Môže byť liberálno-demokratický režim kultúrne univerzálny?

 27. září 2014  Mgr. Dominika Borbélyová   komentáře

Střet mezi Západem a Východem se v dějinách objevuje velmi často. Ať se jedná o rozkol v církvi či dělení světa v době Studené války. Více o kulturách a jejich vlivu na formování světa se dozvíte v článku Dominiky Borbélyové.

Môže byť liberálno-demokratický režim kultúrne univerzálny?Môže byť liberálno-demokratický režim kultúrne univerzálny?

Úvod alebo Fukuyama vs. Huntington

Po páde Sovietskeho zväzu sa objavovali mnohé názory a teórie, ktoré sa snažili predostrieť základné tendencie a alternatívy ďalšieho svetového vývoja. Prvým pokusom bola téza Francisa Fukuyamu o konci dejín, ktorú podopiera údajným víťazstvom liberálnej demokracie. Z rôznych typov režimov, ktoré sa v priebehu ľudských dejín objavili, jedinou formou vlády, ktorá pretrvala nedotknutá, je liberálna demokracia. Fukuyama tvrdí, že len ťažko si môžeme predstaviť svet, ktorý by bol výrazne lepší než náš, a pritom nedemokratický a nekapitalistický. Samozrejme, vždy je čo zlepšovať, ale nebol by to svet, „...ktorý sa zásadne líši od súčasného a zároveň je lepší.“[1] Preto ak nevidíme smer, ktorý by v budúcnosti zásadne zlepšil naše terajšie usporiadanie, potom musíme naozaj zobrať do úvahy možnosť konca dejín.[2]

Štyri roky po zverejnení Fukuyamovho názoru opadla vlna liberálno-demokratickej eufórie. Pád sovietskej „ríše zla“ otriasol paradoxne aj „ríšou dobra“, ktorej identita sa opierala práve o tento protiklad. Bipolárne chápanie sveta zaniklo spolu s komunistickou veľmocou a „...náhle zmiznutie protivníka otriaslo i sebaistotou víťaza.“[3]

Na Fukuyamovo vyhlásenie víťazstva liberálnej demokracie reagoval Samuel P. Huntington, ktorý tvrdí, že zánik Sovietskeho zväzu v skutočnosti otriasol identitou liberálnej demokracie. Prázdne miesto jej protivníka bude zaplnené súperom iného rázu, pretože vznikne nová éra, v ktorej bude predošlý boj ideológií nahradený konfliktom civilizácií. „V novom svete nebude k najzávažnejším, najväčším a najnebezpečnejším konfliktom dochádzať medzi spoločenskými triedami, medzi chudobnými a bohatými či inak ekonomicky definovanými skupinami, ale medzi národmi prislúchajúcimi k rôznym kultúrnym entitám.“[4] Po skončení studenej vojny je hlavnou tendenciou globálnej politiky podľa Huntingtona interakcia medzi kultúrou a mocou Západu a kultúrou a mocou nezápadným civilizácií. Víťazstvo liberálnej demokracie je predstava, ktorej korene pochádzajú ešte z perspektívy studenej vojny a vtedy sa javila ako jediná možná alternatíva. Avšak tí, ktorí sa aj naďalej domnievajú, že zvyšok sveta automaticky príjme liberálnu demokraciu, budú pravdepodobne prekvapení „...kreativitou, pružnosťou a individualitou nezápadných kultúr.“[5]

Prečo liberálna demokracia?

Na Západe znamená demokracia liberálnu demokraciu, teda politický poriadok, ku ktorého základným charakteristikám nepatria len slobodné voľby, ale tiež vláda práva, oddelenie jednotlivých zložiek moci a ochrana základných ľudských práv a slobôd. Tento súhrn slobôd možno označiť ako ústavný liberalizmus. Ústavný preto, lebo kladie vládu zákona do základu politiky a liberálny, pretože vychádza z tradície vyzdvihujúcej slobodu jednotlivca. Na Západe sloboda a demokracia v podstate splynuli v jedno, avšak inde vo svete bývajú tieto dve entity často oddelené.[6]

