Palestína: členstvom v OSN na ceste k štátnosti?

Situácia na Blízkom východe sa v čase, kedy sa Sýria zmieta v občianskej vojne a Egyptu občianska vojna hrozí, komplikuje. Tieto udalosti majú vplyv aj na dlhotrvajúce izraelsko-palestínske spory. V auguste 2013 bola zahájená nová séria bilaterálnych rokovaní, ktoré boli podľa mediálnych informácií iniciované aj vďaka aktivite americkej diplomacie (BBC News 2013). V horizonte posledného roka došlo ešte k jednej významnej udalosti – prijatiu Palestíny za stáleho pozorovateľa (permanent observer), nazývaného aj nečlenský štát Organizácie spojených národov (pozri UN 2013b, BBC News 2012b). Týmto spôsobom bolo čiastočne vyhovené žiadosti palestínskeho lídra Mahmouda Abbása, ktorý v septembri 2011 požiadal o prijatie Palestíny za členský štát OSN.

Palestína: členstvom v OSN na ceste k štátnosti?

Úvod

Situácia na Blízkom východe sa v čase, kedy sa Sýria zmieta v občianskej vojne a Egyptu občianska vojna hrozí, komplikuje. Tieto udalosti majú vplyv aj na dlhotrvajúce izraelsko-palestínske spory. V auguste 2013 bola zahájená nová séria bilaterálnych rokovaní, ktoré boli podľa mediálnych informácií iniciované aj vďaka aktivite americkej diplomacie (BBC News 2013). V horizonte posledného roka došlo ešte k jednej významnej udalosti – prijatiu Palestíny za stáleho pozorovateľa (permanent observer), nazývaného aj nečlenský štát Organizácie spojených národov (pozri UN 2013b, BBC News 2012b). Týmto spôsobom bolo čiastočne vyhovené žiadosti palestínskeho lídra Mahmouda Abbása, ktorý v septembri 2011 požiadal o prijatie Palestíny za členský štát OSN.

V nasledujúcom článku predstavím tri dôvody potvrdzujúce, prečo možno rozhodnutie Valného zhromaždenia OSN z novembra 2012 pokladať za krok zásadného významu. Následne stručne zhodnotím, aké boli reakcie rôznych spoločenských a politických aktérov pred a po hlasovaní. Nakoniec sa zameriam na dopad tohto rozhodnutia pre alternatívy riešení izraelsko-palestínskych sporov, ktoré majú buď podobu jednoštátnu alebo dvojštátnu.

Dôvod 1: Jedinečný status OSN.

Prvá skutočnosť, ktorá zdôvodňuje význam súhlasu Valného zhromaždenia s pozorovateľským statusom Palestíny, je samotný charakter OSN – medzištátnej  organizácie združujúcej 193 štátov sveta.[1] Od svojho vzniku v roku 1945 predstavuje najväčšiu medzinárodnú organizáciu a zároveň je dôležitým neštátnym aktérom medzinárodnej politiky. Jej hlavné ciele vyplývajú z Charty OSN a sústredia sa predovšetkým na oblasť medzinárodnej bezpečnosti a dodržiavania ľudských práv[2]. Tieto témy však nerieši iba z pohľadu štátov, ale sústredí sa aj na potreby a záujmy ľudí ako jednotlivcov (Taylor – Curtis 2011: 312).

V marci 2006 vtedajší generálny tajomník OSN Kofi Annan poukázal na to, že „Spojené národy sa dnes významne líšia od Organizácie, ktorá bola založená na konferencii v San Franciscu pred viac než šesťdesiatimi rokmi.“ [3] Vývojom však prešlo aj svetové spoločenstvo a zmenili sa mocenské pomery, ktoré ovplyvňujú pozíciu OSN v svetovej politike. Celý vývoj OSN možno zachytiť ako striedajúce sa vzostupy a pády; raz je vnímaná ako kľúčový hráč v medzinárodnej spoločnosti, inokedy sa ocitne na okraji šachovnice svetovej politiky (Weiss – Daws 2007: 17). Ak táto predstava zodpovedá skutočnosti, potom vyhlásenie vojny Iraku zo strany Spojených štátov a Veľkej Británie bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN znamená najnovšiu krízu tejto organizácie[4].

