Vyššie územné celky ako nesprávne konfigurovaný segment politického systému SR

Vyššie územné celky boli na území Slovenskej republiky vytvorené z dôvodu absencie II. stupňa samosprávy, ktorá je vo väčšine demokratických krajín v rôznych variáciách prítomná. Pri implementovaní teoretickej koncepcie samosprávnych krajov do praxe však vzniklo viacero problémov, ktoré vychádzajú na povrch s časovým odstupom niekoľkých rokov.

Vyššie územné celky ako nesprávne konfigurovaný segment politického systému SR

Úvod

Vyššie územné celky boli na území Slovenskej republiky vytvorené z dôvodu absencie  II. stupňa samosprávy, ktorá je vo väčšine demokratických krajín v rôznych variáciách prítomná. Pri implementovaní teoretickej koncepcie samosprávnych krajov do praxe však vzniklo viacero problémov, ktoré vychádzajú na povrch s časovým odstupom niekoľkých rokov. Keďže vyššie územné celky sú v politickom systéme Slovenskej republiky prítomné už dosť dlhú dobu, je možné analyzovať niektoré špecifické okruhy tém, ktoré s problematikou vyšších územných celkov priamo, či nepriamo, súvisia. Tento príspevok sa zameriava predovšetkým na vybrané negatívne faktory, ktorými možno dokumentovať fakt, že vyššie územné celky dnes operujú v politickom systéme Slovenska ako nesprávne konfigurovaný segment (hypotéza príspevku), vychádzajúc predovšetkým z analýzy praktických problémov, volebných výsledkov a štatistických ukazovateľov.

  Zakotvenie vyšších územných celkov v politickom systéme Slovenskej republiky

  Pred niekoľkými rokmi prijatý zákon o samosprávnych krajoch[1] implementoval do politickej reality a súčasne aj do každodennej praxe významné nóvum. To spočívalo v tom, že popri dovtedy existujúcej krajskej úrovni štátnej správy sa vytvoril II. stupeň samosprávy (selfgovernment) - popri samospráve obecnej - so svojimi klasickými štruktúrami - orgánmi, symbolmi, organizačnými útvarmi, atď. Súčasne so vznikom druhého stupňa samosprávy bol vypracovaný priebežný harmonogram na presun kompetencií z centrálnej úrovne na úroveň regionálnu a tento proces na Slovensku prebieha viacmenej doteraz, pričom aj do budúcna sa uvažuje o tom, aké kompetencie smerom nadol ešte presunúť.

Kvázi miniústavou samosprávnych krajov sa stal už spomínaný zákon č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných celkov (VÚC), prostredníctvom ktorého bolo na Slovensku vytvorených osem VÚC: Bratislavský, Trnavský, Nitriansky, Trenčiansky, Žilinský, Banskobystrický, Košický a Prešovský, s tým, že sídlom orgánov každého kraja sa stalo mesto, podľa ktorého je kraj pomenovaný.

Okrem zriadenia týchto krajov spomínaný zákon definoval paletu viacerých základných pojmov, medziinými napríklad pojmy samosprávny kraj a vyšší územný celok, analyzoval postavenie kraja, jeho pôsobnosť, vzťahy k štátnym orgánom, obciam a iným právnickým osobám. Zakotvil normotvorbu samosprávneho kraja, t.j. postup, akým sú prijímané všeobecne záväzné nariadenia a iné predpisy, integrálne obsiahol ustanovenia o finančnom hospodárení, vrátane problematiky nakladania s majetkom a, samozrejme, zakotvil aj ustanovenia o zastupiteľstve samosprávneho kraja, jeho poslancoch a o predsedovi samosprávneho kraja a ďalších orgánoch, ktoré vyšší územný celok môže alebo musí kreovať.

Veľmi dôležitým zákonom, ktorý upravil problematiku samosprávy na krajskej úrovni, sa stal aj tzv. malý kompetenčný zákon, resp. zákon č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky. Ako aj z tohto názvu vyplýva, primárnou podstatou tohto zákona bolo právne vymedziť prechod kompetencií zo štátnej správy na obidve úrovne samosprávy (obce+VÚC).

Dnes, ex lege, majú VÚC originálne kompetencie, tzn. právomoci, pri ktorých sú  "samy sebe pánom" (t.j. môžu prijímať akékoľvek všeobecne záväzné nariadenia), pričom pomyselnými mantinelmi, medzi ktorými sa musia pohybovať, sú len Ústava a zákony. Delegované kompetencie sú právomoci, ktoré síce formálne ostávajú v rukách štátu, ale keďže ich výkon je efektívnejší prostredníctvom krajov, štát ich preniesol na ne. Pri delegovaných kompetenciách je však vyšší územný celok viazaný nielen ústavou a zákonmi, ale aj internými predpismi ministerstiev, nariadeniami, smernicami, odporúčaniami.

Z ďalších dôležitých zákonov je možné uviesť najmä zákon č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov, zákon č. 447/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, a, v neposlednom rade, aj volebný zákon.

Personálne obsadenie vyššieho územného celku[2] je dané nasledovne: na jeho čele stojí predseda samosprávneho kraja, ktorý je, rovnako ako aj poslanci zastupiteľstva samosprávneho kraja, volený na štvorročné funkčné obdobie vo všeobecných priamych voľbách tajným hlasovaním s rovnosťou hlasov. Voľby predsedu aj poslancov sa konajú na základe väčšinového volebného systému. Predseda samosprávneho kraja je volený v jednomandátových volebných obvodoch, poslanci v jednomandátových alebo viacmandátových (väčšina poslancov je volená vo viacmandátových).

