Systém Schengenského acquis

Východní hranice Evropské unie jsou zkoušeny náporem sporu na Ukrajině, ale co hranice uvnitř Evropské unie? Jak ty jsou právně upraveny a jaké je vnímání Schengenského prostoru na Slovensku? O tom všem se dočtete ve článku Petera Piroše.

Systém Schengenského acquis

Úvod

Schengenský priestor je územie časti Európy a časti zámorských území, v rámci ktorého môžu osoby, tovary a služby voľne prekračovať hranice. Štáty Európskej Únie, ktoré patria do tohto priestoru sú: Belgicko, Česko, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Taliansko, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Malta, Nemecko, Holandsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Grécko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Švédsko. Štáty Európskej Únie, ktoré majú osobitné postavenie v rámci schengenského priestoru sú: Bulharsko, Rumunsko, Cyprus, Írsko a Spojené kráľovstvo. Štáty mimo Európskej Únie, ktoré patria do Schengenu sú: Island, Nórsko, Švajčiarsko. Štáty s osobitným postavením v Schengenskom priestore sú: Lichtenštajnsko, Andorra, Monako, San Maríno a Vatikán. Slovenská republika sa stala plnohodnotným členom Schengenského systému 21.12.2007.

1. Vývoj schengenského acquis

Európska integrácia sa začala realizovať prostredníctvom ekonomických opatrení. Už Zmluva o založení Európskeho spoločenstva z roku 1967 mala záujem vytvoriť jednotný vnútorný trh. Jeho vytvorením mal nastať voľný pohyb osôb, služieb, tovaru a kapitálu. To však nebolo realizované v praxi kvôli obmedzujúcim predpisom dotknutých štátov. To znamená, že voľný pohyb v tomto období nebol realizovaný. Typickým príklad obmedzujúcich predpisov bol hraničný priechod medzi Nemeckom a Francúzskom, kde policajné formality zdržiavali dopravu. Vyústilo to až do štrajku všetkých dopravcov nákladnej dopravy v Európe. Výsledkom bolo rokovanie Nemecka a Francúzska a dokonca aj podpis tzv. Saarbrückenskej dohody z  13.júna 1984. V tejto dohode bolo deklarované riešenie situácie na nemecko-francúzskych hraniciach a podpora voľného pohybu. K ďalším rokovaniam boli prizvané aj štáty Beneluxu. Ich rokovania sa skončili podpisom Dohody o postupnom odstraňovaní kontrol na ich spoločných hraniciach. Bola podpísaná v Schengene 14. júna 1985 a označujeme ju ako tzv. Schengenskú dohodu. Jej hlavným zámerom je odstránenie kontrol na vnútorných hraniciach.[1]

Za začiatok vývoja schengenského acquis možme teda pokladať podpísanie Schengenskej dohody, ktorá má záujem uľahčiť voľný pohyb. Pri uzatváraní dohody sa prihliadalo aj k prehláseniu Európskej rady vo Fontainebleau z 25.-26. júna 1984 o zrušení policajných a colných formalít na vnútorných hraniciach pre pohyb osôb a tovaru. Do úvahy sa bralo aj memorandum vlád Hospodárskej Únie Beneluxu z 12. decembra 1984, ktoré bolo odovzdané Spolkovej republike Nemecko a Francúzsku.[2]

Schengenská dohoda pozostávala z krátkodobých a dlhodobých opatrení. Krátkodobé opatrenia chápeme ako vizuálne realizované hraničné kontroly u osobných motorových vozidiel. Vozidlá by mali prechádzať cez hraničné priestory pri nízkej rýchlosti a nemali by byť zastavované. Príslušníci členských štátov mohli pri prejazde cez hraničné priechody nalepiť na čelné sklo svojho motorového vozidla zelený kruh. To bolo znakom toho, že dodržiavajú   všetky   predpisy.   Príslušníci   členských   štátov,   ktorí  majú svoj trvalý pobyt

