pomoc. Podľa zmluvy je možné všetky hraničné cesty plne využívať. Premávku na nich  je možné obmedziť len v súlade s vnútroštátnymi predpismi jednotlivých štátov  alebo na základe predošlej dohody zmluvných štátov. Povrchovú ťažbu je možné vykonávať do dvadsiatich metrov od hraničnej línie. Oba štáty sú povinné zabezpečiť, aby pri realizácií prác neďaleko štátnych hraníc nedošlo k ohrozeniu alebo poškodeniu majetku a zdravia občanov zmluvných strán. Ak by takéto nebezpečenstvo hrozilo a nebolo by ho možné odstrániť,  tak je jedna zmluvná strana povinná ihneď to oznámiť druhej strane. Osoby prichytené pri neúmyselnom prechode cez štátne hranice budú vydané bezodkladne druhému štátu. Miestom vydania by mal byť najbližší hraničný prechod. Pri prírodných katastrofách, ktoré sa stanú v blízkosti štátnych hraníc môžu osoby v nebezpečenstve prejsť cez hranice bez cestovných dokladov na ktoromkoľvek mieste. Ak by prírodná katastrofa zasiahla jeden štát neďaleko štátnych hraníc, môže postihnutý štát požiadať o pomoc záchranné tímy druhého štátu. Tie sú oprávnené prejsť štátnu hranicu bez cestovných dokladov. Ak by došlo k požiaru na území jednej krajiny v blízkosti štátnych hraníc a hrozí, že oheň sa rozšíri aj do druhej krajiny, tak v tom prípade podľa zmluvy môžu požiarne jednotky prejsť cez štátne hranice a pomáhať. Nevyžaduje sa ani žiadosť o pomoc. Pri tomto prechode nie sú potrebné cestovné doklady.  Zamestnanci zdravotnej záchrannej služby majú právo prejsť cez hranice bez cestovných dokladov vtedy, ak bolí požiadaní o súčinnosť a pomoc. Všetky spomenuté osoby majú právo zotrvať v druhom zmluvnom štáte dovtedy, kým ich pomoc bude potrebná. Po skončení vykonávania pomoci a súčinnosti sú povinní vrátiť sa do svojej krajiny a pritom použiť najbližší hraničný prechod. [26]

Kultúrna, cirkevná a športová činnosť obyvateľov žijúcich v blízkosti štátnych hraníc, ktoré oddeľujú dva susedské štáty si vyžaduje určité osobitné opatrenia. Demokratické štáty  uľahčujú  prechod  týmto  obyvateľom  cez hranice.  Dá  sa  povedať,  že týmto spôsobom    rozvíjajú    vzájomné   vzťahy   a   spoluprácu.  Nemusia  sa  dodržiavať   striktné

predpisy  o  prechode  cez  hranice, ale realizuje sa voľnejší režim malého pohraničného styku. Medzi  spriaznenými  susedskými štátmi sa uzatvorí dohoda o malo pohraničnom styku. Jednoducho povedané táto dohoda zľahčuje niektorým osobám prechod cez hranice. [27]

6. Princíp neporušiteľnosti hraníc

Najdôležitejšou súčasťou mieru a bezpečnosti vo svete je zachovávanie zásady neporušiteľnosti hraníc. Túto zásadu je nutné dodržiavať v súčasnosti i v  budúcnosti. Samozrejme patrí k nej aj zákaz násilných územných zmien. Aby došlo k praktickej realizácií spomínanej zásady, tak bola zorganizovaná Konferencia o európskej bezpečnosti a spolupráci. Prerokúvali sa tu najzávažnejšie problémy vo vzťahoch medzi európskymi krajinami. Bol tu sformulovaný princíp neporušiteľnosti hraníc, ktorý deklaroval, že zúčastnené štáty považujú svoje vzájomné hranice za neporušiteľné. Taktiež zúčastnené štáty pokladajú hranice všetkých štátov Európy za neporušiteľné a nebudú na ne teraz ani v budúcnosti útočiť. Zaviazali sa tiež zdržať sa všetkých činov smerujúcich k  uzurpovaniu si územia ktoréhokoľvek štátu. Neporušiteľnosť štátnych hraníc je veľmi úzko spätá s nedotknuteľnosťou štátneho územia. Keďže štátne hranice obklopujú územie štátu, tak každý útok na štátne hranice je útokom aj na štátne územie. Platí to aj opačne, to znamená, že každé útočenie na štátne územie je tiež útok na štátne hranice. Na základe toho je pomerne jednoduché vydedukovať, že princíp neporušiteľnosti hraníc je druhou stranou princípu celistvosti štátneho územia. [28]

