Otázka veľkostného aspektu miestnych samospráv v kontexte lokálnej demokracie
8. červenec 2015 Simona Kováčová komentářeCharakter lokálnej štruktúry Slovenskej republiky môžeme z hľadiska numerického vyjadrenia viažuceho sa na rastúci počet malých obcí korektne definovať ako výrazne fragmentovaný. Stav lokálnej atomizácie je zároveň dôvodom dichotomicky rozdeľujúcim spoločnosť na dva tábory, keďže priechodnosť implementácie vhodných konsolidačných opatrení je sťažujúca sériou argumentov vyzdvihujúcich silu a potrebu zachovania všetkých, aj z veľkostného aspektu malých samospráv, čo napomáha udržaniu lokálnej roztrieštenosti.
V tomto kontexte sa odhliadnutím od konkrétnych metód tendujúcich k územne konsolidovanej konfigurácii, primárne zameriame na relevantnosť ich implementácie, čo signalizuje že substanciálnym cieľom príspevku sa stáva hľadanie optimálnej veľkostnej štruktúry obcí. Z tematického hľadiska sa tak v línii komparácie pozitív a negatív z veľkostného aspektu tak väčších ako aj menších samospráv, budeme snažiť vyvodiť rezultát viažuci sa buď na nutnosť komunálnej reformy za účelom redukcie malých obcí, alebo naopak na zachovanie malých územných jednotiek. Keďže otázka hľadania adekvátnej veľkosti obcí poskytuje široký priestor pre možnosti skúmania, východiskovou sa pre nás stáva hľadanie súvzťažnosti medzi veľkostným aspektom obce a hľadiskom lokálnej demokracie.
Dimenzia lokálnej demokracie vypovedá o interakciách medzi veľkosťou územnej jednotky a demokratickými princípmi resp. atribútmi miestnej demokracie. Predstavená sféra v sebe inkorporuje varietu názorov vyzdvihujúcich silu veľkých ako aj menších samospráv, čo možno demonštrovať prostredníctvom stručnej analýzy vybraných argumentov. Diskusie viažuce sa na presné zadefinovanie optimálnej veľkosti obce pre správu delegovaných úloh smerovali k úvahám o vytvorení tzv. miestnej správnej jednotky s diferentnými názormi na jej veľkosť. Vo všeobecnosti by sme však, bez akéhokoľvek presného číselného vymedzenia mohli pod optimálnou veľkostnou štruktúrou rozumieť adekvátny rozmer vyjadrený počtom obyvateľov alebo plošnou výmerou, ktorý je najvhodnejší pre rozvoj lokálnej demokracie, ekonomiky, pre zabezpečenie potrieb a uspokojovanie záujmov obyvateľov, pre hmotný blahobyt, ako aj pre celkový politický život v obci, tzn. nielen pre činnosť orgánov lokálnej moci ale aj pre angažovanosť občanov participovať a ovplyvňovať tak chod lokálnych záležitostí v komunite.
V kontexte veľkostného hľadiska sa konštatuje, že s nárastom redukčných trendov tendujúcich ku kreovaniu väčších samospráv sa priamoúmerne zvyšuje sila občianskej spoločnosti, rozširuje sa škála funkcií, ktoré môžu podporovať záujem občanov o veci verejné, ich angažovanosť v záujmových skupinách, čím zároveň dochádza k posilneniu participačného potenciálu. Avšak tieto argumenty nemožno považovať za nevyvrátiteľné a uniformné, nakoľko existujú divergentné názory, v línii ktorých sa práve v menších samosprávach upevňujú osobné kontakty, narastá spoločenská a politická dôvera, čo zároveň predpokladá väčší záujem občanov angažovať sa a zapájať do miestnych záležitostí, čím negujeme argument o priamoúmernom vzťahu participácie s veľkosťou komunity. Jednotlivé postoje stručne rozvedieme poukázaním na niektoré analýzy a uskutočnené výskumy, explikujúce vzťahy medzi veľkostným aspektom a načrtnutými atribútmi lokálnej demokracie.
