Obrana štátu proti teroristom z pohľadu európskeho a medzinárodného práva

13. leden 2016 JUDr.Rastislav Funta,PhD.,LL.M komentáře

17. novembra 2015 požiadal členský štát EÚ po prvýkrát, s odkazom na ustanovenie čl. 42 (7) ZEÚ, o pomoc ostatné členské štáty EÚ v boji proti terorizmu. Francúzsky prezident označil útoky z 13. novembra 2015 za ozbrojený útok a vyhlásil právo na sebaobranu proti Islamskému štátu. Ministri obrany členských štátov EÚ túto žiadosť prijali a implicitne tak uznali existenciu tohto ustanovenia. V texte sa preto budeme zaoberať otázkou terorizmu v globalizovanom svete 21. storočia.

Zdroj: commons.wikimedia.org

1. Úvod: Ustanovenie o vzájomnej pomoci

Ustanovenie o vzájomnej pomoci vytvára právnu povinnosť pre štáty a predpokladá, že územie členského štátu bolo napadnuté. Nezáleží pritom na tom, či mal takýto útok cezhraničný charakter. Otázka, či môže byť takýto útok vykonaný v podobe teroristického útoku bude predmetom ďalšieho skúmania. Vzhľadom k odkazu v čl. 42 (7) ZEÚ na Chartu OSN, môže byť diskusia o sebaobrane podľa čl. 51 Charty OSN preklopená na ustanovenie o vzájomnej pomoci. Ustanovenie o vzájomnej pomoci EÚ nepredstavuje samo o sebe dostatočný medzinárodný právny základ pre vojenskú intervenciu v tretích krajinách (tá je možná len v spojení s právom na sebaobranu podľa čl. 51 Charty OSN).^{^[1]}

Ozbrojený útok v zmysle ustanovenia o vzájomnej pomoci (resp. čl. 51 Charty OSN) musí byť porovnateľný (v rozsahu a účinkoch) s medzivládnymi vojenskými operáciami, t.j. prekročiť určitú tolerovanú mieru. Pokiaľ by sme sa na túto určitú tolerovanú mieru pozreli z hľadiska teroristických útokov z 9/11 (s viac ako 3000 mŕtvymi) a porovnali ju z útokmi v Paríži z 13/11 (s viac ako 130 mŕtvymi) nie je možné hovoriť o rovnakom akte. Možno však argumentovať, že séria útokov v Paríži v každom prípade prekročila túto mieru, minimálne z hľadiska ich kumulácie.

Ustanovenie o vzájomnej pomoci^{^[2]} predpokladá povinnosť podpory ipso iure, t.j. ostatné členské štáty sú povinné poskytnúť pomoc a podporu všetkými dostupnými prostriedkami (čl. 42 (7) ZEÚ).^{^[3]}

Rozhodujúcim faktorom je vymedzenie incidentu ako "ozbrojený útok". Formálne rozhodnutie na úrovni členských štátov alebo EÚ - na rozdiel od prípadu NATO, kde musí dôjsť k rozhodnutiu prostredníctvom Rady NATO na základe konsenzu - nie je nutné. Čl. 42 (7) ZEÚ nestanovuje členským štátom aké špecifické prostriedky má v danom prípade použiť. Je teda na rozhodnutí jednotlivých vlád členských štátov EÚ aby zabezpečili výber a rozsah pomoci.

1.2. Doložka solidarity EÚ

Francúzsko pravdepodobne nevidí uplatnenie klauzuly solidarity v zmysle čl. 222 ZFEÚ, podľa ktorého „únia a jej členské štáty konajú spoločne v duchu solidarity, ak sa niektorý členský štát stane objektom teroristického útoku alebo obeťou prírodnej katastrofy alebo katastrofy spôsobenej ľudskou činnosťou.“

Doložka solidarity sa, na rozdiel od ustanovenia o vzájomnej pomoci, vzťahuje nielen na členské štáty, ale aj inštitúcie EÚ. Toto ustanovenie sa uplatňuje, okrem iného, pri teroristických útokoch v rámci EÚ; klauzula je zameraná na tzv. "vnútorný" štátny terorizmus (napr. severoírska IRA,^{^[4]} baskická ETA).^{^[5]}