Ďalším faktorom, spôsobujúcim OSN čoraz väčšie problémy, je organizácia Rady bezpečnosti, ktorá má v porovnaní s Valným zhromaždením viacero dôležitých právomocí, vrátane možnosti použitia sily (Krejčí 1997: 148). Prítomnosť piatich stálych členov (USA, VB, Francúzsko, Rusko, Čína), ktorí majú navyše k dispozícii právo veta, však nereflektuje reálne mocenské ani ekonomické pomery súčasného sveta, čo vyvoláva čoraz väčšie napätie vo vnútri Organizácie (Kegley – Raymond 2010: 149-150; Taylor – Curtis 2011: 313).

Treťou problematickou záležitosťou je veľký vplyv USA na rozhodnutia OSN. USA a OSN by bolo možné považovať za dve svetové organizácie, pričom prvá má globálnu moc a vplyv a druhá veľký počet členov (Weiss – Daws 2007: 9).

Nakoniec, kritici OSN poukazujú na to, že v oblastiach bezpečnosti a dodržiavania ľudských práv, ktoré sú jej hlavnými doménami, má svet stále čo doháňať a napriek vznešeným princípom OSN nedokázala zabrániť viacerým vojnovým konfliktom v 20. a 21. storočí. Túto skutočnosť zaregistrovali ďalší aktéri svetovej politiky, z ktorých viaceré medzištátne a medzinárodné organizácie podnikajú vlastné mierové akcie (Taylor – Curtis 2011: 321). Budúcnosť a ďalšie smerovanie OSN je preto dnes značne neisté (Kegley – Raymond 2010: 150).

Napriek týmto nedostatkom je OSN jedinečná organizácia, ktorá svojim členským štátom okrem iného zvyšuje legitimitu ich existencie. Nový status preto Palestíne nielen poskytuje istý stupeň legitimity, ale aj ponúka impulz pre nájdenie určitého typu riešenia, v ktorom by sa Palestína postupne stala suverénnym štátom (pozri Dôvod 3). Hoci medzi zverejnením žiadosti M. Abbása a hlasovaním uplynul pomerne dlhý čas (viac než rok) a aj oficiálne zdroje OSN sprvu informovali o skôr zdržanlivom postoji (pozri UN 2012c), hlasovanie predstavuje určitý typ aktivity a iniciatívy, ktorá stojí v protiklade k zdržanlivým vyhláseniam a odkladaniu rozhodovania. Treba však podotknúť, že udelenie nečlenského statusu možno vnímať aj ako kompromisné riešenie, pretože na plné členstvo by bol potrebný jednomyseľný súhlas v Bezpečnostnej rade OSN, čo kvôli postoju USA nie je zatiaľ možné.

Dôvod 2: Komplikovanosť izraelsko-palestínskeho konfliktu a snahy riešiť ho na bilaterálnej úrovni

Druhým argumentom v prospech významu pridelenia pozorovateľského statusu Palestíne a v širšom kontexte aj akejkoľvek iniciatíve medzinárodného spoločenstva je rozsah izraelsko-palestínskeho konfliktu. Ten sa napriek nespočetným rokovaniam na bilaterálnej úrovni (posledné boli zahájené 14. augusta 2013 v USA medzi M. Abbásom a izraelským premiérom Benjaminom Netanyahum) dodnes nedarí vyriešiť.   Historický vývoj regiónu Palestíny bol zložitý a rámcovalo ho množstvo konfliktov. Organizácia za oslobodenie Palestíny (OOP), ktorá vznikla v roku 1964, predznamenala začiatok viacerých konfliktov, ktoré nadobudli aj vojenský charakter (Boyd – Comenetz 2006: 134).

