Právny systém Európskej únie

 14. únor 2017  Anna Sčensná  komentáře

Európska únia nepredstavuje tradičný typ medzinárodnej organizácie. Je vnímaná nielen ako ekonomické, ale aj ako právne spoločenstvo, ktoré vzniklo na základe práva, podieľajúce sa na jeho tvorbe a zároveň ako spoločenstvo štátov s osobitými znakmi disponujúce vlastným špecifický právnym systémom. Vyvstáva teda otázka v čom spočíva špecifickosť právneho systému Európskej únie?

Zdroj: commons.wikimedia.orgZdroj: commons.wikimedia.org

Úvod (charakter Európskej únie)

Ešte predtým, než sa budeme zaoberať právnym systémom Európskej únie (ďalej ,,EÚ“), zastávame názor, že je nevyhnutné priblížiť charakter EÚ ako medzinárodnej organizácie sui generis, od ktorého sa odvíjajú špecifiká jej právneho systému, ktoré ovplyvňujú  samotné fungovanie EÚ.

Európska únia bola inštitucionalizovaná Zmluvou o Európskej únii (ďalej ,,ZEÚ“), ktorá bola podpísaná dvanástimi členskými štátmi Európskych spoločenstiev (Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko, Taliansko, Veľká Británia, Dánsko, Írsko, Grécko, Portugalsko, Španielsko) 7. februára 1992 v holandskom meste Maastricht
a do platnosti vstúpila 1. novembra 1993. Podpísanie ZEÚ sa spájalo s novým pohľadom na oblasť prehlbovania európskej integrácie, čomu nasvedčovalo aj znenie preambuly ZEÚ. Tá pojednávala o odhodlaní  pozdvihnutia procesov európskej integrácie, ktoré sa začali založením Európskych spoločenstiev, na novú úroveň. Z formálneho hľadiska predstavovala ZEÚ v poradí ďalšiu revíznu zmluvu voči zakladateľským zmluvám Európskych spoločenstiev. Jej prínos spočíval okrem zavedenia pojmu EÚ, v definovaní cieľov a podmienok činnosti EÚ aj v zavedení dvoch nových foriem spolupráce. To znamená, že EÚ nenahradila hospodársky zamerané Európske spoločenstvá, ale predstavovala len doplnok už existujúcej formy spolupráce.

Z toho dôvodu sa v roku 1992 zaviedla trojpilierová štruktúra a EÚ bola vnímaná
ako grécky chrám, ktorý stojí na troch pilieroch. Prvý pilier, označovaný aj ako základný, predstavovali Európske spoločenstvá – Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ďalej ,,ESUO“), Európske hospodárske spoločenstvo (ďalej ,,EHS“) a Európske spoločenstvo
pre atómovú energiu (ďalej ,,EURATOM“). Dotýkal sa hospodárskej spolupráce
a vychádzal z federalistickej koncepcie európskej integrácie, pričom v spolupráci členských štátov v tejto oblasti sa uplatňoval supranacionálny princíp. Koncept supranacionálnej spolupráce spočíva v presune rozhodovacích právomocí z národnej úrovne na vyššiu úroveň, ktorú môžeme označiť ako nadnárodnú. Prijaté rozhodnutia na nadnárodnej úrovni sú pritom pre národnú úroveň záväzné a zároveň platí, že v supranacionálnom systéme môže nadnárodná úroveň prijať rozhodnutie proti vôli nižších úrovni. Druhý pilier upravoval problematiku spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktorá bola dovtedy obsiahnutá len v ustanoveniach Jednotného európskeho aktu o európskej politickej spolupráci a tretí pilier inštitucionalizoval spoluprácu v oblasti justície a vnútra, ktorá bola medzi štátmi do prijatia ZEÚ uskutočňovaná prevažne na základe zmlúv osobitého charakteru. V druhom a treťom pilieri však už nemožno hovoriť o uplatňovaní princípu supranacionálnej spolupráce, čo súviselo s citlivým charakterom upravovaných oblastí a ich úzkou spätosťou s národnou suverenitou členských krajín. Z toho dôvodu sa pre spoluprácu členských štátov v druhom a treťom pilieri uplatnil princíp medzivládnej spolupráce. V rámci princípu medzivládnej spolupráce nestačí na prijatie rozhodnutia súhlas väčšiny členských štátov, ale vyžaduje sa jednomyseľnosť, čím v podstate každý členský štát disponuje právom veta. V druhom a treťom pilieri, ktoré boli označované ako vlastné EÚ, nedošlo k presunu právomoci členských štátov z národnej úrovne na vyššiu úroveň, ale došlo k ich združeniu, čo pre členské štáty znamenalo, že jednotlivé právomoci síce vykonávali členské štáty naďalej, no už nie samostatne, ale v spolupráci s ostatnými členskými štátmi. (Mazák, Jánošíková, 2009,  str.  25)

Napriek tomu, že EÚ pôsobí na medzinárodnej scéne už desiatky rokov, charakterizovať ju ako subjekt medzinárodného práva je pomerne zložité. Ako sme už uviedli, EÚ je označovaná ako medzinárodná organizácia sui generis t. j. medzinárodná organizácia svojho druhu.