Na rozdiel od ustanovení o vzájomnej pomoci neposkytuje doložka solidarity EÚ právny základ pre intervenciu v tretích krajinách. Ustanovenie o vzájomnej pomoci je v postavení lex specialis k čl. 222 ZFEÚ

1.3. Spojenectvo s NATO

Francúzsko nemá v úmysle využiť ustanovenie čl. 5 Zmluvy o NATO. Podľa čl. 5 Zmluvy o NATO sa zmluvné strany dohodli, že "ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike, bude považovaný za útok proti všetkým. Preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu, uznané čl. 51 Charty OSN, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým.^{^[6]} Bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť severoatlantickej oblasti. Akýkoľvek taký ozbrojený útok a všetky opatrenia vykonané v jeho dôsledku budú bezodkladne oznámené Bezpečnostnej rade OSN. Tieto opatrenia budú ukončené, ako náhle Bezpečnostná rada OSN prijme opatrenia potrebné na obnovenie a zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti." Tento prípad aplikácie čl. 5 Zmluvy o NATO nastal doposiaľ iba raz, v súvislosti s útokmi na Svetové obchodné centrum a Pentagon 11. septembra 2001.

2. Teroristi ako agresori v zmysle práva na sebaobranu

Nielen ustanovenia o vzájomnej pomoci EÚ ale aj spojenectvo s NATO sa vzťahujú na právo na sebaobranu, ako je stanovené v čl. 51 Charty OSN. Diskusia o práve na sebaobranu proti neštátnym subjektom zostáva kontroverzná. Spornou je najmä otázka či pripísanie teroristických útokov proti štátu, z pohľadu medzinárodného práva, je potrebné na aktiváciu práva na sebaobranu. Je preto dôležité stanoviť^{^[7]} do akej miery môžeme označiť teroristické útoky tzv. "Islamského štátu" vo Francúzsku za "ozbrojený útok" (v zmysle čl. 51 Charty OSN) aby mohli byť napadnuté pozície "IS" v Sýrii a v Iraku.^{^[8]}

3. Právo na sebaobranu proti teroristom vs. územná celistvosť hostiteľskej krajiny (teroristov)

Zostáva ďalej objasniť proti komu je možné uplatniť právo na sebaobranu. "IS" je vo svojej podstate označený za agresora, ale nachádza sa na cudzom (Sýria alebo iracké územie) teritóriu, takže sa sebaobrana nevyhnutne dostáva do rozporu s územnou celistvosťou týchto krajín. Právna otázka teda znie, za akých podmienok môže byť napadnutá neštátna teroristická skupina ("IS") v cudzej krajine (Sýria alebo Irak) ako súčasť práva na sebaobranu (prostredníctvom USA alebo Francúzska), ak tieto krajiny nepodporujú túto teroristickú organizáciu, ale zároveň nedajú súhlas s realizáciou práva na sebaobranu. Otázka riešenia napätia medzi právom na sebaobranu a územnou celistvosťou hostiteľského štátu je vo vzájomnej spolupráci. V prípade boja proti "IS" je možný "zásah na pozvanie " prostredníctvom západného spoločenstva.

4. Záver

Ustanovenie o vzájomnej pomoci (čl. 42 (7) ZEÚ) zakladá právnu povinnosť pre členské štáty pomôcť napadnutému členskému štátu. Takto dožiadaným vládam členských štátov zostáva právo určiť rozsah takejto pomoci. Ustanovenie o vzájomnej pomoci nepredstavuje právny základ pre vojenskú intervenciu v tretích krajinách. Tá je možná len v spojitosti s právom na sebaobranu podľa čl. 51 Charty OSN. Ustanovenie o solidarite podľa čl. 222 ZFEÚ^{^[9]} sa vzťahuje (na rozdiel od ustanovenia o vzájomnej pomoci) nielen na členské štáty, ale aj samotné inštitúcie EÚ. Toto ustanovenie sa aplikuje, okrem iného, pri teroristických útokoch v rámci EÚ (vnútorný terorizmus). Čl. 42 (7) ZEÚ je tak v postavení lex specialis vo vzťahu k čl. 222 ZFEÚ.

