Samosprávne kraje ako základ regionálnej samosprávy

Samospráva je dôležitým podsystémom verejnej správy, ktorý je budovaný zdola od občanov. Samospráva vytvára tie najideálnejšie podmienky pre rozvoj demokracie na miestnej a regionálnej úrovni.

zdroj: autor

Keďže je verejná správa podzákonnou a normotvornou činnosťou, rovnako i regionálna samospráva ako jeden z dôležitých podsystémov verejnej správy sa riadi Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi, príp. ďalšími všeobecne záväznými predpismi, a v neposlednom rade i vlastnými mocenskými aktmi. Uvedené je zároveň i zdôvodnením nevyhnutnosti práce so zákonmi, ako i ostatnými právnymi predpismi, bez ktorých uvedenú problematiku nie je možné skúmať. Pri vymedzení teoretických poznatkov o regionálnej samospráve je nutné vychádzať z už existujúcich všeobecných poznatkov o verejnej správe, o zákonodarstve, ako aj o samotnej modernej samospráve. Rovnako je žiaduce vychádzať a pracovať aj s poznatkami iných vedných disciplín mimo rámec teórie správy a vedy o správnom práve – ako sú napr. poznatky z oblasti politológie, hospodárskej politiky, ekonómie, sociológie, psychológie – a tak pokračovať v pragmaticky určenom výskume o dopĺňať uplatniteľný súhrn empirických poznatkov. Z metodologického hľadiska, teoretické poznatky je potrebné hľadať a skúmať v už existujúcich teóriách, princípoch a modeloch.

Kreovanie regionálnej samosprávy v podmienkach Slovenskej republiky

Existenciu a reálne fungovanie samosprávnych krajov – vyšších územných celkov – potvrdzuje aj samotná história a skúsenosti. V podmienkach Slovenskej republiky bol vyšší územný celok ako samostatný územný samosprávny a správny celok konštituovaný ako základ regionálnej samosprávy. Konštituovanie bolo determinované viacerými faktormi. Skúsenosti z pôsobenia neúplného modelu územnej verejnej správy jednoznačne potvrdzujú, že: „absencia samosprávy vyšších územných celkov brzdila racionálnu deľbu funkcií správy vecí verejných medzi štátnou správou a územnou samosprávou, podporovala byrokraciu, zvyšovala nákladovosť, čo v žiadnom prípade neprispievalo k efektívnej a účinnej verejnej správe“ (Kováčová, 2014, s. 123). Bez existencie vyšších územných celkov nebolo možné začať budovať samosprávu na regionálnej úrovni, ktorá by sa odvíjala od endogénnych faktorov rastu. Politika na regionálnej úrovni jednoznačne predpokladá existenciu inštitúcií, ktoré majú právo a schopnosť na vlastnú zodpovednosť a v prospech obyvateľov územných celkov spravovať podstatnú časť záležitostí verejného záujmu. Z politických dôvodov a pod tlakom negociačných procesov krajiny do Európskej únie, ktorá vo viacerých oblastiach predpokladala systém regionálnej samosprávy v kandidujúcich krajinách, sa nakoniec Vláda Slovenskej republiky až po 11 rokoch od vzniku miestnej samosprávy priklonila k oblastnému variantu, a následne v zmysle zákona NR SR č.  302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov bolo ustanovených 8 samosprávnych krajov.[1] Prijatiu uvedeného zákona predchádzala i rozsiahla novela Ústavy Slovenskej republiky, pričom ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. sa zmenila a významne doplnila IV.  hlava Ústavy Slovenskej republiky o ustanovenia, ktorými sa umožnilo okrem obcí vytvárať aj vyššie územné celky ako právnické osoby, ktoré samostatne hospodária s vlastným majetkom (Kováčová, 2012).

