Vybrané politologické teórie a modely v kontexte komunálnej politiky
28. listopad 2013 Simona Kováčová komentářeVzhľadom na opodstatnenosť a dôležitosť efektívneho fungovania komunálnej politiky a vo všeobecnosti s akcentom významu posilnenia lokálnej úrovne, bude naším cieľom predstaviť vstup do komunálnej politiky v politologickom kontexte, tzn. v teoretickej línií popísať primárne politologické východiská k skúmaniu komunálnej politiky, resp. poukázať na alternatívne modely komunálnej politickej reprezentácie.
V tomto kontexte sa selektívnym spôsobom upriamime na:
- realizáciu nepriamej formy demokracie na komunálnej úrovni,
- model polyarchie ako jeden z modelov, aplikovateľný na lokálny rámec,
- lokalizmus a teóriu lokálneho štátu ako primárnych politologických teórií komunity.
Nepriama demokracia má na komunálnej úrovni svoje opodstatnenie, pretože garantuje sprostredkovanú participáciu na rozhodovaní o komunálnych záležitostiach a celkovom dianí v obci, prostredníctvom demokraticky zvolených reprezentantov, tzn., že občania svoju suverenitu uplatňujú prostredníctvom nimi volených zástupcov, na základe čoho môžeme konštatovať, že lokálny systém samosprávy má zastupiteľskú podobu.
Pri poukázaní na súvzťažnosť lokálnej demokracie s prvkami nepriamej demokracie je pre nás kľúčový zákon SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktorý stanovuje možnosť nepriameho výkonu samosprávy prostredníctvom jednotlivých orgánov, na základe voľby reprezentantov obyvateľmi obce, v súlade so zákonom č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov.[1]
Komunálne voľby sú primárnym prvkom lokálnej demokracie nakoľko sú základným prediktorom demokratického správania sa občanov, čo možno demonštrovať na možnosti podieľať sa a ovplyvniť chod vecí verejných na miestnej úrovni. V komunálnych voľbách občania prenášajú časť svojich právomocí na zvolených reprezentantov, resp. odovzdávajú časť svojej zvrchovanosti svojim zástupcom (poslancom obecných zastupiteľstiev, starostom/primátorom) ktorí spravujú obecné záležitosti s ašpiráciou na zabezpečenie efektívneho fungovania a rozvoja obce. Občan sa teda prostredníctvom zvolených zástupcov na samospráve obcí podieľa nepriamo. Práve úroveň miestnej samosprávy je formou verejnej správy, kde je možné najviac posilniť reciprocitu vo vzťahu medzi lokálnymi politickými orgánmi a obyvateľmi, pretože má najbližšie k občanom a z toho dôvodu by sa na tejto úrovni mala zintenzívňovať pravdepodobnosť zodpovednejšieho prístupu občanov k voľbe reprezentantov, od ktorých sa „ výmenou“ za prejavenú dôveru očakáva zodpovedné plnenie si svojich funkcií v záujme všetkých obyvateľov obce, na ktorých požiadavky a potreby by mali byť samosprávne orgánov pripravené aktívne reagovať.
