Prehľad európskych krajín s konsolidovanou štruktúrou lokálnej konfigurácie

Príspevok selektívnym spôsobom mapuje krajiny s konsolidovanou sídelnou štruktúrou, ktoré siahli po reformných opatreniach s ambíciou tlmiť územne fragmentovaný stav.

Prehľad európskych krajín s konsolidovanou štruktúrou lokálnej konfigurácie

Najmä v období po roku 1945, kedy množstvo európskych štátov pristúpilo ku konsolidačným reformám, začala byť rozdrobenosť, resp. fragmentovaná sídelná štruktúra  ponímaná  ako nežiaduci element politicko-administratívneho systému. Na začiatku 90-tych r. 20. stor. sa v mnohých krajinách socialistického bloku apelovalo na potrebu decentralizácie, ktorá „uľahčuje zavedenie efektívnych mechanizmov na podporu regionálneho rozvoja a posilňuje vnútornú konzistenciu štátu na báze rozvojového potenciálu jednotlivých regiónov“ (Kováčová, 2010, s. 126). Decentralizačné tendencie, odbremeňujúce centrálne inštitúcie od lokálnych záležitostí, umožňujú centru koncentrovať svoje kapacity na strategické koncepcie v kľúčových sférach politiky štátu. Celý proces sa realizuje s akceptáciou demokratických princípov a aplikáciou princípu subsidiarity, ktorý ako výzva k väčšej autonómnosti lokálnych mocenských síl obhajuje právo interferencie vyššej politickej moci v prípade, že nižšie zložky nie sú spôsobilé riešiť dané úlohy bez pomoci centrálneho orgánu (Kosorín, 2003). Lokálna autonómia sa tak automaticky chápala v kontexte práva na samostatné spravovanie pre každú sídelnú jednotku bez ohľadu na jej veľkosť, čo tendovalo k nárastu počtu obcí a k drobeniu lokálnej štruktúry.

Univerzálnou črtou vývoja anticipujúceho roztrieštenosť či naopak striktnú konsolidovanosť európskych sídelných štruktúr bola z časového hľadiska rôznorodá implementácia jednotlivých územných reforiem ako aj príznačná absencia uniformity v procesoch podnecujúcich lokálnu podobu, pričom nezriedkavý jav predstavovala aj skutočnosť, kedy sa ukončené konsolidačné aktivity následne kompenzovali narastajúcou fragmentáciou. Táto téza predikuje, že za sprievodný znak územnej genézy niektorých krajín možno označiť istú alternáciu oboch procesov, tzn., že neprekvapujúcim faktom ostáva skutočnosť, kedy boli eliminačné opatrenia (hlavne v prípade násilných integračných tendencií) nahradené postupmi spejúcimi do stavu územnej rozdrobenosti. Keď sa však rozrastajúca lokálna sústava ukázala ako problémová, začalo sa uvažovať o možnostiach jej riešenia formou plurality diferentných konsolidačných krokov, čím potvrdzujeme návrat k eliminačným praktikám, ktoré v komparácii s minulosťou samozrejme nadobúdali iný charakter. Ambivalentne vo vzťahu k územnej fragmentácii nadobúdajúcej status charakteristickej črty sídelnej štruktúry niektorých krajín strednej a východnej časti Európy, ktoré zvolili danú cestu dezintegračných procesov ako reakciu na zmenu režimu, prebiehali procesy v západnej Európe, ktorá už mala za sebou viacero konsolidačných reforiem. Tieto postupy, podpisujúce sa pod zoštíhlenie lokálneho usporiadania sa vzťahovali hlavne na obdobie 50-tych až 70-tych r. 20 stor. a ako konkrétne krajiny, ktoré mali skúsenosť s implementáciou spomínaných reformných krokov, s cieľom zníženia obcí možno uviesť napr. Belgicko, Dánsko, Švédsko, Holandsko a iné (Klimovský, 2009). Samozrejme nemôžeme to úplne zovšeobecniť, nakoľko pristúpenie krajín západnej Európy k integračným  procesom neneguje skutočnosť, že sa ich problém rozdrobenosti nedotýka. Demonštrovať to môžeme na príklade bohatých skúseností s dezintegračnými aktivitami smerujúcimi k fragmentovanej sídelnej štruktúre Španielska či Francúzska, ktoré sa svojou mierou rozdrobenosti radia do skupiny extrémne fragmentovaných štátov. Rovnako možno aj z rámca strednej a východnej časti Európy identifikovať tie krajiny, ktoré sa vyznačujú defragmentovaným územným stavom. Predstavené tvrdenie môžeme aplikovať na podmienky Albánska, ale aj Macedónska, či napr. Litvy, ktorých charakter sídelnej štruktúry signalizuje badateľné vybočenie z predstavenej kategórie štátov (Klimovský, 2010a). Naznačená heterogenita v európskych lokálnych podobách však nie je nezvyčajným javom, nakoľko sa odráža od spoločensko-politického vývoja danej krajiny, politickej kultúry, systémov tvorby politiky na miestnej úrovni, ale aj od diferentných geograficko-ekonomických podmienok a pod.