Na to, aby sme krajinu mohli označiť za demokratickú, nestačí, aby v nej prebiehali voľby. Ústavný liberalizmus sa netýka len procedúry výberu. Odvoláva sa na tradíciu, ktorá sa snaží ochrániť autonómiu a dôstojnosť jednotlivca pred útlakom. Obraňuje práva jednotlivca na život, majetok, slobodu vyznania a prejavu. Kladie dôraz na kontrolu moci vlády, rovnosť pred zákonom, nezávislosť súdov a oddelenie cirkvi od štátu. Vychádza z názoru, že človek má isté prirodzené, neodňateľné práva a každá vláda by ich mala zaistiť tým, že oslabí vlastnú moc.[7] Liberalizmus túžiaci po slobode zároveň volá po obmedzení moci, pretože „...nekontrolovaná moc je neznesiteľná a katastrofálna.“[8] Problémom funkčnosti demokracie všade vo svete nie je jej nedokonalosť, ale práve absencia ústavného liberalizmu. Demokraciu považujeme skôr za metódu fungovania politického procesu, pričom za zdroj hodnôt a normatívnych princípov považujeme skôr liberalizmus.[9] Západný ideál liberálnej demokracie predstavuje teda jedinečné spojenie liberálnej slobody a demokratickej rovnosti.

Predpoklady pre slobodu a demokraciu

Môžeme konštatovať, že prvou dôležitou príčinou koncipovania slobody a demokracie na Západe bol vzostup kresťanskej cirkvi. „Moderná demokracia sa v kresťanských krajinách rozvinula najskôr a najdynamickejšie.“[10] Katolícka cirkev sa vždy stavala proti moci štátu a obmedzovala tak moc panovníka. Bola jedinou inštitúciou, ktorá bola nezávislá na svetskej moci a schopná sa jej vzoprieť. „Tým, že uhájila svoju autonómiu a napadla moc štátu, vznikali v systéme medzery a pukliny, kde sa mohla rozvíjať sloboda jednotlivca.“[11]

Podobne ako zápas medzi cirkvou a štátom, tak aj konflikt medzi aristokraciou a monarchiou je dôležitým činiteľom, ktorý dopomohol k vytvoreniu podmienok slobody. Vrstva vlastníkov pôdy sa stala aristokraciou s vlastnou mocou, peniazmi a legitimitou. Takmer rovnocenné postavenie s kráľom podnecovalo aristokraciu k organizovaniu vlastných inštitúcií, parlamentov či generálnych stavov. Vytváranie tlaku na monarchiu pôsobilo priaznivo pre vývoj slobody.[12]

Boj medzi katolíkmi a protestantmi tiež výrazne ovplyvnil podmienky pre slobodu i demokraciu. Historicky súviselo s demokraciou predovšetkým protestantstvo. To vyzdvihuje človeka ako jednotlivca, kladie dôraz na jeho vlastné svedomie a individuálny vzťah jednotlivca s Bohom. Katolíctvo sa orientuje skôr na sprostredkujúcu úlohu kňaza. Protestantské cirkvi sú organizované demokraticky, zakladajú sa na vedúcej úlohe zhromaždenia. Katolícka cirkev je usporiadaná veľmi hierarchicky, pričom uznáva najvyššie a neomylné postavenie pápeža.[13]

A napokon, dôležitým predpokladom pre slobodu a demokraciu bol kapitalizmus. S obrovskou silou formoval moderný svet, zničil feudalizmus i monarchiu, vytvoril slobodný trh a nezávislú triedu podnikateľov. „Historicky sa moderná demokracia vyvíjala spoločne s kapitalizmom a je s ním v príčinnom vzťahu.“[14] Umožnil zbohatnúť strednej triede, ktorá si začala uvedomovať svoje postavenie a dožadovala sa rovnosti práv a politickej participácie. Práve moderná demokracia dokázala zladiť zložitú sieť konfliktných záujmov a lepšie sa vyrovnať s rastúcim počtom záujmových skupín.

Podmienky a predpoklady demokratizácie

Pre úspešné pokračovanie demokratizácie v budúcnosti je nevyhnutné poučiť sa z minulosti. Podľa skúseností s dejinného vývoja by sa dalo určiť niekoľko podmienok nevyhnutných pre vznik liberálnej demokracie v nejakej krajine.

