Robert Gilpin: teória vojny o hegemóniu v medzinárodnom systéme

Významným predstaviteľom realizmu je Robert Gilpin, ktorý na politiku štátu nazeral cez prizmu racionálnej maximalizácie úžitku, ktorým je absolútny zisk. Robert Gilpin je spolu s Kennethom N. Waltzom považovaný za zakladateľa neorealizmu. Z hľadiska zamerania tejto práce je zaujímavá jeho koncepcia pojednávajúca o hľadaní ciest štátu k dosiahnutiu a upevneniu svojho hegemónneho postavenia vo svete.

Robert Gilpin: teória vojny o hegemóniu v medzinárodnom systéme

Významným predstaviteľom realizmu je Robert Gilpin, ktorý na politiku štátu nazeral cez prizmu racionálnej maximalizácie úžitku, ktorým je absolútny zisk. [1] Robert Gilpin je spolu s Kennethom N. Waltzom považovaný za zakladateľa neorealizmu. Z hľadiska zamerania tejto práce je zaujímavá jeho koncepcia pojednávajúca o hľadaní ciest štátu k dosiahnutiu a upevneniu svojho hegemónneho postavenia vo svete. [2]

Vo svojej teórií reaguje na dilemu ktorej USA čelili v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. USA ako hegemón riešili dilemu neustále rastúcich výdavkov nevyhnutných pre zachovanie stabilného liberálneho medzinárodného poriadku a z toho vyplývajúcich ekonomických výhod. [3]

Robert Gilpin sa zaoberá podstatou zmien uskutočňujúcich sa v prostredí medzinárodnej politiky, pričom stabilitu v medzinárodnom systéme skúma v súvislosti s rozdielnym mocenským rastom medzi organizovanými skupinami (vnútroštátne zoskupenia, štáty, koalície štátov). Na základe toho vypracoval teóriu vychádzajúcu z dvoch radikálne odlišných teórií pojednávajúcich o sociálnej a politickej zmene. Konkrétne vychádzal z neoinštitucionalistickej teórie o socio-politickej zmene z liberálnej perspektívy a Marxovho prístupu týkajúceho sa rozdielneho vývoja, neskôr rozpracovaného Leninom v jeho diele Imperializmus. Obidva prístupy sa líšia v otázke vzťahu politiky a ekonomiky. Marxizmus považuje ekonomiku za primárnu a politiku za odvodenú, kým liberalizmus od seba oddeľuje obidve tieto sféry. Teória neo-inštitucionalizmu pojednáva o sociálnej zmene založenej na politickej aktivite organizovaných skupín, ktoré sa tak snažia maximalizovať alebo aspoň presadiť svoje záujmy. Robert Gilpin pretransformoval existujúci inštitucionálny systém do podoby analýzy v kontexte náklady/ výnosy. [4]

Teória Roberta Gilpina je ekonomickej podstaty. Predpokladá, že svetový ekonomický systém je jedným z hlavných prostriedkov, ktorým okolité prostredie vplýva na správanie subjektov- skupín v rámci štátov. [5] Aplikáciou odlišných analytických prístupov a nedeterministických teoretických prostriedkov sa Robert Gilpin snažil vysvetliť ako ekonomické faktory vplývajú na vznik medzinárodno-politickej zmeny.

Medzinárodné vzťahy analyzuje na základe prepojenia teórie o dynamickom vývoji ekonomických síl s teóriou štruktúry medzinárodného systému. Tak sa princíp dynamického vývoja ekonomických síl presunie na štátnu úroveň. Štát sa snaží presadiť vlastný záujem smerom do svetového systému.