Sumarizáciou doposiaľ zmienených tvrdení môžeme konštatovať, že zavádzanie jednotlivých opatrení či už za cieľom zúženia obecnej konfigurácie, alebo naopak jej rozšírenia prebiehalo v odlišných časových intervaloch, pričom prvá značne rozsiahla konsolidačná vlna sa dotkla krajín západnej Európy na prelome 60-tych a 70-tych r. 20 stor. (Swianiewicz, 2003). Napriek vymedzeným časovým obdobiam by však nebolo korektné považovať konsolidačné aktivity za fenomén 20. stor. Hoci sa myšlienka riešenia fragmentovanosti zintenzívnila pod vplyvom udalostí vyvolaných v dôsledku druhej svetovej vojny, akési počiatky možno nájsť už v koncom 18. stor. vo Francúzsku, kedy dominovali integračné snahy, na báze ktorých sa miestne jednotky mali zlúčiť do tzv. 5 000 kantonálnych obcí s veľkosťou prevyšujúcou 5 000 obyvateľov (Klimovský, 2009). Taktiež pomerne skoré opatrenia na riešenie počtu obcí ich zlučovaním prijalo Švédske kráľovstvo, v ktorom prvá vlna konsolidačnej reformy realizovaná spôsobom amalgamizácie/amalgamácie prebehla už v roku 1952 (Konečný B., Konečný S., 2009). Za cieľom vyvodenia všeobecného záveru však  môžeme tvrdiť, že krajiny západnej Európy zasiahla až koncom 60-tych r. 20 stor. a ako už bolo spomenuté neobišla ani krajiny strednej a východnej Európy.

Keďže primárnym zámerom predkladaného príspevku je predstaviť konspekt krajín, ktoré za cieľom zredukovania sídelnej siete siahli po redukčných opatreniach tlmiacich lokálnu atomizáciu, považujeme za žiaduce zdôrazniť podstatu územnej konsolidácie. Konsolidácia anticipuje defragmentovanú sídelnú štruktúru vznikajúcu ako dôsledok vyššieho počtu malých obcí, ktoré nie sú spôsobilé v požadovanej kvalite zabezpečovať zákonom zverený rámec kompetencií. Možno pod ňou rozumieť „také organizačné usporiadanie sídelnej štruktúry, ktoré vytvára stabilné predpoklady pre naplnenie samosprávnych funkcií obcí“ (Hamalová, Papánková, 2005, s. 25). Za konsolidované teda možno označiť tie krajiny, ktoré viditeľným spôsobom zúžili mapu konfigurácie malých obcí. Zatiaľ čo sa v krajinách s roztrieštenou sídelnou štruktúrou zvyšuje riziko nezabezpečenia riadneho výkonu kompetencií, čo je do značnej miery determinované objemom finančných prostriedkov, ktoré má samospráva k dispozícii, tak v konsolidovaných samosprávach sa pravdepodobnosť nezvládnutia tohto výkonu eliminuje, napriek tomu, že majú častokrát v rukách veľký objem právomocí, ktorými môžu konkurovať regionálnym samosprávnym zložkám. Pozadie voľby a následnej realizácie konsolidačných opatrení môže mať historický podtón odvíjajúci sa od charakteru politického režimu, čo odpovedá napr. integračnému vývoju slovenskej sídelnej štruktúry v období 1950-1989. V súčasnosti však dominuje argument viažuci sa na neschopnosť a finančnú nespôsobilosť menších obcí, efektívne vykonávať rozsah svojich kompetencií, s dôrazom na uspokojovanie záujmov a potrieb nositeľov moci - občanov.

