Vznik a vývoj politických strán - členenie podľa Lipseta a Rokkana

Politický systém predstavuje celok skladajúci sa z viacerých častí, ktoré sa navzájom dopĺňajú, prelínajú, vyvíjajú sa a napriek tomu žiadny z komponentov nevylučuje existenciu druhého, práve naopak. Nevyhnutnosť každého z prvkov systému iba podmieňuje vznik ďalších. Teoretické prístupy, ktoré nás učia, že všetko je iba logická postupnosť potvrdzujú, že aj vznik politického pluralizmu je historická nevyhnutnosť. Politický pluralizmus ako systém založený na demokratickej súťaži jednotlivých politických subjektov je základom pre vznik a vývoj jednotlivých politických strán a hnutí.

Vznik a vývoj politických strán - členenie podľa Lipseta a Rokkana

Politický systém predstavuje celok skladajúci sa z viacerých častí, ktoré sa navzájom dopĺňajú, prelínajú, vyvíjajú sa a napriek tomu žiadny z komponentov nevylučuje existenciu druhého, práve naopak. Nevyhnutnosť každého z prvkov systému iba podmieňuje vznik ďalších. Teoretické prístupy, ktoré nás učia, že všetko je iba logická postupnosť potvrdzujú, že aj vznik politického pluralizmu je historická nevyhnutnosť. Politický pluralizmus ako systém založený na demokratickej súťaži jednotlivých politických subjektov je základom pre vznik a vývoj jednotlivých politických strán a hnutí. História legitimity politických strán siaha až do 18. storočia, teda zoskupenia presadzujúce svoje myšlienky majú v Európe skutočne dlhú tradíciu. Európsky politický priestor je špecifický niekoľkými skutočnosťami, ktoré do veľkej miery ovplyvnili súčasnú podobu štátov a ich straníckeho aparátu. Predovšetkým existencia mnohonárodnostných štátnych zoskupení ako boli a v niekoľkých prípadoch stále pretrvávajú monarchie a kráľovstvá, prípadne mnohonárodnostné republiky. Druhým výrazným momentom pre formovanie strán boli vojenské konflikty, ktorých častým dôsledkom boli nové štátne usporiadania, vznik alebo zánik štátov.

Teória politických strán sa však začína uplatňovať až v druhej polovici 20. storočia. Je  niekoľko prístupov ako analyzovať jednotlivé politické subjekty. Jedeným z najznámejších, je  identifikácia politických strán na základe konfliktných línií, na ktorých strany vznikali. Predstaviteľmi tohto prístupu sú S.Rokkan a S.M.Lipset. Cleavages, predstavujú línie, na ktorých politické strany vznikali. Prvým je cleavage centrum- periféria, druhým cleavage štát- cirkev, tretím cleavage je mesto- vidiek a posledným cleavage je zamestnávatelia- robotníci. Na uvedených štiepeniach vznikali politické strany nielen v Československu, či na Slovensku. Jednotlivé štiepenia predstavujú ideový konflikt, z ktorého ako produkt vzišla politická strana.

Cleavages

 Cleavages sa v slovenskom a českom jazykovom prostredí dá preložiť ako štiepenia alebo konfliktné línie. Výstižnejším prekladom sú konfliktné línie, ktoré predstavujú jednotlivé prvky diachronického radu ktoré viedli k vytvoreniu straníckeho politického systému. Na úvod je dôležité povedať, že táto teória bola spočiatku koncipovaná pre západnú Európu, prípadne Spojene štáty americké a v našich podmienkach nezaznamenávame dlhodobejšiu tradíciu jej uplatňovania. Napriek tomu aj touto koncepciou je možné analyzovať politické systémy v strednej a východnej Európe. Teoretikmi štiepení v spoločnosti boli štrukturalisti Stein Rokkan a Saymour Martin Lipset. Títo dvaja autori definovali  v roku 1967 štyri štiepenia dôležité pre formovanie straníckeho systému. Základné štiepenie sú: centrum- periféria, mesto- vidiek, cirkev- štát a vlastníci- pracujúci.  Ich nasledovateľmi boli Jean a Monique Charlotovci, ktorí k týmto štiepeniam pridali ďalšie a to štiepenie štát- občianska spoločnosť. Lijphart pripojil tri tzv. nové štiepenia, vznikajúce na základe podpory režimu, zahraničnej politiky a postmaterializmu.