Organizačné zabezpečenie VÚC pozostáva z viacerých inštitúcií. Administratívne a organizačné veci zastupiteľstva, predsedu a ďalších orgánov zabezpečuje úrad samosprávneho kraja. Zastupiteľstvo si obligatórne zriaďuje dve komisie: mandátovú a finančnú. Fakultatívne má možnosť zriaďovať aj ďalšie. V oblasti kontroly významnú úlohu plní kontrolór samosprávneho kraja, ktorého pôsobnosť je, ako to vyplýva zo samotného pomenovania, zameraná na výkon kontroly.

Tak, ako  bolo spomenuté vyššie, VÚC disponujú viacerými právomocami, keď regulujú spoločenský, ekonomický a kultúrny život, a rovnako aj vzdelávanie na svojom území. Každý samosprávny kraj vypracováva plán hospodárskeho a sociálneho rozvoja kraja, ktorý je akousi víziou do budúcna, a podrobne charakterizuje akým smerom by sa jednotlivé sektory (školstvo, zdravotníctvo, doprava...) mali uberať. Samosprávny kraj spolupracuje pri príprave a pripomienkovaní operačných programov a ďalších strategických dokumentov. Pre žiadateľov pripravuje a spracováva informácie o možnostiach financovania projektov. Na tvorbe programov hospodárskeho a sociálneho rozvoja spolupracuje s obcami a mikroregiónmi.

Ďalšie kompetencie má samosprávny kraj v oblasti školstva: ide predovšetkým o zriaďovanie a zrušovanie škôl a školských zariadení pri prenesenom výkone štátnej správy - v prípade stredných škôl a stredísk praktického vyučovania. Rovnako zriaďuje a zrušuje školy a školské zariadenia aj pri výkone samosprávy - predovšetkým základné umelecké školy, jazykové školy, školské internáty, zariadenia školského stravovania, strediská odbornej praxe a napríklad aj školy v prírode.

Samosprávny kraj je zriaďovateľom zariadení sociálnych služieb, domovov dôchodcov, krízových centier, útulkov a ďalších špecializovaných zariadení. Okrem toho vyšší územný celok takisto vykonáva dozor nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti v rozsahu, v akom mu to právne predpisy ukladajú.

Významné právomoci má samosprávny kraj aj v oblasti dopravy, keď spravuje cesty II. a III. triedy a rovnako zabezpečuje autobusovým dopravcom v kraji vyrovnávanie strát z poskytovania služieb vo verejnom záujme v prímestskej autobusovej doprave.

Paleta právnych predpisov, ktoré upravujú, či už explicitne alebo implicitne, problematiku súvisiacu s vyššími územnými celkami, je pomerne pestrá, a ďaleko presahuje možnosti tohto príspevku.

Pri prijímaní legislatívy upravujúcej spomínanú problematiku sa však akosi pozabudlo na viaceré pragmatické veci, čo dodnes spôsobuje mnohé komplikácie, paradoxy, úsmevné až tragikomické situácie, ktoré, žiaľ, niekedy hraničia až so zdravým ľudským rozumom.

  Problémy s názvom (pomenovaním) druhého stupňa samosprávy

Prvý problém začína už pri samotnom definičnom vymedzení pojmu "vyšší územný celok". Zákon ho vymedzuje tak, že VÚC označuje ako samosprávny kraj, pričom pod pojmom samosprávny kraj sa, v duchu litery zákona, myslí samostatný územný samosprávny a správny celok SR[3]. Pojem vyšší územný celok nebol zvolený práve najsťaštnejšie. Jednak preto, že tento pojem z hľadiska politickej histórie nemá v minulosti obdobu, a takisto preto, že jeho názov je pre bežného občana značne dlhý (ak až nie komplikovaný). V bežnej reči, a aj v predvolebnej kampani pri voľbách do VÚC, sa častejšie stretneme s inými synonymami tohto pojmu, z toho teda vyplýva, že pojem VÚC je pojem umelý.

Niektorí politológovia sa prihovárajú za označenie VÚC termínom "kraj". Tento pojem je však už obsiahnutý aj v terajšom zákone[4], a nie práve v najšťastnejších variáciách. Navyše u mnohých evokuje asociácie s minulým režimom, kedy zložkou štátnej správy boli aj Krajské národné výbory a kedy existovali kraje (určite však nie ako samosprávne jednotky). Dodnes však mnoho ľudí nereflektuje, že VÚC sú (či prinajmenšom by mali byť) práve samosprávne celky.

Na tomto mieste je vhodné sa zamyslieť aj nad možnosťou použiť pre termín VÚC jeho potenciálny ekvivalent - a to slovo región. Región je podľa Hartshornea[5] "územím so špecifickou polohou, ktoré sa určitým spôsobom odlišuje od iných území a ktoré sa rozprestiera tak ďaleko, ako siaha jeho vyčleňujúca črta". Aplikovať túto teoretickú axiómu na podmienky Slovenskej republiky je však komplikované. Prečo? Odpoveď je jednoduchá, a spočíva v ďalšou nesystematickom kroku, ktorý sa pri konštituovaní VÚC vykonal, a ktorý je  analyzovaný o dva odseky nižšie.

Najadekvátnejším sa javí používať v rámci zákona o samosprávnych krajoch (prinajmenšom v zátvorke) iný synonymický pojem k názvu VÚC, a síce pojem župa[6] (a ekvivalent pre pojem predseda VÚC-župan). Pre tých, ktorí trpia hungarofóbiou, treba dodať, že podľa jazykovedcov pojem župa nepochádza z maďarčiny, ale je rýdzo slovanským pojmom[7]. Tento pojem má v sebe integrálne obsiahnutý aj Krátky slovník slovenského jazyka, ktorý uvádza, že pod župou sa rozumie "väčšia územná administratívna jednotka[8] ".