V období inštitucionalizovania EÚ bolo už jej zatriedenie medzi medzinárodné organizácie sporné. Spočívalo to v tom, že pred vstupom Lisabonskej zmluvy do platnosti, bola predmetom sporov samotná problematika existencie právnej subjektivity EÚ.
Medzi odbornou verejnosťou sa vyskytovali rôzne názory. Niektorí autori právnu subjektivitu EÚ úplne popierali, iní tvrdili, že existujú aspoň určité znaky nasvedčujúce
jej existencii. Napríklad Klučka a Mazák (2004, str. 39) uvádzali, že: ,,Európska únia nemá právnu subjektivitu a má charakter medzinárodnej organizácie sui generis“. Názor o neexistencii prípadne o spornosti existencie právnej subjektivity EÚ, ktorý bol medzi odbornou verejnosťou prevládajúci, vychádzal z absencie takého ustanovenia, ktoré by EÚ právnu subjektivitu výslovne priznávalo. Do úvahy tiež pripadá otázka, či nepriznanie právnej subjektivity EÚ bolo opomenutie alebo vedomé rozhodnutie členských štátov. Naproti tomu Svoboda (2007, str. 33) konštatoval, že: ,,Existencia zmlúv uzavretých pod hlavičkou Európskej únie, ktoré môže plniť len sama Európska únia, osvedčuje,  že dnes je dostatočne ustálenou a konzistentnou praxou Európskej únie, z ktorej sa dá odvodiť normatívna povaha reinterpretácie ZEÚ v otázke subjektivity Európskej únie s výsledkom, že táto subjektivita existuje“. Niektorí autori priniesli myšlienku vyvodenia právnej subjektivity EÚ. Podstata tejto teórie spočíva v tom, že zakladateľská zmluva subjektu zverila určité úlohy, ktoré reálne vykonáva a zároveň disponuje aj nevyhnutnými kompetenciami na ich efektívne uskutočňovanie. Ak by sme túto teóriu uplatnili, mohli by sme nájsť aspoň určité znaky, ktoré by nasvedčovali existencii právnej subjektivity EÚ v ,,predlisabonskom“ období, ako napríklad:

  • ciele EÚ, ktoré vymedzuje čl. B ZEÚ v pôvodnom znení,
  • vlastný orgán EÚ, t. j. Európska rada,
  • podmienky členstva v EÚ,
  • inštitút občianstva EÚ,
  • čl. 24 a 38 ZEÚ v pôvodnom znení, v zmysle ktorých je EÚ v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a v oblasti spolupráce v oblasti justície a vnútra v trestných veciach oprávnená uzatvárať medzinárodné dohody. (Mazák, Jánošíková, 2009, str. 56)

Aj napriek sile posledného argumentu, ktorý pojednáva o oprávnení EÚ uzatvárať medzinárodné dohody vo vymedzených oblastiach, ak prihliadneme na skutočnosť,
že medzinárodné zmluvy môžu medzi sebou uzatvárať len subjekty medzinárodného práva disponujúce právnou subjektivitou, sa prikláňame k názoru, že ani tieto argumenty
by nestačili nato, aby sme mohli EÚ označiť ako subjekt s právnou subjektivitou.

Problematika právnej subjektivity Európskych spoločenstiev takto nejasná nebola. Právna subjektivita im bola explicitne priznaná v zakladateľských zmluvách, konkrétne v čl. 281 - 282 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (predtým Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, ktorej názov bol pozmenený ZEÚ) a v čl. 184 - 185 Zmluvy o založení EURATOM-u.

Zmena v oblasti problematického nazerania na  právnu subjektivitu EÚ nastala
až ostatnou revíznou zmluvou, Lisabonskou zmluvou, ktorá odstránila akékoľvek pochybnosti o tom, že EÚ je entita, ktorá disponuje právnou subjektivitou. Čl. 47 ZEÚ explicitne priznáva EÚ právnu subjektivitu a rovnako to vyplýva aj z Vyhlásenia č. 24 k právnej subjektivite EÚ. Tým sa formálne potvrdilo a zároveň sa EÚ umožnilo byť nositeľom práv a povinností,  mať spôsobilosť na medzinárodné právne úkony, stať sa členom medzinárodných organizácií či uzatvárať medzinárodné zmluvy. Z EÚ sa stal  oprávnený subjekt na medzinárodnej scéne schopný získať prestíž medzi ostatnými krajinami sveta. Okrem toho nesmieme opomenúť, že EÚ bola priznaná aj interná subjektivita, ktorá je zakotvená v čl. 335 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej ,,ZFEÚ“). V zmysle čl. 335 ZFEÚ má EÚ v každom z členských štátov najširšiu spôsobilosť na práva a právne úkony, aké ich právo priznáva právnickým osobám. V tejto súvislosti môže EÚ nadobúdať alebo scudzovať hnuteľný a nehnuteľný majetok a môže, v zastúpení Európskou komisiou, vystupovať pred súdmi.

Vzhľadom k tomu, že v zmysle čl. 1 ZEÚ EÚ nahrádza Európske spoločenstvo
a je jeho právnym nástupcom, považujeme za bezpredmetné pojednávať o právnej subjektivite Európskeho spoločenstva. Zároveň však chceme doplniť, že existencia EURATOM-u, ako jedného z bývalých troch Európskych spoločenstiev, pretrváva až do súčasnosti a vymedzenie jeho právnej subjektivity je i naďalej upravené v Zmluve o založení EURATOM-u.

Európska únia predstavuje zakončenie dlhodobého úsilia o vytvorenie svojrázneho právneho fenoménu. Jej charakter je natoľko špecifický, že nám neumožňuje zatriedenie medzi klasické medzinárodné organizácie, ale ani medzi konfederatívny či federatívny zväz štátov. Predovšetkým je to podmienené absentovaním základných charakteristických čŕt federálneho štátu, ktorými sú napríklad existencia suverénnej štátnej moci či spôsob vzniku, v rámci ktorého bola EÚ formálne inštitucionalizovaná zmluvou a nie ústavou. Taktiež EÚ nedisponuje takými širokými právomocami ako federálny štát a členské štáty si aj naďalej zachovali monopol v rozhodujúcich kompetenciách. Odlišnosť EÚ od konfederácie spočíva predovšetkým v existencii efektívnej právnej kontroly. (Rusiňák, 2006, str. 49)

