Politický systém Maďarskej republiky - súčasný stav a možné zmeny po víťazstve Fideszu

Aprílové parlamentné voľby v Maďarskej republike priniesli očakávané výsledky – s jednoznačným náskokom v nich zvíťazila politická strana Fidesz, ktorej sa podarilo získať v zákonodarnom zbore dokonca ústavnú väčšinu. Fidesz po voľbách zostavil jednofarebnú silnú vládu, pred ktorou však stojí riešenie množstva problémov. Riešiť je potrebné jednak ekonomickú a sociálnu situáciu krajiny, ale takisto vykonať aj zmeny v politickom systéme štátu, ktoré by viedli k zefektívneniu prebujnenej verejnej správy.

Politický systém Maďarskej republiky - súčasný stav a možné zmeny po víťazstve Fideszu

 Úvod

Aprílové parlamentné voľby v Maďarskej republike priniesli očakávané výsledky – s jednoznačným náskokom v nich zvíťazila politická strana Fidesz, ktorej sa podarilo získať v zákonodarnom zbore dokonca ústavnú väčšinu. Fidesz po voľbách zostavil jednofarebnú silnú vládu, pred ktorou však stojí riešenie množstva problémov. Riešiť je potrebné jednak ekonomickú a sociálnu situáciu krajiny, ale takisto vykonať aj zmeny v politickom systéme štátu, ktoré by viedli k zefektívneniu prebujnenej verejnej správy. Fidesz v predvolebnej kampani veľa z toho, ako si predstavuje riešiť ekonomickú situáciu, nenačrtol. Poväčšinou iba všeobecné informácie prezentoval aj o zmenách, ktoré chce vykonať v politickom systéme krajiny. Jeho vládny program bol síce trošku konkrétnejší ako predvolebné sľuby, ale nebol až taký detailný, ako by mnohí očakávali.

Keďže politický systém každej krajiny je pilierom celého štátu, je úplne zrejmé, že pravidlá pre jeho zmenu sú dané rigidnejšie, ako pre sanovanie bežných problémov. Bariérou pre zmenu politického systému je v absolútnej väčšine štátov sveta ústavná väčšina. V podmienkach systému pomerného zastúpenia obvykle znamená, že pre zmeny v politickom prostredí konkrétneho štátu je nevyhnutný konsenzus kľúčových politických strán na domácom politickom poli. Fidesz sa o konsenzus pokúšať nemusí, stačí mu predkladať vlastné návrhy. Politický systém Maďarska môže teda pretransformovať fakticky do takej podoby, do akej chce. A práve o tom, ako vyzerá politický systém Maďarska dnes, aké sú jeho nosné piliere a aké zmeny v ňom môžu, nielen z pohľadu proklamovaných vyhlásení Fideszu, nastať, uvažuje autor v tomto príspevku.

Politický systém – teoretické východiská

Politický systém môže byť interpretovaný z viacerých uhlov pohľadov. Všetky jeho definície však majú vždy podstatné prvky spoločné, a to: politický systém je tvorený jeho inštitucionálnym zázemím (štátnymi orgánmi, politickými stranami a hnutiami, mimovládnymi organizáciami, samosprávnymi orgánmi, súdmi, atď.) a rovnako aj regulačnými prvkami, ktoré fungovanie uvedených inštitúcií vymedzujú – ide predovšetkým o ústavu a ústavné zákony, zákony, nariadenia, vyhlášky, smernice, všeobecne záväzné nariadenia, ale aj neformálne kódexy a normy, ktoré upravujú správanie sa jednotlivcov v spoločnosti a aj kolektívne spravovanie spoločnosti ako celku.

Normatívnym subsystémom politického systému je politický režim[1]. V najširšej reflexii zahŕňa všetky hodnoty a systémové princípy, štruktúru autorít, formálne a neformálne pravidlá, politické hry a z nich vyplývajúce závislosti medzi subjektmi politiky[2].

Diverzifikácia politických systémov je možná podľa viacerých kritérií – všetky však majú na zreteli skutočnosť, kto je podstatným suverénom moci, kto je reálnym politickým aktérom, najvýznamnejším „hráčom“ na politickom poli, akým spôsobom možno politických aktérov obmieňať a kto sa nimi môže stať, aké sú vzťahy medzi najdôležitejšími zložkami moci, aká je miera demokratizácie procesov v ňom, akým spôsobom je realizovaná občianska participácia, a aké sú eventuálne sankcie za nedodrživanie „pravidiel hry“.

Politické systémy sa zväčša zvyknú členiť na demokratické a nedemokratické (v závislosti od stupňa demokratickosti), na parlamentné a prezidentské (podľa miery intenzity vplyvu zákonodárneho zboru a hlavy štátu). A. Antoszewski[3] k týmto dvom základným dichotomickým členeniam pridáva ešte členenie politických systémov na konsociačné (konsenzuálne) a majoritné (westminsterské), autoritatívne a totalitné. Samozrejme, dichotomické členenie je veľmi zovšeobecňujúce, a v praxi sa najčastejšie možno stretnúť s politickými systémami, ktoré oscilujú niekde na strede pomyselnej krivky, kde je na strane jednej prvý diadický extrém (krajný variant), a na strane druhej extrém druhý[4].

Viaceré typológie politických systémov si na vlastnej koži „užil“ aj politický systém Maďarska (predtým Uhorska a Rakúsko-Uhorska). Analyzovať všetky typy politických systémov na území dnešného Maďarska však presahuje možnosti tohto príspevku, preto je v ďalších častiach tohto článku pozornosť venovaná súčasnému politickému systému Maďarska, s tým, že v prípade potreby sa poukazuje aj na historické kontexty.

Základné údaje o Maďarsku

   Maďarsko je stredoeurópska krajina s rozlohou 93 032 km2 a počtom obyvateľov, ktorý osciluje na hranici zhruba 10 miliónov. Hlavným mestom krajiny a administratívnym, kultúrnym, spoločenským, ekonomickým, priemyselným a dopravným centrom – slovom metropolou – je Budapešť so zhruba 1,7 mil. obyvateľmi. Úradným jazykom krajiny je maďarčina a menou maďarský forint (krajina plánuje vstúpiť v horizonte niekoľkých rokov do eurozóny a teda prijať spoločnú meno euro). Maďarsko je od roku 1999 súčasťou Severoatlantickej aliancie a od roku 2004 Európskej únie. V decembri 2007 sa stala súčasťou tzv. Schengenského priestoru. Najvyšším vrchom v krajine je Kékes s nadmorskou výškou 1015 m, najvýznamnejšou riekou je Dunaj (po maďarsky Duna).