Vznik politických strán

V tejto časti sa budem venovať vzniku politických strán. Podmienkam pre ich vznik, teda politickému a spoločenskému prostrediu, vybraným lídrom a teoretikom straníckeho systému. Táto časť je dôležitá z niekoľkých dôvodov. Samotná teória ako je vyššie uvedené, je zameraná na analýzu konfliktných línií, ktorých produktom sú politické strany. 

Čo je politická strana? V rôznych vývojových obdobiach definícia strany sa od autora k autorovi, od štátneho zriadenia cez spoločenské nálady menila. V dnešnom pojatí „je politická strana organizovaná skupina ľudí spojená za účelom získať a využiť štátnu moc“[1]

Z historického pohľadu moderné politické strany vznikali v troch základných etapách:

■z počiatku sa strany formovali ako frakcie vo vnútri mocenskej, teda majetkovej  a politickej elity; tieto typy strán boli veľmi krehké, akési ad hoc vytvorené koalície vodcov,

■v druhej fáze sa strany formovali ako organizačný systém spojujúci časti legislatívnej elity a miestnych výborov; voličská základňa strán bola v tomto období ešte málo početná, homogénna, prehľadná a kontrolovateľná,

■v tretej etape už môžeme hovoriť o masívnych politických stranách; tieto strany ako hovorí Sartori sú spojené s vytvorením stabilnej a širokej organizácie s celoštátnou pôsobnosťou a sú prezentované ako abstraktné entity; strany sú vymedzené ideologicky alebo pragmaticky, čo umožňuje presnú identifikáciu členov danej organizácie.

Všeobecne za rodisko politických strán sú považované Spojené štáty americké. Je však potrebné podotknúť, že politické strany v USA vznikli ako produkt tolerantného republikanizmu. [2] Myšlienka politickej strany, tak ako ju poznáme dnes bola v USA prijatá až v druhej generácii. Táto skutočnosť však nič nemení na fakte, že Demokratická strana v Spojených štátoch je najstaršou existujúcou politickou stranou na svete.

 Historický vývoj na Európskom kontinente sa značne odlišoval od amerického. Základ  tejto diverzity môžeme nájsť v rozličnom historickom štátnom zriadení, v tradíciách, náboženstve a kultúre. Podľa Lipseta a Rokkana bola Veľká Británia tým prvým národným štátom, ktorý ako prvý uznal legitimitu opozície a to v polovici 18. storočia. [3] Historici a sociológovia spravidla hľadajú korene európskych politických strán v literárno- politických prúdoch  a filozofických spoločnostiach pred Veľkou francúzskou revolúciou a po nej. Veľa európskych strán vzniklo ako dôsledok inštitucionálneho konfliktu vo vnútri  vládnucej elity. Ako sa neskôr ukázalo i tento vnútorný konflikt elity alebo štiepenie elity prispelo k formovaniu politických strán. Čelnými predstaviteľmi a členmi strany už neboli príslušníci elity, ale predstavitelia nižších sociálnych vrstiev  a konflikt sa preniesol do celého politického systému. Aby sme všetko uviedli na pravú mieru, v tomto období, v polovici 19. storočia však stále v Európe neexistovala politická strana v modernom pojatí tak ako sme ju uviedli na príklade Spojených štátov.

Pozrime sa na vývoj politických strán ešte z iného hľadiska. Podľa sociológov M. Webera a M. Duvergera  prešiel vývoj dnešných politických strán troma štádiami. Od aristokratických klík [4]  cez malé skupiny notáblov až po plebiscitné demokratické strany. Mechanizmus vzniku politických strán je v podstate jednoduchý . Najprv sa vytvorili parlamentné skupiny a následne volebné výbory. Keď sa vygenerovali vzájomné vzťahy medzi  poslancami a volebnými výbormi bola politická strana na svete. Jednoducho povedané , rozvoj masových politických strán je úzko spojený s rozvojom parlamentarizmu a rozširovaním volebného práva . Tieto procesy viedli k postupnému nahrádzaniu organizácii založených na volebných výboroch organizáciami s vnútornou štruktúrou. Takýmto vývojom prešli napr. republikánska a demokratická strana v USA, konzervatívna a liberálna strana vo Veľkej Británii a v Kanade, konzervatívne strany v Škandinávií , Národne liberálna a Progresívna strana v Bismarckovom Nemecku a i.