Regionálna priestorová diverzifikácia územia Slovenskej republiky

Druhým veľkým nezmyslom tohto zákona je rozdelenie krajov, ktoré je nielen nelogické, nehistorické, ale priam arogantné. Vysvetlenie: na Slovensku vždy existovali prirodzené regióny, ktorých pomenovania sú vžité dodnes. Ide o regióny ako Zemplín, Šariš, Liptov, Kysuce, Orava, Záhorie, atď., ktoré sú pre ľudí prirodzené. Dnes však ani jeden z týchto prirodzených regiónov nie je zastúpený ako samostatný kraj. Dokonca samostatným krajom nie je ani metropola SR Bratislava.

Pre kraj by mala byť charakteristická homogenita, konkrétne v tom slova zmysle, aby ho bolo možné odlíšiť od iných krajov. Povedané inak: jazyková, historická, náboženská a pod. jednoznačnosť, ktorá by občana radila k tomu-ktorému kraju (samozrejme, že by existovali diverzity v podobe minorít). Napríklad, ak sa povie slovo Zemplínčan, u ľudí to obvykle vyvolá asociácie, že ide o človeka, ktorý hovorí zemplínskym nárečím, je katolík, má historické tradície, nosí taký a taký kroj a pod. Rovnako väčšina vie, že centrom tohto regiónu sú tradične Michalovce. Samozrejme, takýto pohľad je hyperbolický (nemusí byť každý Zemplínčan katolíkom, dnes sa kroje nepoužívajú, nárečie už nie je identické s tým s pred niekoľkých desaťročí), ale umožňuje každému mať aspoň ako taký prehľad o tom-ktorom regióne.

Pohľad na súčasnú realitu: región Zemplína patrí do Prešovského samosprávneho kraja, spolu s regiónom Šariša, Podtatranským regiónom, regiónom, kde prevládajú Rusíni a pod. Heterogenita Prešovského samoprávneho kraja je značná, a len ťažko ho možno nejakým kritériom odlíšiť absolútne od iných krajov. Napríklad reč: dalo by sa povedať, že na celom území Prešovského kraja je bežne používaná, v neformálnom styku, "východniarčina", ale to ho explicitne nevymedzuje voči iným krajom, pretože rovnako sa východoslovenské nárečie používa aj v Košickom kraji (popri maďarčine).

Na tomto príklade preto dobre vidieť paradox: ak aj je dotyčný človek obyvateľ daného regiónu, neidentifikuje sa s ním: asi ťažko sa obyvateľ Sniny bude identifikovať ako "Prešovčan", len s problémami sa bude obyvateľ Oravy definovať ako "Žilinčan", a už vôbec nebude Záhorák "Trnavčanom".

Žiada sa poznamenať, že rovnako vzdialenosť k centru kraja (VÚC) tu zohráva významnú rolu. Nezriedka sa stáva, že táto vzdialenosť je vyše 100 kilometrov, čo určite neuľahčuje proces identifikácie občana s metropolou toho-ktorého kraja. Kraje by mali byť aspoň približne identické, čo sa týka počtu obyvateľstva a aj rozlohou. Prvá podmienka by ešte mohla byť ako-tak akceptovaná, ale druhý faktor ani zďaleka splnený nie je. Stačí porovnať rozlohu Bratislavského a Prešovského kraja. Teda, čo sa týka priestorovej dimenzie a prirodzenej identity toho-ktorého kraja, je zrejmé, že obidve veličiny značne pokrivkávajú.

  Pasivita verejnosti vo vzťahu k VÚC

Okrem vzdialenosti fyzickej existuje v praxi ešte horšia vzdialenosť - vzdialenosť županov a poslancov VÚC od ich voličov, či občanov. A rovnako naopak. Bol zrealizovaný malý pokus: sto ľudí dostalo otázku, aby povedali mená aspoň troch poslancov sediacich v zastupiteľstve toho samosprávneho kraja, v ktorom bývajú. Takmer nikto nevedel odpovedať, niektorí horko-ťažko povedali meno jedného. Je potrebné podotknúť, že medzi opytovanými boli ľudia z celého Slovenska a väčšina z nich mala ukončené vysokoškolské vzdelanie.

Podobne dopadla aj snaha o získanie informácií od "respondentov" o kompetenciách županov, či poslancov, a o konkrétnych aktivitách, či prijatých všeobecne záväzných  nariadeniach vyššieho územného celku.

V tejto súvislosti sa ako inšpirujúci javí relevantnejší prieskum, ktorý realizoval Daniel Klimovský[9] a kde, okrem iného, spomínaný autor analyzuje schopnosti respondentov odpovedať na otázky týkajúce sa problematiky regionálnej územnej samosprávy. Iba v prípade dvoch položených otázok, zo siedmych, (Viete uviesť meno predsedu VÚC, v ktorom bývate? a Viete vymenovať všetky VÚC zriadené na Slovensku a ich "hlavné mestá"?) sa dokázala väčšina opýtaných vyjadriť správne, resp. uviedla schopnosť zodpovedať na položenú otázku. Pri ostatných otázkach, ktoré boli zamerané na znalosť základných orgánov, kompetencií, financovania, aktivít a personálneho obsadenia VÚC, väčšina odpovedať nevedala.

Neznalosť o regionálnom dianí (dianí vo VÚC) je, teda, akousi "výsadou" drvivej väčšiny občanov Slovenska. Nuž, kde to "viazne"?