O eliminačných opatreniach formou municipalizácie, možno hovoriť v prípade najmenšej škandinávskej krajiny Dánska, ktoré je v rámci európskeho priestoru označované za vzorový príklad konfigurácie územnej samosprávy, ktorej pripisuje nesmierne významné postavenie. Výsledná podoba a zmeny smerujúce k redukcii základných jednotiek územnej samosprávy sú rezultátom etapovitého sledu, čo implikuje že prebiehali v niekoľkých obdobiach, pričom prvá fáza založená na princípe dobrovoľnosti bola zahájená koncom 50-tych r. 20 stor. a v priebehu 60-tych r. tak došlo k poklesu o 288[1] municipalít (Larsen, 2002). Proces realizovaný za účelom konsolidácie prebiehal aj v nasledujúcich rokoch až sa škála municipalít výrazne zoštíhlila na počet 98. Tento finálny výsledok bol vnímaný ako pozitívny záver dlhodobo implementovaných eliminačných opatrení a ich ukončenie vtedajší minister vnútra a zdravotníctva Lars Løkke Rasmussen okomentoval slovami: „Formuje sa nové Dánsko. 98 silných municipalít a 5 nový regiónov sú schopné lepšie a efektívnejšie poskytovať služby a celá verejná správa je tak pripravená odpovedať na potreby občanov“ (The Ministry of the Interior and Health, 2005, s. 4).

Samozrejme Dánsko nie je jediná krajina, ktorá mala skúsenosti s územnou konsolidáciou, čo je možné poukázať na eliminačných procesoch značne modifikujúcich podobu lokálnej konfigurácie vo Švédsku, odštartovaných prvou komunálnou reformou realizovanou na princípe dobrovoľného zlučovania v r. 1952, kedy došlo k značnému poklesu o 1 461[2] municipalít (Wollmann, 2008). Rovnako ako v prípade Dánska, aj vo Švédku išlo o tzv. štádiový proces, ktorý však postupne upustil od bázy dobrovoľnosti, čím sa druhá reforma prebiehajúca od zač. 60-tych r. 20 stor. so zavŕšením v r. 1974 a výsledkom 278[3] municipalít, stala povinnou (Wollmann, 2008). Nasledujúce obdobie 80-tych rokov malo výrazne pozitívne dopady na verejnú správu Švédska, nakoľko v tomto období došlo k realizácii tzv. „Free commune experiment.“[4] Jedná sa v podstate o koncept zriaďovania slobodných obcí, iniciovaný „zdola,“ ktorý bol realizovaný za účelom prenesenia ťažiska iniciatívnosti čo najbližšie k nositeľom moci a vo všeobecnosti za zámerom „potreby obcí vymaniť sa z detailnej štátnej kontroly a snahy presadiť väčší stupeň lokálnej autonómie“ (Malcová, 2011, s. 169). Spočiatku tento status oprávňujúci vyňať sa spod pôsobnosti niektorých právnych predpisov získalo len 9 obcí a 3 kraje, avšak pozitívne dopady konceptu postupne smerovali k schváleniu zákona, podľa ktorého o status samosprávnej komúny mohla požiadať akékoľvek obec/kraj, čo simultánne viedlo k posilneniu autonómnosti nie len vo sfére rozhodovacích procesov, ale parciálne aj v inherentných inštitucionálnych štruktúrach (Klimovský, 2012).

Kontinuálnosť a sukcesívny proces implementácie konsolidačnej metódy je typický pre Holandsko, ktoré je v rámci polemiky o optimálnej veľkostnej štruktúre zástancom a simultánne aj reprezentantom profilovania veľkých územných jednotiek, čím sa radí medzi konsolidované európske krajiny. V komparácii s Dánskom, alebo napr. Litvou, o ktorej sa zmienime nižšie, neboli rezultátom jednotlivých období tak radikálne zmeny, napriek tomu od obdobia 2. svetovej vojny zaznamenával počet obcí postupne klesajúcu tendenciu. Len pre bližšiu predstavu uvedieme napr. r. 1950, kedy bolo na území evidovaných 1 015 obcí, ktorých počet sa v priebehu nasledujúcich 10 r. znížil o 22 obcí, čím potvrdzujeme fakt, že v prípade Holandska nešlo o výrazne extrémne poklesy (Vajdová, 2006). Eliminačné aktivity pokračovali s pozitívnymi výstupmi aj počas nasledujúcich období, čo deklaruje zostup v „r.1989,  kedy bolo evidovaných vyše 700 obcí, avšak  neskôr v r. 2007 počet klesol ešte na  443 obcí.“ [5] (Figee - Eigeman - Hitlerman, 2008, s. 38). Na záver môžeme konštatovať, že primárne snahy Holandska a prijaté opatrenia na permanentné zlepšovanie  a zabezpečovanie moderného, efektívne fungujúceho systému verejnej správy aj napr. prostredníctvom zavádzania New Public Managment, sú obrazom súčasného charakteru sídelnej štruktúry, ktorá abstrahuje od fragmentovanosti, čím zároveň samosprávna úroveň nadobúda status flexibilného a silného článku verejnej správy.

