Občianska spoločnosť po novembri 89

 15. červen 2016  Ladislav Kriška  komentáře

Otázka občianskej spoločnosti bola jednou z kľúčových tém nežnej revolúcie. Aj keď bol pojem „občianska spoločnosť“ rozhodujúci pre všetky ponovembrové politické subjekty, máloktorý ho dokázal definovať a nikomu sa ho nepodarilo naplniť. Predmetom článku bude popísať akým spôsobom sa naplnili, či nenaplnili výzvy novembra 89 predovšetkým v snahe o aproximáciu ideálov občianskej spoločnosti do priestoru postkomunistických krajín.

Zdroj: commons.wikimedia.orgZdroj: commons.wikimedia.org

Atributívnou súčasťou dejín je fakt, že niektoré idey, myšlienky, ktoré sú ich hybnou silou, ktoré sú v ich prítomností nositeľom progresu spoločnosti, sa zvláštnym spôsobom vyvíjajú do svojho protikladu. Podobný pocit môžeme zažívať, pri pohľade na perspektívy občianskej spoločnosti a to nie len v globálnom rozmere, ale predovšetkým v kontexte „novembra 89“. Otázka občianskej spoločnosti bola jednou z kľúčových tém nežnej revolúcie. Na určitom stupni abstrakcie môžeme povedať, že dôvody zmeny boli dôvodmi absencie občianskej spoločnosti, alebo snahy o zavedenie fungujúcej občianskej spoločnosti. Určitá forma samosprávy, participácie,  dištancie verejnosti voči štátu, oklieštenie vlády jednej strany, znovu nastolenie, alebo redefinicia občianskych práv, snaha dať im aj mimopolitický rozmer boli jednými z primárnych impulzov k revolúcii. Pri zmene politického systému sa kľúčovým stal problém ako zaplniť prázdny priestor vzniknutý po zistení nutnosti suplovania všetko - zahrňujúcej úlohy štátu vo verejnom priestore. Štát a verejný priestor predstavovali synonymum a primárnou úlohou zmeny bolo ich oddeliť. Aj keď bol pojem „občianska spoločnosť“ rozhodujúci pre všetky ponovembrové politické subjekty, máloktorý ho dokázal uspokojujúco definovať a nikomu sa ho nepodarilo naplniť.

Predmetom predkladaného článku bude popísať akým spôsobom sa naplnili, či nenaplnili výzvy „novembra 89“ predovšetkým v snahe o aproximáciu ideálov občianskej spoločnosti do priestoru postkomunistických krajín. Pokúsime sa popísať súčasný stav narábania s ideami občianskej spoločnosti v rizikovom priestore globalizujúceho sa sveta a v stave proklamovaného ohrozenia Západu po jedenástom septembri 89´, kedy sa hovorí o okliešťovaní slobôd (občianskej spoločnosti) v prospech bezpečnosti. Pozrieme sa taktiež na relevanciu binárnej opozície princípov: etnického a národného. Našim referenčným rámcom bude kontext občianskej spoločnosti v politicko-vedných diskurzoch mysliteľov 20-tého storočia, reflektujúcich ohrozenia nášho liberálneho poriadku ako sú napr. Dahrendorf, Beck a Giddens.

Podľa Dahrendorfa „nový svet po roku 1989 pred nás, aj v starých západných spoločnostiach postavil základné otázky liberálneho poriadku. Vzhľadom na to, že dejiny začali znova, nepostačila iba obyčajná konfrontácia demokracie a diktatúry. Všetci sme museli ísť hlbšie, aby sme ukotvili svoj politický poriadok.“[1] Sme dvadsať rokov od pádu totalitných režimov v bývalom východnom bloku. Vízie a očakávania „návratu do Európy“ sa rozplynuli v realite. Čo je horšie zoči-voči kríze silnejú pokušenia opustiť nastúpenú cestu slobody. Narastá nedôvera a neúcta k inštitúciám, na ktorých stojí slobodná spoločnosť a ktorých existenciu demokratická ústava predpokladá; mnohým sa zdajú neefektívne, mnohým dokonca zbytočné pri riešení prítomných problémov. Akákoľvek snaha o občiansky axiologický fundamentalizmus je v priestore postmoderny postavená mimo legitímny priestor. Dnešná spoločenská a politická atmosféra je preniknutá pocitom odcudzenia, nedôvery a nálady, že model občianstva je nenaplniteľný v takom rozmere, v akom ho definovala moderná, osvietenská perspektíva. Nekultúra prejavujúca sa v politike je aj príznakom, že demokratické inštitúcie prestávajú fungovať, že zlyháva proces výberu politických elít, a signalizuje to aj neúctu k inštitúciám, bez ktorých sú pojmy ako „sloboda“, „demokracia“ , „ľudské práva“ , „občianska spoločnosť“ len abstraktnými špekuláciami. Občianska spoločnosť je pritom jedinou cestou k naplneniu modernej idey autonómnej samosprávy.

