Rekonštrukcia vlády z pohľadu Ústavy Slovenskej republiky
19. březen 2021 Marek Domin komentářeUdalosti posledných dní a týždňov, týkajúce sa najmä stále sa nezlepšujúcej situácie súvisiacej s pandémiou ochorenia COVID-19, sa na Slovensku pretavili až do zatiaľ najzávažnejšej politickej krízy, ktorú koalícia štyroch politických strán vzniknutá po parlamentných voľbách konaných vo februári 2020 doposiaľ zažila. Nespokojnosť dvoch koaličných strán, predovšetkým s (ne)zvládaním pandemickej situácie, vyústila až do požiadavky na tzv. rekonštrukciu vlády, ktorá sa mala týkať, okrem iného, najmä funkcie ministra zdravotníctva, avšak dokonca aj postu samotného predsedu vládu. Vzhľadom na načrtnutý kontext bude cieľom nasledujúcich riadkoch priblíženie toho, čo môže rekonštrukcia vlády v slovenských podmienkach znamenať, a to predovšetkým z pohľadu Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústava“). Ústava totiž pojem, ktorý zainteresovaní reprezentanti koaličných politických strán často skloňovali, čiže pojem „rekonštrukcia vlády“, nepozná.
Rekonštrukcia vlády ako výmena ministra (ministrov) alebo predsedu vlády
Ešte pred tým, než pristúpime k samotnej analýze možností skrývajúcich sa za pojmom „rekonštrukcia vlády“, je žiadúce aspoň v skratke zosumarizovať základné informácie o slovenskej vláde. Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) je v zmysle čl. 108 Ústavy vrcholným orgánom výkonnej moci a spolu s prezidentom Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“) je predmetom úpravy šiestej hlavy Ústavy nazvanej „Výkonná moc“. Vláda, ako je už nepochybne zrejmé, je kolektívnym orgánom. Podľa čl. 109 ods. 1 sa skladá z predsedu, podpredsedov a ministrov. Konkrétny počet členov vlády, teda konkrétny počet podpredsedov vlády a ministrov, Ústava neurčuje. Fakticky totiž závisí od politickej dohody rodiacej sa vlády, pričom počet ministrov je následne reflektovaný v počte ministerstiev, ktoré sú upravené osobitným zákonom.[1] Tak ako je to v prostredí parlamentnej formy vlády bežné,[2] vláda vzniká na základe výsledkov parlamentných volieb. Predsedu vlády a na jeho návrh aj ďalších členov vlády síce menuje prezident, no vláde následne musí vysloviť dôveru Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „Národná rada“).
Samotnú rekonštrukciu vlády možno, so značnou dávkou zjednodušenia, prirovnať k rekonštrukcii domu. Koniec koncov, napovedá tomu aj slovo „rekonštrukcia“, ktoré bolo z úst viacerých predstaviteľov koaličných politických strán mediálne prezentované. Rekonštrukcia domu neznamená, že by sme náš súčasný dom vymenili za nejaký nový. Naopak, ide skôr o úpravu toho súčasného, v snahe, samozrejme, ho istým spôsobom vylepšiť. Pri rekonštrukcii vlády ide v zásade o isté. Rekonštrukcia vlády preto nebude znamenať výmenu vlády za vládu inú, a to predovšetkým v tom zmysle, že by vláda mala byť po novom tvorená reprezentantmi iných politických strán. Pôjde „len“ o úpravu existujúcej vlády, čo treba interpretovať ako úpravu či zmenu v jej personálnom zložení. Ak teda slovenskí politickí reprezentanti hovorili o rekonštrukcii vlády, mali tým na mysli zmeny v jej personálnom zložení, nie však úplnú výmenu súčasnej vlády za vládu inú. Rekonštrukcia vlády preto nemá viesť, ako to aj zdôrazňovali niektorí predstavitelia tej slovenskej, k predčasným parlamentným k voľbám, ktoré by priniesli, alebo priniesť aspoň mohli, nové rozloženie politických síl v Národnej rade.