Neporušiteľnosť hraníc je nevyhnutným aspektom pri zaisťovaní bezpečnosti pre všetky štáty v Európe. Dôležité je pri tom prihliadať na politickú a historickú situáciu, ktorá sa udiala najmä v 20. storočí. Je známe, že Európa bola už oddávna strediskom vojnových konfliktov. Prvá a druhá svetová vojna si vyžiadali milióny obetí a nevyčísliteľné škody na majetku. Príčinou mnohých vojnových konfliktov boli územné požiadavky štátov na rozšírenie svojho teritória. Príkladom toho je aj druhá svetová vojna, keďže fašisti porušili hranice skoro všetkých štátov v Európe. V konečnom dôsledku boli fašistické vojská porazené, čo znamenalo oslobodenie krajín. Taktiež sa obnovili pôvodné hranice a ukotvila sa územná celistvosť štátov. Postupimská konferencia a mierové zmluvy z roku 1947 potvrdili povojnové hranice v Európe.  Aj keď sa obnovili predvojnové hranice, tak sa ešte nijakým spôsobom   neriešila   otázka   ich   neporušiteľnosti.   Niektoré  štáty  dokonca spochybňovali

povojnové usporiadanie. Neskôr sa objavili aj územné nároky voči iným štátom. V takejto situácii bolo jasné, že môžu vzniknúť ďalšie nechcené spory, ktorým by bolo najlepšie sa vyhnúť. Zabezpečenie mieru mohli upevniť jedine okamžite prijaté zásady bezpečnosti, nedotknuteľnosti, nezmeniteľnosti a  neporušiteľnosti  hraníc v  rámci  medzinárodného práva.  [29]

Hlavnou zložkou princípu neporušiteľnosti hraníc je záväzok štátov, že budú rešpektovať súčasné hranice v Európe. Ďalšou zložkou tohto princípu je zákaz akýchkoľvek útokov na hranice niektorého štátu v Európe. Na Konferencii o európskej bezpečnosti a spolupráci bol oficiálne schválený princíp neporušiteľnosti hraníc. Potvrdili ho všetky vtedajšie európske štáty a tiež Spojené štáty americké  a Kanada. Účastníci tejto Konferencie prijali Záverečný akt, v ktorom zdôraznili dôležitosť bezpečnosti v Európe. Taktiež vyhlásili všetky hranice medzi štátmi a hranice všetkých štátov v Európe za neporušiteľné. Odvtedy sa zásada neporušiteľnosti hraníc stala zárukou mieru v Európe. Dokonca túto zásadu môžeme chápať ako krok vpred, keďže na rozdiel od zásady nedotknuteľnosti hraníc zahŕňa aj neuznanie územných nárokov. [30]

Existuje teoretická možnosť zmeny hraníc mierovou cesta, to znamená len na základe dohody. Samozrejme v súlade s medzinárodným právom. Takáto možnosť nie je upravená vo všeobecnom pravidle, lebo by mohla narušiť dôveru v zásadu neporušiteľnosti hraníc. Možnosť zmeny hraníc mierovou cestou na základe rovnakej vôle štátov je upravená v princípe zvrchovanej rovnosti štátov. Dokonca boli prijaté presné pravidlá len za dodržania ktorých môže k takejto zmene hraníc dôjsť. [31]

Prijatie princípu neporušiteľnosti hraníc predpokladá povinnosť štátov zdržať sa akýchkoľvek útokov na štátne hranice. Tento princíp zakazuje útočenie na štátne územie. To znamená, že štáty sú povinné zdržať sa akéhokoľvek konania smerujúceho k obsadeniu časti alebo celého územia niektorého z účastníkov Konferencie. Táto povinnosť zahŕňa aj zákaz propagácie myšlienok revízie hraníc či zákaz vyzdvihovania svojich územných nárokov. Nie sú dovolené násilné ani mierové územné požiadavky. Územné požiadavky nie je možné vymenovať, resp. ich jednoznačne definovať, preto je potrebné princíp neporušiteľnosti hraníc