neďaleko spoločných hraníc mali zvoľnený režim. Mohli prejsť cez hranice aj mimo povolených priechodov alebo mimo určeného času. Schengenská dohoda zaväzovala členské štáty k zjednoteniu vízovej politiky a ku spoločnému boju proti zakázanému obchodovaniu s omamnými a psychotropnými látkami.  Členské štáty tiež deklarovali záujem na posilnení spolupráce medzi colnými a policajnými orgánmi. Pristúpilo sa aj k simplifikovaniu hraničných kontrol na úseku železničnej a lodnej dopravy. Dlhodobé opatrenia Schengenskej dohody chápeme ako snahy o zrušenie všetkých kontrol na vnútorných hraniciach a posilnenie ochrany vonkajších hraníc. Na zrealizovanie takýchto plánov je nevyhnutné zosúladenie legislatívy a prijatie opatrení, ktoré budú zaisťovať bezpečnosť. Uskutočnenie dlhodobých opatrení by nebolo možné bez dohôd o policajnej spolupráci a spoločnej colnej a daňovej politiky. Dátum na zrealizovanie všetkých dlhodobých opatrení bol 1. január 1990.[3]

Už pri uzatváraní Schengenskej dohody bolo jasné, že integračný proces bude aj naďalej pokračovať. Z tohto dôvodu bolo potrebné prijať opatrenia proti nelegálnej migrácii a organizovanému zločinu. Ako najvhodnejšie riešenie bolo podpísanie Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júla 1985. Tento dohovor je označovaný ako Schengenský dohovor a bol signovaný 19. júna 1990. Do platnosti vstúpil v roku 1995. Tento dohovor obsahoval potrebné opatrenia k odstráneniu kontrol na vnútorných hraniciach. Boli v ňom opísané zásady fungovania systému ako takého. Upravuje:

• odstránenie kontrol na spoločných vnútorných hraniciach a zlepšenie ochrany vonkajších hraníc
• konsolidáciu predpisov vízovej a azylovej politiky
• vytvorenie informačného systému SIRENE
• regulácia predpisov týkajúcich sa ochrany osobných údajov[4]

K tomu, aby bola natrvalo zrušená kontrola na vnútorných hraniciach bolo potrebné začať realizovať ustanovenia Schengenského dohovoru. Štáty sa pri podpise tohto Dohovoru zhodli, že uvedené ustanovenia budú realizovať v praxi počas roku 1993. Tento termín zachovaný nebol. Stalo sa tak kvôli technickým problémom a zdĺhavej harmonizácii predpisov členských štátov.  K definitívnemu zrušeniu kontrol došlo až 26. marca 1995. Kontroly sa zrušili medzi siedmymi štátmi. Išlo o Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Španielsko a Portugalsko. Schengenský dohovor chápeme ako prvý akt, ktorý zastavil vykonávanie kontrol na vnútorných hraniciach schengenského priestoru. Taktiež zosúladil realizovanie kontrol na vonkajších hraniciach tohto priestoru. Zmluvným štátom sa ponechala možnosť prijať opatrenie, na základe ktorého sa obnoví kontrola na vnútorných hraničných priechodoch. Môže sa tak stať za účelom ochrany bezpečnosti daného štátu. [5]

Neskôr sa schengenský systém postupne rozrastal aj o ďalšie európske štáty. Väčšinou sa jednalo o členské štáty Európske Únie. Vo výnimočných prípadoch sa pripájali aj nečlenské štáty, ako napríklad Nórsko, Island či Švajčiarsko. Veľká Británia a Írsko zatiaľ v plnom rozsahu nepodpísali Schengenskú dohodu, aj keď sú členmi Európskej Únie. Realizujú iba predpisy týkajúce sa policajnej spolupráce. Slovenská republika pristúpila k schengenskému acquis ku dňu 1. mája 2004 a začala ho uplatňovať 21. decembra 2007. V rovnaký dátum schengenské acquis začali uplatňovať aj Česká, Estónska, Lotyšská, Litovská, Maďarská, Maltská, Poľská a Slovinská republika.[6]