Štúdia A. Boursa[1] realizovaná v r. 1993 na príklade konkrétnych európskych krajín potvrdila priamoúmernú spojitosť medzi veľkosťou a úlohami samosprávnych systémov[2] (Swianiewicz, 2003). Zároveň sa v línii s narastajúcimi funkciami samosprávy, ktorých rozširujúci sa rozsah, ako sme už naznačili korešponduje s veľkými samosprávami, stimuluje interes občanov o veci verejné a posilňuje sa motivácia pre kvalifikovaných reprezentantov obsadzovať posty v samosprávnych orgánoch. Reciprocita veľkostného aspektu s participačným potenciálom je prítomná aj v postojoch R. A. Dahla a E. R. Tufteho, ktorí vo svojej štúdii z r. 1973 s názvom Size and Democracy predstavili spektrum ďalších súvislostí opodstatnených pre hľadanie súvislostí viažucich sa na veľkostné hľadisko. Ako primárny argument pre podporu menších celkov uvádzajú, že „menšie demokracie poskytujú pre svojich obyvateľov viac príležitostí pre efektívnu participáciu na rozhodovacích procesoch“ (Dahl, Tufte, 1973, s. 13). Predstavené tvrdenie však nemožno považovať za jediné, z dôvodu identifikovania plurality výhod väčších ako aj menších demokracií, ktoré bližšie špecifikovali v línii jednotlivých demokratických sfér, napr. (Dahl, Tufte, 1973) :
- 1. Sféra bezpečnosti a poriadku: Menšie demokracie vytvárajú prostredie pre jednoduchší spôsob internalizácie noriem a hodnôt, posilňuje sa ich rešpektovanie a dodržiavanie, čím sa redukujú nátlaky a prinucovacie spôsoby k ich akceptovaniu. Na druhej strane v kontexte tejto sféry akcentujú aj na výraznú prednosť veľkých demokracií, ktoré sú „oveľa lepšie zabezpečené proti nebezpečenstvu externých vplyvov, ktoré by mohli narušiť ich vnútorný život, napr. invázia, ekonomické hrozby“ (Dahl, Tufte, 1973, s. 14).
- 2. Sféra uniformity a diferenciácií, resp. homogenity verzus heterogenity: Pravdepodobnosť homogenity v zmysle zdieľania približne rovnakých hodnôt, presvedčení a cieľov narastá so zmenšujúcou sa veľkosťou demokracie, v protiklade k väčším demokraciám, v ktorých sa zvyšuje perspektíva pretrvania disparít, diferentných názorov, hodnôt, presvedčení a cieľov v sociálnej, ekonomickej a inej oblasti. Z predstaveného konštatovania vyplýva jasná väzba narastajúcej heterogenity vo vzťahu k veľkým demokraciám a klesajúca tendencia závažných dištinkcií v menších demokraciách (Dahl, Tufte, 1973).