Analýza príčin je nasledovná:

1. príčinou je jednoznačne nízka informovanosť o aktivitách VÚC - vhodné je poznamenať, že rovnako chýba legitímna kritika postupov župných zastupiteľstiev a županov. Zo strany celonárodných médií už v poslednom čase možno badať akú-takú snahu o zmenu statusu quo, ale regionálne médiá v tomto smere absolútne zlyhávajú. Ak existujú regionálne denníky, obvykle sú ladené skôr prožupne, tzn. skôr vychvaľujú, ako kritizujú vedúcich predstaviteľov kraja. Informovanosť o dianí v župných zastupiteľstvách sa obvykle zužuje na akýsi oznam na webovej stránke kraja, či na niekoľkominútový nudný spot v niektorom médiu (ak ide o celonárodné médiá, obvykle je ladený v negatívnom duchu).

Akákoľvek informačná aktivita zo strany poslancov sa vyčerpáva v predvolebnom období (koncentruje sa do predvolebnej kampane) a aj to nie je odpočtom sľubov a činov, ale obvykle sa sústreďuje len na lakonické konštatovania čo a ako zmeniť, ako je zle a ako bude po zvolení dotyčného poslanca lepšie. Takže prvou bariérou vo vzťahu občan-VÚC je informovanosť - a to informovanosť komplexná (tak ako bolo uvedené vyššie).

Takáto informovanosť sa dá dosiahnuť použitím rovnomenných nástrojov, medzi ktoré Staroňová[10] zaradzuje napríklad: povinné zverejňovanie informácií dostupným spôsobom, kampaňovú aktivitu, presviedčanie, zverejňovanie informácií o aktivitách, poplatkoch a cenách (ktorých zverejnenie nemusí byť vždy povinné). Dobrým príkladom zverejňovania informácií nad rámec zákona, je aj zoznam tzv. "open kandidátov" pri minuloročných župných voľbách, ktorý zverejnila Aliancia Fair play na svojej webovej stránke, na ktorej si každý občan mohol pozrieť informácie o majetkových pomeroch kandidáta[11].

1. príčina spočíva v negativizme politiky - o politike (aj o aktivitách VÚC) sa v celonárodnom meradle hovorí prevažne v negatívnom duchu - akýkoľvek škandál, vykonaný v politike, zatieni čokoľvek dobré, čo sa vykonalo. Škandálov je mnoho, ale médiá jednoducho nevedia pochváliť. Samozrejme, chváliť nie v rámci protekcionizmu, ale niekedy stačí obyčajne konštatovať, že to a to sa podarilo. Trošku zveličiné: médiá informujú o politike výlučne negatívne. Ak si bežný človek má vybaviť niečo pozitívne z politiky, má problém. Akékoľvek opatrenie sa prijme, médiá majú tendenciu ho znegativizovať. A to sa týka krokov všetkých vlád, nie len vlády súčasnej. Ak si občan jednoducho zapne televízor, je zaplavený samými negatívnymi správami (nielen o politike) - človek môže ľahko upadnúť do "politickej depresie", ktorá sa prejavuje v nízkom záujme o veci verejné (ktorých súčasťou sú aj vyššie územné celky). Nízky záujem o veci verejné sa prejavuje formou viacerých "klinických príznakov", ktorých súčasťou je aj nízka volebná účasť (pozri ďalej).
2. príčina - relatívne slabá  možnosť ovplyvňovať činnosť župného zastupiteľstva (poslancov) a župana. Ak odpočítame voľby (ako samozrejmý nástroj na zmenu), spôsobov ako zasiahnuť do mechanizmu fungovania vyšších územných celkov je síce formálne dosť, ale mechanizmus ich praktickej realizácie je nastavený priveľmi rigidne (napr. možnosť odvolať predsedu VÚC, možnosť iniciovať referendum o podstatných otázkach fungovania VÚC).

Rovnako možností ako sa domáhať zverejnenia informácií je formálne veľa, ale byrokratická rutina nachádza stále nové a nové mechanizmy ako sa im účinne vyhnúť. Keďže poslanci majú reprezentatívny mandát, možnosť občanov ako ich "zbaviť stoličky" sa stáva iluzórnou. Imperatívny mandát nie je riešením, treba budovať politickú kultúru, a to takým spôsobom, že v politike budú morálne autority, ktoré keď pochybia, prevezmú na svoje plecia politickú zodpovednosť. Je to síce beh na dlhé trate, ale začať treba čím skôr. Takisto je potrebné zvyšovať mieru občianskej participácie, ktorá sa okrem iného prejavuje aj v  interpelovaní verejných predstaviteľov zo strany širokej verejnosti. Vo vzťahu k samosprávnym krajom však absolútne zlyháva.

 Nezáujem o využívanie infozákona

 Jedným z najmarkantnejších príkladov nezáujmu širokej verejnosti o dianie v župách je aj využívanie infozákona - zákona o slobodnom prístupe k informáciám[12]. Zaujímavým, no nie prekvapujúcim, javom je, že nízky záujem o poskytovanie informácií zo strany samosprávy koreluje s nízkou volebnou účasťou. To znamená, v tých krajoch, kde je nízka volebná účasť, je aj vysoká apatia voličov k domáhaniu sa informácií zo strany orgánov samosprávneho kraja. Takéto konanie (resp. pasivita širšej verejnosti) potom vedie k pomyselnej depersonalizácii krajskej politiky, keď sa volení predstavitelia stávajú len anonymnými bytosťami, ktoré si môžu v zásade robiť čo chcú.

Nepochybne zaujímavé je pozrieť sa aj na to, kto sa na regionálne samosprávy so žiadosťou o poskytnutie informácií obracia, resp. v akých otázkach (tzn. čo je predmetom žiadosti). Pozoruhodným javom je, že v prípade krajov sa na regionálne samosprávy so žiadosťou o poskytnutie infomácií obracajú prevažne právnické osoby (kdežto napr. pri obciach (mestách) dominujú podania od fyzických osôb).