Primárnym problémom komunálnej nepriamej demokracie je „charakter politickej reprezentácie - nutnosť politických zoskupení spôsobilých artikulovať špecifické záujmy na úrovni miestnej samosprávy“ (Konečný B., Konečný S., 2009, s. 164). Na celoštátnej úrovni (aj v podmienkach SR) je moc založená na konkurencii politických strán. Ak sa koncentrujeme na podmienky komunálnej politiky, potom platí rovnaké právo, tzn., šanca uchádzať sa o voličskú podporu prináleží jednotlivým politickým stranám, pričom toto právo nemožno odoprieť ani stranícky nezávislým kandidátom. Značnou nedokonalosťou v niektorých postkomunistických krajinách je, že u väčšiny strán uchádzajúcich sa na miestnej politickej úrovni o voličskú priazeň absentuje vykryštalizovaná lokálna agenda. Neprekvapujúcim faktom tiež ostáva formovanie miestnych povolebných koaličných zoskupení, ktoré nie sú v súlade s oficiálnymi celoštátnymi programami koaličných partnerov, čo je značným úskalím v nastavení tohto systému. Zatiaľ čo profilovanie a kreovanie lokálnych politických strán je vzhľadom na fragmentovanú štruktúru problematické, sporadické a do budúcnosti málo reálne, podiel nezávislých kandidátov zaznamenáva stúpajúcu tendenciu. Aj na základe uvedeného možno konštatovať, že napriek skutočnosti nezanedbateľného vplyvu jednotlivých politických strán pri obsadzovaní postov samosprávy, keďže sa výber konkrétnych reprezentantov realizuje hlavne prostredníctvom strán, pri komparácií s centrálnou úrovňou, prináleží oveľa väčšia úloha osobnostiam angažujúcim sa v lokálnej politike, narastá úspešnosť nezávislých kandidátov ako aj ich význam. Nárast podielu stranícky nezávislých kandidátov možno podložiť aj na príklade posledných komunálnych volieb konajúcich sa 27. novembra 2010, v ktorých dosiahli nezávislí výrazne lepšie výsledky v komparácií s rokom 2006. Pokiaľ ide o voľbu hlavy obce, tak výsledok v roku 2010 v konečnom dôsledku znamenal, že v každej tretej slovenskej obci bol úspešný nezávislý nominant, teda kandidát, ktorý nebol navrhnutý žiadnou politickou stranou. Obdobné výsledky nesúce sa v znamení úspechu reprezentantov nenominovaných žiadnou politickou stranou sprevádzali aj voľby poslancov obecných zastupiteľstiev, v rámci ktorých približne každý štvrtý kandidoval ako nezávislý subjekt (Klimovský, Žúborová, 2011).
Kandidujúci subjekt
|
Voľba hlavy obce
|
Voľba poslancov obecných zastupiteľstiev
|
||||||
2006
|
2010
|
2006
|
2010
|
|||||
Počet
|
%
|
Počet
|
%
|
Počet
|
%
|
Počet
|
%
|
|
Stranícky nezávislí
|
895
|
30,83
|
979
|
33,67
|
3683
|
17,10
|
4764
|
22,66
|
Zdroj: Klimovský, D., Žúborová, V. 2011. Komunálne voľby 2010. In Slovensko 2010: Správa o stave spoločnosti a demokracie a o trendoch na rok 2011. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 2011. ISBN 978-80-89345-32-8, s. 131-150.
Nachádzanie súvislosti medzi komunálnou politikou a jednotlivými politickými koncepciami možno demonštrovať aj prostredníctvom špecifického, alternatívneho variantu komunálnej politickej reprezentácie, ktorým môže byť model polyarchie ako ideálnej formy demokracie v ponímaní R. Dahla. Koncepciu „vlády mnohých“ definoval ako „vládny systém založený na citlivosti politických autorít voči preferenciám občanov, ktorí sú považovaní za politicky rovnoprávnych“(Kulašik, 2005, s. 203). Pre polyarchiu s absenciou privilégií je ďalej charakteristické:
- Voľba úradníkov: na modernú demokraciu sa viaže zastupiteľský spôsob vlády;
- Slobodné, spravodlivé a pravidelné voľby;
- Sloboda prejavu: občan má právo vyjadriť a prezentovať svoj názor s vylúčením hrozby tvrdých trestov, má právo prezentácie vlastného postoja k „široko definovaným politickým záležitostiam, vrátane kritiky štátnych činiteľov, spôsobu vládnutia, spoločenského zriadenia, spoločensko-ekonomického poriadku a prevládajúcej ideológie“ (Dahl, 2001, s. 81);
- Aktívne a pasívne volebné právo: dospelý občan má právo voliť v slobodných a spravodlivých voľbách štátnych úradníkov a má právo byť volený do politických úradov;
- Informačná sloboda, resp. prístup k informačným zdrojom: občanom nemôže byť odopierané právo vyhľadávať alternatívne informačné zdroje, tieto zdroje však nemôžu spadať pod kontrolu politickej skupiny usilujúcej sa ovplyvnenie a následnú modifikáciu názorov verejnosti v svoj prospech, a teda musia podliehať zákonnej ochrane;
- Autonómia združovania sa a sloboda zhromažďovania: v záujme presadzovania vlastných práv vrátane tých, ktoré sú neodmysliteľné pre efektívny chod spoločnosti majú občania právo zakladať a združovať sa v nezávislých spolkoch, organizáciách ako aj v politických stranách a v záujmových skupinách, ktoré majú v demokratickej spoločnosti opodstatnené postavenie (Dahl, 2001).