Závery vzťahujúce sa na kladnú koreláciu participácie a veľkostného aspektu sú jasne identifikovateľné v štúdii Participation in America. Political democracy and social equity (1972), ktorej autorom je S. Verba a N. H. Nie. Rovnaké stanovisko ako Verba a Nie tzn. o priamoúmernej väzbe občianskej angažovanosti s veľkosťou komunity, zaujali aj H. J. Nielsen[3] či napr. K. Newton.[4] Podobne M. Goldsmith, ale aj L. Rose,[5] ktorí spoločne analyzovali volebnú politiku a komunálne voľby v Nórsku a vo Veľkej Británii, dospeli k relevantnému konštatovaniu pre našu problematiku, čo dokazuje ich tvrdenie, podľa ktorého sú väčšie samosprávy vo všeobecnosti príťažlivejšie a ľudia v nich žijúci prejavujú väčší záujem o aktívnu účasť na voľbách, z čoho rezultuje priama interakcia medzi interesom občanov o verejné dianie s veľkosťou samosprávy. K podobnému konštatovaniu dospel Rose aj vo svojej analýze miestnej politiky Dánska, Nórska a Holandska, ktorú rozpracoval v štúdii Municipal Size and Local Non-Electoral Participation: Findings from Denmark, the Netherlands and Norway (2002). Rose sa snaží vyzdvihnúť veľkostné hľadisko a vnímať ho ako faktor explikujúci agilnosť občanov v miestnej politike, na základe čoho vyvádza svoje tvrdenia o malých komunitách strácajúcich atraktivitu, ktoré sa vyznačujú klesajúcim percentom účasti na verejných zhromaždeniach, čím sa vo všeobecnosti oslabuje funkčnosť demokracie. Protikladné tvrdenie negujúce priamu úmeru veľkostného hľadiska s atribútom občianskej participácie možno nájsť v práci B. Dentersa s názvom Size and Political Trust: Evidence from Denmark, the Netherlands, Norway and the United Kingdom (2002), v ktorej obhajuje malé obce, pretože sa v nich upevňujú kontakty medzi obyvateľmi navzájom ako aj medzi obyvateľmi a reprezentantmi lokálnej moci. Malé komunity disponujú pluralitou motivačných faktorov pre spoluúčasť občanov, čo ďalej rozvíja pomocou sociálno-psychologického faktora, keďže vysvetľuje, že občan má silnejší pocit miestnej identifikácie v homogénnejšej komunite, v ktorej narastá dôvera občana a v ktorej dochádza k jednoduchšiemu prijatiu a následnej implementácii opatrení a politík do praxe tak, aby sa uspokojili záujmy obyvateľov, čím sa paralelne zvyšuje spokojnosť s výkonom miestnych orgánov. Vo svojich záveroch formuluje presvedčenie, že eliminácia komunálnej dôvery a zrod občianskej apatie vznikajú ako dôsledok rozrastajúcej sa veľkosti komunity (Swianiewicz, 2003).
Samozrejme, existuje mnoho ďalších príkladov a uskutočnených analýz potvrdzujúcich skúmanú reciprocitu, avšak naším zámerom je poukázať na nekorektnosť formulovania jednoznačného záveru o priamej korelácii medzi občianskou angažovanosťou a veľkosťou komunity, z dôvodu nemožnosti abstrahovať od názorov sympatizantov menších jednotiek, podľa ktorých sa nie len paralelne so zmenšujúcou veľkosťou komunity eliminuje byrokracia, ale zužujú sa aj kontakty obyvateľov s reprezentantmi miestnej moci, čím dochádza k nárastu záujmu občanov zapájať sa do miestneho verejného diania. V tomto prípade je však dôležité opatrne manipulovať s predstaveným tvrdením odporcov teritoriálnej konsolidácie, viažucim sa na blízkosť a stým súvisiace utuženie väzieb miestnych politikov a obyvateľov obce, ktoré je kategorizované do radu pozitív menších jednotiek, pretože sympatizanti reformnej teórie túto tézu ďalej rozvíjajú akcentovaním na možnosť ľahšieho presadenia a uplatnenia rodinných a príbuzenských vzťahov v lokálnych mocenských orgánoch. Ako možno vidieť, otázka dotýkajúca sa blízkosti prináša rozporuplný efekt, nakoľko komunálne väzby a vzťahy môžu lokálnej demokracii nie len dopomôcť ale prienik a presadzovanie reprezentantov lokálnej moci na základe príbuzenstva, potláčajúceho kvalitu, profesionalitu a odbornosť kandidátov, je jedným z predpokladov zablokovania a destabilizácie miestnej demokracie.