Vychádzajúc zo zákona NR SR č. 302/2001 Z. z. o  samospráve vyšších územných celkov boli kreované vyššie územné celky – samosprávne kraje. Pôvodne existovali tri návrhy členenia územného správneho usporiadania – župný variant, oblastný variant a zachovanie územného usporiadania bývalých troch krajov, pričom by Bratislave prislúchalo postavenie samostatného kraja. Ako každý návrh, aj tento mal svojich zástancov a na druhej strane svojich oponentov. Vláda Slovenskej republiky sa však po mnohých diskusiách priklonila k druhému variantu, t. j. k oblastnému, ktorý je od roku 2001 akceptovaný až dodnes. Zákonom NR SR č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v znení neskorších predpisov (zákon o samosprávnych krajoch), boli zriadené vyššie územné celky ako reprezentatívne jednotky vyššej regionálnej samosprávnej úrovne (viď Tabuľka č. 1). Územná samospráva ako jeden z dôležitých subsystémov verejnej správy sa tak oficiálne mohla začať kreovať aj na regionálnej úrovni prostredníctvom svojich organizačných jednotiek – samosprávnych krajov (čl. 64 ods. 3 Ústavy SR).

Tabuľka č. 1: Samosprávne kraje – Vyššie územné celky

Zdroj: Vlastné spracovanie podľa údajov ŠÚ SR, platných k 30. 4. 2017.

Postavenie a úlohy samosprávneho kraja

Samosprávny kraj je právnická osoba, ktorá samostatne za podmienok daných zákonom hospodári so svojím majetkom a vlastnými príjmami.  Územný obvod samosprávneho kraja je zhodný s územným obvodom kraja, a možno ho zmeniť len zákonom. Chráni a zabezpečuje práva a záujmy svojich obyvateľov. Vo veciach samosprávy možno samosprávnemu kraju ukladať povinnosti a obmedzenia len zákonom alebo na základe medzinárodnej zmluvy. Samosprávny kraj pri výkone svojich kompetencií môže používať vlastné symboly, ktorými sú erb, vlajka a pečať.

Obyvateľom samosprávneho kraja je fyzická osoba, ktorá má trvalý pobyt v obci na území samosprávneho kraja. Obyvateľ má právo voliť a byť zvolený do orgánov samosprávneho kraja, má právo hlasovať v miestnom referende, zúčastňovať sa na rokovaniach zastupiteľstva samosprávneho kraja, a tiež má právo obracať sa s podnetmi a sťažnosťami na orgány samosprávneho kraja. Samosprávny kraj sa stará o všestranný rozvoj svojho územia a o potreby svojich obyvateľov. Podľa čl. 1 § 4 zákona NR SR č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov, samosprávny kraj zabezpečuje tvorbu a plnenie Programu sociálneho, ekonomického a kultúrneho rozvoja územia samosprávneho kraja. Obstaráva, prerokúva a schvaľuje územnoplánovacie podklady samosprávneho kraja a územné plány regiónov. Samosprávny kraj tiež vykonáva investičnú a podnikateľskú činnosť v záujme rozvoja samosprávneho kraja a potrieb jeho obyvateľov. Samosprávny kraj utvára podmienky na rozvoj výchovy a vzdelania na stredných školách. Koordinuje rozvoj cestovného ruchu, koordinuje rozvoj telesnej kultúry. Samosprávny kraj sa podieľa na riešení problémov, ktoré sa týkajú viacerých obcí, sídliacich na území samosprávneho kraja. Samosprávne kraje sú zriaďovateľmi rozpočtových, príspevkových i neziskových organizácií a obchodných spoločností. Môžu podnikať, a môžu sa stať aj členmi podnikateľských subjektov.

Samosprávny kraj plní úlohy samostatne, ale aj spoluprácou s inými krajmi, alebo spoluprácou s podnikateľskými subjektmi a tretím sektorom. Rozvíja spoluprácu aj s orgánmi iných štátov[2] a rovnako vykonáva aj ďalšie pôsobnosti, stanovené v zmysle osobitných zákonov (§ 4 ods. 1 zákona NR SR č. 302/2001 Z. z. v z. n. p.).

V záujme budovania kvalitnej verejnej správy na všetkých úrovniach, a teda i na úrovni regionálnej samosprávy je potrebné, aby bola zastúpená a reprezentovaná kompetentnými, kvalifikovanými pracovníkmi, ktorí majú požadované odborné znalosti a skúsenosti. Tieto schopnosti a zručnosti sa na regionálnej úrovni obzvlášť očakávajú od volených funkcionárov – predsedov samosprávnych krajov a poslancov zastupiteľstiev samosprávnych krajov, ktorí reprezentujú regionálnu samosprávu navonok vo vzťahu k štátnym orgánom, k právnickým osobám, ale aj voči ostatným aktérom a ďalším subjektom.