Krajina je administratívno-správne rozdelená na hlavné mesto (Budapešť) a 19 žúp. Najvýznamnejšími centrami (po hlavnom meste), s počtom obyvateľov viac ako stotisíc sú: Debrecín (Debrecen), Miškovec (Miskolc), Segedín (Szeged), Pécs, Győr, Kecskemét, Nyíregyháza a Székesfehérvár.

Z hľadiska kultúry a cestovného ruchu sú najvýznamnejšími centrami: hlavné mesto Budapešť, najväčšie jazero v strednej Európe – Balaton, vápencové a ľadovcové jaskyne pri hraniciach so Slovenskom, termálne pramene a kúpele a mnohé iné. Obľúbená je aj maďarská kuchyňa – medzi národné jedlá patrí maďarský guláš a halászlé.

Národnostná diverzifikácia obyvateľstva je daná nasledovne: z celkového počtu obyvateľov štátu 92 % tvoria etnickí Maďari, 4 % Rómovia, 2,6 % Nemci, 1,2 % Srbi, 0,8 % Chorváti, 0,7 % Rumuni, 0,17 % Slováci, ostatné národnosti nedosahujú ani 0,1 % zastúpenie v spoločnosti[5]. Prevažujúcim náboženstvom v krajine je katolicizmus (51,9 %), nasledovaný kalvínmi (15,9 %) a evanjelikmi (3 %). 14,5 % obyvateľov Maďarska je bez vyznania a 10,1 % neuvádza svoju svetonázorovú orientáciu[6].

Politický systém Maďarska

Základy súčasného politického systému Maďarska sa začali kreovať až po vlnách ústavných zmien v rokoch 1989 a 1990, ktorých cieľom bolo zabezpečiť plynulý prechod od totalitného režimu k demokracii, nastolenie základných inštitútov typických pre právny štát, nastavenie účinného systému „checks and balances“, implementovanie základných práv a slobôd do praxe a mnohé iné.

Spolu so zrušením vedúcej úlohy komunistickej strany (MSZMP) bola v Maďarsku obnovená funkcia prezidenta republiky (počas obdobia komunistického režimu vládla štátu tzv. kolektívna hlava štátu). V úprave legislatívneho procesu bol, ako uvádza Lukáš Benda[7], stanovený tzv. všeobecný princíp pre prijímanie zákonov, ktorého podstata spočívala v tom, že pre prijatie „bežných“ zákonov bolo potrebné kvórum dvojtretinovej väčšiny poslancov, čo možno chápať ako poistku pre ťažko predvídateľnú situáciu po prvých slobodných voľbách (nielen proti dovtedajšej monopolnej komunistickej strane, ale aj vo vzťahu medzi opozičnými stranami navzájom).

Keďže kvórum dvojtretinovej väčšiny bolo iba dočasným riešením, bolo po slobodných parlamentných voľbách, ktoré sa konali v marci a apríli 1990, fakticky obmedzené – ostalo zachované len pri niekoľkých oblastiach, ktorých váha je ústavná a preto si vyžaduje aj ústavnú väčšinu. Nielen pre politickú stabilitu krajiny bolo zavedené tzv. konštruktívne vyslovenie nedôvery (premiérovi)[8] a v zakázanej rovine ostalo vyslovenie nedôvery jednotlivým ministrom (vótum o dôvere jednotlivému ministrovi je vylúčené).

Súčasný stav politického systému Maďarska je nasledovný:

Maďarsko je parlamentnou republikou, ktorej základným zákonom je (písaná) ústava, ktorá nesie číslo XX/1949. Ako vidno z čísla ústavy, ide o dokument, ktorý bol prijímaný pred niekoľkými desaťročiami. Platil aj počas komunistického režimu. Po prechode na režim demokratický ho bolo nevyhnutné rozsiahlym spôsobom novelizovať (pozri vyššie), pričom sa počítalo s tým, že novely „starej“ ústavy budú len dočasným riešením, dokiaľ sa neprijme ústava „nová“. Toto tvrdenie má v sebe integrálne obsiahnuté aj samotná preambula maďarskej ústavy (zákona č. XX/1949), ktorá explicitne konštatuje: „V záujme napomáhania mierového politického prechodu k právnemu štátu, zahrňujúceho pluralitu politických strán, parlamentnú demokraciu a sociálne orientované trhové hospodárstvo, Národné zhromaždenie (parlament Maďarska – pozn. autora), do prijatia novej Ústavy našej vlasti, stanovuje text Ústavy Maďarska nasledovne:“. Aj dĺžka preambuly svedčí o zmýšľanom krátkom trvaní tohto reliktu minulosti.  Novú ústavu sa však dodnes prijať nepodarilo, navyše súčasná ústava bola viackrát novelizovaná (rozsiahle novely sa týkali najmä vstupu Maďarska do NATO a EÚ), čo podľa viacerých odborníkov (viď Benda, 2004) len zvýšilo jej neprehľadnosť.

Štruktúra súčasnej maďarskej ústavy (č. XX/1949) je nasledovná:

• Preambula,
• I. hlava – Všeobecné ustanovenia,
• II. hlava – Parlament,
• III. hlava -  Prezident republiky,
• IV. hlava – Ústavný súd,
•   V. hlava – Parlamentný ombudsman pre občianske práva, Parlamentný  ombudsman pre práva národnostných menšín a etnických skupín a Parlamentný ombudsman pre ochranu dát a slobodu informácií,

• VI. hlava – Štátny kontrolný úrad a Národná banka Maďarska,
• VII. hlava – Vláda,
• VIII. hlava – Armáda a polícia,
• IX. hlava – Samospráva,
• X. hlava – Súdnictvo,
• XI. hlava – Úrad verejného žalobcu,
• XII. hlava – Základné práva a povinnosti,
• XIII. hlava – Základné princípy volieb,
• XIV. hlava – Hlavné mesto a národné symboly Maďarskej republiky,
• XV. hlava – Záverečné ustanovenia.