Je pravdepodobné, že to súvisí najmä s tým, že miestne samosprávy častejšie riešia "každodenné" problémy bežných ľudí, zatiaľ čo vyššie územné celky sa koncentrujú skôr na komunikáciu s miestnymi samosprávami a inými právnickymi osobami (združeniami). Častou skupinou záujemcov o poskytnutie informácií sú aj chronickí zneužívatelia tohto zákona, či  recesisti. V praxi sa možno stretnúť s tým, že žiadateľ sa domáha informácií typu - koľko toaletného papiera má úrad samosprávneho kraja nakúpeného, aké sú rozmery okien, ba nechýba ani záujem o ešte "intímnejšie" informácie. Rovnako tento nástroj využívajú aj študenti, ktorí v ňom vidia jednoduchú možnosť, ako sa dostať k neraz ťažko dostupnej informácií, ktorá je potrebná pre ich odbornú prácu. Niektorí na infozákone dokážu aj zarobiť - ak sa dostanú napr. k informácii, kde sa plánuje výstavba cesty, či rýchlostnej komunikácie.  Z tejto stručnej analýzy infozákona teda vyplýva, že skôr je využívaný firmami, obcami, mestami a špekulantmi ako "radovým občanom".

Nízka volebná účasť

Z nemožnosti a nezáujmu ovplyvňovať chod samosprávy vyplýva iný problém, ktorému je potrebné venovať širšiu pozornosť: nízka volebná účasť. Použijúc slovo nízka, je možné vyjadriť obavu, že toto slovo je až príliš optimistické. Aj keď sa politickí analytici zhodujú v tom, že minuloročná účasť vo voľbách do VÚC nebola, najmä v porovnaní s krajskými voľbami 2005, katastrofálne nízka, legitimita zvolených zástupcov nízkou určite ostane. Voľby boli (rovnako ako aj pred 4 rokmi) legálne, ale tak žalostne nízka účasť (len o niečo viac ako 20 % v prvom kole) sa nedá nazvať inak ako hazard s demokraciou. Trochu nadnesene povedané: ak to takto pôjde ďalej, pomaly si budeme môcť overiť jednu hypotézu v praxi, a tou je veta: "Aj keby len jeden volič hlasoval a rozhodol, voľby sú platné" (najmä ak uvažujeme v kontexte župných volieb spred 4 rokov) . Človek by neveril, že niekedy bude účasť tak nízka, že bude stačiť "zabezpečiť si" pre seba niekoľko sto hlasov  (povedať niekoľko tisíc je prehnané) a poslanec bude zvolený.

Príčiny nízkej volebnej účasti boli sčasti analyzované vyššie (ako príčiny nezáujmu o VÚC), ale možno ich znova zhrnúť: veľká časť verejnosti nepozná kompetecie samosprávnych krajov a tak im nepripisuje zvýšenú pozornosť. Je to chyba viacerých zložiek, ktoré by mali verejnosť informovať o dianí vo VÚC, ale podstatná chyba leží na pleciach županov a poslancov VÚC, ktorí nedokázali prezentovať svoju prácu širšej verejnosti.

 Na druhej strane, participatívna demokracia nemôže efektívne fungovať bez toho, aby sa aj občania nezaujímali o verejné dianie. A do verejnej sféry nepochybne patrí aj krajská samospráva, ktorá dnes vykonáva široké množstvo kompetencií, v oblastiach ako stredoškolské vzdelávanie, správa ciest II. a III. triedy, cezhraničná spolupráca, či poskytovanie sociálnych služieb. Chaos v politickom povedomí obyvateľstva jednoznačne spôsobujú aj odlišné volebné systémy (systém pomerného zastúpenia pre voľby do NR SR a voľby do Európskeho parlamentu), a väčšinové pre ostatné typy volieb. O nich ešte bude zmienka v ďalších častiach tohto príspevku.

  Volebná kampaň

Osobitnú kapitolu pri analyzovaní nízkej volebnej účasti tvorí inštitút volebnej kampane. Tá je ex lege nesmierne krátka, koncentruje sa do zopár dní (slovo týždňov je príliš optimistické) pred voľbami. To, ako volebná kampaň prebieha, je takisto bizarnosť. Kandidáti rozpošlú množstvo propagačných materiálov, v rámci ktorých je často aj veľa suvenírov (mimochodom, niektoré sú skutočne zaujímavé a zídu sa aj v bežnom živote). Samozrejmosťou sú stretnutia s občanmi, ktoré sa už tradične konajú v najväčšej miere (v niektorých prípadoch výlučne len) vo volebnom roku. Zarážajúce sú takisto informácie, ktoré sa v niektorých propagačných materiáloch vyskytnú - niektoré buď vedome lžú, alebo majú absolútny deficit vedomostí o fungovaní VÚC - sľubujú zvyšovanie platov učiteľov, budovanie diaľnic cez celé Slovensko za pár rokov, vyriešenie rómskej problematiky švihnutím ruky, nezamestnanosť znížiť na úroveň nula, atď.

Kupovanie hlasov voličov

V niektorých materiáloch sú zas doslova drzo popísané postupy ako sa dajú kúpiť voličské hlasy za niekoľko eur. Apropo, keď už sme pri tom probléme kupovania hlasov voličov, ten je Slovákom až príliš dobre známy. Aj keď samozrejme, o to ťažšie sa dokazuje.   Propagačný materiál jednej volebnej koalície proces kupovania hlasov voličov v štyroch základných krokoch popisuje takto:

"1 krok: kúpený volič vhodí do urny prázdnu obálku a hlasovací lístok si nechá,

  2 krok: nevyplnený lístok odovzdá tzv. koordinátorovi,

3 krok: koordinátor označí mená kandidátov a lístok podá ďalšiemu voličovi,

 4 krok: ten vhodí  vopred označený lístok do urny a ako dôkaz "správneho" hlasovania odovzdá koordinátorovi prázdny lístok, a kolobeh sa môže opakovať.[13] "

Je doslova zarážajúce, že o takýchto praktikách sa už aj nahlas bez okolkov hovorí, ako keby neodmyslitelne patrili k tomuto typu volieb. Oveľa horšie však je, že tieto "postupy" sa aj pri tohtoročných župných voľbách potvrdili.