Bez dôrazu na koreláciu veľkostného aspektu a občianskej participácie môžeme konštatovať, že nezáujem občana o veci verejné je identifikovateľný tak v malých ako aj veľkých samosprávach avšak v snahe zabezpečiť efektívne fungujúcu demokratickú spoločnosť je nutné danú skutočnosť eliminovať pomocou zavádzania mechanizmov a kreovania podmienok pozitívne vplývajúcich na posilnenie participačného potenciálu. Zo všeobecného hľadiska je viac než žiaduce zvyšovať povedomie občanov o opodstatnenosti fungovania lokálnych orgánov a upevňovať väzby nie len medzi predstaviteľmi miestnych orgánov navzájom ale predovšetkým vo vzťahu k občanom a tým posilňovať vzájomnú dôveru, nakoľko interakčné vzťahy poznačené nedôverou podlamujú demokratické spravovanie a sú predpokladom pre zrod disfunkcie systému. „Najdôležitejšou kategóriou demokratického zriadenia je sám jednotlivec, od ktorého moc pochádza, a ktorý má pomocou kolektivizácie ambície ašpirovať na tzv. „usmerňovača “ spoločenského smeru“ (Kováčová, N. 2011, s. 45). K hľadaniu príčin občianskej apatie možno pristúpiť z pohľadu teórie racionálnej neúčasti, ktorá podkopáva piliere demokratickej štruktúry rozhodovania. Predstavenú tézu môžeme demonštrovať na základe premisy, podľa ktorej „politický výsledok bude vždy rovnaký, bez ohľadu na to, či mu občan prikladá vysokú alebo nízku hodnotu, bez ohľadu na to, či volí, alebo nie“ (Johnson, 1997, s. 144).[6] Rovnako aj nedostatok informácií predpokladá nižšiu úroveň participácie, keďže v mnohých prípadoch ľudia ani nepoznajú svoje práva a možnosti vstupu do verejných záležitostí. Samozrejme v tomto kontexte nemožno zabudnúť ani na význam implementácie e-Governmentu, resp. na „zavádzanie informačných a komunikačných technológií do verejnej správy spoločne s organizačnými zmenami, novými postupmi a zručnosťami, v snahe zvýšiť efektívnosť a transparentnosť poskytovania služieb a posilniť verejnú politiku“ (Gregušová, 2008, s. 68). E-government nepochybne dopomáha značnej redukcii administratívnych nákladov, verejných výdavkov a odbúrava časovú záťaž v oblasti vybavovania úradných záležitostí. Keďže podnikatelia môžu ušetrený čas investovať do nových podnikateľských aktivít a tým priamo podporovať konkurencieschopnosť inovačnej verejnej správy, je akýmsi pomocným inštrumentom pri odhaľovaní latentného potenciálu správy vecí verejných. Pokles nekalých praktík dotýkajúcich sa falšovania dokumentov, prejavujúci sa v dôsledku zvýšenej miery odbornosti v nastavení bezpečnostných programov, je v rade ďalších pozitívnych výstupov rezultujúcich z elektronizácie procesov verejnej správy. Význam tiež spočíva v posilnení dôvery, z dôvodu otvárania možností pre zainteresovanie občanov do procesu tvorby verejnej politiky. Práve zapájanie občanov do tohto cyklu, na báze interaktívnych iniciatív elektronického charakteru je s veľkou pravdepodobnosťou budúcnosťou pre zrod moderných participatívnych demokracií. Avšak pri komplexnom zhodnotení využívania elektronických služieb musíme pri pohľade na dnešnú lokálnu štruktúru tvorenú vysokým podielom malých obcí, konštatovať, že niektoré územné jednotky dokonca nedisponujú ani vlastnou internetovou stránkou, alebo ich web portál je neaktuálny, čo sa v konečnom dôsledku môže odzrkadliť v šírení dezinformácií. Práve v takto postihnutých obciach samotný záujem vyhľadávať informácie, či zapájať sa do verejného diania prostredníctvom internetu úplne absentuje, alebo je minimálny, čo je jednou z bariér pre pokrokovosť a dynamiku verejnej správy ako nevyhnutné črty konkurencieschopnosti v globálnom meradle. V neposlednom rade sa tak simultánne s neznalosťou e-služieb a s nevyužívaním internetu, vo všeobecnosti eliminuje aj pravdepodobnosť vstupu občana do verejného diania a možnosť iniciovať lokálne zmeny prostredníctvom rôznych portálov tohto druhu. Práve v tomto kontexte môžeme spomenúť napr. portál odkazprestarostu.sk, ktorý je priestorom pre verejné nahlasovanie rôznorodých občianskych podnetov adresovaných jednotlivým samosprávam, pričom samotná forma verejných a pre všetkých prístupných štatistík v podobe presného uvedenia vyriešených a nevyriešených podnetov je zvolená za účelom vyvíjania „tlaku“ na kompetentných, prijímať opatrenia a neodsúvať problémy, nakoľko občan disponuje právom sledovať stav riešenia samotného podnetu.
