Sociálný štát (2) - V treťom tisícoročí

Viacerí autori sa zhodujú v názore, že sociálny štát v súčasnosti prechádza krízou, ktorá so sebou prináša nutné prehodnocovanie programov a zásad jeho jednotlivých predstaviteľov (niektorí označujú tento fenomén ako šiestu fázu jeho historického vývoja. Za prvotnú príčinu tohto stavu je považovaná ropná kríza, ktorá priniesla hospodársky prepad a dlhotrvajúcu stagnáciu, nemohla sa však z viacerých príčin odraziť na sociálnych výdavkoch štátu

Sociálný štát (2) - V treťom tisícoročí

Kríza sociálneho štátu

Viacerí autori sa zhodujú v názore, že sociálny štát v súčasnosti prechádza krízou, ktorá so sebou prináša nutné prehodnocovanie programov a zásad jeho jednotlivých predstaviteľov (niektorí označujú tento fenomén ako šiestu fázu jeho historického vývoja [1] . Za prvotnú príčinu tohto stavu je považovaná ropná kríza, ktorá priniesla hospodársky prepad a dlhotrvajúcu stagnáciu, nemohla sa však z viacerých príčin odraziť na sociálnych výdavkoch štátu. Štát je, naopak, nútený ich zvyšovať, keďže naň je čiastočne či úplne odkázaných čoraz viac obyvateľov. Nárast výdavkov v absolútnych číslach je paradoxne spojený s postupným škrtaním jednotlivých druhov podpory a stále výraznejšou snahou motivovať k samostatnosti aj za cenu ponižovania zo strany štátu. U ľudí sledujúcich diskusiu o reformách klesá v ich očakávaní sklon k spotrebe a, naopak, rastie sklon k úsporám. To spôsobuje ďalší nárast nezamestnanosti a nedovoľuje hospodárstvu expandovať. Štát sa tak dostáva do začarovaného kruhu, keď je nútený robiť ďalšie reformy s pravdepodobne rovnakými dôsledkami.

Naproti tomu iní autori [2] tento trend vo svojich prácach vyvracajú, respektíve ho považujú za veľmi postupný a v konečnom dôsledku marginálny. V tejto fáze je ťažko určiť, ktorý pohľad je realistickejší a viac vystihuje podstatu budúceho vývoja. Podľa môjho názoru však spoločenská diskusia o potrebných reformách sociálnej oblasti hovorí skôr o tendenciách k tomu, čo Keller ironicky nazýva „modernizáciou sociálneho štátu“, hoci na makroekonomických ukazovateľoch sa to pravdepodobne prejaví až neskôr, tak ako sa i dôsledky ropných kríz prejavili v mnohých krajinách až na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia.

Ako som už naznačila, všeobecne môžeme za hlavnú príčinu dnešnej transformácie (či ju už označíme za prejav krízy, alebo ju vnímame z liberálneho pohľadu ako pozitívny jav vedúci k odstraňovaniu prekážok slobodného trhu) označiť čoraz ťažšiu financovateľnosť dosiahnutého štandardu uznaných sociálnych práv spôsobenú neúmerným rastom výdavkov vzhľadom na stále pomalší rast hrubého národného produktu jednotlivých štátov. Aj túto skutočnosť treba mať na pamäti pri sledovaní vývoja sociálnych výdavkov v pomere k hrubému domácemu produktu.

K takémuto vývoju vedie predovšetkým:

1. globalizovaná ekonomika
2. kríza trhu práce
3. kríza tradične chápanej rodiny
4. kríza solidarity
5. demografický vývoj