Ústava Maďarskej republiky hneď v úvode (čl. I) definuje Maďarsko ako republiku a ako demokratický právny štát (čl. II). Podľa článku II. moc pochádza od ľudu, ktorý ju môže vykonávať buď priamo alebo prostredníctvom svojich volených zástupcov. Novelami ústavy, ktoré súviseli najmä so vstupom Maďarska do Európskej únie, bol do maďarskej ústavy inkorporovaný čl. 2a, ktorý pripúšťa preniesť výkon niektorých právomocí na orgány Európskej únie, resp. vykonávať niektoré právomoci spoločne s ostatnými členskými štátmi Európskej únie, vrátane ich výkonu prostredníctvom orgánov Európskej únie.

V prvej hlave najvyššieho zákona Maďarska sú upravené aj pravidlá pre pôsobenie politických strán, zakotvené je tam aj právo na ochranu záujmov sociálno-ekonomických skupín prostredníctvom odborov a iných záujmových skupín. Ústava sa v článku 5 dotýka aj obrany slobody a suverenity ľudí, nezávislosti a územnej celistvosti krajiny, ktoré zveruje pod ochranu štátu. V článku 6 ústavy Maďarsko odmieta vojnu ako prostriedok riešenia nezhôd medzi štátmi a zrieka sa použitia násilia proti nezávislosti a územnej celistvosti iných štátov.

 Prvá časť maďarskej ústavy takisto konštatuje to, čo je základnou úlohou každého štátu, a síce „dodržiavať a ochraňovať základné ľudské práva“, aj podľa platného právneho poriadku, ktorý rešpektuje princípy medzinárodného práva. Rovnako vymedzuje Maďarsko ako trhovú ekonomiku, v rámci ktorej má rovnaký status verejný a súkromný majetok. Zaujímavým ustanovením tejto časti maďarskej ústavy je aj konštatovanie, podľa ktorého je Maďarská republika zodpovedná aj za osud Maďarov žijúcich mimo územia Maďarskej republiky a za úsilie o prehĺbenie vzťahov s nimi (čl. 6 ods. 3). Maďarská ústava chráni inštitúcie manželstva a rodiny (čl. 15), vzdelanie (čl. 16), sociálne istoty (čl. 17) a právo na zdravé životné prostredie (čl.18).

Predmetom druhej hlavy maďarskej ústavy je zákonodarná moc, „stelesnená“ v podobe parlamentu, ktorý v Maďarsku nesie označenie Národné zhromaždenie[9]. Zaujímavosťou tejto časti je zakotvenie tzv. Rady obrany vlasti, ktorá za výnimočného stavu rozhoduje o použití ozbrojených síl a o pobyte a aktivitách cudzích vojsk na maďarskom území a takisto vykonáva ďalšie právomoci, ktoré na ňu deleguje parlament, právomoci prezidenta a právomoci vlády (čl. 19a). Ďalšie ustanovenia druhej hlavy vybočujú z jej názvu a dotýkajú sa definovania povinností vlády pre prípad ozbrojeného útoku na Maďarskú republiku. Záver tejto časti maďarskej ústavy je venovaný problematike referenda, ktoré môže iniciovať 50 000 maďarských občanov, ktorí sa podpíšu za takýto návrh, a petičným akciám.

Analýze postavenia prezidenta v maďarskom politickom systéme je venovaná tretia hlava maďarskej ústavy, ktorá zakotvuje jeho postavenie v maďarskom politickom systéme, jeho právomoci, spôsob voľby a možnosti prípadného zániku mandátu[10].

Jediný článok štvrtej hlavy maďarskej ústavy zriaďuje Ústavný súd, jeho zloženie a stručne charakterizuje jeho právomoci, ktoré sú upravené v samostatnom zákone. Podľa čl. 32a rozhoduje ústavný súd o ústavnosti, resp. neústavnosti zákonov s ústavou. Jeho personálne obsadenie tvoria 11 sudcovia, ktorí sú volení parlamentom. Funkcia sudcu ústavného súdu je inkompatibilná s členstvom v politickej strane.

Rovnako, len jediným článkom piatej hlavy maďarskej ústavy je zriadený parlamentný ombudsman pre občianske práva, parlamentný ombudsman pre práva národnostných menšín a etnických skupín a parlamentný ombudsman pre ochranu dát a slobodu informácií. Spomínaní ombudsmani sa majú starať o to, aby boli riešené eventuálne prípady porušenia ústavných práv občanov, a v prípade, ak sa tak stane, navrhovať opatrenia na nápravu zistených nedostatkov – pričom opatrenia sa môžu dotýkať len konkrétneho jednotlivca (individuálne riešenie) alebo celej „plejády“ rovnakých problémov (generálne riešenie). Ombudsmanov volí parlament ústavnou väčšinou na návrh prezidenta republiky.

Šiesta hlava maďarskej ústavy sa venuje dvom orgánom: Štátnemu kontrolnému úradu a Národnej banke Maďarska. Štátny kontrolný úrad je definovaný ako finančný a hospodársky kontrolný orgán parlamentu, ktorého hlavnou úlohou je kontrola hospodárenia so štátnym majetkom (čl. 32a maďarskej ústavy). Skladá sa z predsedu a podpredsedov, ktorí sú volení Národným zhromaždením (parlamentom) ústavnou väčšinou. Centrálnou bankou krajiny je Národná banka Maďarska, ktorá má viacero kompetencií, ktorých cieľom je „sledovať“ monetárnu politiku. Na čele Národnej banky stojí jej predseda, ktorého menuje prezident republiky na šesťročné funkčné obdobie (viď čl. 32b maďarskej ústavy).

Celá siedma hlava maďarskej ústavy je venovaná vláde, jej kompetenciám, zloženiu, procesu kreovania a prípadnému vysloveniu nedôvery vláde, či riešeni niektorých špecifických prípadov, ktoré môžu v súvislosti s činnosťou vlády nastať[11].

Ozbrojené sily a polícia sú predmetom ôsmej hlavy Ústavy Maďarskej republiky. Ozbrojené sily článok 40a člení na: maďarskú armádu a pohraničnú stráž. Táto časť ústavy vymenúva podstatné činnosti, ktoré majú uvedené zložky plniť (t. j. obrana vlasti a vykonávanie úloh, ktoré im môžu určiť aj medzinárodné zmluvy). Príslušníci ozbrojených zborov nesmú byť, ex constitutione, členom žiadnej politickej strany alebo hnutia. Novelizácia ústavy do nej vniesla čl. 40c, ktorý umožňuje vláde nasadiť maďarské, prípadne i zahraničné ozbrojené sily na základe požiadaviek Severoatlantickej aliancie.