V takto vymedzených súvislostiach vnímame EÚ ako supranacionálnu organizáciu t. j. špecifický výsledok európskej integrácie nadštátneho charakteru. Koncept supranacionálnej spolupráce členských štátov v oblastiach, ktoré boli prvotne spravované jednotlivými členskými štátmi samostatne, je výsledkom činnosti francúzskeho ministra plánovania Jeana Monneta. Podstata takto vymedzenej spolupráce spočíva, ako sme už uviedli pri trojpilierovej štruktúre EÚ, v presune časti suverenity z národnej úrovne na vyššiu úroveň, teda nadnárodnú, pričom platí, že rozhodnutie, ktoré je prijaté na supranacionálnej úrovni je záväzné pre národnú úroveň a takéto rozhodnutie môže nadnárodná úroveň prijať aj proti vôli nižších úrovni. Tým sa supranacionálna spolupráca odlišuje od medzinárodnej spolupráce, v rámci ktorej nedochádza k presunu právomoci a na prijatie rozhodnutia sa vyžaduje súhlas všetkých členských štátov. Za povšimnutie stojí aj tá skutočnosť, že suverenita supranacionálnej organizácie, nie je narozdiel od suverenity štátov pôvodná, ale je odvodená od suverenity členských krajín.

Prihliadnuc na takéto vymedzenie EÚ ako supranacionálnej organizácie môžeme definovať jej atribúty, ktorými sú:

  • Supranacionálna organizácia vzniká na základe zakladateľských zmlúv zúčastnených štátov, v rámci ktorých je vymedzená oblasť, v ktorej bude novovznikajúci prvok medzinárodnej scény pôsobiť. Tieto zakladateľské zmluvy sú považované za medzinárodné zmluvy a sú upravené pravidlami medzinárodného práva.
  • Obsahom zakladateľských zmlúv je ohraničenie oblastí, v ktorých je supranacionálna organizácia oprávnená konať. To znamená, že zakladajúce štáty a aj tie neskôr pristupujúce, sa vzdávajú časti svojej suverenity v prospech supranacionálnej organizácie a zároveň sa zaväzujú rešpektovať rozhodnutia z jej dielne v oblastiach, ktoré jej samé zverili. Tieto oblasti predstavujú jeden zo základných kameňov štátu, ktoré bol dovtedy  oprávnený upravovať si len štát – ide o oblasť zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci.
  • Supranacionálna organizácia disponuje oprávnením k zriadeniu vlastného administratívneho systému, ktorý má presne vymedzené právomoci a kompetencie. Kreslá v orgánoch administratívneho rámca sú obsadzované príslušníkmi členských štátov.
  • Supranacionálna organizácia si vytvára vlastný právny systém odlišný od právneho systému členských štátov aj medzinárodného práva (tento znak zohráva v súlade s naplnením cieľov príspevku kľúčovú úlohu).
  • Spôsob realizácie právomoci orgánov supranacionálnej organizácie je založený na systéme väčšinového princípu rozhodovania, čo predstavuje povinnosť riadiť
    sa rozhodnutiami z pozície supranacionálnej organizácie aj pre tie členské štáty, ktoré v konečnom dôsledku hlasovali proti prijímanému rozhodnutiu. (Krunková, 2012, str. 15 – 16)

Napriek vymedzeniu EÚ ako supranacionálnej organizácie chceme zdôrazniť,
že EÚ nefunguje na rýdzo supranacionálnom princípe, pretože v obzvlášť citlivých oblastiach sa i naďalej uplatňujú prvky medzivládnej spolupráce. Primárne je prvok supranacionality uplatňovaný v oblasti hospodárskej spolupráce t. j. v oblasti bývalého prvého piliera. EÚ si ponechala aj určité medzivládne elementy, v rámci ktorých síce členské krajiny môžu spolupracovať, ale ponechávajú si plnú zvrchovanú moc pri rozhodovaní. Medzivládne elementy EÚ sú viditeľné v oblastiach zahraničnej a bezpečnostnej politiky či v oblasti daní. Princíp supranacionality môžeme vnímať ako pomyselnú deliacu čiaru medzi EÚ ako medzinárodnou organizáciou sui generis a klasickými medzinárodnými organizáciami, ktorými sú napríklad OSN alebo OBSE.

Ak chceme pochopiť podstatu EÚ ako medzinárodnej organizácie sui generis
je potrebné, aby sme sa okrem základných čŕt, ktoré jej boli dané zakladateľskou zmluvou, venovali aj jej pozícii v súčasnom období v zmysle platnej právnej úpravy. Tá bola pozmenená Lisabonskou zmluvou, ktorá predstavuje zatiaľ poslednú revíznu zmluvu základného zmluvného rámca. Podpísaná bola 13. decembra 2007 a do platnosti vstúpila
až po ukončení ratifikačného procesu 1. decembra 2009. V zmysle Lisabonskej zmluvy
je EÚ založená na ZEÚ a ZFEÚ, ktoré disponujú rovnakou právnou silou, pričom rovnaká pozícia bola daná aj Charte základných práv Európskej únie. Podľa čl. 1 ZEÚ EÚ nahradila Európske spoločenstvo a stala sa jeho právnym nástupcom. Ostatnou revíznou zmluvou
tiež došlo k zlúčeniu pilierov EÚ a snáď najpodstatnejšou zmenou, ktorú so  sebou priniesla Lisabonská zmluva, je priznanie právnej subjektivity EÚ v zmysle čl. 47 ZEÚ.

