Rozdielne teoretické koncepcie ofenzívneho a defenzívneho realizmu
7. prosinec 2006 Mgr. Alexandra Lašandová komentářeDebate, ktorá vznikla vo vedeckých kruhoch politického realizmu a ktorá pojednáva o hierarchii štátnych záujmov a správaní štátov, predchádzalo definovanie najdôležitejšieho štátneho záujmu- vlastnej bezpečnosti. Obidve skupiny realistov vychádzajú z predpokladu, že medzinárodný systém je anarchický a štát sa v rámci neho snaží maximalizovať svoju bezpečnosť. Ich názory sa však rozchádzajú v nazeraní na aktivitu, ktorú by mal štát podniknúť v záujme fixácie vlastnej bezpečnosti.
Debate, ktorá vznikla vo vedeckých kruhoch politického realizmu a ktorá pojednáva o hierarchii štátnych záujmov a správaní štátov, predchádzalo definovanie najdôležitejšieho štátneho záujmu- vlastnej bezpečnosti. Obidve skupiny realistov vychádzajú z predpokladu, že medzinárodný systém je anarchický a štát sa v rámci neho snaží maximalizovať svoju bezpečnosť. Ich názory sa však rozchádzajú v nazeraní na aktivitu, ktorú by mal štát podniknúť v záujme fixácie vlastnej bezpečnosti. Skutočne môže štát v prirodzenom medzinárodnom systéme anarchie prežiť len vtedy, ak bude maximalizovať svoju relatívnu moc ako tvrdí (ofenzívny) John Mearsheimer? Alebo štáty prežijú vďaka bezpečnostnej dileme, ktorá vznikla vďaka anarchickému medzinárodnému systému ako tvrdí (defenzívny) Robert Jervis. [1] Otázka bezpečnosti štátu v medzinárodnom systéme rozdelila realistov na ofenzívnych a defenzívnych. [2]
Obidve skupiny realistov zhodne tvrdia, že mocenská súťaživosť medzi štátmi v medzinárodnom priestore vyplýva z jeho samotnej štruktúry. Ich názory sa rozchádzajú v stanovení základných cieľov, ktoré sledujú štáty v medzinárodnom prostredí a do akej miery štáty túžia po moci. Predstavitelia ofenzívneho realizmu jednoznačne zastávajú názor, že štát ašpiruje na status hegemóna v systéme preto aj maximalizuje svoju relatívnu moc. Defenzívni realisti tvrdia, že prvoradou ambíciou štátov je zachovať rovnováhu moci a preto nepotrebujú sústrediť vo svojich rukách viac moci než majú. [3]
Ofenzívni realisti, tiež označovaní za agresívnych realistov, rozvíjajú Hobbesovu predstavu o svete, v ktorom vedú vojnu všetci proti všetkým. Sú presvedčení, že medzinárodný systém podnecuje agresiu a konflikt. Štáty sa snažia každú príležitosť premeniť vo svoj prospech a získať výhodu pred ostatnými aktérmi svetového systému, ku ktorým prechovávajú prirodzenú nedôveru. [4] Bezpečnosť na medzinárodnej scéne je veľmi zriedkavá. Štáty sa správajú racionálne, čiže ofenzívne s cieľom dosiahnuť vlastnú bezpečnosť. Sledujúc dosiahnutie vlastnej bezpečnosti štáty maximalizujú svoju relatívnu moc a často sa tiež snažia vyrovnať sile ostatných štátov. Vzájomná bezpečnosť medzi štátmi vôbec nie je, alebo existuje len výnimočne, pretože bezpečnostné požiadavky jedného štátu sú nekompatibilné s požiadavkami iného štátu, prípadne nejaký štát ašpiruje expandovať, čo má za následok vojenský stret. Moc je najdôležitejším faktorom v medzinárodných vzťahoch, pretože štáty si uvedomujú, že čím viac moci vo svojich rukách sústreďujú, tým viac sa znižuje riziko ich porážky druhými štátmi vo vzájomnom konflikte.