2. Protokol o schengenskom acquis začlenenom do rámca Európskej Únie

Do roku 1999 sa uskutočňoval integračný proces schengenského systému nezávisle a pomerne samostatne od európskeho integračného procesu. V podstate bol založený na dobrovoľnosti. Právnym základom schengenského acquis bola najmä Schengenská dohoda, Schengenský dohovor a dohody o pristúpení k Schengenskému dohovoru. Zmenou v oblasti schengenskej problematiky bolo prijatie Amsterdamskej zmluvy. Táto zmluva menila Zmluvu o Európskej Únii a Zmluvu o fungovaní Európskej Únie. Amsterdamská zmluva zabezpečila  začlenenie schengenského acquis do právneho rámca Európskej Únie. Schengenské acquis sa stalo zložkou acquis Únie. Časťou Amsterdamskej zmluvy je Protokol o Schengenskom acquis. Je označovaný ako schengenský protokol. Prostredníctvom neho bolo schengenské acquis začlenené do rámca Európskej Únie.  Na základe čl. 7 schengenského protokolu  krajiny, ktoré kandidujú za člena Európskej Únie sú povinné prevziať schengenské acquis. Vstup krajiny do Európskej Únie neznamená pre túto krajinu to, že sa automaticky stane súčasťou schengenského priestoru. Štát najprv musí realizovať ustanovenia Schengenského dohovoru   a   ďalších   právnych  predpisov  schengenského acquis.  Potom  komisia  zložená

z expertov vykoná návštevy štátu. Na ich základe potvrdí to, že štát je schopný aplikovať schengenské acquis. Konečné slovo má Rada Európskej Únie, ktorá rozhodne, resp. rozhoduje o odstránení kontrol na vnútorných hraniciach. V praxi to znamená, že pre kandidujúce štáty Európskej Únie prvá fáza vstupu do schengenského systému nastáva vtedy, keď akceptujú povinnosť implementovať aj schengenské acquis. Mali by tak urobiť v určitom, vopred dohodnutom období po vstupe do Európskej Únie. Štát postupne preberie právne predpisy schengenského acquis. Skontroluje to expertná skupina. Po  absolvovaní celého procesu vydá Rada Európskej Únie rozhodnutie. Ak bol posudok expertnej skupiny kladný, tak Rada zruší vykonávanie kontrol na spoločných hraničných priechodoch. [7]

Slovenská republika bola prijatá do Schengenského priestoru podľa Aktu o podmienkach pristúpenia Českej, Estónskej, Cyperskej, Lotyšskej, Litovskej, Maďarskej, Maltskej, Poľskej, Slovinskej a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska Únia. Článok 3 ods. 1 tohto Aktu stanovuje dve kategórie schengenského acquis. Slovenská republika realizuje prvú kategóriu schengenského acquis. Robí tak už od svojho vstupu do Európskej Únie. Prvá kategória schengenského acquis sú právne predpisy, ktoré sú od pristúpenia záväzné a uplatniteľné v členskom štáte. Článok 3 ods. 2 spomínaného Aktu určuje druhú kategóriu schengenského acquis. Jedná sa o právne predpisy, ktoré sú síce záväzné pre členský štát odo dňa pristúpenia, ale uplatňujú sa až po rozhodnutí Rady Európskej Únie. Rozhodnutie Rady prichádza až po skončení celého hodnotiaceho postupu, na konci ktorého musí byť kladný posudok expertov. [8]