Našim čiastkovým cieľom v tejto časti príspevku bolo ozrejmiť charakter EÚ, ktorý je natoľko neobyčajný, že nám umožňuje súhlasiť s tvrdením, že EÚ je jedinečné spoločenstvo demokratických štátov. Je výsledkom ich dobrovoľného spojenia s cieľom realizovať proces európskej integrácie vo všetkých jej dimenziách. EÚ predstavuje spoločenstvo hodnôt, práva a solidarity, ktoré sa vyznačuje neustálou dynamikou po kvalitatívnej i kvantitatívnej stránke, a ktoré disponuje vlastným osobitým právnym systémom. (Hurná, Rusiňák, 2010, str. 45)

1.     Charakteristika právneho systému Európskej únie

Európska únia je vnímaná ako právne spoločenstvo, ktoré vzniklo na základe práva, podieľajúce sa na jeho tvorbe a zároveň ako spoločenstvo štátov s osobitými znakmi disponujúce vlastným právnym systémom. Právny systém EÚ je odlišný od medzinárodného práva aj od právnych poriadkov členských štátov, kde sa jeho osobitá povaha odráža v  prednosti pred vnútroštátnym právom jednotlivých členských štátov. Špecifický charakter právneho systému EÚ je spôsobený predovšetkým tým, že sa členské štáty dobrovoľne vzdali zvrchovaných právomocí v prospech EÚ, čím sa jej právne podriadili a zaviazali k rešpektovaniu právnych aktov vydaných z jej pozície. Z toho vyplýva, že vzťah medzi EÚ a členskými štátmi je subordinačný, čo sa nevyhnutne odrazilo aj v jeho právnej regulácii. Prihliadnuc na túto skutočnosť sa pomerne často hovorí o nadštátnom charaktere nielen samotnej EÚ ale aj jej právneho systému. (Tomášek, 2013, str. 55)

Vybudovanie právneho systému EÚ na princípe nadštátnosti, nám umožňuje
jeho označenie sui generis, obdobne ako je označovaná aj samotná EÚ. Zároveň tým dochádza k prelomeniu tradičnej bipartity práva na právo medzinárodné a právo vnútroštátne a dochádza tak k vytvoreniu tripartity týchto systémov – právo medzinárodné, právo EÚ a právo vnútroštátne. (Šišková, Stehlík, 2007, str. 75)

Právny systém EÚ predstavuje dynamicky a členitý právny systém, ktorého vývoj neustále napreduje a ktorý pozostáva z právnych noriem rôznej povahy, pôvodu, účelu a právnych účinkov. Právny systém EÚ disponuje vlastnými prameňmi práva i vlastným mechanizmom ich tvorby. Jeho podstata spočíva v úprave týchto  druhov vzťahov:

  • vzťahy medzi EÚ a členskými štátmi,
  • vzťahy medzi členskými štátmi navzájom (v tomto smere plní obdobné funkcie
    ako medzinárodné právo verejné),
  • vzťahy v rámci vnútornej štruktúry EÚ a jej administratívneho rámca (analogicky s ústavným právom v členských štátoch),
  • vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami na jednej strane a  inými fyzickými alebo právnickými osobami, členským štátom alebo EÚ na strane druhej, t. j. vzťahy súkromnoprávneho charakteru.

Ojedinelosť a unikátnosť právneho systému EÚ je dôvodom nato, aby sme
sa bližšie venovali pojmu právo EÚ, ktorého obsahové vymedzenie nie je jednoznačné, jeho charakteristike a postaveniu so zameraním na jeho pozíciu v ,,predlisabonskom“ a ,,polisabonskom“ období.

1.1    Pojem ,,právo Európskej únie“

Právny systém regulujúci proces európskej integrácie, výsledkom ktorého bolo inštitucionalizovanie Európskych spoločenstiev a neskôr  EÚ, sa v odbornej literatúre
ale aj aplikačnej praxi označuje pojmami európske právo, európske právo v užšom zmysle, európske právo v širšom zmysle, právo EÚ, aquis communautaire a pod. Najčastejšie
sa však stretávame s pojmom európske právo, ktorého polysémanticky charakter umožňuje jeho používanie v týchto základných významoch:

  • Ako súbor právnych noriem, ktoré regulujú vzťahy medzi európskymi štátmi v najrozmanitejších oblastiach. Primárne sa jedná o vzťahy realizované v oblasti medzinárodných organizácií na základe multilaterálnych dohôd.
  • Ako súhrn právnych systémov jednotlivých európskych štátov bez prihliadnutia  na ich pôvod a rozdiely charakteristické pre angloamerický či kontinentálny typ práva. V tomto zmysle je európske právo vnímané ako komparatívne právo štátov Európy.
  • Ako označenie pre súbor právnych noriem, ktoré regulujú vzťahy z pozície EÚ
    ako ojedinelého a doteraz nenapodobniteľného integračného zoskupenia európskeho kontinentu. (Hurná, Rusiňák, 2010, str. 136 - 137)

Európske právo predstavuje pomerne ,,mladé“ právo, ktorého vznik je spojený, s integračnými vzťahmi siahajúcimi až do päťdesiatych rokov minulého storočia. Konkrétne vzniklo v roku 1952 spolu s nadobudnutím platnosti Zmluvy o založení ESUO ako prvého z trojice Európskych spoločenstiev. Režim, kedy sa proces európskej integrácie realizoval výlučne v zmysle práva Európskych spoločenstiev pretrval až do 1. januára 1993, teda do nadobudnutia platnosti ZEÚ. V ,,predlisabonskom“ období predstavovala ZEÚ výrazný prelom v charaktere i členení právneho poriadku Európskych spoločenstiev a EÚ. V zmysle čl. A ZEÚ v pôvodnom znení bola: ,,Únia založená na Európskych spoločenstvách doplnených politikami a formami spolupráce ustanovenými touto zmluvou“. Vychádzajúc z tohto článku je možné odvodiť trojpilierové členenie európskeho práva. Hlavy II, III a IV ZEÚ v pôvodnom znení obsahovali ustanovenia, ktorými sa menili a dopĺňali zakladateľské zmluvy troch Európskych spoločenstiev, tvoriace prvý pilier EÚ. V Hlave V ZEÚ v pôvodnom znení bola upravená problematika spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktorá predstavovala druhý pilier EÚ, a Hlava VI ZEÚ v pôvodnom znení pojednávala o policajnej a súdnej spolupráci v trestných veciach, teda o treťom pilieri EÚ. Ostatné hlavy ZEÚ v pôvodnom znení zastrešovali celú trojpilierovú štruktúru. (Hurná, Rusiňák, 2010, str. 138 - 139)

Prvý pilier, ktorého právnym základom bola Zmluva o založení ESUO, Zmluva o založení EHS a Zmluva o založení EURATOM-u, bol tvorený právom Európskych spoločenstiev. V rámci neho sa uplatňoval princíp nadnárodnej spolupráce a niesol označenie komunitárne právo. Na základe ZEÚ paralelne popri komunitárnom práve existovalo únijné právo. Únijné právo súviselo s tvorbou práva v druhom a treťom pilieri, v rámci ktorého sa na rozdiel od prvého piliera uplatňoval princíp medzivládnej spolupráce. Takýto stav paralelnej existencie dvoch odlišných právnych systémov t. j. komunitárneho práva a únijného práva bol spôsobený výraznými rozdielmi v oblasti spôsobu tvorby právnych aktov a ich právnej povahy.