Zakotvenie (nielen územnej) samosprávy v maďarskom politickom systéme je realizované prostredníctvom deviatej hlavy maďarskej ústavy. Územná samospráva, ako najdôležitejšia zložka samosprávy, sa môže realizovať v zásade dvoma spôsobmi – prostredníctvom volených orgánov a prostredníctvom miestneho referenda.

Hlava číslo desať maďarskej ústavy upravuje prostredie pre pôsobenie súdov. Vymenúva, aké typy súdov pôsobia na maďarskom území, demonštratívne vypočítava ich právomoci, a stanovuje inkompatibililu funkcie sudcu s akoukoľvek politickou činnosťou, vrátane členstva v politickej strane.

Jedenásta hlava Ústavy Maďarskej republiky je venovaná prokuratúre. Vypočítava niektoré úlohy, ktoré má vykonávať generálny prokurátor (verejný žalobca) ako vedúci predstaviteľ systému prokuratúry v krajine. Generálny prokurátor je volený Národným zhromaždením na návrh prezidenta. Podľa čl. 52 ústavy je povinný v pravidelných intervaloch predkladať zákonodarnému zboru správy o (svojej) činnosti.

Základné práva a povinnosti boli inkorporované do dvanástej hlavy maďarskej ústavy. Korešpondujú s tým, čo obsahuje Listina základných práv a slobôd. Zaujímavým ustanovením tejto hlavy je, že pri viacerých ľudských právach a slobodách konštatuje, že pre prípadné zmeny, ktoré by sa týchto základných práv a slobôd dotýkali, je potrebný súhlas dvojtretinovej ústavnej väčšiny.

Stručná charakteristika základných princípov volieb je uvedená v trinástej hlave maďarskej ústavy (čl. 71). Garantuje občanom právo vyberať si svojich zástupcov do volených orgánov v štáte, pričom podrobnosti o voľbách do nich ustanovujú jednotlivé volebné zákony, na ktoré ústava odkazuje. Pre prijímanie volebnej legislatívy a pre korekcie v existujúcich volebných zákonoch je nevyhnutný súhlas ústavnej väčšiny poslancov Národného zhromaždenia.

Štrnásta hlava určuje hlavné mesto (Budapešť) a národné symboly Maďarskej republiky – národnú hymnu s názvom „Himnusz“ od Ferenca Kőlcseyho na melódiu Ferenca Erkela, národnú vlajku – trikolóru červenej, bielej a zelenej, štátny znak, ktorý je rozdelený na dve časti: v ľavej je osem horizontálnych pruhov červenej a striebornej farby, ktoré sa striedajú, v pravej je na červenom pozadí umiestnený dvojkríž, ktorý stojí na strednom vyvýšenom vŕšku zeleného trojvršia, pod ktorým je koruna. Na vrchu štátneho znaku je svätoštefanská koruna. Podľa čl. 76 maďarskej ústavy môže do problematiky používania štátneho znaku a štátnej vlajky Maďarska „zasahovať“ len dvojtretinová ústavná väčšina poslancov Národného zhromaždenia.

Posledná hlava maďarskej ústavy s číslom pätnásť obsahuje záverečné ustanovenia, ktorých súčasťou je aj riešenie problematiky vstupu Maďarska do Európskej únie – konkrétne napr. určenie termínu a znenia otázky referenda o vstupe krajiny do tohto „spolku“.

Parlament

Vychádzajúc z Ústavy Maďarskej republiky je zákonodarná moc zverená výlučne parlamentu, ktorý sa v Maďarsku nazýva Národné zhromaždenie. Ide o jednokomorový orgán, zložený z 386 poslancov, ktorí sú volení všeobecnými, priamymi, tajnými voľbami s rovnosťou hlasov. Funkčné obdobie parlamentu je štyri roky. Pri voľbách poslancov zákonodarného zboru sa využíva tzv. superzmiešaný volebný systém. Základným princípom superzmiešaného volebného systému je to, že spája viac než jeden spôsob kombinácie väčšinovej a proporčnej časti[12].

Právo voliť poslancov do Národného zhromaždenia majú podľa maďarskej ústavy všetci plnoletí maďarskí občania, ktorí majú trvalý pobyt na území Maďarskej republiky. Z tohto okruhu oprávnených voličov sú vyňaté osoby s obmedzenou právnou spôsobilosťou, osoby, ktoré sú právoplatným rozsudkom vylúčené z výkonu vecí verejných, osoby, ktoré sa podrobujú výkonu trestu odňatia slobody a osoby, ktoré podstupujú súdom nariadenú ústavnú liečbu.

176 poslancov sa volí v jednomandátových volebných obvodoch väčšinovým spôsobom. Takto volení adepti na poslanecký post musia získať v rámci registrácie 750 tzv. odporúčacích lístkov[13]. V prvom kole môže kandidát získať mandát, len ak sú splnené dve podmienky: získa väčšinu hlasov zúčastnených voličov a volebná účasť musí byť vyššia ako 50 %. Ak sa takáto účasť nedosiahla, musí sa v danom obvode konať druhé kolo[14], v ktorom na získanie mandátu stačí relatívna väčšina hlasov, za podmienky, že účasť dosiahla najmenej 25 %. Ak sa ani v druhom kole nedosiahne potrebná účasť, voľby sa vyhlásia za neplatné a usporiadajú sa voľby nové (doplňovacie). 210 poslancov sa volí princípom pomerného zastúpenia[15].

 Z nich 152 na 20 regionálnych (župných) kandidátnych listinách vo viacmandátových volebných obvodoch s použitím Hagenbach – Bischoffovej metódy prerozdeľovania mandátov, a 58 na celoštátnej listine, ktoré sa rozdeľujú podľa d´Hontovej metódy volebného deliteľa na základe hlasov, ktoré v prvých dvoch kolách „prepadli“[16] – preto sa tieto mandáty zvyknú nazývať aj kompenzačné. Kandidát môže kandidovať buď v jednomandátovom obvode a súčasne aj na regionálnej alebo celoštátnej kandidátnej listine. Ak je úspešný vo svojom obvode, automaticky sa „škrtá“ zo straníckej kandidátky. Na jeho miesto v takom prípade postupuje ďalší kandidát v poradí. Limit pre vstup do parlamentu pre strany, ktoré kandidujú v rámci pomerného systému je 5 % hlasov zúčastnených voličov[17].