Je zaujímavou skutočnosťou, že členom schengenského priestou môže byť aj štát, ktorý nie je členom Európskej Únie, napríklad Island, Nórsko či Švajčiarsko. Tieto štáty uzavreli osobitnú dohodu. Na základe tejto dohody môžu realizovať schengenské acquis. Niektoré štáty, ktoré sú členskými štátmi Európskej Únie realizujú schengenské acquis len v obmedzenom režime, napríklad Veľká Británia a Írsko. Cypreská republika predstavuje osobitný prípad. Do Európskej Únie vstupovala 1. mája 2005 spolu s ďalšími deviatimi štátmi. Keď sa v rokoch 2006-2007 rozhodovalo o vstupe týchto štátov do Schengenského priestoru, tak Cyperská republika vyslovila požiadavku na odloženia jej termínu. Príčinou bol najmä oneskorený vývoj druhej generácie Schengenského informačného systému.  Ten mal byť  vhodným  riešením  pre  štáty,  ktoré  vstupovali do Európskej Únie ku dňu 1. mája 2004.

Keďže výstavba tohto systému bola veľmi pomalá, tak kandidujúcim štátom bola odporučená iná možnosť. Mali sa pripojiť k Schengenskému informačného systému cez špeciálnu aplikáciu. Pre Cyperskú republiku to bolo prakticky nemožné kvôli jej geografickej polohe, keďže nemá žiadnu pozemnú hranicu s nejakým členským štátom schengenského systému. Na týchto okolnostiach stroskotali snahy Cyperskej republiky rozšíriť schengenský priestor. V tejto súvislosti je dôležité spomenúť aj to, že kontrola dodržiavania schengenského acquis neprebieha len v období pred vstupom do schengenského priestoru. Proces kontroly a hodnotenia prebieha aj v čase riadneho členstva štátu.[9]

3. Systém a funkcie schengenského acquis

Systém schengenského acquis definujeme ako ucelený systém právnych predpisov európskeho práva. Formuluje spoločenské vzťahy, ktoré sa utvárajú pri realizácií práva voľného pohybu. Toto právo musí byť uplatňované v súlade s predpismi primárnych prameňov práva schengenského acquis. Realizáciou práva voľného pohybu by sa mal vytvárať priestor slobody a udržiavať priestor bezpečnosti.[10]

Funkcie schengenského acquis je možné odvodiť už od samotného charakteru systému schengenského acquis. Existuje mnoho funkcii schengenského acquis, ale dôležité je vyzdvihnúť funkciu kontrolnú, selektívnu, evidenčnú, regulačnú a unifikačno-harmonizačnú. Ich spoločným znakom je, že by mali podporiť elimináciu nelegálnej medzinárodnej migrácie. Tá sa týka najmä vstupu cudzincov a ich pobytu na územií Európskej Únie.[11]

Najdôležitejšie sú:

• kontrolná funkcia. Jej úlohou je sprehľadniť a skontrolovať pohyb a pobyt cudzincov na území štátov schengenského acquis. Pri kontrole sa musia preveriť všetky skutočnosti potrebné na vybavenie osoby na hraniciach. Skúma sa splnenie kritérií na povolenie vstupu cudzinca, pravosť cestovných dokladov a oprávnenosť pobytu vízových cudzincov. Právo vykonávať takúto kontrolu je upravené v predpisoch komunitárneho práva a v právnych poriadkoch členských štátov.
• selektívna funkcia.  Zaoberá  sa  výberom  cudzincov,  ktorým  bude  umožnený vstup.

Kritéria vstupu sú definované v sekundárnych prameňoch komunitárneho práva. Selektívna funkcia sa uskutočňuje aj za pomoci informačných systémov, ako napríklad SIS.