V ,,predlisabonskom“ období sa pojem európske právo vymedzoval najčastejšie
ako súhrn právnych noriem upravujúcich vznik, postavenie a činnosť Európskych spoločenstiev a EÚ. Inými slovami môžeme povedať, že v tomto období bolo európske právo ponímané ako právny systém tvorený súhrnom komunitárneho práva a únijného práva.

Znázornenie členenia európskeho práva na komunitárne a únijné v ,,predlisabonskom“ období a jednotlivé pramene týchto právnych subsystémov zachytáva nasledujúca schéma (obrázok 1).

právo

Medzníkom v oblasti nazerania na problematiku európskeho práva bola Lisabonská zmluva, ktorá predstavovala jeho opätovnú reformu. Od 1. decembra 2009, kedy nadobudla ostatná revízna zmluva platnosť, sa EÚ stala právnym nástupcom Európskeho spoločenstva v zmysle čl. 1 ZEÚ a zároveň v zmysle čl. 47 ZEÚ nadobudla EÚ úplnú právnu subjektivitu. Nastolila sa tak otázka, či má ešte zmysel rozlišovať medzi komunitárnym právom a únijným právom ako zložkami európskeho práva. V tejto súvislosti sa Kalesná, Hruškovič a Ďuriš (2011, str. 137) vo svojej publikácii prikláňajú k názoru, že pojem európske právo sa vo svojej podstate stotožňuje s pojmom právo EÚ a pojem komunitárne právo je možné použiť azda len na označenie práva EURATOM-u, ktorého zakladateľská zmluva nebola predmetom revízie zakladateľských zmlúv Lisabonskou zmluvou. K tomuto názoru sa prikláňa aj Svoboda (2010, str. 63), ktorý uvádza, že: ,,vstupom Lisabonskej zmluvy do platnosti nekončí formálne rozdelenie medzi Európskou úniou a Spoločenstvom, pretože ďalej nezávisle na Európskej únii existuje EURATOM, a tým nekončí ani rozdelenie európskeho práva na právo komunitárne a právo únijné“.

To, že sa Európska únia stala právnym nástupcom Európskeho spoločenstva, predstavovalo v oblasti právneho systému EÚ tú skutočnosť, že komunitárne právo, ktoré malo svoj právny základ v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva, sa stalo právom EÚ spoločne so všetkými aktmi, ktoré boli prijaté v zmysle ZEÚ v ,,predlisabonskom“ období. Ďalšia zmena, ktorú so sebou priniesla Lisabonská zmluva, spočívala v zlúčení troch pilierov EÚ.  Z toho vyplýva, že právo EÚ je obsahovo tvorené matériou bývalého prvého piliera, no zároveň aj matériou, ktorá upravuje spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a spoluprácu v oblasti justície a vnútra v trestných veciach. Podobne ako Hurná a Rusiňák sa aj my prikláňame k označeniu právneho poriadku regulujúceho proces európskej integrácie pojmom právo EÚ reflektujúc tak znenie čl. 1 ZEÚ, v zmysle ktorého je EÚ založená na ZEÚ a ZFEÚ, ktoré majú rovnakú právnu silu. Okrem toho čl. 6 ods. 1 ZEÚ stanovuje, že EÚ uznáva práva, slobody a zásady obsiahnuté v Charte základných práv EÚ (ďalej len ,,Charta“), ktorej priznáva rovnakú právnu silu ako zmluvám. Na základe tejto skutočnosti, možno súhlasiť s tvrdením, že právo EÚ je tvorené tromi právnymi dokumentmi, ktorými sú ZEÚ, ZFEÚ a Charta, disponujúcimi rovnakou právnou silou.

Od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy, v ,,polisabonskom“ období, môžeme právo EÚ vymedziť ako súbor priamo či nepriamo aplikovateľných právnych pravidiel, prijatých členskými štátmi alebo na úrovni EÚ, za účelom zverenia niektorých právomocí členskými štátmi v prospech EÚ. (Tomášek, 2013, str. 56)

Taktiež chceme podotknúť, že právne akty iných európskych integračných zoskupení nespadajú do obsahového vymedzenie pojmu právo EÚ. To znamená, že právo EÚ je užším pojmom než európske právo, ktorého obsahovou zložkou sú aj právne normy iných európskych medzinárodných organizácií.

Nesmieme však opomenúť, že aj v ,,polisabonskom“ období ešte má zmysel hovoriť o komunitárnom práve, ale len v rozsahu práva EURATOM-u fungujúcom na samostatnom zmluvnom základe, čím sa prikláňame k názorom vyššie spomínaných autorov.