Zmeny v personálnom zložení vlády môžu mať dvojakú povahu. Buď pôjde o výmenu jedného alebo viacerých jej členov (ministrov alebo podpredsedov), alebo priamo o výmenu predsedu vlády. Aj napriek tomu, že vláda je kolektívny orgán vykonávajúci svoje právomoci hlasovaním,[3] výmena osoby predsedu vlády predstavuje osobitne závažnú personálnu zmenu. Predseda vlády totiž nie je úplne v pozícii primus inter pares, keďže Ústava mu zveruje viaceré dôležité oprávnenia, ktoré „radovému“ členovi vlády nepatria. Ide najmä o oprávnenia týkajúce sa personálneho zloženia vlády. Ako ešte ďalej priblížime, predseda vlády má v zmysle Ústavy zásadný dosah na to, kto sa stane ďalším členom vlády, resp. kto sa bude musieť z tejto funkcie takpovediac „porúčať“. Aj vzhľadom na túto skutočnosť sa ďalej v článku budeme osobitne venovať (1) výmene iného člena vlády než je predseda vlády a osobitne práve (2) výmene na poste predsedu vlády.
Výmena ministra
Azda prvá možnosť, ktorá nás pri slovnom spojení „rekonštrukcia vlády“ napadne, je výmena jedného alebo viacerých členov vlády, čiže výmena jedného alebo viacerých ministrov. V zmysle už spomenutého čl. 109 ods. 1 Ústavy síce vláda môže pozostávať aj z iných členov ako ministrov, konkrétne podpredsedov vlády bez ministerského „kresla“, no pre zjednodušene budeme ďalej každého člena vlády odlišného od predsedu vlády označovať za ministra.
Výmenu ministra je možné, v súlade s Ústavou, docieliť v zásade dvoma spôsobmi. Tým prvým je (1.1) demisia ministra, tým druhým zas (1.2) jeho odvolanie. Aby veci neboli tak úplne jednoduché, aj v prípade odvolania možno rozlíšiť dve odlišné situácie, a to podľa skutočnosti, ktorá k odvolaniu ministra viedla.
Pokiaľ ide o demisiu ministra, tú v zmysle čl. 116 Ústavy minister podáva prezidentovi. Ústava neurčuje žiadne ďalšie podrobnosti, najmä dôvody, pre ktoré môže minister demisiu podať. Rovnako neurčuje ani čas, kedy tak môže spraviť. Dôvodom pre demisiu ministra teda môže byť prakticky čokoľvek a aj čas, kedy môže byť ministrom podaná, nie je vo všeobecnosti obmedzený. Avšak demisia ministra z povahy veci nebude prichádzať do úvahy v prípade, pokiaľ už demisiu podala vláda ako celok, čo je prípad najmä tzv. obligatórnej demisie nasledujúcej vždy po parlamentných voľbách.[4] Demisiu totiž nemôže podať ten, kto v demisii už je.
V súvislosti s demisiou môže vyvstať otázka, či je prezident povinný ju prijať. Ústava v tejto súvislosti mlčí. Výslovne neuvádza ani to, že prezident demisiu prijať musí, ako ani to, že ju prijať nemusí.[5] Ak by však demisia ministra mala predstavovať riešenie politickej krízy, len ťažko si možno predstaviť, že by ju prezident prijať nemal, keďže by tým mohol riešenie tejto krízy sťažiť, prípadne tým celú krízu ešte viac prehĺbiť. Netreba zabúdať ani čl. 101 ods. 1 Ústavy, v zmysle ktorého má prezident vykonávať svoj úrad tak, aby zabezpečoval riadny chod ústavných orgánov. Ak by z politických rokovaní bolo zrejmé, že demisia a následná výmena ministra zlepší fungovanie vlády, jej neprijatie zo strany prezidenta by bolo možné hodnotiť ako rozporné s jeho ústavnou povinnosťou zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov, konkrétne vlády.
