Ekonomická situácia v Ruskej Federácii

 17. září 2007  Jana Krajčíková   komentáře

Dnešné Rusko možno najvýstižnejšie charakterizovať ako vysokopríjmovú ekonomiku, ktorá sa však borí s problémami rozvojového sveta. Rovnako ako Sovietsky zväz, i Rusko je v podstate konglomerátom rozličných regiónov a oblastí s rôznymi úrovňami rozvoja. Po dramatickej transformácii prebiehajúcej v 90. rokoch minulého storočia je však dnes podľa makroekonomických ukazovateľov deviatou najsilnejšou ekonomikou sveta.

Ilustrační foto. Zdroj: flickr.com/archer10Ilustrační foto. Zdroj: flickr.com/archer10

Všeobecná hospodárska politika

Dnešné Rusko možno najvýstižnejšie charakterizovať ako vysokopríjmovú ekonomiku, ktorá sa však borí s problémami rozvojového sveta. Rovnako ako Sovietsky zväz, i Rusko je v podstate konglomerátom rozličných regiónov a oblastí s rôznymi úrovňami rozvoja. Po dramatickej transformácii prebiehajúcej v 90. rokoch minulého storočia je však dnes podľa makroekonomických ukazovateľov deviatou najsilnejšou ekonomikou sveta. S počtom obyvateľov 143 miliónov dosiahla Ruská federácia v roku 2005 HDP na hlavu vo výške 4.460 USD. V prejave z roku 2003 prezident Vladimír Putin stanovil veľmi ambiciózny cieľ – zdvojnásobenie HDP do roku 2013. Od roku 1998 rastie ekonomika priemerne o 6,4 % za rok, čo je najvyššie číslo z krajín G8. Podľa správy Svetovej banky Global Economic Prospects 2006 je však pravdepodobné, že v roku 2007 sa rast spomalí, a to najmä kvôli klesajúcej cene ropy. Rast sa však spomalil i v Číne a Indii. Zo štruktúry exportu vyplýva i vysoká inflácia, v súčasnosti oscilujúca okolo 10 %.

Rusko má najväčšie zásoby nerastných surovín na svete, je najväčším producentom zemného plynu (587 miliárd m3 / deň) a druhým najväčším producentom ropy (9,15 milióna barelov / deň, pričom v niektorých obdobiach produkcia dokonca prevyšuje súčasného lídra Saudskú Arábiu) a tretím najväčším konzumentom energie na svete. Okrem toho sa na tomto území nachádza polovica svetových zásob uhlia. Takéto jednostranné zameranie exportu je jedným z najväčších problémov krajiny.

Ako ukazuje tabuľka, Ruská federácia sa výrazne usiluje zvyšovať svoje devízové rezervy. V roku 2006 sa jej podarilo dosiahnuť tretie najväčšie svetové rezervy zlata a devíz. Je zrejmé, že za úspechom ekonomiky treba vidieť predovšetkým vývoj cien nerastných surovín na svetových trhoch. Ľudia však zostávajú stále chudobní, a to i napriek systematickej podpory zo strany vlády, ktorá sa rôznymi sociálnymi dávkami usiluje zabrániť úbytku obyvateľstva. Ten nie je podľa najnovších výskumov spôsobený nízkym prirodzeným prírastkom (ako v krajinách EÚ), ale vysokou úmrtnosťou. Hlavnou príčinou predčasnej smrti je stále alkoholizmus. Zrejme ten je i dôvodom, prečo sa ruskí muži dožívajú v priemere o 15 rokov menej ako občania USA. Okrem toho sa neustále prehlbuje priepasť medzi bohatnúcimi jednotlivcami, často spojenými s administratívou a chudobnou väčšinou obyvateľstva. Priemerná nezamestnanosť pritom predstavuje iba o niečo viac ako 8 % obyvateľstva v produktívnom veku.

Jedným z najväčších problémov je i stupňujúca sa centralizácia moci do rúk Kremľa. Miestne parlamenty nemajú právo voliť najvyšších regionálnych úradníkov, môžu iba hlasovaním odmietnuť kandidátov navrhnutým prezidentom federácie. Tento mechanizmus vytvára priestor pre rast korupcie a vedie k strate akýchkoľvek kontrolných mechanizmov nad rozhodovaním.