Právo EÚ je tvorené, narozdiel od právnych systémov členských štátov, ktorých normy regulujú všetky druhy právnych vzťahov na presne vymedzenom území, normami práva regulujúcimi vzťahy len v tých oblastiach, v rámci ktorých došlo k presunu právomocí z členských štátov na EÚ. Napriek tejto skutočnosti, je možné právo EÚ členiť z hľadiska jeho vecnej pôsobnosti na právo:

  • Inštitucionálne/ formálne/ administratívne – normy práva EÚ obsahujúce inštitucionálnu výstavbu EÚ, organizačnú štruktúru orgánov a inštitúcií EÚ, spôsob ich kreovania, rozhodovania, kompetencie a vzťahy medzi nimi.
  • Hmotné/ materiálne – normy práva EÚ, ktoré upravujú jednotlivé úniové politiky, problematiku občianstva EÚ. Taktiež obsahujú aj zásady, ktoré
    sa uplatňujú pri aplikácii práva EÚ v jednotlivých členských štátoch,
    čím dotvárajú jeho špecifickú povahu. (Kalesná, Hruškovič, Ďuriš, 2011,
    str. 137 - 138)

1.1    Pramene práva Európskej únie

Právo EÚ je možné vnímať vo viacerých líniách. Je však dôležité si uvedomiť, že je tvorené viacerými subsystémami prameňov práva, ktoré vo svojej podstate tvoria jednotnú sústavu.

Vo všeobecnosti sa pod pojmom prameň práva rozumejú oficiálne formy, v ktorých nachádza objektívne právo svoje vyjadrenie t. j. je v nej obsiahnutá platná právna norma. Takýto pohľad na prameň práva je možné uplatniť aj v práve EÚ.

Systém prameňov práva EÚ je odrazom jedinečnej povahy EÚ. Narozdiel
od tradičných medzinárodných organizácií fungujúcich na báze medzinárodných zmlúv,
ich nemožno charakterizovať spôsobom, ktorý ponúka klasický výklad uplatňujúci
sa v právnej teórii. Prihliada sa predovšetkým nato, že právo EÚ je komplexom noriem
sui generis. Diferencia prameňov práva EÚ od prameňov práva iných právnych disciplín vychádza zo špecifického spôsobu ich tvorby, aplikácie, vynútiteľnosti a hierarchického usporiadania. (Strážnická, 2009, str. 67)

V komplexe sú pramene práva EÚ veľmi rôznorodé a výslovné objasnenie
ich typológie neobsahujú ani zakladateľské zmluvy a ich revízie. Akýsi náznak typológie
je možné badať v čl. 288 ZFEÚ, v ktorom sú vymenované typy sekundárnych právnych aktov, ktoré sú orgány EÚ oprávnené prijímať. Taktiež čl. 289 ods. 3 ZFEÚ a čl. 297 ZFEÚ obsahujú členenie aktov na legislatívne a nelegislatívne, no s absenciou vymedzenia ich  vzťahu k iným prameňom práva EÚ. Právna teória s podporným použitím čl. 6 ZEÚ, ustanovení ZFEÚ a judikatúry vymedzuje nasledujúce kategórie prameňov práva EÚ, v rámci ktorých je kritériom členenia ich význam a stupeň  právnej sily:

  • primárne pramene,
  • všeobecné právne zásady,
  • medzinárodné zmluvy uzatvorené medzi EÚ a tretími štátmi prípadne medzinárodnými organizáciami,
  • sekundárne pramene,
  • judikatúra Súdneho dvora Európskej únie.

Takéto usporiadanie subsystémov práva EÚ je odrazom ich hierarchického usporiadania, čiže nepredstavuje výsledok ľubovôle a je možné z neho vyvodiť nasledujúce závery. Najvyššiu pozíciu zastávajú primárne pramene, ktorých ustanovenia majú navzájom rovnakú právnu silu. Táto skutočnosť sa vzťahuje aj na nepísane právo EÚ. Medzinárodné zmluvy uzatvorené medzi EÚ a tretími štátmi prípadne medzinárodnými organizáciami zastávajú nižšiu pozíciu než primárne pramene a všeobecné právne zásady, čo je odrazom ich podriadenosti. Sekundárne pramene zastávajú o stupeň nižšiu pozíciu než medzinárodné zmluvy uzavreté medzi EÚ a tretími štátmi, z čoho vyplýva, že na platnosť aktov sekundárnych prameňov práva sa vyžaduje ich súlad s vyššie uvedenými subsystémami. Súdne rozhodnutia disponujú v práve EÚ špecifickou pozíciou. Väčšina autorov zastáva názor, že súdne rozhodnutia nepredstavujú prameň práva EÚ vo formálnom zmysle slova, pretože právo EÚ nie je precedentným systémom a  rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nedisponujú právnou záväznosťou. No i napriek tomu disponujú autoritou a dovoľujeme si tvrdiť, že v práve EÚ zastávajú významnú a nenahraditeľnú pozíciu. (Hurná, Rusiňák, 2010, str. 144 - 145)

Pre účely naplnenie zámeru príspevku a potrebu uceleného pohľadu na právny systém EÚ je potrebné poskytnúť charakteristika jednotlivých prameňov práva EÚ.

  • Primárne pramene

Prvá pozícia primárnych prameňov v hierarchickom členení práva EÚ je dôkazom toho, že  v práve EÚ plnia obdobnú  úlohu akú zastáva ústava resp. ústavné právo v rámci vnútroštátneho práva. To znamená, že všetky ostatné pramene musia vychádzať z primárneho práva a byť s ním v súlade. Primárne právo zakotvuje právne základy tvorby sekundárneho práva a administratívnej výstavby EÚ.

Primárne právo je tvorené normami s najvyššou právnou silou, ktoré sa stali právnym základom vzniku troch Európskych spoločenstiev a neskôr aj EÚ. Vymedzujú právomoci prenesené z členských štátov na EÚ, vytvárajú základné pravidlá fungovania tohto integračného celku a v priebehu ich existencie boli viac krát zmenené a doplnené revíznymi zmluvami.