Po tom, ako prezident demisiu ministra prijme, má v zmysle čl. 116 ods. 7 Ústavy určiť, kto z členov vlády bude dočasne „spravovať veci člena vlády, ktorého demisiu prijal“. Citovanú normu treba interpretovať tak, že prezident určí to, kto bude dočasne riadiť ministerstvo toho ministra, o ktorého demisiu ide. Ďalším krokom by následne malo byť menovanie nového ministra. V tomto prípade však hry vstupuje predseda vlády, keďže v zmysle čl. 111 Ústavy prezident menuje ministrov (len) na návrh predsedu vlády. Taktiež nie je vylúčené ani to, že nový minister by bol vymenovaný ihneď po prijatí demisie toho predchádzajúceho. Riešenie uvedené v citovanom ustanovení čl. 116 ods. 7 je totiž z povahy veci len dočasné a pokiaľ je ho možné ihneď preklenúť, celkom určite to nebude hodnotené ako konanie v rozpore s Ústavou. Naopak, bude to riešenie v prospech riadneho a kontinuálneho fungovania vlády.
Demisiu môže podať tak jeden minister, ako aj viacero ministrov súčasne. Ak však pôjde o demisiu viacerých ministrov, tie bude treba posudzovať individuálne, a teda prezident by aj ich prijatie a ďalšie nasledujúce kroky mal realizovať samostatne.
Druhý z možných spôsobov ako docieliť výmenu ministra je jeho odvolanie. Ako sme už naznačili, dôvody odvolania môžu byť dva. Minister bude odvolaný buď na (1.2.1) návrh predsedu vlády, alebo (1.2.2) v dôsledku uznesenia Národnej rady. V oboch uvedených prípadoch však ministra odvoláva prezident.
Dôvody, pre ktoré môže odvolanie ministra navrhnúť predseda vlády, Ústava výslovne nerieši. V zásade teda môže ísť o akékoľvek dôvody, či už by sa týkali neuspokojivého pracovného výkonu dotknutého ministra či jeho osobného sporu alebo konfliktu s predsedom vlády. V nadväznosti na skutočnosť, že ministra odvoláva prezident a predseda vlády mu odvolanie (len) navrhuje, v minulosti na Slovensku vznikol spor o to, či je odvolanie, ale aj menovanie ministra na návrh predsedu vlády, prezidentova povinnosť. Do tohto sporu bol zatiahnutý aj Ústavný súd, ktorý, vychádzajú zo vtedajšieho znenia textu Ústavy, konštatoval, že prezident má len povinnosť sa návrhom zaoberať.[6] Na tento záver, kritizovaný predstaviteľmi ústavnoprávnej teórie,[7] reagovala Národná rada prijatím ústavného zákona novelizujúceho Ústavu, ktorá pozmenila pôvodnú formuláciu „na návrh predsedu vlády prezident Slovenskej republiky vymenúva a odvoláva ďalších členov vlády (...)“ na súčasné znenie „na návrh predsedu vlády prezident Slovenskej republiky vymenuje a odvolá ďalších členov vlády (...).“[8] Aj keď otázka vzťahu predsedu vlády a prezidenta v načrtnutých otázkach nie je v slovenskej odbornej diskusii ešte úplne uzavretá, prikláňame sa k záveru, že odvolanie ministra je povinnosťou prezidenta.[9] Za personálne zloženie vlády totiž, najmä vo vzťahu k Národnej rade od ktorej vláda čerpá dôveru, zodpovedá predseda vlády a nie prezident. Jednotlivých členov vlády si totiž, prostredníctvom návrhu adresovaného prezidentovi, vyberá práve predseda vlády.
Minister môže byť prezidentom odvolaný aj v dôsledku uznesenia Národnej rady. Ústava totiž nepredpokladá len kolektívnu zodpovednosť vlády voči Národnej rade, ale aj individuálnu zodpovednosť jednotlivých členov vlády. Ustanovenie čl. 116 ods. 1 totiž uvádza, že člen vlády je za výkon svojej funkcie zodpovedný Národne rade. Národná rada preto môže súčasne dôverovať vláde ako celku, no nemusí zároveň dôverovať niektorému z jej ministrov.[10] Článok 116 ods. 3 preto dodáva, že Národná rada môže jednotlivému členovi vlády, t. j. ministrovi, vysloviť nedôveru, čoho dôsledkom má byť to, že „prezident Slovenskej republiky člena vlády odvolá“. Vzhľadom na ústavné nastavenie vzťahov Národná rada – vláda/jej členovia je v tomto prípade povinnosť (a nie možnosť) odvolania zo strany prezidenta nepochybná. Napokon, citované ustanovenie to vyjadruje aj pomerne jednoznačne.