Po vzniku interných politických strán pokračoval vývoj vo vzniku externých politických strán. Tieto politické strany sa formovali vo vnútri vládnucej politickej elity, stáli mimo parlament a mimo rámec volebného systému. Ich vznik je spojený s rozvojom sociálnej základne kapitalizmu pre priemyselnú revolúciu. Externé politické strany vznikli z emancipácie nových sociálnych skupín, ktoré obhajovali niektoré ideové politické záujmy. Tieto skupiny sa takýmto spôsobom snažili presadzovať svoje požiadavky a väčšiu mieru participácie na moci. Tento proces sa týkal hlavne ľavicových strán  na konci 19. storočia- masové politické organizácie boli predovšetkým záležitosťou sociálnych demokratov a socialistov. Približne rovnaké počiatky majú aj kresťanské alebo kresťansko - demokratické strany. Z hľadiska podmienok mali externé politické strany horšiu východiskovú pozíciu oproti interným politickým stranám. I toto umiestnenie v politickom boji o moc z externých politických strán  vytvorilo zoskupenia, ktoré boli oveľa viac centralizované, ideologické a disciplinované voči svojim interným súperom. Externé politické strany vznikali teda ako opozície autokratickému systému a vyznačovali sa odporom voči vládnucim hodnotám.

V súčasnosti už nevyznieva kritika politických strán tak teoreticky ako tomu bolo v minulosti, ale medzi najvýraznejších kritikov v modernej teórii politiky  patril R. Michels a jeho železný zákon oligarchie. Tento zákon poukazuje na niektoré dôsledky vzniku masových politických strán, predovšetkým vzniku robotníckych strán.

V našom geografickom priestore medzi najzanietenejších kritikov politických strán patri český predstaviteľ, neskorší československý prezident Eduard Beneš. Beneš videl v straníctve samovražedný rys demokracie, videl psychológiu „ politického straníctva ako jav antidemokratický“ [5]  Za najväčšie nebezpečenstvo považoval nízku zainteresovanosť priemerných straníkov pri presadzovaní myšlienok demokracie. Takýto člen strany sa štíti členom a myšlienkam iných strán , dáva sa strhnúť  „nespravodlivosťou , zaujatosťou , netaktnosťou, nekultúrnosťou a barbarstvom.“ [6]  Môžeme hovoriť v niektorých prípadoch až o machiavellskom prístupe, teda o násilníckom a fanatickom boji politických strán. „ Tendencia diktátorstva je politickému straníctvu vlastnosťou najprirodzenejšou.“ [7] Preto je strana neústupná, neobjektívna, neúprimná a pokrytecká. Beneš kritizoval negatívny vplyv takéhoto straníctva na slobodné, objektívne myslenie jednotlivca. Tvrdí, že členstvo v strane ubíja talenty, konkrétne ich umlčovaním  a demoralizovaním. „ Pre ľudí poctivých , inteligentných, vzdelaných, slušnej a jemnej povahy znamená ..... verejný život v dnešnej demokracii najčastejšie úžasné obete, plytvanie energiou, duševné útrapy a stále napätie, preto stále uvažujú, či nie je lepšie pracovať inde.“ [8]  Zjednodušene povedané E. Beneš považoval politické strany za nutné zlo demokracie. Riešenie videl v presadzovaní demokratického ducha , objektivity , vedy a tolerancie. E. Beneš však videl  na politických stranách aj jedno pozitívum. A to, že existencia politických strán zabraňuje revolúcií.

V dnešnej politickej teórií prevláda vo verejnosti presvedčenie o nenahraditeľnosti politických strán. Strany tu vystupujú ako hlavný aktér pri mobilizácií verejnosti pri voľbách. 

Analýza politických strán podľa Lipseta a Rokkana

Pri štúdiu politických strán respektíve ich vývoja existuje mnoho prístupov a metód. Každá z možných analýz rozdeľuje politické strany podľa rôznych kritérií. Najčastejším delením je rozčlenenie politických strán podľa ich záujmov, ktoré chránia a presadzujú. Dnes už klasickým sa stalo delenie podľa S.Lipseta a S.Rokkana .