Jung (2004: 14-16) rozlišuje medzi štyrmi dimenziami palestínskeho konfliktu (izraelsko-palestínska, izraelsko-arabská, židovsko-islamská, koloniálno-západná) a zdôrazňuje, že požiadavky palestínskeho ľudu za samostatný štát sú založené na Rezolúcii Valného zhromaždenia z decembra 1948, ktoré priznáva národom právo na sebaurčenie. Podľa autora ani vyhlásenie samostatného štátu nezmení negatívne vnímanie Izraelu zo strany Palestínčanov. Ak sa presunieme do nedávnej histórie, dôležitým pre vývoj situácie sú Dohody z Oslo (1993), v ktorých Izrael uznal OOP za reprezentanta palestínskych Arabov. Kvôli nespokojnosti radikálnych hnutí v Palestíne však dohoda nesplnila svoj cieľ a konflikt pokračoval. Tento stav, napriek výzvam Bezpečnostnej rady OSN, pretrváva dodnes (Boyd – Comenetz 2006: 136-139).[5]

Obmedzenia vyplývajúce z Dohôd z Oslo podľa Petruška (2011) bránia Palestíne v dosiahnutí legitimity nevyhnutnej k de facto štátnosti, ktorá sa formuje nezávisle od iných štátov, a je predpokladom pre získanie de iure štátnosti, teda uznania zo strany suverénnych štátov. Upozorňuje, že okrem problému legitimity tzv. Palestínskej národnej autority, ktorá má byť východiskom pre nový štát, sú Palestínčania závislí od finančnej pomoci z iných štátov a navyše im chýba aj jednotná vláda. Napriek týmto skutočnostiam sa Palestína odhodlala k zásadnému kroku – v septembri 2011 požiadal palestínsky líder Mahmúd Abbás OSN o uznanie Palestíny ako jej právoplatného členského štátu, ktorý by tak získal poradové číslo 194.

V súčasnosti, kedy sa pod patronátom USA rozbieha ďalšie kolo bilaterálnych rokovaní, je riešenie prijateľné pre obe strany stále v nedohľadne. Dokonca aj americký minister zahraničných vecí sa diplomaticky vyjadruje o „skepticizme a nevôli oboch strán“ (Kalhousová 2013). Neúspechy doterajších bilaterálnych rokovaní sú iba ďalším dôkazom komplikovanosti celého procesu, a preto je intenzívnejšia účasť medzinárodného spoločenstva hoci len v rovine deklarácie spôsobom, ktorý by mohol obe strany „postrčiť“ k väčšej ochote nájsť nejaké riešenie. Deklarácia OSN o prijatí Palestíny za nečlenský štát, ako aj ďalšie vyhlásenia, ktoré v súvislosti s Palestínou OSN zverejnila v priebehu posledných 65 rokov, ukazujú, aký model riešenia by zúčastnené strany mali zvoliť.

Dôvod 3: Impulz pre určitý typ riešenia

Ak hovoríme o riešeniach izraelsko-palestínskeho konfliktu, jedná sa v prvom rade o dohodu ohľadom štátoprávneho usporiadania a statusu obyvateľov súčasného štátu Izrael. V zásade možno rozličné návrhy rozdeliť na dve skupiny: jednoštátne (one-state) a dvojštátne (two-state).

Dvojštátny model, ktorý podľa zverejnených vyhlásení preferuje väčšina kľúčových aktérov, vrátane OSN, predpokladá vznik samostatného palestínskeho štátu, ktorého hlavným mestom by bol podľa prevládajúceho návrhu Východný Jeruzalem.[6] Avšak nejednotnosť palestínskych politických síl a problematickosť stanovenia jasných štátnych hraníc výrazne komplikuje uplatnenie tohto riešenia v praxi.

Ak by sa aj podarilo nájsť kompromis, nemusel by dlho vydržať z ideologických (silné extrémistické hnutia hlásajúce povinnosť vyhnať neislamské sily z celého územia), geografických (oslabenie politického a ekonomického vplyvu celého regiónu z dôvodu rozdelenia aj tak pomerne malého územia na dve časti a s tým súvisiaci rozmach chudoby) a demografických (čoraz väčší podiel nežidovského obyvateľstva na celom území) dôvodov (Morris 2009: 193-196). Preto sa prevažne na akademickej úrovni uvažuje aj o iných koncepciách, napríklad „Blízkovýchodnej konfederácii“, ktorej súčasťou by boli Palestína aj Izrael, alebo vytvorení spoločného palestínsko-jordánskeho štátu, ktorý by bol riadený spoločne hášimovskou dynastiou a Palestínskou národnou autoritou. I experti, ktorí obhajujú takéto riešenia (Morris 2009: 196-201) však pripúšťajú, že politicky sú ťažko uskutočniteľné a vyžadovali by si rozšírenie bilaterálnych rokovaní na multilaterálne (napr. izraelsko-palestínsko-jordánske). Multilaterálne rokovania, ktoré dávajú väčší priestor zapojeniu medzinárodných organizácií, by mohli posunúť „blízkovýchodný mierový proces“ opäť o krok ďalej.

