Zmeny výkonu moci a štruktúry mocenských elít v procesoch globalizácie

15. červenec 2016 Ladislav Kriška komentáře

Článok sa zaoberá zmenami, ktoré sa dotýkajú charakteru výkonu politiky a štruktúry politických elít, či realizátorov politickej moci. Skúma, ako spolu s narastajúcou demokratizáciou, proklamovanou decentralizáciou verejnej moci a zmenami v štruktúrach centier moci, dochádza k transformácii samotného charakteru výkonu moci.

Zdroj: pixabay.com

Zmeny globalizujúceho sa sveta sa dotýkajú aj charakteru výkonu politiky a štruktúry politických elít, či realizátorov politickej moci. Spolu s narastajúcou demokratizáciou, proklamovanou decentralizáciou verejnej moci a zmenami v štruktúrach centier moci, dochádza k transformácii samotného charakteru výkonu moci, k inštrumentalizácií jej pôsobenia a komerčnej utiltarizácii jej zámerov. Zastupiteľská forma demokracie ako technicky najvyhovujúcejší model hyperbolizuje do partokracie a vytvára priestor pre čoraz dôraznejší presak súkromných, individuálnych záujmov do verejnej politiky. Moc sa oklieštuje a efemérny vplyv záujmových skupín naberá na sile. Tieto procesy sa aktualizujú predovšetkým v súvislostiach s (stále prebiehajúcou) tranzíciou stredoeurópskych štátov, európskou integráciou a globalizáciou čoraz väčšej časti sveta. Úlohou článku je popísať a analyzovať procesy transformácií verejnej moci a politických elít.

V tomto kontexte Ulrich Beck výslovne hovorí o „demokratizácií ako procese zbavujúcom politiku moci,“ píše o „svetovej spoločnosti ako nedemokraticky legitimizovanej politike.“[1] V dôsledku demokratizácie vznikajú naprieč formálnou vertikálnou a horizontálnou štruktúrou existujúcich mocenských oprávnení a kompetencií siete dohôd a participácií, vyjednávania, reinterpretacií, aj možného odporu, vzniká tak nová mocenská zostava. Dochádza k postupnej, latentnej zmene skladby mocenskej sústavy a to nielen na lokálnej, ale aj globálnej úrovni. Vzniká „nová neprehľadnosť“(Habermas), za ktorou sa skrýva hlboká systémová zmeny politična: 1. dochádza k strate moci v centralizovanom politickom systéme; 2. zmeny sociálnej štruktúry, ktoré sú spojené s prechodom od nepolitiky k subpolitike. Podľa Becka „predstava, že hierarchická rozhodovacia moc je sústredená na najvyšších miestach politického systému sa stáva spomienkou na formálne demokratickú minulosť.“[2] Hovorí, že v súčasnosti sa mení: „pojem, miesto a média „politiky“. Hodnotenie týchto zmien systému politiky v podmienkach zostrujúcich sa rizikových situácií načrtáva v štyroch tézach:

1.) Prvou tézou je „rozštiepený občan.“ Ktorý „na jednej strane si uvedomuje svoje politické práva vo všetkých oblastiach formovania politickej vôle, na strane druhej ... obhajuje svoje vlastné záujmy v sfére práce a ekonomiky. V zhode s týmto dochádza k diferenciácii medzi politicko-administratívnym a technicko-ekonomickým systémom. Osovým princípom politickej sféry je participácia občanov v inštitúciách zastupiteľskej demokracie.“ Môžeme povedať, že pokrok a úspešnosť nahrádzajú hlasovanie.[3]

2.) Druhou tézou je, že „politično je obmedzované len na to, čo má politickú etiketu, na aktivity „politického systému“ – spoločnosť prechádza vírom zmien, ktorý si zasluhuje predikát „revolučný“. Táto spoločenská zmena sa uskutočňuje formou nepolitického. Nespokojnosť vyplýva z nepomeru medzi oficiálnym splnomocnením k jednaniu, ktoré sa vydáva za politické a stáva sa bezmocným, a rozsiahlou, pre rozhodovanie uzavretou zmenou spoločnosti, ktorá prichádza tichým, ale nezadržateľným krokom nepolitického. Pojmy politiky a nepolitiky tak strácajú svoju ostrosť a je potrebné, aby boli systematicky zrevidované.“