Zaujímavý obraz územnej konfigurácie prináša Nemecko, z dôvodu existencie výrazných odlišností v sídelnej štruktúre jednotlivých spolkových krajín, čo možno demonštrovať na príklade vysokej miery konsolidovanosti v severonemeckých krajinách, napr. v Severnom Porýní - Vestfálsku (bývalé západné Nemecko) ako aj na území bývalej Nemeckej demokratickej republiky - tzv. východného Nemecka (ďalej NDR), kde status konsolidovanej obecnej samosprávy korektne prináleží Bradenbursku, ktoré po reforme implementovanej do praxe v r. 2004 „drasticky zredukovalo počet obcí z 1 729 (obdobie 90-tych r.) na 421 s priemernou veľkosťou 1 500 až 5 900 obyvateľov“ (Wollmann, 2010, s. 86). Do rámca s defragmentovanou obecnou samosprávou možno zaradiť aj Sársko, ako jednu zo 16 spolkových krajín, ktorá je so svojimi približne 50 obcami lokalizovaná v juhozápadnej časti Nemecka a paradoxne susedí s Porýním - Falcko, ktoré spolu s Bavorskom vykazuje vysoký stupeň fragmentovanosti, presahujúci 2 000 obcí (Klimovský, 2010c). Špecifickosť v charaktere územnej štruktúry spočíva v absencii jej uniformity vzťahujúcej sa na krajiny inkorporované do rovnakého rámca. Máme tým na mysli, že zatiaľ čo sa Bradenbursko (419 obcí, s priemerným počtom 6 050 obyvateľov) ako krajina bývalej NDR vyznačuje očividnou konsolidáciou, tak spolková krajina z totožného bloku, tzn. z východného Nemecka - Meklenbursko-Predpomaransko (818 obcí s priemerným počtom 2 050 obyvateľov) nachádzajúca sa v severovýchodnej časti Nemecka, preukazuje intenzívne črty fragmentácie. Rovnaké tvrdenia možno aplikovať aj na bývalé západné Nemecko, v rámci ktorého nájdeme krajiny s defragmentovaným územným stavom (napr. už spomenuté Severné Porýnie-Vestfálsko - 236 obcí, s priemerným počtom 45 000 obyvateľov) ale rovnako aj tie, ktoré signalizujú fragmentovaný stav, ako je to v prípade Bádensko-Württemberska (1101 obcí s priemerným počtom obyvateľov na úrovni 9 700).[6] Aj napriek rozmanitému obrazu lokálnych podôb v jednotlivých spolkových krajinách, a teda aj možnosti identifikovania výrazne atomizovaných sídelných štruktúr sa Nemecko ako celok vylučuje z radu silne fragmentovaných štátov Európy a paralelne sa radí do skupiny štátov s úspešne absolvovanými krokmi na zmiernenie problémov spätých s nespôsobilosťou malých obcí efektívne vykonávať stanovené kompetencie.[7] Dôkazom toho je napr. dvojstupňová samospráva, ako forma tlmiaca atomizovanú  štruktúru a eliminujúca záťaž malých jednotiek miestnych samospráv. Tento model riešenia sa vzdialene podobá spôsobu, aký v našich podmienkach možno ilustrovať na príklade Bratislava a Košice. Podstata spočíva v tom, že „na základnom stupni existujú štandardné (spravidla malé) obce s plnohodnotnou samosprávou (niečo ako mestské časti v Bratislave a v Košiciach) a pre určitý počet takýchto obcí existuje zároveň druhý stupeň miestnej samosprávy, takisto s vlastnými priamo (napr. v Nemecku) alebo nepriamo (napr. v Španielsku) volenými samosprávnymi orgánmi“ (Konečný, B., Konečný, S., 2009, s. 233). Práve samosprávny okres - Landkreis, je rozšíreným nadobecným stupňom, so statusom druhej samosprávnej úrovne, spravujúcej škálu úloh, ktoré prevyšujú schopnosti obcí na danom území. Za zmienku stoja aj „mestá stojace mimo krajov (Kreisfreie Städte), resp. mestá disponujúce kompetenciami krajov“ (Klimovský, 2010c, s. 51). Predstavený typ označuje väčšie, nezávislé, ekonomicky a administratívne silné mestá, vyňaté z krajov, alebo ako zdôrazňuje Konečný B. a Konečný S., „ide v podstate o obec, ktorá je zo zákona poverená vykonávať na svojom území aj úlohy okresu (t. j. aj prenesený výkon štátnej správy v plnom rozsahu), a preto má postavenie tak obce ako aj okresu“ (Konečný, B., Konečný, S., 2009, s. 233-234). Nemecko sa s ašpiráciou na územnú konsolidáciu orientuje na presadzovanie rôznych foriem meziobecnej spolupráce, pričom najrozšírenejšie sú tie, kde základné jednotky miestnych samospráv kreujú združenia, s primárnym cieľom plniť kompetencie, ktoré prekračujú ich rámec možností. Patria sem združenia s vlastnou právnou subjektivitou a s vlastnými orgánmi volenými priamo obyvateľmi, akými je napr. zväzová obec[8] - Verbandsgemeinde (Porýnie Falcko - približne 163 Verbandsgemeinden, alebo Sasko-Anhaltsko - 18 Verbandsgemeinden). V Šlezvicko-Holštajnsku je rozšírená forma kooperácie označovaná termínom Verwaltungsgemeinschaft - správne spoločenstvo, ale taktiež nemožno zabudnúť ani na tzv. jednoúčelové združenia, kam patrí napr. účelový spolok - Zweckverband, regionálny spolok - Regionalverband, alebo napr. zmluvné spoločenstvo - Vereinbarung.