Asi najdôležitejšou podmienkou je istá ekonomická a hospodárska úroveň krajiny. Chudoba je prekážkou demokracie. „Budúcnosť demokracie závisí na budúcnosti hospodárskeho rozvoja.“[15] Podľa doterajších výskumov možno konštatovať, že ak sa o prechod k demokracii pokúsi krajina s hrubým domácim produktom medzi 3000 – 6000 dolárov na obyvateľa, má šancu byť úspešná.[16] Dostatočný hospodársky rozvoj totiž vytvára súkromné podniky a buržoáziu, ktorá získava moc nezávislú od štátu, a ktorá sa stále viac dožaduje svojich práv. Pri vyjednávaní s týmito novými spoločenskými elitami musí štát viac dbať na pravidlá a vnímať potreby spoločnosti, čo v ňom automaticky podporuje známky demokratickosti. Hospodársky rozvoj a ekonomická sloboda uvoľnia sily, ktoré sa len ťažko udržujú na uzde.

V súvislosti s podmienkou hospodárskeho rozvoja však nejde len o bohatstvo krajiny. Ropné štáty sú bohaté, no napriek tomu nevytvárajú predpoklady pre pozitívnu politickú zmenu. Hospodárstvo sa tu nevyvíjalo podľa kapitalistických pravidiel. Modernizácia sa dosiahla nákupom nehnuteľností, nemocníc, automobilov či televízorov. Takáto zvýšená úroveň životného blahobytu bola však sprístupnená ľuďom, ktorí ostali na nezmenenej úrovni, teda nevzdelaní a primitívni. Podnikateľská trieda je tu úplne závislá na štáte. Ľahko získané peniaze nenútia vládu vyberať od občanov dane a tým pádom ani vláda nemusí na oplátku poskytovať služby, zodpovedať sa občanom alebo dobre spravovať krajinu.[17] „Samotné peniaze slobodu neprinášajú, pretože bohatstvo musí byť zaslúžené.“[18] Zdá sa, že liberálnej demokracii prospieva len kapitalistické bohatstvo dosiahnuté postupne prechodom od poľnohospodárstva k priemyslu až k vysoko kvalifikovaným službám.

Zvyšovanie ekonomickej úrovne na základe kapitalizmu kráča ruka v ruke so zvyšovaním úrovne vzdelania. Vplyv vzdelania pripravuje podmienky pre demokratickú spoločnosť. Ľudia nenasledujú slepo nejakú autoritu, ale sa snažia myslieť sami.[19] Čím je hospodárstvo na vyššej úrovni a čím vzdelanejšie je obyvateľstvo, tým pravdepodobnejšie vznikne v krajine demokratický režim.

Niektorí predpokladajú, že pre úspešné ustanovenie demokracie je potrebná predošlá skúsenosť krajiny s demokratickým zriadením. Demokratický systém sa len v máloktorej krajine skonsolidoval na prvý pokus. Je teda pravdepodobné, že predchádzajúca skúsenosť s demokraciou je priaznivá pre ďalší demokratický vývoj krajiny.[20] Možno však namietať, že podľa tohto predpokladu by sa nikdy žiadna krajina na svete nestala demokratickou.[21]

Medzinárodné zahraničné prostredie zohráva tiež významnú rolu. Ak vlády iných krajín sú demokratické, budú dávať prednosť tomu, aby sa aj v iných krajinách uplatnil demokratický režim.[22]

Avšak len priaznivé sociálne, hospodárske a vonkajšie podmienky nepostačujú na zavedenie demokracie. Musia existovať politickí vodcovia, ktorí majú záujem na tom, aby k demokratizácii došlo. Žiadna politická zmena nemôže prebehnúť bez podpory vodcov a hnutí, ktoré zápasia o väčšiu mieru slobody. „Hospodársky rozvoj demokraciu umožňuje, ale tým, čo ju uskutočňuje, je politické vedenie.“[23] Politické elity musia sami veriť, že demokracia je pre ich spoločnosť tou najmenej zlou formou vlády.