3.) Ďalej kulminuje stieranie hraníc politiky: vydobyté a uplatňované práva obmedzujú na jednej strane vo vnútri politického systému voľný priestor pre jednanie a mimo politického systému dávajú vzniknúť nárokom na politickú participáciu vo formách: na jednej strane novej politickej kultúre(občianske aktivity, sociálne hnutia), na strane druhej vytvárajú priestor pre mimopolitickú participáciu na výkone moci. Strata utvárajúcej a presadzujúcej moci štátu nie je v tomto zmysle výrazom politického neúspechu, ale produktom uplatnenej demokracie a sociálnej(občianskej) štátnosti.

4.) Poslednou tézou je, že zatiaľ čo mocenské potenciály „intervencionistického štátu“ získala v minulosti politika, sťahuje sa teraz potenciál utvárania spoločnosti z politického systému do subpolitického systému vedeco-technicko-ekonomickej modernizácie. Dochádza k chúlostivému prevráteniu politiky a nepolitiky. Nepolitické sa stáva poitickým. Stimulácia a zaistenie „hospodárskeho rozmachu“ a „slobody vedy“ sa stávajú koľajnicami, po ktorých sa primát v sfére politického utvárania presúva z politicko-demokratického systému do demokraticky nelegitimizovaného kontextu ekonomickej nepolitiky. Dochádza k revolúcii v rúšku normality, k revolúcii, ktorá sa vymyká možnostiam demokratického zasahovania, ale musí byť tvárou v tvár stále kritickejšej verejnosti ospravedlňovaná a realizovaná demokratickými inštanciami. Hrozí, že politický systém bude pri zachovaní svojej demokratickej štruktúry zbavený moci.[4]

Beck ďalej vysvetľuje: „na jednej strane je sústredenosť a špecializácia politického systému a jeho inštitúcií funkčne nutná. Len tak je možné praktikovať demokraciu v zmysle voľby určitého politického vedenia. Takto vzniká z inscenácií politiky vždy znovu fiktívna predstava o riadiacom centre modernej politiky, v ktorom sa napriek všetkým diferenciáciám a spletitosti nakoniec zbiehajú nitky politickej intervencie. Na strane druhej je toto autoritatívne poňatie špičkových politických pozícií a politického vedenia práve v dôsledku presadzovania a využívania demokratických práv systematicky zbavované obsahu a stáva sa ireálnym. Demokratizácia v tomto zmysle nakoniec ústi v akési sebazbavenie sa moci a delokalizáciu politiky; v každom prípade dochádza k diferenciácii možností spolurozhodovania, kontroly a odporu.“ [5]

Podľa Pascala Brucknera sú dnes „politické aktivity režírované výlučne zákonmi obchodu sa zvrhávajú zaujímavým spôsobom na nákup hlasov, na orgie v utrácaní; potvrdili to aj posledné voľby v Amerike.“[6] John Mc Cain v New York Times, dňa 1.7.1999, pri príležitosti predstavovania republikánskych kandidátov na prezidentské voľby povedal, že americkú politiku vníma ako „prepracovaný systém vplyvných obchodov, kde sa obidve strany dohodnú v záujme toho aby ostali pri moci a krajinu predajú najšľachetnejšiemu vyvolávačovi cien.“ Podobne Wall Street Journal na jeseň 2001 uverejnil, želanie amerických občanov,že „chcú mať takú vládu, ktorú by zapli a vypli ovládačom“.