Uvedené formy spolupráce nás privádzajú k tvrdeniu, že v Nemecku je pomerne rozšírený spôsob riešenia atomizovanej lokálnej štruktúry prostredníctvom interkomunálnej kooperácie. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že nemecký spôsob, konkrétne aplikovaný v Severnom Porýní-Vestfálsko sa stal inšpiráciou aj pre podmienky Slovenskej republiky. Tento fakt potvrdzuje aj materiál Komunálna reforma: Materiál pre verejnú diskusiu, v ktorom sa na základe posúdenia zahraničných skúseností, okrem plošného zlučovania obcí navrhuje riešiť neracionálnu sídelnú štruktúru Slovenskej republiky prostredníctvom vytvorenia združenia, zväzu obcí.

Z východoeurópskeho priestoru môže byť zaujímavým príkladom krajiny s  praxou konsolidačnej reformy napr. Litva, s prívlastkom unikátnej a z časového intervalu špecifickej územnej modifikácie, nakoľko sa jednalo o jednorazovú komunálnu reformu realizovanú v roku 1995, ktorá sa zaslúžila o začlenenie tejto krajiny medzi najkonsolidovanejšie európske štáty, čo dokazuje súčasný počet 60 obcí.[9] Oscilovanie medzi decentralizačnými tendenciami neskôr nahradenými primárnou snahou o efektívny chod obcí činí z Macedónska pozoruhodný prípad územných zmien. V rámci Macedónska boli „počiatočné ambície ašpirujúce na územnú reorganizáciu motivované túžbou realizácie decentralizačných procesov a priblíženia samosprávy čo najbližšie k občanovi, čo rezultovalo do nárastu z pôvodných 30 na 123 územných samosprávnych celkov, ktoré však disponovali len úzkym okruhom kompetencií, pričom finančný systém bol do veľkej miery závislí na transferoch“ (Kreci, Ymeri, 2010, s. 135). V ambivalentnom vzťahu k procesom z r. 1995 s príznačnou stúpajúcou líniou počtu obcí, prebiehala druhá reforma, aplikovaná do praxe v r. 2004, ktorá bola akousi spätnou reakciou na územnú podobu, ktorá vzišla po decentralizačnej reforme, nakoľko bola „motivovaná túžbou zabezpečiť viac obcí pripravených a schopných zvládnuť rozširujúci sa rámec kompetencií územnej samosprávy, čo zároveň viedlo k posilneniu ich autonómnosti vo sfére príjmovej alokácie“ (Kreci, Ymeri, 2010, s. 135). Výsledkom konsolidačnej reformy 2004 bol pokles o 39 obcí.[10]

Takisto v rámci  stredoeurópskeho ako aj východoeurópskeho vymedzenia, implementácia opatrení s cieľom zníženia počtu obcí výrazne postihla napr. Poľsko, kde sa pôvodný lokálny rámec z obdobia na začiatku 70-tych r. minulého storočia dosahujúci úroveň približne 4 000 obcí, zredukoval o takmer  polovicu (Swianiewicz, 2003). Okrem zlučovacích procesov, legislatívna úprava umožňuje realizovať interkomunálnu spoluprácu vo forme vytvorenia zväzku gmín s právnou subjektivitou. Skúsenosti z praxe poukazujú, že združovanie gmín a následný vznik zväzku za cieľom spoločného výkonu úloh sa konkrétne viaže hlavne na „vytváranie spoločných podnikov, kde ide o zásobovanie vodou, čistenie odpadových vôd, likvidáciu komunálneho odpadu a pod.“ (Nižňanský, 2009).