Otázka pretrvania demokracie

Môžeme povedať, že k demokracii nevedie jediná cesta a nedajú sa úplne zovšeobecniť podmienky či okolnosti, za ktorých dochádza k demokratickým prechodom. Nech už vzniknú demokracie akokoľvek, za niektorých podmienok zotrvajú, za iných nie.[24]

Ak majú nové demokratické režimy pretrvať, musia sa v procese konsolidácie vyrovnať s rôznymi prechodovými problémami. Musia sa postaviť pretrvávajúcemu odkazu autoritárstva a nastoliť účinnú kontrolu ozbrojených síl. Väčšiu prekážku však predstavujú tzv. kontextuálne problémy, ktoré sa v každej krajine môžu úplne odlišovať, ako napr. etnické či občianske konflikty, extrémna chudoba, socioekonomická nerovnosť, terorizmus a mnohé iné.[25] Na to, aby nový režim získal legitimitu a tým aj stabilitu, musí sa najskôr dokázať vyrovnať s týmito problémami. Stabilita demokratických režimov je daná v prvom rade schopnosťou kľúčových politických elít nájsť spoločnú reč pri riešení hlavných problémov spoločnosti a nesnažiť sa vyťažiť z nich okamžite materiálne alebo politické výhody.[26] „Rozčarovanie a s ním súvisiaci pokles očakávania sú v skutočnosti základom demokratickej stability. Demokracie sa skonsolidujú, ako náhle sa ľudia poučia, že demokracia je riešením tyranie – a nič ďalšie automaticky nerieši.“[27]

Kultúra ako najväčšia prekážka?

Zmysel pre národnú identitu, náboženstvo, spoločenská rovnosť, historické skúsenosti – to všetko tvorí kultúru národa. Kultúra tej ktorej krajiny sa môže stať výraznou prekážkou pre demokraciu, najmä ak je v krajine kladený prílišný dôraz na národný, etnický a rasový pôvod obyvateľstva, alebo z hľadiska náboženstva, ktoré ak je totalitné, chce ovládnuť všetky verejné i súkromné oblasti ľudského života vrátane politiky. Národy sa v kultúrnom ohľade líšia, preto liberálno-demokratické inštitúcie niekde fungujú hladko a niekde problematicky.[28]

Často sa vyskytujú názory, že hlboko zakorenená antidemokratická kultúra, ktorá bráni šíreniu demokratických hodnôt v spoločnosti a popiera legitimitu demokratických inštitúcií, aj značne komplikuje jej zavedenie. Jedna podoba takejto argumentácie sa odvoláva na jedinečnosť západnej kultúry, ktorá položila základ pre rozvoj demokratických inštitúcií. Podľa tohto tvrdenia sa teda demokracia hodí len pre krajiny západnej a strednej Európy a pre kolónie jej osadníkov v iných častiach sveta.[29]

Druhá podoba kultúrnej argumentácie nezdôrazňuje výnimočnosť nejakej kultúry, ale hovorí o kultúrach, ktoré sú demokracii naklonené len veľmi málo. Najčastejšie sa uvádzajú dve, a síce konfucianizmus a islam. Kunfucianizmus býva pokladaný za priam antidemokratický, pretože uprednostňuje skupinu pred jednotlivcom, autoritu pred slobodou a zodpovednosť pred právami. Neexistuje dôvod na obmedzenie moci, pretože moc je stotožnená s mravnosťou. Čo sa týka islamu, jeho základné rysy v podstate neodporujú modernite, a teda ani demokracii. No zároveň islam odmieta rozlišovať medzi náboženským a politickým spoločenstvom. Účasť na politike je priamo spojená s náboženskou príslušnosťou.[30]