Na fenomén globalizácie existuje obrovské množstvo kontroverzných názorov i definícií, v ktorých sa nutne odráža ideologická príslušnosť autorov. Takmer vždy však uznávajú, že ide o nevyhnutný proces, ktorého podstatou je postupné prepájanie národných ekonomík a rast vzájomnej interdependencie, vyvolaný vysokou dynamikou obchodu s tovarom, kapitálom, službami a transferom pracovnej sily, technológií a know-how. [3] Jedným z jej nástrojov a zároveň produktov sú nadnárodné korporácie, ktoré svojím bohatstvom a vplyvom predstavujú hrozbu pre suverenitu národných štátov. Priame zahraničné investície sú vnímané ako nevyhnutný predpoklad ekonomického a technologického rozvoja a udržania spoločensky prijateľnej miery nezamestnanosti.Vlády suverénnych štátov si konkurujú pri lákaní investorov, čo citeľne znižuje priestor na úvahy o sociálnych istotách. Určité dobrovoľné vzdanie sa suverenity predstavujú i medzinárodné organizácie, z ktorých množstvo je založených práve na ekonomickej spolupráci a mnohé z nich silne presadzujú neoliberálnu filozofiu. Od konca sedemdesiatych rokov dochádza k postupnému prechodu od welfare state k tzv. „post welfare politike“, ktorej hlavným cieľom je podpora rozvoja voľného trhu.

A priori prijímaná téza o umiestňovaní výroby v štátoch s najnižšou cenou práce však nemusí platiť bez výnimky (viď situácia v afrických štátoch či bývalých krajinách Sovietskeho zväzu). Posledné výskumy hovoria skôr o tom, že „leví podiel všetkých priamych zahraničných investícií prúdi z vysoko rozvinutých krajín do iných vysoko rozvinutých krajín“ [4] . Nízka cena práce je totiž spojená s nízkou vzdelanosťou obyvateľstva a nestabilnou politickou situáciou, zatiaľ čo vyššia cena býva kompenzovaná vyššou produktivitou práce. Postupne dochádza i k zmene sektorovej orientácie nadnárodných korporácií, a to z ťažby surovín na produkciu v oblasti priemyslu a služieb.

Ani predsudky o prudkom raste nezamestnanosti vyvolanom globalizáciou sa zatiaľ príliš nepotvrdzujú. Dnes sa presúva predovšetkým výroba, čiže pracovné miesta vyžadujúce nízku kvalifikáciu. Namiesto nich sa vytvárajú špecializovanejšie miesta, na ktoré však materskej krajine často chýbajú odborníci, ktorí potom prichádzajú z chudobnejších krajín. Dochádza k tzv. prelievaniu mozgov, ktoré má za následok prehlbovanie regionálnych disparít a nerovností medzi štátmi i medzi jednotlivými vrstvami spoločnosti. Znižovanie ceny práce má i krátkodobé pozitívne efekty, keďže nepriamo zvyšuje konkurencieschopnosť domácich firiem, ktoré by vyššie náklady neboli schopné pri zachovaní ziskovosti financovať. Takto sa čiastočne darí kompenzovať znevýhodnenie domáceho kapitálu, ktorý má oproti nadnárodným korporáciám iba veľmi zriedkavo možnosť čerpať rôzne druhy daňových úľav a štátnej podpory.

Ak chce štát udržať sociálny zmier a bezpečnosť, ktorá je základným predpokladom jeho zapojenia sa do globalizovanej ekonomiky, nemôže si dovoliť masívne rušiť postupne získané výhody sociálneho štátu. Zároveň je však nútený robiť ústupky nadnárodným korporáciám vo forme daňových prázdnin a znižovania ceny práce. Tento tzv. paradox globalizácie riešia vlády individuálne podporou flexibility pracovnej sily a prenosom sociálnej zodpovednosti na zamestnanca. Tento si tak musí z čoraz nižšej mzdy zabezpečovať čoraz viac služieb, ktoré sa predtým hradili solidárne z verejných zdrojov. Cieľom je nájsť rovnováhu medzi viditeľnou a neviditeľnou rukou, ktorá bude prispôsobená novým podmienkam. Pritom bude prirodzene za kľúčovú považovaná jej udržateľnosť a nie individuálne výhody príslušníkov nižších vrstiev.