Rokkanova koncepcia vychádza z predpokladu, že konflikty, ktorými prechádzali európske spoločnosti za posledných 400 rokov pôsobili zásadným spôsobom na vznik štiepiacich línií v spoločnosti- cleavages. Pre nás je dôležitý historický vývoj od počiatku reformácie, cez národné revolúcie, priemyselné revolúcie po medzinárodné revolúcie. V týchto udalostiach Rokkan videl tzv. zlomové body alebo „critical junctures“ , ktoré viedli k vytvoreniu spoločenských štiepení.“ Od aliancií rôznych záujmových skupín, ktoré boli jeho produktom, potom v ére masovej politiky a postupnej demokratizácie jednotlivých krajín viedla cesta k vzniku masových politických strán.“ [9] Politické strany sa týmto vývojom stali akumulátormi záujmov rôznych skupín, ktoré dokázali navzájom prepojiť a následne využiť k získaniu voličov.

Podmienky pre vznik straníckeho systému vznikali v priebehu samotných revolúcii. Pre vznik toho, čo nazývame politický systém boli dôležité tieto štyri konflikty , ktorých príčinou boli veľké makroštrukturálne zmeny  spoločnosti :

1. Reformácia výrazne zasiahla do výstavby teritoriálnych štátov . Predovšetkým v protestantských krajinách pomohla vytvoriť národné cirkvi, čo neskôr ovplyvnilo tvorbu národných štátov a následné rozdelenie Európy na katolícke, protestantské krajiny  a krajiny so zmiešaným náboženstvom. Toto rozdelenie v neskoršom období ovplyvnilo  spoločenské a politické procesy v jednotlivých štátoch.
2. Národná revolúcia alebo „demokratická revolúcia“ vytvorila priestor , v ktorom nastal konflikt o kontrolu systému masového vzdelávania,

 -2. [1] konflikt medzi dominantnou kultúrou a etnicky, jazykovo alebo inak odlišujúcim sa obyvateľstvom, ktoré je v pozícií periférie, čo predstavuje teritoriálnu dimenziu,

 -2. [2] konflikt medzi štátom a cirkvou, teda boj o moc, čo predstavuje funkcionálnu dimenziu.

1. Priemyselná revolúcia- 3. [1] konflikt medzi agrárnymi a priemyselnými záujmami , teda mesto- vidiek, čo predstavuje teritoriálnu dimenziu,

 -3. [2] konflikt medzi vlastníkmi /zamestnávateľmi/ a robotníkmi /zamestnancami/, čo predstavuje funkcionálnu dimenziu.

1. Medzinárodná /boľševická/ revolúcia predstavoval konflikt medzi socialistami a komunistami.

Tieto zmeny so sebou priniesli sociálnu mobilizáciu obyvateľstva. Tým sa zintenzívnili a rozšírili vzťahy medzi jednotlivými štruktúrami spoločnosti, čoho nevyhnutným dôsledkom bolo prehlbovanie už existujúcich konfliktov, prípadne vznikli ďalšie.

Cleveage :

   [10]

Použili sme delenie politických strán podľa už spomenutých autorov Lipseta a Rokkana so zreteľom na ideové ohniská, okolo ktorých politické strany vznikali.  Tieto ohniská  sa tvoria okolo otázok národnostných, sociálnych, agrárnych, náboženských, otázok slobody jednotlivca a okolo postmateriálnych hodnôt s ktorými sú spojené globálne, menovite ekologické problémy.

Cleavage centrum- periféria

Toto štiepenie vychádza zo sporu medzi dominantným centrom a podriadenej kultúry v provinciách alebo na perifériách, ktoré sa cítia etnicky, jazykovo , alebo inak ohrozené. Kde centrum je privilegované miesto v priestore daného politického systému. V tomto priestore sú sústredené rozhodujúce nástroje a zdroje politickej moci. Periféria je teda opakom centra , pretože predstavuje mocensko- politicky neprivilegovanú oblasť. Základnou charakteristikou periférie je vzdialenosť, odlišnosť a závislosť. Tieto špecifiká sa rôznou mierou odrážali na politickej, kultúrnej a ekonomickej sfére. Preto tu môžu vznikať rôzne formy asymetrie medzi centrom a perifériou, ktoré ovplyvňujú politicko- teritoriálny systém. Základným procesom, ktorý v tejto situácii prebieha je mobilizácia potlačovanej periférnej skupiny, ktorá sa snaží presadiť nejakú mieru autonómie, prípadne môžeme hovoriť i o jej nezávislosti voči centru. Formovanie moderných národov a hlavne národných štátov v Európe v 16 a 17. storočí prinieslo dva konflikty. Najprv sa stali predmetom sporu otázky hraníc medzi národnými štátmi . Z  hľadiska volieb sa ako dôležitý zdá iný konflikt, a to rozpory okolo kultúrnej identity vo vnútri štátu medzi dominantnými národmi a národmi či národnostnými menšinami v podriadenom postavení. Miera tlaku a charakter sporu môže byť rôzny, od snahy legálne presadiť svoje požiadavky na pôde existujúcich inštitúcii, až po použitie foriem násilia. Na tejto konfliktnej línii vznikali strany autonomistické. Aby sme boli konkrétnejší vznikali „strany teritoriálnej obrany“[11]. Tieto strany sa snažia o zrovnoprávnenie národnostných menšín alebo menších národov vo viacnárodnom štáte. V niektorých prípadoch vznikali hnutia či zoskupenia so sídlom v inom štáte na pomoc svojim krajanom. Z tejto štiepiacej línie sa vyprodukovali aj strany , ktoré do veľkej miery presadzovali myšlienky nacionalizmu, v krajných prípadoch vznikli strany šovinistického  až rasistického charakteru.