Kultúra je pre každú spoločnosť veľmi dôležitá, predstavuje historickú skúsenosť, je zakotvená v inštitúciách, formuje názory a očakávania, ale môže sa meniť, je dynamická. Kultúra môže poháňať spoločnosť dopredu, môže ju ale aj brzdiť. Dejiny Západu umožnili vznik inštitúcií a postupov, ktoré ak nie sú priamo zavádzané nejakými západnými génmi, bez dôkladnej prípravy ich asi ťažko uplatniť v iných spoločnostiach[31] Avšak predstavujú islamské a konfuciánske kultúry pre demokraciu skutočnú prekážku? Podobné argumenty vzťahujúce sa na kultúru sa objavili už aj v minulosti a neboli potvrdené, ako napr. tvrdenie, že katolíctvo je prekážkou demokracie. Každá kultúra vo svojom komplexnom súbore ideí, predstáv, zákonitosti obsahuje okrem iného aj prvky zlučiteľné s demokraciou, a tak je tomu aj v islame a konfucianizme. Otázkou zostáva, ako a za akých podmienok môžu nabrať prevahu nad tými nedemokratickými.[32]

Západný univerzalizmus

Rozpad Sovietskeho zväzu vyvolal na Západe, a najmä v USA, presvedčenie, že začala svetová demokratická revolúcia, ktorá do celého sveta rozšíri západný koncept ľudských práv a s nimi spojené západné formy politickej demokracie. „Prioritou Západu sa stala podpora šírenia demokracie.“[33]

Niektorí obhajcovia univerzalizmu začali tvrdiť, že moderná západná kultúra sa stáva univerzálnou svetovou kultúrou. „To, čo Západ vníma ako univerzalizmus, chápe zvyšok sveta ako imperializmus.“[34] Západný univerzalizmus je nebezpečný. Na jednej strane pre svet, pretože by mohol viesť ku globálnej vojne medzi ústrednými štátmi, na druhej strane pre samotný Západ, ktorý by v takejto vojne mohol byť porazený. „Viera, že by nezápadné národy mali prijať západné hodnoty, inštitúcie a kultúru, je nemorálna kvôli prostriedkom, ktoré by k tomu bolo nutné použiť.“[35] Ak budú nezápadné spoločnosti v budúcnosti utvárané západnou kultúrou, stane sa tak len prostredníctvom expanzie, stratégie a vplyvu západnej moci, pretože logickým vyústením univerzalizmu je imperializmus.

Osud liberálnej demokracie v nezápadných spoločnostiach

V úvode práce sme sa oboznámili s dvoma najvýznamnejšími názorovými koncepciami o budúcom vývoji svetovej politiky. Jedna koncepcia tvrdí, že liberálna demokracia je najracionálnejšou formou vlády, a že ani kultúra nemusí byť nevyhnutnou prekážkou k jej ďalšiemu šíreniu zo Západu do ostatného sveta. Druhá koncepcia tvrdí opak a zdôrazňuje, že práve kultúrne a civilizačné rozdiely nezápadných krajín budú brániť prijímaniu kultúry Západu a s ňou aj liberálnej demokracii. Ku ktorému názoru sa prikloniť?

Rusko ako bývalý ideologický súper Západu sa po páde komunizmu vydalo oficiálne demokratickou cestou. Avšak nezvolilo dobrý postup, pretože sa pustilo najskôr do politickej reformy. Rýchlo zaviedlo slobodné a regulárne voľby v nádeji, že prinesú demokraciu podobnú tej západnej. Učinilo aj hospodárske reformy s očakávaním západného kapitalizmu, avšak reformy zväčša nefungovali. Druhá východoázijská veľmoc – Čína – sa s komunistickou vládou na čele pokúša o reformu hospodárstva a postupne otvára svoj trh, ale politické reformy uskutočniť nehodlá.[36] V oboch spomenutých prípadoch teda možno hovoriť o neliberálnej demokracii. Svetlým príkladom ázijského kontinentu je India, v ktorej funguje demokracia na pozoruhodne vysokej úrovni ako dedičstvo britskej kolonizácie, ktorá po sebe zanechala odkaz práva a kapitalizmu. Indické politické elity sú plne naklonené demokratickému ideálu, ktorý je úspešne zavedený aj napriek tomu, že hospodárstvo nevykazuje úroveň západných demokracií a obyvateľstvo je nevzdelané.