Tabuľka č. 1: Hlavné makroekonomické ukazovatele Ruskej federácie

Hlavné makroekonomické ukazovatele Ruskej federácie

 

Zdroj: World Development Indicators, The World Bank Group

Štruktúra ruského exportu zostáva už niekoľko rokov prakticky nezmenená. Základnú časť tvoria energetické suroviny, kovy, guľatina, rezané drevo a chemické výrobky. Import predstavujú najmä stroje a zariadenia, dopravné prostriedky, potraviny (vrátane surovín na ich výrobu) a textil. Krajina si dlhodobo udržuje kladnú bilanciu zahraničného obchodu – dovoz predstavoval v roku 2005 cca 125 miliárd USD, vývoz viac ako dvojnásobok. Hlavnými obchodnými partnermi sú Nemecko, Ukrajina, Japonsko, USA, Bielorusko, Taliansko, Holandsko a Kazachstan.

Jedným z problémov ruskej ekonomiky ostáva nízka konkurenčná schopnosť ruských tovarov, a to i na domácom trhu. Príčinou je najmä technologické zaostávanie podnikov a stále nízka produktivita práce. Ekonomický a sociálny rozvoj brzdí zaostalá infraštruktúra.

Energetika

a) ropa

Už som uviedla, že veľký ekonomický rast Ruskej federácie v posledných rokoch je spôsobený kombináciou relatívne vysokých cien ropy na svetových trhoch (medzi januárom 1999 a septembrom 2000 bol zaznamenaný trojnásobný nárast) a extenzívneho rozširovania produkcie ropy a zemného plynu. Hoci po rozpade Sovietskeho zväzu produkcia ropy Ruskom náhle poklesla na necelú polovicu, medzi rokmi 1999 a 2000 nastal obrat smerom k zintenzívneniu ťažby. Zatiaľ čo ešte v roku 1995 tvoril podiel ropy a zemného plynu na celkovom exporte cca 20 %, v roku 2001 to bolo už 54,8 %. [1] Hlavnou príčinou tohto trendu bola okrem revitalizácie polí a postupné zavádzanie moderných technológií i finančná kríza v roku 1998 a následná revalvácia rubľa. [2] Zvyšovanie produkcie nielenže štedro prispievalo do štátneho rozpočtu, ale napomáhalo i zhodnoteniu rubľa a následnému posilneniu importu. Na tomto trende prirodzene najviac strácajú domáci výrobcovia, ktorých produkty sú voči lacnému dovozu čoraz menej konkurencieschopné. Tento mechanizmus, známy ako tzv. holandská choroba, predstavuje do budúcnosti riziko rastu nezamestnanosti a inflácie. Medzinárodný menový fond preto krajine napriek pozitívnym ukazovateľom neustále pripomína nevyhnutnosť diverzifikácie zdrojov rozpočtu a správneho prerozdelenia momentálnych ziskov.

Graf č. 1: Vývoj sovietskej a ruskej produkcie ropy 1983 - 2005

Vývoj sovietskej a ruskej produkcie ropy 1983 - 2005

 

Zdroj: www.rigzone.com

Viac ako 70 % ropnej produkcie smeruje v súčasnosti na export, zvyšná časť sa spracúva priamo v krajine. Približne 2/3 exportu pritom smerujú do Bieloruska, Ukrajiny, Nemecka, Poľska a do ďalších destinácií v strednej a východnej Európe (vrátane Maďarska, Slovenska a Českej republiky). Všetky tieto oblasti sú napojené na ropovod Družba a jeho vetvy. Zvyšná tretina smeruje do morských prístavov a na ostatné svetové trhy. Export ropy prostredníctvom ropovodov pritom spadá do exkluzívnej jurisdikcie monopolného štátneho vlastníka ropovodov, Transnefťu. Táto akciová spoločnosť bola založená v roku 1993 ako právny nástupca Odboru transportu ropy a zásob Ministerstva pre ropný priemysel Sovietskeho zväzu (Glavtransnefť).