Ekonomická teória má dopomôcť objasniť spôsob akým subjekty, čiže skupiny, uplatňujú svoju moc s cieľom vytvoriť sociálne a politické inštitúcie, ktoré by uspokojili ich vlastné záujmy. Zmena záujmov subjektu alebo jeho relatívnej moci determinuje aj jeho ambíciu uskutočniť inštitucionálnu zmenu svetového systému. Zmeny v rozdelení moci v rámci medzinárodného systému sú z dlhodobého hľadiska nevyhnutné a nastanú zakaždým keď v systéme absentuje silný hráč, ktorý môže zabrániť presadzovaniu sebeckých záujmov jednotlivých subjektov v rámci medzinárodného systému. Podrobným preskúmaním hybných síl systému možno zabrániť deštrukčnému riešeniu systémovej krízy.

Robert Gilpin ponúka v rámci výskumu súčasnej globálnej politickej ekonómie aj jej historickú analýzu, vychádzajúcej z predpokladu že bohatstvo a moc boli vždy veľmi úzko prepojené. Medzinárodný ekonomický systém sa podľa neho rozvíjal ako samostatná jednotka, mal vlastnú dynamiku vývoja a prekračoval hranice štátov. K jeho vzniku dopomohli tri aspekty: existencia menovej ekonomiky, nárast strednej obchodníckej vrstvy a zrušenie zjednoteného európskeho impéria. Mocenská rovnováha v Európe mala blahodarné účinky pre vznik strednej vrstvy a jej rozšírenie do celého prostredia, v ktorom neustály zápas o bohatstvo a moc prinútil spoločnosť sa organizovať do podoby dnešného moderného štátu. Akonáhle moderný národný štát nadobudol dostatočný finančný a vojenský potenciál, začal štát ako primárna spoločenská organizácia expandovať smerom von, čo trvá dodnes. [6]

Štát môže reagovať na pokles vlastnej prosperity buď tým, že odstráni príčiny zvyšujúcich sa výdavkov, alebo sa bude snažiť preniknúť do bezpečnejšej a menej nákladnej obrannej oblasti, alebo sa bude snažiť obmedziť medzinárodné záväzky [7] formou jednostranného odstúpenia od medzinárodných záväzkov vytvorením aliancie s menej obávaným štátom, alebo musí zvoliť politiku ústupkov voči vzmáhajúcej sa mocnosti, príp. vyhovieť jej ambíciám.

Počet štátov a rozloženie ich mocenského potenciálu v systéme má priamy dopad na stabilitu resp. nestabilitu medzinárodného systému. Tento predpoklad predstavuje základ pre analýzu vojen o hegemóniu. Rozdielny rast moci jednotlivých štátov a následné zmeny v jej prerozdelení v rámci svetového systému ovplyvnia jeho stabilitu natoľko, že nadobudne celkom novú podobu. Mocenskú rovnováhu vystrieda mocenská nerovnováha, ktorá sa ukáže ako neudržateľný jav. Ašpirujúci hegemón si je vedomý, že len vojenským zásahom v globálnom meradle môže zmeniť inštitucionálnu, politickú a ekonomickú štruktúru svetového systému na základe čoho nadobudne moc a vplyv. Len vojna o hegemóniu môže vyriešiť krízu medzinárodného systému a to tým, že bude viesť k znovunastoleniu mocenskej rovnováhy.

Toto tvrdenie súvisí s teóriou o mocenskom vákuu, keď existujúce vákuum okamžite zapĺňajú ďalšie mocnosti. Na základe týchto tvrdení možno epochálne vojny vnímať cez prizmu vojen o hegemóniu: vojny medzi Holanďanmi a Angličanmi o postavenie hegemóna v systéme (ako aj ich spoločná obrana pred Francúzmi) a neskôr dve svetové vojny, ktoré znamenali výmenu v pozícií hegemóna medzi Angličanmi a Američanmi, čiže Pax Britannica bola neskôr nahradená Pax Americana.

Príčinu vojny o hegemóniu možno nájsť v samotnom motíve správania subjektu, ktorým je marginálny zisk. Štát expanduje s očakávaním, že konečný zisk vyplývajúci z podniknutej aktivity prevýši vynaložené náklady.