Zmeny v územnej konfigurácii sa rovnako dotkli Maďarska[11] ako aj Česka. Česká republika predstavuje veľmi špecifický spôsob vysporiadania sa s problémom malých obcí, ktorým je kompetenčná diferenciácia, niekedy označovaná ako typové rozlíšenie obcí, vychádzajúce z „diferencovaného prístupu k obciam podľa ich veľkosti, resp. podľa iných kritérií vyjadrujúcich priestorovú, ekonomickú a sociálnu dimenziu predpokladov obce realizovať vlastnú plnohodnotnú komunálnu politiku“ (Konečný, B., Konečný, S., 2009, s. 235). Práve zákon č. 313/2002, ktorým sa mení zákon č. 218/2000 Zb. o obciach v znení neskorších predpisov ustanovil 3 základné kategórie, resp. stupne obcí:

1. Obce prvého stupňa: obce s pôsobnosťou v základom rozmedzí, s bežnými obecnými úradmi - túto pôsobnosť v základnom rozsahu má každá obec;
2. Obce druhého stupňa: obce s poverenými obecnými úradmi, s typickou pôsobnosťou matričného a stavebného úradu (asi 6% všetkých obcí - približne 380 obcí);
3. Obce tretieho stupňa: obce s rozšírenou pôsobnosťou, so širokým okruhom úloh prevzatých od niekdajších okresných úradov, ktoré sú simultánne obcami s pôsobnosťou v základom rozsahu ako aj s povereným obecným úradom (asi 3% všetkých obcí- približne 205 obcí).

S ašpiráciou na precíznosť vymedzenia  termínu „obce prvého, druhého, či tretieho stupňa,“ by sme mohli konštatovať, že absencia vzájomného subalterného či nadradeného vzťahu vylučuje „stupňovité“ interakcie, z čoho zároveň rezultuje adekvátnejší terminologický variant v podobe rozličných „kategórií alebo úrovní obcí.“ Je však potrebné zdôrazniť, že napriek českej praxe s typovým rozlíšením obcí ako jednej z možných alternatív riešenia problému malých obcí, sa Česká republika[12] so svojou sídelnou konfiguráciou radí medzi silne fragmentované európske krajiny. Ak by sme sa tento prístup snažili premietnuť na naše podmienky, v tom prípade by sme o ňom mohli hovoriť už po vzniku 1. Československej republiky, kedy sa implementoval vo forme diferencovania na mestá so zriadeným magistrátom, veľké a malé obce, alebo v povojnovom období, v podobe rozlišovania kompetencií miestnych národných výborov (v prípade obcí) a mestských národných výborov, ktoré získali status „zastupiteľských orgánov štátnej moci a správy v jednotlivých územno-správnych celkoch na 3 hierarchicky usporiadaných úrovniach: župa, mesto, obec“ (Kováčová, 2010, s. 62).

Aj Bulharsko, prešlo vo svojom vývoji zoštíhľujúcimi opatreniami, čím došlo k výraznej zmene obecnej štruktúry. Z celkového počtu 2 178 obcí, evidovaných na zač. 50-tych r. 20 st. došlo k zostupu na 972 obcí na konci 50-tych r. 20 stor. a následnou implementáciou sídelného plánu sa v r. 1977 vyprofiloval sieťovitý charakter sídel a celkový počet obcí dosiahol sumu 291[13] (Klimovský, 2010). Pre Bulharsko sa začiatky 90-tych r. v porovnaní s väčšinou krajín bývalého socialistického bloku nevyznačovali prudkými dezintegračnými ambíciami, čo potvrdzovalo 262 administratívno-politických jednotiek, ktorých počet v podstate odzrkadľuje územné pomery spred r. 1989 (Klimovský, 2010). Podobné závery vzťahujúce sa na absenciu živelných dezintegračných procesov podporujúcich lokálnu fragmentáciu možno aplikovať aj na príklade Poľska, ktorého územná podoba s 2 478 obcami je akousi kópiou lokálneho vymedzenia už z r. 1973, kedy sa počet znížil na približne 2 400 (Swianiewicz, 2003). Taktiež spoločnou črtou Bulharska a Poľska bola aj totožná cesta zlučovacieho procesu a to bez zániku pôvodných základných jednotiek miestnych samospráv, čo napr. nemožno aplikovať na prípad Dánska, kde tento spôsob sprevádzal zánik pôvodných obcí.