Podľa Faulksa je otázka vymedzenia dynamiky vzťahu občianskej spoločnosti a štátu konštitutívnou témou politickej teórie (sociológie).[2] Podľa tradície Johna Locka a Alexa de Tocqueville znamenala občianska spoločnosť priestor mimo štátu, mala byť pluralitná a nie uniformná; autonómna a nie kontrolovaná; civilná, čiže na základe všeobecného, rovnocenného občianstva. Podľa Pitharta je to spoločnosť mínus štát. Je to „ sieť horizontálne pôsobiacich spoločenských inštitúcií (iniciatív, asociácií/združení a ostatných spoločenských organizácií, cirkví, odborov a spolkov, atd.) a vzťahov. ... nezávislosť na štáte...“[3] Podobne sa vyjadruje aj Novosad, keď hovorí, že sa zabúda „na to, že občianske práva predpokladajú štát ako svojho garanta, že moderný štát sa nevytváral "proti" občanovi, ale práve v súlade s jeho vôľou ako základný garant jeho práv. Moderný štát rešpektuje a zároveň garantuje občianske práva a štát je zasa kontrolovaný občianskou spoločnosťou. Občiansku spoločnosť potom dopĺňa právny štát, vzájomne sa predpokladajú a vyžadujú, jedno nemôže byť bez druhého. Práve tak sa zabúda na to, že právny poriadok garantovaný štátom je predpokladom trhu a garantom zmlúv. Práve tak i procesy globalizácie povedú skôr k novej definícii úlohy štátu a nie k jeho "odstráneniu". Nesmieme však stratiť zo zreteľa, že pojem občianskej spoločnosti, pokiaľ ho použijeme na realistický opis skutočnosti, zahŕňa súbor záujmových zoskupení, ktoré sa usilujú prostredníctvom politiky ovplyvniť štát, prípadne získať priamy podiel na politickej moci. Štát a občianska spoločnosť teda koexistujú a musíme ich považovať za dva vzájomne súvisiace, ale osobitne sa prejavujúce rozmery života spoločnosti. Ak súhlasíme s názorom, že štát sa nemá čo miešať do obsahových a cieľových zložiek ľudského konania, práve vtedy sa ukáže "pravý" účel štátu: ukáže sa, že štát určuje podmienky existencie, určuje priestor existencie, posudzuje nie ciele a prostriedky, ale predovšetkým primeranosť cieľov a prostriedkov. Pritom sa so samozrejmosťou predpokladá, že štát - v súlade so všeobecným morálnym povedomím spoločnosti - isté ciele vylučuje zo sféry dovoleného.“[4]

Občiansku spoločnosť nesmieme chápať len ako myšlienkovú abstrakcia. Nie je ani iba spoločnosťou občanov. Predstavuje jemné a zložité tkanivo spontánne vznikajúcich iniciatív, aktivít a združení. Sú  to sprostredkujúce štruktúry, ktoré stoja medzi jednotlivcom a štátom. Občianstvo má základný význam pre každého občana, keďže vymedzuje jeho právny, politický a sociálny vzťah k spoločnosti, v ktorej žije. Pre európsku komisiu, občianska spoločnosť to sú: neziskové organizácie, sociálni partneri, profesijné združenia, charitatívne organizácie, združenia spotrebiteľov, náboženské spolky, média. Pre Kanta najväčšou úlohou je dosiahnutie všeobecnej, právom sa riadiacej občianskej spoločnosti.[5] Podmienkou takejto spoločnosti je sloboda. Občianska spoločnosť je  spoločnosťou „v ktorej sa na najvyššom možnom stupni spája sloboda pod vonkajšími zákonmi s nevyvrátiteľnou mocou, t. j. úplne spravodlivé občianske zriadenie, lebo len jeho rozriešením a uskutočnením môže príroda dosiahnuť všetky svoje ostatné úmysly s naším druhom“[6]. Podľa Habermasa v rámci politicky fungujúcej verejnosti sa etabluje občianska spoločnosť ako sféra súkromnej autonómie (každý smie hľadať svoje šťastie na ceste, ktorá sa mu zdá užitočná). Občianske slobody sú zaručené všeobecnými zákonmi; slobode ľudí zodpovedá rovnosť občanov pred zákonom.[7] Pre vznik občianskej spoločnosti nestačí „chcenie všetkých jednotlivých ľudí žiť v zákonnom zriadení podľa princípov slobody (distributívna jednota vôle všetkých), ale treba, aby tento stav chceli všetci spolu (kolektívna jednota zjednotenej vôle)“.[8] V občianskej spoločnosti je prostredníctvom práva, za ktorým stojí moc, zaručená sloboda všetkých. Právny stav preto vzniká aj násilným donucovacím spôsobom. Wallace rozlišuje občianske kritérium občianstva, ktoré vzniklo v 18. storočí a predstavuje ho: osobná sloboda, súkromné vlastníctvo, ochrana pred štátom, zmluvné vzťahy, sloboda prejavu a vyznania, panstvo práva (právny štát), súdy. Ďalej politické kritérium občianstva, vzniknuté v  19. storočí, znamenajúce participáciu na výkone politickej moci (ako volič alebo člen reprezentatívneho zboru), proces volieb, všeobecné volebné právo, parlament, miestny orgán moci.