Inovácie v technologickej a organizačnej oblasti prispeli k rozkvetu merkantilizmu ako formy politickej ekonómie a tiež ako teórie. Výroba pušného prachu a vznik profesionálnych armád boli závislé od merkantilistického obchodného systému (kupovať pušný prach) a bohatstva (zaplatiť armádu).V tejto súvislosti je dôležité spomenúť aj vlastnícke práva zaručené suverénom. [8]

Počas celej histórie vypukla vojna o hegemóniu v čase nerovnováhy medzi štruktúrou medzinárodného systému a prerozdelením moci v systéme. Ide o vzájomný priamy boj medzi dominantnou mocnosťou a jej vyzývateľom, ambicióznym súperom. Táto vojna je neohraničeným konfliktom, pretože má dopad na legitimitu celého systému. Počas nej nepriateľské strany neobmedzene využívajú všetky dostupné prostriedky boja, ktorý spĺňa všeobecný rámec vojnového stavu. [9]

K vzniku konfliktu prispieva presvedčenie o neodvratnej historickej zmene systému, ktorému ambiciózne štáty radi uveria a superveľmoc sa zo strachu pred stratou moci v systéme pustí do preventívnej vojny. Neodvratnou sa vojna stáva aj pre neustále zmenšujúcu sa schopnosť štátov udržať dianie v rámci medzinárodného prostredia pod kontrolou. Robert Gilpin sa stotožňuje s tvrdením Carla von Clausewitz, že vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami. [10]

Robert Gilpin sa venuje trom podstatným aspektom v rámci teórie o hegemónnej vojne, ktorým zároveň prekonáva snahu Kennetha N. Waltza prepojiť akademický realizmus s medzinárodnými vzťahmi. Robert Gilpin sa venuje fenoménu politiky, úlohe ľudskej prirodzenosti vo vzťahu ku konfliktu a funkčným dôsledkom moderných hegemónií. Na konflikt teda nenazerá cez prizmu klasických prvkov realizmu, akými sú moc a politika, vojna a mier, vnútroštátna hierarchia a medzinárodná anarchia. [11]

Historický prístup, tak dominantný v teórií Roberta Gilpina, je viditeľný pri skúmaní podstaty vojenských konfliktov. Prvá svetová vojna je názorným príkladom pohybu moci v systéme v prospech Nemecka. Medzivojnové obdobie bolo poznačené absenciou silného svetového lídra, čo viedlo k vzniku druhej svetovej vojny. Nový medzinárodný liberálny poriadok mohol byť po skončení druhej svetovej vojny nastolený jedine prostredníctvom Pax Americana. Na tomto historickom princípe postavil Robert Gilpin utilitársku teóriu vojny. Nestabilita vznikne vždy vtedy, keď štát verí, že potenciálny konflikt by pre neho mohol znamenať prínos. Tento kalkul je ovplyvnený technologickými inováciami vo vojenskej oblasti, v doprave a komunikáciách, ako aj demografickými a ekonomickými faktormi, ktoré odlišujú toto obdobie od predmerkantilistickeho. [12] Odlišný vývoj technologických a ekonomických zmien u jednotlivých štátov ovplyvňuje ich mocenské postavenie v svetovom systéme a vplýva na zmenu v ich správaní. Charakter politík jednotlivých štátov determinuje povahu medzinárodného systému.