Rokkan sa síce bližšie nezaujíma o naše teritoriálne územie, ale čiastočne sa zaoberá habsburskou monarchiou a prvou rakúskou republikou. Tento politický priestor má niekoľko analogických rysov s vývojom Československa do 20. storočia a neskôr so samostatným vývojom Slovenskej a Českej republiky.

Formovanie svojbytného slovenského periférneho protestu je možné dať do kontextu s Rokkanovými “predpokladmi pre najlepšie možné podmienky pre vznik organizovanej národnej rezistencie.“ [12] Pod predpokladmi rozumieme tri podmienky.

1.podmienka: Musia existovať jasne ohraničené a pevné kontrakultúry vo vnútri určitého teritória. V prípade Slovenska bola táto podmienka splnená  počas a po dovŕšení národného obrodenie v 19. storočí.

2.podmienka : Silný kultúrny a ekonomický vplyv na perifériu u externých centier mimo územia štátu a naopak relatívne malý vplyv štátneho centra.

Táto podmienka bola v našom prípade splnená len čiastočne.

 Ekonomická prepojenosť Slovenska s Viedňou, prípadne s Budapešťou bola relatívne silná, ale súbežne existovala aj rozsiahla výmena mimo hranice monarchie. V podobnom duchu môžeme hovoriť i o kultúrnych väzbách, kde popredné miesto zastáva opäť Viedeň a rovnako viac-menej fungovalo kultúrne prepojenie mimo hraníc monarchie, napr. s Berlínom či Parížom.

3.podmienka Závislosť na politickej metropole by mala byť len minimálna. Táto podmienka v mnohých ohľadoch nadväzuje na predchádzajúcu, pretože ako sa po vzniku samostatnej Prvej Československej republiky v roku 1918 ukázalo, ekonomické väzby na Viedeň neboli príliš dôležité. Dôležité v tom zmysle, že tieto ekonomické vzťahy neboli životne dôležité pre ďalšiu existenciu Slovákov.

Cleavage cirkev – štát

Rozdelenie Európy v dôsledku princípu“ koho vláda , toho náboženstvo“ prijatého v rámci Westfaltského mieru v roku 1648, dostávajú konflikty medzi vládnucim náboženstvom a náboženskými menšinami novú podobu. Vo všeobecnosti to znamenalo , že v protestantských krajinách bol o úspešnejšie liberálne pojatie náboženstva a náboženských slobôd, v katolíckych štátoch dochádzalo k odluke cirkvi od štátu. Aby sme sa vyjadrili slovami Lipseta a Rokkana, v tomto štádiu došlo  ku konfliktu medzi národnou štátnou centralizáciou, štandartizáciou a mobilizáciou s historicky etablovanými privilégiami cirkví. Jednotlivé cirkvi si privlastnili práva na reprezentáciu ľudského  „ duchovného vlastníctva a kontrolu nad vzdelávaním detí.“[13] I z tohto dôvodu si cirkvi snažili zachovať svoje privilégia, či hovoríme o cirkvách kresťanských, luteránskych alebo protestantských. Na dosiahnutie uvedeného cieľa sa začali zakladať politické strany. Prípadne na základe myšlienok určitého vyznania ich sympatizanti zakladali politické zoskupenia. Ako príklad uvedieme Katolícku stranu v Belgicku, ktorá bola založená v roku 1884 a je považovaná za jednu z najstarších a najlepšie organizovaných politických strán v Európe. Najväčším percentom strán disponovala kresťanská cirkev a to konkrétne jej katolícka časť. Jej úspech spočíval v lepšej organizácii, v nadnárodnom charaktere strany a v prepracovanejšej sociálnej doktríne. [14] Od roku 1891 začala etapa masívneho zakladania politických strán s náboženským jadrom, čo bolo podporované, umožnené Encyklikou pápeža Leva XIII. Rerum novarum . Popri Belgicku aj v Írsku boli vytvorené katolícke strany avšak na rozdiel od iných častí Európy sa v Írsku nepresadil radikálnejší duch katolicizmu pretože prvky viery sa objavovali vo väčšine programov politických strán.[15] Tento konflikt vychádza z náboženských sporov , ktoré otriasali celé stáročia celou Európou. Dôležitým konfliktným momentom bola Veľká francúzska revolúcia, ktorá tento spor „ obohatila“ o sekularizačné tendencie a vyostrila vzťahy medzi cirkvou a štátom. Výsledkom tejto konfliktnej línie sú tedea strany katolícke, v dnešnej dobe transformované do podoby kresťanskodemokratických strán. 