Vláda sa usiluje o určitú predvídavosť a pri zostavovaní rozpočtu počíta s nižšími cenami ropy, ako sú aktuálne a z mimoriadnych ziskov vytvára strategické finančné rezervy pre možné horšie časy. [3] Hlavným dokumentom pri tvorbe energetickej politiky je Energetická stratégia, ktorá bola schválená v roku 1992 a definuje postup až do roku 2010. V máji 2003 bola stratégia na návrh Putinovho ministra pre energetiku novelizovaná, pričom jej platnosť bola predĺžená do roku 2020. Hlavným cieľom je rast konkurencieschopnosti výrobkov energetického priemyslu na svetových trhoch, energetická a ekologická bezpečnosť, trvalo udržateľný rast a efektívnosť. Pri súčasnom tempe rastu ťažby je čoraz väčším problémom zabezpečiť dostatočné kapacity pre produkciu a následný export. Existujúce ropovody a plynovody majú obmedzené možnosti a existujúci investičný kapitál nestačí pokryť potreby ich modernizácie. Existuje však viacero plánov výstavby nových trás, prípadne rozšírenia kapacity existujúcich. V súčasnosti sa pracuje na rozšírení ropovodu Družba medzi Bieloruskom a Poľskom. Plánuje sa predĺženie do Wilhelmshaven (v Nemecku), čím sa odbremení doprava tankermi cez Baltické more a umožní sa export ropy do Spojených štátov cez Nemecko. Vývoz do USA by uľahčilo i vybudovanie ropovodu do Barentsovho mora (prístavy Murmansk alebo Indiga), odkiaľ trvá cesta tankerom iba deväť dní. Perspektíva rastúcej čínskej ekonomiky podnietila návrh ropovodu z ruského mesta Taishet do mesta Nakhodka (na brehu Japonského mora) alebo Daqing v Číne. Obe tieto trasy by umožnili transport do Japonska a ostatných ázijských trhov a prípadne i do Severnej Ameriky.

Deklarovanými prioritami je reštrukturalizácia a liberalizácia energetického sektora. Tieto reformy a prelomenie moci monopolov kontrolujúcich priemysel so zemným plynom a elektrinou majú do budúcnosti zvýšiť šance na členstvo vo WTO. Skutočný vývoj však hovorí skôr o ďalšom zvyšovaní štátneho vplyvu, postupnom posilňovaní vplyvu Ministerstva energetiky, zvyšovaní vývozných ciel na ropu, hádzaní polien pod nohy súkromným projektom a trestnom stíhaní vedúcich predstaviteľov priemyslu.

b) zemný plyn

Ruská federácia je vlastníkom najväčších rezerv zemného plynu na svete (1 680 triliónov kubických stôp), pričom jej rezervy sú viac ako dvakrát väčšie ako rezervy Iránu, ktorý je v rebríčku na druhom mieste. V roku 2006 bolo Rusko najväčším producentom zemného plynu ako i jeho najväčším exportérom. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa však spotreba plynu skôr znižuje, dôraz sa preto viac kladie na ropný priemysel. Rozvoj plynárenského priemyslu brzdia starnúce ťažobné polia, štátna regulácia odvetvia, monopolistická kontrola priemyslu zo strany Gazpromu a nedostatočné množstvo exportných plynovodov. Vláda i Gazprom predpokladajú v rokoch 2004-2020 prudký pokles produkcie zemného plynu. [4]

Gazprom, štátom spravovaný plynárenský monopol, má v rukách 93% ruských a takmer 1/3 svetových rezerv zemného plynu a riadi sieť plynovodov v krajine. Po získaní ropnej spoločnosti Sibneft je Gazprom s rezervami 119 miliárd barelov tretím najväčším svetovým vlastníkom ropy a zemného plynu. V roku 2004 bol Gazprom jediným dodávateľom zemného plynu do Bosny a Hercegoviny, Estónska, Fínska, Macedónska, Litvy, Lotyšska, Moldavska a Slovenska, Bulharsku dodával 97 % plynu, Maďarsku 89 %, Poľsku 89 %, Českej republike takmer 75 %, Turecku 65 %. Celkovú spotrebu zemného plynu Európskej únie pokrýval na cca 25 %. [5] Je zároveň najväčším prispievateľom do štátneho rozpočtu, daňové poplatky spoločnosti predstavujú okolo 25 % daňových príjmov federácie. Napriek svojej enormnej veľkosti a významu je však Gazprom vo svojej činnosti vážne obmedzovaný domácou reguláciou.