Ak by teda boli neorealisti kritizovaní pre neschopnosť pomenovať styčný bod predstavujúci prelom pri prechode zo stredoveku do moderného systému, nemalo by sa to nijako týkať Roberta Gilpina, vzhľadom na ním využívané historické a dynamické metódy skúmania. [13]

Neomerkantilisti realisti za hlavný riadiaci princíp medzinárodných vzťahov určili medzinárodnú politickú ekonómiu, či už liberálnu alebo nejakú inú. Z tohto tvrdenia vyplývajú tri závažné zistenia. Po prvé, že riadiacim princípom medzinárodných vzťahov nemusí byť len mocenská rovnováha a medzinárodný systém nemusí byť za každú cenu anarchický. Poukazujú na povahu súčasného sveta, ktorého podstata tkvie práve v decentralizovanej moci. Z historického hľadiska možno nájsť paralelu súčasného svetového systému v stredoveku. V ňom existovali teritoriálne (nie národné) európske štáty, v rámci ktorých boli vertikálne mocenské vzťahy (v rámci štátu) krížené transteritoriálnymi mocenskými vzťahmi (v rámci cirkevnej organizácie). [14]

Po druhé, Robert Gipin sa odvracia od tvrdení K.N. Waltza, keď popiera absenciu funkčnej diferenciácie moci v rámci štruktúry medzinárodnej politiky, podobnej vnútornej politike štátu (súdy, vláda, národná banka).

Po tretie, Robert Gilpin však zdôrazňuje, že medzinárodná ekonomika môže nadobudnúť liberálnu podobu len vtedy, ak hegemónom svetového systému bude taký aktér, ktorý uplatňuje liberálnu politiku aj v rámci svojich hraníc. V jeho ponímaní preberá hegemón na seba všetky funkcie domáceho makroekonomického manažmentu. Čiže, ak má byť medzinárodný systém liberálnej povahy, potom je nutné aby systému dominoval liberálny hegemón. [15]

Robert Gilpin rešpektuje systémovú teóriu rozpracovanú realistom Kennethom N. Waltzom, do svojej teórií však zahrňuje aspekt ľudskej povahy, ktorá ovplyvňuje medzinárodný systém. Ľudskú podstatu zároveň povýšil na kritérium, ktorým možno odlíšiť liberálnu koncepciu od realistickej a marxistickej. Kým liberáli veria v dokonalosť ľudskej povahy v pozitívnom zmysle a marxisti sú presvedčení o pominutí konfliktov okamžite po nastolení socializmu, realisti veria v nekonečnú prítomnosť konfliktu ako vonkajšieho prejavu prirodzenej ľudskej podstaty.

Základnými prvkami jeho realistickej teórie sú:

• konfliktná podstata medzinárodných vzťahov
• skupina ako základná zložka spoločnosti, v dnešnom ponímaní národ
• moc a bezpečnosť ako zdroj motivácie. [16]

Robert Gilpin založil svoju teóriu na jednostrannom utilitarizme a oddelení ľudskej motivácie od motivácie štátu. Hoci sa veľmi často zaoberal ľudskou podstatou dalo sa predpokladať, že celú svoju teóriu postaví na individuálnej podstate. Za východiskovú však označil sociálnu skupinu- skupinového aktéra, čím sa vyhol nutnosti objasniť proces prechodu motivácie z úrovne jednotlivca na úroveň štátu. [17] Empirické skúmanie dejinných udalostí Robertom Gilpinom je spochybnené samotnou povahou medzinárodnej politiky z konca osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, na čo poukazujú kritici z jeho radov. [18] Susan Strange svoju kritiku založila na zdôraznení mocenského úpadku USA a na opätovnom preskúmaní mocenských zdrojov USA, čím spochybnila základy teórie Roberta Gilpina o stabilite svetového systému za predpokladu, že v ňom figuruje hegemón. [19] Okrem toho, pokojné ukončenie studenej vojny a rozklad komunistického bloku sa ukázal byť vzorovým príkladom popierajúcim celú teóriu o hegemónnej vojne. V praktickej politike predstavovala zásadný argument politika Georgea Busha, ktorého snaha definovať nový svetový poriadok od základov poprela Gilpinove tvrdenia o neustále sa opakujúcich systémových krízach.