• evidenčná funkcia. Už z jej názvu je jasné, že jej povinnosťou bude evidovať vstup cudzincov na územie Európskej Únie. Do svojej evidencie značí aj vycestovanie cudzincov z územia Európskej Únie. Pri svojej činnosti využíva informačné systémy. Právo vykonávať evidenciu majú príslušné štátne orgány členských štátov.
• regulačná funkcia. Jej úlohou je korigovať vstup a pohyb cudzincov na území Európskej Únie. Zastavuje migráciu nelegálnych migrantov. Reguluje počty migrujúcich cudzincov do Európskej Únie z ekonomických dôvodov.
• unifikačno-harmonizačná funkcia. Jej cieľom je zjednocovať právne predpisy členských štátov. Zaoberá sa aj elimináciou rozdielov a odchýlok v oblastiach schengenského acquis. Jej úlohou je tiež vytvorenie jednotného rámca pre právne normy týkajúce sa kontroly cudzincov. Táto funkcia sa realizuje prostredníctvom nariadení, smerníc a rozhodnutí. [12]

4. Zrušenie kontrol na vnútorných hraniciach a ochrana vonkajších hraníc

Predpisy Schengenského dohovoru, ktoré regulovali ochranu a kontrolu vonkajších hraníc a ustanovenia týkajúce sa vnútorných hraníc boli novelizované Nariadením Európskeho parlamentu a Rady. Týmto nariadením bol stanovený kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice. Vo všeobecnosti je známy ako Kódex schengenských hraníc. Štát, ktorý realizuje kontrolu vonkajších hraníc si musí byť vedomý toho, že táto kontrola nie je len v jeho záujme. Tento štát vykonáva kontrolu v prospech všetkých štátov, ktoré už nemajú kontrolu na svojich vnútorných hraniciach. Na základe tejto skutočnosti je dôležité prijať efektívne nástroje zabezpečujúce kontrolu.[13]

Kódex schengenských hraníc definuje vonkajšie a vnútorné hranice. Vnútorné hranice sú najmä spoločné pozemné hranice členských štátov medzi ktoré patria rieky a jazerá. Vnútornými hranicami sú aj letiská pre vnútorné linky. Taktiež tu zaraďujeme námorné, riečne  a jazerné  prístavy  členských  štátov pre pravidelné trajektové spojenia. Ako vonkajšie

hranice chápeme všetky spomínané hranice, ak nie sú vnútornými hranicami. Sú to teda pozemné a námorné hranice, letiská,  riečne, námorné a jazerné prístavy za podmienky, že nie sú vnútornými hranicami. Predpisy Kódexu schengenských hraníc sa vzťahujú na každého, kto prechádza cez vonkajšie alebo vnútorné hranice. Kódexom nesmú byť dotknuté práva osôb, ktoré majú oprávnenie Spoločenstva na voľný pohyb. Taktiež ním nesmú byť dotknuté práva utečencov a osôb, ktoré žiadajú o medzinárodnú ochranu. Treba dbať aj na dodržiavanie zásady zákazu vyhostenia. [14]

Kódex upravuje podmienky vstupu a prekročenia hraníc. Vonkajšie hranice je dovolené prechádzať iba na určených hraničných priechodoch. Vnútorné hranice je povolené prejsť kdekoľvek. Kódex obsahuje ustanovenia týkajúce sa hraničných kontrol. Je možné uskutočniť dve formy hraničných kontrol – minimálnu a dôslednú. Minimálnou kontrolou sa priamo a bez zbytočných zdržaní overujú cestovné doklady. Týmto spôsobom by sa mala zistiť totožnosť osoby a platnosť dokladu. Minimálna kontrola je uskutočňovaná u osôb, ktoré majú právo na voľný pohyb v rámci Spoločenstva. V prípade obavy o vnútornú bezpečnosť je možné nazrieť do informačných systémov a overiť si dané osoby či neznamenajú ohrozenie. Dôsledná kontrola sa realizuje u štátnych príslušníkov tretích krajín. Pri takejto kontrole  je potrebné preveriť ich v informačných databázach. Takto by sa malo zistiť či nepredstavujú riziko ohrozenia verejného poriadku. Z uvedených informácií je zrejmá existencia rozdielov pri vykonávaní hraničných kontrol. Takáto situácia jestvuje vďaka ustanoveniam Smernice Európskeho parlamentu a Rady o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov. Tieto ustanovenia  dávajú špecifické oprávnenia občanom Únie a ich rodinným príslušníkom pri realizácií práva na voľný pohyb. [15]