A sociálne kritérium občianstva, ktoré je doménou 20. storočia, vyjadrujúce ekonomické a sociálne zabezpečenie podľa prevládajúceho štandardu v spoločnosti, bývanie, vzdelávanie, zdravotnícka starostlivosť, sociálne zabezpečenie, podpora v nezamestnanosti, penzia sociálne poistenie, sociálne zabezpečenie.[9] Podobne aj pre Dahrendorfa je občianstvo predovšetkým množstvom (hlavne sociálnych) oprávnení, ktoré sú spoločné všetkým členom spoločenstva. Hovorí, že občianska spoločnosť je aj „výrazom sociálneho postoja, ktorý nie je primárne určený  ani mocou a poslušnosťou, ani ziskom a záujmom.“[10] To nás privádza k „ťažko uchopiteľnej, avšak veľmi dôležitej téme spoločných hodnotových presvedčení v spoločnosti... Moderné spoločnosti sa s týmto vyrovnávajú obtiažne a postmoderné ešte horšie, pretože považujú zlátaninu akéhosi pluralizmu za dostačujúcu. V skutočnosti tak tomu, ale nie je. Bez spoločných hodnotových presvedčení pôsobí bacil anómie vo všetkých, práve opísaných formách.“[11] Vzniká tak otázka, „čo by sme mali spraviť, aby sme úspešne potreli znaky anómie, ktoré sprevádzajú modernizáciu a globalizáciu, bez toho, aby sme dali do stávky slobodu.“[12] Beck odpovedá, keď píše: „áno, sloboda sa stáva hrozbou, podvodom na sebe samej.“[13] Hovorí o „rizikovej spoločnosti“, o spoločnosti rizík. Pojmom označuje „vývojovú fázu modernej spoločnosti, v ktorej sa sociálne, politické, ekologické a individuálne riziká, postupne vymaňujú z dosahu kontrolných a bezpečnostných inštitúcií priemyslovej spoločnosti.“[14] Hlavne, a predovšetkým v kontexte perspektív občianskej spoločnosti je aktuálna Beckova otázka: ako budeme  zaobchádzať s neistotou a nekontrolovateľnosťou, ktoré vznikli ako výsledok najpokrokovejšej racionalizácie? V kontexte moci je to „slepota voči apokalypse“. Odpoveďou na túto víziu je kategorický imperatív  v podobe svetoobčianskej spoločnosti, abstrahujúcej od primordiálných pút národov. Podľa Bělohradského naopak, „demokracia bez národného štátu je nemysliteľná. Je vlastne založená na slobode a intenzívnej komunikácii, a tá je nemožná bez tej zvláštnej väzby, ktorá spája navzájom ľudí hovoriacich tým istým jazykom. Národ je spoločenstvo prirodzenej reči...“ [15]