Správanie sociálne odkázaných marginalizovaných skupín, ktoré žijú v nelichotivej životnej situácii (nie je potrebné na tomto mieste analyzovať z akých dôvodov), a rozhodnú sa vymeniť svoj voličský hlas za peniaze, až tak neprekvapuje. Poukázať treba predovšetkým na neetickú a nemorálnu činnosť zo strany niektorých kandidátov. Trestné oznámenia už boli v minulosti podané, najmä na východnom Slovensku, ale keďže zákon o voľbách do VÚC, ani trestný zákon, termín "kupovanie hlasov voličov" nepozná, obvykle takéto kauzy "ako prídu tak odídu", alebo použijúc lepší termín "pôjdu do stratena". Odpoveďou na takéto praktiky by však mala byť vyššia účasť voličov.

Dobrou motiváciou pre vyššiu účasť na voľbách by mohol byť aj väčšinový volebný systém, ktorý sa pri župných voľbách v súčasnosti uplatňuje. Transformované do bežnej reči: občan si vyberá kandidátov, nie politické strany. Víťazom sa stane ten, kto získa najviac hlasov. Občan teda môže vyberať kandidátov z rôznych politických línií, môže vyberať tých najschopnejších, bez ohľadu na to, kde na osi pravo-ľavého (či konzervatívno-liberálneho) politického spektra sa nachádzajú. Schopný môže byť pravičiar aj ľavičiar, rovnako je jedno, či diletantom je konzervatívec alebo liberál. Môže sa stať, že niektorý občan si vyberie kandidátov, ktorí budú reprezentovať celú politickú paletu. Niektorí politológovia takéto nekonzistentné postoje kritizujú, ale na druhej strane je pravda, že ani jeden človek v každodennom živote (nielen politickom) nie je jednoznačne názorovo vyhranený.

Napríklad pre voľby do VÚC môže občan voliť skúseného ekonóma, aby udržal rozpočet VÚC vo vyrovnanom alebo prebytkovom stave; ďalej kandidáta, ktorý sa usiluje podporiť sociálne odkázané skupiny (napr. tak, aby nedeformoval rozpočet); presvedčeného odporcu eutanázie, ale aj silného ateistu a propagátora odluky cirkvi od štátu.  Na tomto príklade dobre vidno, že ten istý človek môže mať na viacero záležitostí viacero uhlov pohľadov.

Človek, ktorý má konzervatívne názory na registrované partnerstvá, môže byť silným zástancom vyššie spomínanej odluky cirkvi od štátu. Vôbec nie je vylúčené, aby mal pravičiar sociálne cítenie a ľavičiar bol zástancom zodpovednej fiskálnej politiky. Preto je väčšinový volebný systém pre voľby do VÚC tým správnym. Je len na občanoch, aby ho využili.

Takisto sa polemizuje o tom, či je potrebné druhé kolo pri voľbách predsedu VÚC (župana). Odpoveďou na otázku či druhé kolo áno alebo nie, je práve volebná účasť. Toto druhé kolo je v súčasnosti aspoň akou-takou poistkou, aby sa nedostal k moci niekto, kto je nielenže úplný diletant, ale niekto, kto môže byť doslova nebezpečný. Je vhodné sa zamyslieť, či by druhé kolo nebolo vhodné aj v prípade volieb starostov obcí, resp. primátorov miest.

Uzatváranie volebných koalícií pre župné voľby

Ďalšou zaujímavosťou, ktorá by si zaslúžila aspoň stručnú charakteristiku je problematika uzatvárania volebných koalícií práve pre tieto voľby. V spojitosti s nimi sa najčastejšie k pojmu volebná koalícia pridáva pojem účelová. Áno, účelovosť-to je ten prvok, ktorý dokáže v týchto podmienkach spojiť ľavicu a pravicu, opozíciu s koalíciou. Aj keď sa uzatvárenie týchto volebných koalícií snažia niektorí analytici prirovnať aspoň čiastočne k uzatváraniu povolebných vládnych koalícií po parlamentných voľbách, takéto tvrdenia nie sú celkom správne, pretože napríklad to, že strana Smer-SD nešla v nijakom kraji pri voľbách župana (v roku 2009) v koalícii spolu s SNS, neznamená, že strana Smer neráta s SNS v ďalšej vládnej koalícii. Od SNS sa chce očistiť iba v čase pred voľbami, potom to už bude čistý kalkul.

 Rovnako nie je možné zdieľať názor s tými, ktorí tvrdia, že župné voľby sú akýmsi testom, ktorý zhodnotí to, ako by mohli dopadnúť parlamentné voľby. Dôvodov, prečo je to možné tvrdiť, je viacero: jednak koalície pre tieto voľby nie sú identické s rozložením pomerov koalícia-opozícia (napr. v Košickom samosprávnom kraji išla v župných voľbách 2009 v koalícii so Smerom aj SMK, ktorá podporuje súčasného župana Zdenka Trebuľu), po druhé, účasť pri voľbách do NR SR je obvykle výrazne vyššia ako pri župných voľbách, a, po tretie, pri voľbách do NR SR sa uplatňuje systém pomerného zastúpenia, pri ktorom si občan nevyberá kandidátov, ale volí konkrétnu politickú stranu alebo hnutie. Preto tieto voľby nie je možné považovať za akýsi test kto z koho, a počítanie spôsobom koľko kresiel obsadí vládna koalícia a koľko opozícia je takisto mätúce, lebo, tak ako bolo spomenuté vyššie, niekedy vznikajú spojenectvá  naprieč politickým spektrom.