Ďalším faktorom nevyhnutne vedúcim k reformám sociálneho štátu je kríza trhu práce. Jej spúšťačom bola spomínaná ropná kríza v 70. rokoch 20. storočia, ako i hromadný vstup žien na pracovný trh a masový presun pracovnej sily z výroby do terciárneho sektoru. Rast nezamestnanosti sa umelo brzdí tlakom na flexibilizáciu práce. Tento pojem zahŕňa dve zásadné oblasti: jednak sú namiesto plnohodnotných štandardných pracovných zmlúv uprednostňované dielčie a krátkodobé kontrakty na obmedzenú dobu, jednak silnejú tendencie prechádzať od klasického zamestnaneckého pomeru k omnoho voľnejším vzťahom medzi firmou a formálne samostatnými dodávateľmi a subdodávateľmi jednotlivých úkonov, produktov a služieb. [5] Takíto zamestnanci majú, samozrejme, neporovnateľne nižšie zárobky, čím sa z prispievateľov do sociálneho systému stávajú poberatelia rozličných dávok v hmotnej núdzi. Na tieto dávky sú pritom používané prostriedky z daní stále menšieho počtu plnohodnotne zamestnaných osôb, ktoré z uvedených dôvodov nemôžu byť prenesené na kapitál.

Vysoký podiel ekonomiky služieb na HDP je považovaný za jeden zo znakov vyspelého hospodárstva, v tejto oblasti je však produktivita práce oveľa nižšia a rastie pomalšie. Zamestnanci napriek tomu žiadajú mzdy porovnateľné so sektorom priemyslu. Ich požiadavky sa nemôžu vždy premietnuť do ceny služby, keďže sa často jedná o statky nevyhnutne potrebné k životu alebo prospešné pre spoločnosť. Štát ich preto do značnej miery dotuje, čo vyvoláva ďalší tlak na rozpočet. Bezplatnosťou alebo veľmi ľahkou dostupnosťou sa však vytvára neúmerne vysoký dopyt po týchto službách. Obmedzené prostriedky štátu tak zapríčiňujú previs dopytu nad ponukou a nedostatkovosť, ktorá sa v praxi premieta do vytvárania rôznych poradovníkov a nepriamo i do rastu korupcie. Vláda opäť reaguje hľadaním novej rovnováhy, ktorá sa prejavuje ako zmenšovanie objemu dotovaných služieb na minimum a ich spoplatnenie.

Kríza tradične chápanej rodiny úzko súvisí s rastúcou krízou solidarity v spoločnosti. Rodina, ako primárna solidárna jednotka, sa stále viac relativizuje a stáva sa skôr dočasným spolužitím osôb. Zvyšuje sa počet samostatne žijúcich matiek s deťmi a dôchodcov, prehlbujú sa rozdiely v kúpnej sile bezdetných a viacdetných manželstiev (v roku 2001 bolo až 35% rodín s jedným rodičom bezprostredne ohrozených chudobou), zmenšuje sa okruh príbuzných ochotných poskytnúť finančnú pomoc v núdzi. Nastupuje teda sociálny štát, ktorý je ale založený na nútenej redistribúcii príjmov a hoci by si to mnohí želali, nevytvára alternatívnu solidaritu medzi spoločenskými vrstvami. Kríza trhu práce spôsobuje odbúravanie solidarity medzi zamestnávateľmi a zamestnancami a rastúci konkurenčný tlak i medzi zamestnancami navzájom. Stredné a vyššie vrstvy sa tak stávajú prívržencami reforiem systému sociálneho zabezpečenia, ktoré ich uchránia od prispievania na menej šťastných, resp. šikovných spoluobčanov.

Vplyv starnutia populácie, spôsobeného negatívnym prírastkom obyvateľstva a pokrokom lekárskej vedy v poslednom období, netreba, myslím, zvlášť ozrejmovať. Podľa štúdií Európskej komisie by v členských štátoch EÚ pri zachovaní súčasných pravidiel a dávok vzrástli do roku 2050 náklady na financovanie dôchodkového systému takmer o 50%, čo by zo štátneho rozpočtu odčerpalo o 5-7% HDP viac, ako v súčasnosti. [6] Zvyšovanie priemerného veku spôsobuje tlak i na financovanie zdravotníctva. Štát sa snaží týmto hrozbám predchádzať aktívnou rodinnou politikou a podporou pôrodnosti. To však často nestačí na vyrovnanie ekonomického handicapu, ktorým dnes deti bezpochyby sú.