Záver

Na riešenie problematiky prirodzeného formovania regionálnej samosprávy sa postupne objavovali rôzne názory, ktoré pretrvali až dodnes. I napriek tomu, že vyššie územné celky majú za sebou už šestnásťročnú existenciu a vstúpili do ďalšieho nového päťročného funkčného obdobia, otázka členenia regionálnej samosprávy je neustále predmetom politických diskusií. Návrhy sú rôzne, napr. 3 + 1; 16 žúp, 12 alebo 16 prirodzených regiónov. Diskusia na túto tému pretrváva v spoločnosti už veľmi dlho. Pre zmenu doterajšieho usporiadania je nevyhnutné predložiť seriózne projekty a vybrať vhodný variant, pričom musí byť jasné, či cieľom zmeny je znižovanie nákladov na výkon správy na regionálnej úrovni – čiže centralizácia, alebo podporiť podiel občanov na spravovaní vecí verejných na regionálnej úrovni – čiže decentralizácia. Doteraz však ani jedna politická reprezentácia nedokázala v tejto oblasti prijať také opatrenia, ktoré by zmenili doterajšie usporiadanie na regionálnej úrovni.

_____________________________________________

* PhDr. Eleonóra Kováčová, PhD. pôsobí ako odborná asistentka na Katedre politológie na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, e-mail: eleonora.kovacova@umb.sk.

[1] K uvedeným zmenám došlo aj v súvislosti s ratifikáciou Európskej charty miestnej samosprávy, kde v rozsahu uvedených záväzkov NR SR 26. októbra 1999 vyslovila súhlas v uznesení č. 516. Ratifikačná listina bola odovzdaná Rade Európy 1. februára 2000. Podľa čl. 15 ods. 3, Európska charta miestnej samosprávy pre Slovenskú republiku nadobudla platnosť 1. júna 2000.

[1] Slovenská republika je v zmysle zákona NR SR č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky v zn. n. p. usporiadaná na 8 krajov a 79 okresov. 36 okresov priamo susedí s okolitými štátmi, a práve tu je vhodný priestor pre zahraničnú spoluprácu.

Použitá Literatúra:

Kováčová, E. 2012. Regionalne samorzady w Republice Slowacji. In Mloda Politologia. Quo vadis, Polsko? Quo vadis, europejska demokracjo? Kielce: Instytut Nauk Politycnych, Kielce 2012. ISBN 978-83-934520-1-9. pp. 33 – 44

Kováčová, E. 2014. Teória a prax verejnej správy v podmienkach Slovenskej republiky. Banská Bystrica: Belianum, FPVaMV UMB 2014. 236 s. ISBN 978-80-557-0735-8.

LIPTÁKOVÁ, K. 2015. Ľudské zdroje vo verejnej správe. In Verejná správa a regionálny rozvoj. Ekonómia a manažment. Bratislava: Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy. Vol. 11, No. 1, jún 2015, ročník XI. ISSN 1337-2955. s. 60 – 67. Dostupné na internete: https://www.vsemvs.sk/VedaAVyskum/VedeckyCasopis

Téma dňa – Budúcnosť VÚC. Diskusná relácia TA3, 14. 11. 2017. Dostupné na internete: https://www.ta3.com/clanok/1116390/vianoce-bez-vajicok-buducnost-vuc.html

Ústava Slovenskej republiky. Dostupné na internete:https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/20170601

Zákon NR SR č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) v znení neskorších predpisov

Zaostrené – O čom rozhodujeme v župných voľbách? Diskusná relácia rádia LUMEN, 30. 10. 2017 Dostupné na internete: http://www.lumen.sk/archiv.html?page=2#archiv

Address

PhDr. Eleonóra Kováčová, PhD.

Katedra politológie

Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB

Kuzmányho 1

974 01  Banská Bystrica

Slovak Republic

eleonora.kovacova@umb.sk

Autor: PhDr.Eleonóra Kováčová,PhD.

[Nahoru ↑]

Přidat komentář

Další články autora

Finančná kondícia samosprávnych krajov

Minimálne vzdelanie ako predpoklad výkonu funkcie starostu na Slovensku

Další články z rubriky

Analýza komunálnych systémov v teórii P.E. Mouritzena a J. H. Svary

Aktuální politický a ekonomický vývoj Indonésie

Vznik a vývoj Indonéské republiky

Vložit komentář