Poslanci zvolení do Národného zhromaždenia majú podľa maďarskej ústavy zakázané byť zamestnaní v akomkoľvek orgáne verejnej správy. Ich funkcia je inkompatibilná s funkciou prezidenta republiky, s funkciou sudcu ústavného súdu a všeobecných súdov, s funkciami prokurátora,  ombudsmana, predsedu a podpredsedu Národného kontrolného úradu. Poslanec nemôže byť členom ozbrojených síl a ozbrojených zborov. Funkcia poslanca Národného zhromaždenia zaniká uplynutím funkčného obdobia parlamentu, smrťou poslanca, vznikom inkompatibility, vzdaním sa funkcie alebo stratou volebného práva.

Maďarská ústava zverila Národnému zhromaždeniu nasledovné kompetencie: prijímať ústavu a tvoriť zákony („bežné“ aj ústavné), stanovovať plán rozvoja spoločnosti a hospodárstva, schvaľovať štátny rozpočet a štátny záverečný účet, rozhodovať o programe vlády a o jeho plnení, uzatvárať medzinárodné zmluvy, vyhlasovať vojnový a výnimočný stav a takisto stav núdze, rozhodovať o organizácii územnej samosprávy a mnohé iné. Zaujímavým ustanovením je, že maďarská ústava umožňuje parlamentu rozpustiť tie miestne zastupiteľstvá, ktorých činnosť odporuje ústave (tento návrh však musí byť podložený stanoviskom ústavného súdu). Parlament volí prezidenta republiky, predsedu vlády, členov ústavného súdu, ombudsmanov, predsedu a podpredsedov Národného kontrolného úradu, predsedu Najvyššieho súdu, generálneho prokurátora a niektorých ďalších funkcionárov.

Právo zákonodarnej iniciatívy majú prezident republiky, vláda, parlamentné výbory a poslanci Národného zhromaždenia. Parlament je uznášaniaschopný za prítomnosti nadpolovičného počtu zákonodarcov. „Bežné“ zákony sú prijímané nadpolovičnou väčšinou prítomných poslancov, pre prijatie ústavného zákona a niektorých taxatívne vymenovaných zákonov je potrebný konsenzus dvojtretinovej väčšiny (všetkých) poslancov. Schválený návrh zákona podpisuje predseda Národného zhromaždenia. Zákon ďalej postupuje k prezidentovi republiky, ktorý má právo v lehote 15 dní vrátiť zákon s pripomienkami späť do parlamentu. V takom prípade sa o návrhu zákona hlasuje znova, za rovnakých podmienok ako prvýkrát. Ak je zákon znova schválený, prezident ho do 5 dní musí podpísať. Negatívnu zákonodarnú pôsobnosť má aj ústavný súd, ktorý môže vyhlásiť schválený zákon za protiústavný. Možnosť podať na ústavný súd podnet o ústavnosti prijatého zákona Národným zhromaždením má maďarský prezident (viď ústava Maďarska).

Podľa maďarskej ústavy parlament zasadá na jarnej a jesennej riadnej schôdzi. Okrem riadnych schôdzí sú možné aj schôdze mimoriadne, za podmienky, že o ne požiada prezident, vláda alebo pätina poslancov zákonodarného zboru. Činnosť Národného zhromaždenia končí: uplynutím funkčného obdobia štyroch rokov, „samorozpustením“ (keď sa parlament na ňom uznesie) alebo ak zákonodarný orgán rozpustí prezident republiky. Podmienky pre fungovanie zákonodarného zboru sú nastavené tak rigidne, že od roku 1989 sa v Maďarsku ani raz neuskutočnili predčasné parlamentné voľby.

Prezident

Článok 69 maďarskej ústavy charakterizuje prezidenta Maďarskej republiky ako hlavu štátu, ktorá reprezentuje jednotu národa, dohliada nad demokratickými pravidlami v štáte a pôsobí ako vrchný veliteľ ozbrojených síl. Maďarského prezidenta volí Národné zhromaždenie na funkčné obdobie päť rokov, pričom tá istá osoba môže byť za hlavu štátu opakovane zvolená len raz.

Za prezidenta môže byť zvolený každý občan Maďarskej republiky, ktorý má aktívne volebné právo a dosiahol vek 35 rokov. Voľba v Národnom zhromaždení sa koná najneskôr 30 dní pred skončením funkčného obdobia úradujúcej hlavy štátu, resp. ak mandát prezidenta republiky zanikne predčasne, tak do 30 dní odo dňa, keď mandát zanikol. Návrh na voľbu hlavy štátu musí podať najmenej 50 zákonodarcov. V prvom kole je za prezidenta zvolený kandidát, ktorý získa dvojtretinovú väčšinu hlasov všetkých poslancov Národného zhromaždenia v tajnom hlasovaní. Ak za prezidenta nie je zvolený žiadny kandidát, nasleduje kolo druhé, pre ktoré platia rovnaké podmienky ako pre kolo prvé (50 podpisov, tajné hlasovanie, dvojtretinová väčšina). Ak sa prezidenta nepodarí zvoliť ani v druhom kole, nasleduje kolo tretie. Do tretieho kola postupujú dvaja najúspešnejší kandidáti z kola druhého. V treťom kole stačí na zvolenie kandidáta do funkcie nadpolovičná väčšina prítomných zákonodarcov.

Novozvolený prezident skladá slávnostný sľub pred poslancami Národného zhromaždenia. Plných mocí sa ujíma v deň skončenia funkčného obdobia úradujúceho prezidenta, ak mandát (predchádzajúcej) hlavy štátu zanikol predčasne, nastupuje do funkcie ôsmy deň od vyhlásenia výsledkov volieb.

Výkon funkcie prezidenta je nezlučiteľný akoukoľvek inou štátnou, spoločenskou alebo inou funkciou. Jeho mandát môže zaniknúť prirodzeným spôsobom – skončením funkčného obdobia, alebo z iných dôvodov – smrťou, neschopnosťou vykonávať svoj úrad (po dobu dlhšiu ako 90 dní - napr. pre vážne zdravotné problémy), vznikom inkompatibility[18], zbavením funkcie (kvôli porušeniu Ústavy)[19] alebo dobrovoľnou rezignáciou. Prezident disponuje imunitou.