Vo väčšine západných štátov sa pristupuje k reforme systému dôchodkového zabezpečenia, ktorá spočíva v zavedení kapitálového piliera. Je to logický krok vzhľadom na hroziace zrútenie sa priebežného financovania penzií. Predstavuje však opätovný nápor na peňaženky pracujúcich a ďalšie zvýhodňovanie bezdetných manželstiev. Okrem toho sa kalkuluje so zvyšovaním dôchodkového veku, čo znižuje možnosti uplatnenia mladých absolventov na trhu práce. Tí sú síce odsúdení na závislosť od štátu, podľa súčasných zákonov však majú nárok na neporovnateľne nižšiu podporu, ktorá môže byť ďalej krátená z dôvodu ich nedostatočnej aktivizácie či neúčasti na sociálnom poistení v minulosti.

Hľadanie východísk

Už v predchádzajúcej kapitole som načrtla spôsoby, akými sa väčšina štátov usiluje vyrovnať sa s krízovými faktormi prejavujúcimi sa v postmodernej spoločnosti na sociálny štát. Cieľom súčasných vlád v tejto oblasti je hľadanie novej rovnováhy medzi sociálnymi výdobytkami minulosti a liberálnej otvorenej ekonomiky, ktorá je základným predpokladom úspechu na globalizovaných trhoch. Jednotlivé modely sociálneho štátu sa líšia i v spôsobe, akým sa vyrovnávajú s touto výzvou. Škandinávske krajiny vo všeobecnosti presadzujú stratégiu štátneho zvyšovania zamestnanosti, zatiaľ čo anglo-saské krajiny (Spojené štáty americké, Kanada, Nový Zéland, Veľká Británia) využívajú dereguláciu miezd a trhov práce kombinovanú s určitým stupňom erózie sociálneho štátu. Kontinentálna Európa (Nemecko, Francúzsko, Taliansko) sa usiluje zmierniť krízu pri zachovaní základných existujúcich štandardov sociálnej bezpečnosti. [7] Každý spôsob so sebou prináša výhody i nevýhody.

Je známy, napríklad, vzťah medzi výškou nezamestnanosti a rovnosti v spoločnosti. Podporou zamestnanosti štát zároveň podporuje rast flexibilných druhov práce a teda znižovanie miezd a rast rozdielov medzi spoločenskými vrstvami. Pre túto cestu sa rozhodli neoliberálne štáty, najmä Spojené štáty americké. Naopak, podpora vyrovnávania nerovností, teda zachovávania princípov sociálneho štátu, nesie so sebou vysoké daňové zaťaženie, vysokú cenu práce, rozširuje práva zamestnancov a robí pracovné trhy málo flexibilné. Tým odrádza nadnárodný kapitál a zvyšuje nezamestnanosť. Toto je, nateraz, politika kontinentálnej Európy.

Napriek rozdielom však môžeme pozorovať určité všeobecné trendy smerujúce k reformám, ktoré volajú predovšetkým po flexibilizácii a deregulácii. V praxi sa jedná o krátenie jednotlivých dávok a presúvanie daňového zaťaženia na zamestnancov, čím sa, paradoxne, ešte viac znevýhodňujú vrstvy, ktoré kríza najviac postihuje. Spoločnosť je presvedčovaná o nevyhnutnosti sprísňovania kontroly a podmienok na pridelenie dávok, pričom ako hlavný argument slúži vysoká miera zneužívania príspevkov a nedostatočná aktivizácia dlhodobo nezamestnaných, ktorí sa svojím ľahostajným prístupom stávajú spoluzodpovední za svoje postavenie. Podľa zásady „najlepšia cesta z chudoby je práca“ sa presadzujú rôzne čiastkové úväzky, ktoré z chudobných nezamestnaných robia často rovnako chudobných zamestnaných. Nepriamo sa tak podporuje diskriminácia na trhu práce. Mnohé programy na aktivizáciu slúžia v skutočnosti len ako zámienka na zužovanie okruhu poberateľov dávok, pričom sa zároveň ich výška a maximálna doba poberania postupne znižuje. Nepozorovane tiež dochádza k reštrukturalizácii od široko koncipovaných k selektívnym podporám. Výnimku v tomto prípade tvorí Švédsko, kde možno jasne pozorovať aj druhý smer pohybu, a to v závislosti od aktuálneho stavu hospodárstva.