Polyarchia je v antagonickom vzťahu k oligarchii a jej plnohodnotnosť je dosiahnutá za podmienky disponovania občianskymi právami veľkou časťou obyvateľstva, ktoré predstavujú účinný mechanizmus pre odvolanie držiteľa najvyšších štátnych úradov. V línii Dahlovej teórie „demokratické inštitúcie ako celok zakladajú nový typ politického systému, ale tiež nový druh vlády ľudu, nový typ demokracie, ktorý sa predtým v dejinách, na počiatku ktorých stála demokracia v starovekých Aténach a republika v starovekom Ríme, nikdy nevyskytol. Keďže sú inštitúcie moderného zastupiteľského spôsobu vládnutia vo svojom celku absolútne historicky jedinečné, je vhodné tento celok pomenovať polyarchická demokracia“ (Dahl, 2001, s. 85).
Úsilím polyarchie v kontexte komunálnej politiky je riešiť problém komunálnej demokracie osobitne decentralizačným mechanizmom, resp. jej určitou decentralizáciou. Cieľom je kreovanie systému, ktorý nikoho nevylučuje z politického diania, ktorý apeluje na aktívnu angažovanosť občanov a je budovaný na horizontálnom rozšírení mechanizmov reprezentatívnej demokracie takým spôsobom, že sa vo svojej podstate dotýka hraníc priamej demokracie (Konečný B., Konečný S., 2009). Tento koncept aplikovaný na komunálnu politiku proponuje napr. vybudovanie hierarchickej štruktúry, postavenej na fórach ulíc (v rozmedzí 20-200 obyvateľov), ktorých obyvatelia volia spomedzi seba zástupcov participujúcich v tomto fóre. Jednotliví reprezentanti, z ktorých je fórum ulice zložené, potom - na úrovni štvrte (100-1000 obyvateľov) - volia zo svojich radov delegátov do fóra štvrte, ktoré následne opäť spomedzi svojich členov volí zástupcov do mestskej rady (Vávra, 2007).
Vo všeobecnosti by sme medzi politologické koncepcie komunity mohli začleniť aj lokalizmus, ktorý však nemožno jednodimenzionálne stavať len do pozície reprezentanta konzervatívneho smeru v teórií verejnej správy, keďže existujú viaceré diferentné spôsoby, ako pristupovať k vymedzeniu tohto termínu. Zo širšieho hľadiska možno lokalizmus ponímať ako protipól globalizmu resp. centralizmu. Zástancami toho názoru bol napr. K. Ivanička, alebo M. Illner, podľa ktorého je lokalizmus protipól koncepcií s dominanciou centralistického štátu a definuje ho ako prúd presadzujúci lokálnu autonómiu, ktorý vzniká ako spätná reakcia na globalizáciu spoločnosti. V jeho ponímaní sa lokalizmus snaží o inštitucionálne zabezpečenie potrieb a záujmov jednotlivých lokalít aj prostredníctvom samosprávnej úrovne (Illner, 1992). Iný podnet pre svoj rozvoj nadobudol lokalizmus v kontexte ekologickej sféry, pod vplyvom myšlienok ekonomického odborníka hnutia Greenpeace C. Hinesa. Lokalizáciu chápe ako sústavu recipročne prepojených politík, ktoré sa navzájom podmieňujú a ovplyvňujú, pričom výstupom tohto procesu je pluralita výhod napr. v podobe potenciálu posilniť súdržnosť danej komunity, zlepšovať sociálne, ekologické podmienky, znižovať chudobu, eliminovať disparity a smerovať tak k spravodlivejšej deľbe moci ako aj k celkovému zlepšeniu životných podmienok (Lucas - Hines, 2000). Iné pozitívum vidí v lokálnom hospodárstve, ktoré má interné tendencie k demokratickým formám a spôsobom rozhodovania, pretože je budované na záujmoch svojich členoch a tiež akcentuje na posilnenie miestnej samosprávy, v čom spočíva ďalšia výhoda lokalizmu, v zmysle prinavrátenia jej kontroly nad lokálnymi ekonomickými pomermi, čo by „znemožnilo nadnárodným obchodným spoločnostiam vyhrážať sa odchodom z miesta, ak im miestne úrady nevyjdú v ústrety - práve naopak, museli by rešpektovať miestne podmienky, ak by sa nechceli pripraviť o zisky“ (Konečný B., Konečný S., 2009. s. 171).