Druhú skupinu riešení štátoprávneho usporiadania tvoria predstavy o zachovaní nejakej formy jedného štátu. Ak odhliadneme od extrémistických návrhov o nahradení Izraela palestínskym štátom, môže ísť o vytvorenie federatívneho štátu s dvomi samosprávnymi celkami alebo o určitú formu samosprávy palestínskeho územia v rámci Izraela.

O tom, aký je súčasný stav debaty o týchto riešeniach, vypovedá napríklad diskusia medzi izraelskými odborníkmi, z ktorých jeden podporuje jednoštátne, druhý dvojštátne riešenie (Dayan – Pundak 2012).

Dani Dayan neverí v úspech dvojštátneho riešenia, pretože podľa neho ho palestínske autority považujú iba za prostriedok k dosiahnutiu konečného cieľa – palestínskeho štátu, ktorý by pokrýval celé územie dnešného Izraela. Za „alternatívu voči dvojštátnemu riešeniu“ považuje zachovanie statusu quo a miesto siahodlhých diskusií o štátoprávnom usporiadaní snahu o zlepšenie životných podmienok obyvateľov bez ohľadu na ich etnické, náboženské alebo ideologické svetonázory. Rozhodnutie o udelené nečlenského statusu Palestíny v OSN spolu s niektorými krokmi palestínskych extrémistických skupín považuje za „vyhlásenie diplomatickej vojny Izraelu“.

Ron Pundak naopak považuje rokovania o dvojštátnom riešení v zmysle Dohôd z Oslo za kľúčové, pretože rozdiely medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi považuje za nezlučiteľné so spoločným štátom. Zachovanie statusu quo naviac vedie k eskalácii napätia a nárastu vplyvu Hamasu, ktorému len ťažko dokáže čeliť krídlo pod vedením M. Abbása. Hlasovanie v OSN zvyšuje šancu pre „záchranu“ dvojštátneho riešenia a samotnú rezolúciu, ktorá obsahuje iba umiernené postoje, by mala podpísať každá izraelská vláda usilujúca sa o mier.

Tretím argumentom v prospech významu súhlasného hlasovania v OSN v novembri 2012 je tak jeho význam ako impulzu pre nájdenie určitého typu (dvojštátneho) riešenia. Hoci obavy Izraela sú vzhľadom na situáciu v regióne pochopiteľné, text deklarácie OSN (pozri UN 2012b) sa odvoláva iba na predchádzajúce dokumenty k palestínskej otázke a potvrdzuje snahu o nájdenie dvojštátneho riešenia mierovou cestou, ktoré bude garantovať neodňateľné práva Palestínčanov na sebaurčenie. Vyjadruje tiež dôveru palestínskej žiadosti o plné členstvo, ktoré musí posúdiť Bezpečnostná rada OSN. V čase existencie už aj tak vážnych konfliktov v regióne možno takúto deklaráciu iba ťažko považovať za akýkoľvek „akt vyhlásenia vojny“. O to väčšmi, ak zohľadníme skutočnosť, ktorú zdôraznil aj britský minister zahraničných vecí (pozri napr. Marcus 2013): čas na nájdenie dvojštátneho riešenia sa skracuje, pretože na oboch stranách silnejú hlasy, ktoré sa neusilujú o mierové riešenie. Okupácia palestínskych teritórií Izraelom vzbudzuje pochybnosti o charaktere izraelskej demokracie a palestínske umiernené sily, ktoré sa dlhodobo nedokážu vysporiadať s extrémistickými skupinami, sa voči radikálnym názorom postupne ocitajú v opozícii.

Palestína ako člen OSN?

V nasledujúcej časti spomeniem niekoľko názorov, ktoré sa objavili po zverejnení informácie o podaní palestínskej žiadosti o členstvo v OSN. OSN sa vo všeobecnosti považuje za inštitúciu, ktorá legitimizuje autoritu akéhokoľvek štátu. Inak povedané, stala sa významným „klubom“ štátov, ktoré sú na celom svete uznávané ako suverénne a autonómne (Taylor – Curtis, 2011: 324). Vstupom do OSN by tak Palestína získala aj prístup k inštitúciám, ako je napríklad Medzinárodný súdny dvor, ktorý by jej umožnil požadovať odškodné za rôzne incidenty (Elgindy, 2011). V názoroch na to, ako by sa mali predstavitelia OSN zachovať, sa však rôzne pohľady značne líšili a líšia sa dodnes.