Znižovanie podielu štátneho financovania sa prejavuje vo všetkých sférach sociálneho štátu. Je možné, že sa postupom času rozšíri i na systém sociálneho poistenia, ktorý bude postupne strácať svoju univerzalitu a bude sa vzťahovať iba na nižšie a stredné vrstvy spoločnosti. Lepšie situovaným občanom zostane po zavedení rovnakej dane ešte viac disponibilných prostriedkov, ktoré budú môcť investovať do súkromného poistenia, čo bude znižovať ich solidaritu s ostatnými a postupne môže viesť k eliminácii ich podielu na financovaní prostriedkov tejto solidarity. Okrem toho, vyššia úroveň vedy umožňuje lepšiu predikovateľnosť ohrozenia jednotlivca sociálnymi hrozbami, ktorá sa môže premietnuť do poistnej platby. Z ľudského hľadiska ide však skôr o krok späť.

Objavujú sa i snahy o privatizáciu verejného sektora, pričom sa predpokladá, že súkromný kapitál je vždy hospodárnejší a efektívnejší vo svojich investíciách. Hlavným cieľom je zníženie verejnej spotreby a nepriamo podpora sebavedomia všetkých aktérov na trhu. Znižujú sa priame intervencie štátu do ekonomickej oblasti ako i jeho bezprostredný vplyv pri prerozdeľovaní zdrojov. Verejný sektor nemá byť už priamym poskytovateľom služieb v určitých oblastiach, jeho úloha sa chápe skôr vo vytváraní vhodných podmienok pre ekonomický rozvoj. Napríklad pri budovaní infraštruktúry štát od priamych investícií prechádza k motivovaniu súkromného sektora prostredníctvom rôznych foriem spolupráce (tzv. public private partnership).

Štát na dosiahnutie týchto cieľov využíva tri základné spôsoby. Prvým je inštitucionálna deregulácia, tj. obmedzovanie riadiacich a rozhodovacích právomocí orgánov verejného sektoru. Druhým nástrojom je privatizácia veľkých štátnych podnikov, ale i služieb ako zdravotníctva a školstva. Treťou oblasťou je dokončenie plnej liberalizácie cien. Táto politika býva označovaná i ako decentralizácia od verejného sektoru k trhu. [8] Zatiaľ však nemáme možnosť overiť si skutočné efekty takejto reformy, keďže v plnom rozsahu bola uplatnená iba v Chile. V ostatných krajinách sa presadzuje skôr postupne a nenápadne. Esping - Andersen však upozorňuje, že privatizácia, ktorá spôsobuje presun sociálnej zodpovednosti na súkromné spoločnosti nebude zrejme všeliekom na problémy postindustriálnej spoločnosti. Takéto plány tiež spôsobujú znižovanie flexibility a vysoké náklady na prácu. Budú teda pravdepodobne zatláčané do úzadia rovnako ako verejné programy. V štruktúre pracovných miest s prevahou služieb, kde sú firmy menšie a pracovná sila je menej organizovaná, je privatizácia málo životaschopná. [9]

Sociálny model Európskej únie

Mnohí ľavicoví intelektuáli vidia riešenie v nahradení národných sociálnych modelov jednotným modelom Európskej únie, ktorej pozícia pri určovaní pravidiel by sa mala kontinuálne posilňovať. EÚ je pre nadnárodné korporácie rovnocennejším partnerom a mohla by teda pri tvorbe svojej sociálnej politiky vystupovať sebavedomejšie. Zároveň by sa tak mohol vytvoriť ďalší nástroj na prekonávanie regionálnych rozdielov medzi postsocialistickými krajinami a tzv. starými členmi únie. Toto riešenie sa stretáva s mnohými prekážkami v podobe neochoty členských štátov vzdať sa svojej suverenity v otázkach, ktoré považujú za súčasť svojej tradície. Presunulo by sa nielen rozhodovanie, ale i zodpovednosť zaň, čo by v konečnom dôsledku mohlo viesť skôr k ďalšiemu odbúravaniu sociálneho štátu. Väzba euroúradníkov na voličskú základňu je len veľmi malá a ich legitimita je odvodená od národných vlád. V skutočnosti by sa celý proces zjednodušil, pričom argumenty by mohli byť postavené na snahe hospodársky konkurovať Spojeným štátom americkým, Číne či Japonsku.

