Premiérsko-prezidentské vzťahy na Slovensku alebo tak išiel čas…

 2. prosinec 2016  Veronika Oravcová  komentáře

V uplynulých dňoch adresoval slovenský prezident Andrej Kiska list poslancom Národnej rady, v ktorom ich vyzval na zrušenie tzv. Mečiarových amnestií. Amnestie v marci 1998 udelil vtedajší predseda vlády a zároveň zastupujúci prezident Vladimír Mečiar na trestné činy súvisiace s únosom syna bývalého prezidenta Michala Kováča. Amnestie sa stali nielen symbolom vtedajšej doby, ale aj konfliktného vzťahu medzi hlavnými predstaviteľmi exekutívy.

Zdroj: commons.wikimedia.orgZdroj: commons.wikimedia.org

Súčasný prezident Kiska poslancov žiada o ich zrušenie, argumentujúc pritom potrebou odstránenia právnej prekážky, ktorá bráni vyšetreniu skutkov z deväťdesiatych rokov: „Nedávny odchod prezidenta SR Michala Kováča nám všetkým pripomenul politický a osobný zápas o budúcnosť Slovenska, ktorý viedol s vtedajšou vládnou mocou. Pripomenul nám obete tohto boja a nevyriešený dlh, ktorý ako krajina máme.“ (1) Najsilnejšia vládna strana SMER-SD tento problém ale vidí inak a nikdy za zrušenie amnestií nezahlasovala (hlasovanie o ich zrušení prebehlo v parlamente sedemkrát), pričom jej predseda Robert Fico argumentuje právnou nemožnosťou amnestie zrušiť a je ochotný ich len odsúdiť formou deklarácie (2).

Kiska verzus Fico

Odlišné postoje na Mečiarove amnestie sú však len jedným z mnohých prejavov politického nesúladu medzi súčasnými dvoma najvyššími ústavnými činiteľmi. V politike sa prvýkrát stretli ako súperi, keď v roku 2014 obaja kandidovali v boji o prezidentské kreslo. Robert Fico kandidoval z postu premiéra v čase, keď jeho strana SMER-SD mala v parlamente pohodlnú väčšinu hlasov a bola tak jedinou vládnou stranou. Andrej Kiska nebol verejnosti úplne neznámy, kandidoval z pozície podnikateľa a filantropa, zakladateľa úspešnej charitatívnej organizácie. I keď v prvom kole získal Fico najviac hlasov spomedzi všetkých prezidentských kandidátov, v druhom kole ho už o vyše 400 000 hlasov predbehol Kiska (3).

Po viac ako dvojročnom pôsobení prezidenta možno vidieť, že rozpory v názoroch medzi týmito ústavnými činiteľmi sa stále prehlbujú. V čase, keď sa konali marcové parlamentné voľby a Robert Fico sa snažil obhájiť post najsilnejšej politickej strany, do kampane vstúpil prezident. Vytvoril iniciatívu Verejná objednávka, kde si občan prostredníctvom webovej stránky mohol vybrať Fungujúce zdravotníctvoKvalitné základné školy (4). Práve zdravotníctvo a školstvo, ktoré Kiska považoval za prioritné oblasti, sa ku koncu volebného obdobia stali Achillovou pätou Ficovej druhej vlády. Doznievajúcu volebnú kampaň sprevádzali početné štrajky učiteľov a zdravotných sestier, poukazujúcich na zlý stav oboch rezortov. Premiér ich požiadavky spochybňoval a považoval za opozičné aktivity, naopak, prezident sa za štrajkujúcich postavil a vyjadril im podporu.

Názorové nezhody a politické spory prebiehajú aj v súčasnosti, v názoroch na domáce témy, akými sú korupčná kauza nezákonného odpočtu DPH (tzv. kauza Bašternák), v ktorej figuruje minister vnútra Robert Kaliňák. Prezident počas správy o stave republiky na pôde parlamentu kritizoval korupčné praktiky v spoločnosti a nepriamo vyzval ministra vnútra, aby sa vzdal funkcie a žiadal urýchlené vyšetrenie kauzy. Premiér sa ministra vnútra zastáva a poukazuje na jeho úspešné pôsobenie v rezorte. Politické konflikty sa objavujú taktiež v oblasti zahraničnej politiky, v otázke odmietavého postoja V4 voči migrantom či vzťahom k Číne. Prezident bol kritizovaný za súkromné stretnutie s tibetským duchovným Dalajlámom, čím podľa premiéra poškodzuje dobré slovensko-čínske vzťahy (5).