R. Spencer (2011) tvrdí, že Palestínčania nikdy nebudú ochotní akceptovať štát Izrael, či už ako domovinu alebo ako susediacu krajinu. Vo svetle tejto skutočnosti nesúhlasí s členstvom Palestíny do OSN. Jeho názor je radikálny a neberie do úvahy to, že trvanie USA na odmietavom stanovisku by vo svetle nedávnych udalostí Arabskej jari a procesu demokratizácie v arabských krajinách vnímali negatívne nielen iné štáty, ale aj mnohí Američania (BBC News 2012a).

Prívrženci samostatnej Palestíny ju obraňujú právom na sebaurčenie, pričom tvrdia, že USA sa postavili proti procesu Arabskej jari, za súčasť ktorej vyhlásenie štátu považujú. Pritom samostatnú Palestínu podporujú aj mnohí občania Izraela[7] (Tibi 2011). Komentátori sa v  názoroch na konanie lídra Mahmuda Abbása rozchádzajú – niektorí jeho rozhodnutie považujú za posledný pokus vydobyť nezávislosť Palestíny využitím autority OSN, iní tvrdia, že ide o snahu vyvolať ďalší konflikt a varujú pred rastom radikalizmu (Beilin et al. 2011).

Možnosťou, ktorá umožňuje obísť hlasovanie Rady bezpečnosti, v ktorej by USA pravdepodobne využili právo veta, bola práve žiadosť o udelenie štatútu „nečlenského štátu OSN“, aký majú napríklad Kosovo alebo Vatikán (Elgindy, 2011). Aj toto uznanie so sebou privádza prestíž, pričom k jeho prijatiu nie je potrebný súhlas Rady bezpečnosti ani trojpätinová väčšina vo Valnom zhromaždení. Práve Valné zhromaždenie, o ktorom je známe, že sa dlhodobo zapája do diskusie o izraelsko-palestínskych vzťahoch, toto rozhodnutie učinilo.

V roku 2012 viacerí aktéri podporovali obnovenie bilaterálnych rokovaní medzi Izraelom a Palestínou a odloženie definitívneho rozhodnutia OSN.[8] Izraelskí predstavitelia v OSN hlasovali proti akejkoľvek účasti Palestíny v OSN, napríklad ako členovia UNESCO (McArthur, 2012). V tomto čase hrozilo, že bez obnovenia rokovaní medzi Palestínou a Izraelom by situácia smerovala k eskalácii napätia medzi zúčastnenými stranami, pričom OSN by len ťažko dokázala jednať s nepredvídateľnými politickými aktérmi.

Elgindy (2011) popísal situáciu pomocou modelu „hry na kura“. Pokiaľ totiž USA neustúpia od práva veta v Bezpečnostnej rade a zároveň Palestína nestiahne svoju požiadavku na členstvo, hrozí, že z dlhodobého hľadiska vypukne nová vlna konfliktov v regióne, ktorá môže ohroziť suverenitu Izraelu a tým aj vplyv USA. Rada bezpečnosti OSN, ktorá sa v súvislosti so záležitosťami na Blízkom východe spomína najčastejšie ako blízko-východné kvarteto (USA, Rusko, EÚ a OSN), musí zaujať jednotný postoj a trvať na obnovení rokovaní. Bez efektívnych prostriedkov však jej úloha pravdepodobne zostáva v rovine symbolických posolstiev (Jabarin 2012).