Ďalším problémom je, že parlament stráca prestáva byť centrom racionálneho utvárania vôle, orientovanej na efektívnu správu štátu. Štátny mocenský aparát sa ďalej postupne osamostatňuje a žije svojim inštrumentálnym životom, bez ohľadu na vôľu občanov. Rastie priestor pre technokratické rozhodovanie v parlamente a vláde a silenie potenciál, aj reálna moc korporativisticky organizovaných, mocenských a nátlakových skupín. Politika sa zo svojich oficiálnych arén – parlamentu, vlády, politickej administratívy – presúva do šedej zóny korporativizmu a lobingu. V súčasnosti moderná masová demokracia už nie je ovládaná verejnou diskusiou (verejným záujmom, „všeobecnou vôľou“) o rozdielnych názoroch pomocou racionálnych, a o idey opretých argumentov, ale organizovanými egoistickými skupinovými záujmami. Tým sa však politika stáva diskurzom, ktorý neargumentuje, ale prevádza, na jednej strane sugestívnu a inštrumentálnu propagandu, na strane druhej nihilizuje všetky verejné záležitosti na objekty koristníckeho záujmu a kompromisu.[7] Podľa Loewensteina táto „kritika je celkom oprávnená, vzhľadom na manipulovateľnosť más a vzhľadom na iracionálne elementy zasahujúce práve do demokratickej politiky. Vyplýva z toho potom otázka: kedy sa vlastne praktikoval čisto argumentatívny a od záujmov očistený parlamentarizmus? Predpokladom fungujúceho parlamentarizmu je slobodné vyjavovanie prirodzených záujmových rozporov, teda aj to, že sa berú na vedomie partikulárne záujm“[8]

Takto uvažuje aj Bauman, keď hovorí, že „došlo k odlúčeniu a následne tiahnucemu sa rozvodu moci a politiky, páru, od ktorého sa od dôb vzniku moderného štátu, až do doby pomerne nedávnej očakávalo, že bude zdieľať spoločnú národnoštátnu domácnosť, „pokiaľ ich smrť nerozdelí“. Veľká časť mocenskej sily potrebnej k účinnému jednaniu, ktorá bola pôvodne modernému štátu k dispozícii, sa teraz presúva do politicky nekontrolovateľného, globálneho (a v mnohých ohľadoch exteritoriálneho) priestoru; zatiaľ čo sila politická, tá spôsobilosť rozhodovať o zámeroch a smere jednania, nie je schopná na planetárnej úrovni efektívne operovať a teda zostáva rovnako lokálna ako doposiaľ. Absencia politickej kontroly premieňa čerstvo emancipovanú moc na zdroj úplnej, principiálne neskrotiteľnej neistoty, zatiaľ, čo existujúce politické inštitúcie, ich iniciatívy a záväzky sa nedostatkom moci stávajú čím ďalej menej relevantnými, pokiaľ ide o problémy života občanov národného štátu... Oba súvisiace výstupy spomenutého rozvodu pritom nútia, či povzbudzujú štátne orgány, aby sa všemocne zbavovali narastajúceho objemu funkcií, ktoré skôr zastávali tieto funkcie, ktorých sa štát vzdal, sa následne stávajú korisťou notoricky vrtošivej a zo svojej podstaty nevypočítateľnej ruky trhu a/alebo spadnú do lona súkromným iniciatívam a jednotlivcom.“[9]

Ak hovoríme o zmenách moci a zmenách politických elít, môžeme sledovať dve základné, vnútorne bohaté štrukturálne zmeny politických(vládnucich) elít. Prvou je latentné redistribúcia moci, popísaná vyššie. Druhou je trajektória k modelu vládnucej elity, vychádzajúca z Moscovho zákona politickej triedy. Sartori to nazýva model vládnucej triedy.

Podľa Sartoriho „práve CH. W. Mills zapôsobil tvrdením, že v Spojených štátoch v skutočnosti dominovala vládnuca (mocenská elita) charakterizovaná ako vojensko-priemyselný komplex: súdržná záujmová skupina veľmi bohatých, zjednotených politických predákov, vojenských potentátov a malá skupina kľúčových politikov.“ Millsovi odpovedá predovšetkým Dahl kritikou modelu vládnucej triedy. Stanovuje testovacie podmienky, či politiku kontroluje jediná súdržná mocenská skupina, jedná vládnuca elita(Dahl), alebo(Sartori) jedna vládnuca trieda. Dahl má dve požiadavky: vládnucu triedu (ak sa predpokladá, že také niečo jestvuje) treba konkrétne identifikovať a prisúdenie moci treba verifikovať. Dahl presvedčivo demonštruje, že práve nálepky „vládnuca elita“ a „mocenská elita“ (v singulári) sú nevhodné pomenovania, ktoré skresľujú a nesprávne chápu ten druh mocenskej štruktúry, ktorá jestvuje v demokraciách vo všeobecnosti. Demokracie majú vlastnú mocenskú štruktúru. Sartori sa tak pýta: aká je vertikálna mocenská štruktúra v demokraciách? Dahl odpovedá: demokraciu charakterizuje rozptyl moci, čo Sartori následne rozpracúva ako model vodcovstva uskutočňovaného menšinami, charakterizovaný veľkým počtom vzájomne sa krížiacich skupín, zapojených do koaličného manévrovania.[10] Systematické použitie teoretických prác Pareta, Mosca, Michelsa a Webera sa vo vede neuskutočnilo: zostali na hraniciach nikoho, medzi politológiou a sociológiou.