V islamskom svete je podľa Fareeda Zakariu prekážkou k demokratizácii nie islam ako taký, ale arabský svet. Problémom je v tejto oblasti paralyzované hospodárstvo, stagnácia spoločnosti, intelektuálna vyprázdnenosť, náboženský extrémizmus a násilie autokracií. Krajiny získavajú z nerastných surovín už spomínané nezaslúžené bohatstvo a takto jednoducho zarobené peniaze neprospievajú hospodárstvu ani politickej modernizácii. „Arabský svet je politickou púšťou bez skutočných politických strán, bez slobodnej tlače a poskytuje len nepatrné príležitosti pre vyjadrenie súhlasu.“[37] Okrem toho modernosť v arabskom svete znamenala len neúspech. Socializmus, sekularizmus i nacionalizmus sa premenili na slepú uličku. Neúspechy vlád si občania automaticky spájajú s neúspechom západného modelu.[38]

„Arabskí vládcovia Blízkeho východu sú autokratickí, skorumpovaní a majú tvrdú ruku. Sú však stále liberálnejší, tolerantnejší a pluralistickejší než tí, kto by ich radi nahradili.“[39] Je ale pravdou, že kdekoľvek vstúpili moslimskí fundamentalisti do každodennej politiky, ich popularita rýchlo klesla. Majú teda v islamských krajinách vládnuť najskôr islamisti, aby mohli byť následne diskreditovaní? Ak by sa fundamentalistom umožnilo stať sa súčasťou systému, pripravilo by ich to o možnosť vystupovať v roli vzdialených hrdinov a začalo by sa na nich hľadieť ako na lokálnych politikov.[40]

Trvalejším riešením pre arabský svet by bola hospodárska reforma, rozvoj kapitalizmus a vytvorenie skutočnej podnikateľskej triedy. Súčasťou arabskej kultúry sú už tisícročia obchodníci a podnikatelia. Islam je tiež obchodu naklonený. Uprostred týchto spoločností musia existovať skupiny, ktoré z hospodárskych a politických reforiem budú ťažiť a budú ich následne aj presadzovať. „...pokiaľ uchopíte politiku a hospodárstvo za správny koniec, kultúra bude nasledovať.“[41] Prospešná by bola tiež inšpirácia inou arabskou krajinou. Hospodársky úspech Japonska bol pre východnú Áziu silným príkladom, ku ktorému ostatní vzhliadali a snažili sa ho napodobniť. Aj Blízky východ potrebuje podobný príklad. „Úspech je nákazlivý.“[42] Šancu stať sa takýmto príkladom má momentálne Tunisko, ktoré počas arabskej jari zvrhlo autokratického vládcu, prostredníctvom slobodných volieb zvolilo parlament, ktorý pracuje na novej ústave. Samozrejme, ešte nemá nič vyhraté, Tunisanov čaká dlhá cesta a jej koniec je momentálne závislý na výslednej podobe pripravovanej ústavy.

Záver

Podľa predchádzajúcich úvah môžeme konštatovať, že kultúrne rozdiely medzi spoločnosťami sú síce pravdepodobne najväčšou prekážkou demokratizácie, ale nie nevyhnutne neprekonateľnou. Pri každom tvrdení o nemožnosti zavedenia liberálnej demokracie do nezápadných kultúr vieme uviesť príklad, ktorý takéto tvrdenie vyvracia. Otázne však je, či v danom príklade ide skutočne o liberálnu demokraciu alebo len o nejakú formu demokracie.

Západ sa od ostatných kultúr líši nie spôsobom vývoja, ale odlišnými hodnotami a inštitúciami. Predovšetkým kresťanstvo, pluralizmus, individualizmus a vláda zákona sú jedinečné západné fenomény, ktoré umožnili objaviť modernitu, dosiahnuť globálnu expanziu a vyvolať u ostatných závisť. Západ by mal preto svoje hodnoty uchovávať, chrániť a obnovovať, nie sa pokúšať pretvoriť podľa nich ostatné kultúry.[43]