Defenzívni realisti podobne ako ofenzívni realisti tvrdia, že medzinárodný systém zákonite plodí vojnu a konflikt a takisto nie sú presvedčení o mierumilovnej podstate sveta. Štáty si však sú vedomé faktu, že bezpečnosť je pre medzinárodný systém výhodná a že defenzívne stratégie štátov sú najlepšou cestou k celosvetovému mieru. Z tohto hľadiska sa obaja potenciálni rivali uspokoja so status quo, čím sa dosiahne ich vzájomná bezpečnosť. Konflikt nastane až vtedy keď vyvrcholí bezpečnostná dilema, čiže ak snahy jedného štátu o zvýšenie vlastnej bezpečnosti budú druhým štátom pochopené ako pokus o agresiu voči ostatným. Predmetom záujmu defenzívnych realistov je bezpečnosť (na rozdiel od ofenzívnych realistov, ktorí sa zaoberajú predovšetkým mocou). [5]
Na rozdiel od svojich kolegov nepoukazujú na prirodzený vzťah medzi mocou a bezpečnosťou. Veria, že stupeň a smerovanie hrozby je dôležitejší ako rozdelenie moci v systéme. Klasickým zástupcom skupiny defenzívnych realistov je Kenneth N. Waltz, Stephen Walt či Robert Jervis. Princípy defenzívneho a ofenzívneho realizmu a otázka relatívneho či absolútneho zisku sú viditeľné aj v rámci Kissingerovej revolučnej teórie a teórie status quo. [6]
Ofenzívni a defenzívni realisti veľmi odlišne chápu úlohu štátu v čase ekonomickej, politickej, sociálnej či vojenskej krízy, ktorá má tendenciu viesť do ozbrojeného násilia. Kým ofenzívni realisti trvajú na tom, že iniciátorom krízy je vždy štát, defenzívni veria, že štát len reaguje na vzniknutú krízu v medzinárodnom systéme, ale uznávajú, že príliš agresívna politika môže zhoršiť celkovú situáciu. Rôzny pohľad majú aj na budovanie či modernizáciu ozbrojených zložiek štátu. Keďže ambíciou ofenzívnych realistov je maximalizovať celkový mocenský potenciál, ich vojenská politika jasne smeruje k procesu čo najrýchlejšej a najdokonalejšej modernizácie ozbrojených zložiek. Štát by mal naopak podľa defenzívnych realistov, zdokonaľovať a rozširovať vlastný vojenský arzenál len do takej miery, aby bol porovnateľný s arzenálom svojich strategických súperov a aby obsiahol najnižšiu možnú mieru zastrašenia. [7]
Taktiež charakter zahranično-politickej rétoriky štátu sa líši ako u ofenzívnych, tak aj u defenzívnych realistov. Čo sa týka územných nárokov štátov, tu jasne dominujú ofenzívni realisti s názorom, že štát sa snaží svojimi ambíciami čo najviac rozšíriť sféru svojho vplyvu na úkor hegemóna a jednotlivých štátov v systéme. Naopak politické ciele štátu smerom von sú u defenzívnych realistov veľmi čitateľné a to isté platí aj pre stratégiu, ktorú je štát odhodlaný uplatniť v prípade, že mu niektorý z aktérov bude brániť pri plnení jeho agendy.
Čo sa týka participácie štátov v medzinárodných organizáciách, pre ofenzívnych realistov je takmer vylúčená akákoľvek forma spolupráce v medzinárodných organizáciách (čo však neplatí pre ad-hoc aliancie, ktoré vytvárajú štáty proti aktuálnemu spoločnému nepriateľovi) kvôli častým medzinárodným či regionálnym stretom medzi štátmi. Okrem toho dôveryhodnosť partnerov je slabá a to kvôli ich veľmocenským ambíciám, čo celkovo negatívne pôsobí na efektivitu kooperácie. Defenzívni realisti uznávajú, že kvôli uprednostňovaniu vlastnej defenzívnej politiky sú štáty často priamo zainteresované v regionálnych konfliktoch a ich spolupráca je preto na tejto úrovni vylúčená. Nebránia sa však možnosti uzatvárať regionálne aliancie, prostredníctvom ktorých by sa štát mohol stať regionálnym hegemónom. Svoju neúčasť v regionálnych organizáciách si štáty kompenzujú aktívnou činnosťou na medzinárodných fórach, ktoré im zaisťujú celosvetovú prestíž. [8]
Ekonomická politika štátu znamená formálnu stratégiu šírenia vlastnej ekonomiky do cudzích krajín a tiež ochranu vlastných zdrojov a kapitálu. Podľa ofenzívnych realistov, štát určite využije svoju ekonomickú, politickú a vojenskú silu zavedením sankcií a realizáciou vojenských útokov s cieľom získať vplyv na tvorbu cien a výstupov v rámci ropného trhu. Defenzívni realisti naopak vyzdvihujú myšlienku rozvíjania obchodnej spolupráce štátu s producentskými krajinami s cieľom zabezpečiť si vlastné záujmy v ich oblasti.