chápať v širšom slova zmysle. Je preto potrebné predchádzať každému činu, ktorý by túto zásadu spochybňoval. Jednotlivé prvky princípu neporušiteľnosti hraníc nie sú síce úplne totožné, ale vzájomne sa dopĺňajú. Hlavným vyjadrením tohto princípu je zrieknutie sa územných požiadaviek štátov v Európe. Princípy prijaté na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe neodstraňujú konflikty medzi štátmi a ani ich neriešia. Zaväzujú však štáty, aby sa predmetom týchto sporov nestali hranice. To znamená, že hranice by sa mali dostať mimo oblasti sporov. Dokonca princíp neporušiteľnosti hraníc bol potvrdený v Deklarácii o prehĺbení a posilnení uvoľňovania medzinárodného napätia. Táto deklarácia bola schválená na XXXII. zasadaní VZ OSN v roku 1977. [32]

Princíp neporušiteľnosti hraníc by mal pomáhať v zlepšovaní medzinárodných vzťahov. Týka sa najmä susediacich štátov, pretože zabezpečuje ich bezpečnosť. Dá sa povedať, že je faktorom dobrých susedských vzťahov. Na základe európskej histórie je dôležité rešpektovať všetky povojnové hranice. Existujú prípady existencie zmlúv, ktoré zaručovali nedotknuteľnosť len niektorých hraníc, ako napríklad Locarnské zmluvy z roku 1925. Tie zaručovali istotu územnej celistvosti štátom, ktoré sa nachádzali západne od Nemecka. Netýkali sa však východných nemeckých hraníc. Na základe toho sa neskôr hitlerovská armáda rozhodla napádať východné hranice. Z toho vyplýva, že je nevyhnutné chrániť všetky povojnové hranice.[33]

Pôsobnosť princípu neporušiteľnosti hraníc je podľa Záverečného aktu prijatého Konferenciou o bezpečnosti a spolupráci v Európe ohraničená štátmi, ktoré sa zúčastnili tejto Konferencie a všetkými európskymi štátmi. To znamená, že tento princíp je miestnym princípom medzinárodného práva. Má však potenciál stať sa univerzálnym princípom medzinárodného práva. Možno tak dedukovať, keďže účastníci Konferencie o bezpečnosti a spolupráci proklamovali v Deklarácii princípov Záverečného aktu svoj zámer realizovať vzťahy so všetkým štátmi v súlade s Deklaráciou princípov. To platí samozrejme aj pre princíp neporušiteľnosti hraníc, čo by v konečnom dôsledku malo podstatne zvýšiť medzinárodnú bezpečnosť. Dôležitosť princípu neporušiteľnosti hraníc sa zvyšuje aj tým, že má veľmi blízko aj k ostatným princípom v uvedenej Deklarácii, napríklad k zvrchovanej rovnosti,  k rešpektovaniu  práv  vyplývajúcich  zo  zvrchovanosti alebo k územnej celistvosti.

Spätosť  týchto princípov zvyšuje predpoklad zdržania  sa útokov  na hranice alebo územných nárokov. [34]

Hlavným princípom, ktorý bol schválený na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci je zvrchovaná rovnosť štátov, resp. rešpektovanie práv vyplývajúcich zo zvrchovanosti. Tento princíp obsahuje aj právo každého štátu na územnú nedotknuteľnosť. Z Deklarácie prijatej na Konferencii možno usúdiť, že za najnebezpečnejší útok na hranice je použitie sily alebo hrozba silou. Aj na základe toho bol schválený princíp nepoužitia sily. Dokonca princíp neporušiteľnosti hraníc bol zdôraznený aj v Deklarácii princípov medzinárodného práva, ktorá je v súlade s Chartou OSN z 24.10.1970.  V nej bolo jasne deklarované, že každý štát je povinný dbať na to, aby sa pod hrozbou sily nesnažil ovplyvniť medzinárodne uznané hranice. Spolupôsobenie princípov by malo zvyšovať ich efektívnosť v praxi. To znamená, že komplexné uplatnenie princípov pomôže k zaisteniu mieru a bezpečnosti v Európe a vo svete.  Prijatie princípu neporušiteľnosti hraníc je výsledkom správneho smerovania v Európe. Je základným pilierom toho, aby nastal trvalý mier. Spomenutá európska konferencia nasmerovala budúcnosť Európy do takého systému, kde mier a bezpečnosť budú každodennou realitou.[35]