Rokkan pri konflikte cirkev – štát popri dominancii katolíckej cirkvi alebo náboženskej  heterogenity vyzdvihuje i príslušnosť k „európskemu mestskému pásu – city belt“ [16] K nemu je priradených napr. Holandsko, Švajčiarsko, už spomenuté Belgicko alebo Taliansko. K štátom so silnou katolíckou stranou patrí napr. Rakúsko, ktoré však Rokkan nepriraďuje k mestskému pásu ale k vnútrozemským impériám k tzv. landward empire – nations, ktoré sú úzko spojené s mestským pásom. Na rozdiel od Rakúska, ktoré si až do dnešnej doby zachovalo tradíciu relatívne silných katolíckych strán v Čechách skôr naopak. Tu sa katolíci dostali do pozície menšiny. Napriek občasným pokusom o založenie a pretrvanie katolíckeho politického zoskupenia v Čechách ani v súčasnosti neexistuje strana , ktorá by mohla hovoriť o dlhodobo priaznivom politickom a volebnom vývoji.

Cleavage mesto – vidiek

Industrializácia a pôsobenie ekonomiky voľného obchodu v 19. storočí radikálne narušili tradičný spôsob života roľníckych spoločností. Priemyselná revolúcia  teda priniesla komplikovanejšie spoločenské vzťahy , konkrétne výraznejšie odlíšenie životného štýlu obyvateľstva v meste a na vidieku. Konzervatívna vidiecka komunita neprijímala zmeny pochádzajúce z mesta vždy s pochopením. Tento strach, ktorý na vidieku prevládal do veľkej miery zapríčinil mobilizáciu vidieckeho obyvateľstva ich snahy o spoločnú organizovanosť a schopnosť brániť svoje záujmy. Tento stav prirodzene vyústil do vzniku agrárnych strán.

Rokkan v tejto súvislosti hovorí o tzv. priaznivých podmienkach pre vznik agrárnych strán.

1.podmienka: Mestá a priemyselné centrá sú slabé v dobe, ktorá je rozhodujúca pre rozširovanie volebného práva. Slabosť miest je tu chápaná ako slabá v počte obyvateľov, teda slabá početnosť miest.

Táto podmienka bola na Slovensku splnená len čiastočne. Napr. v Čechách tento vývoj bol podobný ale to rozširovaniu volebného práva predchádzala urbanizácia v 80.a 90.rokoch 20 storočia a táto podmienky bola splnená vcelku uspokojivo.

2.podmienka:Poľnohospodársku populáciu tvoria predovšetkým hospodáriaci roľníci, ktorí nie sú sociálne- ekonomicky marginalizovaní.

Tu, v porovnaní s Českými krajinami Slovensko dosť zaostávalo, pretože na našom území bolo iba málo skutočných vlastníkov pôdy na ktorej by pracovali ako samostatní a jediní majitelia a mali zo svojej produkcie zisk. V Čechách predstavovali roľníci veľkú  a na tú dobu silne emancipovanú sociálnu skupinu, ktorá sa v mnohom podobala škandinávskym roľníkom. [17]

3.podmienka: Existujúce silné kultúrne bariéry medzi mestom a vidiekom a nesúhlas so zapojením roľníckej produkcie do kapitalistickej ekonomiky.