Asi najlepšie charakterizuje princíp týchto volieb veta, ktorú povedal jeden volič: "V týchto voľbách budem voliť ľudí z tej politickej strany, ktorú by som nikdy v živote nevolil". Samozrejme, v parlamentných voľbách.

Unifikácia volebných zákonov

Na margo volieb ešte jedna dôležitá poznámka. Je najvyšší čas, aby sa všetky volebné pravidlá istým spôsobom zosúladili a aby bol prijatý akýsi spoločný volebný kódex, ktorý by komplexným spôsobom upravoval volebnú problematiku. Situácia je dnes taká, že volebná legislatíva je popretkávaná množstvom výnimiek a odchýlok, ktoré zbytočne volebný proces komplikujú.

Nezmyselným je napríklad inštitút volebného moratória, ktoré pri voľbách do župných orgánov ešte stále platí. Pôsobí to neuveriteľne smiešne, ak dnes, v dome internetu, keď si každý z pohodlia svojho domova môže zistiť informácie o tom-ktorom kandidátovi niekoľko minút pre tým, ako pristúpi k volebnému aktu, existuje zákonné ustanovenie, ktoré hovorí o tom, že 48 hodín pred voľbami je zakázané šíriť akékoľvek informácie o kandidátovi. Rovnakou absurdnosťou je zmienka o dĺžke trvania volebnej kampane, ktorá je, ex lege, pri voľbách do VÚC stanovená na 14 dní. Toto ustanovenie je uvedené aj pri iných typoch volieb a je tam doslova zbytočne. Ustanovenie o dĺžke volebnej kampane je zvláštne aj preto, že jedna zo základných politických "poučiek" konštatuje, že "volebná kampaň sa začína deň po zverejnení výsledku volieb".

Samozrejme, aj keď je toto tvrdenie zveličené, jeho esencia spočíva v tom, že volebná kampaň prebieha kontinuálne od volieb k voľbám - politici robia totiž všetko pre to, aby boli opätovne zvolení a aj nepopulárne opatrenia musia vedieť prezentovať pre občanov prijateľným spôsobom, či zabaliť ich do "pozlátenej škatuľky".

Motivácia k volebnému aktu

Aká by teda mala byť motivácia bežného občana ísť voliť? V prvom rade je to možnosť "zasiahnuť" do politického diania. Voliči majú možnosť slobodného výberu z viacerých kandidátov, majú možnosť zachovať politickú kontinuitu, ak sú so župnými predstaviteľmi spokojní, majú možnosť voliť zmenu a, do tretice, môžu, ak majú dostatok chuti a vôle, aj sami kandidovať za župného poslanca alebo župana. Stačí len zohnať niekoľko sto podpisov.  

  Inkompatibilita poslaneckých funkcií

Nemenej významnou, pri skúmaní problematiky vyšších územných celkov, je legislatíva upravujúca inštitút inkompatibility funkcie poslanca (resp. župana) s inou politickou (či verejnou funkciou). Mandát poslanca župného zastupiteľstva je podľa platnej legislatívy zlučiteľný s viacerými politickými fukciami - napr. s funkciou starostu obce (primátora mesta), poslanca NR SR, poslanca obecného (mestského zastupiteľstva). Rovnako je zlučiteľný aj s funkciou europoslanca. Takáto kumulácia funkcií nie je práve najšťastnejšia, už len z jedného prozaického dôvodu - naplno sa nedá venovať viacerým politickým funkciám naraz. Tvrdenie, že ak je župný poslanec napríklad starostom obce, či poslancom NR SR dokáže efektívnejšie "lobovať" za záujmy regiónu je neadekvátne. Ak by sme išli do extrému, potom by jediný človek mohol byť aj primátorom, aj poslancom VÚC, poslancom NR SR, europoslancom, učiteľom na VŠ a publicistom. Ktoré povolanie by bolo jeho prioritou? A ako by dokázal pracovať na všetkých týchto pozíciách? Na to odpoveď hádam hľadať ani netreba.

Problémov pri analyzovaní inštitútu vyšší územných celkov je teda veľa. Kvantita problémov svedčí o odsúvaní riešení na vedľajšiu koľaj. Regióny odsúva na vedľajšiu koľaj aj to, že  dnes v SR neexistujú regionálne think-tanky, ktoré by sa špecializovali výlučne na dianie vo VÚC. Keďže takéto think-tanky neexistujú, pri detailnejšom skúmaní II. stupňa samosprávy (nielen v podmienkach SR)  môžu podľa Güllnera[14] nastať nasledovné problémy:

1. väčšina údajov tzv. "úradných" štatistík sa týka prevažne národnej úrovne politiky,
2. nerovnomerné rozloženie výskumných zdrojov v rozhodujúcej miere prispieva k tomu, že regionálna politika je, v porovnaní s "veľkou" politikou, iba zriedka objektom detailných empirických výskumov,
3. nedostatok údajov a nedostatok výskumov v konečnom dôsledku spôsobuje fakt, že niektoré politické teoretické konštrukcie platné pre celonárodnú úroveň nemožno aplikovať aj na úroveň regionálnu[15] .