Na druhej strane by však Západ a najmä USA nemali prestať pomáhať demokratickým silám. „Vnútiť nejakej krajine voľby je jednoduché, posunúť spoločnosť k ústavnému liberalizmu je ťažšie.“[44] Práve kvôli ústavnému liberalizmu a jeho výnimočnosti v rámci západnej kultúry je dôležité, aby sa Západ aj naďalej angažoval v rozširovaní liberálnej demokracie do ostatného sveta. Aj v iných štátoch najskôr ľudia nemali v láske režimy, ktoré im vládli, USA videli ako svojich patrónov. Potom sa však diktatúry liberalizovali, životy ľudí sa zlepšili, rozbehli sa hospodárske reformy a napokon sa otvorila i politika. Protiamerické pocity oslabli.[45] Západné krajiny by mali mať záujem na tom, aby sa aj zvyšok sveta stal demokratickým. Cesta ale nevedie cez hlásanie západného univerzalizmu. Najdôležitejšie je, aby si nezápadné krajiny uvedomili práve jedinečnosť ústavného liberalizmu a prijali ho ako základ vnímania hodnoty ľudského života.

Liberálne demokracie budú v budúcnosti čeliť novým a náročným výzvam. Budú musieť bojovať s terorizmom, prispôsobovať sa globalizácii, a napriek všetkým neprajným tvrdeniam a názorom „...budú musieť dokázať, že ich systém je schopný fungovať lepšie, než funguje dnes.“[46]

Odpovědná redaktorka: Soňa Krpálková

Titulní obrázek přejat z: „EiserneVorhang“ od BlankMap-Europe-1985.png: Christoph Lingg, E Pluribus AnthonyEiserneVorhang.png: Mschlindweinderivative work: Lockesdonkey (talk) – EiserneVorhang.png. Licencováno pod Creative Commons Attribution-Share Alike 3.0 via Wikimedia Commons - http://commons.wikimedia.org/wiki/File:EiserneVorhang.png#mediaviewer/File:EiserneVorhang.png

Text neprošel jazykovou korekturou

Zoznam použitej literatúry

BARŠA, P. 2001. Západ a islamismus. Střet civilizací, nebo dialog kultur? Brno : CDK, 2001. 188 s. ISBN 80-85959-96-8

FUKUYAMA, F. 2002. Konec dějin a poslední člověk. Praha : Rybka Publishers, 2002. 379 s. ISBN 80-86182-27-4

HLOUŠEK, V. – KOPEČEK, L. – ŠEDO, J. 2011. Politické systémy. Brno : Barrister & Principal, 2011. 292 s. ISBN 978-80-87474-23-5

HUNTINGTON, S. P. 2001. Střet civilizací. Boj kultur a proměna světového řádu. Praha : Rybka Publishers, 2001. 445 s. ISBN 80-86182-49-5

HUNTINGTON, S. P. 2008. Třetí vlna. Demokratizace na sklonku dvacátého století.

Brno : CDK, 2008. 343 s. ISBN 978-80-7325-156-7

SARTORI, G. 1993. Teória demokracie. Bratislava : Archa, 1993. 512 s. ISBN 80-7115-049-5

SHAPIRO, I. – HABERMAS, J. 2002. Teorie demokracie dnes. Praha : FILOSOFIA, 2002. 104 s. ISBN 80-7007-156-7

SCHUMPETER, J. A. 2004. Kapitalismus, socialismus a demokracie. Brno : CDK, 2004. 470 s. ISBN 80-7325-044-6

ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. 363 s. ISBN 80-200-1285-0


[1] FUKUYAMA, F. 2002. Konec dějin a poslední člověk. Praha : Rybka Publishers, 2002. s. 62

[2] FUKUYAMA, F. 2002. Konec dějin a poslední člověk. Praha : Rybka Publishers, 2002. s. 67

[3] BARŠA, P. 2001. Západ a islamismus. Střet civilizací, nebo dialog kultur? Brno : CDK, 2001. s. 55

[4] HUNTINGTON, S. P. 2001. Střet civilizací. Boj kultur a proměna světového řádu. Praha : Rybka Publishers, 2001. s. 15

[5] HUNTINGTON, S. P. 2001. Střet civilizací. Boj kultur a proměna světového řádu. Praha : Rybka Publishers, 2001. s. 47

[6] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 22

[7] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 25

[8] SARTORI, G. 1993. Teória demokracie. Bratislava : Archa, 1993. s. 394

[9] HLOUŠEK, V. – KOPEČEK, L. – ŠEDO, J. 2011. Politické systémy. Brno : Barrister & Principal, 2011.