Právomoci maďarského prezidenta sú integrálne obsiahnuté v Ústave č. XX/1949. Príkladmo je vhodné spomenúť najmä nasledovné: prezident je hlavným reprezentantom štátu, spolupôsobí pri ratifikácii medzinárodných zmlúv, je hlavným veliteľom ozbrojených síl Maďarskej republiky, prijíma a poveruje veľvyslancov a vyslancov, vyhlasuje voľby a referendum, vymenúva viacerých vysokých funkcionárov (napr. štátnych tajomníkov, vysokoškolských profesorov, rektorov, generálov a pod.). Udeľuje vyznamenania, amnestiu a rozhoduje vo veciach štátneho občianstva. Väčšina prezidentových rozhodnutí musí byť kontrasignovaná predsedom vlády alebo príslušným rezortným ministrom. Ústava mu zveruje viaceré špecifické právomoci v prípade výnimočného stavu.

Významné právomoci má maďarský prezident vo vzťahu k Národnému zhromaždeniu. Prezident môže zákonodarný zbor rozpustiť, ak sa parlament počas obdobia jedného roka minimálne štyrikrát uzniesol na vyslovení nedôvery vláde alebo pokiaľ v prípade pádu vlády parlament nebol schopný zvoliť v priebehu štyridsiatich dní žiadneho z prezidentom navrhnutých kandidátov na funkciu premiéra. Ak prezident rozpustí parlament, súčasne musí vyhlásiť termín nových volieb, ktoré sa musia uskutočniť najneskôr do troch mesiacov (od rozpustenia Národného zhromaždenia). Prezident má právo relatívneho a suspenzívneho veta a takisto právo zákonodarnej iniciatívy (viď časť o parlamente).

Ak je funkcia prezidenta neobsadená, resp. úradujúci prezident nie je schopný vykonávať svoje právomoci, prechádzajú viaceré prezidentské právomoci na predsedu parlamentu.

Vláda

Vrcholným orgánom výkonnej moci je v Maďarsku vláda. Skladá sa z predsedu (premiéra), rezortných ministrov a „ministrov bez kresla“. Premiér je volený v Národnom zhromaždení nasledovným spôsobom: kandidáta na post premiéra navrhuje prezident republiky, za schválenie osoby na pozíciu premiéra musí hlasovať nadpolovičná väčšina hlasov všetkých poslancov a súčasne s hlasovaním o dôvere premiérovi sa schvaľuje aj programové vyhlásenie vlády (tzn. ak parlament schváli premiéra, automaticky dáva súhlas aj programovému vyhláseniu vlády). Jednotlivých ministrov vymenúva a odvoláva prezident na návrh predsedu vlády. Všetci členovia vlády musia zložiť v parlamente slávnostný sľub.

Mandát vlády korešponduje s funkčným obdobím Národného zhromaždenia (4 roky), tzn. na pozadí formovania sa pomerov v parlamente sa kreuje aj nová vláda, ktorá musí disponovať aspoň nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých poslancov, aby bola plne funkčná. Funkčné obdobie vlády teda končí na ustanovujúcej schôdzi novozvoleného parlamentu (resp. až vytvorením novej vlády). Okrem tohto prípadu môže dôjsť aj k predčasnému „pádu“ vlády, ktorý môže nastať po odstúpení predsedu vlády (resp. vlády ako celku), smrťou premiéra, či v prípade ak bol pozbavený volebného práva, vznikom inkompatibility mandátu premiéra s inou zakázanou funkciou, či vyslovením nedôvery premiérovi zo strany zákonodarného zboru.

V Maďarsku sa uplatňuje tzv. konštruktívne vyslovenie nedôvery, pri ktorom okrem návrhu na jeho vykonanie (ktoré musí byť podpísané najmenej jednou pätinou poslancov parlamentu) musí byť zrejmé aj to, kto bude novým premiérom. Povedané inak: premiér môže padnúť len vtedy, ak za neho existuje relevantný náhradník. Ak je vyslovená nedôvera premiérovi, padá celá vláda. Vyslovenie nedôvery jednotlivým ministrom je vylúčené. Inštituciálnym zázemím pre premiéra je aj Úrad predsedu vlády, ktorého štruktúra je podobná zloženiu vládneho kabinetu.

Vlády v Maďarsku sú relatívne stabilné, nakoľko konštruktívne vyslovenie nedôvery je silnou bariérou pre zneužívanie inštitútu vóta nedôvery. Potvrdením uvedenej skutočnosti je aj fakt, že v demokratickej ére novodobého Maďarska sa predčasné parlamentné voľby (ako nástroj riešenia vládnej krízy) neuskutočnili ani raz.

Pôsobnosť vlády je podľa maďarskej ústavy daná nasledovne: má ochraňovať ústavný poriadok a práva občanov, má zabezpečovať zavádzanie zákonov do praxe (v zákonodarnom procese je najviac návrhov vládnych), riadi a koordinuje prácu ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy (a rovnako všetkych inštitúcií, ktoré pod jej „patronát“ zverí zákon), zabezpečuje zákonný chod orgánov miestnych samospráv v súčinnosti s ministrom vnútra, vypracúvava sociálne, ekonomické, vzdelávacie, zdravotné, kultúrne a pod. politiky, ktoré chce zaviesť do praxe a plní mnoho ďalších povinností, ktoré jej okrem ústavy zveruje aj celá paleta zákonov.

Súdna moc (systém súdov)

Ústavný súd je v maďarskom politickom systéme orgánom sui generis, pretože stojí mimo súdnej sústavy. Na pomery štátov strednej Európy ma silné postavenie. Jeho základnou právomocou je zrušiť právnu normu, ak sa domnieva, že odporuje ústave. Zaujímavé pole pôsobnosti má aj v rámci legislatívneho procesu, kde mu prislúcha aj tzv. predbežná kontrola ústavnosti – ústavný súd môže normu vyhlásiť za protiústavnú dokonca ešte pred nadobudnutím jej účinnosti. Právo iniciovať predbežnú kontrolu ústavnosti má iba prezident republiky.

 Interesantný je aj fakt, že ústavný súd má taktiež v kompetencii stanoviť termín, dokedy musí zákonodarný zbor odstrániť protiústavný stav spôsobený absenciou právnej úpravy. Ďalšou právomocou maďarského ústavného súdu je možnosť podávať výklad ústavy, ak je vec sporná. V súvislosti s niektorými nálezmi bol ústavný súd podrobený kritike za to, že prekračuje hranice výkladu ústavného textu a uzurpuje si zákonodarnú funkciu – čo sa v odbornej terminológii nazýva legislatívny aktivizmus[20].