Pojem elity v západoeurópskych spoločenskovedných disciplínach dostal, vznikom sociálneho štátu, pod vplyvom dlhodobého hospodárskeho rastu a narastajúcou spoločenskou mobilitou v 60-tych a 70-tych rokoch, pozitívnejší alebo aspoň neutrálny význam: členov elít začali nazývať „tvorcami politiky“, „tými, ktorí rozhodujú“, „vedúcimi tvorcami verejnej mienky“. Tieto výrazy ale vznikali vo verejnom priestore, nie vo vede. Historici, sociológovia sa v tomto období neazoberali teoretickými otázkami elít, zdôrazňovali už ich známe črty, historické aspekty nebrali do pozornosti, nekládli dôraz ani na adekvátne používanie pojmov, a popritom neskúmali ani otázky politickej kontinuity a zmien.

V dôsledku týchto javov teórie elity dostali zmiešaný ráz, ale v 80-tych rokoch sa vyformovala nová tendencia neoelitizmu, ktorá taktiež tvrdila, že spoločnosť je diferencovaná. Pojem elity dostal samostatný zmysel: elita je faktor, ktorý nám pomôže lepšie chápať spoločenské správanie ľudí. Táto tendencia kladie dôraz na vnútorné fungovanie elít a na ich činy, ako aj na ich vzťahy. Niektoré dôležitejšie premisy neoelitizmu sú nasledujúce:

V moderných spoločnosťiach skupiny charakterizujú rozdielne záujmy a citové dispozície
Medzi elitou a masou je vzájomný, závislý vzťah
Dôvera a pohotovosť spolupracovať medzi elitami sú najdôležitejšími pri pôsobení politického a ekonomického systému štátu
Elitné skupiny sa kvôli rastúcej inštitucionálnej prepojenosti v rámci spoločnosti užšie pútajú k inštitúciám, a táto skutočnosť zapríčiňuje nevyhnutnosť koncentrácie moci
Elity sú závislé od rozličných záujmov más
Nevyhnutné je vytváranie hierarchií, vplyvu a súťaže medzi elitami[11]

Väčšina ľudí verí, že konajú podľa svojej vlastnej vôle. Avšak, ako ukazuje Herbert Marcuse, ich vôľa je podmanená a manipulovaná. Naoko slobodné myslenie, skrátka, denne podlieha tvrdej indoktrinácii (čiže akémusi nebadanému vsugerovávaniu). Ide o rozsiahlu manipuláciu spoločenského vedomia, a to pomocou všetkých dostupných spoločenských inštitúcií vrátane rodiny.[12] Ako si všíma Erich Fromm, „stali sme sa kolieskami byrokratického stroja so svojimi myšlienkami, citmi, zmyslom pre slušnosť, ktoré sú zmanipulované vládou, priemyslom a masovými komunikačnými prostriedkami...“.[13]