Aj podľa Dahla moderný politický systém uskutočňuje spojenie republikánskej teórie, demokracie a koncepcie národného štátu.[16] Dahrendorf presne naopak tvrdí, že ak sa občianska spoločnosť „obmedzuje na hranice národov, súvisí to s postojmi, politikou a pravidlami vylúčenia, ktoré ohrozujú samotné princípy občianskej spoločnosti. Historická úloha vytvorenia občianskej spoločnosti bude zavŕšená iba vtedy, keď budú občianske práva pre všetky ľudské bytosti. Potrebujeme svetovú občiansku spoločnosť.“ [17] Podobne sa vyjadruje aj Beck, keď tvrdí, že „platí zákon mocenského úpadku národného štátu: kto v globálnej metahre hrá iba národnou kartou, prehráva.“[18] Podľa Dahrendorfa však „je jedným z dôležitejších výdobytkov, ktorý sprevádzal súčasný vzostup, vytvorenie národného štátu, ktorý bol nevyhnutným nositeľom ustanovenia modernej zmluvy namiesto feudálnych väzieb.“[19] Hovorí, že  „občianska spoločnosť nie je súkromnou hrou inteligentnej debaty mimo vládnych inštitúcií a nie ešte proti nim. Je to skôr komplexný pojem pre sociálne jednotky, v ktorých je občianstvo hlavným princípom. Všetci členovia vlastnia určité rovnaké oprávnenia, ktoré majú kvalitu spoločenských noriem. Podporujú ich sankcie a chránia ich inštitúcie. Je to efektívne len vtedy, ak existujú štruktúry moci na ich podporu. Hľadanie občianskej spoločnosti a nakoniec svetovej občianskej spoločnosti[20] je hľadaním rovnakých práv v ústavnom rámci, ktorý udomácňuje moc, aby sa všetci mohli tešiť z občianstva ako zo základu svojich životných šancí.“[21] Prekážkou tomu je moderný sociálny konflikt, ktorý sa týka útočenia na nerovnosti, ktoré obmedzujú plnú občiansku participáciu pomocou sociálnych, ekonomických, alebo politických prostriedkov a stanovovania oprávnení, ktoré vytvárajú bohaté a plné postavenie občianstva.“[22] Občianske práva neobmedzuje a nelimituje iba priveľká moc niektorých, ale aj ekonomická slabosť mnohých z tých, čo ju majú. Životné šance budú mať zmysel iba vtedy, ak možnosti voľby ostanú zapustené v súradniciach solidarity, „spolupatričnosti“ a súdržnosti. Ak sa spoločnosť rozpadá a nastupuje anómia, prichádzajú všetky možnosti nazmar a s tým aj všetky vyhliadky fungujúceho občianstva. Dahrendorfová odpoveď znie: čo najväčšie životné šance pre čo najväčší počet ľudí.“

Životné šance sú v prvom rade šance voľby, opcie. Vyžadujú dve veci: nárok podieľať sa a ponuku činností a statkov na výber... šance voľby musia  mať nejaký zmysel... ten ale majú iba v tom prípade, pokiaľ sú nesené určitými hodnotovými predstavami, ktoré ponúkajú merítka. Tu, ale leží veľká a hrozivá slabosť postmoderného postoja anything goes, totiž zásada ľubovoľnosti všetkých opcií. Irelevantnosť výsledku voľby ruší samotnú hodnotu jednotlivých možností výberu, nihilizuje ich a degraduje podstatu výberu ako aktu. Anómia je bodom, kde sa najväčšia sloboda stáva najväčšou neslobodou. S ohľadom na životné šance to znamená, že samotné opcie nepostačujú, musia byť sprevádzané ligatúrami. Ligatúry sú hlboké väzby, ktoré existencia dáva zmysel šanciam voľby. Sú takpovediac pojivom, ktoré drží spoločnosť pohromade. Možno ich taktiež definovať ako subjektívne vnútornú stránku noriem, ktoré garantujú sociálne štruktúry.“ [23] Zo všetkých sociálnych väzieb , ktoré k opciám moderných ekonomík pripájajú nevyhnutné ligatúry, je najdôležitejšia občianska spoločnosť. Dahrendorf chce „hľadať možné cesty k ďalekým cieľom, o civilizovaní sveta bez opôr, o svetoobčiansku spoločnosť a činnú slobodu. Podľa Musila sa znova odporúčajú „staré väzby: viera, humanita,   národná solidarita, ale predovšetkým občianska podriadenosť štátu.“[24] Ani v kontexte tohto odporúčania nemôžeme však vychádzať z toho, že občianska spoločnosť je daná prirodzeným pokrokom civilizácie. Musíme ju brániť a rozvíjať. Nový beckovský občiansko- spoločenský humanizmus znamená väčšiu angažovanosť občanov v spoločnosti. Čo však s týmto humanizmom v čase apatie, spoločenskej letargie, ľahostajnosti ako výrazu naplnenia odkazu individualizovanej, spotrebiteľskej spoločnosti.