Samozrejme predstavené krajiny sú len zlomkom z rámca európskych krajín s konsolidovaným lokálnym usporiadaním. Čo je však podstatné, s ašpiráciou na zabezpečenie efektívnejšieho chodu a racionálneho usporiadania systému verejnej správy sa  nebáli  siahnuť po redukčných opatreniach smerujúcich k potláčaniu územne rozrastajúceho sa stavu, čo by malo byť v rovine motivačného impulzu pre prípad Slovenskej republiky.

Zoznam použitej literatúry:

FIGEE, E. - EIGEMAN, J. - ITLERMAN, F. 2008.  Local Government in the Netherlands. [online]. Haag: Drukkerij Excelsior bv, 2008. 62 s. [cit. 2014-08-O8]. Dostupné na internete: <http://www.vnginternational.nl/fileadmin/user_upload/downloads/publicationsAndTools/Local_Government_in_the_Netherlands.pdf >.

HAMALOVÁ, M., PAPÁNKOVÁ, S. 2005. K aktuálnym problémom komunálnej reformy v SR. In Decentralizácia verejnej správy Slovenskej republiky - otvorené otázky. Bratislava: Katedra verejnej správy a regionálneho rozvoja, EUBA, 2005. ISBN 80-89149-06-5, s. 19-34.

ILLNER, M. 2010. The Voluntary Union of Municipalites: Bottom-up Territorial Consolidation in the Czech Republic? In Territorial Consolidation Reforms in Europe. Budapest: Local Government and Public Service Reform Initiative - Open Society Institute, 2010. ISBN 978-963-9719-16-3, s. 219-236.

KLIMOVSKÝ, D. 2010a. Cieľom je demokratická samospráva: K vyššej autorite a efektívnosti môže viesť decentralizácia i konsolidácia. In Verejná správa. ISSN 1335-7883, 2010, č. 7, s. 21-23.

KLIMOVSKÝ, D. 2010b. Reformy a fungovanie verejnej správy v regiónoch EÚ. In Procesy a efektivity vo verejnej správe - územná samospráva. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 2010. ISBN 978-80-557-0106-6, s. 195-206.

KLIMOVSKÝ, D. 2012. Samosprávy v EÚ: Švédsko. In Územná samospráva. ISSN 1336-6475, 2012, roč. VIII., č. 2, s. 48-53.

KONEČNÝ, B., KONEČNÝ, S. 2009. Otvorená komunálna politika: Teória a prax. Bratislava: MAYOR, s. r. o., 2009. 291 s. ISBN 978-969133-3-6.

KOSORÍN, F. 2003. Verejná správa (koncepcia, reformy, organizácia). Bratislava: Ekonóm, 2003. 168 s. ISBN 80-225-1696-1.

KOVÁČOVÁ, E. 2010. Verejná správa na Slovensku: Úlohy a postavenie miestnej samosprávy. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, 2010. 228 s. ISBN 978-80-557-0101-1.

KRECI, V., YMERI, B. 2010. Conceptualizing Territorial Reorganization Policy Interventions in the Republic of Macedonia. In Territorial Consolidation Reforms in Europe. Budapest: Local Government and Public Service Reform Initiative - Open Society Institute, 2010. ISBN 978-963-9719-16-3, s. 129-158.

LARSEN, CH. A. 2002. Municipal Size and Democracy: A Crititical Analysis of the Argument of Promoxity Based on the Case of Denmark. In Scandinavian Political studies. roč. 25, č. 4/2002. ISSN 0080-6757, s. 317-332.

MALCOVÁ, K. 2011. Švédská cesta vývoje lokální samosprávy: Free commune experiment. In Acta Politologica. [online]. 2011, vol. 3, no. 2 [cit. 2014-05-08]. Dostupné na internete:

<http://acpo.fsv.cuni.cz/ACPOENG-22-version1-03.pdf ISSN 1803–8220 >. ISSN 1803-8220.

NIŽŇANSKÝ, V. a kol. 2009. Medziobecná spolupráca a zlučovanie obcí na Slovensku: výskumná štúdia. Bratislava: Merkury, spol. s.r.o., 2009. 59 s.

SWIANIEWICZ, P. 2003. Konsolidácia alebo fragmentácia? Veľkosť miestnych samospráv v Strednej a Východnej Európe. [online]. Bratislava: M.E.S.A. 10, 2003. [cit. 2014-05-13]. Dostupné na internete: <http://www.komunal.eu/subory/LGPP.pdf >.

VAJDOVÁ, Z. 2006. Meziobecní spolupráce v Evropě. In Autonomie a spolupráce: důsledky ustavení obecního zřízení v roce 1990. Praha: Sociologický ústav Akademie věd České republiky, 2006. ISBN 80-7330-086-9, s. 38-44.