Podobne aj Michel Foucalt poznamenáva, že moderná moc nie je postavená na organizovanom fyzickom násilí, ale na ideologicko-symbolickej manipulácii, organizácii súhlasu a internalizácie represie (tzv. princíp vnútorného policajta). Foucault si tiež všíma, že tam, kde stredovekým feudálnym monarchiám stačilo ovládať telá svojich poddaných, tam moderná demokratická spoločnosť musí ovládať aj mysle svojich občanov, lebo len to môže zaručiť zachovanie súčasných pseudodemokratických režimov a stavia modernú penalitu do komparácie so starou penalitou, pričom zmenu vidí predovšetkým v objekte penality. Zatiaľ čo pri starej penalite išlo predovšetkým o fyzické telo, moderná penalita ovláda človeka komplexne a sústreďuje sa pri tom najmä na jeho dušu. Nie je to len vlastnosť modernej penality, ale celej mašinérie moci. Moc v modernej spoločnosti nepôsobí natoľko násilne, represívne či zdrvujúco ako napríklad stredoveké panstvo Moc dnes nie je brutálna, ale mierna. Zároveň je však rozsiahlejšia, lebo zasahuje myslenie ľudí a nie len ich konanie. Moc vytvára veľmi efektívny disciplinárny mechanizmus, a to bez stredovekej brutálnej represie. Na vysvetlenie si Foucault pomáha príkladom tzv. Benthamovho panoptika, podľa ktorého aj napriek tomu, že nás práve nikto nepozoruje, neustále žijeme v domnienke, že nás má moc pod kontrolou. Žijeme v spoločnosti dozerania – presne ako v Benthamovom panoptiku.[14] Foucault na tomto príklade odhalil moderný charakter moci, ktorý v mnohom stojí na všeobsiahlej moci médií. V banálnej rovine nám tento „voyerský“ duch modernej moci ukazujú aj najnovšie reality show. Niekto vidí a pozoruje každý náš krok – to je práve tá predstava, ktorú moderná moc vštepuje svojim „poddaným“ pomocou médií. Aj Chomsky zdieľa s Foucaultom mnoho styčných bodov. Obaja vychádzajú z toho, že naše idey pravdy sú v zásade produktom zvnútornených predpokladov, ktoré nútia subjekty dominancie, aby akceptovali určité fakty ako „samo-evidentné“. Táto „samo-evidencia“ nemá žiaden skutočný základ okrem toho, že spĺňa podmienku, že zapadá do etablovaného a sprofesionalizovaného kódu presvedčení, vytvorených modernou mocou.[15] Na záver môžeme len súhlasiť s Čermákom, že „elitárska a masová podmienenosť demokracie je štrukturálne doplňovaná priznaním určitého priestoru aj negatívnym spoločenským silám, pretože aj ich existencia prináleží paradoxne k jej entite.“[16]

Použitá literatúra:

Beck, U. 2007. Co je to globalizace? Omyly a odpovědi. Brno: CDK, 2007.
Beck, U. 2004. Riziková společnost. Na ceste k jiné moderně. Praha: SLON, 2004.
Bruckner, P. 2004. Bieda prosperity. Bratislava: Kalligram, 2004.
LOEWENSTEIN, B. 1995. Projekt moderny. Praha: Oikoymenh, 1995.
BAUMAN, Z. 2008. Tekuté časy. Život ve věku nejistoty. Praha: Academia, 2008.
SARTORI, G. 1993. Teória demokracie. Bratislava: Archa, 1993.
Dobry, M. (ed.) 2000. Democratic and Capitalist Transitions in Eastern Europe: Lessons for the Social Sciences. Dordrecht: Kluwer, 2000.
Marcuse, H. 1991. Jednorozměrný člověk. Praha: Naše vojsko, 1991.
Fromm, E. 1992. Mít nebo být? Praha: Naše vojsko, 1992.

10. Foucault, M. 2000. Dozerať a trestať. Zrod väzenia. Bratislava: Kalligram, 2000.

11. Barsky, R.F. 1997. Noam Chomsky: A Life of Dissent. Cambridge: The MIT Press, 1997.

12. Čermák, V. 1997. Otázka demokracie. Olomouc: Olomouc, 1997.