Samozrejme načrtnuté bariéry posilnenia občianskej participácie sú len zlomkom zo širokého spektra okolností a príčin podnecujúcich pokles občianskej angažovanosti, avšak sú dostatočne podnetné pre hľadanie možností ako utlmiť a zvrátiť apatický trend občanov, nakoľko participácia predstavuje demokratický inštrument, prostredníctvom ktorého je občan schopný hlbšie pochopiť činnosti orgánov verejnej správy a tým aj racionálne zasahovať do procesu rozhodovania.
Za cieľom pokračovať v argumentácií v prospech menších či väčších samospráv sa ani tvrdenie, zmysle ktorého väčšie územné jednotky plodia pluralizmus a poskytujú väčší priestor pre realizáciu záujmových skupín, nevyhlo zápornému postoju obhajcov menších samospráv, podľa ktorých značná heterogenita a pluralizmus vytvárajú dokonalé predpoklady pre zrod konfliktu. Avšak ani názory dotýkajúce sa konfliktu nemožno považovať za striktne záporné. Podľa B. Trumana je konflikt neoddeliteľnou súčasťou politického systému, dokonca ho označuje ako jeho konštruktívny prvok, ktorý nie je vyslovene výrazom nestability. V jeho myšlienkach predstavuje „bežnú formu vzťahov, pokiaľ máme na mysli len také konflikty, ktoré prebiehajú v určitých medziach, a ktoré vedú k celkovému posilneniu záujmovej rovnováhy v spoločnosti“ (Műller - Laboutková - Vymětal, 2010, s. 151). V prípade, ak je konflikt „riadený“ nadobúda charakter pomocníka pri vecnejšej analýze, ale aj preventívneho inštrumentu, keďže vyvodené dôsledky môžu poslúžiť ako poučenie do budúcnosti. Napriek predstavenému „zľahčujúcemu“ vymedzeniu, je konflikt vo všeobecnosti považovaný za negatívny jav a stav rozporu, prejavujúci sa vzájomným negovaním, krížením záujmov a snáh, poprípade aj priamym bojom, ktorého úspešná šanca na vyriešenie je determinovaná fázou, v ktorej sa nachádza. Preto by v záujme každej samosprávy mali nad implementáciou ex post prostriedkov a opatrení na riešenie už vzniknutých konfliktných situácií, dominovať účinné spôsoby zamerané na predchádzanie potencionálnych konfliktov.
Sumarizáciou úvah hľadajúcich recipročné väzby medzi hľadiskom lokálnej demokracie a veľkosťou miestnej samosprávy sme odhalili nie len problémy obcí, ale predovšetkým sme dospeli k nespochybniteľnému rezultátu o vzájomnej korelácii veľkosti a atribútu demokracie, čo sme demonštrovali prostredníctvom primárnych argumentov v prospech vytvárania veľkých obcí. Avšak ako sme poukázali aj silné stránky väčších obcí možno spochybniť, a preto nemožno abstrahovať od rámca inkorporujúceho pozitíva fragmentovanej lokálnej štruktúry, t.j. škála názorov sympatizantov malých obcí, selekciou ktorých sme poukázali na niektoré negatíva vznášané proti územnej konsolidácii.
Vychádzajúc z predstaveného je teda zrejmé, že na základe predstavených argumentov a empirických poznatkov spadajúcich do sféry lokálnej demokracie nemožno formulovať jednoznačnú odpoveď na otázku podpory územne rozdrobených alebo územne konsolidovaných systémov, z dôvodu predstavených silných ako aj slabých stránok tak pre prípad zachovania malých obcí ako aj formovania veľkých miestnych samospráv.