Kódex upravuje aj podmienky skráteného režimu vykonávania hraničných kontrol. Takéto kontroly sa môžu vykonávať na základe nepredvídaných okolností, ktoré spôsobujú veľmi dlhé čakanie na hraniciach. Kódex obsahuje tiež ustanovenia týkajúce sa hraničného dozoru, ktorý ochraňuje schengenský systém pred neoprávnením prekročením hraníc a cezhraničnou kriminalitou. Voči osobám, ktoré neoprávnené prekračujú hranice sa vyvodzujú     dôsledky.     Členské     štáty     pri     ochrane   vonkajších   hraníc  spolupracujú

prostredníctvom  Európskej agentúry pre riadenie operačnej spolupráce na vonkajších hraniciach členských štátov Európskej Únie.[16]

Kódex schengenských hraníc stanovuje určité špecifické pravidlá pre hraničné kontroly. Tieto špecifické pravidlá sa aplikujú pri určitej kategórií osôb, akou sú napríklad hlavy štátu, piloti lietadiel, námorníci či maloletí. Taktiež sa aplikujú vo vzťahu k rôznym typom hraníc a rôznym dopravným prostriedkom pomocou ktorých je možné prejsť hranice. Príkladom sú letiská, železnice, lodná a námorná doprava. Špecifické pravidlá hraničných kontrol predstavujú odchýlky od bežnej realizácie hraničnej kontroly. Kódex tiež upravuje podmienky výkonu kontrol v rámci určitého územia. To znamená, že aj v prípade zrušenia vnútorných hraničných kontrol sa môžu realizovať policajné kontroly vo vnútrozemí. Dokonca je povolené dočasne obnoviť kontroly na vnútorných hraniciach. Na základe odôvodnenej obavy o verejný poriadok či verejnú bezpečnosť majú členské štáty oprávnenie dočasne zaviesť kontroly vnútorných hraníc. O takomto opatrení je členský štát povinný ihneď informovať aj ostatné členské štáty.  Obnovená kontrola na vnútorných hraniciach  by mala trvať len nevyhnutný čas a jej rozsah by sa mal zredukovať na minimálnu možnú mieru. Na základe ustanovení Kódexu je taktiež možné upravovať podmienky označovania cestovných dokladov štátnych príslušníkov tretích štátov odtlačkom pečiatky.[17]

Záver

Vstupom Slovenskej republiky do Schengenského priestoru sme sa stali súčasťou vnútorných schengenských hraníc. Na tomto území sa uplatňuje netradičný režim, pri ktorom je možné prekračovať hranice bez hraničných kontrol. Štátne hranice môžu byť prekročené kdekoľvek, samozrejme okrem miest, kde je to výslovne zakázané. Medzi takéto miesta zaraďujeme národné parky alebo vojenské priestory. Členské štáty systému Schengenského acquis sú oprávnené v prípade naliehavého národného záujmu znova zaviesť hraničné kontroly. Takéto obmedzenie môže trvať len krátkodobo.

Odpovědní redaktoři: Soňa Krpálková, Filip Šimek

Titulní obrázek přejat z: "Schengen Area" by Schengen_Agreement_map.svg: Ssolbergjderivative work: Blue-Haired Lawyer (talk) - Schengen_Agreement_map.svg. Licensed under Creative Commons Attribution-Share Alike 3.0-2.5-2.0-1.0 via Wikimedia Commons -http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Schengen_Area.svg#mediaviewer/File:Schengen_Area.svg

Text neprošel jazykovou korekturou

Použitá literatúra

AZUD, J. Medzinárodné právo. Bratislava : VEDA, 2003. ISBN 80-224-0753-4.