Čo s týmto humanizmom v čase, ako to nazval Michal Havran, nového liturgického kalendára kapitalistickej štvorročnice, počas ktorej plníme plány zvýšenia produkcie áut, plazmových televízorov a odoslaných správ do reality show, kde sa interiorizácia a aktívne napĺňanie občianskych princípov rozplývajú v nenávratne. V tomto kontexte sa plán globálnej svetoobčianskej spoločnosti so svojimi osvietenskými ambíciami vzďaľuje stále viac.  Podľa Giddensa sa zdá, „že svet, namiesto toho, aby sme ho mali stále viac pod kontrolou, sa našej kontrole vymyká – že nám uniká. Niektoré z vplyvov, ktoré mali do nášho života údajne  vnášať istotu a predpovedateľnosť – pokrok vedy a technológie nevynímajúc – majú často celkom opačný účinok ... ocitáme sa v rizikových situáciách, ktoré nikto v skoršej histórii nemusel riešiť ... množstvo nových rizík a neistôt na nás pôsobí bez ohľadu na to, kde žijeme a ako sme privilegovaní, alebo úbohí.“[25] Aj Habermas si začína plne uvedomovať, že sa postupne vytvára celkom nová dejinná situácia, ktorá je určovaná dialektikou procesov globalizácie ako nezamýšľaných dôsledkov normatívne žiaducich  premien symbolizovaných rokom 1989. Kľúčovým problémom prestáva  byť otázka legitimity už existujúceho sociálneho štátu a stáva sa ním otázka samotnej existencie sociálneho štátu ako elementárneho predpokladu zachovania „európskej formy života“, ktorú Európania vytvorili na základe poučení z katastrofálnych skúseností „krátkeho 20. storočia.“[26] Ďalším problémom je to, že moderná masová demokracia už nie je ovládaná verejnou diskusiou (verejným záujmov „všeobecnou vôľou“) o rozdielnych názoroch pomocou racionálnych, a o idey opretých argumentov, ale organizovanými egoistickými skupinovými záujmami. Tým sa však politika stáva diskurzom, ktorý neargumentuje, ale prevádza, na jednej strane sugestívnu a inštrumentálnu propagandu, na strane druhej nihilizuje všetky verejné záležitosti na objekty koristníckeho záujmu a kompromisu.[27]

Podľa Loewensteina táto „kritika je celkom oprávnená, vzhľadom  na manipulovateľnosť más a vzhľadom na iracionálne elementy zasahujúce práve do demokratickej politiky. Vyplýva z toho potom otázka: kedy sa vlastne praktikoval čisto argumentatívny a od záujmov očistený parlamentarizmus? Predpokladom fungujúceho parlamentarizmu je slobodné vyjavovanie prirodzených záujmových rozporov, teda aj to, že sa berú na vedomie partikulárne záujmy, “[28] čo je vlastne princíp a jeden zo znakov občianskej spoločnosti. Taktiež musíme posilňovať demokraciu. Giddens hovorí o „demokratizácii demokracie“. Tá závisí predovšetkým na „pestovaní zdravej občianskej kultúry“. „Samotný trhový mechanizmus takúto kultúru vyprodukovať nemôže. Nemôže vyprodukovať ani pluralizmus spoločensky angažovaných skupín. Občianska spoločnosť je arénou, v ktorej sa musia rozvíjať demokratické postoje vrátane tolerancie. Občianska sféra môže byť podporovaná vládou, ale sama je zas jej kultúrnym základom.“[29] „Unikajúci svet“ nepotrebuje menej, ale viac vlády – a tú môžu poskytnúť jedine demokratické inštitúcie. Fukuyama tvrdí, že „dobrú vládu a demokraciu nemôžme oddeľovať. Dobrá štátna inštitúcia je taká, ktorá priehľadne a efektívne slúži občanom.“[30] Podľa Fukuyamu „súčasné teórie najčastejšie hovoria o balansovaní medzi rôznymi politickými cieľmi, ako sú: „miera zastúpenia“, „ovládateľnosť štátu“, „medzi súladom cieľov a systémom váh a protiváh“, alebo medzi roztrieštenou a sústredenou mocou“. „Po 11-tom septembri už nebude hlavnou témou v politike ako obmedziť štát, naopak ako ho budovať. Pre jednotlivé spoločnosti sveta, aj pre medzinárodné spoločenstvo  nie je zmenšujúca sa moc štátu prelúdiom k utópii, ale k tragédii.“[31] Čo môžu urobiť štáty a len štáty, je kumulovať a efektívne využívať legitímnu moc. Táto moc je nutná k vynúteniu vlády zákona doma, aj vo svete.[32] V tomto bode sa ideál západnej civilizácie o narastaní autentickej samosprávy (občianskej) spoločnosti dostal do svojho protikladu.