Špecifický prístup k lokalizmu ako k oficiálnej teórií samosprávy vyzdvihujúcej jej primárne hodnoty zaujali zástancovia lokalizmu G. Jones a J. Stewart, ktorý poukazovali na nárast a posilnenie tendenčných sklonov lokálnej politickej moci k riešeniu problémom vo svojej lokalite, pričom sa snažili presiahnuť tradičné formálnoprávne vymedzenie verejnej správy, z ktorej lokalizmus vychádza a povýšiť ho tak na novú koncepciu samosprávy. Táto teória miestnej samosprávy je postavená na nasledovných hodnotových pilieroch:
- Zainteresovanie širšej sociálnej základne do rozhodovacích procesov: Jednou zo substanciálnych hodnôt miestnej samosprávy je rozptýlenie demokratickej moci. Samospráva, ktorá je volená, implikuje rozšírenie moci, čo automaticky predpokladá posilnenie numerického kritéria, tzn., že sa v lokálnom spoločenstve kreuje priestor pre angažovanie väčšieho počtu osôb do rozhodovacích procedúr, čím sa posilňuje úroveň demokratickosti. Preto je z hľadiska lokalizmu volená samospráva, v pozícií protiváhy voči centralistickým rozhodnutiam, kľúčová až obligátna pre progres a rozvoj komplexného systému verejnej správy.
- Diferenciácie: Prijímané rozhodnutia sú rôznorodé v závislosti od daného lokálneho spoločenstva. Práve rôznorodosť a prítomnosť odlišností by mali predstavovať akýsi preventívny inštrument eliminujúci nekorektné riešenia, pretože interakčné väzby a diskusný aspekt medzi samosprávami umožňujú čerpať, učiť a inšpirovať sa zo vzájomných pozitívnych skúseností, a naopak vyhnúť sa neefektívnym rozhodnutiam.
- Blízkosť, a pružnosť: Blízkosť je tu jasne citeľná nakoľko samosprávne orgány, volení reprezentanti a vôbec celý výkonný aparát má blízko k rozhodnutiam, ktorými sa riadi chod celej komunity, rovnako má blízko k obyvateľom, ktorých životy svojimi rozhodnutiami výrazne ovplyvňuje. Dôležitý faktor a zároveň hodnota blízkosti a väčšej viditeľnosti jednotlivých prijatých opatrení, či rozhodnutí zľahčujú formovanie nátlaku zo strany obyvateľov obce pokiaľ príslušné lokálne orgány nereagujú na ich požiadavky, záujmy, podnety alebo neuspokojujú ich potreby.
Za relevantnú politologickú teóriu komunity možno považovať teóriu lokálneho štátu, niekedy označovanú aj ako teóriu sociálnych vzťahov definujúcu primárnu jednotku územnej samosprávy ako lokálny štát, ktorá sa sformovala na prelome 70/80 - tych r., pod značným vplyvom marxistickej ideológie v prostredí tzv. novej ľavice. Medzi tvorcov tejto teórie možno zaradiť P. Dickensa, C. Cockburna, ktorý apeloval na dve substanciálne úlohy lokálneho štátu, konkrétne na fyzickú reprodukciu v zmysle plodenia pracovnej sily a na ideologickú funkciu štátu, s cieľom vyhnúť sa konfliktom a zabezpečiť spoločenský zmier. Okrem fyzickej a ideologickej roly, v ponímaní S. Duncana a M. Goodwina nemožno abstrahovať od zastupiteľského statusu lokálneho štátu, ktorý koná v záujme spoločenstva a teda reprezentuje lokálne záujmy. Na druhej strane však predstavuje akéhosi realizátora centrálnej vlády, preto zdôrazňujú aj interpretačnú funkciu lokálneho štátu, alebo inak povedané, akcentujú na vymedzenie obce aj v zmysle interpreta štátnej politiky. Táto teória predpokladá konflikt medzi lokálnou a centrálnou vládu, keďže dochádza k tomu, že je samosprávna úroveň v dôsledku užívania prostriedkov a inštrumentov centrálnej vlády nútená akceptovať alebo priamo uskutočňovať potreby a záujmy veľkého kapitálu na úkor vlastných interných lokálnych záujmov.[2] Samozrejme podobne ako aj lokalizmu, ktorému bolo vyčítané prílišné preceňovanie hodnôt a flexibility miestnej samosprávy, naivita v presvedčení, že procesy prebiehajúce na miestnej úrovni sú dôležitejšie ako tie, ktoré prebiehajú na centrálnej úrovni a pod., ani teória lokálneho štátu sa nevyhla kritike nasmerovanej predovšetkým na komunálnu politiku vytvárajúcu priestor pre triedny boj. Negatívny postoj a námietky sa rovnako vzťahovali aj na „predstavu o centrálnom štáte ako reprezentantovi veľkého kapitálu ktorá sa v období, keď sa kulminovala koncepcia welfare state javila ako anachronizmus“ (Konečný B., Konečný S., 2009, s. 174).