[1] „Svetová spoločnosť znamená ne-teritoriálne fixovanú, ne-integrovanú, ne-exkluzívnu „spoločnosť“, čo znamená, že tento druh sociálnej mnohosti a kultúrnej diferencie nemá alebo nepozná vôbec žiadnu lokálnu väzbu; druh tejto lokálnej väzby skôr ruší v národnoštátnom obraze spoločnosti predpokladanej stotožnenie priestorovej a sociálnej vzdialenosti, tak, že vznikajú „nadnárodné“ životné svety. Tieto nadnárodné fenomény sa nesmejú stotožniť s „medzi-štátnymi“ fenoménmi. Nadnárodné spolužitie znamená – sociálnu blízkosť navzdory geografickej vzdialenosti, alebo – sociálnu vzdialenosť navzdory geografickej blízkosti.“ Beck, U. 2007. Co je to globalizace? Omyly a odpovědi. Brno: CDK, 2007. s. 121.

[2] Beck, U. 2004. Riziková společnost. Na ceste k jiné moderně. Praha: SLON, 2004. s. 315.

[3] Beck vysvetľuje: „V plne realizovanej industriálnej spoločnosti sa navzájom prelínajú dva protichodné procesy organizovania spoločenskej zmeny – rozvíjanie sa politicko-parlamentnej demokracie a uskutočňovanie nepolitickej, nedemokratickej spoločenskej zmeny pod legitimizujúcou zástavou „pokroku“ a „racionalizácie“... Inštitúcie politického systému – parlament, vláda, politické strany – na jednej strane v rámci systému funkcionálne predpokladajú produkčný okruh priemyslu, ekonómie, technológie a vedy. Na strane druhej je takto pod ospravedlňujúcim rúškom technicko-ekonomického pokroku naprogramovaná trvalá zmena všetkých oblastí spoločenského života, ktorá je v rozpore s najjednoduchšími pravidlami demokracie – s znalosťou cieľov spoločenskej zmeny, s diskusiou, hlasovaním, súhlasom.“ Beck, U. 2004. Riziková společnost. Na ceste k jiné moderně. Praha: SLON, 2004. s. 302.

[4] Beck, U. 2004. Riziková společnost. Na ceste k jiné moderně. Praha: SLON, 2004. s. 301-305.

[5] Beck, U. 2004. Riziková společnost. Na ceste k jiné moderně. Praha: SLON, 2004. s. 314.

[6] Bruckner, P. 2004. Bieda prosperity. Bratislava: Kalligram, 2004. s. 53.

[7] Bližšie pozri: SCHMITT, C. 1940. Der Gegensatz von Parlamentarismus und Massedemokratie. Hamburg, 1940. s. 55-65. cit. podľa: LOEWENSTEIN, B. 1995. Projekt moderny. Praha: Oikoymenh, 1995.

[8] LOEWENSTEIN, B. 1995. Projekt moderny. Praha: Oikoymenh, 1995. s. 22.

[9] BAUMAN, Z. 2008. Tekuté časy. Život ve věku nejistoty. Praha: Academia, 2008. s. 9-10.

[10] Bližšie pozri: SARTORI, G. 1993. Teória demokracie. Bratislava: Archa, 1993.

[11] Bližšie pozri: Higley, J.–Pakulski, J. „Elite Power Games and Democratic Politics in Central and Eastern Europe“. In Dobry, M. (ed.) 2000. Democratic and Capitalist Transitions in Eastern Europe: Lessons for the Social Sciences. Dordrecht: Kluwer, 2000. s. 197.

[12] Pozri Marcuse, H. 1991. Jednorozměrný člověk. Praha: Naše vojsko, 1991.

[13] Fromm, E. 1992. Mít nebo být? Praha: Naše vojsko, 1992. s.10.

[14] Pozri Foucault, M. 2000. Dozerať a trestať. Zrod väzenia. Bratislava: Kalligram, 2000. s.9-35.

[15] Barsky, R.F. 1997. Noam Chomsky: A Life of Dissent. Cambridge: The MIT Press, 1997. s.195-196.

[16] Čermák, V. 1997. Otázka demokracie. Olomouc: Olomouc, 1997. s. 86.

Jak citovat tento text?

Kriška, Ladislav. Zmeny výkonu moci a štruktúry mocenských elít v procesoch globalizácie [online]. E-polis.cz, 15. červenec 2016. [cit. 2021-09-23]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/zmeny-vykonu-moci-a-struktury-mocenskych-elit-v-procesoch-globalizacie.html>. ISSN 1801-1438.