V súvislosti neporušiteľnosti štátnych hraníc je dôležité spomenúť závažný problém, ktorý vznikol v Európe. Ide o pretrvávajúci spor medzi Srbmi a Albáncami o územie Kosova. Po rozpade bývalej Juhoslávie vznikol štát Srbsko a Čierna Hora. V roku 2006  sa Čierna Hora osamostatnila. V súčasnosti sú takéto tendencie badateľné aj u Kosova. Je potrebné poukázať na to, že Kosovo je podľa rezolúcie OSN č. 1244 autonómny kraj a patrí k Srbsku. Takéto právne zakotvenie je možné nájsť aj v srbskej Ústave. Kosovo sa rozhodlo vyhlásiť svoju nezávislosť v roku 2008.  Na základe tohto úkonu sa Srbsko rozhodlo podať žiadosť na Medzinárodný súdny dvor, aby preskúmal legálnosť tohto úkonu. Bol to historicky prvý prípad, keď sa tento súdny orgán zaoberal svojvoľnou úpravou štátnych hraníc. Súd uznal jednostrannú deklaráciu nezávislosti Kosova. Podľa neho deklarácia nezávislosti Kosova je zlučiteľná s normami medzinárodného práva, keďže medzinárodné právo neobsahuje ustanovenie, ktoré by zakazovalo vyhlásenie nezávislosti. Medzinárodný súdny dvor tiež skonštatoval, že vyhlásením nezávislosti nedošlo ani k porušeniu Rezolúcie Rady bezpečnosti o správe Kosova. Netreba zabudnúť na to, že posudok Medzinárodného súdneho dvora nie je záväzný, to znamená, že má len odporúčací charakter. Aj keď nejde o právne záväzné stanovisko, tak ho môžeme považovať za malý krok k samostatnosti Kosova. Čo sa týka uznávanie Kosova, tak štáty nemajú jednotný postoj. Na základe postoja k tejto otázke môžeme štáty rozdeliť do troch kategórií. Prvá kategória štátov vyjadruje jednoznačnú podporu  samostatnému Kosovu. Druhá skupina štátov má zdržanlivý postoj a tretia skupina štátov je zásadne proti. Do tretej skupiny sa zaraďuje aj Slovenská republika, ktorá odmieta jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova. Postoj Slovenskej republiky možno označiť za správny, keďže z Kosova sa môže stať precedens, ktorý by podporoval separatitické tendencie v Európe, ale i vo svete. Nespokojnosť so súčasným usporiadaním hraníc treba okamžite eliminovať, pretože mier má väčšiu hodnotu. [36]

7. Ochrana štátnych hraníc

Prvé formy oficiálnej ochrany štátnych hraníc boli vytvorené až v Uhorsku, keď bola zriadená hraničná stráž. Jej úlohou bolo chrániť obchodné cesty a vyberať mýto. Neskôr vznikla finančná stráž, v rámci ktorej časť pracovníkov bola poverená pohraničnou strážou. Finančná stráž ako hlavný orgán ochrany štátnych hraníc pretrvávala už počas celej existencie Rakúsko - Uhorska.  Tieto inštitúcie bol podriadené ministerstvu financií. Od roku 1858 boli zriadení aj hraniční inšpektori, ktorí sami usmerňovali colnú správu a zabezpečovali ochranu hraníc. Neskôr ich právomoc prešla na komisárov finančnej stráže. [37]

Po vzniku Československa v roku 1918 bola finančná stráž rozšírená a premenovaná na pohraničnú finančnú stráž. Premenovanie, reorganizácia a určenie kompetencií pohraničnej finančnej stráže bolo prijaté prostredníctvom zákona č. 201 z roku 1923. Jej úlohy boli znemožnenie pašovania tovaru a zabránenie prechodu cez hranice osobám, ktoré nemali potrebné doklady. V roku 1927 boli výraznejšie rozšírené kompetencie pohraničnej finančnej stráže. Bola oprávnená vstupovať na pozemky a vykonávať kontrolu dopravných prostriedkov v pohraničnom pásme.  Jej orgánmi  boli  oddelenia pohraničnej finančnej stráže, inšpektoráty

a vrchný inšpektorát. V roku 1930 bol zase zavedený názov finančná stráž. Pri ochrane hraníc sa spolupodieľali aj četnícke pohotovostné oddiely. [38]