Aj keď povaha svetového systému v deväťdesiatych rokoch skutočne nedávala Gilpinovej teórií za pravdu, jeho koncepcia o medzinárodno-politickej zmene je obhájiteľná. Pretože napriek rétorike administratívy Georgea Busha sa nové vývojové trendy uskutočnili v rámci systému, ktorého podstata ostala nezmenená. V medzinárodnom systéme zaujali dominantné ekonomické, technologické a vojenské postavenie USA, čiže aktér ktorého vnútorná politika nesie črty liberalizmu. Medzinárodné vzťahy medzi štátmi odvtedy nadobudli črty charakteristické pre liberalizmus, čo len potvrdzuje Robertom Gilpinom prepracovaný princíp dynamickej rovnováhy. [20]

[2] Krejčí, O.: Mezinárodní politika. Praha : Ekopress, 2001. s. 622

[3] Armandi, S.: Reading suggestions: Robert Gilpin’s War and Change in World Politics (online). 2002 [Cit. 2006-20-03]. p. 44. (www.webasa.org/Pubblicazioni/Armandi_2002_3.pdf)

[4] Tamtiež, s. 44 - 45

[5] Gilpin, R.: War and Change in World Politics. Cambridge : Cambridge University Press, 1981. s. 69

[6] Gilpin, R. War and Change in World Politics. In GUZINNI, S. : Realisms at war: Robert Gilpin’s political economy of hegemonic war as a critique of Waltz’s neorealism (online). 2002 [cit. 2006-13-02]. Chapter 2.3. IPE as a critique of anarchy, p. 14. ( http://dana.ucc.nau.edu/%7Elmo5/econPDFs/war/PEWarCritique.pdf )

[7] Gilpin, R.: War and Change in World Politics. 1981. s. 191

[8] Gilpin, R. War and Change in World Politics. In GUZINNI, S. : Realisms at war: Robert Gilpin’s political economy (online)... 2002 , [cit. 2006- 13- 03], p. 14

[9] Gilpin, R..: War and Change in World Politics. 1981. s. 193

[10] Gilpin, R.: War and Change in World Politics. In SLANTCHEV, B.: War and Change in World Politics (Review). 2001 [cit. 2006- 26- 02] ( http://www.gotterdammerung.org/books/reviews/w/war-and-change-in-world-politics.html )

[11] Gilpin, R. War and Change in World Politics. In GUZINNI, S. : Realisms at war: Robert Gilpin’s political economy... (online) 2002 [cit. 2006-13-02] p. 7.

[12] Tamtiež, s. 15

[13] Gilpin, R. War and Change in World Politics. In GUZINNI, S. : Realisms at war: Robert Gilpin’s political economy... (online) 2002 [cit. 2006-13-02], p. 16

[14] Tamtiež, s. 16

[15] Tamtiež, s. 16-18

[16] Gilpin, R. War and Change in World Politics. In GUZINNI, S. : Realisms at war: Robert Gilpin’s political economy... (online) 2002 [cit. 2006-13-02], p. 8

[17] Tamtiež, s. 10

[18] Armandi, S.: Reading suggestions: Robert Gilpin’s War and Change in World Politics (online). c2002 [Cit. 2006-20-03]. p. 46. (www.webasa.org/Pubblicazioni/Armandi_2002_3.pdf)

[19] Tamtiež, s. 46

[20] Armandi, S.: Reading suggestions: Robert Gilpin’s War and Change in World Politics (online). c2002 [Cit. 2006-20-03], p. 48

Autor: Mgr. Alexandra Lašandová

2004- 2006 absolvované magisterské štúdium v odbore Medzinárodné vzťahy a diplomacia na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Diplomová práca: Realistické teórie medzinár

[Nahoru ↑]

Přidat komentář

Další články autora

Rozdielne teoretické koncepcie ofenzívneho a defenzívneho realizmu

Další články z rubriky

Arménská genocida - její vnímání a pozůstatky

Spôsoby vzniku medzištátnych organizácií

Teória kultúrnych zmien R. Ingleharta

Vložit komentář