Valné zhromaždenie na rozdiel od Bezpečnostnej rady dokázalo učiniť krok, ktorý rozhýbal stojaté vody mierového procesu a minimálne obnovil diskusiu o otázke úlohy medzinárodného spoločenstva v ňom. Dôležitým zahraničnopolitickým aktérom sú USA, ktoré však hlasovali proti prijatiu deklarácie. Podľa prezidenta Obamu, ktorý na začiatku svojho pôsobenia v úrade vyhlásil, že „Palestínčania si zaslúžia vlastný štát“, by OSN mala byť arbitrom vyjednávacieho procesu, ktorý musia uskutočniť Izrael a Palestína medzi sebou (Cooper 2011).[9] Takéto bilaterálne rokovania, hoci bez nich isto nemožno nájsť riešenie prijateľné pre obe strany, však ešte nikdy neboli úspešné a nemali dlhodobé výsledky. Aj posledná séria rokovaní prebiehajúca v súčasnosti práve pod patronátom USA, tak nevzbudzuje veľké nádeje. V prospech väčšej šance ich úspechu paradoxne hovorí napätá situácia v regióne, obavy Izraela z medzinárodnej izolácie a Palestínčanov z pokračujúcej okupácie (Kalhousová 2013). Šanca na ich úspech by sa mohla znásobiť, keby záštitu nad rokovaniami prevzalo celé medzinárodné spoločenstvo prostredníctvom OSN. Tá aj v súčasnosti vyvíja diplomatické iniciatívy, príkladom ktorých je návšteva generálneho tajomníka v Izraeli a na území Palestínskej autority (UN 2013a). Nástroje „mäkkej moci“, ktorými OSN disponuje a medzi ktoré patrí aj deklarácia z 29. novembra 2012, môžu a mali by byť použité na podporu rokovacieho procesu.

Záver

Druhý generálny tajomník OSN Dag Hammarskjöld povedal: „OSN nevznikla preto, aby priviedla ľudstvo do raja, ale aby ho zachránila pred peklom.“[10] Ani väčšina vo Valnom zhromaždení tejto organizácie neprijala deklaráciu o nečlenskom statuse Palestíny, aby priniesla večný mier Palestíne a Izraelu, ale aby im pomohla dosiahnuť konkrétne výsledky v rokovaniach. Pomyselné peklo predstavuje nekonanie medzinárodného spoločenstva a umiernených síl na palestínskej aj izraelskej strane, ktoré by viedlo k ďalším ozbrojeným stretom a dominancii extrémistických postojov.

Tri argumenty v prospech významu prijatej deklarácie v širšom kontexte naznačujú, aké možnosti má OSN k dispozícii pri riešení konfliktov. Nie sú to iba nástroje založené na princípe mocenskej politiky, ktorej jadrom je Bezpečnostná rada so zastaranou organizáciou, ale aj univerzalizmu, spočívajúcom v zjednotení väčšiny štátov sveta, v efektívnom presadzovaní a dodržiavaní ľudských práv, či v programoch na podporu ekonomického a sociálneho rozvoja (Taylor – Curtis 2011: 315-316). Nedostatky spojené s Bezpečnostnou radou, ktorá je kľúčová pri obhajobe mieru a bezpečnosti, pritom nemusia byť neriešiteľné. Význam OSN na formovanie medzinárodnej politiky by sa nemal podceňovať, keďže je pravdepodobné, že bez jej existencie by medzinárodný poriadok vyzeral inak alebo by vôbec neexistoval.

Získanie nečlenského statusu neznamená, že sa Palestína stáva štátom, alebo že by ním nebola už predtým. Deklarácia o tomto kroku nie je ničím viac ani ničím menej, než je uvedené v jej texte; je vyjadrením záujmu medzinárodného spoločenstva o ďalšie rokovania snažiace sa o riešenie konfliktu, ktorých výsledkom by boli dva nezávislé štáty disponujúce vlastnou legitimitou a žijúce popri sebe v mieri.

Odpovědná redaktorka: Nikola Klímová

Text neprošel jazykovou korekturou.

Literatúra

Abuzayyad, I., Schenker, H. and I. Ross (2013): Jerusalem: Still Key to Any Future Israeli-Palestinian Agreement. Palestine: Friedrich Ebert Stiftung. Dostupné na: http://library.fes.de/pdf-files/iez/09711.pdf [cit. 2013-08-01].

Boyd, A. and J. Comenetz (2006): An Atlas of World Affairs. London: Routledge.

Dayan, D. and R. Pundak (2012): Oslo, 20 Years Later: Is the Two-State Solution Dead? In: Israel Debates, No. 13. Dostupné na: http://www.fes.org.il/src/IsraelDebatesNo13.pdf [cit. 2013-08-01].