Sen o fungujúcej občianskej spoločnosti ako o jednote rôznorodosti, či spolupatričnosti diferencovaných, autonómnych identít sa po jedenástom septembri zmenil na etatistické nároky, ktoré sa veľmi jednoducho stanú veľmi úrodnou živnou pôdou pre, bezpečnosťou ospravedlnenú autokraciu, alebo totalitu.[33] Tento dátum zároveň zmenil východiskovú charakteristiku nášho nahliadania na západnú občiansku spoločnosť – ideovú a axiologickú autonómnosť - na, opäť bezpečnosťou ospravedlnenú násilnú snahu o aproximáciu „našich pravidiel“ do „mimookcidentálneho“ priestoru.[34] Podľa Dahrendorfa naopak, 9)11 nakoniec priniesol aj niečo dobré: „znovuobjavenie západu. Napriek všetkej fragmentárnosti sú zrazu rozpoznateľné hodnoty, ktoré nie sú americké, ani európske, ale ktoré obsahujú širší nárok. V princípe by mali platiť pre všetkých ľudí, svoj zdroj a pôvod však majú v krajinách, ktoré už prešli očistcom modernizácie a preto poznajú nebezpečenstvo  anómie a tyranstva.“[35] V kontexte udalostí posledných dní a v kontexte reálií politickej skutočnosti, ktorú každodenne prežívame sa táto Dahrendorfova teória ukazuje ako ďalšie metanaratívne rozprávanie, ktoré arogantná realita časom pošle do úplného zabudnutia. A s ním aj myšlienku axiologicky podloženej, argumentatívnej a komunikatívnej (sveto)občianskej spoločnosti.

Použitá literatúra:

AGUIRRE, M. 2002. Kozmopolitná demokracia a rôzne identity. In Fórum občianskej spoločnosti. 2002, roč. 6, č. ½.

BECK, U. 2007.  Moc a protiváha moci v globálnim věku. Nová ekonomie světové politiky. Praha: SLON, 2007.

BECK, U. 2007. Vynalézaní politiky. K teorii reflexivni modernizace. Praha: SLON, 2007.

BĚLOHRADSKÝ, V. 1997. Kapitalismus, glasnosť a perestrojka teprve čeká. In Salon. 1997, roč. 40

DAHRENDORF, R. 1991. Moderný sociálny konflikt. Bratislava: Archa, 1991.

DAHRENDORF, R. 2007. Hledání nového řádu. Praha: Paseka, 2007.

DAHRENDORF, R. 2008. Od pádu zdi k válce v Iraku. Nový začátek dějin. Praha: Vyšehrad, 2008.

DAHL, R. A. 1989. Democracy and its Critics. New Haven : Yale University Press, 1989.

DELEUZE, G. 1998. Rokovania 1972-1990. Bratislava: Archa, 1998.

FAULKS, K. 1999. Political Sociology. A Critical Introduction. New York: New York University Press, 1999.

FUKUYAMA, F. 2004. Budováni státu podle Fukuyamy. Praha: Alfa Publishing, 2004.

GIDDENS, A. 2000. Unikajíci svět. Praha: SLON, 2000.

HABERMAS, J. 2000. Strukturální přeměna. Zkoumání jedné kategorie občanské společnosti. Praha: Filosofia, 2000. KANT, I. Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle. In KANT, I. K večnému mieru. Bratislava: Archa, 1996.

KANT, I. 1996. K večnému mieru. Bratislava: Archa, 1996.

LOEWENSTEIN, B. 1995. Projekt moderny. Praha: Oikoymenh, 1995.

MUSIL, R. 1980. Muž bez vlastností. Praha, 1980.

PITHART, P. Občanská společnost a stát. In Kunc, J. (ed.) 1999. Demokracie a ústavnost. Praha: Karolinum, 1999.

SCHMITT, C. 1940. Der Gegensatz von Parlamentarismus und Massedemokratie. Hamburg, 1940.