AZUD, J. Základy medzinárodného práva. Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB. 2001. ISBN 80-8055-481-1

BALGA, J. Systém Schengenského acquis. Bratislava: Veda. 2009. ISBN 978-80-224-1058-8

BALGA, J., ODLER, R., SLOBODOVÁ, A. Acquis Schengen. Bratislava: Akadémia Policajného zboru. 2001. ISBN 80-8054-197-3

KLUČKA, J. Medzinárodné právo verejné (všeobecná a osobitná časť). Bratislava : IURA EDITION. 2008. ISBN 978-80-8078-219-1.

KOVÁČ, D, Prvá svetová vojna. Bratislava: VEDA. 2008. ISBN 978-80-224-1014-4

MRÁZ, S. a kol.  Medzinárodné právo verejné.  Šamorín : Heuréka. 2003. ISBN 80-7160-175-6.

MRÁZ. S., POREDOŠ. F., VRŠANSKÝ. P. Medzinárodné verejné právo. Bratislava: Právnická fakulta. Vydavateľské oddelenie. 2005. ISBN 80-7160-202-7

POTOČNÝ. M., ONDŘEJ. J. Medzinárodní právo veřejné. Zvláštní část. Praha : C. H. Beck, 2002. ISBN 80-7179-358-2

TURÁKOVÁ, V. Schengenské acquis Európskej únie. Bratislava: Euroiuris. 2010. ISBN 9788089406098

VALUCH, J., VRŠANSKÝ, P. Medzinárodné právo verejné – osobitná časť. Žilina: EUROKÓDEX. 2013. ISBN 978-80-8155-003-4

[1] TURÁKOVÁ,V.:Schengenské acquis Európskej únie. Bratislava: Euroiuris. 2010. s.10

[2] BALGA, J.:Systém Schengenského acquis. Bratislava: Veda. 2009. s. 18-21

[3] TURÁKOVÁ,V.:Schengenské acquis Európskej únie. Bratislava: Euroiuris. 2010. s.11

[4] BALGA, J.:Systém Schengenského acquis. Bratislava: Veda. 2009. s. 22-23

[5] Tamtiež. s. 23-24

[6] TURÁKOVÁ,V.:Schengenské acquis Európskej únie. Bratislava: Euroiuris. 2010. s. 12-13

[7] BALGA, J.:Systém Schengenského acquis. Bratislava: Veda. 2009. s. 24-25

[8] TURÁKOVÁ,V.:Schengenské acquis Európskej únie. Bratislava: Euroiuris. 2010. s. 15

[9] Tamtiež. s. 15-16

[10] TURÁKOVÁ,V.:Schengenské acquis Európskej únie. Bratislava: Euroiuris. 2010.s 17

[11] BALGA, J.:Systém Schengenského acquis. Bratislava: Veda. 2009. s. 78

[12] Tamtiež. s. 78-79

[13] TURÁKOVÁ,V.:Schengenské acquis Európskej únie. Bratislava: Euroiuris. 2010. s 47

[14] TURÁKOVÁ,V.:Schengenské acquis Európskej únie. Bratislava: Euroiuris. 2010. s. 47

[15] BALGA, J.:Systém Schengenského acquis. Bratislava: Veda. 2009. s.. 109 - 111

[16] TURÁKOVÁ,V.:Schengenské acquis Európskej únie. Bratislava: Euroiuris. 2010. s. 48

[17] Tamtiež. s. 49

Autor: Mgr. Peter Piroš

[Nahoru ↑]

Přidat komentář

Další články autora

Princíp ochrany a neporušiteľnosti štátnych hraníc

Další články z rubriky

Obrana štátu proti teroristom z pohľadu európskeho a medzinárodného práva

Mezinárodní trestní soud a mezinárodní právo trestní: současnost

Mezinárodní trestní soud a mezinárodní právo trestní: historie

Vložit komentář