Predstavené teórie sú len časťou, vyňatou zo širokého rámca politologických koncepcií inšpiratívnych pre miestnu samosprávu, ktoré s cieľom hlbšej analýzy možno ďalej rozvíjať retrospektívnym spôsobom, prostredníctvom návratu až do antického Grécka, kde sa formovali významné filozofické východiská predstavujúce diferentné prístupy aj pre rozvoj lokálnej politiky.
Odpovědná redaktorka: Nikola Klímová
Text neprošel jazykovou korekturou.
Použitá literatúra:
DAHL, R. 2001. O demokracii. Průvodce pro občany. Praha: Portál, 2001. ISBN 80-7178-422-2.
ILLNER, M. 2006. Velikost obcí, efektivita jejich správy a lokální demokracie. In Autonomie a spolupráce: důsledky ustavení obecního zřízení v roce 1990. Praha: Sociologický ústav Akademie věd České republiky, 2006. ISBN 80–7330–086-9, s. 15-26.
Klimovský, D., Žúborová, V. 2011. Komunálne voľby 2010. In Slovensko 2010: Správa o stave spoločnosti a demokracie a o trendoch na rok 2011. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky, 2011. ISBN 978-80-89345-32-8, s. 131-150.
KONEČNÝ, B., KONEČNÝ, S. 2009. Otvorená komunálna politika: Teória a prax. Bratislava: MAYOR, s. r. o., 2009. 291 s. ISBN 978-969133-3-6.
KULAŠIK, P. 2005. Politológia. Hlohovec: Efekt Copy, 2005. 279 s. ISBN 80-969280-9-0.
LUCAS, C., HINES, C. 2000. Ako nahradiť neoliberalizmus citlivejším a spravodlivejším procesom rozširovania EÚ. Dostupné na internete:
VÁVRA, D. 2007. Mají politické strany na komunálnej úrovni v České republice smysl? Středoeurópske politické studie 9, 2007, č. 1., ISSN 1212-7817.
Zákon SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov
[1] V tomto prípade máme na mysli obligatórne orgány obce, tzn. starostu a miestne zastupiteľstvo, ktoré sú volené priamo obyvateľmi obce, pretože existujú aj fakultatívne orgány ako napr., obecná rada, ktorej členovia nie sú volení obyvateľmi obce, ale ako poradný orgán hlavy obce a zároveň výkonný a kontrolný orgán obecného zastupiteľstva sú funkcie poslanca obecnej rady obsadzované na základe voľby členov obecného zastupiteľstva.
[2] Pojem lokálny štát sa v tejto teórií môže niesť v dvojakom zmysle, čo možno podložiť tým, že miestna, resp. lokálna vláda má svoje miesto v kapitalistickom štáte, ktorého je súčasťou. Lokálny štát tu vystupuje ako agent štátu ale simultánne aj jeho opozície, čo zároveň minimalizuje až limituje jeho pozíciu do neaktívnej až apatickej role, z dôvodu podriadenosti miestnych záujmov záujmom štátu. Zámerom štátu je organizovať a riadiť lokálnu diverzifikáciu spôsobom, ktorý nadraďuje národné záujmové skupiny a zabezpečuje im dominantné postavenie nad miestnymi.
Jak citovat tento text?
Kováčová, Simona. Vybrané politologické teórie a modely v kontexte komunálnej politiky [online]. E-polis.cz, 28. listopad 2013. [cit. 2025-02-09]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/vybrane-politologicke-teorie-a-modely-v-kontexte-komunalnej-politiky.html>. ISSN 1801-1438.
[Nahoru ↑]