VELEK, J. 2004. J. Habermas a utópie věčného míru. K legitimite demokracie a globálni spravedlnosti. In Filosofický časopis. 2004, roč. 52, č. 2

WALLACE, C. 1993. Koncepcia občianstva v súčasnej svetovej sociológii. In Sociológia. 1993, roč. 25, č. 3.


[1] DAHRENDORF, R. 2007. Hledání nového řádu. Praha: Paseka, 2007. s. 53.

[2] Bližšie pozri: FAULKS, K. 1999. Political Sociology. A Critical Introduction. New York: New York University Press, 1999.

[3] PITHART, P. Občanská společnost a stát. In Kunc, J. (ed.) 1999. Demokracie a ústavnost. Praha: Karolinum, 1999. s. 239.

[4] NOVOSAD, F. 1999. Občianska spoločnosť a štát. In SLOVO. 1999, č. 25, s. 23.

[5] KANT, I. Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle. In Kant, I. 1996. K večnému mieru. Bratislava: Archa, 1996. s. 62.

[6] KANT, I. Idea ku všeobecným dejinám v svetoobčianskom zmysle. In KANT, I. 1996. K večnému mieru. Bratislava: Archa, 1996. s. 63.

[7] HABERMAS, J. 2000. Strukturální přeměna. Zkoumání jedné kategorie občanské společnosti. Praha: Filosofia, 2000. s. 188.

[8] KANT, I. 1996. K večnému mieru. Bratislava: Archa, 1996. s. 38 - 39.

[9] WALLACE, C. 1993. Koncepcia občianstva v súčasnej svetovej sociológii. In Sociológia. 1993, roč. 25, č. 3, s. 163-176.

[10] DAHRENDORF, R. 2007. Hledání nového řádu. Praha: Paseka, 2007. s. 47.

[11] DAHRENDORF, R. 2007. Hledání nového řádu. Praha: Paseka, 2007. s. 47.

[12] DAHRENDORF, R. 2007. Hledání nového řádu. Praha: Paseka, 2007. s. 43.

[13] BECK, U. 2007. Vynalézaní politiky. K teorii reflexivni modernizace. Praha: SLON, 2007. s. 30.

[14] BECK, U. 2007. Vynalézaní politiky. K teorii reflexivni modernizace. Praha: SLON, 2007. s. 37. Podľa Deleuzea „je isté, že vstupujeme do spoločnosti „kontroly“, ktoré prísne vzaté už nie sú disciplinárne.“ „Vstupujeme do spoločností kontroly, ktoré nefungujú uplatňovaním zatvárania, ale sústavnej kontroly a okamžitej komunikácie.“ DELEUZE, G. 1998. Rokovania 1972-1990. Bratislava: Archa, 1998. s. 192.

[15] BĚLOHRADSKÝ, V. 1997. Kapitalismus, glasnosť a perestrojka teprve čeká. In Salon. 1997, roč. 40, s. 3.

[16] Pozri napr.: DAHL, R. A. 1989. Democracy and its Critics. New Haven: Yale University Press, 1989. s. 27.

[17] DAHRENDORF, R. 1991. Moderný sociálny konflikt. Bratislava: Archa, 1991. s. 93.

[18] BECK, U. 2007.  Moc a protiváha moci v globálnim věku. Nová ekonomie světové politiky. Praha: SLON, 2007. s. 35.

[19] DAHRENDORF, R. 1991. Moderný sociálny konflikt. Bratislava: Archa, 1991. s. 71-81.

[20] Mariano Aguirre píše, že je ťažké si predstaviť homogénne spoločenstvá, alebo homogénne občianske spoločnosti na globálnom princípe. Ako príklad mu slúži „európska občianska spoločnosť“ a píše: „bolo by zaujímavé predstaviť si dialóg medzi občanom Európskej únie a, povedzme marockým prisťahovalcom v Španielsku. Diskusia by bola zaujímavejšia, ak by sa do nej zapojil predstaviteľ bohatého štátu EÚ, povedzme Nemec, zástupca klasickej izolacionistickej krajiny, povedzme Brit, a niekto, kto by reprezentoval chudobnejšiu krajinu EÚ, povedzme Grék. .... môžeme si predstaviť ešte pestrejší scenár, ak sa do tejto zostavy pridáme tzv. Východoeurópanov  , ktorí v očiach verejnosti zahŕňajú rovnako Albánca, ako aj Čecha. Môžeme k ním pridať rovnako aj katolíckeho prisťahovalca z oblasti Karibiku, moslimského imigranta zo Severnej Afriky, utečenca zo Sierra Leone a taktiež zúfalca z Ruska, ktorý radšej tiež utiekol do „Európy“. Takto uvidíme súčasnú Európu na príklade reality.“ Všetko sú to občania EÚ, aj keď si ponechávajú svoju národnú identitu, pomocou ktorej sa identifikujú. AGUIRRE, M. 2002. Kozmopolitná demokracia a rôzne identity. In Fórum občianskej spoločnosti. 2002, roč. 6, č. ½. s. 96-97.