Výmena predsedu vlády
Ako sme už uviedli, za rekonštrukciu vlády možno, prinajmenšom v istom zmysle slova, dokonca považovať aj výmenu na poste predsedu vlády. Aj v prípade funkcie predsedu vlády Ústava predpokladá dva spôsoby, akým môže konkrétna osoba z tejto funkcie (predčasne) odísť. Predseda vlády môže (2.1) podať demisiu alebo môže (2.2) byť z funkcie odvolaný prezidentom.
Pre demisiu predsedu vlády platí, pokiaľ ide o dôvody, do určitej miery to, čo sme už uviedli v prípade demisie ministra. Avšak, dôvody vedúce k demisii predsedu vlády by celkom určite mali byť závažnejšieho charakteru, keďže s výmenou osoby predsedu vlády Ústava spája zásadné ústavnoprávne dôsledky.
Podanie demisie predsedom vlády Ústava výslovne predpokladá. V ustanovení čl. 116 ods. 5 však uvádza, že „ak demisiu podá predseda vlády, demisiu podá celá vláda“. Vláda ako celok preto podáva demisiu priamo z Ústavy, čiže ex constitutione.[11] Ostatní členovia vlády sa preto nemôžu ústavne relevantným spôsobom rozhodnúť, že demisiu nechcú. S osudom predsedu vlády je tak previazaný aj osud ostatných jej členov, v čom sa prejavuje naše tvrdenie, že predseda vlády nie je len primus inter pares, ale v rámci vlády má, pokiaľ ide o jej personálne zloženie, osobitné postavenie. Po demisii vlády ako celku v dôsledku demisie predsedu vlády nastupuje prezident. Ten v zmysle čl. 115 ods. 2 po prijatí demisie vládu poverí vykonávaním jej funkcie až do vymenovania vlády. Dôsledkom demisie predsedu vlády teda nie je okamžité skončenie výkonu funkcie vlády. Podrobnosti o ďalšom postupe Ústava výslovne neurčuje. Neurčuje teda ani lehotu, v rámci ktorej má byť nová vláda vymenovaná.
Ak zotrvávame v rámci diskusie o rekonštrukcii vlády, a nehovoríme o výmene vlády za vládu inú, v ďalšom kroku by mal prezident, na základe dohody medzi reprezentantmi dovtedy vo vláde zastúpených politických strán, vymenovať nového predsedu vlády. Následným krokom bude vymenovanie ďalších členov vlády, čiže ministrov, a to na návrh nového predsedu vlády. Pokiaľ by sa požiadavka na rekonštrukciu vlády mala týkať len osoby predsedu vlády, nie je vylúčené ani to, že do svojej funkcie sa opäť dostanú všetci dovtedajší ministri. Z formálneho hľadiska teda síce pôjde o ich nové vymenovanie, no prakticky vo funkcii zostanú. Vláda v demisii totiž pracuje vo svojom pôvodnom zložení až do vymenovania vlády „novej“ či rekonštruovanej.