Pri založení EÚ boli zdôrazňované politické (mier a stabilita na európskom kontinente) a ekonomické (hospodársky rozvoj podporený spoločným trhom) dôvody. Sociálny rozmer spolupráce sa začal vynárať až v sedemdesiatych rokoch 20. storočia.

Jedným z deklarovaných cieľov európskej integrácie je síce „vysoká úroveň zamestnanosti a sociálnej ochrany, rovnoprávnosť mužov a žien, udržateľný neinflačný rast, ... , vysoký stupeň ochrany a zlepšovania kvality životného prostredia, zvyšovania štandardov bývania a kvality života, ekonomická a sociálna kohézia a solidarita medzi členskými štátmi“ [10] Dnes sa však tento cieľ plní skôr prostredníctvom stanovovania minimálnych štandardov pre jednotlivé samostatné sociálne politiky členovských štátov.

Už od roku 1957 existuje Európsky sociálny fond, ktorý má slúžiť ako „hlavný zdroj finančnej podpory pre úsilie o rozvoj zamestnateľnosti a ľudských zdrojov. Pomáha členským štátom bojovať proti nezamestnanosti, predchádzať vypadnutiu ľudí z trhu práce a zabezpečovať vzdelávanie európskych pracovných síl a spoločností, a tak ich lepšie pripraviť na nové, globálne výzvy.“ [11] V rokoch 2000 – 2006 spotreboval na tento účel viac než 60 miliónov EUR.

V roku 1992 bola podpísaná Dohoda o sociálnej politike, ktorá zdôrazňuje najmä úlohu Európskej konfederácie zamestnávateľov (UNICE), Európskej konfederácie odborových zväzov (ETUC) a Európskeho centra podnikov s verejnou účasťou (CEEP) ako partnerov pri dialógu o týchto štandardoch a poradcov inštitúcií EÚ.

Jednou z hlavných súčastí sociálnej politiky EÚ je Európska stratégia zamestnanosti, ktorá súvisí s Lisabonskou stratégiou. V záujme vytvorenia najdynamickejšej svetovej ekonomiky sa má do roku 2010 zvýšiť miera zamestnanosti na 70% (zo súčasných 63%) [12] . Nové pracovné miesta majú slúžiť predovšetkým skupinám, ktoré trh práce znevýhodňuje. V záujme naplnenia tohto cieľa vypracúvajú členské štáty každoročne správy o stave zamestnanosti a o svojich krokoch v tejto oblasti. Hlavnou úlohou EÚ zostáva odstraňovanie diskriminácie, zabezpečenie „rovnakých platov za rovnakú prácu“ a zvyšovanie možností zamestnania prostredníctvom zabezpečenia voľného pohybu pracovných síl. Toto právo sa spája i s možnosťou čerpať sociálne dávky v inom štáte EÚ za podmienok približujúcich sa podmienkam jeho rodených občanov.

Najnovším dokumentom v tejto oblasti je Sociálna agenda z roku 2005. Tá, ako strategické priority na ďalšie obdobie, určuje postupné odbúravanie obmedzení pri tvorbe jednotného trhu s pracovnou silou a boj proti diskriminácii žien. Zároveň však hovorí o nutnosti prispôsobiť acquis communitaire meniacim sa podmienkam a vytvoriť legálny rámec pre nové formy flexibilného zamestnania. EÚ bude podporovať členov pri reformovaní svojich systémov sociálneho zabezpečenia, ktorých krátkodobé negatívne dôsledky majú byť vyvážené práve výhodami spomínaného jednotného trhu.

Záver

V súčasnosti je ťažko odhadnúť budúcu úlohu Európskej únie v poskytovaní základných sociálnych štandardov jej obyvateľom. Zatiaľ sa však javí skôr ako druhotná a podľa princípu subsidiarity takou zrejme bude i v najbližšej budúcnosti. Sociálny štát zostane pravdepodobne naďalej jednou z charakteristík moderného národného štátu, a to i napriek prebiehajúcim reformám smerujúcich k znižovaniu úlohy verejného sektora v ekonomike. Pri vytváraní vhodných podmienok pre nadnárodný kapitál zohráva totiž významnú rolu vnútorná kohézia spoločnosti, ktorá je predpokladom pre ďalší rast. Hľadanie ideálneho modelu dnes pripomína skôr snahu nájsť čo najmenej nákladný systém, ktorý by takúto spoločnosť zabezpečil, a to často metódou pokus- omyl. Cieľom moderného sociálneho štátu by však mala byť i naďalej predovšetkým uplatniteľnosť sociálnych práv, a teda všeobecne dostupný, primeraný a pritom udržateľný životný štandard, nielen pomoc chudobným obyvateľom.