Ústavný súd je zložený z jedenástich sudcov, ktorých volí Národné zhromaždenie dvojtretinovou väčšinou na návrh komisie zloženej zo zástupcov parlamentných politických strán (každá parlamentná strana má po jednom zástupcovi). Sudcovia ústavného súdu nemôžu byť členmi politickej strany alebo hnutia.

Systém súdov je podľa maďarskej ústavy nasledovný: tvoria ho Najvyšší súd Maďarskej republiky a ostatné súdy (napr. župné súdy a súd pre hlavné mesto, miestne súdy, pracovnoprávne súdy, či vojenské súdy). Najvyšší súd Maďarskej republiky svojimi stanoviskami vykladá právnu prax, jeho rozhodnutia sú pre všetky stupne a formy súdov záväzné. Na jeho čele stojí predseda, ktorého volí na návrh prezidenta parlament ústavnou väčšinou hlasov. Samospráva súdov sa vykonáva aj prostredníctvom Celoštátnej rady súdnictva a prostredníctvom orgánov sudcovských rád.

Verejná správa

V Maďarsku, podobne ako v iných krajinách, funguje tzv. dualistický model verejnej správy, kde popri sebe fungujú a kooperujú dve správne zložky – štátna správa a územná samospráva[21], ktoré sú doplnené o verejnoprávne korporácie.

Štátna správa je reprezentovaná diapazónom úradov, ktorých pôsobnosť pokrýva prakticky všetky oblasti spoločenského života. Úrady štátnej správy sú organizované podobne ako v iných krajinách strednej Európy. Z ústredných orgánov štátnej správy je možné spomenúť napr. Ústredný štatistický úrad, Štátny úrad pre dohľad nad finančným a kapitálovým trhom, Úrad pre hospodársku súťaž, Úrad pre národnostné a etnické menšiny, Úrad pre zahraničných Maďarov a iné.

Územná samospráva sa vykonáva na dvoch úrovniach – na úrovni miestnych samospráv (obce, mestá, obvod hlavného mesta) a na úrovni župy (vrátane samosprávy hlavného mesta). Miestne a župné zastupiteľstvá a rovnako aj starostovia obcí (miest) sú volení priamo obyvateľmi na štvorročné funkčné obdobie s využitím princípu relatívnej väčšiny.

Stranícky systém

Ku politickému systému býva obvykle priraďovaný aj systém stranícky. Politické strany si svoje pevné miesto našli aj v novodobom demokratickom Maďarsku. Stranícky systém je v Maďarskej republike od roku 1989 pomerne stabilný. Počet strán v zákonodarnom zbore nikdy neprekročil číslo šesť, v roku 2002 sa do Národného zhromaždenia dostali len štyri parlamentné strany, rovnako, ako aj v roku 2006 (samozrejme, musíme brať do úvahy, že Fidesz kandidoval v koalícii s KDNP). V roku 2010 sa situácia zopakovala, v Národnom zhromaždení Maďarskej republiky dnes „sedia“ poslanci štyroch politických strán: Fidesz (ktorý opäť kandidoval v koalícii s menšou stranou KDNP), MSZP (socialisti), Jobbik (extrémna pravica) a zelení liberáli zo strany s názvom Lehet más a politika (Politika môže byť iná). Prekvapením týchto volieb je fakt, že dve dlhopôsobiace strany na maďarskej politickej scéne z parlamentu vypadli (MDF a SZDSZ), naopak do zákonodarného zboru sa dostali dvaja už spomínaní nováčikovia – Jobbik a LMP. Prítomnosť hneď dvoch nových členov v Národnom zhromaždení je prekvapujúca, pretože predtým sa od roku 1990 podarilo novovzniknutej politickej strane dostať do zákonodarného zboru iba raz (v Národnom zhromaždení konštantne pôsobili politické strany, ktoré vznikali pri zmene režimu).

Pred maďarskými parlamentnými voľbami 2010 bolo, z pohľadu ľavopravej osi, rozloženie politických síl nasledovné:

Po spomínaných voľbách sa zmenilo na nasledovnú štruktúru:

   Zaujímavé členenie maďarských politických strán vo funkčnom období 2006 – 2010 podáva Svetozár Krno (2007), ktorý ich diverzifikuje na osi medzi štyroma rôznymi pólmi, ktorými sú postkomunizmus, antikomunizmus, modernizmus a tradicionalizmus:

 Po tohtoročných parlamentných voľbách (2010) možno túto schému pretransformovať nasledovne:

Pozrime sa teraz na stručný profil politických subjektov, ktoré dnes pôsobia v Národnom zhromaždení Maďarskej republiky.

Najsilnejším straníckym subjektom Maďarska je Fidesz, ktorý kandidoval v koalícii s KDNP. Pomenovanie Fidesz je de facto skratkou maďarské názvu Fiatal Demokraták Szövetsége, čo v preklade znamená Zväz mladých demokratov. Strana sa spočiatku profilovala ako liberálna, jej členom sa mohol stať len občan Maďarska, ktorý nepresiahol vekovú hranicu 35 rokov. Neskôr sa začala výrazným spôsobom posúvať ko konzervativizmu a národným hodnotám a stala sa členom Európskej ľudovej strany (združenia konzervatívnych politických strán). Dnes jej status možno spájať s prívlastkom národno-konzervatívny, s niektorými nacionalistickými prvkami. Strana KDNP (Kereszténydemokrata Néppárt  – Kresťanskodemokratická ľudová strana), s ktorou kandidoval Fidesz v parlamentných voľbách 2010 v rámci dvojkoalície, vznikla už v roku 1989 z viacerých katolíckych zoskupení. Hlási sa ku konzervativizmu, jej voličmi sú prevažne veriaci ľudia, pod vplyvom Fideszu sa však začína orientovať aj na národné témy.

Druhou najsilnejšou stranou je dnes MSZP (Magyar szocialista párt –  Maďarská socialistická strana), ktorej pozícia je však v súčasnosti omnoho slabšia ako pred niekoľkými rokmi. MSZP sa profilovala ako nástupnícka strana niekdajšej komunistickej Maďarskej socialistickej robotníckej strany. Túto skutočnosť dokazuje aj fakt, že medzi členmi MSZP je stále mnoho bývalých exponentov bývalého komunistického režimu. Dnes MSZP možno charakterizovať ako modernú sociálnu demokraciu, ktorá je hlavným aktérom ľavej časti maďarského politického spektra. V súčasnosti je MSZP členom Európskej strany socialistov.