Táto podmienka bola viac či menej splnená v každej krajine, na ktorú by sme chceli aplikovať Rokkanu teóriu cleveages. Rozdiely by sme našli v tých miestach kde sa stretávajú etnické, hospodárske a geografické špecifiká tej ktorej oblasti, či v rámci viacnárodného štátu alebo v rámci európskeho či svetového priestoru. Ako Slovensko, tak aj Čechy boli súčasťou habsburskej monarchie ale splnenie tejto podmienky malo rôznu podobu. Na Slovensku boli tieto rozdiely väčšie ako v už spomenutých Čechách.

4.podmienka: Katolícka cirkev nemá signifikantný vplyv. Táto podmienka úzko súvisí so skutočnosťou, že v katolíckych a nábožensky zmiešaných krajinách sa presadili namiesto agrárnych strán katolícke formácie. Povedané inak, v tých krajinách, kde sa objavili silné katolícke strany sa iba zriedka presadili aj relevantné agrárne strany.

Ako príklad môžeme opäť uviesť prípad Rakúska, kde síce Landbud zohrával rolu agrárneho subjektu, ale nikdy sa nepresadil voči kresťanským socialistom. Iným prípadom sú české kraje, kde sa uplatnili ako agrárne zoskupenia, tak aj katolícke strany. Príčinu tohto politického vývoja môže nájsť v sekularizácii českého vidieka, kde v 30.rokoch 20. storočia katolícke strany boli skôr v defenzívnom postavení a tento priestor veľmi rýchlo vyplnili agrárnici. Tu môžeme vidieť značnú roztrieštenosť voličskej základne agrárnikov, ktorí po opätovnom zákaze Agrárnej strany volili skôr strany s komunistickou ideológiou ako katolíkov, čo bol základný predpoklad pre úspech katolíckej strany. V medzivojnovom Československu sa neskôr pod názvom Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu stala jedným z najdôležitejších hráčov českej politickej scény. Svoju pozíciu ešte viac upevnila po svojom úspešnom prieniku aj na Slovensko , kde sa ako jediná česká strana dokázala úspešne etablovať, aj vďaka spojeniu so slovenskými agrárnikmi, ktorí mali oproti nim slabšiu pozíciu.

Cleavage  zamestnávatelia – robotníci

Korene môžeme nájsť v priemyselnej revolúcii, pričom tento triedny rozpor medzi zamestnávateľmi a robotníkmi vidíme ako jej produkt. Produkt v tom zmysle , že revolúcia vyprodukovala novú , rozsiahlu sociálnu skupinu a to robotníkov v továrňach. Konflikt sa medzi týmito rozdielnymi skupinami vyostroval a podporoval organizovanosť na oboch stranách. Na strane jednej vznikali robotnícke spolky a odbory, na strane druhej priemyselné a hospodárske komory a zamestnávateľské zväzy, ktoré sa odlišovali podľa jednotlivých odvetví.

 Translácia tohto cleavage na politické strany začala už pred rozširovaním volebného práva . Ako sme povedali priemyselná revolúcia vyprodukovala proletariát, čím sa vytvoril rozpor medzi prácou a kapitálom. Politickými reprezentantmi  robotníkov sa stali masové , ľavicové socialistické strany a strany s komunistickou orientáciou. Na pravici pôsobili strany etablované ako dôsledok predchádzajúcich cleavages. Podľa situácie v jednotlivých krajinách, či ich častiach  došlo k obsadeniu pravého i ľavého spektra politického straníckeho systému.

Rokkan upozorňuje na to, že všetky cleavage mali vplyv na samotné socialistické strany. Zatiaľ čo predovšetkým v protestantských krajinách, ako Británia, Dánsko alebo Švédsko pôsobili pomerne umiernené robotnícke strany, katolícke krajiny s pomerne zložitou tvorbou národného štátu ako Francúzsko, Taliansko alebo Španielsko vyprodukovali rôznorodé robotnícke hnutia. Medzi týmito dvoma pólmi Rokkan ešte umiestňuje krajiny, kde sa robotnícke hnutie vyvíjalo v silnom rozpore s dominantnou národnou elitou. Sem patrí napr. Rakúsko, kde bol socialistický tábor koncentrovaný vo Viedni a bol schopný rovnakou mierou konkurovať katolíkom ako aj pangermánskym nacionalistom. Veľký význam Rokkan pripisuje aj rýchlosti industrializácie v jednotlivých krajinách. Industrializácia tzv. veľkého skoku mala za následok radikálnejšie robotnícke strany, ako to bolo v Nórsku. [18]

Rokkan silnú diverzifikáciu robotníckeho hnutia v katolíckych krajinách vidí ako možný dôsledok konfliktného vzťahu medzi „tvorcami národa“- „nations- builders“ a katolíckou cirkvou v kľúčovom období vzdelávacieho rozvoja a masovej mobilizácie, tj. na konci 18. a v 19. storočí.