Z historického kontextu môžeme medzi pramene primárneho práva zaradiť zakladateľské zmluvy a ich revízie. Neoddeliteľnú súčasť zakladateľských zmlúv predstavujú aj protokoly, ktoré k nim boli pripojené a taktiež disponujú hodnotou primárneho prameňa. K primárnym prameňom práva EÚ je potrebné priradiť aj zmluvy o pristúpení k EÚ, ktoré súviseli s jednotlivými vlnami rozširovania Európskych spoločenstiev a neskôr EÚ, medzinárodné dohody uzatvorené medzi členskými štátmi v rámci tzv. užšej spolupráce a po prijatí Lisabonskej zmluvy v súlade s čl. 6 ZEÚ aj Chartu základných práv EÚ disponujúcu rovnakou právnou silou ako zakladateľské zmluvy.

  • Všeobecné právne zásady

Prameňmi práva EÚ sú všeobecné právne zásady, ktoré predstavujú nepísaný prameň práva EÚ a sú prejavom úcty, vážnosti a spravodlivosti ako základných atribútoch každého demokratického právneho poriadku. Taktiež sú vyjadrením hodnôt spoločných
pre všetky členské štáty. (Hurná, Rusiňák, 2010, str. 165)

Existencia právnych zásad vychádza zo skutočnosti, že právna úprava nedokáže reflektovať každý detail objektívnej reality a z toho dôvodu dochádza k existencii ,,medzier“ v práve. Všeobecné právne zásady pôsobia pri ich vypĺňaní a sú sformulované v judikatúre Súdneho dvora EÚ, ktorý sa riadi obyčajovým právom medzinárodného verejného práva a všeobecnými právnymi zásadami ústavných a právnych tradícii členských štátov.

  • Medzinárodné dohody uzatvorené medzi EÚ a tretími štátmi prípadne medzinárodnými organizáciami

Medzinárodné zmluvy uzavreté medzi EÚ a tretími štátmi sú odrazom právnej subjektivity EÚ a napomáhajú ovplyvňovať vývoj medzinárodných vzťahov na politickom, ekonomickom, kultúrnom, hospodárskom a diplomatickom poli.

V súlade s čl. 216 ZFEÚ sú prameňom práva EÚ aj medzinárodné dohody uzavreté medzi EÚ a jedným alebo viacerými tretími štátmi prípadne medzinárodnými organizáciami vtedy, ak tak vyplýva z ustanovení zmlúv alebo ak uzavretie dohody je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov stanovených zmluvami v rámci politík EÚ, alebo ak je tak ustanovené v právne záväznom akte EÚ, alebo sa to môže dotknúť spoločných pravidiel prípadne pozmeniť oblasť ich pôsobnosti. Právomoc EÚ byť zmluvnou stranou medzinárodných zmlúv vyplýva aj z ustanovení čl. 3 ods. 2 ZFEÚ.

Prihliadnuc na ich hierarchické usporiadanie možno konštatovať, že sú nadradené sekundárnemu právu. Vyplýva to zo znenia čl. 216 ods. 2 ZFEÚ, v zmysle ktorého
sú dohody uzavreté EÚ záväzné pre orgány EÚ a jednotlivé členské štáty, a taktiež
zo znenia čl. 218 ods. 11 ZFEÚ, ktorý pojednáva o zlučiteľnosti medzinárodnej zmluvy                    so zakladajúcimi zmluvami. Z toho vyplýva, že administratívny aparát EÚ nie je oprávnený vydať akt,  ktorý by bol v rozpore s medzinárodnou zmluvou ak jednou zo zmluvných strán je EÚ.

  • Sekundárne pramene

Sekundárne pramene sú tvorené právnymi aktmi, ktoré vydáva inštitucionálny rámec EÚ (narozdiel od primárnych prameňov, ktoré sú tvorené členskými štátmi), ako prejav výkonu zverených právomoci na realizáciu a rozvoj politík EÚ. Ako to vyplýva z hierarchického usporiadania subsystémov práva EÚ je sekundárne právo podriadené primárnemu právu, všeobecným právnym zásadám i medzinárodným zmluvám uzatvorenými medzi EÚ a tretími štátmi prípadne medzinárodnými organizáciami.

Pramene sekundárneho práva možno rozdeliť do dvoch skupín. Prvou skupinou
sú typické sekundárne pramene, ktorých výpočet a charakteristika je obsiahnutá
v čl. 288 ZFEÚ. Z dikcie čl. 288 ZFEÚ vyplýva, že orgány EÚ sú oprávnené prijímať nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská ako prejav výkonu svojich právomoci. Druhá skupina sa označuje ako atypické pramene sekundárneho práva, medzi ktoré zaraďujeme tie pramene, ktorých výpočet nie je obsahom čl. 288 ZFEÚ. Je potrebné podotknúť, že vyššia frekvencia výskytu a aj väčší význam sa spája s typickými právnymi aktmi.

  • Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie

Judikatúra Súdneho dvora EÚ pozostáva z pravidiel, ktoré sa vyznačujú dosahom
na právo EÚ. Vzniká tu však otázka, či sú súdne rozhodnutia prameňom práva EÚ v pravom zmysle slova. Jednoznačná odpoveď na túto otázku však neexistuje, aj keď
sa môžeme stretnúť s názormi, že ich označenie ako formálneho prameňa práva nie je
na mieste.  Platí, že v kontinentálnom type právnej kultúry súdne rozhodnutia nie sú prameňom práva, narozdiel od angloamerického typu právnej kultúry. Vzhľadom k tomu, že právny systém EÚ označovaný ako sui generis, čo vyplýva už zo samotného supranacionálneho charakteru EÚ, obsahuje prvky kontinentálneho aj angloamerického typu právnej kultúry, sa Súdny dvor EÚ (v minulosti Európsky súdny dvor) podieľa nielen na vykladaní ale aj dotváraní práva EÚ. Tvorivá funkcia Súdneho dvora EÚ sa prejavuje najmä v procese interpretácie práva vychádzajúc tak z ustanovení zakladateľských zmlúv, v zmysle ktorých súdne orgány EÚ majú povinnosť zaručiť dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv. V súlade s princípom zákazu denegatio iustitiae je povinnosťou sudcu vo veci rozhodnúť aj v prípade, že v právnej úprave narazil na medzeru. Jeho úloha spočíva vo vyplnení tejto medzery, pričom výsledkom tvorivej činnosti Súdneho dvora EÚ sú najmä princípy aplikácie práva EÚ v jednotlivých členských štátoch vyznačujúce sa vysokou autoritou, ktoré v konečnom dôsledku dotvárajú špecifickú povahu práva EÚ. (Kalesná, Hruškovič, Ďuriš, 2011, str. 154)

Pramene práva EÚ a ich členenie v „polisabonskom“ období zachytáva nasledujúca schéma (obrázok 2).