WOLLMANN, H. 2008. Comparing Local Government Reforms in England, Sweden, France and Germany: Between continuity and change, divergence and convergence. [online]. Berlin: Wüstenrot Stiftung, 2008. s. 112 [cit. 2014-06-10]. Dostupné na internete: <http://www.wuestenrotstiftung.de/downloads/Comparing%20Local%20Government%20Reforms%20%20Introduction,%20summary.pdf?PHPSESSID=0bbfd3cc9c67a9b6bd91db34fd4cf08b >.

WOLLMANN, H. 2010. Territorial Local Level Reforms in East German Lander: Phases, Patterns, and Dynamics. In Territorial Consolidation Reforms in Europe. Budapest: Local Government and Public Service Reform Initiative - Open Society Institute, 2010. ISBN 978-963-9719-16-3, s. 75-94.

Autorky příspěvku: Mgr. Simona Kováčová, PhD., PhDr. Natália Kováčová, PhD.

Odpovědná redaktorka: Soňa Krpálková

Titulní obrázek přejat z: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Karte_Bundesrepublik_Deutschland.svg

Text neprošel jazykovou korekturou

[1] Počet klesol z pôvodných 1 386 na 1 098 municipalít (Larsen, 2002).

[2] Z 2 498 municipalít evidovaných po r. 1945, sa počet znížil na 1037 (po r. 1952).

[3] V súčasnosti evidujú 290 municipalít (údaj za rok 2013).

[4] Nevzťahuje sa len na švédsky komunálny systém, nakoľko tento experiment prebehol tak v Nórsku, v Dánsku ako aj vo Fínsku.

[5] Ani ďalšie lokálne zúženie na 431 obcí v roku 2009 nezabrzdilo tento kontinuálny redukčný proces, nakoľko v r. 2013 evidujú 408 obcí.

[6] Všetky číselné údaje, ktoré uvádzame sú z obdobia  júl 2013.

[7] V rámci 16 spolkových krajín evidujú približne 11 500 obcí (údaj za júl 2013).

[8] Túto skladbu tvorí niekoľko miestnych jednotiek, ktoré  de facto nezabezpečujú samosprávne funkcie a aj pozícia starostu je skôr len symbolická. V spolkovej krajine Dolné Sasko je známa obdobná forma usporiadania označovaná ako Samtgemeinde (spoločná obec) - „obce, ktoré majú aspoň 400 obyvateľov, môžu posilniť svoje správu utvorením spoločnej obce, ktorá by mala mať aspoň 7000 obyvateľov“ (§ 97, Niedersächsisches Kommunalverfassungsgesetz).

[9] Začiatkom 90-tych r. minulého storočia sa na území Litvy nachádzalo približne 500 obcí, z čoho vyplýva, že uskutočnená konsolidačná vlna priniesla radikálne zoštíhlenie, keďže v súčasnosti evidujú  60 obcí.

[10] V roku 2013 došlo k ďalším eliminačným procesom, ktorými došlo k poklesu z 84 na 80.

[11] Eliminačné procesy sa v prípade Maďarska zintenzívnili v 80-tych r. minulého storočia, čo potvrdzuje výrazný pokles z 3 021 obcí (údaj za obdobie zač. 60-tych r.) na 1 364 v r. 1988 (Swianiewicz, 2003). Výrazný progres vo veci redukovania obcí zaznamenala aj Česká republika, kde radikálne zmeny teritoriálnej štruktúry územnej samosprávy prebehli hlavne v 60-tych r. a 70-tych. r. minulého storočia, s cieľom zjednodušiť sídelnú konfiguráciu s apelom na realizáciu zmien v územnej štruktúre miestnej samosprávy, o čom svedčí približne 7 528 obcí evidovaných v r. 1970 (z pôvodných 11 768 - údaj za obdobie 30-tych r. 20 st.), ktorých počet klesol až na úroveň približne 4 120 do obdobia pádu komunistického režimu (Illner, 2010).

[12] V súčasnosti (2013) sa na území Českej republiky nachádza približne 6 250 obcí.

[13] V súčasnosti evidujeme 264 obcí na územní Bulharska (údaj za rok 2013).

Autor: Simona Kováčová

[Nahoru ↑]

Přidat komentář

Další články autora

Možnosti posilnenia legitimity zvolených kandidátov na post starostu obce v podmienkach SR

Analýza komunálnych systémov v teórii P.E. Mouritzena a J. H. Svary

Další články z rubriky

Arménská genocida - její vnímání a pozůstatky

Spôsoby vzniku medzištátnych organizácií

Teória kultúrnych zmien R. Ingleharta

Vložit komentář