Vzájomný vzťah hláv exekutívy sa však nenesie len v duchu politických sporov, ale aj ústavných konfliktov. Ten sa týka prezidentovho odmietnutia vymenovať sudcov Ústavného súdu (v roku 2014 a 2016), pretože, zjednodušene povedané, ich nepovažuje za dostatočne kvalifikovaných. A v prípade dvoch posledných nevymenovaných, Mojmíra Mamojku a Janu Laššákovú, pravdepodobne aj za nie nadstraníckych kandidátov, keďže obaja boli v minulom volebnom období poslancami vládnej strany Smer-SD. Právne názory na prezidentov postup sú rozdielne. Krátka história slovenských prezidentov ukazuje, že využívali svoje právomoci na presadzovanie svojej politickej vízie, i keď sa dostali do konfliktu s predsedom vlády.

Nič nové pod slnkom

Napäté vzťahy a ústavné konflikty medzi premiérom a prezidentom na Slovensku boli od začiatku samostatnosti v roku 1993 súčasťou politiky. Nevyhol sa im žiaden zo štyroch prezidentov: Michal Kováč, Rudolf Schuster, Ivan Gašparovič a, ako vidíme, ani súčasná hlava štátu Andrej Kiska. Slovenská politická scéna bola najmä v deväťdesiatych rokoch poznačená premiérsko-prezidentskými konfliktmi Mečiara a Kováča, pričom ich zdrojom boli odlišné predstavy o správe vecí verejných, ktoré sa „materializovali“ v odlišnom chápaní a využívaní právomoci prezidenta.

Teoretická literatúra zo začiatku deväťdesiatych rokov predpokladala, že konfliktné situácie v rámci exekutívy nastanú najmä v prípade priamo voleného prezidenta, ktorý bude chcieť presadzovať svoj politický program (6). Lenže prvý a jediný nepriamo zvolený prezident Slovenska, Michal Kováč, je výnimkou z toho pravidla. Jeho vzťah s Vladimírom Mečiarom bol konfliktný až do posledných dní, keď, symbolicky, rodina bývalého prezidenta nepozvala Mečiara na jeho pohreb. Michal Kováč po zvolení do úradu prezidenta pozastavil svoje členstvo v strane HZDS, čím chcel deklarovať nadstranícky prístup (7). Po čase sa však musel vzhľadom k povahe konfliktu pridať na stranu opozičných strán, ktoré ostro kritizovali autoritárske praktiky vtedajšieho premiéra. Vtedajší zlý stav krajiny odzrkadlil napríklad aj jeho pokles v rebríčku Freedom House, ktorý Slovensko v rokoch 1996-1998 označil za čiastočne slobodné (8).

Keďže Ústava explicitne neukladá prezidentovi povinnosť vymenovania štátnych predstaviteľov tým, že sa v jednotlivých ustanoveniach objaví slovo „musí“, otvára sa mu možnosť kandidáta odmietnuť. Túto ústavnú medzeru využil Kováč, keď odmietol vymenovať Mečiarovho blízkeho spolupracovníka Ivana Lexu za ministra privatizácie. Ten sa však stal štátnym tajomníkom na ministerstve, takže táto taktika nepriniesla očakávaný výsledok. Neskôr stál na čele Slovenskej informačnej služby, ktorá je spájaná s únosom prezidentovho syna.

Významným vnútroexekutívnym sporom bolo zmarené referendum v roku 1997 ohľadom vstupu Slovenska do NATO a priamej voľby prezidenta. Kováč sa prikláňal k priamej voľbe, Mečiar v nej zas videl riziko, keďže sám mal ambície na tento post kandidovať a zvolením si nemohol byť istý.

Po uplynutí funkčného obdobia prezidenta Kováča prevzal jeho kompetencie premiér Mečiar. Uzatvorila sa tým nielen nemožnosť zvoliť prezidenta v parlamente počas takmer celého roka 1998 (5 neúspešných volieb a 4 vypísané bez kandidáta), ale aj anabáza konfliktov medzi oboma aktérmi. Na zvolenie prezidenta bola potrebná ústavná väčšina hlasov, teda 90 zo 150 poslancov, a to v ktoromkoľvek kole voľby. Tú sa však nepodarilo dosiahnuť. Výsledkom bol nakoniec kompromis, ku ktorému došlo po parlamentných voľbách a porážke Mečiarovho HZDS: zavedenie priamej voľby prezidenta za cenu oklieštenia jeho ústavných právomocí (9).

Práve mandát od občanov bol dôležitým argumentom v rukách druhého prezidenta Rudolfa Schustera, ktorý zasahoval do exekutívy najmä vetovaním legislatívy, pričom zdôrazňoval rozdiely medzi ním a vtedajšou vládou Mikuláša Dzurindu. Zasahoval najmä do oblasti sociálnej politiky a ekonomických reforiem, voči ktorým sa staval kriticky. Priepastné ideové spory medzi ním a vládou zavŕšil, keď vyhlásil referendum o predčasných voľbách v roku 2004 na deň prvého kola prezidentských volieb. Očakával, že referendum pod taktovkou Konfederácie odborových zväzov spojené s kritikou vládnych reforiem mu pomôže znovu získať prezidentské kreslo. Jeho taktika však úspešná nebola, keďže sa mu úrad nepodarilo obhájiť.