Pramene práva EÚ v ,,polisabonskom“ období

a) primárne pramene

zakladateľské zmluvy Európskych spoločenstiev  vrátane zmlúv a aktov, ktoré menia a dopĺňajú zakladateľské zmluvy

  • Zmluva o založení ESUO
  • Zmluva o založení EHS
  • Zmluva o založení EURATOM-u
  • Zlučovacia zmluva
  • Jednotný európsky akt
  • Zmluva o založení EÚ
  • Amsterdamská zmluva
  • Nicejská zmluva
  • Zmluva o Ústave pre Európu (aj napriek tomu, že nikdy nevstúpila do platnosti)
  • Lisabonská zmluva

zmluvy a akty o podmienkach pristúpenia nových členských štátov k EÚ

medzinárodné dohody uzatvorené medzi členskými štátmi v rámci tzv. užšej spolupráce

Charta základných práv EÚ

 

b) všeobecné právne zásady

c) medzinárodné zmluvy uzatvorené medzi EÚ a tretími štátmi prípadne medzinárodnými organizáciami

obchodné zmluvy

zmluvy o spolupráci

dohody o pridružení

dohody v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky

 

d) sekundárne pramene

typické: nariadenia,  smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská

atypické: zmluvy zmieňujúce sa o opatreniach (čl. 168 ods. 4 ZFEÚ), usmerneniach (čl. 171 ods. 1 ZFEÚ), hlavných smeroch (čl. 121 ods. 2 ZFEÚ) a iné

 

e) judikatúra Súdneho dvora Európskej únie

Obrázok 2 Pramene práva Európskej únie (Zdroj: autorka, spracované podľa Kalesná, Hruškovič, Ďuriš, 2011, str. 137 – 158; Hurná, Rusiňák, 2010, str. 125 - 169)

Záver

Právny systém Európskej únie je entitou sui generis. Pri zohľadnení  uvedeného je možné dospieť k záveru, že tak ako samotná EÚ aj jej právny systém sa vyznačujú osobitými črtami. Napriek špecifickému charakteru právneho systému EÚ sa väčšina odborníkov prikláňa k názoru, že jeho pramene vytvárajú relatívne ucelený a hierarchicky usporiadaný systém, na ktorý nemožno nazerať v duchu výkladu tradičných právnych systémov. Koherentný systém prameňov práva EÚ je vnútorne členený do viacerých podsystémov - primárne pramene, všeobecné právne zásady, medzinárodné zmluvy uzatvorené medzi EÚ a tretími štátmi prípadne medzinárodnými organizáciami, sekundárne pramene, judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, pričom poradie jednotlivých prameňov je odrazom stupňa ich právnej sily. Sme názoru, že štruktúra právneho systému EÚ je v celoeurópskom ponímaní jedinečná a preto bude nepochybne zaujímavé sledovať jej ďalší progres.

Zoznam bibliografických odkazov

HURNÁ, Lucia a Peter RUSIŇÁK, 2010. Právo európskej únie. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM.  ISBN 978-80-225-3048-4.

Charta základných práv Európskej únie (2012) - Ú. v. ES C 326 (2012)

KALESNÁ, Katarína, Ivan HRUŠKOVIČ a Michal ĎURIŠ, 2011. Európske právo. Bratislava: Univerzita Komenského, Právnická fakulta, ISBN 978-80-7160-326-9.

KLUČKA, Ján a Ján MAZÁK, 2004. Základy európskeho práva. Bratislava: Iura Edition. ISBN 80-80-780-05-6.

KRUNKOVÁ, Alena, 2012. Európske právo - Učebné texty pre študijný odbor verejná politika a verejná správa. Košice: EQUILIBRIA, s. r. o.  ISBN 978-80-7097-980-8.

MAZÁK, Ján a Martina JÁNOŠÍKOVÁ, 2009. Základy práva Európskej únie- Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: Iura Edition. ISBN 978-80-8078-289-4.

RUSIŇÁK, Peter, 2006. Právo Európskej únie – Úvod do štúdia. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM. ISBN 80-225-2244-9.

STRÁŽNICKÁ, Viera, 2009. Európska integrácia a právo Európskej únie. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o. ISBN 978-80-89447-00-8.

SVOBODA, Pavel, 2007. Právo vňejších vztahů Evropské unie. Praha: Linde. ISBN 80-72-011-92-8.

ŠIŠKOVÁ, Naděžda a Václav STEHLÍK, 2007. Evropské právo 1 – Ústavní základy Evropské unie. Praha: Linde, a.s. ISBN 978-80-7201-680-8.

TOMÁŠEK, Michal et al., 2013. Právo Evropské unie. Praha: Leges, s.r.o.
ISBN 978-80-87587-53-3.

Zmluva o Európskej únii (konsolidované znenie 2012) - Ú. v. ES C 326 (2012)

Zmluva o fungovaní Európskej únie (konsolidované znenie 2012) - Ú. v. ES C 326 (2012)

Jak citovat tento text?

Sčensná, Anna. Právny systém Európskej únie [online]. E-polis.cz, 14. únor 2017. [cit. 2024-12-03]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/pravny-system-europskej-unie.html>. ISSN 1801-1438.

[Nahoru ↑]


Hodnocení

Hodnocení: 4 hvězdiček / Hodnoceno: 3x


Přidat komentář

Vložit komentář