V poradí tretím najsilnejším straníckym subjektom na Maďarskej politickej strane je v súčasnosti strana Jobbik – Hnutie za lepšie Maďarsko (Jobbik – Magyarországért Mozgalom). Ide o politickú stranu, pre ktorú je príznačné slovné spojenie „krajná pravica“, jej program obsahuje viaceré nacionalistické, extrémistické a šovinistické prvky.

Poslednou politickou stranou, ktorá pôsobí v Národnom zhromaždení, je LMP (Lehet más a politika – Politika môže byť iná). Je to tzv. zeleno-liberálny subjekt, ktorý v značnej miere prebral voličov liberálnej strany SZDSZ, ktorá sa nedostala do parlamentu. Okrem liberálnej agendy má pomerne detailne rozpracovanú aj problematiku ochrany životného prostredia. Bude zaujímavé sledovať, aké bude reálne pôsobenie tohto politického subjektu na maďarskej politickej scéne, nakoľko do parlamentu sa dostal skôr vďaka kritike dovtedajších maďarských politických elít, ako kvôli konkrétnym sľubom.

Takto teda vyzerá politický systém Maďarska dnes. Avšak po zdrvujúcom víťazstve Fideszu sa dá predpokladať, že v ňom nastanú rozsiahle zmeny. Táto politická strana to totiž sľubovala pred maďarskými parlamentnými voľbami 2010. Aj po definitívnom prevzatí moci Fideszom sa zmena politického systému stala pre túto politickú stranu prioritou.

Avšak ani po schválení programového vyhlásenia vlády nie sú ešte zrejmé všetky detaily toho, čo chce Fidesz v rámci politického systému zrealizovať. Mnohé svoje ciele dáva do súvislosti s ekonomickými problémami krajiny, preto je vhodné, pozrieť sa na plány Fideszu aj cez prizmu širších súvislostí.

Neprešlo ešte ani symbolických 100 dní, ktoré sa zvyknú dávať novej vláde, na realizáciu prvých krokov, a Fidesz už vykonal v politickom systéme Maďarska niekoľko významných krokov – zatiaľ najdôležitejším je zoštíhľovanie – a to jednak vlády, ale aj parlamentu. V súčasnom vládnom kabinete Maďarska je len osem ministrov – ide teda o jednu z najštíhlejších vlád v celej Európe. Neprajníci tohoto kroku však protiargumentujú tým, že počet ministrov je nízky, ale je kompenzovaný vysokým počtom štátnych tajomníkov (námestníkov ministra). Navyše, pole pôsobnosti niektorých širokých rezortov je tak rozsiahle, že v iných krajinách by patrilo pod tri až štyri samostatné ministerstvá. Redukcia neobišla ani zákonodarný zbor Maďarskej republiky – Národné zhromaždenie. Škrty v počte poslancov sú naozaj rázne – z 386 poslancov bude od nového funkčného obdobia nasledujúceho maďarského parlamentu (ktorý vzíde z volieb, ktorých termín sa predpokladá na rok 2014) pôsobiť v Národnom zhromaždení len 200 zákonodarcov, čo je zúženie počtu poslancov takmer o polovicu. Tento krok je v odborných kruhoch prijímaný skôr pozitívne, nakoľko počet poslancov blížiaci sa k počtu 400 je pre desaťmiliónovú krajinu pomerne veľa. Z tohto kroku by si mohli vziať príklad aj poslanci viacerých, najmä stredoeurópskych, štátov.

Do problematiky politického systému patrí aj inštitút štátneho občianstva. V tomto smere sa Fidesz správal naozaj aktívne – navrhol prijať inštitút tzv. dvojakého občianstva pre zahraničných Maďarov. Tento inštitút umožňuje prijať občanom iných štátov, ktorí sa hlásia k maďarskej národnosti, ovládajú maďarský jazyk a preukážu pravdepodobnosť, že ich predkovia žili na území historického Uhorska, prijať aj štátne občianstvo Maďarskej republiky (zatiaľ bez volebného práva). Fakticky by teda boli občanmi dvoch štátov – krajiny, v ktorej žijú, a takisto Maďarskej republiky. V tomto smere je prekvapujúca promptnosť s akou sa Fidesz vrhol na riešenie tejto problematiky – oficiálne ešte ani nebolo vytvorená nová maďarská vláda a tento zákon bol už v skrátenom legislatívnom konaní prijatý v Národnom zhromaždení. Špekuluje sa o dôvodoch, prečo sa Fidesz s týmto zákonom tak ponáhľal – navyše, keď zákon by sa mal stať platným až 20. augusta 2010, t. j. v deň maďarského štátneho sviatku Sv. Štefana, a plne účinným (tzn. odkedy by bolo možné požiadať o maďarské štátne občianstvo) by sa mal stať až 1. januára 2011. Jednou z možností, prečo to Fidesz urobil, bola snaha o zasiahnutie do slovenskej volebnej kampane s cieľom pomôcť Strane maďarskej koalície vytĺcť z toho politický kapitál. Ako sa však po voľbách do slovenskej Národnej rady neskôr ukázalo, vyrukovanie s touto témou pred slovenskými parlamentnými voľbami Strane maďarskej koalície výrazne uškodilo (nedostala sa do slovenského parlamentu).

Schválenie zákona o dvojakom občianstve bolo prvým krokom, ktorý mal demonštrovať jeden z predvolebných cieľov Fideszu – zjednotenie Maďarov ponad hranice. Ďalšou symbolikou, ktorá má všetkých Maďarov spájať, sa stal tzv. Pam

Autor: Mgr. Lukáš Rešetka

[Nahoru ↑]

Přidat komentář

Další články autora

Dôvody úspechu pravice v štátoch Višegrádskej štvorky

Vyššie územné celky ako nesprávne konfigurovaný segment politického systému SR

Komparácia politických subjektov Smer a Fidesz

Další články z rubriky

Primárne aspekty straníckych systémov podľa Sartoriho a ich aplikácia na Slovensko

Komparace správního systému ČR a SRN se zaměřením na územní samosprávu

Maltský stranický systém a bipartismus

Vložit komentář