V roku 1936 bola zriadená Stráž obrany štátu, ktorá mala pôsobiť proti začínajúcim útokom Nemecka. Po rozpade Československa v roku 1939 už existencia Stráže obrany štátu bola zbytočná a došlo k jej zrušeniu. Hranice novovzniknutej Slovenskej republiky z roku 1939 chránili opäť príslušníci predtým zrušenej pohraničnej finančnej stráže. Po vzniku Československej republiky v roku 1945 zabezpečovala ochranu hraníc finančná stráž, neskôr boli zriadené jednotky Pohotovostného pluku I. Národnej bezpečnosti.  Po nástupe komunistov k moci v roku 1948 došlo aj k reorganizácii štátnych orgánov. Celá pôsobnosť finančnej stráže bola prenesená na Zbor národnej bezpečnosti. V roku 1949 bola finančná stráž definitívne zrušená. Ochranu hraníc bola realizovaná výlučne oddelením Pohraničnej stráže Zboru národnej bezpečnosti. Činnosť tohto orgánu sa v zásade nelíšil od činnosti finančnej stráže. V rokoch 1966 až 1972 patrila Pohraničná stráž pod ministerstvo Národnej obrany Československej socialistickej republiky. Pohraničná stráž sa dokonca stala súčasťou ozbrojených síl a jej príslušníci strážili západnú hranicu Československa až do roku 1989. K dôležitým zmenám došlo až v roku 1989. Počas tohto roka došlo ku zániku vlády komunistickej strany. Dovtedy potláčané ľudské práva sa začali opäť uplatňovať. To sa dotklo aj práva pohybu a pobytu. Došlo k bezodkladnému odstráneniu administratívnych prekážok, ktoré bránili občanom k vycestovaniu do zahraničia. Do konca roku 1992 bola ochrana štátnych hraníc zaradená pod Federálne ministerstvo vnútra, konkrétne pod Pohraničnú políciu. [39]

Ochrana štátnych hraníc v súčasnej podobe sa začala utvárať až po 1. januári roku 1993. Túto činnosť začal vykonávať Policajný Zbor Slovenskej republiky, v rámci ktorého je vytvorená hraničná a cudzinecká polícia. Tá svoje úlohy plní v zmysle zákona č. 171/ 1993 Z.z. o Policajnom Zbore Slovenskej republiky, v znení neskorších predpisov.[40]

Záver

História každého štátu je spätá s formovaním jeho hraníc. Hranice  štátu sú prejavom jeho víťazstiev, ale aj prehier. Bez ohľadu na vývoj hraníc a veľkosť štátneho územia považujeme všetky hranice za neporušiteľné. Mnohé štáty nie sú celkom spokojné so súčasným vymedzením hraníc, ale kvôli udržaniu svetového mieru je nutné rešpektovať existujúci stav. Mier má pre ľudstvo nevyčísliteľnú hodnotu a jeho zachovanie prevažuje nad akoukoľvek snahou o spravodlivejšie vytýčenie hraníc.

Odpovědná redaktorka: Soňa Krpálková

Titulní obrázek přejat z: „Hraniční pásmo“ od Ladislav "Fredy.00" Šafránek – Me work. Licencováno pod Public domain via Wikimedia Commons - http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Hrani%C4%8Dn%C3%AD_p%C3%A1smo.JPG#mediaviewer/File:Hrani%C4%8Dn%C3%AD_p%C3%A1smo.JPG

Text neprošel jazykovou korekturou

Použitá literatúra

Knižné zdroje:

AZUD, J. Medzinárodné právo. Bratislava : VEDA, 2003. ISBN 80-224-0753-4.