Vo februári 2007 skupina poslancov v Štátnej Dume navrhla udeliť štátom kontrolovaným spoločnostiam Gazprom a Transnefť právo vytvárať si špeciálne ozbrojené jednotky, ktorých hlavnou úlohou by bola ochrana výrobného vybavenia a infraštruktúry.

c) uhlie

Rusko disponuje druhými najväčšími zásobami uhlia na svete. No zlý management počas sovietskej éry a prudký pokles dopytu po uhlí na začiatku 90. rokov tento sektor vážne poznačili. Od roku 1994 investovala vláda viac ako 2 miliardy dolárov na reformu a zatvorila 150 stratových baní. Produkcia však stále klesala. V období rokov 1996 - 2001 spolupracovalo Rusko na reštrukturalizácii uhoľného priemyslu v krajine so Svetovou bankou. Výsledkom bolo rozpustenie štátneho monopolu RosUgol. V súčasnosti pochádza viac ako 80 % exportu od nezávislých producentov. V posledných dvoch rokoch bol v tomto odvetví po prvý krát od rozpadu Sovietskeho zväzu zaznamenaný rast. Pri súčasnom tempe ťažby by zásoby vydržali na nasledujúcich 800 rokov. Do roku 2020 však vláda plánuje zdvojnásobenie ťažby a zvýšenie podielu uhlia na produkcii energie.

Chudoba

V septembri 2005 zverejnili Irina Denisovová a Martina Karcevová správu o výskume rozsiahleho výskumu chudoby na území Ruskej federácie vykonanom na New Economic School. [6] Pre účely výskumu bola domácnosť označená ako chudobná, ak bola jej priemerná spotreba na osobu nižšia než regionálne existenčné minimum vyjadrené cenou spotrebného koša. Podľa výsledkov spĺňa kritérium chudoby až 48 % ruských domácností, pričom 12,5 % domácností nedosahuje ani polovicu miestneho existenčného minima.

Hlavným faktorom ovplyvňujúcim chudobu domácností sa ukázal byť počet vyživovaných detí. U domácností s tromi a viacerými deťmi sa zistila chudoba až v 82 %. Rozdiel medzi situáciou v meste a na dedine je menej priepastný, ako by sa mohlo zdať (na dedinách je o 8% vyššia miera chudoby). Najchudobnejšími regiónmi sú Sachalin (67 %), Primorje, Čita a Dagestán, relatívne najbohatšia je Ťumeňská oblasť (18 %). Miera heterogenity bola však nižšia, ako sa očakávalo. Napriek očakávaniu sa v hlavnom meste nezistila nižšia než priemerná miera chudoby. Príčinou môže byť vysoký počet nelegálnych prisťahovalcov žijúcich v zlých sociálnych podmienkach.

Bilaterálne obchodné vzťahy s Európskou Úniou

Rusko je tretím najväčším obchodným partnerom Európskej únie (po USA a Číne). EÚ je pritom pre Rusko hlavným obchodným partnerom s viac ako 52 % podielom na jeho celkovom zahraničnom obchode. Bilaterálny obchod pritom rýchlo rastie – počas roku 2005 napríklad až o 20 %. Export EÚ do Ruska je diverzifikovaný, zahŕňa strojárske výrobky (36 %), chemické látky (14 %), priemyselné výrobky (11 %), dopravné zariadenia (10 %) a potraviny a živé zvieratá (7 %). Ruský export do EÚ predstavujú najmä nerastné suroviny (65 %) a poľnohospodárske výrobky. Okrem toho dováža Únia i chemické výrobky, dopravné zariadenia, stroje, textil atď. Niektoré ruské výrobky, ktoré vstupujú na jednotný trh EÚ majú výhody Všeobecného systému preferencií (GSP).

Tabuľka č. 2: Obchod s najdôležitejšími výrobkami, 2000

Obchod s najdôležitejšími výrobkami

 

Zdroj: Handbuch Osteuropa, Eastern Europe Internet Review

Hoci bilaterálny obchod so službami dlhodobo stagnoval na veľmi nízkej úrovni, v poslednom období sa začal rozvíjať. V období medzi rokmi 1995 a 2004 rástol medziročne o 6 – 7 %. Reprezentuje ho najmä doprava a cestovné agentúry.

Medzi rokmi 2002 (2,5 miliárd USD) a 2004 (6,4 miliárd USD) sa tiež viac ako zdvojnásobili priame zahraničné investície prichádzajúce do Ruska z krajín Únie. Hlavnou príčinou je zlepšenie podmienok pre podnikanie a postupné vylepšovanie ekonomického imidžu Ruska, ktoré postupne priťahuje čoraz viac investorov zo zahraničia. Tí sa obvykle sústreďujú na energetický sektor. Únia pritom opakovane upozorňuje najmä na potrebu väčšej ochrany vlastníckych práv a získavanie know how zo zahraničia.