[21] DAHRENDORF, R. 1991. Moderný sociálny konflikt. Bratislava: Archa, 1991. s. 78.

[22] DAHRENDORF, R. 1991. Moderný sociálny konflikt. Bratislava: Archa, 1991. s. 81.

[23] DAHRENDORF, R. 2007. Hledání nového řádu. Praha: Paseka, 2007. s. 40.

[24] MUSIL, R. 1980. Muž bez vlastností. Praha, 1980. s. 14.

[25] GIDDENS, A. 2000. Unikajíci svět. Praha: SLON, 2000. s. 12-13.

[26] VELEK, J. 2004. J. Habermas a utópie věčného míru. K legitimite demokracie a globálni spravedlnosti. In Filosofický časopis. 2004, roč. 52, č. 2, s. 232.

[27] Bližšie pozri: SCHMITT, C. 1940. Der Gegensatz von Parlamentarismus und Massedemokratie. Hamburg, 1940. s. 55-65. cit. podľa: LOEWENSTEIN, B. 1995. Projekt moderny. Praha: Oikoymenh, 1995.

[28] LOEWENSTEIN, B. 1995. Projekt moderny. Praha: Oikoymenh, 1995. s. 22.

[29] GIDDENS, A. 2000. Unikajíci svět. Praha: SLON, 2000. s. 98.

[30] FUKUYAMA, F. 2004. Budováni státu podle Fukuyamy. Praha: Alfa Publishing, 2004. s. 37.

[31] FUKUYAMA, F. 2004. Budováni státu podle Fukuyamy. Praha: Alfa Publishing, 2004. s. 121.

[32] Podľa Fukuyamu „tí, ktorí sa radujú nad „súmrakom zvrchovanej moci“, či sa jedná o pravicových zástancov voľného trhu, alebo o ľavicových internacionalistov, by mali vysvetliť, čo nahradí moc zvrchovaných štátov v dnešnom svete. V skutočnosti toto vákuum vyplnilo, je bezkrvná zmes nadnárodných korporácií, nevládnych organizácií, medzinárodných organizácii, medzinárodných mafií, teroristických skupín, atd., ktoré majú možno určitú moc, alebo určitú mieru legitimity, ale vzácne obe naraz.“ FUKUYAMA, F. 2004. Budováni státu podle Fukuyamy. Praha: Alfa Publishing, 2004. s. 121.

[33] Už dnes môžeme pozorovať zmenu reprezentatívnej vlády na partokraciu, alebo mediokraciu.

[34] Prof. Sokol v doslove k citovanej Fukuyamovej knihe uvádza, že tú najlepšiu cestu pre globálny svet nedokážeme hľadať inde než precíznom vyvažovaní protiľahlých postojov a stanovísk, v tomto prípade napr. amerického aktivizmu a európskej rozvahy, možno túžby po slobode a požiadavke bezpečnosti. Aj Fukuyamov program „posilňovania štátnosti“ je prijateľný len s nevyhnutnou korekciou upevňovania slobody. Prof. Sokol hovorí, že aj keď otázka „globálnej legitimity“, ktorou Fukuyama končí, nie je v našej domácej diskusii zatiaľ bežná, si treba uvedomiť, že vo svete, kde sa nielen obchod, ale práve tak aj podvod a zločin už dávno globalizovali, je predstava uzatvorenej  „suverenity“ beznádejne zastarala.

[35] DAHRENDORF, R. 2008. Od pádu zdi k válce v Iraku. Nový začátek dějin. Praha: Vyšehrad, 2008. s. 49.

Jak citovat tento text?

Kriška, Ladislav. Občianska spoločnosť po novembri 89 [online]. E-polis.cz, 15. červen 2016. [cit. 2025-02-19]. Dostupné z WWW: <http://www.e-polis.cz/clanek/obcianska-spolocnost-po-novembri-89.html>. ISSN 1801-1438.

Autor Ladislav Kriška

Autor:

Autor


[Nahoru ↑]


Hodnocení

Zatím nikdo nehodnotil


Přidat komentář

Vložit komentář