Teoreticky je predstaviteľné, ako sme už aj naznačili, že k výmene osoby na poste predsedu vlády by nedošlo v dôsledku jeho demisie, ale v dôsledku jeho odvolania. Predsedu vlády odvoláva prezident, a to ako dôsledok toho, že mu Národná rada vyslovila nedôveru. Vyslovenie nedôvery zo strany parlamentu je nevyhnutnou podmienkou. Nestačí preto napríklad len faktická nedôvera všetkých ostatných členov vlády. Podobne ako v prípade demisie, aj v prípade odvolania predsedu vlády Ústava s jeho osudom formálne spája aj osud celej vlády, keďže v zmysle čl. 116 ods. 6 „odvolanie predsedu vlády ma za následok odstúpenie celej vlády“. Aj keď to Ústava výslovne neuvádza, máme za to, že v danom prípade by sa mal uplatniť postup podľa čl. 115 Ústavy, a teda, prezident by mal vládu odvolať a súčasne ju poveriť vykonávaním jej funkcie až do vymenovania novej vlády. Ďalší postup by teda v konečnom dôsledku bol rovnaký ako v prípade demisie predsedu vlády. Aj keď vyslovenie nedôvery predsedovi vlády je možným nástrojom na realizáciu rekonštrukcie vlády, pokiaľ má táto spočívať práve vo výmene osoby predsedu vlády, predsa len je v praxi ťažšie predstaviteľná. Ak by predseda vlády v záujme rekonštrukcie vlády neopustil svoju funkciu sám a dobrovoľne, čiže vo forme demisie, indikovalo by to závažný rozvrat vzájomných vzťahov medzi členmi vlády resp. reprezentantmi politických strán podieľajúcich sa na vláde. Netreba veľa predstavivosti na to, aby takýto spôsob výmeny predsedu vlády v konečnom dôsledku viedol k ešte závažnejšiemu konfliktu a k úplnému koncu vlády a jej prípadnému nahradeniu vládou novou, teda už nie len vládou „rekonštruovanou“.
Ak by vzťahy v rámci vlády boli tak závažne rozvrátené, ako to napokon, zdá sa, je aj v prípade vládnej krízy v marci 2021 na Slovensku, teoreticky prichádza do úvahy ešte jedna (krajná) možnosť ako sa „zbaviť“ predsedu vlády. Ústava totiž okrem demisie predsedu vlády, ktorá má za následok demisiu celej vlády (čl. 116 ods. 5) predpokladá aj fakultatívnu demisiu vlády ako prejav jej kolektívneho rozhodnutia (čl. 115 ods. 2).[12] Ak by sa teda predseda vlády nechcel svojej funkcie „vzdať“ a ani by neexistovala vôľa vysloviť mu nedôveru zo strany poslancov Národnej rady, mohli by ostatní členovia vlády svojho predsedu takpovediac prehlasovať a prijať uznesenie o podaní demisie vlády. Na prijatie takéhoto uznesenia pritom v zmysle všeobecných pravidiel[13] postačuje súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov vlády. Hlas predsedu vlády nie je nevyhnutný. Nasledovať by mal postup podľa čl. 115 ods. 2 Ústavy, a teda prijatie demisie vlády zo strany prezidenta a poverenie vykonávaním jej funkcie až do vymenovania novej vlády.
V súvislosti s výmenou osoby predsedu vlády, či už by k nej došlo v dôsledku demisie predsedu vlády, v dôsledku jeho odvolania na základe vyslovenej nedôvery alebo aj v dôsledku kolektívnej demisie vlády, treba dodať, že rekonštruovaná vláda bude formálne vládnou novou, čiže bude musieť podstúpiť proces spočívajúci v získaní dôvery zo strany Národnej rady. Takáto vláda, bez ohľadu na to že by všetci ostatní členovia vlády prakticky zostali na svojich miestach, bude v zmysle čl. 113 Ústavy musieť do 30 dní po svojom vymenovaní predstúpiť pred Národnú radu, predložiť jej svoj program a požiadať ju o vyslovenie dôvery. Program vlády, v bežnej reči nazývaný aj ako tzv. programové vyhlásenie vlády, pritom môže byť úplne totožné s tým pôvodným, na základe ktorého vláda pôvodne dôveru parlamentu získala. Ak má ísť len o rekonštrukciu vlády a nie o vytvorenie vlády novej by dokonca aj malo ísť o rovnaký alebo veľmi podobný program.
Záver
V príspevku sme sa v stručnosti venovali, inšpirujúc sa (nedávnou) politickou krízou na Slovensku, tomu, aké možnosti pre tzv. rekonštrukciu vlády poskytuje Ústava Slovenskej republiky. Aj keď Ústava samotný pojem „rekonštrukcia vlády“ nepozná, obsahuje mechanizmy, prostredníctvom ktorých je možné, aj v dôsledku politických sporov vo vládnej koalícii, docieliť personálne zmeny vo vláde, a to či už zmeny vo funkcii jedného alebo viacerých ministrov, alebo dokonca aj zmenu na poste predsedu vlády. Ide o demisiu ministra, odvolanie ministra, demisiu predsedu vlády a odvolanie predsedu vlády. S demisiou alebo odvolaním predsedu vlády však Ústava spája aj formálnu výmenu vlády ako celku.