Počas svojho mandátu využil ústavnú medzeru týkajúcu sa menovacích právomocí aj tretí prezident Ivan Gašparovič. Prvýkrát v roku 2006, počas vlády Mikuláša Dzurindu, keď nevymenoval Vladimíra Tvarošku za viceguvernéra Národnej Banky, argumentujúc jeho nedostatočnou pripravenosťou zastávať tento úrad. Vládu Ivety Radičovej poznačil zase spor s prezidentom Gašparovičom o nezvolení generálneho prokurátora Jozefa Čentéša. Ústavný súd v tomto prípade vydal dve odlišné stanoviská, čo len nesprehľadnilo ďalší výklad prezidentských právomocí. Naopak, počas vlády strany SMER-SD sa prezident Gašparovič považoval za neformálneho člena strany (10) a v otázkach exekutívy a politickej spolupráce bol lojálnym partnerom vtedajšieho premiéra Roberta Fica. Takýto nekonfliktný vzťah medzi najvyššími ústavnými činiteľmi je však v prostredí slovenskej politickej scény výnimočný.

Právomoci prezidenta ako živý organizmus

Slovenská republika ako mladá demokracia nečerpala z prezidentských tradícií pred komunizmom. Ústavná tradícia sa tak postupne buduje, vrátane prezidentských právomocí. Prezident nie je len „automatický“ vykonávateľ právomocí, ale vnáša do politiky aj svoj pohľad, svoju interpretáciu reality a hodnoty. Ako ukázala doterajšia prax a výkon týchto právomocí, počas relatívne krátkej histórie Slovenskej republiky, nie je ničím výnimočným, ak prezidenti využijú medzery v ústave a vybočia z rutinných exekutívnych právomocí a povinností. Deje sa tak najmä v prípadoch odlišnej straníckej príslušnosti alebo ideologických východísk (11).

Použité zdroje

1)    Prezident SR. [Online] [Dátum: 23. November 2016.] https://www.prezident.sk/article/prezident-poziadal-poslancov-aby-zvazili-napravenie-meciarovych-amnestii/.

2)    Kern, Miro. 2016. Denník N. Mečiarove amnestie nezrušia, Smer názor nezmenil a Most ho presviedčať nebude. [Online] 12. Október 2016. [Dátum: 23. November 2016.]https://dennikn.sk/582136/meciarove-amnestie-nezrusia-smer-nazor-nezmenil-a-most-ho-presviedcat-nebude/.

3)    Štatistický úrad SR. [Online] [Dátum: 23. November 2016.] http://volby.statistics.sk/prez/prez2014/Prezident-dv/def-sk.html.

4)    Verejná objednávka. [Online] [Dátum: 23. November 2016.] http://verejnaobjednavka.sk/.

5)    SITA. 2016. Pravda. Fico kritizoval Kisku za jeho vyjadrenia na adresu V4. [Online] 10. Október 2016. [Dátum: 23. November 2016.] http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/408565-fico-kritizoval-kisku-za-jeho-vyjadrenia-na-adresu-v4/.

6)    Linz, Juan José. 1990. The Perils of Presidentialism. Journal of Democracy. 1990, Zv. 1, č. 1, s. 51-69.

7)    Spáč, Peter. 2013. Slovakia: In search of limits. [aut. knihy] Vít Hloušek. Presidents above Parties? Presidents in Central and Eastern Europe, Their Formal Competencies and Informal Power. Brno : Masaryk University, 2013, s. 121-141.

8)    Freedom House. [Online] [Dátum: 23. November 2016.]https://freedomhouse.org/.

9)    Rybář, Marek a Malová, Darina. 2008. Slovakia´s presidency: consolidating democracy by curbing ambiguous powers. [aut. knihy] Robert Elgie a Sophia Moestrup. Semi-Presidentialism in Central and Eastern Europe. Manchester : Manchester University Press, 2008, s. 180 - 200.

10) SITA. 2013. Pravda. Gašparovič: Prezident nemôže byť apolitický. [Online] 13. Január 2013. [Dátum: 23. November 2016.] http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/255731-gasparovic-prezident-nemoze-byt-apoliticky/.

11) Sedelius, Thomas. 2006. The Tug-of-War between Presidents and Prime Ministers. s.l. : DocuSys, V Frölunda, 2006. ISBN 91-7668-488-1.

Ústava Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky. [Online] [Dátum: 10. Február 2016.]https://www.prezident.sk/upload-files/20522.pdf.

Jak citovat tento text?

Oravcová, Veronika. Premiérsko-prezidentské vzťahy na Slovensku alebo tak išiel čas… [online]. E-polis.cz, 2. prosinec 2016. [cit. 2025-02-09]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/premiersko-prezidentske-vztahy-na-slovensku-alebo-tak-isiel-cas.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 4 hvězdiček / Hodnoceno: 2x


Přidat komentář

Vložit komentář