Elgindy, K. (2011): Palestine Goes to the UN. In: Foreign Affairs, 90:5. Dostupné na: http://www.foreignaffairs.com/articles/68210/khaled-elgindy/palestine-goes-to-the-un [cit. 2013-08-01].

Harms, G. and T. J. Ferry (2008): The Palestine-Israeli Conflict. A Basic Introduction. 2nd Edition. London: Pluto Press.

Jung, D. (2004): The Middle East and Palestine. Houndmills: Palgrave.

Kegley, C. W. and G. A. Raymond (2010): The Global Future. A Brief Introduction to World Politics. Wadsworth: Boston.

Krejčí, O. (1997): Mezinárodní politika. Praha: Victoria Publishing.

Morris, Benny (2009): One State, Two States. Resolving the Israel/
Palestine Conflict. New Haven & London: Yale University Press.

Petrušek, B. (2011): „De facto štátnosť“: Kosovská republika a Palestínska národná autorita. CESI UK Working Paper 4/2011. Dostupné na: http://www.fphil.uniba.sk/fileadmin/user_upload/editors/veda/cesiuk/teams/politologovia/CESIUK_WP_4_2011_Petrusek.pdf [cit. 2013-08-01].

Taylor, P. and D. Curtis (2011): The United Nations. In: Baylis, J., Smith, S., Owens, P. [eds]: The Globalization of World Politics: An Introduction to International Relations. Oxford: OUP.

Weiss, T. G. and S. Daws [eds.] (2007): The Oxford Handbook of United Nations. Oxford: OUP.

Elektronické zdroje

BBC News (2012a): Q&A: Palestinians' upgraded UN status. Dostupné na: http://www.bbc.co.uk/news/world-middle-east-13701636 [cit. 2013-08-01].

BBC News (2012b): Palestinians win upgraded UN status by wide margin. Dostupné na: http://www.bbc.co.uk/news/world-middle-east-20550864 [cit. 2013-08-01].

BBC News (2013): Q&A: Israeli-Palestinian talks in Jerusalem. Dostupné na: http://www.bbc.co.uk/news/world-middle-east-23686410 [cit. 2013-08-30].

Beilin, Y. [et al.] (2012): The Debate on a Palestinian State. Dostupné na:

http://content.time.com/time/magazine/article/0,9171,2094388,00.html [cit. 2013-08-01].

Cooper, H. (2011): Obama Says Palestinians Are Using Wrong Forum. Dostupné na: http://www.nytimes.com/2011/09/22/world/obama-united-nations-speech.html?_r=1& [cit. 2013-08-01].

Jabarin, S. (2012): The Quartet's continued path to irrelevance . Dostupné na: http://mideast.foreignpolicy.com/posts/2012/02/15/the_quartets_continued_path_to_irrelevance [cit. 2013-08-01].

Kalhousová, I. (2013): Rokovanie nutné, ale nechcené. Dostupné na: http://komentare.sme.sk/c/6891233/rokovanie-nutne-ale-nechcene.html [cit. 2013-08-30].

Marcus, J. (2013): Does Middle-East peace process matter? Dostupné na: http://www.bbc.co.uk/news/world-middle-east-23666270 [cit. 2013-08-30].

McArthur, Shirl (2012): Israel's Members of Congress Continue to React to Palestinians' U.N. Bid. In: Washington Report on Middle East Affairs, 31:1.

Dostupné na:

http://connection.ebscohost.com/c/articles/70202072/israels-members-congress-continue-react-palestinians-u-n-bid [cit. 2013-08-01].

Rosner, S. (2012): Action – Overreaction. Dostupné na: http://latitude.blogs.nytimes.com/2012/12/04/the-un-votes-on-palestine-and-israel-shoots-itself-in-the-foot/ [cit. 2013-08-01].

Spencer, R. (2011): A Palestinian State Will Not Bring Peace. In: Human Events, 67:34. Dostupné na: http://www.humanevents.com/2011/09/27/a-palestinian-state-will-not-bring-peace/ [cit. 2013-08-01].

Tibi, A. (2011): Rejection of Palestinian Statehood Denies Freedom. Dostupné na: http://www.politico.com/news/stories/0911/63611.html [cit. 2013-08-01].