s. 245

[10] HUNTINGTON, S. P. 2008. Třetí vlna. Demokratizace na sklonku dvacátého století. Brno : CDK, 2008.

s. 78

[11] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 41

[12] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 45

[13] HUNTINGTON, S. P. 2008. Třetí vlna. Demokratizace na sklonku dvacátého století. Brno : CDK, 2008.

s. 80

[14] SCHUMPETER, J. A. 2004. Kapitalismus, socialismus a demokracie. Brno : CDK, 2004. s. 314

[15] HUNTINGTON, S. P. 2008. Třetí vlna. Demokratizace na sklonku dvacátého století. Brno : CDK, 2008.

s. 298

[16] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 86-87

[17] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 91-94

[18] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 90

[19] FUKUYAMA, F. 2002. Konec dějin a poslední člověk. Praha : Rybka Publishers, 2002. s. 125

[20] HUNTINGTON, S. P. 2008. Třetí vlna. Demokratizace na sklonku dvacátého století. Brno : CDK, 2008.

s. 261

[21] FUKUYAMA, F. 2002. Konec dějin a poslední člověk. Praha : Rybka Publishers, 2002. s. 218

[22] HUNTINGTON, S. P. 2008. Třetí vlna. Demokratizace na sklonku dvacátého století. Brno : CDK, 2008.

s. 263

[23] HUNTINGTON, S. P. 2008. Třetí vlna. Demokratizace na sklonku dvacátého století. Brno : CDK, 2008.

s. 302

[24] SHAPIRO, I. – HABERMAS, J. 2002. Teorie demokracie dnes. Praha : FILOSOFIA, 2002. s. 53

[25] HUNTINGTON, S. P. 2008. Třetí vlna. Demokratizace na sklonku dvacátého století. Brno : CDK, 2008.

s. 245

[26] HUNTINGTON, S. P. 2008. Třetí vlna. Demokratizace na sklonku dvacátého století. Brno : CDK, 2008.

s. 250

[27] HUNTINGTON, S. P. 2008. Třetí vlna. Demokratizace na sklonku dvacátého století. Brno : CDK, 2008.

s. 253

[28] FUKUYAMA, F. 2002. Konec dějin a poslední člověk. Praha : Rybka Publishers, 2002. s. 216

[29] HUNTINGTON, S. P. 2008. Třetí vlna. Demokratizace na sklonku dvacátého století. Brno : CDK, 2008.

s. 286

[30] HUNTINGTON, S. P. 2008. Třetí vlna. Demokratizace na sklonku dvacátého století. Brno : CDK, 2008.

s. 288-294

[31] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 66-68

[32] HUNTINGTON, S. P. 2008. Třetí vlna. Demokratizace na sklonku dvacátého století. Brno : CDK, 2008.

s. 296-297

[33] HUNTINGTON, S. P. 2001. Střet civilizací. Boj kultur a proměna světového řádu. Praha : Rybka Publishers, 2001. s. 226

[34] HUNTINGTON, S. P. 2001. Střet civilizací. Boj kultur a proměna světového řádu. Praha : Rybka Publishers, 2001. s. 214

[35] HUNTINGTON, S. P. 2001. Střet civilizací. Boj kultur a proměna světového řádu. Praha : Rybka Publishers, 2001. s. 379

[36] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 111

[37] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 176

[38] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 173

[39] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 148

[40] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 185-186

[41] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 187

[42] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 192

[43] HUNTINGTON, S. P. 2001. Střet civilizací. Boj kultur a proměna světového řádu. Praha : Rybka Publishers, 2001. s. 380

[44] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 194

[45] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 193

[46] ZAKARIA, F. 2005. Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světe. Praha : Academia, 2005. s. 324

Jak citovat tento text?

Borbélyová, Dominika. Môže byť liberálno-demokratický režim kultúrne univerzálny? [online]. E-polis.cz, 27. září 2014. [cit. 2017-08-23]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/moze-byt-liberalno-demokraticky-rezim-kulturne-univerzalny.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 4.5 hvězdiček / Hodnoceno: 2x


Přidat komentář

Vložit komentář




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(