Záver

Množstvo problémov, ktoré v súvisloti s činnosťou VÚC vystupujú na povrch (a ktoré boli analyzované v tomto príspevku) a absencia relevantných vedeckých a výskumných pracovísk, ktoré by sa detailne problematike krajskej samosprávy venovali, svedčia o tom, že pri implementovaní tohto stupňa samosprávy do politického systému Slovenska došlo ku viacerým zásadným problémom, ktoré dodnes neboli vyriešené, čo len potvrdzuje hypotézu tohto príspevku, ktorá konštatovala, že vyššie územné celky operujú v dnešnom politickom systéme Slovenska ako nesprávne konfigurovaný segment. Nič však nebráni tomu, aby sa kompetentní nad uvedenými problémami zamysleli, resp. snažili sa ich vyriešiť. Okrem verejných činiteľov je však potrebné apelovať aj na "bežných občanov", aby sa vo väčšej miere zaujímali o dianie v regionálnej samospráve. Ak bude narastať občianska participácia, zvýši sa tlak na politikov, aby problémy, ktoré vznikli, efektívnym spôsobom riešili. Aj keď sa všetky pravdepodobne úplne vyriešiť nepodarí, nič nebráni tomu, aby vyššie územné celky pôsobili v rámci politického systému Slovenskej republiky na inom kvalitatívnom stupni.

Odpovědný redaktor: Adam Jelínek

Článek neprošel jazykovou korekturou.

Titulní obrázek převzat z: http://www.sxc.hu/photo/137771

Literatúra

GÜLLNER, M. (1986): Der Zustand des lokalen Parteiensystems: Chances oder Ende der   Kommunalpolitik? In: Hesse, J. J. Erneuerung der politik "von unten"? Stadtpolitik   und kommunale Selbstverwaltung im Umbruch. Opladen Westdeutscher Verlag, s. 26 -   37.

HARTSHORNE, P. In: TEJ, J. (2002): Región a správa. Prešovská univerzita. Prešov.

HOWLETT, M. - RAMESH, M. (1995): Studying public policy: Policy cycles and policy subsystems. Oxford Univerzity Press. Oxford.

KLIMOVSKÝ, D. (2009): Pôsobenie organizačných jednotiek regionálnej úrovne územnej   samosprávy v podmienkach SR v druhom funkčnom období: občianska perspektíva.   In: Slovenská politologická revue, číslo 2, roč. IX., 2009, s. 83-95, ISSN 1335-9096.

KOLEKTÍV AUTOROV (1987): Krátky slovník slovenského jazyka. Veda a jazykovedný   ústav Ľudovíta Štúra. Bratislava.

Propagačný materiál koalície SDKÚ a KDH pre župné voľby 2009 v Prešovskom kraji.

STAROŇOVÁ, K. In: BEBLAVÝ, M. (2002): Manuál pre tvorbu verejnej politiky. Inštitút   pre dobre spravovanú spoločnosť. Bratislava.

Ústava Slovenskej republiky.

Webová stránka Aliancie fair-play: www.fair-play.sk.

Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov (zákon o slobode   informácií).

Zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v znení neskorších zmien a   doplnkov.

Zákon č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov.

Zákon č. 447/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

ŽALOUDEK, K. (2004): Encyklopedie politiky. Libri Praha.

[1]     Zákon č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v znení neskorších zmien a doplnkov.

[2]   Analýza problematiky personálneho obsadenia samosprávneho kraja, organizačného zabezpečenia VÚC a kompetenčného rozsahu vychádza zo zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v znení neskorších zmien a doplnkov.

[3]   § 1 zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v znení neskorších zmien a doplnkov.

[4]   Pozri § 1 zákona č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v znení neskorších zmien a doplnkov.

[5]   Hartshorne In: Tej, J. (2002): Región a správa. Prešovská univerzita Prešov.

[6]   Regionálne celky pod názvom "župa" existovali na území dnešnej SR napríklad aj v období rokov 1923 - 1928 (vtedy ich bolo 6), a takisto aj za éry tzv. Slovenského štátu (1940-1945), keď Slovensko stratilo južné územia.

[7]   Maďarčina na označenie slova župa používa ekvivalent "vármegye".

[8]   Kolektív autorov (1987): Krátky slovník slovenského jazyka. Veda a jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Bratislava.

[9]   Klimovský, D. (2009): Pôsobenie organizačných jednotiek regionálnej úrovne územnej samosprávy v podmienkach SR v druhom funkčnom období: občianska perspektíva. In: Slovenská politologická revue, číslo 2, roč. IX., 2009, s. 83-95, ISSN 1335-9096.

[10]   Staroňová, K. In: Beblavý, M. (2002): Manuál pre tvorbu verejnej politiky. Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť. Bratislava.

[11]   www.fair-play.sk

[12]   Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov (zákon o slobode informácií).

[13]   Propagačný materiál koalície SDKÚ a KDH pre župné voľby 2009 v Prešovskom kraji.

[14]   Güllner, M. (1986): Der Zustand des lokalen Parteiensystems: Chances oder Ende der Kommunalpolitik? In: Hesse, J. J. Erneuerung der politik "von unten"? Stadtpolitik und kommunale Selbstverwaltung im Umbruch. Opladen Westdeutscher Verlag, s. 26 - 37.

[15]   Napríklad strana SNS bola v župných voľbách 2009 vytlačená zo záujmu strán vládnej koalície, alebo spojenie "večných" rivalov ĽS-HZDS a KDH, resp. Smeru-SD a SDKÚ-DS, v širokej slovenskej koalícii v Nitrianskom kraji.

Autor: Mgr. Lukáš Rešetka

[Nahoru ↑]

Přidat komentář

Další články autora

Dôvody úspechu pravice v štátoch Višegrádskej štvorky

Politický systém Maďarskej republiky - súčasný stav a možné zmeny po víťazstve Fideszu

Komparácia politických subjektov Smer a Fidesz

Další články z rubriky

Zeměloďka jako změna společenské smlouvy?

Trestné činy z nenávisti v Slovenskej republike a Českej republike v období 2009 – 2015

Reštrukturalizácia a lokálna konfigurácia fínskej miestnej samosprávy

Vložit komentář