AZUD, J. Základy medzinárodného práva. Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB. 2001. ISBN 80-8055-481-1

BALGA, J. Systém Schengenského acquis. Bratislava: Veda. 2009. ISBN 978-80-224-1058-8

BALGA, J., ODLER, R., SLOBODOVÁ, A. Acquis Schengen. Bratislava: Akadémia Policajného zboru. 2001. ISBN 80-8054-197-3

ČAPLOVIČ, D., ČIČAJ, V., KOVÁČ, D., LIPTÁK, Ľ., LUKAČKA, J. Dejiny Slovenska. Bratislava: Academic Electronic Press. 2000. ISBN 80-88880-39-4

ČEPELKA, Č., ŠTURMA, P. Mezinárodní právo veřejné. Praha: Eurolex Bohemia. 2003.ISBN 80-86432-57-2

HOUDEK, F. Vznik hraníc Slovenska. Bratislava: Prúdy. 1931.

HUBENÁK, L. Právne dejiny Slovenska do roku 1945 – 1.diel. Banská Bystrica: Právnická fakulta Univerzita Matej Bela. 2001. ISBN 8055-529X

CHOVANEC, J., PALÚŠ, I. Lexikón ústavného práva. Bratislava: Procom. 2004. ISBN 80-85717-13-1

CHOVANEC, J., MOZOLÍK, P. Historické a štátoprávne korene samostatnosti Slovenskej republiky. Bratislava: Procom. 1994. ISBN 80-85717-02-6

IŠTOK, R., TEREM, P., ČAJKA, P., RÝSOVÁ, L. Politická geografia. Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzita Mateja Bela. 2010. ISBN 978-80-557-0012-7

KLIMKO, J. Vývoj územia Slovenska a utváranie jeho hraníc. Bratislava: Obzor. 1980. ISBN 60-036-80

KLUČKA, J. Medzinárodné právo verejné (všeobecná a osobitná časť). Bratislava : IURA EDITION. 2008. ISBN 978-80-8078-219-1.

KOVÁČ, D, Prvá svetová vojna. Bratislava: VEDA. 2008. ISBN 978-80-224-1014-4

MOSNÝ, P. a kol. Dejiny štátu a práva na Slovensku. Košice: Vydavateľstvo UPJŠ v Košiciach. 2005. ISBN 80-7097-600-4

MRÁZ, S. a kol.  Medzinárodné právo verejné.  Šamorín : Heuréka. 2003. ISBN 80-7160-175-6.

MRÁZ. S., POREDOŠ. F., VRŠANSKÝ. P. Medzinárodné verejné právo. Bratislava: Právnická fakulta. Vydavateľské oddelenie. 2005. ISBN 80-7160-202-7

ODLER, R. Historický vývoj vymedzenia a ochrany štátnej hranice na teritóriu Slovenska. Bratislava: Tlačiarne Ministerstva vnútra SR. 2002. ISBN 80-8054-223-0

PALÚŠ, I., SOMOROVÁ, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky druhé vydanie. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika. 2008. ISBN 978-80-7097-703-3

POTOČNÝ. M., ONDŘEJ. J. Medzinárodní právo veřejné. Zvláštní část. Praha : C. H. Beck, 2002. ISBN 80-7179-358-2

SOVINSKÝ, O. Státni hranice Československa a České republiky. Praha: JPK Klučov. 2005. ISBN 80-85305-42-9

TURÁKOVÁ, V. Schengenské acquis Európskej únie. Bratislava: Euroiuris. 2010. ISBN 9788089406098

VALUCH, J., VRŠANSKÝ, P. Medzinárodné právo verejné – osobitná časť. Žilina: EUROKÓDEX. 2013. ISBN 978-80-8155-003-4

Články:

MRÁZ, S.: Princíp neporušiteľnosti hraníc – záruka stabilita a bezpečnosti, In Medzinárodné  otázky, roč. 5, 1996, číslo 2, od s. 50 do s. 53, ISSN 1210-1583

ŠMIHULA, D.: Neporušiteľné hranice, In Literárny týždenník, roč. 15, 2002, číslo 42, s. [5] , ISSN 0862-5999

Dokumenty:

Ústava Slovenskej republiky – predpis č. 460/ 1992

Internetové zdroje:

http://upjs.sk

[40] Tamtiež,  s. 62 - 64

Jak citovat tento text?

Piroš, Peter. Princíp ochrany a neporušiteľnosti štátnych hraníc [online]. E-polis.cz, 22. září 2014. [cit. 2017-08-23]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/princip-ochrany-a-neporusitelnosti-statnych-hranic.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Zatím nikdo nehodnotil


Přidat komentář

Vložit komentář




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(