Rámcom pre bilaterálnu spoluprácu je už viac ako desaťročie Dohoda o partnerstve a spolupráci podpísaná v roku 1994, ktorá vstúpila do platnosti 1. decembra 1997. Dohoda reguluje politické, ekonomické a kultúrne vzťahy medzi EÚ a Ruskom a je právnym základom bilaterálneho obchodu. Ako jeden z jej hlavných cieľov sa uvádza i zlepšovanie vzájomného obchodu a vytvorenie harmonických ekonomických vzťahov medzi stranami. Import EÚ do Ruska nepodlieha prakticky žiadnym obmedzeniam. V apríli 2006 Rusko súhlasilo s rozšírením zmluvy na ďalších 10 členov. Platnosť dohody však 30. novembra 2007 vyprší. Komisia preto prijala odporúčania na začatie rokovaní o novej dohode, ktorá už ráta so vstupom Ruska do WTO. Keďže organizácia už vyjadrila súhlas krajiny s jej prijatím, potvrdil predseda Komisie Jose Manuel Barosso zámer uzavrieť i zmluvu o voľnom obchode.

V máji 2003 podpísala Ruská federácia s Európskou úniou na Petersburskom summite obnovenie spolupráce na budúcom vytvorení spoločného hospodárskeho priestoru, a to v rámci existujúcej Dohody o partnerstve a spolupráci. Spoločný priestor (Common Economic Space, CES) by mal pomôcť pri väčšej integrácii a prehĺbeniu vzájomného trhu. Okrem toho by mal prispieť k vytvoreniu nových investičných možností urýchlením ekonomickej integrácie, odstránením obchodných bariér, otvorením trhov a rozvojom infraštruktúry. CES kladie dôraz na netarifné bariéry a prekážky trhu a investícií spojené s vládnou reguláciou.

V máji 2005 prijali delegácie Únie a Ruska na summite v Moskve Cestovnú mapu spoločného ekonomického priestoru, ktorá plánuje najmä:

Dialóg v oblasti individuálnych vlastníckych práv - má tvoriť hlavnú časť vzájomného dialógu. Je zameraný na boj proti falšovaniu a pirátskej výrobe kópií, ktorý sa má dosahovať užšou spoluprácou colníc, polície, správnych a justičných orgánov. Je jedným z najdôležitejších predpokladov pre prilákanie zahraničných investorov do Ruska.

Dialóg o regulácii priemyselných výrobkov – má za cieľ harmonizáciu technických regulácií, štandardov a povolení v prioritných sektoroch.

Dialóg o živnostenskej a priemyselnej politike – sa zameriava na zlepšenie administratívneho, regulačného a investičného prostredia pre spoločnosti pôsobiace v Ruskej federácii a na výmenu informácií týkajúcich sa ekonomických záležitostí a politík.

Energetický dialóg s EÚ

Energetický dialóg s Európskou úniou bol odštartovaný na bilaterálnom summite v októbri 2000 v Paríži. Je založený na predpoklade rastúcej vzájomnej závislosti oboch regiónov – EÚ potrebuje záruky pre svoju energetickú bezpečnosť, RF prístup na európsky a svetový trh a prílev zahraničných investícií. Problém energetickej závislosti Únie na Rusku, o ktorom sa po problémoch v bilaterálnych vzťahoch Ruska s Ukrajinou a Bieloruskom diskutuje čoraz častejšie, je však potrebné vnímať v širších súvislostiach. Na jednej strane je diverzifikácia zdrojov v dlhodobom horizonte určite prospešná, závislosť je však vzájomná a komplexná, veď export ropy je hlavným katalyzátorom ekonomického rozvoja krajiny a najdôležitejším príjmom štátneho rozpočtu. Najdôležitejšou úlohou vzájomného dialógu je preto vytvorenie pravidiel prístupu k transportným systémom, liberalizácia ruského trhu so zemným plynom, potrebné budovanie infraštruktúry, prijatie bezpečnostných a environmentálnych štandardov pre výrobu energie a spoločné projekty (severoeurópsky plynovod cez dno Baltského mora, rozvoj ťažobného poľa plynu Štochman, spojenie ropovodov Jamal a Družba, ropovod Burgas – Alexandroupolis).