To, do akej miery budú v článku priblížené mechanizmy umožňujúce rekonštrukciu vlády v praxi funkčné, čiže to, do akej miery zabezpečia ďalšie fungovanie vlády či širšie vládnej koalície, však do značnej miery záleží na mimoprávnych faktoroch. K nim treba zaradiť najmä vzťahy medzi jednotlivými reprezentantmi dotknutých politických strán, resp. úroveň politickej kultúry ako taká.
Použitá literatúra a pramene:
BARIAK, L. Rozhádaná koalícia si dnes za rokovací stôl nesadne. In Aktuality.sk, [online] 8. marec 2021 [citované 2021-03-11]. Dostupné na: .
BRÖSTL, A. a kol. Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň : Aleš Čenek, 2015.
CIBULKA, Ľ. a kol. Štátoveda. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2017.
CIBULKA, Ľ. Vláda v ústavnom systéme Slovenskej republiky (v kontexte zmien Ústavy Slovenskej republiky). In Actas Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae, 2016, č. 2, s. 40 – 67.
DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015.
GIBA, M. a kol. Ústavné právo. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2019.
KLÍMA, K. a kol. Státověda. Plzeň : Aleš Čenek, 2011.
KROŠLÁK, D. a kol. Ústavné právo. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016.
Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
Ústavný zákon č. 9/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z.
Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov.
Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 2. júna 1993, sp. zn. I. ÚS 39/93.
[1] Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov.
[2] Porovnaj napríklad CIBULKA, Ľ. a kol. Štátoveda. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2017, s. 55 a nasl. či KLÍMA, K. a kol. Státověda. Plzeň : Aleš Čenek, 2011, s. 192 a nasl.
[3] Porovnaj čl. 118 Ústavy.
[4] Porovnaj čl. 117 Ústavy, v zmysle ktorého „vláda podá demisiu vždy po ustanovujúcej schôdzi novozvolenej Národnej rady Slovenskej republiky; vláda však vykonáva svoju funkciu až do utvorenia novej vlády.“
[5] K diskusii o (ne)existencii povinnosti prijať demisiu člena vlády pozri napríklad GIBA, M. a kol. Ústavné právo. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2019, s. 246 a nasl.
[6] Porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 2. júna 1993, sp. zn. I. ÚS 39/93.
[7] Pozri napríklad BRÖSTL, A. a kol. Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň : Aleš Čenek, 2015, s. 267 alebo GIBA, M. a kol. Ústavné právo. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2019, s. 242 a nasl. K načrtnutej diskusii pozri aj CIBULKA, Ľ. Vláda v ústavnom systéme Slovenskej republiky (v kontexte zmien Ústavy Slovenskej republiky). In Actas Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae, 2016, č. 2, s. 54 či KROŠLÁK, D. a kol. Ústavné právo. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016, s. 538 a 539.
[8] Išlo o novelizáciu čl. 111 Ústavy, a to prostredníctvom ústavného zákona č. 9/1999 Z. z.
[9] V prípade menovania ministra pripúšťame to, že za určitých okolností by prezident návrhu predsedu vlády vyhovieť nemusel, čo do určitej miery potvrdzuje aj slovenská ústavnopolitická prax. Podrobnejšia analýza tejto otázky však už prekračuje zámer tohto článku.
[10] DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 1267.
[11] Porovnaj aj DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 1273.
[12] Porovnaj aj GIBA, M. a kol. Ústavné právo. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2019, s. 277.
[13] Porovnaj čl. 118 ods. 2 Ústavy.
Jak citovat tento text?
Domin, Marek. Rekonštrukcia vlády z pohľadu Ústavy Slovenskej republiky [online]. E-polis.cz, 19. březen 2021. [cit. 2025-02-18]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/rekonstrukcia-vlady-z-pohladu-ustavy-slovenskej-republiky.html>. ISSN 1801-1438.
[Nahoru ↑]
Hodnocení
Hodnocení: 4 hvězdiček / Hodnoceno: 4x