V oblasti medzinárodnej politiky defenzívni realisti viac inklinujú k predstavám o tzv. väzňovej dileme či komplexnejšej, bezpečnostnej dileme. Používajú pojem „stratégia minimax“ čo znamená že štát sa vždy snaží maximalizovať svoje zisky a minimalizovať straty. [9]
Má pravdu Kenneth N. Waltz, ktorý za prvoradý záujem superveľmocí v systéme označil ich snahu smerujúcu k zachovaniu medzinárodného status quo, alebo John Mearsheimer podľa ktorého budú štáty vždy zasahovať do medzinárodného systému len preto aby presadili svoje záujmy? [10] Otázka môže znieť aj inak: „Akou cestou sa majú štáty vydať aby v medzinárodnom systéme dosiahli vlastnú bezpečnosť? Maximalizáciou vlastnej relatívnej moci v systéme alebo budú robiť všetko preto aby medzinárodný systém ostal nezmenený, čiže budú podporovať status quo?“ [11]
[1] Berejikian, J.D.: The Rationality of Sanctions Reconsidered: Offensive or Defensive Realism? The Intra-realist Debate (online). Jan. 2003 [cit. 2006-30-01]. p.3. (http://www.arches.uga.edu/~jberejik/sanctions.doc )
[2] Donnelly, J.: Realism and International Relations. 2000. p. 63
[3] Mearsheimer, J.J.: The Tragedy of Great Power Politics. New York : W.W.Norton & Company, 2003. p. 22
[4] Heller, E.N. Realism Bifurcated: Offensive and Defensive Realism (online). Nov. 2003 (http://www.acdis.uiuc.edu/Research/OPs/Heller/contents/partone.html )
[5] Gibbs, L. Is The European Union Becoming A Great Power: Neo-realist Theory: Chapter 3. Theory and Methodology. (online). Sept. 2000 [cit. 2006- 15- 03] (http://www.acdis.uiuc.edu/Research/OPs/Gibbs/html/cover.html )
[6] Donnelly, J.: Realism and International Relations. 2000. p. 64
[7] Heller, E.N. Realism Bifurcated: Offensive and Defensive Realism (online). Nov. 2003 [cit. 2006- 13-03] (http://www.acdis.uiuc.edu/Research/OPs/Heller/contents/partone.html )
[8] Heller, E.N. Realism Bifurcated: Offensive and Defensive Realism (online). Nov. 2003 [cit. 2006- 13-03] (http://www.acdis.uiuc.edu/Research/OPs/Heller/contents/partone.html )
[9] Tamtiež
[10] Berejikian, J.D.: The Rationality of Sanctions Reconsidered: Offensive or Defensive Realism? The Intra-realist Debate (online). Jan. 2003 [cit. 2006-30-01]. p.4.
[11] Donnelly, J.: Realism and International Realations. 2000. p. 64
Jak citovat tento text?
Lašandová, Alexandra. Rozdielne teoretické koncepcie ofenzívneho a defenzívneho realizmu [online]. E-polis.cz, 7. prosinec 2006. [cit. 2025-02-18]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/rozdielne-teoreticke-koncepcie-ofenzivneho-a-defenzivneho-realizmu.html>. ISSN 1801-1438.

Autor: Mgr. Alexandra Lašandová
2004- 2006 absolvované magisterské štúdium v odbore Medzinárodné vzťahy a diplomacia na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Diplomová práca: Realistické teórie medzinár
[Nahoru ↑]
Hodnocení
Hodnocení: 4.33 hvězdiček / Hodnoceno: 9x
Vložit komentář
Na tento příspěvek zatím nikdo nereagoval! Buďte první!