Literatúra:

1. Beneš.E.: Demokracie dnes a zítra.Praha. Čin. 1946
2. Krejči.O.: Kniha o voľbách.Praha.Victoria publishing. 1994
3. Kopeček.L.:Aplikace rokkanovské teorie na české politické strany na počátku éry masové politiky.Central European Political Review. Part 2-3, Volue IV 2002
4. Lipset.S.M.,Rokkan.S.: Cleveage Structures, Party system and Voter Alignments In: The West European Party System. Londýn.1967
5. Lipset.S.M.:Homo politicus. Warszawa.PWN .1995
6. Rokkan.S.: Štyri prahy demokracie. Warszawa. Flora 1999

Odkazy:

[1] Krejči.O.:Kniha o voľbách.Victoria publishing 1994,s.90

[2]Vo voľbách v roku 1796 sa proti vládnucím Hamiltonovým federalistom sformovali Jeffersonoví republikáni, ktorí neskôr vytvorili Demokratickú stranu. Ani federalisti, ani republikáni nevnímali sami seba ako odlišnéstrany, obidve strany dúfali, že odstránia stranícky konflikt tým, že infiltrujú pomílených členov i program druhej strany.-Krejči.O.:Kniha o voľbách.Victoria publishing 1994, s.92

[3] Thoriovci boli převažme opozíciou lokálnych vodcov voči whigovskej centrálnej moci

[4] Klika= skupina ľudí navzájom sa podporujúcich pri dosiahnutí cieľov

[5] Beneš.E.: Demokracie dnes a zítra. Čin 1946, s.296

[6] Krejčí.O.: Kniha o voľbách.Victoria publishing 1994, s.95

[7] Beneš.E.: Demokracie dnes a zítra. Čin 1946, s.297

[8] Beneš.E.: Demokracie dnes a zítra. Čin 1946, s. 303-304 

[9] Rokkan.S.: Štyri prahy demokracie. Flora 1999,s. 244

[10] Lipset.S.M., Rokkan.S.: Cleveage Structures, Party systéme, and Voter Alignments In: The West European Party Systém, s.130

[11] Rokkan.S.: Štyri prahy demokracie. Flora 1999,s.320

[12] Rokkan.S.: Štyri prahy demokracia. Flora 1999, s.322

[13] Lipset.S.M.,Rokkan.S.: Cleveage Structures, Party Systems and Voter Alignment In: The West European Party System, s.102

[14] Katolícke strany vznikali hlavne v tých krajinách, ktoré prekonali protireformáciu a presadila sa v nich katolícka viera ako jediné náboženstvo, alebo tam, kde katolíci boli významnou menšinou a cítili sa byť diskriminovaný.

[15] Írske strany: Fianna Fáil, Fine Gael ai.

[16]Kopeček.L.:Aplikace rokkanovské teorie na české politické strany na počátku éry masové politiky.Central European Political Review. Part 2-3, Volue IV 2002

[17] V škandinávskych krajinách bola pozícia agrárnych politických strán stabilná, ktoré hájili záujmy všetkých hospodáriacich roľníkov.

[18] Lipset.S.M.:Homo politicus.PWN 1995,s.72-73

Autor: PhDr. Jana Tvarožková

Trenčianska univerzita A,Dubčeka v Trenčíne

Fakulta sociálno-ekonomických vzťahov

Katedra sociálnych a humanitných vied

odborný asistent

Text neprošel redakční úpravou.

Obrázek převzat z:  http://www.seymourmartinlipset.org/

Autor: Jana Tvarožková

2001-2006: magisterské štúdium UKF Nitra-politológia

[Nahoru ↑]

Přidat komentář

Další články z rubriky

Transformace guerillového hnutí Tupamaros v politickou stranu

Otázka politických strán ako aktérov prechodu k demokracii

Teória demokracie a koncept verejného záujmu

Vložit komentář