V zmysle bodu 5 rezolúcie OSN č. 2249 (2015)^{^[10]} Bezpečnostná rada OSN zmocňuje štáty "prijať všetky potrebné opatrenia v súlade s medzinárodným právom, na území pod kontrolou IS v Sýrii a Iraku, aby znásobili a skoordinovať úsilie o prevenciu a potlačili ich teroristické činy spáchané IS". Bezpečnostná rada OSN tu používa známu formuláciu "Kapitoly VII Charty OSN" ("všetky potrebné opatrenia"). Rezolúciu OSN č. 2249 (2015) je možné interpretovať tak, že jednotlivé štáty sa môžu odvolávať na právo na sebaobranu proti "IS", bez potreby získať ďalšie dodatočné schválenie zo strany irackej alebo sýrskej vlády. Výsledkom je, že právo na sebaobranu v zmysle čl. 51 Charty OSN v spojení s rezolúciou OSN 2249 (2015) predstavuje dostatočný právny základ v medzinárodnom práve pre vojenské operácie proti "IS" v Sýrii.

Použitá literatúra:

FUNTA, R. (2009): Globalization, Human Rights and Migration in EU, International Conference: Europe in Motion, Friedrich Ebert Stiftung e. V., Bratislava.

FUNTA, R. (2010): Medzinárodné právo/International law/Internationales recht/Diritto internazionale/Международное право, Tribun EU, Brno.

FUNTA, R., NEBESKÝ, Š., JURIŠ, F. (2014): Právo európskej únie, Tribun EU, Brno.

IVOR, J. (2007): Nové možnosti dokazovania terorizmu, In. Terorizmus a medzinárodné právo, Bratislavská vysoká škola práva, Bratislava.

KLAVEC, J. a kol. (2013): Islamský terorizmus ako faktor nestability nedemokratických režimov, VO Univerzity Komenského, Bratislava.

SVOBODA, P. (2011): Úvod do evropského práva, 4. vydání, C.H.Beck, Praha.

VRŠANSKÝ, P., VALÚCH, J, a kol. (2012): Medzinárodné právo verejné-všeobecná časť, Euro Kódex, Bratislava.

[1] FUNTA, R. (2010): Medzinárodné právo/International law/Internationales recht/Diritto internazionale/ Международное право.

[2] SVOBODA, P. (2011): Úvod do evropského práva.

[3] V zmysle čl. 42 (7) ZEÚ platí, že "záväzky a spolupráca v tejto oblasti (... v oblasti bezpečnostnej a obrannej politiky) sú v súlade so záväzkami, ktoré vyplývajú z členstva v Organizácii Severoatlantickej zmluvy, ktorá zostáva pre členské štáty, ktoré sú jej členmi, základom ich kolektívnej obrany a fórom na jej uskutočňovanie. "

[4] KLAVEC, J. a kol. (2013): Islamský terorizmus ako faktor nestability nedemokratických režimov.

[5] Medzinárodný súdny dvor (MSD) uviedol vo svojom stanovisku k "Právnym dôsledkom výstavby múru na okupovanom palestínskom území" (poradné stanovisko), MSD 2004 136 (192), k dispozícii online: http://www.icj-cij.org/docket/index.php?p1=3& ; p2=4&case=131&p3=4 že právo na sebaobranu na základe čl. 51 Charty OSN sa neaplikuje na násilné činy štátneho terorizmu.

[6] VRŠANSKÝ, P., VALÚCH, J, a kol. (2012): Medzinárodné právo verejné-všeobecná časť.

[7] IVOR, J. (2007): Nové možnosti dokazovania terorizmu.

[8] "Islamský štát" (IS) nie je štátom v zmysle medzinárodného práva. Okrem neuznania zo strany medzinárodného spoločenstva a neschopnosti vstúpiť do vzťahov s inými štátmi, nedisponuje žiadnym územím ani trvalým obyvateľstvom.

[9] FUNTA, R., NEBESKÝ, Š., JURIŠ, F. (2014): Právo európskej únie.

[10] S/Res/2249 (2015) z 20. Novembra 2015.

Jak citovat tento text?

Funta,PhD.,LL.M, JUDr.Rastislav. Obrana štátu proti teroristom z pohľadu európskeho a medzinárodného práva [online]. E-polis.cz, 13. leden 2016. [cit. 2024-12-10]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/obrana-statu-proti-teroristom-z-pohladu-europskeho-a-medzinarodneho-prava.html>. ISSN 1801-1438.