Pri riešení problémov súvisiacich s ťažkou financovateľnosťou sociálneho štátu sa teda prikláňam skôr ku koncepciám, ktoré pracujú so zefektívňovaním verejného sektora, podporou malého a stredného podnikania poskytovaním daňových úľav i iným ako nadnárodným subjektom a celkovým zvyšovaním produktivity ekonomiky. Iba prosperujúca krajina, ktorej základom je vlastná podnikateľská vrstva, môže byť totiž úplne suverénna a garantovať sociálne práva. Príkladom takejto snahy môže byť podľa môjho názoru švédsky model, a to i napriek tomu, že ho mnohí považujú za prekonaný, nefunkčný a nespravodlivý. Za najväčší rozdiel medzi švédskym a nemeckým modelom považujem práve túto filozofiu reforiem, ktorá posyktuje v prípade Švédska väčšiu slobodu indivíduu, a to aj prostredníctvom vyššej miery dekomodifikácie pracovnej sily a pružnejšieho systému sociálnych dávok.

V práci som zámerne obišla problematiku sociálneho štátu v Slovenskej republike aj preto, že v podmienkach tranzitívnej spoločnosti je mimoriadne zložitá. Rovnako ako nikde na svete, ani tu neexistuje žiadne všeobecne prijateľné riešenie prospešné všetkým sociálnym vrstvám a kompromis bude pravdepodobne aj otázkou najbližšieho volebného obdobia.

Poznámky a zdroje

[1] 1. fáza (80. roky 19. storočia – 1930) – obdobie experimentálnych počiatkov, 2. fáza (1930 – 2. svetová vojna) – obdobie konsolidácie, 3. fáza (1945 – 1962) – sociálna prestavba, 4. fáza (1962 – 1973) sociálna expanzia, 5. fáza (1973 – 1980) stagnácia, 6. fáza (1980 – dodnes) – rekonceptualizácia sociálneho štátu

[2] S. Leibfried, H. Obinger, A. Nordlund, S. Kuhnle a pod.

[3] OECD, 10. marec 2006

[4] Vobruba, G.: Globalisation versus the European Social Model: Deconstructing the Contradiction Between Globalisation and the Welfare State. IN: Sociologický časopis/ Czech Sociological Review, 3/2004, roč. 40, s. 269

[5] Keller, J.: Soumrak sociálního státu. Sociologické nakladatelství, Praha, 2005, s. 27

[6] European Community, 1993.

[7] Esping-Andersen, G.: Welfare States in Transition. National Adaptations in Global Economies. Sage Publications, Londýn, 1997. s. 10

[8] Sapík, M.: Sociálne a kultúrne aspekty globalizácie. IN: Medzinárodné vzťahy, č. 7/2003, Bratislava, s. 118

[9] Esping-Andersen, G.: Welfare States in Transition. National Adaptations in Global Economies. Sage Publications, Londýn, 1997. s. 26

[10] Amsterdamská zmluva, 1997, čl. 2

[11] European Social Fund. 14. marec 2006

[12] EU Business. 14. marec 2006

Autor: Jana Krajčíková

Autorka je studentka 4. ročníku Fakulty politických věd a mezinárodních vztahů na Univerzitě Mateja Bela v Banskej Bystrici.

[Nahoru ↑]

Přidat komentář

Další články autora

Náboženský problém Ferganskej Doliny

Ekonomická situácia v Ruskej Federácii

Bezpečnosť vs. ľudské práva

Další články z rubriky

Transformace guerillového hnutí Tupamaros v politickou stranu

Otázka politických strán ako aktérov prechodu k demokracii

Teória demokracie a koncept verejného záujmu

Vložit komentář