Zoznam použitej literatúry
DAHL, R. A., TUFTE, E. R. 1973. Size and Democracy. Stanford: Stanford University Press, 1973, 148 s. ISBN 0804708347.
GREGUŠOVÁ, D. 2008. Inštitút doručovania v podmienkach Slovenskej republiky vo vzťahu k e-Governmentu. In e-Government v právnom rámci Slovenskej republiky. Sládkovičovo: Fakulta práva Janka Jesenského, 2008. ISBN 978-80-89267-15-6, s. 68-83.
JOHNSON, D. B. 1997. Teória verejnej voľby. Bratislava: SOFA, 1997, 353 s. ISBN 80-85752-43-3.
Kováčová, N. 2011. Referendum ako špecifický prvok priamej demokracie. In Občianska participácia a verejná politika v demokratickej spoločnosti: elektronický zborník z online konferencie, ktorá sa uskutočnila v dňoch 1. 8. - 31. 9. 2011. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, 2011. ISBN 978-80-557-0336-7, s. 45-51.
MŰLLER, K. B. - LABOUTKOVÁ, Š. - VYMĚTAL, P. 2010. Lobbing v moderních demokraciích. Praha: Grada Publishing, a.s., 2010. 256 s. ISBN 978-80-247-3165-0.
SWIANIEWICZ, P. 2003. Konsolidácia alebo fragmentácia? Veľkosť miestnych samospráv v Strednej a Východnej Európe. [online]. Bratislava: M.E.S.A. 10, 2003. [cit. 2015-02-13]. Dostupné na internete: <http://www.komunal.eu/subory/LGPP.pdf >.
[1] Management, Tiers, Size and Amalgamations of Local Government (1993).
[2] Prostredníctvom analýzy veľkostného aspektu samospráv, Bours kategorizuje pozorované krajiny do 4 skupín: do prvej zaradil tie, kde teritoriálna konsolidácia a s tým súvisiaci zväčšujúci sa samosprávny systém zodpovedajú za najväčší balík kompetencií, tzn. veľká samospráva - veľa funkcií (škandinávske krajiny, Veľká Británia). Do druhej skupiny začlenil Nemecko, Belgicko so statusom priemerne veľkých samospráv, ktorým odpovedajú kompetencie adekvátne veľkostnému hľadisku. Francúzsko a Španielsko svojou rozdrobenou štruktúrou vyplnili priestor v jeho tretej kategórii malých samospráv s menším balíkom úloh a Grécko, či Portugalsko obsadili poslednú kategóriu výrazne malých samosprávnych systémov s úzkym rámcom funkcií (Swianiewicz, 2003).
[3] Size and Evaluation of Government: Danish Attitudes towards Politics at Multiple Levels of Government (1982).
[4] Is Small Really so Beatiful? Is Big Really so Ugly? Size, Effectiveness and Democracy in Local Government (1982).
[5] Constituency, Size and Electoral Politics: A Comparison of Patterns at Local Elections in Norway and the UK (2000).
[6] S racionálnou neúčasťou je úzko spätá racionálna ignorancia, ktorá považuje za neopodstatnený jav, kedy ignorujúci volič volí a dokonca ho označuje za výsostne nezmyselný. Psychologický aspekt je citeľný v uvedomovaní si svojej nulovej váhy hlasu, tzn. hlasu, ktorý nezvráti výsledok volieb. To ponecháva občana vo fáze apatického voliča bez motivácie na vynaloženie času a zdrojov do získavania a selektovania informácií, vzťahujúcich sa na fungovanie verejného sektora, ktoré by dopomohli k prijatiu lepších finálnych rozhodnutí. Jednotlivci tak ostanú v rovine racionálne ignorujúcich.
Jak citovat tento text?
Kováčová, Simona. Otázka veľkostného aspektu miestnych samospráv v kontexte lokálnej demokracie [online]. E-polis.cz, 8. červenec 2015. [cit. 2025-02-19]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/otazka-velkostneho-aspektu-miestnych-samosprav-v-kontexte-lokalnej-demokracie.html>. ISSN 1801-1438.
[Nahoru ↑]