Mapa č. 1: Ropovody v Európe

Ropovody v Európe

 

Zdroj: www.euractiv.sk

Vstup do WTO

Vláda Vladimíra Putina deklarovala vstup do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) ako jednu zo svojich priorít. Pôvodne mal byť dosiahnutý do konca roka 2006, zatiaľ však bola dosiahnutá iba predbežná dohoda a súhlas organizácie, k samotnému podpisu prístupovej zmluvy ešte nedošlo. Zo vstupu nebude mať výhody iba samotné Rusko, podporuje ho i Európska únia, ktorá v ňom vidí nádej na zrýchlenie ekonomických reforiem v krajine a následnú stabilitu, predvídateľnosť a v neposlednom rade i výhodnejšie podmienky pre svojich investorov. Ruskí exportéri budú môcť naopak čerpať z výhod pri vývoze na trhy všetkých už takmer 150 členov WTO.

Proces prijatia do WTO sa skladá z dvoch etáp:

Kandidátska krajina musí ukončiť paralelné vyjednávania o bilaterálnom obchode so všetkými členmi, ktorí prejavia záujem.

Po ukončení prvej fázy je potrebné prijať multilaterálnu dohodu: najskôr špeciálna komisia vypracuje podmienky pristúpenia. Tie sa spolu s protokolom o pristúpení a dodatkami (ktoré sa dotýkajú napr. ciel) zapracujú do multilaterálnej zmluvy, ktorú musia podpísať všetky členské štáty.

Dne 21. mája 2004 podpísal komisár EÚ pre obchod s ministrom RF pre obchod a ekonomický rozvoj zmluvu, ktorej súčasťou boli i ustanovenia týkajúce sa bilaterálneho obchodu po vstupe Ruska do WTO. Podobnú zmluvu podpísalo Rusko 19. novembra 2006 i so Spojenými štátmi. V súčasnosti sa čaká na vypracovanie návrhu multilaterálnej zmluvy, pričom ruská vláda deklaruje cieľ vstúpiť do organizácie v priebehu tohto roka.

Literatura:

  1. „Russian Economy: Trends and Perspectives January 2007“, Institute for the Economy in Transition, Moskva, 2007.
  2. „Attracting Foreign Direct Investment for Russia´s Modernization“, OECD-Russia Investment Roundtable, Saint Petersburg, 2002.
  3. Dvořák, Š.: „Ropa a plyn jsou spásou ruské ekonomiky – zatím?“, www.ruskodnes.cz/index.php?page=clanek&id=422 , 18. marca 2007.
  4. Krejčí, O.: „ Ruská podoba léta“, www.blisty.cz/art/18999.html, 18. marca 2007.
  5. Gelb, B.:„Russian Oil and Gas Challenges“, Congressional Research Service, 2006.
  6. Denisova, I., Kartseva, M.: „Poverty Is No Crime: Measuring Poverty in Russian Regions“, Centre for Economic and Financial Research at New Economic School, 2005.

 


 

[1] Dvořák, Š.: „Ropa a plyn jsou spásou ruské ekonomiky – zatím?“, www.ruskodnes.cz/index.php?page=clanek&id=422 , 18. marca 2007.

[2] Energy Information Administration, www.eia.doe.gov/emeu/cabs/Russia/Background.html, 18. marca 2007.

[3] Krejčí, O.: „ Ruská podoba léta“, www.blisty.cz/art/18999.html, 18. marca 2007.

[4] www.eia.doe.gov/emeu/cabs/russia.html, 18. marca 2007.

[5] Dempsey, J.: „Europe Worries Over Russian Gas Giant´s Influence“, New York Times, 3. október 2004.

[6] Správa je dostupná na adrese: www.cefir.ru/download.php?id=486

Jak citovat tento text?

Krajčíková, Jana. Ekonomická situácia v Ruskej Federácii [online]. E-polis.cz, 17. září 2007. [cit. 2017-11-20]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/ekonomicka-situacia-v-ruskej-federacii.html>. ISSN 1801-1438.

Autor Jana Krajčíková

Autor:

Autorka je studentka 4. ročníku Fakulty politických věd a mezinárodních vztahů na Univerzitě Mateja Bela v Banskej Bystrici.


[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 4.2 hvězdiček / Hodnoceno: 15x


Přidat komentář

Vložit komentář

ew

úterý, 9. prosinec 2008
13:43

myslim, ze tento clanok je fajn:)


Napsal: ew [Odpovědět]




Novinky

E-polis.cz hledá autory!
[22. červenec 2014]
Časopis stále hledá nové interní redaktory a další externí spolupracovníky, kteří budou ochotní se podílet na vytváření obsahu. Své články posílejte k posouzení na email redakce@e-…

Kde se diskutuje?

Je nám líto, u tohoto zdroje žádné položky nebyly nalezeny :-(