UN (2012a): General Assembly Votes Overwhelmingly to Accord Palestine ‘Non-Member Observer State’ Status in United Nations. Dostupné na: http://www.un.org/News/Press/docs/2012/ga11317.doc.htm [cit. 2013-08-30].

UN (2012b): Resolution A/67/L.28. Dostupné na: http://unispal.un.org/UNISPAL.NSF/0/181C72112F4D0E0685257AC500515C6C [cit. 2013-08-01].

UN (2012c): Time for Israeli and Palestinian leaders to get serious about peace talks. Dostupné na: http://www.un.org/apps/news/story.asp?NewsID=41402&Cr=palestin&Cr1 = [cit. 2013-08-01].

UN (2013a): Middle East: senior UN official briefs Security Council on Israeli-Palestinian talks, other developments. Dostupné na: http://www.un.org/apps/news/story.asp?NewsID=45659&Cr=&Cr1=#.UiGCKVPvngY [cit. 2013-08-30].

UN (2013b): Non-member States. Dostupné na: http://www.un.org/en/members/nonmembers.shtml [cit. 2013-08-30].

[1] Najnovším členom je Južný Sudán, ktorý bol medzi členské štáty prijatý 14. júla 2011. (http://www.un.org/en/members/, dostupné 1.8.2013).

[2] Čl. 1 Charty OSN uvádza napr. Krejčí 1997: 145.

[3] podľa Weiss – Daws 2007: 16.

[4] Pre bližšie informácie pozri Case Study: The 2003 Intervention in Iraq (Taylor – Curtis 2011: 320).

[5] Konflikt je detailne spracovaný v mnohých zdrojoch, historicko-politickou perspektívou napr. v Harms and Ferry (2008).

[6] Vyriešenie postavenia Jeruzalemu je kľúčovým bodom celého procesu rokovaní. Najnovšia štúdia (Abuzayyad, Schenker and Ross 2013) kritizuje diskriminačné politiky Izraela zamerané na zmenu demografických charakteristík mesta, ako aj neschopnosť palestínskej strany reagovať na tieto úpravy. Poukazuje na potrebu intenzívnejšieho zapojenia medzinárodných organizácií, najmä OSN, do vyjednávacieho procesu, aby počas neho nedochádzalo k zhoršovaniu životných podmienok obyvateľov mesta (kurzíva M.S.).

[7] Autor článku je arabský poslanec v izraelskom parlamente (Knesset).

[8] Tomu zodpovedá aj oficiálne stanovisko OSN z 28.2.2012 (UN 2012c).

[9] Detailnejší záznam stanovísk jednotlivých aktérov pred hlasovaním vo Valnom zhromaždení pozri v UN 2012a. M. Abbás sa v ňom napríklad vyjadruje, že deklarácia je poslednou šancou na záchranu dvojštátneho riešenia a že jej cieľom ani podľa Palestíny nie je delegitimizovať existujúci štát Izrael, ale potvrdiť legitimitu nezávislej Palestíny. Izraelský zástupca R. Prosor kritizuje neochotu Palestínčanov označiť Izrael za židovský štát na základe konceptu „dva štáty pre dva národy“. Obáva sa ohrozenia izraelskej bezpečnosti a zdôrazňuje nemožnosť dosiahnutia mieru prostredníctvom deklarácií medzinárodných organizácií. Aj izraelský komentátor, podľa ktorého deklarácia „iba nepravdepodobne prispeje k mieru“, kritizuje politické rozhodnutia izraelskej vlády spojené s výstavbou židovských osád, ktoré nasledovali po hlasovaní (Rosner 2012).

[10] Podľa Weiss – Daws 2007: 18.

Autor: Max Steuer, M.A.

Od 2015: Univerzita Komenského v Bratislave, teória politiky (PhD. štúdium)

[Nahoru ↑]

Přidat komentář

Další články autora

Boris Balog: Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky (recenzia)

Ján Drgonec: Sloboda prejavu a sloboda po prejave (Recenzia)

Križiacke výpravy ako medzinárodnopolitický fenomén II. ‒ aktéri a štruktúra križiackych výprav

Další články z rubriky

Arménská genocida - její vnímání a pozůstatky

Spôsoby vzniku medzištátnych organizácií

Teória kultúrnych zmien R. Ingleharta

Vložit komentář